Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 552/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. A.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Michalovce sp. zn. z 25. septembra 2012 v spojení s opravným uznesením

z 26. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 25. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 16. septembra

2013 doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. septembra

2012 v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júna 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že od 1. septembra 1988 bol v služobnom pomere

príslušníka Policajného zboru, ale na základe služobného hodnotenia príslušníka

Policajného zboru z 27. decembra 1999 (ďalej len „služobné hodnotenie“) so záverom, že je

nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, bol zo služobného pomeru

prepustený personálnym rozkazom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v K. č. 355

z 26. júna 2000 (ďalej len „personálny rozkaz“). Sťažovateľ uviedol, že proti služobnému

hodnoteniu a personálnemu rozkazu sa bránil, avšak neúspešne. V tejto súvislosti uviedol že

aj správnou žalobou sa domáhal preskúmania rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v K. č. p. KRP-15/VO-2000 z 21. februára 2000, ktorým bolo zamietnuté

jeho odvolanie proti služobnému hodnoteniu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd

uznesením č. k. -121 zo 6. decembra 2007 konanie zastavil z dôvodu, že

žaloba bola podaná oneskorene. Na základe jeho odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 31. januára 2006

rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že žalobou o ochranu osobnosti doručenou okresnému

súdu 9. augusta 2011 sa domáhal ochrany svojich práv, pretože bol toho názoru, že

„postupom príslušných orgánov v rámci jeho služobného hodnotenia ako príslušníka

Policajného zboru, s následným prepustením zo služobného pomeru, došlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv Sťažovateľa spätých s jeho menom,

k značnému zníženiu jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a zároveň fakticky

k znemožneniu akéhokoľvek jeho ďalšieho profesijného uplatnenia v odbore, v ktorom

dlhodobo pôsobil a v budúcnosti chcel napredovať, o čom svedčí aj úspešná snaha

Sťažovateľa o rozširovanie a prehlbovanie vzdelania v predmetnej oblasti“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval takto:

„Predmetné služobné hodnotenie zo dňa 27. 12. 1999 so záverom o nespôsobilosti

Sťažovateľa zastávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe bolo z dôvodov vyššie uvedených

výsledkom postupu, pri ktorom:

- Sťažovateľovi nebola daná akákoľvek relevantná možnosť prezentovať a obhájiť

argumenty svedčiace v jeho prospech

- bezdôvodne sa prezumovala zodpovednosť Sťažovateľa za skutok, ktorý v tom čase

nebol riadnym spôsobom (s právoplatným výsledkom) vyšetrený

- žiadnym spôsobom nebolo zohľadnené jeho predchádzajúce dlhoročné svedomité

plnenie služobných povinností a dodržiavanie služobnej disciplíny

- sťažovateľovi bolo v konečnom dôsledku znemožnené akékoľvek ďalšie profesijné

uplatnenie v odbore, v ktorom dlhodobo pôsobil a v budúcnosti chcel napredovať.

Z vyššie uvedených dôvodov Sťažovateľ podal žalobu na ochranu osobnosti, nakoľko

má za to, že postupom príslušných orgánov, ktorý viedol k jeho prepusteniu zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru SR, došlo k neoprávnenému zásahu do jeho

osobnostných práv spätých s jeho menom a k značnému zníženiu jeho občianskej cti

a ľudskej dôstojnosti.“

O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd tak, že ju rozsudkom

sp. zn. z 25. septembra 2012 ako nedôvodnú zamietol. Na základe odvolania

sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -161 z 25. júna 2013 rozhodnutie

súdu prvého stupňa potvrdil. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil tento názor: „... konajúce

súdy sa nevenovali podstate prejednávanej veci, a to Sťažovateľom tvrdenému

neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, ku ktorému došlo zo strany žalovaného

v procese služobného hodnotenia a následného prepustenia Sťažovateľa zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru... Sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými súdmi

nedomáhal revízie rozhodnutí žalovaného, ktoré sú ako právoplatné konečné, ale žiadal

o priznanie satisfakcie za ujmu, ktorú na svojich osobnostných právach v dôsledku prístupu

a nerešpektovania jeho právnym poriadkom priznaných práv zo strany žalovaného

objektívne utrpel...“

Sťažovateľ vyslovil názor, že okresný súd a krajský súd sa vyhli podstate sporu, keď

nepreskúmali rozhodnutia žalovaného z dôvodu nedostatku svojej právomoci a v konaní

o ochranu osobnosti nevyhoveli jeho návrhu, ktorým okrem iného žiadal, aby okresný súd

„uložil žalovanému povinnosť v písomnom ospravedlnení výslovne uviesť, že záver

služobného hodnotenia zo dňa 27. 12. 1999 o nespôsobilosti žalobcu (Sťažovateľa)

vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe a naň nadväzujúci personálny rozkaz

o prepustení žalobcu (Sťažovateľa) zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka

Policajného zboru Slovenskej republiky zo dňa 26. 06. 2000, nie je vzhľadom

na neoprávnený zásah do osobnostných práv Sťažovateľa prekážkou jeho ďalšieho možného

služobného uplatnenia v ozbrojených zložkách“. Podľa sťažovateľa nepreskúmaním týchto

rozhodnutí žalovaného v uvedenom type konania obidva súdy „fakticky odmietli reálne

naplnenie práva Sťažovateľa na spravodlivý proces“.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa súdy mohli v konaní o ochranu osobnosti vykonať aj

ďalšie dôkazy, ktoré by potvrdili jeho argumenty o zásahu do jeho osobnostných práv, ale

tieto vykonať odmietli. Sťažovateľ vyslovil presvedčenie, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa je rozporuplné, aj pokiaľ ide o obsah výsluchov svedkov vypočutých v tejto veci.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ rozsudky oboch súdov označil za tendenčné, účelové

a arbitrárne a ako také, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 SR Rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp, zn. -128 zo dňa

25. septembra 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -161

zo dňa 25. júna 2013 porušené bolo.

2. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu

Michalovce sp. zn. -128 zo dňa 25. septembra 2012 a Rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. -161 zo dňa 25. júna 2013 porušené bolo.

3. Rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. -128 zo dňa

25. septembra 2012 a Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -161

zo dňa 25. júna 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatností tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie Sťažovateľovi

vo výške 1000,- eur (slovom tisíc eur) na účet Sťažovateľa.

5. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

odo dňa doručenia tohto nálezu na účet Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 25. septembra 2012 v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z ústavného princípu

subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

vyplývajúceho z , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich

základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , ).

K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. júna 2013

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa

žalobou o ochranu osobnosti doručenou okresnému súdu 9. augusta 2011 domáhal voči

žalovanému ochrany svojich práv. Podľa jeho názoru došlo k zásahu do jeho osobnostných

práv spojených s jeho menom, občianskou a ľudskou dôstojnosťou, a to v súvislosti

s vypracovaným služobným hodnotením, na základe ktorého bol následne prepustený

zo služobného pomeru v štátnej službe. Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby okresný súd

uložil žalovanému povinnosť písomne sa mu ospravedlniť a povinnosť odstrániť

neoprávnený zásah takým spôsobom, že v písomnom ospravedlnení uvedie, že závery

služobného hodnotenia a následného personálneho rozkazu nie sú prekážkou jeho ďalšieho

uplatnenia v štátnej službe podľa o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o štátnej službe“).

O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 25. septembra 2012 v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2012 tak, že ju

zamietol. Okresný súd vykonal dokazovanie výsluchmi účastníkov konania, svedkov

a listinnými dôkazmi a dospel k záveru, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že

by služobným hodnotením a následným personálnym rozkazom bolo zasiahnuté do jeho

práva na ochranu osobnosti. Okresný súd ďalej dôvodil tým, že tieto rozhodnutia sú

právoplatné a v tomto konaní nemá právomoc preskúmavať ich zákonnosť. V tejto

súvislosti dodal, že ak by vyhovel žalobe sťažovateľa a vyslovil by, že závery služobného

hodnotenia a personálneho rozkazu nie sú prekážkou jeho ďalšieho uplatnenia podľa zákona

o štátnej službe, prekročil by tak svoju právomoc.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. júna 2013 tak, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku poukázal na zistenia a závery

okresného súdu, argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní, ako aj na podstatu

vyjadrenia žalovaného. Ďalej zaujal svoj právny názor k sťažovateľovým odvolacím

dôvodom a dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu neboli naplnené. Krajský súd

pridržiavajúc sa právnej úpravy o ochrane osobnosti sa podrobne zaoberal predpokladmi

úspešného uplatnenia práv spojených s ochranou osobnosti a prostredníctvom

prezentovaných právnych úvah konštatoval, že žaloba nemôže byť úspešná kvôli

neexistencii neoprávneného zásahu. V tejto súvislosti krajský súd vyslovil, že žalovaný

pri spracovaní služobného hodnotenia a následným vydaním personálneho rozkazu

uplatňoval svoju právomoc podľa zákona o štátnej službe a odvolávajúc sa na judikatúru

ústavného súdu poukázal na to, že k zásahu do základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2

nemôže dôjsť rozhodnutím orgánu štátu, ak tento vykonáva svoju právomoc. Krajský

súd ďalej poukázal na to, že rozhodnutia, o ktorých sa sťažovateľ domnieval, že zasiahli

do jeho osobnostných práv, boli preskúmané v odvolacom konaní, ako aj mimo odvolacieho

konania podľa príslušných ustanovení zákona o štátnej službe a že preskúmanie ich

zákonnosti v rámci správneho súdnictva sa neuskutočnilo z dôvodu oneskoreného podania

správnej žaloby. Okrem toho krajský súd vyslovil názor, že zmenu napadnutých rozhodnutí

(služobné hodnotenie a personálny rozkaz) žalovaného možno uskutočniť len spôsobom,

ktorý predpokladá zákon o štátnej službe, a nie v rámci konania o ochranu osobnosti. V tejto

súvislosti dodal, že aj keď sťažovateľ prízvukoval, že sa nesnaží o zmenu týchto rozhodnutí,

v konečnom dôsledku to bol jeho zámer, keďže žiadal vysloviť, že služobné hodnotenie nie

je prekážkou jeho ďalšieho uplatnenia v štátnej službe a že personálny rozkaz je zásahom

do jeho osobnostných práv. Krajský súd súčasne uviedol, že v tomto smere je bez právneho

významu skutočnosť, že zákonnosť týchto rozhodnutí nebola preskumávaná v rámci

správneho súdnictva, a to pre zmeškanie lehoty na podanie žaloby.

Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia zároveň uviedol:

«Pokiaľ žalobca dôvodnosť svojho nároku odvodzuje od „odporúčania“ Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 31. 1. 2008 sp. zn. , odvolací súd

k tomu uvádza, že záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o možnosti žalobcu uplatniť

si práva vyplývajúce z ochrany osobnosti v samostatnom občianskoprávnom konaní bol iba

poučením žalobcu, ako môže ďalej postupovať vzhľadom na vzniknutú procesnú situáciu...

v tomto smere nejde o záväzný právny názor, ktorým by boli súdy nižšieho stupňa viazané.

Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že záver o opakovanom porušení predpisov

v služobnom hodnotení je nepravdivý a nezákonný, odvolací súd konštatuje, že žalobca sa

dopustil oboch vytýkaných porušení interných predpisov žalovaného, pričom za prvý

zo skutkov mu bola udelená výčitka a za druhý bol aj disciplinárne potrestaný znížením

služobného platu o 15 %.

Za tejto situácie nie je teda preukázaná ani nepravdivosť údajov uvedených

v služobnom hodnotení a následne v personálnom rozkaze o prepustení žalobcu

zo služobného pomeru...

Pokiaľ žalobca namieta, že súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní vo veci výpovede

svedkov, z ktorých podľa jeho názoru vyplynulo, že postup príslušných orgánov Policajného

zboru vo veci služobného hodnotenia žalobcu nebol v súlade so ,

odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že preskúmanie zákonnosti vyššie namietaného

postupu v tomto prebiehajúcom súdnom konaní je neprípustné vzhľadom na právoplatnosť

služobného hodnotenia žalobcu. Námietky proti postupu mohli byť iba predmetom

preskúmania príslušným odvolacím orgánom tak, ako už bolo vyššie uvedené. Z výpovedí

svedkov teda nevyplynuli žiadne skutkové zistenia, ktoré by boli právne významné z

hľadiska rozhodovania vo veci, keďže títo sa výslovne vyjadrovali iba k postupu pri

vypracovaní služobného hodnotenia, ktorý súd už nebol oprávnený preskúmavať. Nemožno

teda vytýkať súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní z týchto dôkazov nevychádzal.»

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách (, obdobne , , ).

Po preskúmaní obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ho ústavný súd hodnotí

ako jasný a zrozumiteľný.

Je nepochybné, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, no ústavný súd

po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že tento vzhľadom

na skutkové okolnosti prípadu a jeho právne posúdenie nemožno hodnotiť ako rozhodnutie,

ktoré by malo za následok popretie významu a účelu relevantných ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti, čím by vykazovalo znaky svojvôle.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní

pred všeobecným súdom (obdobne , ).

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je

koncentrovaným vyjadrením podstaty danej právnej veci. Krajský súd v odôvodnení

namietaného rozsudku dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu bolo potrebné

žalobu sťažovateľa zamietnuť. V tejto súvislosti sa odvolával na právoplatnosť rozhodnutí

žalovaného, zákonnosť ktorých nemal právomoc v konaní o ochranu osobnosti skúmať.

Krajský súd veľmi zreteľne predstavil svoje myšlienkové pochody a právne úvahy, ktoré ho

viedli k záveru vyslovenému vo výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd vychádzal

zo zákonnosti právoplatných rozhodnutí žalovaného, ktoré boli preskúmavané v rámci

odvolacieho konania, ako aj mimo odvolacieho konania. Zároveň pripomenul, že

sťažovateľom tvrdená nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovaného mohla byť vyslovená

v rámci správneho súdnictva. Toto konanie však bolo zastavené z dôvodu, že žaloba

sťažovateľa bola podaná oneskorene. Je nepochybné, že ak právny poriadok poskytuje

oprávneným osobám právne prostriedky na ochranu ich práv, je v ich záujme, aby svoje

práva bránili aktívne a efektívne. Sťažovateľ však lehotu na podanie žaloby v rámci

správneho súdnictva ( a násl. ) zmeškal.

Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ si nemôže „zameškané“ vynahrádzať v inom

type konania než v tom, ktoré zákon na ochranu konkrétneho práva ustanovuje. Na tomto

mieste sa preto žiada zdôrazniť, že „bdelým, nie spiacim patrí právo“ (vigilantibus non

dormientibus iura subveniunt).

Podľa zistení ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku

vyjadril aj k zásadným argumentom sťažovateľa, a teda aj k tomu, z akého dôvodu neboli

vzaté do úvahy výpovede svedkov. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že

svedkovia sa vyjadrovali k postupu žalovaného pri vypracovaní služobného hodnotenia,

pričom zákonnosť tohto postupu v konaní o ochranu osobnosti nemohla byť predmetom

skúmania. Vychádzajúc zo skutkových zistení a prihliadajúc na zákonnosť postupu

žalovaného, ktorá v žiadnom relevantnom konaní nebola spochybnená, krajský súd

konštatoval absenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv sťažovateľa.

Po konfrontácii námietok sťažovateľa a podstaty napadnutého rozsudku krajského

súdu dospel ústavný súd k záveru, že právny názor odvolacieho súdu o nemožnosti stotožniť

sa s argumentmi sťažovateľa v konaní o ochranu osobnosti sa javí ako relevantný a majúci

oporu v skutkových zisteniach a právnej úprave.

Ústavný súd preto konštatuje, že v namietanom prípade nemá žiaden dôvod a ani

oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľa sleduje len

dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom.

Pritom je potrebné pripomenúť, že do obsahu základného práva podľa

(i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013