Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. B., S., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

namietajúceho porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 8 Aarhuského

dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2013 faxom (poštou 29. januára 2013) doručená sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v

citáciách aj „žalobca“), ktorou namietal porušenie „... jeho práva domáhať sa zákonným

postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky“ zakotveného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj práva „... ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave

vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel

orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené

v článku 8 Aarhuského dohovoru“ (Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. novembra 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ

bol v procesnom postavení žalobcu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)

sp. zn. zo 16. septembra 2010 vedenom Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Žalovaný predmetným rozhodnutím

nevyhovel (zamietol) odvolaniu sťažovateľa proti rozhodnutiu Krajského úradu životného

prostredia v Ž. (ďalej len „krajský úrad“) č. 2010/00844-3/Dur z 19. júla 2010, ktorým

nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka v konaní o pripomienkach účastníka

k dokumentu „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“. Sťažovateľ

žalobou z 2. decembra 2010 o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu žiadal,

aby „Krajský súd... rozhodol vo veci tak, že uložil KÚŽP... konať vo veci podania...

označeného ako pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného

parku v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia.“. Krajský súd rozsudkom

č. k. -57 zo 17. februára 2012 rozhodnutie žalovaného zo 16. septembra 2010,

ako aj rozhodnutie krajského úradu z 19. júla 2010 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie. Predmetný rozsudok krajského súdu napadol žalovaný 13. marca 2012 odvolaním.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok sp. zn. z 13. novembra 2012 zmenil tak, že

žalobu zamietol.

3. Po uvedení na vec sa vzťahujúcich právnych noriem [čl. 8 Aarhuského dohovoru,

, až 6 o ochrane prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), čl. 46 ods. 1, čl. 127

ods. 1 až 3 a , ako aj dohovoru] sťažovateľ v podstatnom

uviedol:

«Predmetom konania pred správnymi orgánmi bolo rozhodnutie, či žalobca -

sťažovateľ je účastníkom pripomienkového konania o zámere...

Krajský úrad... svojím rozhodnutím zo dňa 19. 7. 2010... rozhodol tak,

že, odvolávajúc sa na ust. § 50 ods. 3 ZOPK, sťažovateľ nie je účastníkom konania

o vyhlásení zón Tatranského národného parku.

Toto rozhodnutie..., bolo odvolacím orgánom potvrdené a bolo spolu s rozhodnutím

odvolacieho orgánu predmetom žaloby, ktorú sťažovateľ podal na Krajský súd v Bratislave.

Krajský súd... vo svojom rozhodnutí, ktorým vyhovel žalobe sťažovateľa, poukázal

na ust. článku 8 Aarhuského dohovoru. Skonštatoval, že sťažovateľ je podľa článku 2 ods. 4

Aarhuského dohovoru predstaviteľom verejnosti.

So zreteľom na uvedené, berúc do úvahy ust. § 50 ZOPK, Krajský súd...

pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľa poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

C-240/09 z 8. 3. 2011, z ktorého vyvodil, že aj keď Aarhuský dohovor nemá priamy účinok

v práve Európskej únie, sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať procesné

ustanovenia tak, aby boli dodržané ciele a zámer Aarhuského dohovoru a bola tak

umožnená aktívna účasť verejnosti v otázkach životného prostredia.

Najvyšší súd..., dospel k zásadne odlišnému právnemu názoru. Základom takéhoto

názoru je na jednej strane skutočnosť, že vyhlasovanie zón chránených území

je dvojfázovým konaním, kde oznámenie o zámere je prvou fázou a príprava všeobecne

záväzného právneho predpisu, v rámci schvaľovania ktorého má verejnosť právo

pripomienkovať takýto návrh v súlade s Legislatívnymi pravidlami vlády SR je druhou

fázou.

Z toho hľadiska posudzujúc predmetnú vec dospel k záveru, že pri predložení návrhu

všeobecne záväzného právneho predpisu, v tomto prípade nariadenia vlády SR, „verejnosť

má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu,

čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány.“... Podľa

názoru najvyššieho súdu verejnosti teda bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru

a preto ani sťažovateľ nebol ukrátený na svojich právach a tento postup považoval

za súladný s článkom 8 písm. a) Aarhuského dohovoru...»

4. Podľa názoru sťažovateľa „... rozhodnutím Najvyššieho súdu... bolo porušené jeho

právo, ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných

všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať

významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru, právo

domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené

v článku 46 ods. 1 ... a práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6

ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok Najvyššieho súdu... zásadným spôsobom, porušil právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie a jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na súde.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa...

- ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných

všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať

významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru,

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 ...

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru...

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. dňa 13. 11. 2012

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných

práv sťažovateľa.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... 3 Sžp/l0/2012 dňa 13. 11. 2012

a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ).

10. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

11. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich , dohovorom

a Aarhuským dohovorom garantovaných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil označené základné

právo (resp. práva) predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3. Bolo preto

úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi

odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týkajúceho sa uvedených námietok

a sťažovateľom označeným základným právom podľa , resp. právom podľa dohovoru

a Aarhuského dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

12. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je porušenie označených práv zaručených

, dohovorom a Aarhuským dohovorom postupom najvyššieho súdu v odvolacom

konaní a jeho rozsudkom sp. zn. z 13. novembra 2012.

II.A K namietanému porušeniu a dohovoru

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

14. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v postupe

najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom napadnutým rozsudkom z 13. novembra

2012 „podľa veta druhá a napadnutý rozsudok

Krajského súdu... č. k. -57 zo dňa 17. 02. 2012 zmenil tak, že žalobu zamietol“.

15. Z obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 13. novembra 2012,

ako aj z k sťažnosti pripojených písomností (najmä rozhodnutia žalovaného ministerstva

zo 16. septembra 2010, sťažovateľovej žaloby z 2. decembra 2010, rozsudku krajského súdu

zo 17. februára 2012, odvolania žalovaného z 13. marca 2012 a vyjadrenia sťažovateľa

zo 6. júna 2012 k nemu) v podstatnom vyplýva, že návrhu sťažovateľa na uloženie

povinnosti krajskému úradu v lehote 30 dní prerokovať jeho pripomienky k „Zámeru

na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“ [návrh bol predmetom (podstatným

dôvodom) žaloby o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov] najvyšší súd

v pozmeňujúcom odvolacom rozsudku tým, že žalobu zamietol, nevyhovel, keď sa stotožnil

s právnymi závermi vo veci konajúcich správnych orgánov („žalovaný rozhodol v súlade

so zákonom“) v tom, že sťažovateľ v zmysle zákona o ochrane prírody (§ 50 ods. 3)

nedisponoval tzv. aktívnou vecnou legitimáciou na podanie pripomienok.

16. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody má vlastník (správca, nájomca)

dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní

od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné

pripomienky orgánu ochrany prírody. Podľa § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody orgán

ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich

podal.

17. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne

iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 13. novembra 2012

sú zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

19. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoj rozsudok, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok

a sťažovateľovu žalobu zamietol, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov. V odôvodnení najvyšší súd oboznámil podstatu odôvodnenia rozhodnutí

správnych orgánov v rozsudku krajského súdu. Následne uviedol odvolaciu argumentáciu

žalovaného a vyjadrenie sťažovateľa k nej.

Najvyšší úd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd... ako súd odvolací ( ), preskúmal odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

( ) bez nariadenia pojednávania ( veta prvá )

a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu... www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk,

najmenej päť dní vopred, v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

01. mája 2011) a rozsudok verejne vyhlásil (, ).

Z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu zistil, že dňa 10. 02. 2010

oznámil Krajský úrad životného prostredia v Ž. dotknutým obciam a dotknutým orgánom

štátnej správy v Žilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“

(ďalej len Zámer). Uviedol, kde je možné do komplexného Zámeru zonácie TANAPu a jeho

príloh nahliadnuť a vyzval dotknuté obce, aby informovala verejnosť o Zámere zonácie

TANAPu jeho vyvesením na úradnej tabuli obce a na zaslanie pripomienok k zámeru.

Žalobca svojím podaním zo dňa 03. 03. 2010, doručeným Krajskému úradu... dňa

08. 03. 2010, vzniesol pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného

parku. V svojich pripomienkach uviedol, že predložený zámer nerešpektuje prírodné

a prírodoochranné hodnoty biotopov a druhov vyskytujúcich sa na území Tatranského

národného parku. Uviedol osem hlavných námietok, a to: 1. Požiadal odložiť schválenie

návrhu zonácie TANAPu, kým nebude uspokojivo vyriešená otázka majetkovej ujmy pre

súkromných vlastníkov; 2. Nesúhlasil so znížením výmery piateho stupňa ochrany na území

súčasných rezervácií v NPR Tichá dolina a NPR Kôprová dolina. Požiadal zachovať

súčasnú rozlohu výmery piateho stupňa ochrany na území súčasných rezervácií v NPR

Tichá dolina a NPR Kôprová dolina v zóne A Zámeru; 3. Nesúhlasil s vytvorením zóny

Cr v lokalite Spálený žľab nad rámec súčasného lyžiarskeho strediska. Požiadal zónu

Cr v lokalite Spálený žľab vypustiť zo Zámeru; 4. Nesúhlasil so znížením výmery piateho

stupňa ochrany v NPR Javorová dolina, NPR Bielovodská dolina a NPR Belianske Tatry

na území Javorovej a Bielovodskej doliny. Požiadal zachovať súčasnú rozlohu výmer

piateho stupňa ochrany v NPR Javorová dolina, NPR Bielovodská dolina a NPR Belianske

Tatry na území Javorovej a Bielovodskej doliny v návrhu zóny A Zámeru; 5. Nesúhlasil

s vytvorením zóny Cr v lokalite Ždiar - Strednica nad rámec súčasného lyžiarskeho

strediska; 6. Nesúhlasil s vytvorením Cr zóny pod Surovým hrádkom. Požiadal zónu

Cr v lokalite Pod Surovým hrádkom zo Zámeru vypustiť; 7. Nesúhlasil so zmenšením

výmery piateho stupňa ochrany v NPR Suchá dolina. Požiadal zachovať súčasnú výmeru

piateho stupňa ochrany v NPR Suchá dolina v zóne A zámeru; 8. Nesúhlasil s vytvorením

Cr zóny v lokalite Solisko - Tatranská Štrba nad rámec súčasného lyžiarskeho strediska.

Požiadal zónu Cr v Zámere zachovať v rámci súčasného lyžiarskeho strediska.

Podaním zo dňa 23. 04. 2010 Krajský úrad... oznámil fyzickým a právnickým.

osobám, ktoré ako verejnosť podali pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského

národného parku vyhodnotenie ich pripomienok doručených na Krajský úrad životného

prostredia v Ž. a v P. Tiež oznámil, kde je možné do predmetného vyhodnotenia

pripomienok nahliadnuť. V zozname pripomienok od verejnosti sú uvedené pripomienky

od L. a ďalších, ktoré sú obsahovo totožné s námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom

podaní zo dňa 03. 03. 2010. V uvedenom zozname pripomienok je pri obsahovo totožných

námietkach konkrétne označených jedenásť fyzických a právnických osôb a ďalej je v

subjektoch ktorí podali námietky uvedené, že predmetné obsahovo totožné podania boli ku

dňu 29. 03. 2010 doručené od 842 fyzických osôb z Českej a Slovenskej republiky.

Krajský úrad... rozhodnutím č. 2010/00844-3/Dur zo dňa 19. 07. 2010 nepriznal

žalobcovi postavenie účastníka konania. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutia podal

žalobca dňa 02. 08. 2010 odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. 8874/2010-2.1.2 zo dňa

16. 09. 2010 zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej vecí je rozhodnutie a postup

žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní, resp. nepriznaní

postavenia účastníka konania žalobcovi vo veci konania o pripomienkach žalobcu

k dokumentu 2010/00351/Dur - Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku.

Podľa právnej teórie, ako aj predchádzajúcej ustálenej súdnej praxe (rozhodnutia

Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 , Rs 457 5A 7/98,- rozsudok najvyššieho súdu 5

) bolo rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní

považované za rozhodnutie procesnej povahy, a preto bolo podľa § 248 písm. a) O. s. p,

vylúčené zo súdneho prieskumu. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-

240/09 zo dňa 08. 03. 2011 bol pripustený aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí

vo veciach týkajúcich sa ochrany životného prostredia vtom smere, aby aj občianske

združenia zaoberajúce sa ochranou životného prostredia boli považované za účastníka

správneho konania a mohli sa tak následne plnohodnotne zúčastniť súdneho konania.

Podľa čl. 7 Aarhuského dohovoru každá Strana prijme vhodné praktické alebo iné

opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich

so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc

verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6

ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zisti verejnosť, ktorá sa môže na procese

zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá Strana umožní verejnosti zúčastniť

sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so Životným prostredím.

Podľa čl. 6 ods. 3 Aarhuského dohovoru procesy účasti verejnosti budú zahŕňať

primeraný časový rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas na informovanie

verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne

sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí.

Podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru každá Strana umožní včasnú účasť

verejnosti v čase, ked1 sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže

uskutočniť efektívne.

Podľa čl. 6 ods. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana zabezpečí, aby pri

rozhodovaní boli náležité zohľadnené výsledky účasti verejnosti.

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte

možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy

vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel

orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne

sprístupnené a

c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo

prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia.

Podľa rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou

nad 1 000 ha, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo

v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nadregionálne biocentrá

a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné

činnosti, môže vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) nariadením vyhlásiť

za národný park.

Podľa zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok,

chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú pamiatku, chránené vtáčie územia, zóny

chráneného územia alebo chránený strom je orgán ochrany prírody príslušný na ich

vyhlásenie povinný písomne oznámiť vlastníkovi (správcovi, nájomcovi) pozemku

dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v katastri nehnuteľností,

dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy. Ak ide o chránené vtáčie územie a zóny

chráneného územia, je týmto orgánom krajský úrad životného prostredia. Oznámenie

zámeru obsahuje najmä základnú charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto

jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je

známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou.

Obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom

verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste,

najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní.

Vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej

správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného

oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody.

Orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať

s tým, kto ich podal (, , )

Podľa vláda do jedného roka

od nadobudnutia účinnosti tohto zákona vydá nariadenie, ktorým vyhlási zóny Tatranského

národného parku.

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08. 03. 2011 rozhodol,

že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na

rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.

februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby

poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť

na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej

možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej

súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie...“

Vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany,

podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc ustanovuje všeobecne záväzným

právnym predpisom orgán oprávnený podľa

Podľa § 19 ods. 1 uvedeného zákona národný park vyhlasuje vláda Slovenskej

republiky nariadením. Samotný proces vyhlasovania národného parku alebo zón má

viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty.

V ustanovení má vlastník (správca, nájomca)

dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní

od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné

pripomienky orgánu ochrany prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh

aktívne legitimovaných osôb oprávnených pripomienkovať predmetný zámer. Samotné

informovanie verejností zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona

č. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom

verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že táto povinnosť bola riadne splnená.

Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50

ods. 3, 4 V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti

priamo podávať pripomienky k zámeru a to i z dôvodu, že tento je svojou povahou len

podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády

Slovenskej republiky. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne

záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku

v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojení s čl. 9 a 10

Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (ďalej len SR) schválených uznesením

vlády SR z 08. apríla 1997 č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase.

Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný ohodnotiť

a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania.

Zavedeného je zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu

všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie

ako majú pripomienkujúce orgány.

Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti,

ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení

jej pripomienok na úradných tabuliach.

Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami k Zámeru

bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného prostredia v P. a v Ž. a na obecných

úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského národného parku. Verejnosti teda

bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, a preto ani žalobca nebol ukrátený na

svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Tento postup bol v súlade s čl. 8 písm. c)

Aarhuského dohovoru.

Krajský úrad životného prostredia v Ž. v procese pripomienkovania Zámeru

akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Ako vyplýva z obsahu administratívneho

spisu obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických alebo právnických osôb.

Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie

bolo písomne odôvodnené. Preto sa nie je možné stotožniť so záverom krajského súdu,

že správne orgány svojím prístupom neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom

vzťahujúcich sa k Zámeru.

Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, ktorej pripomienky boli

aj prerokované, a preto žalobca postupom -správnych orgánov oboch stupňov nebol

ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch.

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, a preto podľa veta druhá

a napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -57

zo dňa 17. 02. 2012 zmenil tak, že žalobu zamietol. Zároveň poukazuje i na obdobnú vec

vedenú na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorú odvolací súd rozhodol dňa 26. 01.

2012 rozsudkom sp. zn. , ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,

ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu. Uvedenou žalobou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva životného prostredia Slovenskej

republiky, ktorým žalobcovi nebolo priznané postavenie účastníka konania vo veci konania

o pripomienkach žalobcu k dokumentu č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón

Tatranského národného parku“.

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 a § 246c ods. 3

s poukazom na tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní úspech,

náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania nepriznal.»

20. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne súladným spôsobom

interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia zákona o ochrane prírody (najmä § 50),

keď sa nestotožnil s názorom sťažovateľa a vyslovil, že z uvedených ustanovení nemožno

odvodzovať povinnosť orgánu ochrany prírody prerokovať pripomienky kohokoľvek,

kto ich podal, pretože je potrebné ustanovenie § 50 ods. 4 vnímať v kontexte

s predchádzajúcim odsekom 3 toho istého ustanovenia, ktorý jednoznačne vymedzuje okruh

oprávnených osôb, ktoré majú právo pripomienky podať. Vzhľadom na to, že sťažovateľ

nepatril do okruhu oprávnených osôb, krajský úrad nebol povinný prorokovať s ním jeho

pripomienky.

21. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

23. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. novembra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa (resp. dohovoru). S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

25. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil

jeho právo podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.

26. Nadväzujúc na zistenia a závery uvedené v bodoch 19 (prvý odsek), 20 až 24

ústavný súd konštatuje neexistenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením čl. 8

Aarhuského dohovoru a právnymi názormi a závermi najvyššieho súdu vyjadrenými v jeho

rozsudku sp. zn. z 13. novembra 2012. Z uvedeného dôvodu sťažovateľovu

sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013