Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 283/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Českej kanceláře pojistitelů, Na Pankráci 1724/129, Praha 4,

zastúpenej spoločnosťou GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Imrich Torma, LL.M., pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 15. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Českej kanceláře pojistitelů o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013

doručená sťažnosť Českej kanceláře pojistitelů, Na Pankráci 1724/129, Praha 4 (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. mája 2013.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«Dňa 21. 10. 2006 bola pri prevádzke vozidla ... vo vlastníctve J. L.,... spôsobená na

štátnej ceste... vedúcej z obce Kamenica nad Cirochou smerom na Valaškovce,... dopravná

nehoda, v dôsledku ktorej vznikla na zdraví S. L. škoda vo výške 11.588,94 EUR. Predmetné

škodiace vozidlo s českou štátnou príslušnosťou nebolo ku dňu vzniku hore uvedenej

škodnej udalosti poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú pri jeho používaní.

Žalobou podanou dňa 14. 2. 2011 Okresnému súdu Humenné sa sťažovateľka

domáhala svojho regresného nároku na zaplatenie sumy vo výške 11.588,94 EUR

s príslušenstvom z titulu ustanovení , o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla v jeho znení účinnom ku dňu vzniku

škodnej udalosti, t. j. ku dňu 21. 10. 2006.

Svoj vyššie uvedený regresný nárok uplatnila sťažovateľka u J. L... ako u osoby

zodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla... pričom pasívna legitimácia J. L. je

odvodzovaná z titulu existencie jeho vlastníckeho práva ku škodiacemu vozidlu ku dňu

vzniku škodnej udalosti.

Svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzuje sťažovateľka na podklade zákona

č. , pretože škodiacemu vozidlu bola pridelená registračná značka Českej

republiky a vozidlo má tak so zreteľom na túto skutočnosť obvyklé stanovisko na území

Českej republiky...

Súd prvého stupňa žalobu zamietol v plnom rozsahu a svoje zamietavé rozhodnutie

odôvodnil poukázaním na nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne vo veci uplatnenia jej

regresného nároku u žalovaného...

Ku sťažovateľkou podanému odvolaniu bol Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo

dňa 15. 5. 2013, č. j. 3 Co 34/2013-8311201416 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdený, pričom zmena žaloby nebola pripustená...

Odvolací súd dochádza k záveru, že pokiaľ ide o mimoriadny zákonný regresný

nárok a škodnú udalosť, ktorá sa stala na území Slovenska, je nutné aplikovať slovenskú

právnu úpravu v podobe , pričom tento svoj záver nijako ďalej

argumentačne nerozvádza. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že

sťažovateľka nie je na uplatnenie regresného nároku proti nároku J. L. aktívne vecne

legitimovaná...

Čo sa týka prípadného posúdenia nároku sťažovateľky ako nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia sa odvolací súd obmedzuje na stručnú konštatáciu, že „zmenu

žaloby“ spočívajúcu v zmene právnej kvalifikácie nároku sťažovateľky ako nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia nepripúšťa...

V posudzovanom prípade má byť podľa názoru sťažovateľky aplikované hmotné

právo dvoch štátov:

A. Sťažovateľka je presvedčená, že v otázke posúdenia aktívnej legitimácie žalobkyne

je nutné aplikovať v spojení s Internými

pravidlami prijatými valným zhromaždením Rady kancelárií na Kréte dňa 30. 5.

2002, predovšetkým článku 3. a 5. týchto pravidiel, a to so zreteľom na českú

štátnu príslušnosť škodiaceho vozidla a teda so zreteľom na jeho obvyklé

stanovisko na území Českej republiky.

B. V otázke posúdenia pasívnej legitimácie žalovaného v zmysle, či je žalovaný

osobou zodpovednou za škodu spôsobenú prevádzkou predmetného nepoisteného

vozidla, je potom nutné aplikovať právo slovenské...

Odvolacím súdom zmienená Smernica Rady č. 72/166/EHS zo dňa 24. 4. 1972 bola

v zmysle článku 3 implementovaná do právneho poriadku Českej aj Slovenskej republiky

formou a č. ..

Pre daný skutkový stav je platná norma Českej republiky, ktorá ho svojimi

ustanoveniami, konkrétne ust. § 24 ods. 2 písm. b) v nadväznosti na ods. 8 predvída, nie

však norma Slovenskej republiky, do ktorej vecnej pôsobnosti s ohľadom na textáciu zákona

daný skutkový stav evidentne nespadá.

Sťažovateľka sa ďalej nestotožňuje s výrokom odvolacieho súdu, ktorým nebola

pripustená zmena žaloby...

Sťažovateľka je presvedčená, že odvolací súd pochybil, pokiaľ na posudzovaný

prípad v otázke poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla s českou

štátnou príslušnosťou a nepoisteného pre prípad zodpovednosti za škodu aplikoval zákonnú

normu Slovenskej republiky v podobe , čím dospel k nesprávnemu

záveru o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky vo veci uplatneného regresného

nároku na zaplatenie.

Sťažovateľka je presvedčená, že odvolací súd pochybil, pokiaľ argumentáciu

sťažovateľky vznesenú v odvolacom konaní v reakcii na záver súdu prvého stupňa

o nedostatku pasívnej legitimácie sťažovateľky vo veci regresného nároku posúdil ako

zmenu žaloby a túto zmenu nepripustil...

Túto svojvôľu možno označiť za zneužitie súdneho uváženia v neprospech

sťažovateľky a porušenie jej ústavne garantovaného práva na spravodlivý proces

zakotveného článkom 36 Listiny základných práv a slobôd.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 15. mája 2013 (v petite sťažnosti nesprávne uvedené

č. k. -83 z 15. mája 2013, pozn.) bolo porušené základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ťažiskovými dôvodmi, pre ktoré sťažovateľka považovala namietaný rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2013 za ústavne nekonformný, je to, že

podľa názoru sťažovateľky krajský súd pri posúdení jej aktívnej legitimácie nesprávne

aplikoval slovenský právny predpis, hoci v danom prípade mal vychádzať z českej právnej

úpravy. Sťažovateľka súčasne namietala nesprávnosť postupu krajského súdu v súvislosti

s nepripustením zmeny žaloby. Okrem toho sťažovateľka považovala rozsudok krajského

súdu za svojvoľný a nedostatočne odôvodnený.

Aj keď sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom v petite

sťažnosti nesprávne označila namietaný rozsudok krajského súdu tak, že namiesto

sp. zn. z 15. mája 2013 uviedla č. k. -83 z 15. mája 2013,

ústavný súd vzhľadom na ďalší obsah sťažnosti, ako aj prílohy k nej pripojené jednoznačne

vyhodnotil, že sťažovateľka namieta rozsudok krajského súdu sp. zn. z 15.

mája 2013. Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažoval za právne významné vyzývať

sťažovateľku na odstránenie uvedeného nedostatku podania.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 15. mája 2013 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade

krajský súd rozhodujúci o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -264

z 10. októbra 2012 v konaní o zaplatenie sumy 11 588,94 € s príslušenstvom vyslovil svoj

právny názor a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, na základe ktorých potvrdil rozsudok

okresného súdu o zamietnutí žaloby. Zároveň krajský súd uviedol dôvody, ktoré ho viedli

k záveru o nepripustení zmeny žaloby.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn.

z 15. mája 2013 okrem iného uviedol:

«Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že na posudzovaný

právny vzťah je potrebné aplikovať slovenskú právnu úpravu, a to s ohľadom, že

k dopravnej nehode došlo na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na Dohovor oprave použiteľnom na dopravné nehody, ktorý bol podpísaný

04. mája 1971 v Haagu. Dohovor ratifikovala Slovenská republika, Česká republiky, ďalšie

členské štáty Európskej únie, ako aj niektoré nečlenské štáty Únie, Dohovor stanovuje

najmä:

„Článok 3

Rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode .

Článok 8

Rozhodné právo určuje najmä:

1. podmienky a rozsah zodpovednosti,

2. dôvody vylučujúce zodpovednosť, akékoľvek obmedzenie zodpovednosti a jej

delenie,

3. vznik a povahu škody, ktorá sa má nahradiť,

4. spôsob a rozsah náhrady škody,

5. možnosť prechodu práva na náhradu škody,

6. osoby, ktoré škodu utrpeli a ktoré majú nárok na jej náhradu,

7. zodpovednosť pre prevádzkovateľa vozidla za jeho zamestnanca,

8. premlčanie a zánik práva uplynutím času, včítanie pravidiel počítania začiatku

porušenia alebo zastavenia tohto času“.

Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov

členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými

vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti stanovuje:

„Článok 3

Každý členský štát príjme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby

zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa

nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti

a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení“.

Tretia smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel stanovuje:

„Článok 1

Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek článku 2 ods. 1 smernice 84/5/EHS,

poistenie uvedené v článku 3 ods. /EHS bude pokrývať zodpovednosť za

ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúce z prevádzky

vozidla“.

Obe vyššie uvedené smernice zrušila smernica Európskeho parlamentu a Rady

2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti, ktorá v zmysle svojho odôvodnenia (článok 1) predstavuje kodifikáciu oboch

uvedených smerníc. Toto zrušenie sa však stalo účinným v zmysle článku 29 smernice

2009/103/ES v spojení s jej článkom 30 až 27. októbra 2009. Keďže dopravná nehoda, ktorá

je premetom prejednávanej veci sa stala dňa 21. 10. 2006, na prejednávanú vec sa použijú

ešte pôvodné smernice.

Z vyššie uvedeného je nepochybné, že podľa skutkového stavu zisteného súdom

prvého stupňa rozhodujúcim právom sú predpisy Slovenskej republiky, lebo nehoda sa stala

na území Slovenskej republiky a podľa článku 3 Haagskeho dohovoru o práve použiteľnom

na dopravné nehody, je v takto prípade rozhodným právom právo miesta, kde sa stala

nehoda.

Zo znenia článku 3 ods. /EHS vyplýva, že každý členský štát je

povinný zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa

nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti

a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. Článok 3 smernice

90/232/EHS stanovuje, že táto zodpovednosť musí pokrývať zodpovednosť za ujmu na

zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča, vyplývajúce z prevádzky vozidla.

Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že je potrebné rozlišovať v prejednávanej

veci tak aj vo všeobecnosti v kontexte povinného poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla medzi dvoma odlišnými právnymi inštitútmi.

Na jednej strane stojí občianskoprávna zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, na druhej strane stojí pokrytie tejto zodpovednosti povinným

poistením. Tieto dva právne inštitúty sú síce úzko spojené, ale zároveň sú upravené

odlišným spôsobom a v odlišnom rozsahu.

Žalobcom v predmetnom konaní uplatnený nárok na vyplatenie poistného plnenia nie

je nárokom na náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 420, § 427

), ale ide o zvláštny nárok poisťovne vyplývajúci zo špeciálneho

právneho predpisu. Uvedené právo poisťovne je osobitným originálnym nárokom poisťovne,

t. j. špecifickým právom poisťovne upravené špeciálnym právnym predpisom v Českej

republike (zákon č. 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za újmu ůsobenou provozem

vozidla a o změně některých souvisejících zákonů). Na území Slovenskej republiky je

uvedené právo poisťovne upravené špeciálnym právnym predpisom platným v Slovenskej

republike ( o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Keďže k dopravnej nehode, z ktorej vznikla škoda došlo na území Slovenskej republiky,

rozhodným právom na posudzovaný právny vzťah sú vnútorné predpisy Slovenskej

republiky.

Regresný nárok žalobcu ako prechod práva poisteného na náhradu škody na

poisťovňu (cesia) podľa zákona č. 168/1999 Sb. by mohol byť posudzovaný len v prípade,

ak by k dopravnej nehode došlo na území Českej republiky. Keďže v posudzovanej veci

k dopravnej nehode došlo na území Slovenskej republiky, nie je možné na daný právny

vzťah aplikovať zákon Českej republiky č. 168/1999 Sb.. Na posudzovaný právny vzťah by

bolo možné aplikovať , ale len v prípade, ak by žalobcom bola

Slovenská kancelária poisťovateľov a táto by preukázateľne vyplatila poistné plnenie z

garančného fondu poškodeného, čo však nie je prípadom prejednávanej veci...

K odvolacej námietke žalobcu, že v predmetnom konaní je potrebné vysporiadať sa

s právnou kvalifikáciou nároku žalobcu ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,

ktorý podľa tvrdenia žalobcu je daný tým, že žalovaný za škodu spôsobenú prevádzkou

predmetného nepoisteného vozidla zodpovedá, odvolací súd v zmysle ust. § 95 ods. 2 O. s.

p. nepripustil zmenu žaloby, lebo výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre

konanie o zmenenom návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V zmysle ust. § 95

ods. 2 dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť návrh je obmedzená iba

súhlasom súdu. Odvolací súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu,

vychádzal a zaväzoval iba to, že výsledky doterajšieho konania (ako celku) nemôžu byť

podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, nakoľko žalobca až v odvolacom konaní

žiadal, aby jeho nárok bol právne kvalifikovaný ako nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia.»

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru,

že pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľky smerujúcu voči určeniu rozhodného práva,

touto sa krajský súd náležite zaoberal a svoje právne úvahy a myšlienkové pochody

dostatočne ozrejmil. Krajský súd pri posudzovaní mimozmluvného záväzkového vzťahu

(súkromnoprávneho vzťahu) s medzinárodným prvkom, ktorý vznikol z dopravnej nehody,

ku ktorej došlo 21. októbra 2006 na území Slovenskej republiky motorovým vozidlom

evidovaným v Českej republike vo vlastníctve žalovaného, vyriešil kolíziu slovenského

právneho poriadku a českého právneho poriadku uplatnením čl. 3 medzinárodnej zmluvy –

Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody (tzv. Haagský dohovor). Krajský súd

vychádzal z toho, že za rozhodné právo v tomto prípade stanovil právny poriadok

Slovenskej republiky, čo znamená, že rozhodné preň bolo miesto, kde sa stala dopravná

nehoda. Okrem toho, že krajský súd v rámci svojich úvah nevynechal relevantné predpisy

sekundárneho práva Európskej únie o aproximácii právnych predpisov, sťažovateľke veľmi

zrozumiteľne vysvetlil, že nárok, ktorý si v rámci konania uplatňovala, nemožno chápať ako

nárok na náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ale že v danom prípade

ide o špecifický nárok vychádzajúci z lex specialis, ktorým je v Slovenskej republiky zákon

č. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a v Českej

republike zákon č. 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za újmu ůsobenou provozem

vozidla a o změně některých souvisejících zákonů (zákon o pojištění odpovědnosti

z provozu vozidla). Krajský súd v tomto prípade vyhodnotil, že zo strany sťažovateľky

nešlo o nárok na náhradu škody, ale o špecifické právo postihu voči zodpovednému

subjektu, a keďže tento mimozmluvný záväzok s medzinárodným prvkom mal primárny

pôvod pri vzniku dopravnej nehody, ktorá sa stala na území Slovenskej republiky, krajský

súd určil ako rozhodný slovenský právny poriadok (lex loci delicti). Použitím slovenskej

právnej úpravy potom krajský súd odôvodnil nedostatok aktívnej vecnej legitimácie

sťažovateľky v tomto spore.

Pokiaľ ide o druhú z námietok sťažovateľky týkajúcu sa nesúhlasu s výrokom

krajského súdu o nepripustení zmeny žaloby, ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že

odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je v tomto prípade už na prvý pohľad legitímne.

Krajský (odvolací) súd rozhodol spôsobom, ktorý mu dovoľuje ustanovenie § 95 ods. 2

, čo plne zodpovedá materiálnej požiadavke právneho štátu.

Ústavný súd zastáva názor, že dôvody svojho postupu krajský súd aj v tomto smere

odôvodnil.

Podľa názoru ústavného súdu krajský (odvolací) súd zrozumiteľne objasnil skutkový

a právny základ svojho rozhodnutia, čo postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu bolo

plne realizované základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj jej právo

na spravodlivé súdne konanie.

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, ,

, , ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014