Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 283/2014
PDF · 218.03 KB
No categories available
III. ÚS 283/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Českej kanceláře pojistitelů, Na Pankráci 1724/129, Praha 4,
zastúpenej spoločnosťou GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Imrich Torma, LL.M., pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 34/2013
z 15. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Českej kanceláře pojistitelů o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013
doručená sťažnosť Českej kanceláře pojistitelů, Na Pankráci 1724/129, Praha 4 (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Co 34/2013 z 15. mája 2013.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«Dňa 21. 10. 2006 bola pri prevádzke vozidla ... vo vlastníctve J. L.,... spôsobená na
štátnej ceste... vedúcej z obce Kamenica nad Cirochou smerom na Valaškovce,... dopravná
nehoda, v dôsledku ktorej vznikla na zdraví S. L. škoda vo výške 11.588,94 EUR. Predmetné
škodiace vozidlo s českou štátnou príslušnosťou nebolo ku dňu vzniku hore uvedenej
škodnej udalosti poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú pri jeho používaní.
Žalobou podanou dňa 14. 2. 2011 Okresnému súdu Humenné sa sťažovateľka
domáhala svojho regresného nároku na zaplatenie sumy vo výške 11.588,94 EUR
s príslušenstvom z titulu ustanovení § 24 ods. 8 zákona č. 168/1999 Zb., o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla v jeho znení účinnom ku dňu vzniku
škodnej udalosti, t. j. ku dňu 21. 10. 2006.
Svoj vyššie uvedený regresný nárok uplatnila sťažovateľka u J. L... ako u osoby
zodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla... pričom pasívna legitimácia J. L. je
odvodzovaná z titulu existencie jeho vlastníckeho práva ku škodiacemu vozidlu ku dňu
vzniku škodnej udalosti.
Svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzuje sťažovateľka na podklade zákona
č. 168/1999 Zb., pretože škodiacemu vozidlu bola pridelená registračná značka Českej
republiky a vozidlo má tak so zreteľom na túto skutočnosť obvyklé stanovisko na území
Českej republiky...
Súd prvého stupňa žalobu zamietol v plnom rozsahu a svoje zamietavé rozhodnutie
odôvodnil poukázaním na nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne vo veci uplatnenia jej
regresného nároku u žalovaného...
Ku sťažovateľkou podanému odvolaniu bol Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo
dňa 15. 5. 2013, č. j. 3 Co 34/2013-8311201416 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdený, pričom zmena žaloby nebola pripustená...
Odvolací súd dochádza k záveru, že pokiaľ ide o mimoriadny zákonný regresný
nárok a škodnú udalosť, ktorá sa stala na území Slovenska, je nutné aplikovať slovenskú
právnu úpravu v podobe zákona č. 381/2001 Z. z., pričom tento svoj záver nijako ďalej
argumentačne nerozvádza. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že
sťažovateľka nie je na uplatnenie regresného nároku proti nároku J. L. aktívne vecne
legitimovaná...
Čo sa týka prípadného posúdenia nároku sťažovateľky ako nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa odvolací súd obmedzuje na stručnú konštatáciu, že „zmenu
žaloby“ spočívajúcu v zmene právnej kvalifikácie nároku sťažovateľky ako nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia nepripúšťa...
V posudzovanom prípade má byť podľa názoru sťažovateľky aplikované hmotné
právo dvoch štátov:
A. Sťažovateľka je presvedčená, že v otázke posúdenia aktívnej legitimácie žalobkyne
je nutné aplikovať zákon Českej republiky č. 168/1999 Zb. v spojení s Internými
pravidlami prijatými valným zhromaždením Rady kancelárií na Kréte dňa 30. 5.
2002, predovšetkým článku 3. a 5. týchto pravidiel, a to so zreteľom na českú
štátnu príslušnosť škodiaceho vozidla a teda so zreteľom na jeho obvyklé
stanovisko na území Českej republiky.
B. V otázke posúdenia pasívnej legitimácie žalovaného v zmysle, či je žalovaný
osobou zodpovednou za škodu spôsobenú prevádzkou predmetného nepoisteného
vozidla, je potom nutné aplikovať právo slovenské...
Odvolacím súdom zmienená Smernica Rady č. 72/166/EHS zo dňa 24. 4. 1972 bola
v zmysle článku 3 implementovaná do právneho poriadku Českej aj Slovenskej republiky
formou Zákonov č. 168/1999 Zb. a č. 381/2001 Z. z...
Pre daný skutkový stav je platná norma Českej republiky, ktorá ho svojimi
ustanoveniami, konkrétne ust. § 24 ods. 2 písm. b) v nadväznosti na ods. 8 predvída, nie
však norma Slovenskej republiky, do ktorej vecnej pôsobnosti s ohľadom na textáciu zákona
daný skutkový stav evidentne nespadá.
Sťažovateľka sa ďalej nestotožňuje s výrokom odvolacieho súdu, ktorým nebola
pripustená zmena žaloby...
Sťažovateľka je presvedčená, že odvolací súd pochybil, pokiaľ na posudzovaný
prípad v otázke poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla s českou
štátnou príslušnosťou a nepoisteného pre prípad zodpovednosti za škodu aplikoval zákonnú
normu Slovenskej republiky v podobe zákona č. 381/2001 Z. z., čím dospel k nesprávnemu
záveru o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky vo veci uplatneného regresného
nároku na zaplatenie.
Sťažovateľka je presvedčená, že odvolací súd pochybil, pokiaľ argumentáciu
sťažovateľky vznesenú v odvolacom konaní v reakcii na záver súdu prvého stupňa
o nedostatku pasívnej legitimácie sťažovateľky vo veci regresného nároku posúdil ako
zmenu žaloby a túto zmenu nepripustil...
Túto svojvôľu možno označiť za zneužitie súdneho uváženia v neprospech
sťažovateľky a porušenie jej ústavne garantovaného práva na spravodlivý proces
zakotveného článkom 36 Listiny základných práv a slobôd.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 Co 34/2013 z 15. mája 2013 (v petite sťažnosti nesprávne uvedené
č. k. 3 Co 34/2012-83 z 15. mája 2013, pozn.) bolo porušené základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03,
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ťažiskovými dôvodmi, pre ktoré sťažovateľka považovala namietaný rozsudok
krajského súdu sp. zn. 3 Co 34/2013 z 15. mája 2013 za ústavne nekonformný, je to, že
podľa názoru sťažovateľky krajský súd pri posúdení jej aktívnej legitimácie nesprávne
aplikoval slovenský právny predpis, hoci v danom prípade mal vychádzať z českej právnej
úpravy. Sťažovateľka súčasne namietala nesprávnosť postupu krajského súdu v súvislosti
s nepripustením zmeny žaloby. Okrem toho sťažovateľka považovala rozsudok krajského
súdu za svojvoľný a nedostatočne odôvodnený.
Aj keď sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom v petite
sťažnosti nesprávne označila namietaný rozsudok krajského súdu tak, že namiesto
sp. zn. 3 Co 34/2013 z 15. mája 2013 uviedla č. k. 3 Co 34/2012-83 z 15. mája 2013,
ústavný súd vzhľadom na ďalší obsah sťažnosti, ako aj prílohy k nej pripojené jednoznačne
vyhodnotil, že sťažovateľka namieta rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 34/2013 z 15.
mája 2013. Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažoval za právne významné vyzývať
sťažovateľku na odstránenie uvedeného nedostatku podania.
Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 34/2013
z 15. mája 2013 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade
krajský súd rozhodujúci o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 103/2011-264
z 10. októbra 2012 v konaní o zaplatenie sumy 11 588,94 € s príslušenstvom vyslovil svoj
právny názor a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, na základe ktorých potvrdil rozsudok
okresného súdu o zamietnutí žaloby. Zároveň krajský súd uviedol dôvody, ktoré ho viedli
k záveru o nepripustení zmeny žaloby.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 3 Co 34/2013
z 15. mája 2013 okrem iného uviedol:
«Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že na posudzovaný
právny vzťah je potrebné aplikovať slovenskú právnu úpravu, a to s ohľadom, že
k dopravnej nehode došlo na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na Dohovor oprave použiteľnom na dopravné nehody, ktorý bol podpísaný
04. mája 1971 v Haagu. Dohovor ratifikovala Slovenská republika, Česká republiky, ďalšie
členské štáty Európskej únie, ako aj niektoré nečlenské štáty Únie, Dohovor stanovuje
najmä:
„Článok 3
Rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode .
Článok 8
Rozhodné právo určuje najmä:
1. podmienky a rozsah zodpovednosti,
2. dôvody vylučujúce zodpovednosť, akékoľvek obmedzenie zodpovednosti a jej
delenie,
3. vznik a povahu škody, ktorá sa má nahradiť,
4. spôsob a rozsah náhrady škody,
5. možnosť prechodu práva na náhradu škody,
6. osoby, ktoré škodu utrpeli a ktoré majú nárok na jej náhradu,
7. zodpovednosť pre prevádzkovateľa vozidla za jeho zamestnanca,
8. premlčanie a zánik práva uplynutím času, včítanie pravidiel počítania začiatku
porušenia alebo zastavenia tohto času“.
Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými
vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti stanovuje:
„Článok 3
Každý členský štát príjme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby
zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa
nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti
a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení“.
Tretia smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel stanovuje:
„Článok 1
Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek článku 2 ods. 1 smernice 84/5/EHS,
poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS bude pokrývať zodpovednosť za
ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúce z prevádzky
vozidla“.
Obe vyššie uvedené smernice zrušila smernica Európskeho parlamentu a Rady
2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, ktorá v zmysle svojho odôvodnenia (článok 1) predstavuje kodifikáciu oboch
uvedených smerníc. Toto zrušenie sa však stalo účinným v zmysle článku 29 smernice
2009/103/ES v spojení s jej článkom 30 až 27. októbra 2009. Keďže dopravná nehoda, ktorá
je premetom prejednávanej veci sa stala dňa 21. 10. 2006, na prejednávanú vec sa použijú
ešte pôvodné smernice.
Z vyššie uvedeného je nepochybné, že podľa skutkového stavu zisteného súdom
prvého stupňa rozhodujúcim právom sú predpisy Slovenskej republiky, lebo nehoda sa stala
na území Slovenskej republiky a podľa článku 3 Haagskeho dohovoru o práve použiteľnom
na dopravné nehody, je v takto prípade rozhodným právom právo miesta, kde sa stala
nehoda.
Zo znenia článku 3 ods. 1 smernice 76/166/EHS vyplýva, že každý členský štát je
povinný zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa
nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti
a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. Článok 3 smernice
90/232/EHS stanovuje, že táto zodpovednosť musí pokrývať zodpovednosť za ujmu na
zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča, vyplývajúce z prevádzky vozidla.
Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že je potrebné rozlišovať v prejednávanej
veci tak aj vo všeobecnosti v kontexte povinného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla medzi dvoma odlišnými právnymi inštitútmi.
Na jednej strane stojí občianskoprávna zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, na druhej strane stojí pokrytie tejto zodpovednosti povinným
poistením. Tieto dva právne inštitúty sú síce úzko spojené, ale zároveň sú upravené
odlišným spôsobom a v odlišnom rozsahu.
Žalobcom v predmetnom konaní uplatnený nárok na vyplatenie poistného plnenia nie
je nárokom na náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 420, § 427
Občianskeho zákonníka), ale ide o zvláštny nárok poisťovne vyplývajúci zo špeciálneho
právneho predpisu. Uvedené právo poisťovne je osobitným originálnym nárokom poisťovne,
t. j. špecifickým právom poisťovne upravené špeciálnym právnym predpisom v Českej
republike (zákon č. 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za újmu způsobenou provozem
vozidla a o změně některých souvisejících zákonů). Na území Slovenskej republiky je
uvedené právo poisťovne upravené špeciálnym právnym predpisom platným v Slovenskej
republike (zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Keďže k dopravnej nehode, z ktorej vznikla škoda došlo na území Slovenskej republiky,
rozhodným právom na posudzovaný právny vzťah sú vnútorné predpisy Slovenskej
republiky.
Regresný nárok žalobcu ako prechod práva poisteného na náhradu škody na
poisťovňu (cesia) podľa zákona č. 168/1999 Sb. by mohol byť posudzovaný len v prípade,
ak by k dopravnej nehode došlo na území Českej republiky. Keďže v posudzovanej veci
k dopravnej nehode došlo na území Slovenskej republiky, nie je možné na daný právny
vzťah aplikovať zákon Českej republiky č. 168/1999 Sb.. Na posudzovaný právny vzťah by
bolo možné aplikovať zákon č. 381/2001 Z. z., ale len v prípade, ak by žalobcom bola
Slovenská kancelária poisťovateľov a táto by preukázateľne vyplatila poistné plnenie z
garančného fondu poškodeného, čo však nie je prípadom prejednávanej veci...
K odvolacej námietke žalobcu, že v predmetnom konaní je potrebné vysporiadať sa
s právnou kvalifikáciou nároku žalobcu ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorý podľa tvrdenia žalobcu je daný tým, že žalovaný za škodu spôsobenú prevádzkou
predmetného nepoisteného vozidla zodpovedá, odvolací súd v zmysle ust. § 95 ods. 2 O. s.
p. nepripustil zmenu žaloby, lebo výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre
konanie o zmenenom návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V zmysle ust. § 95
ods. 2 O. s. p. dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť návrh je obmedzená iba
súhlasom súdu. Odvolací súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu,
vychádzal a zaväzoval iba to, že výsledky doterajšieho konania (ako celku) nemôžu byť
podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, nakoľko žalobca až v odvolacom konaní
žiadal, aby jeho nárok bol právne kvalifikovaný ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia.»
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru,
že pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľky smerujúcu voči určeniu rozhodného práva,
touto sa krajský súd náležite zaoberal a svoje právne úvahy a myšlienkové pochody
dostatočne ozrejmil. Krajský súd pri posudzovaní mimozmluvného záväzkového vzťahu
(súkromnoprávneho vzťahu) s medzinárodným prvkom, ktorý vznikol z dopravnej nehody,
ku ktorej došlo 21. októbra 2006 na území Slovenskej republiky motorovým vozidlom
evidovaným v Českej republike vo vlastníctve žalovaného, vyriešil kolíziu slovenského
právneho poriadku a českého právneho poriadku uplatnením čl. 3 medzinárodnej zmluvy –
Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody (tzv. Haagský dohovor). Krajský súd
vychádzal z toho, že za rozhodné právo v tomto prípade stanovil právny poriadok
Slovenskej republiky, čo znamená, že rozhodné preň bolo miesto, kde sa stala dopravná
nehoda. Okrem toho, že krajský súd v rámci svojich úvah nevynechal relevantné predpisy
sekundárneho práva Európskej únie o aproximácii právnych predpisov, sťažovateľke veľmi
zrozumiteľne vysvetlil, že nárok, ktorý si v rámci konania uplatňovala, nemožno chápať ako
nárok na náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ale že v danom prípade
ide o špecifický nárok vychádzajúci z lex specialis, ktorým je v Slovenskej republiky zákon
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a v Českej
republike zákon č. 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za újmu způsobenou provozem
vozidla a o změně některých souvisejících zákonů (zákon o pojištění odpovědnosti
z provozu vozidla). Krajský súd v tomto prípade vyhodnotil, že zo strany sťažovateľky
nešlo o nárok na náhradu škody, ale o špecifické právo postihu voči zodpovednému
subjektu, a keďže tento mimozmluvný záväzok s medzinárodným prvkom mal primárny
pôvod pri vzniku dopravnej nehody, ktorá sa stala na území Slovenskej republiky, krajský
súd určil ako rozhodný slovenský právny poriadok (lex loci delicti). Použitím slovenskej
právnej úpravy potom krajský súd odôvodnil nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
sťažovateľky v tomto spore.
Pokiaľ ide o druhú z námietok sťažovateľky týkajúcu sa nesúhlasu s výrokom
krajského súdu o nepripustení zmeny žaloby, ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že
odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je v tomto prípade už na prvý pohľad legitímne.
Krajský (odvolací) súd rozhodol spôsobom, ktorý mu dovoľuje ustanovenie § 95 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, čo plne zodpovedá materiálnej požiadavke právneho štátu.
Ústavný súd zastáva názor, že dôvody svojho postupu krajský súd aj v tomto smere
odôvodnil.
Podľa názoru ústavného súdu krajský (odvolací) súd zrozumiteľne objasnil skutkový
a právny základ svojho rozhodnutia, čo postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu bolo
plne realizované základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj jej právo
na spravodlivé súdne konanie.
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak
by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014