Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 241/2012
PDF · 170.07 KB
No categories available
I. ÚS 241/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. R. F., P.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Sžd 33/2011 z 28. februára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012
doručená sťažnosť JUDr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
R. F., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžd 33/2011 z 28. februára 2012
(ďalej len „rozsudok z 28. februára 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 11 S/96/2010 z 20. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok z 20. apríla 2011“)
zamietol jeho žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Trenčíne (ďalej len „KR PZ v Trenčíne“) sp. zn. KRP-KDI-P-83/2010
z 20. júla 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Považská Bystrica sp. zn. ORP-DIPB-SK-100/2010 z 11. mája 2010 (ďalej len „OR
PZ Považská Bystrica, spolu len „správne orgány“), ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným
zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. h) zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o priestupkoch“) a zároveň mu bola uložená sankcia v podobe pokuty v sume 150 €, ako aj
zákaz viesť motorové vozidlo na dobu 4 mesiacov.
Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 20. apríla 2011 podal odvolanie,
v ktorom namietal, že krajský súd nesprávne postupoval, keď pri rozhodovaní vo veci samej
vychádzal výlučne z tvrdení KR PZ v Trenčíne vychádzajúcich zo správy spísanej
dopravnou hliadkou, nezaoberal sa jeho námietkami týkajúcimi sa nezákonného postupu
správneho orgánu, vec povrchne posúdil a nevykonal dostatočné dokazovanie. Sťažovateľ
poukázal aj na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ako aj na porušenie jeho ústavných
práv týkajúcich sa súdnej a inej právnej ochrany, a to odňatie zákonom zaručenej možnosti
sa k veci vyjadriť a navrhnúť dôkazy.
Rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012 bol potvrdený rozsudok krajského
súdu z 20. apríla 2011, pričom v jeho odôvodnení najvyšší súd konštatoval, že nezistil
žiadne pochybenia v postupe správnych orgánov. Podľa najvyššieho súdu správne orgány
sťažovateľa riadne v súlade so Správnym poriadkom predvolali na ústne pojednávanie
v predmetnej veci, na ktoré sa však bez ospravedlnenia nedostavil, a preto v tejto súvislosti
nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práv. Najvyšší súd poukázal aj na úradný záznam z 1. apríla
2010, z ktorého vyplýva, že sťažovateľovi bola uložená bloková pokuta v sume 40 €, ktorú
odmietol zaplatiť, a preto bol priestupok riešený spracovaním správy o výsledku
objasňovania priestupku, ktorú sťažovateľ nepodpísal a ani sa k nej nevyjadril, keďže na jej
vyhotovenie ani nepočkal.
Uvedeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžd 33/2011
došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 a nasl. ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ namietal, že v predmetnej veci bolo vydané nesprávne rozhodnutie,
keďže sa v konaní pred OR PZ Považská Bystrica nemal možnosť vyjadriť k vykonaným
dôkazom. OR PZ Považská Bystrica rozhodlo o priestupku výlučne na základe
jednostranných tvrdení príslušníkov Policajného zboru a správy, ktorú sťažovateľ ani nemal
k dispozícii. V konaní o žalobe o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu pred krajským
súdom malo byť uvedené procesné pochybenie správnych orgánov dôvodom na zrušenie
rozhodnutia KR PZ v Trenčíne. K odstráneniu procesných pochybení správnych orgánov
v predmetnom konaní nedošlo ani rozsudkom krajského súdu z 20. apríla 2011, ako ani
rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“),
podľa ktorého sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka,
a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa
vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným
osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc
a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Správne orgány
musia dbať aj na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch
nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ poukázal na judikát najvyššieho súdu
č. 122/2003, v ktorom tento súd uviedol, že správnym konaním sa nazýva postup správnych
orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb pri vydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny
predpis. Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných
noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb
za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami,
ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého vec –
práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať
svoje práva. Toto platí zvlášť, ak ide o konanie, v ktorom dôkazná povinnosť spočíva
na účastníkovi. Pri tomto zmysle konania dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu
v zmysle § 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) môže byť len taká
vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia.
Podľa sťažovateľa konanie, v ktorom sa pred správnymi orgánmi rozhodovalo o jeho
priestupku, trpí takými vadami, ktoré majú za následok nesprávnosť a nezákonnosť nimi
vydaných rozhodnutí, v dôsledku čoho malo byť všeobecnými súdmi zúčastnenými
na rozhodovaní v tejto veci v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku zrušené.
V sťažnosti sťažovateľ požiadal aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 500 € od najvyššieho súdu, a to v dôsledku materiálnej ujmy, ktorú
utrpel, spočívajúcej „vo vzniknutých trovách súdnych konaní ako aj v súvislosti s ďalšími
prostriedkami právnej ochrany, ktoré sťažovateľ využil“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru bolo postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012 porušené,
uvedený rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné
zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012.
K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že v konaní pred správnymi
orgánmi v predmetnej veci mu bolo odňaté jeho právo vyjadriť sa k veci a najvyšší súd
uvedené procesné pochybenie správnych orgánov neodstránil.
V rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 28. februára 2012 najvyšší súd stručne
popísal skutkové a právne závery vyplývajúce z rozsudku krajského súdu z 20. apríla 2011,
poukázal na ustanovenia zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“),
ako aj ustanovenia zákona o priestupkoch a ustanovenia Správneho poriadku a následne
uviedol: «Predvolanie alebo prípadnú zmenu termínu pojednávania možno dohodnúť aj
telefonicky či iným spôsobom (zákon to nevylučuje), je však potrebné vykonať o tom
záznam. V administratívnom spise sa takýto záznam nachádza a aj z neho je jednoznačne
preukázané, že žalobca mal vedomosť o novom termíne a bol aj riadne poučený v zmysle
§ 74 ods. 1 zákona o priestupkoch. Za takýchto okolností postupoval prvostupňový správny
orgán v súlade so zákonom a svojim postupom mu neodňal jeho právo vyjadriť sa k veci
a navrhnúť dôkazy. V správnom (teda aj v priestupkovom) konaní sa predpokladá súčinnosť
účastníkov konania so správnym orgánom. Účastník správneho konania nemá len procesné
práva, ale je aj nositeľom procesných povinností, ktoré sledujú zabezpečenie nerušeného
priebehu správneho konania. Žalobca preto nemôže poukazovať na porušenie jeho práv, ak
sa neustanovil na pojednávanie bez vážneho dôvodu a bol správnym orgánom aj riadne
poučený o svojich právach a o možnosti prejednať priestupok v jeho neprítomnosti.
K námietke žalobcu o nesprávnom a zmätočnom postupe hliadky odvolací súd
poukazuje na úradný záznam zo dňa 1. 4. 2010 (č. l. 10 administratívneho spisu) spísaný
nstržm. Ď., z ktorého vyplýva, že po nameraní prekročenia povolenej rýchlosti bolo vozidlo
žalobcu zastavené, žalobca predložil svoje doklady, priestupku si vedomý nebol. Bola mu
udelená bloková pokuta vo výške 40 €, ktorú nebol ochotný zaplatiť a preto bol priestupok
riešený spracovaním správy o výsledku objasňovania priestupku, ktorú žalobca nepodpísal
s tvrdením, že riešenie priestupku považoval za „buzeráciu“ zo strany polície. Zo správy o
výsledku objasňovania priestupku vyplýva, že žalobca sa k nej odmietol vyjadriť a podpísať
ju. Ak by žalobca svoj priestupok uznal na mieste, bol by dostal blok na pokutu, ktorú by
mohol zaplatiť aj neskôr; obsah administratívneho spisu však nasvedčuje tomu, že žalobca
si priestupku vedomý nebol, zaplatiť pokutu odmietol a preto bola spísaná správa o
výsledku objasňovania priestupku, na ktorej vyhotovenie však žalobca nevyčkal, teda sa do
nej nevyjadril, ani ju nepodpísal.
Ďalšie odvolacie dôvody žalobcu nemohol odvolací súd považovať za relevantné,
pretože sa týkajú obnovy konania a sťažností, ktoré však nie sú predmetom tohto konania.
Predmetom súdneho konania je však preskúmanie rozhodnutia a postupu žalovaného
č. KRP-KDI-P-83/2010 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu...
Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti
rozhodnutí a postupov vyvrátili, jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 OSP potvrdil ako
vecne správny...»
V súvislosti s preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2012, ktorý bol
vydaný v konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, treba podľa názoru
ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).
V konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku súdy preskúmavajú
„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba
vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba
právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto
špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa
proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie na skutočnosti, že najvyšší súd (rovnako ani krajský
súd) nenapravili pochybenie správnych orgánov spočívajúce v tom, že mu nebolo umožnené
v konaní riadne sa k veci vyjadriť. Z citovanej časti rozsudku najvyššieho súdu
z 28. februára 2012 vyplýva, že najvyšší súd sa argumentáciou sťažovateľa zaoberal, avšak
zo spisového materiálu v predmetnej veci namietané procesné pochybenie v postupe
správnych orgánov v tomto konaní nezistil. Naopak, z jeho záverov vyplýva, že to bol práve
sťažovateľ, ktorý si v konaní pred správnymi orgánmi svoje povinnosti riadne neplnil
a neposkytoval súčinnosť potrebnú na zabezpečenie nerušeného priebehu konania.
S ohľadom na uvedené následne najvyšší súd dospel správne k záveru, podľa ktorého sa
sťažovateľ nemôže dovolávať úspešne ochrany svojich práv, pokiaľ v konaní pred
správnymi orgánmi, napriek tomu že bol o svojich právach a povinnostiach, ako aj
následkoch ich nesplnenia riadne poučený, bezdôvodne, resp. bez riadneho ospravedlnenia
svoje oprávnenia v záujme realizácie ochrany svojich práv nevyužil.
Ústavný súd preto námietky sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu
z 28. februára 2012, podľa ktorých neodstránil pochybenie správnych orgánov v súvislosti
s posúdením možného sťažovateľom namietaného porušenia označených práv, nepovažoval
za opodstatnené a relevantné.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade
konal ako správny súd podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku v odvolacom konaní
proti rozsudku krajského súdu, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte
s rozhodnutím krajského súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov,
ktoré mu predchádzali. Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru
najvyššieho súdu v rozsudku z 28. februára 2012 nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
popreli ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad príslušných ustanovení
zákona o priestupkoch a zákona o cestnej premávke plne korešponduje so zisteným
skutkovým stavom a nie je popretím ich zmyslu.
Vzhľadom na uvedené sa závery najvyššieho súdu nejavia ako arbitrárne a rovnako
aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je
popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu.
Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka
konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym
právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže
neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (napr. IV. ÚS 340/04).
S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2012