Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 552/2013
PDF · 242.43 KB
No categories available
III. ÚS 552/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. A.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 11 C 77/2011 z 25. septembra 2012 v spojení s opravným uznesením
z 26. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 59/2013
z 25. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 16. septembra
2013 doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 77/2011 z 25. septembra
2012 v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 59/2013 z 25. júna 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že od 1. septembra 1988 bol v služobnom pomere
príslušníka Policajného zboru, ale na základe služobného hodnotenia príslušníka
Policajného zboru z 27. decembra 1999 (ďalej len „služobné hodnotenie“) so záverom, že je
nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, bol zo služobného pomeru
prepustený personálnym rozkazom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v K. č. 355
z 26. júna 2000 (ďalej len „personálny rozkaz“). Sťažovateľ uviedol, že proti služobnému
hodnoteniu a personálnemu rozkazu sa bránil, avšak neúspešne. V tejto súvislosti uviedol že
aj správnou žalobou sa domáhal preskúmania rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v K. č. p. KRP-15/VO-2000 z 21. februára 2000, ktorým bolo zamietnuté
jeho odvolanie proti služobnému hodnoteniu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd
uznesením č. k. 6 S 105/2007-121 zo 6. decembra 2007 konanie zastavil z dôvodu, že
žaloba bola podaná oneskorene. Na základe jeho odvolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Sžo 14/2008 z 31. januára 2006
rozhodnutie krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že žalobou o ochranu osobnosti doručenou okresnému
súdu 9. augusta 2011 sa domáhal ochrany svojich práv, pretože bol toho názoru, že
„postupom príslušných orgánov v rámci jeho služobného hodnotenia ako príslušníka
Policajného zboru, s následným prepustením zo služobného pomeru, došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv Sťažovateľa spätých s jeho menom,
k značnému zníženiu jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a zároveň fakticky
k znemožneniu akéhokoľvek jeho ďalšieho profesijného uplatnenia v odbore, v ktorom
dlhodobo pôsobil a v budúcnosti chcel napredovať, o čom svedčí aj úspešná snaha
Sťažovateľa o rozširovanie a prehlbovanie vzdelania v predmetnej oblasti“.
Sťažovateľ ďalej argumentoval takto:
„Predmetné služobné hodnotenie zo dňa 27. 12. 1999 so záverom o nespôsobilosti
Sťažovateľa zastávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe bolo z dôvodov vyššie uvedených
výsledkom postupu, pri ktorom:
- Sťažovateľovi nebola daná akákoľvek relevantná možnosť prezentovať a obhájiť
argumenty svedčiace v jeho prospech
- bezdôvodne sa prezumovala zodpovednosť Sťažovateľa za skutok, ktorý v tom čase
nebol riadnym spôsobom (s právoplatným výsledkom) vyšetrený
- žiadnym spôsobom nebolo zohľadnené jeho predchádzajúce dlhoročné svedomité
plnenie služobných povinností a dodržiavanie služobnej disciplíny
- sťažovateľovi bolo v konečnom dôsledku znemožnené akékoľvek ďalšie profesijné
uplatnenie v odbore, v ktorom dlhodobo pôsobil a v budúcnosti chcel napredovať.
Z vyššie uvedených dôvodov Sťažovateľ podal žalobu na ochranu osobnosti, nakoľko
má za to, že postupom príslušných orgánov, ktorý viedol k jeho prepusteniu zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru SR, došlo k neoprávnenému zásahu do jeho
osobnostných práv spätých s jeho menom a k značnému zníženiu jeho občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti.“
O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd tak, že ju rozsudkom
sp. zn. 11 C 77/2011 z 25. septembra 2012 ako nedôvodnú zamietol. Na základe odvolania
sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 59/2013-161 z 25. júna 2013 rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil tento názor: „... konajúce
súdy sa nevenovali podstate prejednávanej veci, a to Sťažovateľom tvrdenému
neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, ku ktorému došlo zo strany žalovaného
v procese služobného hodnotenia a následného prepustenia Sťažovateľa zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru... Sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými súdmi
nedomáhal revízie rozhodnutí žalovaného, ktoré sú ako právoplatné konečné, ale žiadal
o priznanie satisfakcie za ujmu, ktorú na svojich osobnostných právach v dôsledku prístupu
a nerešpektovania jeho právnym poriadkom priznaných práv zo strany žalovaného
objektívne utrpel...“
Sťažovateľ vyslovil názor, že okresný súd a krajský súd sa vyhli podstate sporu, keď
nepreskúmali rozhodnutia žalovaného z dôvodu nedostatku svojej právomoci a v konaní
o ochranu osobnosti nevyhoveli jeho návrhu, ktorým okrem iného žiadal, aby okresný súd
„uložil žalovanému povinnosť v písomnom ospravedlnení výslovne uviesť, že záver
služobného hodnotenia zo dňa 27. 12. 1999 o nespôsobilosti žalobcu (Sťažovateľa)
vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe a naň nadväzujúci personálny rozkaz
o prepustení žalobcu (Sťažovateľa) zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka
Policajného zboru Slovenskej republiky zo dňa 26. 06. 2000, nie je vzhľadom
na neoprávnený zásah do osobnostných práv Sťažovateľa prekážkou jeho ďalšieho možného
služobného uplatnenia v ozbrojených zložkách“. Podľa sťažovateľa nepreskúmaním týchto
rozhodnutí žalovaného v uvedenom type konania obidva súdy „fakticky odmietli reálne
naplnenie práva Sťažovateľa na spravodlivý proces“.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa súdy mohli v konaní o ochranu osobnosti vykonať aj
ďalšie dôkazy, ktoré by potvrdili jeho argumenty o zásahu do jeho osobnostných práv, ale
tieto vykonať odmietli. Sťažovateľ vyslovil presvedčenie, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa je rozporuplné, aj pokiaľ ide o obsah výsluchov svedkov vypočutých v tejto veci.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ rozsudky oboch súdov označil za tendenčné, účelové
a arbitrárne a ako také, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 Ústavy SR Rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp, zn. 11 C/77/2011-128 zo dňa
25. septembra 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/59/2013-161
zo dňa 25. júna 2013 porušené bolo.
2. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 11 C/77/2011-128 zo dňa 25. septembra 2012 a Rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/59/2013-161 zo dňa 25. júna 2013 porušené bolo.
3. Rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11 C/77/2011-128 zo dňa
25. septembra 2012 a Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/59/2013-161
zo dňa 25. júna 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatností tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie Sťažovateľovi
vo výške 1000,- eur (slovom tisíc eur) na účet Sťažovateľa.
5. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
odo dňa doručenia tohto nálezu na účet Sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 77/2011
z 25. septembra 2012 v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2012
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z ústavného princípu
subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich
základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, I. ÚS 447/2012).
Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade
povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 59/2013
z 25. júna 2013
V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa
žalobou o ochranu osobnosti doručenou okresnému súdu 9. augusta 2011 domáhal voči
žalovanému ochrany svojich práv. Podľa jeho názoru došlo k zásahu do jeho osobnostných
práv spojených s jeho menom, občianskou a ľudskou dôstojnosťou, a to v súvislosti
s vypracovaným služobným hodnotením, na základe ktorého bol následne prepustený
zo služobného pomeru v štátnej službe. Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby okresný súd
uložil žalovanému povinnosť písomne sa mu ospravedlniť a povinnosť odstrániť
neoprávnený zásah takým spôsobom, že v písomnom ospravedlnení uvedie, že závery
služobného hodnotenia a následného personálneho rozkazu nie sú prekážkou jeho ďalšieho
uplatnenia v štátnej službe podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o štátnej službe“).
O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 77/2011
z 25. septembra 2012 v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2012 tak, že ju
zamietol. Okresný súd vykonal dokazovanie výsluchmi účastníkov konania, svedkov
a listinnými dôkazmi a dospel k záveru, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by služobným hodnotením a následným personálnym rozkazom bolo zasiahnuté do jeho
práva na ochranu osobnosti. Okresný súd ďalej dôvodil tým, že tieto rozhodnutia sú
právoplatné a v tomto konaní nemá právomoc preskúmavať ich zákonnosť. V tejto
súvislosti dodal, že ak by vyhovel žalobe sťažovateľa a vyslovil by, že závery služobného
hodnotenia a personálneho rozkazu nie sú prekážkou jeho ďalšieho uplatnenia podľa zákona
o štátnej službe, prekročil by tak svoju právomoc.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 59/2013 z 25. júna 2013 tak, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku poukázal na zistenia a závery
okresného súdu, argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní, ako aj na podstatu
vyjadrenia žalovaného. Ďalej zaujal svoj právny názor k sťažovateľovým odvolacím
dôvodom a dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu neboli naplnené. Krajský súd
pridržiavajúc sa právnej úpravy o ochrane osobnosti sa podrobne zaoberal predpokladmi
úspešného uplatnenia práv spojených s ochranou osobnosti a prostredníctvom
prezentovaných právnych úvah konštatoval, že žaloba nemôže byť úspešná kvôli
neexistencii neoprávneného zásahu. V tejto súvislosti krajský súd vyslovil, že žalovaný
pri spracovaní služobného hodnotenia a následným vydaním personálneho rozkazu
uplatňoval svoju právomoc podľa zákona o štátnej službe a odvolávajúc sa na judikatúru
ústavného súdu poukázal na to, že k zásahu do základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2
ústavy nemôže dôjsť rozhodnutím orgánu štátu, ak tento vykonáva svoju právomoc. Krajský
súd ďalej poukázal na to, že rozhodnutia, o ktorých sa sťažovateľ domnieval, že zasiahli
do jeho osobnostných práv, boli preskúmané v odvolacom konaní, ako aj mimo odvolacieho
konania podľa príslušných ustanovení zákona o štátnej službe a že preskúmanie ich
zákonnosti v rámci správneho súdnictva sa neuskutočnilo z dôvodu oneskoreného podania
správnej žaloby. Okrem toho krajský súd vyslovil názor, že zmenu napadnutých rozhodnutí
(služobné hodnotenie a personálny rozkaz) žalovaného možno uskutočniť len spôsobom,
ktorý predpokladá zákon o štátnej službe, a nie v rámci konania o ochranu osobnosti. V tejto
súvislosti dodal, že aj keď sťažovateľ prízvukoval, že sa nesnaží o zmenu týchto rozhodnutí,
v konečnom dôsledku to bol jeho zámer, keďže žiadal vysloviť, že služobné hodnotenie nie
je prekážkou jeho ďalšieho uplatnenia v štátnej službe a že personálny rozkaz je zásahom
do jeho osobnostných práv. Krajský súd súčasne uviedol, že v tomto smere je bez právneho
významu skutočnosť, že zákonnosť týchto rozhodnutí nebola preskumávaná v rámci
správneho súdnictva, a to pre zmeškanie lehoty na podanie žaloby.
Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia zároveň uviedol:
«Pokiaľ žalobca dôvodnosť svojho nároku odvodzuje od „odporúčania“ Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 31. 1. 2008 sp. zn. 6 Sžo 14/2008, odvolací súd
k tomu uvádza, že záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o možnosti žalobcu uplatniť
si práva vyplývajúce z ochrany osobnosti v samostatnom občianskoprávnom konaní bol iba
poučením žalobcu, ako môže ďalej postupovať vzhľadom na vzniknutú procesnú situáciu...
v tomto smere nejde o záväzný právny názor, ktorým by boli súdy nižšieho stupňa viazané.
Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že záver o opakovanom porušení predpisov
v služobnom hodnotení je nepravdivý a nezákonný, odvolací súd konštatuje, že žalobca sa
dopustil oboch vytýkaných porušení interných predpisov žalovaného, pričom za prvý
zo skutkov mu bola udelená výčitka a za druhý bol aj disciplinárne potrestaný znížením
služobného platu o 15 %.
Za tejto situácie nie je teda preukázaná ani nepravdivosť údajov uvedených
v služobnom hodnotení a následne v personálnom rozkaze o prepustení žalobcu
zo služobného pomeru...
Pokiaľ žalobca namieta, že súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní vo veci výpovede
svedkov, z ktorých podľa jeho názoru vyplynulo, že postup príslušných orgánov Policajného
zboru vo veci služobného hodnotenia žalobcu nebol v súlade so zák. č. 73/1998 Z. z.,
odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že preskúmanie zákonnosti vyššie namietaného
postupu v tomto prebiehajúcom súdnom konaní je neprípustné vzhľadom na právoplatnosť
služobného hodnotenia žalobcu. Námietky proti postupu mohli byť iba predmetom
preskúmania príslušným odvolacím orgánom tak, ako už bolo vyššie uvedené. Z výpovedí
svedkov teda nevyplynuli žiadne skutkové zistenia, ktoré by boli právne významné z
hľadiska rozhodovania vo veci, keďže títo sa výslovne vyjadrovali iba k postupu pri
vypracovaní služobného hodnotenia, ktorý súd už nebol oprávnený preskúmavať. Nemožno
teda vytýkať súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní z týchto dôkazov nevychádzal.»
Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 13/00, obdobne II. ÚS 1/95, I. ÚS 17/01, III. ÚS 75/2012).
Po preskúmaní obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ho ústavný súd hodnotí
ako jasný a zrozumiteľný.
Je nepochybné, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, no ústavný súd
po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že tento vzhľadom
na skutkové okolnosti prípadu a jeho právne posúdenie nemožno hodnotiť ako rozhodnutie,
ktoré by malo za následok popretie významu a účelu relevantných ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti, čím by vykazovalo znaky svojvôle.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní
pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je
koncentrovaným vyjadrením podstaty danej právnej veci. Krajský súd v odôvodnení
namietaného rozsudku dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu bolo potrebné
žalobu sťažovateľa zamietnuť. V tejto súvislosti sa odvolával na právoplatnosť rozhodnutí
žalovaného, zákonnosť ktorých nemal právomoc v konaní o ochranu osobnosti skúmať.
Krajský súd veľmi zreteľne predstavil svoje myšlienkové pochody a právne úvahy, ktoré ho
viedli k záveru vyslovenému vo výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd vychádzal
zo zákonnosti právoplatných rozhodnutí žalovaného, ktoré boli preskúmavané v rámci
odvolacieho konania, ako aj mimo odvolacieho konania. Zároveň pripomenul, že
sťažovateľom tvrdená nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovaného mohla byť vyslovená
v rámci správneho súdnictva. Toto konanie však bolo zastavené z dôvodu, že žaloba
sťažovateľa bola podaná oneskorene. Je nepochybné, že ak právny poriadok poskytuje
oprávneným osobám právne prostriedky na ochranu ich práv, je v ich záujme, aby svoje
práva bránili aktívne a efektívne. Sťažovateľ však lehotu na podanie žaloby v rámci
správneho súdnictva (§ 244 a násl. Občianskeho súdneho poriadku) zmeškal.
Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ si nemôže „zameškané“ vynahrádzať v inom
type konania než v tom, ktoré zákon na ochranu konkrétneho práva ustanovuje. Na tomto
mieste sa preto žiada zdôrazniť, že „bdelým, nie spiacim patrí právo“ (vigilantibus non
dormientibus iura subveniunt).
Podľa zistení ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku
vyjadril aj k zásadným argumentom sťažovateľa, a teda aj k tomu, z akého dôvodu neboli
vzaté do úvahy výpovede svedkov. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že
svedkovia sa vyjadrovali k postupu žalovaného pri vypracovaní služobného hodnotenia,
pričom zákonnosť tohto postupu v konaní o ochranu osobnosti nemohla byť predmetom
skúmania. Vychádzajúc zo skutkových zistení a prihliadajúc na zákonnosť postupu
žalovaného, ktorá v žiadnom relevantnom konaní nebola spochybnená, krajský súd
konštatoval absenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv sťažovateľa.
Po konfrontácii námietok sťažovateľa a podstaty napadnutého rozsudku krajského
súdu dospel ústavný súd k záveru, že právny názor odvolacieho súdu o nemožnosti stotožniť
sa s argumentmi sťažovateľa v konaní o ochranu osobnosti sa javí ako relevantný a majúci
oporu v skutkových zisteniach a právnej úprave.
Ústavný súd preto konštatuje, že v namietanom prípade nemá žiaden dôvod a ani
oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľa sleduje len
dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom.
Pritom je potrebné pripomenúť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2013