Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 518/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-102

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. A. T., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

A. s. r. o., K., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46

ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 35 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1

písm. a), a 4 a , práv podľa

ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných

práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. A. T. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 1. októbra

2012 doručená sťažnosť RNDr. A. T. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 35 v spojení s

čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 152 ods. 4

(ďalej len ,a“), práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3

a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. marca 2012 (ďalej len ,,najvyšší

súd“ a ,,rozsudok najvyššieho súdu“). Keďže sťažnosť neobsahovala náležitosti požadované

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“), sťažovateľ bol vyzvaný na ich doplnenie, čo učinil podaním doručeným

ústavnému súdu 13. marca 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že podľa

o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,zákon o službách zamestnanosti“) bolo 10. januára 2006 vydané

rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v B. (ďalej len ,,úrad práce“) o zaradení

sťažovateľa do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 21. mája 2008 úrad práce

na základe protestu prokurátora vydal nové rozhodnutie, ktorým zrušil svoje skoršie

rozhodnutie z 10. januára 2006 o zaradení sťažovateľa do evidencie uchádzačov

o zamestnanie, a to z dôvodu preukázania, že sťažovateľ bol samostatne zárobkovo činnou

osobou, keďže mal živnostenské oprávnenie. Na odvolanie sťažovateľa Ústredie práce,

sociálnych vecí a rodiny (ďalej len ,,ústredie“) rozhodnutím z 9. augusta 2010 potvrdilo

rozhodnutie úradu práce z 21. mája 2008 o zrušení rozhodnutia o zaradení sťažovateľa

do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2011 zamietol žalobu sťažovateľa

o preskúmanie zákonnosti potvrdzujúceho rozhodnutia ústredia. Proti rozsudku krajského

súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom napadnutým

touto sťažnosťou rozsudok krajského súdu potvrdil.

3. Jadrom sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľa s právnym posúdením

splnenia, resp. nesplnenia podmienok na zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie

tak zo strany správnych orgánov, ako aj zo strany správnych súdov. Sťažovateľ v rozsiahlej

sťažnosti (52 strán) najskôr podrobne opisuje priebeh konania pred úradom práce

a ústredím, rekapituluje vlastné žalobné a neskôr odvolacie dôvody uplatnené v konaní pred

všeobecnými súdmi, aby následne vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

v podstatnom uviedol: «Odvolací súd sa rovnako ako súd prvého stupňa nezaoberal

meritom veci, t. j. tým, či je navrhovateľ uchádzačom o zamestnanie alebo nie. Odvolací súd

sa nezaoberal dokonca ani argumentmi navrhovateľa uvedenými v odvolaní. Som toho

názoru, že v dôsledku toho, že sa súdy nezaoberali meritom veci a nedali zodpovedajúcu

odpoveď na argumenty navrhovateľa ohľadne rozdielu medzi zákonnými definíciami SZČO

i uchádzača o zamestnanie a arbitrárnymi definíciami SZČO a uchádzača o zamestnanie

uplatnenými v odôvodnení rozsudku ako i tým že sa odvolací súd nezaoberal ani

argumentáciou navrhovateľa uvedenou v odvolaní, došlo okrem iného i k vade spočívajúcej

v odňatí možnosti konať pred súdom...

Súd, vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku, sa nezaoberal meritom veci,

ale zaoberal sa len otázkou, či je navrhovateľ SZČO, alebo nie. Podľa názoru súdu

je podstatné čí je uchádzač o zamestnanie SZČO podľa § 5 a nie či spĺňa zákonné

podmienky, definované o službách zamestnanosti, ktoré musí spĺňať

uchádzač o zamestnanie podľa § 6 citovaného zákona. Z uvedeného dôvodu nie je ani

prekvapujúce, že reálnym záverom vyplývajúcim z rozsudku je skutočnosť, že podľa

odvolacieho súdu je formulácia „prevádzkovanie alebo vykonávanie samostatnej

zárobkovej činnosti SZČO“ identickou s formuláciou „SZČO“, z čoho vyplýva arbitrárny

názor súdu, že zamestnanie nie je zárobková činnosť SZČO, ale že zamestnanie je SZČO...

Ak by teda mal platiť záver súdu o tom, že SZČO nemôže byť uchádzačom

o zamestnanie, pretože SZČO automaticky je vykonávateľom alebo prevádzkovateľom

samostatnej zárobkovej činnosti, prečo potom Úrad požaduje od uchádzačov o zamestnanie

po pridelení štátneho príspevku na podnikanie aj reálne vykonávanie alebo prevádzkovanie

samostatnej zárobkovej činnosti a to aj napriek tomu že sú SZČO čo by podľa tejto

argumentácie malo znamenať že aktívne vykonávajú alebo prevádzkujú samostatne

zárobkovú činnosť aj keď reálne neprevádzkujú a ani nevykonávajú samostatne zárobkovú

činnosť? Takáto odpoveď sa v žiadnom z rozsudkov neuvádza a logicky ani uvádzať

nemôže, pretože ak je osoba SZČO neznamená to automaticky, že je vykonávateľom, alebo

prevádzkovateľom samostatnej zárobkovej činnosti...

Paradoxom ostáva, že tak ako v spise správneho orgánu, tak i v spise súdu

prvostupňového sa nachádzajú osvedčenia potvrdzujúce skutočnosť, že žalobca nevykonáva

zárobkovú činnosť na dosiahnutie príjmu a že v spise správneho orgánu sa nachádza iba

potvrdenie o oprávnení vykonávať zárobkovú činnosť...»

4. V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ rozsiahlo polemizuje so závermi správnych

orgánov, ako aj všeobecných súdov, pričom zásah do jeho označených práv vidí v tom, že:

̶rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný (čl. 46 ods. 2

a a listiny),

̶najvyšší súd nekonal v medziach a rozsahu ustanovených zákonom

a na základe ( a 3 a a 3 listiny),

̶najvyšší súd nevysvetlil, „prečo sa domnieva, že účelom a zmyslom zákona

nie je triedenie občanov podľa toho či získavajú, alebo nezískavajú zárobok vykonávaním

zárobkovej činnosti a teda či majú, alebo nemajú zamestnanie, ale podľa toho či sú

oprávnení vykonávať zárobkovú činnosť, prípadne či majú majetok, s ktorým sú schopní

disponovať (založiť obchodnú spoločnosť, kúpiť záhradu či lopatu). Porušovateľ sa ani

nepokúsil zdôvodniť svoje tvrdenie, že sťažovateľ oprávnený vykonávať zárobkovú činnosť

je povinný vykonávať takúto činnosť...“ [čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a 4

, a dohovoru a , a 3 a , ods. 1 listiny],

̶„absolútna absencia reakcie najvyššieho súdu na procesné úkony sťažovateľa

odôvodňuje konštatovanie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí, a to najmä z hľadiska

dôkazných návrhov sťažovateľa, ktoré neboli akceptované...“ ( ,

ods. 1, čl. 37 ods. 3 listiny),

̶„závery súdu neobstoja v interakcii s ich odôvodnením, prípadne že súd sa

vôbec nevysporiadal s námietkami a argumentami sťažovateľa, ba že ich dokonca ani

fakticky neskúmal a ak nemôžeme konštatovať že jeho závery sú založené aj na niečom inom

ako iba na dohadoch a predpokladoch, bez akéhokoľvek skutkového zisťovania, tak je

možné konštatovať iba to, že svojvoľné, arbitrárne a zjavne neopodstatnené uznesenie súdu

je z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho

rozhodnutia neudržateľné..“ (, a dohovoru),

̶„Právo nie je povinnosť. Toho kto si neuplatňuje právo nie je možné nútiť aby

sa svojho práva vzdal. Právo je možné viazať na splnenie určitých podmienok, ale nie je

možné ho stotožniť s povinnosťou. Nie je možné vyvodzovať zo skutočnosti, že niekto

neuplatňuje svoje právo na podnikanie, že sa tohto práva vzdal, prípadne, že je povinný sa

ho vzdať. Jediné čo je možné predpokladať je, že ak pri získaní práva je potrebné naplnenie

podmienky a majiteľ práva prestal túto podmienku napĺňať, tak toto právo, ktoré je touto

podmienkou podmienené stráca v súlade s podmienkami na jeho získanie“ [čl. 13 ods. 1

písm. a), a dohovoru],

̶„Na základe ustálenej judikatúry môže diskriminácia spočívať len v uplatnení

odlišných pravidiel na porovnateľné situácie, alebo v uplatnení rovnakého pravidla

na odlišné situácie. To znamená, že orgány verejnej moci sa musia zdržať nielen akejkoľvek

zjavnej diskriminácie, ale aj akejkoľvek skrytej formy diskriminácie, ktorá pri uplatňovaní

iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku“ (čl. 14 dohovoru).

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho

označené práva boli porušené rozsudkom najvyššieho súdu, a zároveň žiada, aby ústavný

súd tento rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní. Obdobné

právo zaručuje čl. 37 ods. 3 listiny.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 2 ods. 2 listiny

štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom,

a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.

Podľa , ako aj podľa listiny každý môže konať, čo nie je

zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa a listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné

a nezrušiteľné.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 4

ods. 1 listiny povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len

pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo

na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom a medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva

na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, , ).

10. Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného

súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas s právnymi závermi

najvyššieho súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok. Sťažnosť podľa

má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd,

resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či najvyšší súd nemohol

svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľa.

11. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najskôr poukázal

na dôvody rozsudku krajského súdu, odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie

ústredia, aby následne na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol: «Najvyšší súd ako súd

odvolací bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je

možné vyhovieť.

Predovšetkým k odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že súdy nenahradzujú činnosť

správnych orgánov prvého aj druhého stupňa, ale preskúmavajú zákonnosť ich rozhodnutí,

t.j. či pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné

hmotnoprávne a procesné predpisy (časť z R 34/2001). Súd preto vykonáva len

dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1

veta druhá ).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa podľa piatej časti druhej hlavy preskúmaval

zákonnosť rozhodnutia žalovaného z 9. augusta 2010 č. AA/23941/8750/OISS (vydaného

v novom konaní), ktorým potvrdil rozhodnutie o proteste prokurátora z 21. mája 2008

č. k. 007748/2008 o zrušení rozhodnutia z 10. januára 2006, č. k. , ktorým bol

účastník konania RNDr. A. T. dňom 1. januára 2006 zaradený do evidencie uchádzačov

o zamestnanie žalobcu a zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu o proteste

prokurátora z 21. mája 2008.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Spornou zostala skutočnosť, či žalobca, ktorý v čase vydania napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu mal na prevádzkovanie živnosti živnostenské oprávnenie

podľa o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „živnostenský zákon“), a ktorý v tom čase bol spoločníkom a konateľom

v obchodných spoločnostiach s ručením obmedzeným podľa § 105 až § 153 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“) mohol byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na základe jeho

žiadosti.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti zamestnanie na účely tohto

zákona je vykonávanie zárobkovej činnosti zamestnancov podľa § 4, prevádzkovanie alebo

vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti samostatne zárobkovo činnou osobou podľa

§ 5 a vykonávanie slobodného povolania podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti uchádzač o zamestnanie

na účely tohto zákona je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať a hľadá zamestnanie

a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu (ďalej len „evidencia uchádzačov

o zamestnanie“) a ktorý neprevádzkuje ani nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť.

Podľa § 5 písm. b) zákona o službách zamestnanosti samostatne zárobkovo činná

osoba na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorá prevádzkuje alebo vykonáva živnosť

podľa osobitného predpisu /zákona o živnostenskom podnikaní/ a písm. d) fyzická osoba,

ktorá je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo

spoločnosti s ručením obmedzeným podľa osobitného predpisu (§ 76-153 Obchodného

zákonníka).

Podľa § 34 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti uchádzač o zamestnanie

osvedčuje skutočnosti rozhodné pre vedenie v evidencii uchádzačov o zamestnanie

pri podávaní žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a je povinný

najneskôr do troch pracovných dní písomne oznámiť úradu každú zmenu oproti

predchádzajúcemu zápisu v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

Podľa § 34 ods. 13 písm. h) zákona o službách zamestnanosti do evidencie

uchádzačov o zamestnanie sa nezaradí občan, ktorý nespĺňa podmienky podľa § 6 ods. 2.

Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca 5. januára 2006 osobne podal

písomnú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle § 34 zákona

o službách zamestnanosti spolu s čestným prehlásením, že v deň podania žiadosti

neprevádzkuje a nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a ani nie je spoločníkom

verejnej obchodnej spoločnosti a komplementár komanditnej spoločnosti podľa osobitného

predpisu ( až ).

Odvolací súd poznamenáva, že dňom 1. januára 2006 došlo k zmene zákona

o službách zamestnanosti týkajúcej sa § 5 písm. d) zákona o službách zamestnanosti, a to

doplnením o spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 76 až § 153 Obchodného

zákonníka). Preto v tejto časti nebolo prehlásenie v súlade so zmeneným znením cit. zákona.

Na základe uvedenej žiadosti bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov

o zamestnanie rozhodnutím z 10. januára 2006, č. k. . Následne už počas zaradenia

žalovaný zistil, že Obvodný úrad v B., odbor živnostenského podnikania v B. eviduje

žalobcu ako samostatne zárobkovo činnú osobu so živnostenským listom č. j. Žo 2404/1993

2/Mi z 15. marca 1993. Proti rozhodnutiu o zaradení žalobcu do evidencie uchádzačom

o zamestnanie podal prokurátor Okresnej prokuratúry B. 12. mája 2008 pod č. Pd 41/08-7

protest, ktorému správny orgán prvého stupňa vyhovel a svojim následným rozhodnutím

z 21. mája 2008 zrušil svoje rozhodnutie z 10. januára 2006 a nezaradil žalobcu

do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

Dostatočne bolo preukázané, že žalobca ku dňu podania svojej žiadosti mal

vedomosť o existencii vlastného živnostenského oprávnenia z 15. marca 1993. Ustanovenie

§ 5 písm. b) zákona o službách zamestnanosti označuje za samostatne zárobkovo činnú

osoba len fyzickú osobu, ktorá prevádzkuje alebo vykonáva živnosť podľa zákona

o živnostenskom podnikaní, to znamená, že vykonáva zárobkovú činnosť na dosiahnutie

príjmu.

Z ustanovenia § 34 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti nepochybne vyplýva,

že uchádzač o zamestnanie musí osvedčiť ním tvrdené skutočnosti, a teda aj skutočnosť,

že nie je v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu ani v obdobnom pracovnom pomere,

nevykonáva a neprevádzkuje žiadnu živnosť. Teda dôkazné bremeno, že uchádzač

o zamestnanie spĺňa podmienky zápisu do evidencie uchádzačov o zamestnanie spočíva

na samotnom uchádzačovi. Žalovaná nie je povinná v tomto smere vykonávať dokazovanie

ako sa to mylne žalobca domnieva.

Žalobca v priebehu správneho konania neosvedčil svoje tvrdenie uvedené v čestnom

prehlásení, že ku dňu podania písomnej žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov

o zamestnanie neprevádzkuje ani nevykonáva žiadnu živnosť. Dôkazným prostriedkom

v takom prípade podľa § 57 ods. 5 živnostenského zákona je doručenie oznámenia

o pozastavení prevádzkovania živnosti príslušnému živnostenskému úradu. Za daného stavu

nemožno bez ďalšieho konštatovať, že žalobca k dátumu podania písomnej žiadosti,

t. j. 5. januáru 2006 spĺňal podmienky pre zaradenie do evidencie uchádzačov

o zamestnanie podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti.

Rovnako bolo preukázané, že žalobca v čase podania písomnej žiadosti, teda

5. januára 2006 bol spoločníkom a konateľom obchodných spoločností s ručením

obmedzeným (A., spol. s r.o. B., IČO:... a M. spol. s r. o. B., IČO:...). Pre účely zákona

o službách zamestnanosti spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným je pokladaný,

bez ďalšieho za samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorá vykonáva zárobkovú činnosť

ako zamestnanie § 6 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti.

Žalovaný preto rozhodol v súlade so zákonom, keď žalobcu, ktorý pre účely zákona

o službách zamestnanosti vykonáva zamestnanie na základe živnostenského oprávnenia

a spoločníka v obchodnej spoločnosti, zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu o nezaradení žalobcu do evidencie uchádzačov

o zamestnanie.»

12. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok najvyššieho súdu je ústavne

udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či

výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných

zákonných noriem (m. m. ).

13. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

krajského súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd sťažovateľovi

podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo súbežná existencia

živnostenského oprávnenia a status spoločníka v dvoch spoločnostiach s ručením

obmedzeným bránili tomu, aby bol v januári 2006 zaradený do evidencie uchádzačov

o zamestnanie a jasným spôsobom sa vyjadril aj k rozsahu dokazovania tak v správnom,

ako aj v súdnom konaní, ako aj k rozdeleniu dôkazného bremena medzi sťažovateľa

a správne orgány. Výklad najvyššieho súdu reaguje aj na všetky relevantné odvolacie

námietky a nevykazuje ani znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať

len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ). Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným

(m. m. , ).

14. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa podľa a 2 a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára,

že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky

na odôvodnenie rozsudku ( ), nie je arbitrárny

a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-

právny rozmer. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom ústavný súd konštatuje, že obsahom označených práv nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou

je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

15. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody týkajúce sa kvality

súdneho konania a dostatočnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ústavný súd len stručne

dodáva: Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, ).

16. Z tohto pohľadu je potom zrejmé, že aj napriek výhradám sťažovateľa

obsiahnutým v jeho sťažnosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poskytol

ústavne akceptovateľnú odpoveď na všetky podstatné otázky majúce vplyv na zákonnosť

preskúmavaného rozhodnutia ústredia, ktoré potvrdilo zrušujúce rozhodnutie úradu práce

vo vzťahu k skoršiemu nezákonnému rozhodnutiu o zaradení sťažovateľa do evidencie

uchádzačov o zamestnanie.

17. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , v tejto časti sťažnosť nie je nijak odôvodnená. Sťažovateľ netvrdil

a ani nepreukázal, že rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k zásahu do niektorého

z čiastkových práv zaručených označeným článkom (právo na slobodnú voľbu

povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

etc.). Keďže ústavný súd je viazaný sťažnosťou ( )

a dôvody možnej neústavnosti postupu a rozhodnutí všeobecných súdov nevyhľadáva

z vlastnej iniciatívy, touto časťou sťažnosti sa bližšie zaoberať nemohol.

18. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a listiny ústavný súd uvádza, že sťažovateľ okrem

svojich tvrdení neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by indikovala, že ho

všeobecné súdy (resp. najvyšší súd) znevýhodnili pri uplatňovaní jeho procesných práv

alebo plnení procesných povinností (m. m. ). Táto skutočnosť nevyplýva

ani z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu, a tak ostáva v rovine nepreskúmateľného

subjektívneho tvrdenia sťažovateľa bez vecného súvisu s možným porušením zásady

rovnosti zbraní ako súčasti práva podľa a listiny. Rovnaké

závery platia, aj pokiaľ ide o namietané porušenie práv podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru.

19. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa a 3 ,

ods. 2 a 3 listiny, a listiny, a ods. 3 a 4

a listiny ústavný súd uvádza, že tieto články a listiny sú vstupnou bránou

do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecných

ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné

samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. ).

20. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku

najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej

moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, ). Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu

a vrátenie veci na ďalšie konanie), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013