Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 162/2013
PDF · 302.52 KB
No categories available
I. ÚS 162/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť V. B., S., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
namietajúceho porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 8 Aarhuského
dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sžp 10/2012 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2013 faxom (poštou 29. januára 2013) doručená sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v
citáciách aj „žalobca“), ktorou namietal porušenie „... jeho práva domáhať sa zákonným
postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky“ zakotveného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj práva „... ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave
vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel
orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené
v článku 8 Aarhuského dohovoru“ (Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 10/2012 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2012.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ
bol v procesnom postavení žalobcu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)
sp. zn. 8874/2010-2.1.2 zo 16. septembra 2010 vedenom Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 S 345/2010. Žalovaný predmetným rozhodnutím
nevyhovel (zamietol) odvolaniu sťažovateľa proti rozhodnutiu Krajského úradu životného
prostredia v Ž. (ďalej len „krajský úrad“) č. 2010/00844-3/Dur z 19. júla 2010, ktorým
nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka v konaní o pripomienkach účastníka
k dokumentu „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“. Sťažovateľ
žalobou z 2. decembra 2010 o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu žiadal,
aby „Krajský súd... rozhodol vo veci tak, že uložil KÚŽP... konať vo veci podania...
označeného ako pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného
parku v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia.“. Krajský súd rozsudkom
č. k. 4 S 345/2010-57 zo 17. februára 2012 rozhodnutie žalovaného zo 16. septembra 2010,
ako aj rozhodnutie krajského úradu z 19. júla 2010 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie. Predmetný rozsudok krajského súdu napadol žalovaný 13. marca 2012 odvolaním.
Najvyšší súd napadnutý rozsudok sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012 zmenil tak, že
žalobu zamietol.
3. Po uvedení na vec sa vzťahujúcich právnych noriem [čl. 8 Aarhuského dohovoru,
čl. 7 ods. 5 ústavy, § 50 ods. 1 až 6 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), čl. 46 ods. 1, čl. 127
ods. 1 až 3 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru] sťažovateľ v podstatnom
uviedol:
«Predmetom konania pred správnymi orgánmi bolo rozhodnutie, či žalobca -
sťažovateľ je účastníkom pripomienkového konania o zámere...
Krajský úrad... svojím rozhodnutím zo dňa 19. 7. 2010... rozhodol tak,
že, odvolávajúc sa na ust. § 50 ods. 3 ZOPK, sťažovateľ nie je účastníkom konania
o vyhlásení zón Tatranského národného parku.
Toto rozhodnutie..., bolo odvolacím orgánom potvrdené a bolo spolu s rozhodnutím
odvolacieho orgánu predmetom žaloby, ktorú sťažovateľ podal na Krajský súd v Bratislave.
Krajský súd... vo svojom rozhodnutí, ktorým vyhovel žalobe sťažovateľa, poukázal
na ust. článku 8 Aarhuského dohovoru. Skonštatoval, že sťažovateľ je podľa článku 2 ods. 4
Aarhuského dohovoru predstaviteľom verejnosti.
So zreteľom na uvedené, berúc do úvahy ust. § 50 ZOPK, Krajský súd...
pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľa poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
C-240/09 z 8. 3. 2011, z ktorého vyvodil, že aj keď Aarhuský dohovor nemá priamy účinok
v práve Európskej únie, sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať procesné
ustanovenia tak, aby boli dodržané ciele a zámer Aarhuského dohovoru a bola tak
umožnená aktívna účasť verejnosti v otázkach životného prostredia.
Najvyšší súd..., dospel k zásadne odlišnému právnemu názoru. Základom takéhoto
názoru je na jednej strane skutočnosť, že vyhlasovanie zón chránených území
je dvojfázovým konaním, kde oznámenie o zámere je prvou fázou a príprava všeobecne
záväzného právneho predpisu, v rámci schvaľovania ktorého má verejnosť právo
pripomienkovať takýto návrh v súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády SR je druhou
fázou.
Z toho hľadiska posudzujúc predmetnú vec dospel k záveru, že pri predložení návrhu
všeobecne záväzného právneho predpisu, v tomto prípade nariadenia vlády SR, „verejnosť
má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu,
čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány.“... Podľa
názoru najvyššieho súdu verejnosti teda bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru
a preto ani sťažovateľ nebol ukrátený na svojich právach a tento postup považoval
za súladný s článkom 8 písm. a) Aarhuského dohovoru...»
4. Podľa názoru sťažovateľa „... rozhodnutím Najvyššieho súdu... bolo porušené jeho
právo, ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných
všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať
významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru, právo
domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené
v článku 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6
ods. 1 Dohovoru...
Rozsudok Najvyššieho súdu... zásadným spôsobom, porušil právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie a jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na súde.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa...
- ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných
všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať
významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru,
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy...
- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru...
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžp/10/2012 dňa 13. 11. 2012
a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných
práv sťažovateľa.
Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... 3 Sžp/l0/2012 dňa 13. 11. 2012
a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
6. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
10. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
11. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou, dohovorom
a Aarhuským dohovorom garantovaných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil označené základné
právo (resp. práva) predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3. Bolo preto
úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi
odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týkajúceho sa uvedených námietok
a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru
a Aarhuského dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
12. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je porušenie označených práv zaručených
ústavou, dohovorom a Aarhuským dohovorom postupom najvyššieho súdu v odvolacom
konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012.
II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
14. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v postupe
najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom napadnutým rozsudkom z 13. novembra
2012 „podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok
Krajského súdu... č. k. 4 S/345/2010-57 zo dňa 17. 02. 2012 zmenil tak, že žalobu zamietol“.
15. Z obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 13. novembra 2012,
ako aj z k sťažnosti pripojených písomností (najmä rozhodnutia žalovaného ministerstva
zo 16. septembra 2010, sťažovateľovej žaloby z 2. decembra 2010, rozsudku krajského súdu
zo 17. februára 2012, odvolania žalovaného z 13. marca 2012 a vyjadrenia sťažovateľa
zo 6. júna 2012 k nemu) v podstatnom vyplýva, že návrhu sťažovateľa na uloženie
povinnosti krajskému úradu v lehote 30 dní prerokovať jeho pripomienky k „Zámeru
na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“ [návrh bol predmetom (podstatným
dôvodom) žaloby o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov] najvyšší súd
v pozmeňujúcom odvolacom rozsudku tým, že žalobu zamietol, nevyhovel, keď sa stotožnil
s právnymi závermi vo veci konajúcich správnych orgánov („žalovaný rozhodol v súlade
so zákonom“) v tom, že sťažovateľ v zmysle zákona o ochrane prírody (§ 50 ods. 3)
nedisponoval tzv. aktívnou vecnou legitimáciou na podanie pripomienok.
16. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody má vlastník (správca, nájomca)
dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní
od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné
pripomienky orgánu ochrany prírody. Podľa § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody orgán
ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich
podal.
17. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, I. ÚS 204/2010), ako aj konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne
iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012
sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
19. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoj rozsudok, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok
a sťažovateľovu žalobu zamietol, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia
vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených
právnych záverov. V odôvodnení najvyšší súd oboznámil podstatu odôvodnenia rozhodnutí
správnych orgánov v rozsudku krajského súdu. Následne uviedol odvolaciu argumentáciu
žalovaného a vyjadrenie sťažovateľa k nej.
Najvyšší úd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Najvyšší súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p.)
a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli
súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu... www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk,
najmenej päť dní vopred, v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01. mája 2011) a rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O. s. p.).
Z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu zistil, že dňa 10. 02. 2010
oznámil Krajský úrad životného prostredia v Ž. dotknutým obciam a dotknutým orgánom
štátnej správy v Žilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“
(ďalej len Zámer). Uviedol, kde je možné do komplexného Zámeru zonácie TANAPu a jeho
príloh nahliadnuť a vyzval dotknuté obce, aby informovala verejnosť o Zámere zonácie
TANAPu jeho vyvesením na úradnej tabuli obce a na zaslanie pripomienok k zámeru.
Žalobca svojím podaním zo dňa 03. 03. 2010, doručeným Krajskému úradu... dňa
08. 03. 2010, vzniesol pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného
parku. V svojich pripomienkach uviedol, že predložený zámer nerešpektuje prírodné
a prírodoochranné hodnoty biotopov a druhov vyskytujúcich sa na území Tatranského
národného parku. Uviedol osem hlavných námietok, a to: 1. Požiadal odložiť schválenie
návrhu zonácie TANAPu, kým nebude uspokojivo vyriešená otázka majetkovej ujmy pre
súkromných vlastníkov; 2. Nesúhlasil so znížením výmery piateho stupňa ochrany na území
súčasných rezervácií v NPR Tichá dolina a NPR Kôprová dolina. Požiadal zachovať
súčasnú rozlohu výmery piateho stupňa ochrany na území súčasných rezervácií v NPR
Tichá dolina a NPR Kôprová dolina v zóne A Zámeru; 3. Nesúhlasil s vytvorením zóny
Cr v lokalite Spálený žľab nad rámec súčasného lyžiarskeho strediska. Požiadal zónu
Cr v lokalite Spálený žľab vypustiť zo Zámeru; 4. Nesúhlasil so znížením výmery piateho
stupňa ochrany v NPR Javorová dolina, NPR Bielovodská dolina a NPR Belianske Tatry
na území Javorovej a Bielovodskej doliny. Požiadal zachovať súčasnú rozlohu výmer
piateho stupňa ochrany v NPR Javorová dolina, NPR Bielovodská dolina a NPR Belianske
Tatry na území Javorovej a Bielovodskej doliny v návrhu zóny A Zámeru; 5. Nesúhlasil
s vytvorením zóny Cr v lokalite Ždiar - Strednica nad rámec súčasného lyžiarskeho
strediska; 6. Nesúhlasil s vytvorením Cr zóny pod Surovým hrádkom. Požiadal zónu
Cr v lokalite Pod Surovým hrádkom zo Zámeru vypustiť; 7. Nesúhlasil so zmenšením
výmery piateho stupňa ochrany v NPR Suchá dolina. Požiadal zachovať súčasnú výmeru
piateho stupňa ochrany v NPR Suchá dolina v zóne A zámeru; 8. Nesúhlasil s vytvorením
Cr zóny v lokalite Solisko - Tatranská Štrba nad rámec súčasného lyžiarskeho strediska.
Požiadal zónu Cr v Zámere zachovať v rámci súčasného lyžiarskeho strediska.
Podaním zo dňa 23. 04. 2010 Krajský úrad... oznámil fyzickým a právnickým.
osobám, ktoré ako verejnosť podali pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského
národného parku vyhodnotenie ich pripomienok doručených na Krajský úrad životného
prostredia v Ž. a v P. Tiež oznámil, kde je možné do predmetného vyhodnotenia
pripomienok nahliadnuť. V zozname pripomienok od verejnosti sú uvedené pripomienky
od L. a ďalších, ktoré sú obsahovo totožné s námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom
podaní zo dňa 03. 03. 2010. V uvedenom zozname pripomienok je pri obsahovo totožných
námietkach konkrétne označených jedenásť fyzických a právnických osôb a ďalej je v
subjektoch ktorí podali námietky uvedené, že predmetné obsahovo totožné podania boli ku
dňu 29. 03. 2010 doručené od 842 fyzických osôb z Českej a Slovenskej republiky.
Krajský úrad... rozhodnutím č. 2010/00844-3/Dur zo dňa 19. 07. 2010 nepriznal
žalobcovi postavenie účastníka konania. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutia podal
žalobca dňa 02. 08. 2010 odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. 8874/2010-2.1.2 zo dňa
16. 09. 2010 zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej vecí je rozhodnutie a postup
žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní, resp. nepriznaní
postavenia účastníka konania žalobcovi vo veci konania o pripomienkach žalobcu
k dokumentu 2010/00351/Dur - Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku.
Podľa právnej teórie, ako aj predchádzajúcej ustálenej súdnej praxe (rozhodnutia
Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5A 88/97, Rs 457 5A 7/98,- rozsudok najvyššieho súdu 5
Sžp/1/2010) bolo rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní
považované za rozhodnutie procesnej povahy, a preto bolo podľa § 248 písm. a) O. s. p,
vylúčené zo súdneho prieskumu. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-
240/09 zo dňa 08. 03. 2011 bol pripustený aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí
vo veciach týkajúcich sa ochrany životného prostredia vtom smere, aby aj občianske
združenia zaoberajúce sa ochranou životného prostredia boli považované za účastníka
správneho konania a mohli sa tak následne plnohodnotne zúčastniť súdneho konania.
Podľa čl. 7 Aarhuského dohovoru každá Strana prijme vhodné praktické alebo iné
opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich
so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc
verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6
ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zisti verejnosť, ktorá sa môže na procese
zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá Strana umožní verejnosti zúčastniť
sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so Životným prostredím.
Podľa čl. 6 ods. 3 Aarhuského dohovoru procesy účasti verejnosti budú zahŕňať
primeraný časový rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas na informovanie
verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne
sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí.
Podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru každá Strana umožní včasnú účasť
verejnosti v čase, ked1 sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže
uskutočniť efektívne.
Podľa čl. 6 ods. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana zabezpečí, aby pri
rozhodovaní boli náležité zohľadnené výsledky účasti verejnosti.
Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte
možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy
vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel
orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.
Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:
a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;
b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne
sprístupnené a
c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo
prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.
Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky
uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. aby členovia verejnosti mali prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou
nad 1 000 ha, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo
v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nadregionálne biocentrá
a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné
činnosti, môže vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) nariadením vyhlásiť
za národný park.
Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok,
chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú pamiatku, chránené vtáčie územia, zóny
chráneného územia alebo chránený strom je orgán ochrany prírody príslušný na ich
vyhlásenie povinný písomne oznámiť vlastníkovi (správcovi, nájomcovi) pozemku
dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v katastri nehnuteľností,
dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy. Ak ide o chránené vtáčie územie a zóny
chráneného územia, je týmto orgánom krajský úrad životného prostredia. Oznámenie
zámeru obsahuje najmä základnú charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto
jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je
známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou.
Obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom
verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste,
najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní.
Vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej
správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného
oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody.
Orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať
s tým, kto ich podal (§ 50 ods. 2, 3, 4 zákona č. 543/2002 Z. z.)
Podľa § 104 ods. 28 zákona č. 543/2002 Z. z. vláda do jedného roka
od nadobudnutia účinnosti tohto zákona vydá nariadenie, ktorým vyhlási zóny Tatranského
národného parku.
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08. 03. 2011 rozhodol,
že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.
februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby
poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť
na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej
možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej
súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie...“
Vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany,
podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc ustanovuje všeobecne záväzným
právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona č. 543/2002 Z. z.
Podľa § 19 ods. 1 uvedeného zákona národný park vyhlasuje vláda Slovenskej
republiky nariadením. Samotný proces vyhlasovania národného parku alebo zón má
viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty.
V ustanovení § 50 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. má vlastník (správca, nájomca)
dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní
od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné
pripomienky orgánu ochrany prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh
aktívne legitimovaných osôb oprávnených pripomienkovať predmetný zámer. Samotné
informovanie verejností zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona
č. 543/2002 Z. z. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom
verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že táto povinnosť bola riadne splnená.
Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50
ods. 3, 4 zákona č. 543/2002 Z. z. V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti
priamo podávať pripomienky k zámeru a to i z dôvodu, že tento je svojou povahou len
podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády
Slovenskej republiky. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne
záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku
v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojení s čl. 9 a 10
Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (ďalej len SR) schválených uznesením
vlády SR z 08. apríla 1997 č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase.
Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný ohodnotiť
a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania.
Zavedeného je zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu
všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie
ako majú pripomienkujúce orgány.
Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti,
ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení
jej pripomienok na úradných tabuliach.
Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami k Zámeru
bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného prostredia v P. a v Ž. a na obecných
úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského národného parku. Verejnosti teda
bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, a preto ani žalobca nebol ukrátený na
svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Tento postup bol v súlade s čl. 8 písm. c)
Aarhuského dohovoru.
Krajský úrad životného prostredia v Ž. v procese pripomienkovania Zámeru
akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Ako vyplýva z obsahu administratívneho
spisu obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických alebo právnických osôb.
Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie
bolo písomne odôvodnené. Preto sa nie je možné stotožniť so záverom krajského súdu,
že správne orgány svojím prístupom neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom
vzťahujúcich sa k Zámeru.
Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, ktorej pripomienky boli
aj prerokované, a preto žalobca postupom -správnych orgánov oboch stupňov nebol
ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, a preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p.
a § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/345/2010-57
zo dňa 17. 02. 2012 zmenil tak, že žalobu zamietol. Zároveň poukazuje i na obdobnú vec
vedenú na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorú odvolací súd rozhodol dňa 26. 01.
2012 rozsudkom sp. zn. 5 Sžp/26/2011, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu. Uvedenou žalobou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva životného prostredia Slovenskej
republiky, ktorým žalobcovi nebolo priznané postavenie účastníka konania vo veci konania
o pripomienkach žalobcu k dokumentu č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón
Tatranského národného parku“.
O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 a § 246c ods. 3
O. s. p. s poukazom na § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní úspech,
náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania nepriznal.»
20. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne súladným spôsobom
interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia zákona o ochrane prírody (najmä § 50),
keď sa nestotožnil s názorom sťažovateľa a vyslovil, že z uvedených ustanovení nemožno
odvodzovať povinnosť orgánu ochrany prírody prerokovať pripomienky kohokoľvek,
kto ich podal, pretože je potrebné ustanovenie § 50 ods. 4 vnímať v kontexte
s predchádzajúcim odsekom 3 toho istého ustanovenia, ktorý jednoznačne vymedzuje okruh
oprávnených osôb, ktoré majú právo pripomienky podať. Vzhľadom na to, že sťažovateľ
nepatril do okruhu oprávnených osôb, krajský úrad nebol povinný prorokovať s ním jeho
pripomienky.
21. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
23. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
25. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil
jeho právo podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.
26. Nadväzujúc na zistenia a závery uvedené v bodoch 19 (prvý odsek), 20 až 24
ústavný súd konštatuje neexistenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením čl. 8
Aarhuského dohovoru a právnymi názormi a závermi najvyššieho súdu vyjadrenými v jeho
rozsudku sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012. Z uvedeného dôvodu sťažovateľovu
sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2013