Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 818/2014
PDF · 275.07 KB
No categories available
II. ÚS 818/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. K.,
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20,
Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 39/2012 zo 16. mája 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2013 telefaxom (16. septembra 2013 doplnená predložením originálu)
doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva „... ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave
vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel
orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené
v článku 8 Aarhuského dohovoru“ (Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
ďalej len „Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 39/2012 zo 16. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal pripomienky k zámeru
na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, ktorý bol zverejnený vyhláškou Krajského
úradu životného prostredia v Žiline (ďalej len „krajský úrad“) 10. februára 2010
č. 2010/00351-3/Dur. Krajský úrad pripomienky neprerokoval, a preto sa sťažovateľ
žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline domáhal, aby mu bola táto povinnosť uložená
súdnym rozhodnutím. Krajský súd v Žiline uložil krajskému úradu konať o podaní
sťažovateľa s tým, že je potrebné vysporiadať sa s otázkou, či je sťažovateľ vecne
legitimovaný na podanie pripomienok, a v závislosti od toho prerokovať jeho pripomienky
a vydať o nich rozhodnutie. Krajský úrad rozhodnutím č. 2010/00781-3/Dur zo 6. júla 2010
nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka konania s odvolaním sa na § 50 ods. 3 zákona
č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane prírody a krajiny“). Ministerstvo pôdohospodárstva, životného prostredia
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v odvolacom konaní
rozhodnutím č. 8867/2010-2.1.2 zo 16. septembra 2010 potvrdilo rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu a odvolanie sťažovateľa zamietlo.
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministerstva žalobu, ktorú Krajský súd
v Bratislave rozsudkom (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 S 345/10 z 25. septembra 2012
zamietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu
sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým
rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi
nepriznal náhradu trov konania.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že «Krajský súd v Bratislave vo svojom
rozsudku, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, uzavrel, že verejnosť uplatňuje pripomienky
k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu v pripomienkovom konaní podľa
legislatívnych pravidiel vlády SR. Skonštatoval ďalej, že aj pred Krajským úradom
životného prostredia v Žiline bolo akceptované podávanie pripomienok verejnosťou...
súd prvého stupňa na jednej strane žalobu zamietol, na druhej strane poukázal na to,
že pripomienky sťažovateľa boli údajne spolu s pripomienkami iných osôb vyhodnotené.
S takéhoto posúdenia súdom však nevyplýva, ako vyriešil otázku účasti sťažovateľa
v konaní... Ani záver súdu prvého stupňa o tom, že právo verejnosti zúčastniť sa na tvorbe
vykonávacích predpisov je dostatočne zabezpečené možnosťou pripomienkovať návrh
nariadenia vlády, ktorým sa vyhlasujú zóny TANAPU, nezodpovedá obsahu článku 8
Aarhuského dohovoru. Z uvedeného článku totiž vyplýva, že podmienkou sine qua non na
to, aby mohla byť účasť verejnosti považovaná za účinnú, je takáto účasť v štádiu, pokým
sú ešte možnosti otvorené, a zároveň výsledky účasti verejnosti sa majú zohľadniť
v najvyššej možnej miere... Je nesporné, že fáze prípravy zodpovedá podstatne viac fáza
pripomienkovania zámeru, ktorý práve po zohľadnení týchto pripomienok môže byť
základom na tvorbu nariadenia Vlády SR...
Najvyšší súd poukázal rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa na ustanovenie § 250ja
ods. 7 O. s. p. a v celom rozsahu sa odvolal na text odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 Sžp/10/2012 zo dňa 13. 11. 2012, v ktorom Najvyšší súd rozhodoval o obdobnej
veci iného žalobcu.
Najvyšší súd SR dospel k právnemu názoru, ktorého základom je na jednej strane
skutočnosť, že vyhlasovanie zón chránených území je dvojfázovým konaním, kde oznámenie
o zámere je prvou fázou a príprava všeobecne záväzného právneho predpisu, v rámci
schvaľovania ktorého má verejnosť právo pripomienkovať takýto návrh v súlade
s Legislatívnymi pravidlami vlády SR je druhou fázou.
Z toho hľadiska posudzujúc predmetnú vec dospel k záveru, že pri predložení návrhu
všeobecne záväzného právneho predpisu, v tomto prípade nariadenia vlády SR, „verejnosť
má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu,
čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány.“
Na druhej strane Najvyšší súd SR považoval za významné aj to, že KÚŽP v Žiline
„akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, ktorej pripomienky boli prerokované
písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na úradných
tabuliach“... Podľa názoru najvyššieho súdu verejnosti teda bola daná možnosť
pripomienkovania Zámeru a preto ani sťažovateľ nebol ukrátený na svojich právach a tento
postup považoval za súladný s článkom 8 písm. a) Aarhuského dohovoru...».
Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou
v odvolaní. Poukazuje tiež na iné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkovo a právne
podobnej veci (sp. zn. 5 Sžp 15/2012 z 31. januára 2013). Najvyšší súd vyjadril v tomto
rozhodnutí právny názor, ktorý sa zhoduje s argumentáciou sťažovateľa.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa...
- ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných
všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať
významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru,
- na priaznivé životné prostredie zakotvené v článku 44 ods. 1 Ústavy SR
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd .
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžp/39/2012 dňa 16. 5. 2013
a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných
práv sťažovateľa.
Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... 3 Sžp/39/2012 zo dňa 16. 5. 2013
a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa
uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu Š. H. podal na členov
IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie a v masmédiách formuloval
proti nim osobné invektívy, členovia IV. senátu oznámili tieto skutočnosti v zmysle § 27
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň
ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j.
aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich vylúčenie
z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu,
ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať
do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu
(v zásade do konca novembra 2013).
Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa
relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví
tohto uznesenia.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte
možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy
vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel
orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.
Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:
a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;
b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne
sprístupnené a
c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo
prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.
Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,
že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
V nadväznosti na uvedené z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí
všeobecných súdov ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného
súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať
činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov
orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli
nezákonné a ukrátili ju na jej právach [§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“)], teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych
otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy,
že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012,
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv tým, že sa najvyšší súd v rozsudku
sp. zn. 3 Sžp 39/2012 zo 16. mája 2013 nedostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami
a jeho právny záver je arbitrárny.
Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu, ktorým nebolo sťažovateľovi priznané postavenie účastníka v konaní
o pripomienkach k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku zverejneného
vyhláškou krajského úradu č. 2010/00351-3/Dur z 10. februára 2010. Najvyšší súd
rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba
sťažovateľa zamietnutá podľa § 250j ods. 1 OSP. V odôvodnení napadnutého rozsudku
najvyšší súd podľa § 250ja ods. 7 OSP poukázal na rozhodnutie v obdobnej veci sp. zn.
3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012 a citoval text jeho odôvodnenia, ktoré sa tak stalo
odôvodnením napadnutého rozsudku. V časti týkajúcej sa aktívnej legitimácie na podanie
pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku najvyšší súd
po citácii ustanovení Aarhuského dohovoru a zákona o ochrane prírody a krajiny uviedol:
„Vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov
ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc ustanovuje všeobecne
záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona č. 543/2002 Z. z.
Podľa § 19 ods. 1 uvedeného zákona národný park vyhlasuje vláda Slovenskej
republiky nariadením. Samotný proces vyhlasovania národného parku alebo zón má
viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty.
V ustanovení § 50 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. má vlastník (správca, nájomca)
dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní od
doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné
pripomienky orgánu ochrany prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh
aktívne legitimovaných osôb oprávnených pripomienkovať predmetný zámer. Samotné
informovanie verejnosti zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona
č. 543/2002 Z. z. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom
verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že táto povinnosť bola riadne splnená.
Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50
ods. 3, 4 zákona č. 543/2002 Z. z. V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti
priamo podávať pripomienky k zámeru a zo i z dôvodu, že tento je svojou povahou len
podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády
Slovenskej republiky. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne
záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku
v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojení s čl. 9 a 10
Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (ďalej len SR) schválených uznesením
vlády SR z 08. apríla 1997 č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase.
Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť
a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania.
Zavedeného je zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu
všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie
ako majú pripomienkujúce orgány.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd posúdil podstatnú
odvolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa okruhu osôb oprávnených na podanie
pripomienok ústavne akceptovateľným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu nemožno
považovať právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa účasti verejnosti vo fáze
pripomienkového konania k zámeru na vyhlásenie zón chráneného územia podľa § 50
zákona o ochrane prírody a krajiny za arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené, teda také,
ktoré by nemali oporu v aplikovaných právnych predpisoch, najmä § 50 zákona o ochrane
prírody a krajiny, resp. by interpretácia a aplikácia tohto ustanovenia popierala jeho účel
a zmysel a nezohľadňovala by rozsah čl. 8 Aarhuského dohovoru. Ústavný súd v tejto
súvislosti odkazuje na svoj právny názor vyslovený v uznesení sp. zn. I. ÚS 162/2013
z 13. marca 2013, ktorým rozhodol o sťažnosti iného sťažovateľa proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012, ktorého právne závery
sú napadnuté aj sťažnosťou sťažovateľa (najvyšší súd naň podľa § 250ja ods. 7 OSP
poukázal a citoval ho).
Odôvodnenie napadnutého rozsudku poskytuje sťažovateľovi zrozumiteľné a logické
odpovede na jeho podstatné odvolacie námietky, ktoré má oporu v aplikovaných a ústavne
súladne interpretovaných právnych normách. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má iný právny
názor, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Najvyšší súd považoval za relevantný dôvod na zamietnutie žaloby aj zistenie,
že krajský úrad akceptoval podávanie pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského
národného parku zo strany verejnosti, pripomienky vyhodnotil a oznámil, kde možno
nahliadnuť do ich vyhodnotenia. V zozname boli zahrnuté pripomienky Lesoochranárskeho
zoskupenia VLK a ďalších fyzických a právnických osôb, z ktorých 11 je konkrétne
označených s tým, že k 29. marcu 2010 podalo obsahovo totožné podania ďalších 842
fyzických osôb. Sťažovateľ podal pripomienky podaním z 2. marca 2010. Najvyšší súd
v napadnutom rozsudku uviedol:
„Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti,
ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení
jej pripomienok na úradných tabuliach.
Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami k Zámeru
bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného prostredia v Prešove a v Žiline
a na obecných úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského národného parku.
Verejnosti teda bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, a preto ani žalobca nebol
ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Tento postup bol v súlade s čl. 8
písm. c) Aarhuského dohovoru.
Krajský úrad životného prostredia v Žiline v procese pripomienkovania Zámeru
akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Ako vyplýva z obsahu administratívneho
spisu obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických alebo právnických osôb.
Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie
bolo písomne odôvodnené. Preto sa nie je možné stotožniť so záverom krajského súdu,
že správne orgány svojím prístupom neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom
vzťahujúcich sa k Zámeru.
Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, ktorej pripomienky boli
aj prerokované, a preto žalobca postupom správnych orgánov oboch stupňov nebol
ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch.“
Sťažovateľ s týmto názorom nesúhlasí a poukazuje na to, že uznesením Krajského
súdu v Žiline č. k. 20 S 48/2010-39 z 1. júna 2010 bolo uložené krajskému úradu vo veci
jeho pripomienok konať a po posúdení aktívnej vecnej legitimácie na ich podanie o nich
rozhodnúť.
Podľa názoru ústavného súdu závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie sú
v rozpore s uznesením Krajského súdu v Žiline z 1. júna 2010, pretože najvyšší súd potvrdil
právny názor správneho orgánu, že sťažovateľ nie je oprávneným subjektom na podávanie
pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Konštatovanie
najvyššieho súdu, že krajský úrad vyhodnotil pripomienky sťažovateľa v rámci pripomienok
verejnosti, ktorých hodnotenie oznámil 23. apríla 2010 (t. j. pred rozhodnutím Krajského
súdu v Žiline z 1. júna 2010), preto nemohlo zasiahnuť do možnosti sťažovateľa domáhať
sa (samostatného) rozhodnutia o ním podaných pripomienkach.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na procesne nesprávne rozhodnutie najvyššieho
súdu, ktorým podľa § 220 a § 250ja ods. 3 OSP zmenil rozsudok krajského súdu
tak, že žalobu zamietol. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 345/10-49 z 25. septembra 2012
žalobu rovnako zamietol. Napadnutým rozsudkom tak nebolo rozhodnutie zmenené,
ale potvrdené. Podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť nemá vplyv na účinky
napadnutého rozhodnutia a uvedené pochybenie nedosahuje ústavnoprávnu intenzitu, ktorá
by odôvodňovala vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa a zrušenie
napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je opravnou
inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom a jeho úlohou nie je odstraňovať pochybenia
všeobecných súdov, ktoré nemajú vplyv na právne postavenie sťažovateľov a nezasahujú
do ich práv v ústavne neprípustnej miere.
Sťažovateľ tiež argumentuje iným rozhodnutím najvyššieho súdu
(sp. zn. 5 Sžp 15/2012 z 31. januára 2013), v ktorom najvyšší súd vyslovil odlišný právny
názor v skutkovo a právne podobnej veci, čo je podľa neho dôvodom na zrušenie
napadnutého rozhodnutia a priklonenie sa ku skôr vyslovenému právnemu názoru. Ústavný
súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho poslaním zjednocovať judikatúru všeobecných
súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05,
III. ÚS 78/07). Sťažovateľ poukazuje na jedno odlišné rozhodnutie, jeho argumentácia teda
nepreukazuje nerešpektovanie ustálenej judikatúry najvyššieho súdu. Napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu nereprezentuje ojedinelý právny názor, o čom svedčí nielen
odkaz na iné rozhodnutie v napadnutom rozsudku, ale aj neskoršia judikatúra najvyššieho
súdu, napr. rozsudok sp. zn. 2 Sžp 9/2013 z 18. júna 2014.
Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet príčinnej súvislosti
medzi právnymi závermi napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Keďže ústavný súd nezistil, že by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo
dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 44 ústavy a práva podľa čl. 8
Aarhuského dohovoru. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu by bolo možné uvažovať
o prípadnom porušení týchto práv len vtedy, ak by zo strany najvyššieho súdu primárne
došlo k porušeniu niektorého z ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2014