Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 818/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. K.,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20,

Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2013 telefaxom (16. septembra 2013 doplnená predložením originálu)

doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva „... ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave

vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel

orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené

v článku 8 Aarhuského dohovoru“ (Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

ďalej len „Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal pripomienky k zámeru

na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, ktorý bol zverejnený vyhláškou Krajského

úradu životného prostredia v Žiline (ďalej len „krajský úrad“) 10. februára 2010

č. 2010/00351-3/Dur. Krajský úrad pripomienky neprerokoval, a preto sa sťažovateľ

žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline domáhal, aby mu bola táto povinnosť uložená

súdnym rozhodnutím. Krajský súd v Žiline uložil krajskému úradu konať o podaní

sťažovateľa s tým, že je potrebné vysporiadať sa s otázkou, či je sťažovateľ vecne

legitimovaný na podanie pripomienok, a v závislosti od toho prerokovať jeho pripomienky

a vydať o nich rozhodnutie. Krajský úrad rozhodnutím č. 2010/00781-3/Dur zo 6. júla 2010

nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka konania s odvolaním sa na § 50 ods. 3 zákona

č. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane prírody a krajiny“). Ministerstvo pôdohospodárstva, životného prostredia

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v odvolacom konaní

rozhodnutím č. 8867/2010-2.1.2 zo 16. septembra 2010 potvrdilo rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu a odvolanie sťažovateľa zamietlo.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministerstva žalobu, ktorú Krajský súd

v Bratislave rozsudkom (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. septembra 2012

zamietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu

sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým

rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi

nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že «Krajský súd v Bratislave vo svojom

rozsudku, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, uzavrel, že verejnosť uplatňuje pripomienky

k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu v pripomienkovom konaní podľa

legislatívnych pravidiel vlády SR. Skonštatoval ďalej, že aj pred Krajským úradom

životného prostredia v Žiline bolo akceptované podávanie pripomienok verejnosťou...

súd prvého stupňa na jednej strane žalobu zamietol, na druhej strane poukázal na to,

že pripomienky sťažovateľa boli údajne spolu s pripomienkami iných osôb vyhodnotené.

S takéhoto posúdenia súdom však nevyplýva, ako vyriešil otázku účasti sťažovateľa

v konaní... Ani záver súdu prvého stupňa o tom, že právo verejnosti zúčastniť sa na tvorbe

vykonávacích predpisov je dostatočne zabezpečené možnosťou pripomienkovať návrh

nariadenia vlády, ktorým sa vyhlasujú zóny TANAPU, nezodpovedá obsahu článku 8

Aarhuského dohovoru. Z uvedeného článku totiž vyplýva, že podmienkou sine qua non na

to, aby mohla byť účasť verejnosti považovaná za účinnú, je takáto účasť v štádiu, pokým

sú ešte možnosti otvorené, a zároveň výsledky účasti verejnosti sa majú zohľadniť

v najvyššej možnej miere... Je nesporné, že fáze prípravy zodpovedá podstatne viac fáza

pripomienkovania zámeru, ktorý práve po zohľadnení týchto pripomienok môže byť

základom na tvorbu nariadenia Vlády SR...

Najvyšší súd poukázal rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa na ustanovenie § 250ja

ods. 7 a v celom rozsahu sa odvolal na text odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu

SR sp. zn. zo dňa 13. 11. 2012, v ktorom Najvyšší súd rozhodoval o obdobnej

veci iného žalobcu.

Najvyšší súd SR dospel k právnemu názoru, ktorého základom je na jednej strane

skutočnosť, že vyhlasovanie zón chránených území je dvojfázovým konaním, kde oznámenie

o zámere je prvou fázou a príprava všeobecne záväzného právneho predpisu, v rámci

schvaľovania ktorého má verejnosť právo pripomienkovať takýto návrh v súlade

s Legislatívnymi pravidlami vlády SR je druhou fázou.

Z toho hľadiska posudzujúc predmetnú vec dospel k záveru, že pri predložení návrhu

všeobecne záväzného právneho predpisu, v tomto prípade nariadenia vlády SR, „verejnosť

má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu,

čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány.“

Na druhej strane Najvyšší súd SR považoval za významné aj to, že KÚŽP v Žiline

„akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, ktorej pripomienky boli prerokované

písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na úradných

tabuliach“... Podľa názoru najvyššieho súdu verejnosti teda bola daná možnosť

pripomienkovania Zámeru a preto ani sťažovateľ nebol ukrátený na svojich právach a tento

postup považoval za súladný s článkom 8 písm. a) Aarhuského dohovoru...».

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou

v odvolaní. Poukazuje tiež na iné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkovo a právne

podobnej veci (sp. zn. z 31. januára 2013). Najvyšší súd vyjadril v tomto

rozhodnutí právny názor, ktorý sa zhoduje s argumentáciou sťažovateľa.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa...

- ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných

všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať

významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru,

- na priaznivé životné prostredie zakotvené v článku 44 ods. 1 SR

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR.

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd .

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. dňa 16. 5. 2013

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných

práv sťažovateľa.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 16. 5. 2013

a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa

uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu Š. H. podal na členov

IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie a v masmédiách formuloval

proti nim osobné invektívy, členovia IV. senátu oznámili tieto skutočnosti v zmysle § 27

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň

ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa , t. j.

aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich vylúčenie

z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu,

ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať

do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu

(v zásade do konca novembra 2013).

Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa

relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví

tohto uznesenia.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov konanie (,

tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte

možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy

vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel

orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne

sprístupnené a

c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo

prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V nadväznosti na uvedené z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí

všeobecných súdov ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného

súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov

orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli

nezákonné a ukrátili ju na jej právach [ (ďalej

len „OSP“)], teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych

otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy,

že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv tým, že sa najvyšší súd v rozsudku

sp. zn. zo 16. mája 2013 nedostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami

a jeho právny záver je arbitrárny.

Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu, ktorým nebolo sťažovateľovi priznané postavenie účastníka v konaní

o pripomienkach k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku zverejneného

vyhláškou krajského úradu č. 2010/00351-3/Dur z 10. februára 2010. Najvyšší súd

rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá podľa . V odôvodnení napadnutého rozsudku

najvyšší súd podľa poukázal na rozhodnutie v obdobnej veci sp. zn.

z 13. novembra 2012 a citoval text jeho odôvodnenia, ktoré sa tak stalo

odôvodnením napadnutého rozsudku. V časti týkajúcej sa aktívnej legitimácie na podanie

pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku najvyšší súd

po citácii ustanovení Aarhuského dohovoru a zákona o ochrane prírody a krajiny uviedol:

„Vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov

ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc ustanovuje všeobecne

záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa

Podľa § 19 ods. 1 uvedeného zákona národný park vyhlasuje vláda Slovenskej

republiky nariadením. Samotný proces vyhlasovania národného parku alebo zón má

viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty.

V ustanovení má vlastník (správca, nájomca)

dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní od

doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné

pripomienky orgánu ochrany prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh

aktívne legitimovaných osôb oprávnených pripomienkovať predmetný zámer. Samotné

informovanie verejnosti zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona

č. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom

verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že táto povinnosť bola riadne splnená.

Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50

ods. 3, 4 V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti

priamo podávať pripomienky k zámeru a zo i z dôvodu, že tento je svojou povahou len

podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády

Slovenskej republiky. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne

záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku

v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojení s čl. 9 a 10

Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (ďalej len SR) schválených uznesením

vlády SR z 08. apríla 1997 č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase.

Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť

a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania.

Zavedeného je zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu

všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie

ako majú pripomienkujúce orgány.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd posúdil podstatnú

odvolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa okruhu osôb oprávnených na podanie

pripomienok ústavne akceptovateľným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu nemožno

považovať právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa účasti verejnosti vo fáze

pripomienkového konania k zámeru na vyhlásenie zón chráneného územia podľa § 50

zákona o ochrane prírody a krajiny za arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené, teda také,

ktoré by nemali oporu v aplikovaných právnych predpisoch, najmä § 50 zákona o ochrane

prírody a krajiny, resp. by interpretácia a aplikácia tohto ustanovenia popierala jeho účel

a zmysel a nezohľadňovala by rozsah čl. 8 Aarhuského dohovoru. Ústavný súd v tejto

súvislosti odkazuje na svoj právny názor vyslovený v uznesení sp. zn.

z 13. marca 2013, ktorým rozhodol o sťažnosti iného sťažovateľa proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. novembra 2012, ktorého právne závery

sú napadnuté aj sťažnosťou sťažovateľa (najvyšší súd naň podľa

poukázal a citoval ho).

Odôvodnenie napadnutého rozsudku poskytuje sťažovateľovi zrozumiteľné a logické

odpovede na jeho podstatné odvolacie námietky, ktoré má oporu v aplikovaných a ústavne

súladne interpretovaných právnych normách. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má iný právny

názor, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Najvyšší súd považoval za relevantný dôvod na zamietnutie žaloby aj zistenie,

že krajský úrad akceptoval podávanie pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského

národného parku zo strany verejnosti, pripomienky vyhodnotil a oznámil, kde možno

nahliadnuť do ich vyhodnotenia. V zozname boli zahrnuté pripomienky Lesoochranárskeho

zoskupenia VLK a ďalších fyzických a právnických osôb, z ktorých 11 je konkrétne

označených s tým, že k 29. marcu 2010 podalo obsahovo totožné podania ďalších 842

fyzických osôb. Sťažovateľ podal pripomienky podaním z 2. marca 2010. Najvyšší súd

v napadnutom rozsudku uviedol:

„Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti,

ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení

jej pripomienok na úradných tabuliach.

Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami k Zámeru

bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného prostredia v Prešove a v Žiline

a na obecných úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského národného parku.

Verejnosti teda bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, a preto ani žalobca nebol

ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Tento postup bol v súlade s čl. 8

písm. c) Aarhuského dohovoru.

Krajský úrad životného prostredia v Žiline v procese pripomienkovania Zámeru

akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Ako vyplýva z obsahu administratívneho

spisu obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických alebo právnických osôb.

Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie

bolo písomne odôvodnené. Preto sa nie je možné stotožniť so záverom krajského súdu,

že správne orgány svojím prístupom neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom

vzťahujúcich sa k Zámeru.

Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, ktorej pripomienky boli

aj prerokované, a preto žalobca postupom správnych orgánov oboch stupňov nebol

ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch.“

Sťažovateľ s týmto názorom nesúhlasí a poukazuje na to, že uznesením Krajského

súdu v Žiline č. k. -39 z 1. júna 2010 bolo uložené krajskému úradu vo veci

jeho pripomienok konať a po posúdení aktívnej vecnej legitimácie na ich podanie o nich

rozhodnúť.

Podľa názoru ústavného súdu závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie sú

v rozpore s uznesením Krajského súdu v Žiline z 1. júna 2010, pretože najvyšší súd potvrdil

právny názor správneho orgánu, že sťažovateľ nie je oprávneným subjektom na podávanie

pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Konštatovanie

najvyššieho súdu, že krajský úrad vyhodnotil pripomienky sťažovateľa v rámci pripomienok

verejnosti, ktorých hodnotenie oznámil 23. apríla 2010 (t. j. pred rozhodnutím Krajského

súdu v Žiline z 1. júna 2010), preto nemohlo zasiahnuť do možnosti sťažovateľa domáhať

sa (samostatného) rozhodnutia o ním podaných pripomienkach.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na procesne nesprávne rozhodnutie najvyššieho

súdu, ktorým podľa a zmenil rozsudok krajského súdu

tak, že žalobu zamietol. Krajský súd rozsudkom č. k. -49 z 25. septembra 2012

žalobu rovnako zamietol. Napadnutým rozsudkom tak nebolo rozhodnutie zmenené,

ale potvrdené. Podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť nemá vplyv na účinky

napadnutého rozhodnutia a uvedené pochybenie nedosahuje ústavnoprávnu intenzitu, ktorá

by odôvodňovala vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa a zrušenie

napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je opravnou

inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom a jeho úlohou nie je odstraňovať pochybenia

všeobecných súdov, ktoré nemajú vplyv na právne postavenie sťažovateľov a nezasahujú

do ich práv v ústavne neprípustnej miere.

Sťažovateľ tiež argumentuje iným rozhodnutím najvyššieho súdu

(sp. zn. z 31. januára 2013), v ktorom najvyšší súd vyslovil odlišný právny

názor v skutkovo a právne podobnej veci, čo je podľa neho dôvodom na zrušenie

napadnutého rozhodnutia a priklonenie sa ku skôr vyslovenému právnemu názoru. Ústavný

súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho poslaním zjednocovať judikatúru všeobecných

súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. , ,

). Sťažovateľ poukazuje na jedno odlišné rozhodnutie, jeho argumentácia teda

nepreukazuje nerešpektovanie ustálenej judikatúry najvyššieho súdu. Napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu nereprezentuje ojedinelý právny názor, o čom svedčí nielen

odkaz na iné rozhodnutie v napadnutom rozsudku, ale aj neskoršia judikatúra najvyššieho

súdu, napr. rozsudok sp. zn. z 18. júna 2014.

Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet príčinnej súvislosti

medzi právnymi závermi napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Keďže ústavný súd nezistil, že by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo

dôjsť k porušeniu a dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

Aarhuského dohovoru. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu by bolo možné uvažovať

o prípadnom porušení týchto práv len vtedy, ak by zo strany najvyššieho súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého z ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014