Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 241/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. R. F., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. februára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012

doručená sťažnosť JUDr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

R. F., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2012

(ďalej len „rozsudok z 28. februára 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 20. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok z 20. apríla 2011“)

zamietol jeho žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Trenčíne (ďalej len „KR PZ v Trenčíne“) sp. zn. KRP-KDI-P-83/2010

z 20. júla 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Považská Bystrica sp. zn. ORP-DIPB-SK-100/2010 z 11. mája 2010 (ďalej len „OR

PZ Považská Bystrica, spolu len „správne orgány“), ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným

zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. h) zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“) a zároveň mu bola uložená sankcia v podobe pokuty v sume 150 €, ako aj

zákaz viesť motorové vozidlo na dobu 4 mesiacov.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 20. apríla 2011 podal odvolanie,

v ktorom namietal, že krajský súd nesprávne postupoval, keď pri rozhodovaní vo veci samej

vychádzal výlučne z tvrdení KR PZ v Trenčíne vychádzajúcich zo správy spísanej

dopravnou hliadkou, nezaoberal sa jeho námietkami týkajúcimi sa nezákonného postupu

správneho orgánu, vec povrchne posúdil a nevykonal dostatočné dokazovanie. Sťažovateľ

poukázal aj na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ako aj na porušenie jeho ústavných

práv týkajúcich sa súdnej a inej právnej ochrany, a to odňatie zákonom zaručenej možnosti

sa k veci vyjadriť a navrhnúť dôkazy.

Rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012 bol potvrdený rozsudok krajského

súdu z 20. apríla 2011, pričom v jeho odôvodnení najvyšší súd konštatoval, že nezistil

žiadne pochybenia v postupe správnych orgánov. Podľa najvyššieho súdu správne orgány

sťažovateľa riadne v súlade so Správnym poriadkom predvolali na ústne pojednávanie

v predmetnej veci, na ktoré sa však bez ospravedlnenia nedostavil, a preto v tejto súvislosti

nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práv. Najvyšší súd poukázal aj na úradný záznam z 1. apríla

2010, z ktorého vyplýva, že sťažovateľovi bola uložená bloková pokuta v sume 40 €, ktorú

odmietol zaplatiť, a preto bol priestupok riešený spracovaním správy o výsledku

objasňovania priestupku, ktorú sťažovateľ nepodpísal a ani sa k nej nevyjadril, keďže na jej

vyhotovenie ani nepočkal.

Uvedeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a nasl. , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ namietal, že v predmetnej veci bolo vydané nesprávne rozhodnutie,

keďže sa v konaní pred OR PZ Považská Bystrica nemal možnosť vyjadriť k vykonaným

dôkazom. OR PZ Považská Bystrica rozhodlo o priestupku výlučne na základe

jednostranných tvrdení príslušníkov Policajného zboru a správy, ktorú sťažovateľ ani nemal

k dispozícii. V konaní o žalobe o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu pred krajským

súdom malo byť uvedené procesné pochybenie správnych orgánov dôvodom na zrušenie

rozhodnutia KR PZ v Trenčíne. K odstráneniu procesných pochybení správnych orgánov

v predmetnom konaní nedošlo ani rozsudkom krajského súdu z 20. apríla 2011, ako ani

rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“),

podľa ktorého sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti

s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka,

a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa

vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným

osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc

a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Správne orgány

musia dbať aj na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch

nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ poukázal na judikát najvyššieho súdu

č. 122/2003, v ktorom tento súd uviedol, že správnym konaním sa nazýva postup správnych

orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb pri vydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny

predpis. Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných

noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami,

ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého vec –

práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať

svoje práva. Toto platí zvlášť, ak ide o konanie, v ktorom dôkazná povinnosť spočíva

na účastníkovi. Pri tomto zmysle konania dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu

v zmysle (ďalej aj „OSP“) môže byť len taká

vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia.

Podľa sťažovateľa konanie, v ktorom sa pred správnymi orgánmi rozhodovalo o jeho

priestupku, trpí takými vadami, ktoré majú za následok nesprávnosť a nezákonnosť nimi

vydaných rozhodnutí, v dôsledku čoho malo byť všeobecnými súdmi zúčastnenými

na rozhodovaní v tejto veci v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku zrušené.

V sťažnosti sťažovateľ požiadal aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 500 € od najvyššieho súdu, a to v dôsledku materiálnej ujmy, ktorú

utrpel, spočívajúcej „vo vzniknutých trovách súdnych konaní ako aj v súvislosti s ďalšími

prostriedkami právnej ochrany, ktoré sťažovateľ využil“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že jeho základné právo podľa , ako aj právo podľa

dohovoru bolo postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012 porušené,

uvedený rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012.

K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že v konaní pred správnymi

orgánmi v predmetnej veci mu bolo odňaté jeho právo vyjadriť sa k veci a najvyšší súd

uvedené procesné pochybenie správnych orgánov neodstránil.

V rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 28. februára 2012 najvyšší súd stručne

popísal skutkové a právne závery vyplývajúce z rozsudku krajského súdu z 20. apríla 2011,

poukázal na ustanovenia o cestnej premávke a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“),

ako aj ustanovenia zákona o priestupkoch a ustanovenia Správneho poriadku a následne

uviedol: «Predvolanie alebo prípadnú zmenu termínu pojednávania možno dohodnúť aj

telefonicky či iným spôsobom (zákon to nevylučuje), je však potrebné vykonať o tom

záznam. V administratívnom spise sa takýto záznam nachádza a aj z neho je jednoznačne

preukázané, že žalobca mal vedomosť o novom termíne a bol aj riadne poučený v zmysle

§ 74 ods. 1 zákona o priestupkoch. Za takýchto okolností postupoval prvostupňový správny

orgán v súlade so zákonom a svojim postupom mu neodňal jeho právo vyjadriť sa k veci

a navrhnúť dôkazy. V správnom (teda aj v priestupkovom) konaní sa predpokladá súčinnosť

účastníkov konania so správnym orgánom. Účastník správneho konania nemá len procesné

práva, ale je aj nositeľom procesných povinností, ktoré sledujú zabezpečenie nerušeného

priebehu správneho konania. Žalobca preto nemôže poukazovať na porušenie jeho práv, ak

sa neustanovil na pojednávanie bez vážneho dôvodu a bol správnym orgánom aj riadne

poučený o svojich právach a o možnosti prejednať priestupok v jeho neprítomnosti.

K námietke žalobcu o nesprávnom a zmätočnom postupe hliadky odvolací súd

poukazuje na úradný záznam zo dňa 1. 4. 2010 (č. l. 10 administratívneho spisu) spísaný

nstržm. Ď., z ktorého vyplýva, že po nameraní prekročenia povolenej rýchlosti bolo vozidlo

žalobcu zastavené, žalobca predložil svoje doklady, priestupku si vedomý nebol. Bola mu

udelená bloková pokuta vo výške 40 €, ktorú nebol ochotný zaplatiť a preto bol priestupok

riešený spracovaním správy o výsledku objasňovania priestupku, ktorú žalobca nepodpísal

s tvrdením, že riešenie priestupku považoval za „buzeráciu“ zo strany polície. Zo správy o

výsledku objasňovania priestupku vyplýva, že žalobca sa k nej odmietol vyjadriť a podpísať

ju. Ak by žalobca svoj priestupok uznal na mieste, bol by dostal blok na pokutu, ktorú by

mohol zaplatiť aj neskôr; obsah administratívneho spisu však nasvedčuje tomu, že žalobca

si priestupku vedomý nebol, zaplatiť pokutu odmietol a preto bola spísaná správa o

výsledku objasňovania priestupku, na ktorej vyhotovenie však žalobca nevyčkal, teda sa do

nej nevyjadril, ani ju nepodpísal.

Ďalšie odvolacie dôvody žalobcu nemohol odvolací súd považovať za relevantné,

pretože sa týkajú obnovy konania a sťažností, ktoré však nie sú predmetom tohto konania.

Predmetom súdneho konania je však preskúmanie rozhodnutia a postupu žalovaného

č. KRP-KDI-P-83/2010 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu...

Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti

rozhodnutí a postupov vyvrátili, jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa potvrdil ako

vecne správny...»

V súvislosti s preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2012, ktorý bol

vydaný v konaní podľa V. časti , treba podľa názoru

ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).

V konaní podľa V. časti súdy preskúmavajú

„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba

vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba

právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto

špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie na skutočnosti, že najvyšší súd (rovnako ani krajský

súd) nenapravili pochybenie správnych orgánov spočívajúce v tom, že mu nebolo umožnené

v konaní riadne sa k veci vyjadriť. Z citovanej časti rozsudku najvyššieho súdu

z 28. februára 2012 vyplýva, že najvyšší súd sa argumentáciou sťažovateľa zaoberal, avšak

zo spisového materiálu v predmetnej veci namietané procesné pochybenie v postupe

správnych orgánov v tomto konaní nezistil. Naopak, z jeho záverov vyplýva, že to bol práve

sťažovateľ, ktorý si v konaní pred správnymi orgánmi svoje povinnosti riadne neplnil

a neposkytoval súčinnosť potrebnú na zabezpečenie nerušeného priebehu konania.

S ohľadom na uvedené následne najvyšší súd dospel správne k záveru, podľa ktorého sa

sťažovateľ nemôže dovolávať úspešne ochrany svojich práv, pokiaľ v konaní pred

správnymi orgánmi, napriek tomu že bol o svojich právach a povinnostiach, ako aj

následkoch ich nesplnenia riadne poučený, bezdôvodne, resp. bez riadneho ospravedlnenia

svoje oprávnenia v záujme realizácie ochrany svojich práv nevyužil.

Ústavný súd preto námietky sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu

z 28. februára 2012, podľa ktorých neodstránil pochybenie správnych orgánov v súvislosti

s posúdením možného sťažovateľom namietaného porušenia označených práv, nepovažoval

za opodstatnené a relevantné.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade

konal ako správny súd podľa V. časti v odvolacom konaní

proti rozsudku krajského súdu, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte

s rozhodnutím krajského súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov,

ktoré mu predchádzali. Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru

najvyššieho súdu v rozsudku z 28. februára 2012 nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

popreli ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad príslušných ustanovení

zákona o priestupkoch a zákona o cestnej premávke plne korešponduje so zisteným

skutkovým stavom a nie je popretím ich zmyslu.

Vzhľadom na uvedené sa závery najvyššieho súdu nejavia ako arbitrárne a rovnako

aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je

popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym

právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (napr. ).

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012