Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 223/2019
PDF · 411.14 KB
No categories available
II. ÚS 223/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
advokátom Mgr. Marekom Parom, advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, ako aj čl. 47 ods. 2
a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 12/2016 a jeho uznesením
zo 14. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. apríla 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj čl. 47 ods. 2 a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 12/2016 a jeho uznesením zo 14. decembra
2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu
(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. PK-1T 12/2015 z 23. septembra 2015 bol
sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, trestného činu vraždy
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. h) zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý Trestný zákon“), účastníctva
k trestnému činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. c) a § 219
ods. 1 a 2 písm. c), i) a j) starého Trestného zákona, zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami, ako aj obzvlášť závažného zločinu nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. a) a ods. 5 písm. a),
§ 295 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. a) s poukazom na § 138 písm. b) a §
141 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe konštatovanom v rozsudku. Bol mu
za to uložený výnimočný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 24 rokov so zaradením
do III. nápravno-výchovnej skupiny. Zároveň mu bol uložený aj trest prepadnutia majetku,
ale aj ochranný dohľad v trvaní troch rokov.
3. Proti tomuto rozsudku špecializovaného súdu sa odvolal tak prokurátor, ako aj
sťažovateľ. Sťažovateľ poukázal inter alia na skutočnosť, že špecializovaný súd sa
nezaoberal zmenou výpovede svedka na hlavnom pojednávaní oproti jeho
výpovedi z prípravného konania, ani rozpormi vo výpovediach rozhodujúcich svedkov,
neumožnil mu odstraňovať rozpory vo výpovedi poškodeného na hlavnom
pojednávaní oproti jeho výpovedi z prípravného konania, pričom tak v zápisnici o hlavnom
pojednávaní, ako aj v rozsudku neboli uvedené dôvody tohto konania. V odvolaní ďalej
namietal, že špecializovaný súd sa nezaoberal ani objektívnymi skutočnosťami, ktoré
narúšajú vierohodnosť svedkov ‒tzv. „kajúcnikov“, argumentoval ustálenou súdnou
praxou, podľa ktorej sú výpovede spolupracujúcich osôb síce dôležitým a legitímnym
prostriedkom dokazovania, avšak s ohľadom na skutočnosť, že tieto osoby vypovedajú
výhradne sledujúc vlastné záujmy a vlastný prospech, vyvolávajú ich výpovede konkrétne
špecifické otázky o ich spoľahlivosti a vierohodnosti, na ktoré musia všeobecné súdy
reagovať a poskytnúť primeranú odpoveď.
4. Spolu s dôvodmi odvolania predložil sťažovateľ aj návrh na výsluch svedkov
a , ktorí boli v čase po vynesení rozsudku špecializovaného
súdu zadržaní a následne prevezení na územie Slovenskej republiky, čím sa ich výsluch stal
možným. V rámci verejného zasadnutia o odvolaní predložil sťažovateľ aj listinné dôkazy,
a to kópiu dohody o vine a treste medzi prokurátorom a svedkom
z 22. februára 2016, ako aj list vlastníctva č. deklarujúci výkon exekúcie
na nehnuteľnosť podliehajúcu zaisteniu majetku na základe uznesenia
prokurátora zo 16. mája 2014.
5. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2015 z 2. marca 2016 bol podľa
§ 321 ods. 1 písm. d) a ods. 3 Trestného poriadku rozsudok špecializovaného súdu zrušený
vo výroku o vine v bode 3 a 4 rozsudku, ako aj vo výroku o treste. Zároveň bol sťažovateľ
uznaný za vinného v bode 3 z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c), i) a j)
vo forme účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. c) starého Trestného zákona a v bode 4
zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1
písm. a) a b), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona. Bol mu uložený úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 24 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený trest prepadnutia majetku, ale aj
ochranný dohľad na tri roky s povinnosťou hlásiť sa po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody jedenkrát v kalendárnom týždni osobne u probačného a mediačného úradníka
okresného súdu v mieste trvalého pobytu.
6. Najvyšší súd v dôvodoch rozsudku konštatuje, že špecializovaný súd rešpektoval
a dodržal všetky základné zásady trestného konania, pričom k vyhláseniu rozsudku dospel
po bezchybnom procese. Jeho závery sú presvedčivo vysvetlené, nie sú nedôvodné ani
arbitrárne. Výrok o vine je založený na presvedčivých dôkazoch, predovšetkým
na výpovediach rozhodujúcich svedkov, a to , svedka a svedka ,
ktorých vierohodnosť nebola nijako spochybnená. Z ustanovenia § 264 Trestného poriadku,
ale ani z iných ustanovení nevyplýva povinnosť súdu v zápisnici o hlavnom pojednávaní
uviesť dôvody, pre ktoré neodstraňoval rozpory vo výpovediach, pričom podaným návrhom
sa špecializovaný súd zaoberal a po zvážení ho zamietol. Vo vzťahu k návrhom
na doplnenie dokazovania (predovšetkým výsluchom svedka a svedka )
treba konštatovať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s návrhmi obžalovaného na vykonanie dokazovania. Trest bol uložený
po zmene právnej kvalifikácie za najprísnejší zo zbiehajúcich sa trestných činov, ktorým
je trestný čin podľa § 295 ods. 5 Trestného zákona. Najvyšší súd však neuviedol bližšie
právne úvahy týkajúce sa uloženého trestu a neuviedol ani pomer poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností vedúcich k uloženému trestu.
7. Dňa 27. októbra 2016 podal sťažovateľ na špecializovanom súde proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2015 z 2. marca 2016 dovolanie.
8. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 12/2016 zo 14. decembra 2017
doručeným 16. februára 2018 bolo dovolanie odmietnuté pre zrejmé nesplnenie dôvodov
dovolania.
9. Podľa názoru sťažovateľa dovolacím uznesením najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, dohovoru a charty.
10. Namietané porušenie práva na výsluch svedkov podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru vidí sťažovateľ okrem skutočnosti, že o jeho dôkazných
návrhoch nebolo formálne rozhodnuté (o čom sa podrobnejšie zmieňuje v ďalšom), práve
v tom, že tieto dôkazy neboli vykonané. V ustanovení čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
sú obsiahnuté dve základné práva, a to jednak právo „vypočuť svedka proti sebe“ a tiež
právo „dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech“. Za normálnych
okolností je rozhodnutie o potrebe a vhodnosti vykonať výsluch svedka na všeobecných
súdoch. Návrh na výsluch svedka musí byť posudzovaný meradlom užitočnosti tohto
dôkazu pre rozhodnutie a súdy nie sú povinné návrhu bez ďalšieho vyhovieť. V prípade, ak
sa súd rozhodne návrh na výsluch svedka odmietnuť, musí svoje rozhodnutie riadne
zdôvodniť. Najmä vo vzťahu k výsluchu svedka , ktorý mal byť podľa obžaloby
jediným zadávateľom úloh a pokynov, a tým aj jediným priamym svedkom obžalobou
predpokladaného konania vo všetkých štyroch bodoch obžaloby, nie je možné za žiadnych
okolností konštatovať nadbytočnosť tohto dôkazu. Jeho nevykonanie je nezlučiteľné
so spravodlivým súdnym procesom, ktorého integrálnou súčasťou je možnosť svedka
vypočuť a klásť mu relevantné otázky. Treba uviesť, že najvyšší súd ako odvolací súd
nerozhodol o dôkazných návrhoch sťažovateľa pred vynesením rozsudku a aj napriek
návrhu prokurátora na ich zamietnutie sa tým nezaoberal. Z rozsudku krajského súdu nie je
možné ustáliť relevantný dôvod odmietnutia týchto dôkazných návrhov, pričom toto
pochybenie sa nenapravilo ani v dovolacom konaní. Pri zvážení okolností prípadu,
keď svedok , ale ani svedok nemohli byť kvôli ich úteku do zahraničia vypočutí,
pričom neskôr bôli zadržaní a dodaní na územie Slovenskej republiky v čase tesne
po vynesení rozsudku špecializovaného súdu, a keď obaja vedia poskytnúť priame
svedectvá k rozhodujúcim skutkovým okolnostiam (predovšetkým svedok ),
ide o kľúčový dôkaz vzhľadom na to, že podľa predpokladu obžaloby mal byť svedok
jedinou osobou, ktorá so sťažovateľom komunikovala priamo a ktorá mu priamo zadávala
pokyny na účasť na skutkoch, resp. na ich vykonanie. Práve porovnanie významu výpovede
týchto svedkov v spojení s relatívnou jednoduchosťou zabezpečenia ich účasti
(predvedením z výkonu väzby) bez existencie vyvažovacích faktorov preukazuje porušenie
základného práva na výsluch svedkov.
11. Porušenie zásady rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ
v tom, že prokurátor mohol vypočuť svedkov proti osobe sťažovateľa a týmto výmenou
za ich spoluprácu a tvrdenia proti osobe sťažovateľa poskytol rozsiahle výhody. Zároveň
však sťažovateľovi nebolo umožnené vykonať výsluch jediného vo všetkých štyroch
bodoch obžaloby priameho svedka k jeho osobe, ale ani svedka . Pritom
najvyšší súd vo svojej rozhodovacej praxi (napr. sp. zn. 6 Tdo 68/2015) poukazuje
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej ak vnútroštátne orgány
odmietli vypočuť (očitých) svedkov, takéto odmietnutie postavilo sťažovateľov do jasne
nevýhodnejšej situácie ako žalobcu, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní. K porušeniu
princípu rovnosti zbraní došlo aj v dôsledku umožnenia svedkovi v rozpore
s Trestným poriadkom pri jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní neodpovedať na otázky
obhajoby smerujúce k odstráneniu rozporov a skúmaniu vierohodnosti svedka, ďalej
odmietnutím návrhu obhajcu sťažovateľa na odstraňovanie rozporov vo výpovedi svedka
(čím podľa dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu došlo k určitému zásahu
do práv sťažovateľa), potom nezohľadnením listinných dôkazov predložených obhajcom
v odvolacom konaní (predovšetkým dohody o vine a treste medzi prokurátorom a svedkom
, keďže k dohode mal prístup len prokurátor a obhajobe ju nesprístupnil, pričom
podľa dovolacieho uznesenia nie je možné preskúmavať, či akokoľvek hodnotiť
rozhodnutia vydané v inom trestnom konaní), tiež nezohľadnením listu vlastníctva č.
deklarujúceho výkon exekúcie na nehnuteľnosť svedka podliehajúcu zaisteniu
majetku prokurátorom, čo naznačuje možnosť snahy spolupracujúceho svedka
vyhnúť sa výkonu trestu prepadnutia majetku, a teda jeho zištnú motiváciu, a napokon
založením meritórneho rozhodnutia na dôkaze, ktorý na hlavnom pojednávaní
a ani na verejnom zasadnutí o odvolaní nebol vykonaný (konfrontácia sťažovateľa
so svedkom realizovaná v prípravnom konaní, nie však pred súdom, ktorá bola
napriek tomu argumentom v prospech obžaloby). Všetky uvedené porušenia Trestného
poriadku postavili sťažovateľa do znevýhodneného postavenia v porovnaní s prokurátorom,
pričom v dovolacom konaní nedošlo k zjednaniu nápravy.
12. Porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v skutočnosti, že hoci písomne navrhol, okrem
iného, výsluch svedka a svedka , nedošlo v odvolacom konaní pred
meritórnym rozhodnutím vo veci samej k rozhodnutiu o jeho návrhoch na doplnenie
dokazovania, a to aj napriek tomu, že jeho návrh bol dostatočne určitý, zrozumiteľný
a vykonateľný a registroval ho aj prokurátor, ktorý sám navrhoval dôkazné návrhy
zamietnuť. Stručný odkaz spočívajúci v konštatovaní, že obžalovaný nemá v konaní právo
na to, aby sa súd stotožnil s jeho dôkaznými návrhmi, nie je možné vyložiť ako rozhodnutie
o jeho návrhu, z ktorého by jasne a zrozumiteľne vyplývalo, že sa súd návrhom zaoberal,
ako aj to, či ho považuje za potrebný alebo nadbytočný a z akých dôvodov dospel k takejto
úvahe. Sťažovateľ ešte poznamenal, že listinné dôkazy nebolo možné predložiť
špecializovanému súdu, pretože v čase vynesenia jeho rozsudku ešte neexistovali.
V dovolacom uznesení sa konštatuje nepochybnosť podania návrhov na výsluch svedka
a svedka , avšak na rozdiel od prvostupňového súdu odvolací súd už nemá
povinnosť o dôkaznom návrhu uplatnenom v odvolacom konaní osobitne rozhodnúť, keďže
ustanovenie § 298 Trestného poriadku hovorí len o primeranom použití ustanovení
o hlavnom pojednávaní v prípade verejného zasadnutia. Iná je však podľa dovolacieho
uznesenia situácia, ak sa aj v rámci odvolacieho konania vykonáva dokazovanie (§ 295
ods. 2 Trestného poriadku), čo však neznamená, že je chybou, ak o dôkaznom návrhu
formálne rozhodne, teda odmietne dôkaz vykonať s odkazom na ustanovenie § 272 ods. 3
Trestného poriadku. Podľa dovolacieho uznesenia je z hľadiska dodržania práva
na obhajobu podstatná tá skutočnosť, že vždy musí byť zrejmé, či sa odvolací súd pred
meritórnym rozhodnutím zaoberal každým novo navrhovaným dôkazom, v dôsledku čoho
je jeho rozhodnutie v danom smere preskúmateľné. V dovolacom uznesení sa konštatuje,
že v odvolacom konaní sa síce formálne (uznesením) neodmietol podaný návrh na
doplnenie dokazovania (čo ale v zmysle skôr uvedeného nie je procesným nedostatkom),
avšak v odôvodnení rozhodnutia sa s predloženým dôkazným návrhom vysporiadal,
t. j. dal odpoveď na to, prečo ho nebolo potrebné vykonať. Nie je teda pravdou tvrdenie
sťažovateľa, že by z odôvodnenia odvolacieho rozsudku nebolo zrejmé, či bol ním
predložený návrh na doplnenie dokazovania vôbec zaregistrovaný (resp. že by nebolo
možné ustáliť žiaden dôvod, pre ktorý by mal byť odmietnutý, a že by tak v dôsledku toho
bolo rozhodnutie v danom smere arbitrárne a ústavne neudržateľné). V závere k tejto
problematike sa v dovolacom uznesení uvádza, že v odvolacom konaní v rámci
odôvodnenia rozsudku bol obhajobou predložený návrh na doplnenie dokazovania presne
špecifikovaný, lebo sa tam uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
na to, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dokazovania,
hodnotením dôkazov a do práva na spravodlivý proces nemožno subsumovať právo
obžalovaného na rozhodnutie v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.
Podľa názoru sťažovateľa základ sporu medzi ním a najvyšším súdom spočíva v rozdielnom
posudzovaní povinnosti súdu v čase pred vyhlásením rozsudku samostatným rozhodnutím
(uznesením) rozhodnúť aj o uplatnených procesných návrhoch na doplnenie dokazovania.
Dovolacie uznesenie výkladom znenia § 298 Trestného poriadku, odchyľujúc sa
od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, uvádza, že odvolací súd (odlišne ako
prvostupňový súd) nemusí o návrhu na doplnenie dokazovania sám pred meritórnym
rozhodnutím rozhodovať, pretože postačuje, ak z meritórneho rozhodnutia vyplýva, že sa
s návrhom na doplnenie dokazovania vysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa s ohľadom
na právo na obhajobu nie je možné výklad znenia ustanovenia § 298 Trestného poriadku
(primerané použitie ustanovení o hlavnom pojednávaní) tak, že odvolací súd nemusí
rozhodovať o návrhoch na doplnenie dokazovania pred vyhlásením konečného rozhodnutia.
Pojem primeraný nevyhnutne znamená v súlade s účelom zákona, ktorého prioritným
cieľom je spravodlivosť konania, súčasťou ktorého je právo na obhajobu, pričom pokiaľ má
obvinený právo predniesť návrh na doplnenie dokazovania, tak tomuto právu musí
zodpovedať povinnosť súdu (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho) týmto návrhom sa
ešte pred rozhodnutím vo veci samej zaoberať a o ňom rozhodnúť. Predsa pokiaľ osoba
podávajúca návrh na doplnenie dokazovania v čase pred meritórnym rozhodnutím
(tak na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní) nevie, ako sa konajúci súd vysporiadal
s jej návrhmi na doplnenie dokazovania, tak ani nemôže v celom rozsahu posúdiť svoju
pozíciu a argumentovať vo svoj prospech v rámci prednesu záverečného návrhu
(v odvolacom konaní), resp. záverečnej reči (na hlavnom pojednávaní). Samotné
odôvodnenie rozhodnutia v odvolacom konaní má pre obvineného ešte dramatickejšie
dopady, keďže nie je možné rozhodnutie tohto druhu napadnúť riadnym opravným
prostriedkom, v dôsledku čoho pre možnosť argumentovať vo svoj prospech obvinený
nevyhnutne potrebuje v odvolacom konaní ešte pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia
poznať názor súdu na jeho návrhy, teda rozhodnutie o jeho návrhoch.
13. Pri porušení práva na spravodlivý proces a primeranosť trestu podľa čl. 46 ods. 1
a 4 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 47 ods. 2 a čl. 49 ods. 3 charty je potrebné
vysporiadať sa predovšetkým s dvoma otázkami. Ide najprv o to, či je porušenie
ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní výmery a ukladaní trestu dovolacím
dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a vo svojej podstate objektívnym
zásahom do práva na spravodlivý proces zahrňujúceho spravodlivé potrestanie a primeraný
trest. Ďalej ide o to, či bol trest vymeraný len postupom podľa § 41 ods. 1 a 2 Trestného
zákona bez zohľadnenia ustanovenia § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona uložený mimo
zákonom ustanovenej sadzby, v dôsledku čoho by bol daný dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. h) Trestného poriadku a v konečnom dôsledku aj porušenie práva na
spravodlivý proces a uloženie zákonom ustanoveného a primeraného trestu. Pochybenie
najvyššieho súdu, ktorý v odvolacom rozsudku sp. zn. 3 To 14/2015 z 2. marca 2016
nepostupoval podľa kogentného ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona a nesplnil
obligatórnu povinnosť ustáliť poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, zvážiť ich pomer
a následne upraviť hranice trestnej sadzby, zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
h) Trestného poriadku a nezohľadnenie tejto skutočnosti v dovolacom uznesení predstavuje
porušenie už označených práv. V rozhodovacej praxi súdov sa vyskytujú aplikačné
problémy, keďže z Trestného zákona nie je zrejmé, ako treba postupovať pri úpravách
trestných sadzieb v prípade, ak sa má trestná sadzba súčasne upraviť podľa § 38 a podľa §
41 ods. 2 Trestného zákona. Trestný zákon presne nešpecifikuje, ktorá úprava trestnej
sadzby sa vykoná ako prvá, ak do úvahy prichádzajú súčasne obe úpravy. Pritom posúdenie
tejto otázky má zásadný význam, lebo v prípade, ak sa ako prvé vykoná zvýšenie hornej
hranice trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona a následne jej zníženie podľa §
38 ods. 3 Trestného zákona, je tento postup pre obvineného priaznivejší, než keď sa ako
prvé vykoná zníženie hornej hranice trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona
a následne jej zvýšenie podľa § 41 Trestného zákona. Konkrétne v prípade sťažovateľa sa
rozdielnosť v oboch postupoch pri určení rozsahu zákonom ustanovenej trestnej sadzby
prejaví tak, že v prvom prípade (najprv aplikácia § 41 ods. 2 a potom § 38 ods. 3 Trestného
zákona) predstavuje konečné ustanovenie trestnej sadzby 15 ‒21,8 rokov (260 mesiacov)
a v druhom prípade (najprv aplikácia § 38 ods. 3 a potom § 41 ods. 2 Trestného zákona)
predstavuje konečné ustanovenie trestnej sadzby 15 ‒ 24 rokov, 5 mesiacov a10 dní.
V Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2009
bolo pod por. č. 32 zverejnené uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 1/2009
z 8. apríla 2009 s právnou vetou: „Ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenie
o úprave trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona z dôvodu uvedeného
v § 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6 Trestného zákona, § 39 ods. 4 Trestného zákona a § 41
ods. 2 Trestného zákona, konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určí tak, že najprv sa urobí
úprava trestnej sadzby podľa príslušných ustanovení § 38 Trestného zákona. Následne sa
vykoná úprava takto stanovenej trestnej sadzby podľa režimu § 41 ods. 2 Trestného zákona
a napokon sa určí konkrétne rozpätie trestnej sadzby podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona.
Pod pojmom zákonom stanovená trestná sadzba sa rozumie sadzba trestu odňatia slobody
uvedená v osobitnej časti Trestného zákona po jej úprave podľa ustanovení všeobecnej časti
Trestného zákona; to neplatí, pokiaľ ide o zločin, ktorý sa považuje za obzvlášť závažný
v zmysle § 11 ods. 3 Trestného zákona.“ Z poslednej vety zverejneného výroku vyplýva
aj to, že zákonom ustanovenou trestnou sadzbou je možné rozumieť len sadzbu trestu
odňatia slobody po jej úprave podľa ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona, teda
aj podľa § 38 Trestného zákona. Na tomto základe je možné vyvodiť záver, že pokiaľ
zo strany súdu nedošlo k takej úprave trestnej sadzby, ktorá rešpektuje všetky kogentné
ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona, upravujúce znižovania alebo zvyšovanie jej
hraníc, nie je určená zákonná trestná sadzba, v dôsledku čoho nie je možné ani uložený trest
považovať za trest uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby, in concreto bez zákonnej
sadzby nemôže byť trest uložený v zákonnej sadzbe. V citovanom rozhodnutí sa vychádza
zo základného argumentu, že „... zákonodarca v ustanovení § 38 Tr. zák. použil nepresný
pojem «zákonom ustanovená trestná sadba», avšak vzhľadom na priamy odkaz v odseku 8
na osobitnú časť Trestného zákona možno urobiť výklad, že v § 38 ods. 3, 4, 5, 6, 8 Tr. zák.
sa má na mysli sadzba uvedená v osobitnej časti Trestného zákona...“. Rozdiel v pojmoch
„zákonom ustanovená trestná sadzba“ a „sadzba uvedená v osobitnej časti zákona“
spočíva v tom, že prvý pojem („zákonom ustanovená“) je širší a zahŕňa úpravu trestnej
sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona podľa ustanovení jeho všeobecnej časti.
Podľa názoru sťažovateľa výklad zákona zo strany súdu, ktorým sa spochybňuje racionalita
Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci a pri ktorom sa zákonné
pojmy nevykladajú podľa ich obsahu, účelu a zmyslu úpravy, ale sa nahrádzajú inými
slovami s odlišným významom, nie je prípustný. Pokiaľ zákonodarca použil pojem
„zákonom ustanovená sadzba“, tak tento pojem nie je pre účely výkladu možné nahradiť
pojmom „sadzba podľa osobitnej časti“ s predpokladom omylu zákonodarcu
(konštatovanie omylu zákonodarcu vyplýva z použitej formulácie „možno urobiť výklad, že
v § 38 sa má na mysli...“), keďže racionalita, teda neomylnosť zákonodarcu sa predpokladá.
14. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Tdo V 12/2016
zo dňa 14.12.2017 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bolo podľa § 382 písm. c)
Tr. por. dovolanie zamietnuté bolo porušené základné právo
na výsluch svedkov čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Tdo V 12/2016
zo dňa 14.12.2017 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bolo podľa § 382 písm. c)
Tr. por. dovolanie zamietnuté bola porušená zásada rovnosti zbraní
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Tdo V 12/2016
zo dňa 14.12.2017 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bolo podľa § 382 písm. c)
Tr.por. dovolanie zamietnuté bolo porušené základné právo Juraja
na obhajobu čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Tdo V 12/2016 zo dňa
14.12.2017 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bolo podľa § 382 písm. c) Tr. por.
dovolanie zamietnuté bolo porušené základné právo
na spravodlivý proces a primeranosť trestu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 47
ods. 2; 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie.
Podľa § 56 ods. 2, 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd
Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
1Tdo V 12/2016 zo dňa 14.12.2017 a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky.“
II.
15. Z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 12/2016
zo 14. decembra 2017 doručeného obhajcovi sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky
19. februára 2018 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti
odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2015 z 2. marca 2016.
16. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní namieta
najprv, že v rámci odvolania predložil návrh na výsluch svedka a svedka
(prvý z menovaných mal byť pritom podľa obžaloby jediným zadávateľom úloh a pokynov,
a teda môže poskytnúť priame svedecké tvrdenia k rozhodujúcim skutkovým otázkam),
ktorými sa odvolacie konanie vôbec nezaoberalo, keď v odôvodnení odvolacieho rozsudku
absentujú akékoľvek právne úvahy, na podklade ktorých by bolo možné posúdiť dôvody
vedúce k nevykonaniu predmetných výsluchov. V dôsledku tejto arbitrárnosti
(ako i samotným nevykonaním uvedených dôkazov) došlo podľa názoru sťažovateľa
k porušeniu jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku a tiež jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 dohovoru.
17. Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ v rámci
podaného odvolania skutočne výsluch spomínaných svedkov navrhol. Je pritom
nepochybné, že súčasťou práva na obhajobu je i právo navrhovať dôkazy slúžiace
na podporu obhajoby. V súlade s ustálenou súdnou praxou ale platí, že ak uplatnenie práva
na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných
v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred
meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3
Trestného poriadku), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 208
a § 274 ods. 1 Trestného poriadku). Nie je však možné úspešne podať dovolanie z dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhu
na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného
dovolacieho dôvodu nemožno totiž považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov.
Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o tom, že určitú skutkovú
okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku. K uvedenému je potrebné (aj vzhľadom na obsah podaného
dovolania) dodať, že pokiaľ ide o odvolací súd, tento (na rozdiel od prvostupňového súdu)
už nemusí o dôkaznom návrhu uplatnenom (až) v odvolacom konaní osobitne rozhodnúť
(ustanovenie § 298 Trestného poriadku hovorí len o primeranom použití ustanovení
o hlavnom pojednávaní v prípade verejného zasadnutia). Iná je však situácia, ak sa aj
v rámci odvolacieho konania vykonáva dokazovanie (pozri § 295 ods. 2 Trestného
poriadku), čo však neznamená, že je chybou, ak o ňom, naopak, formálne rozhodne, teda
odmietne vykonať dôkaz s odkazom na § 272 ods. 3 Trestného poriadku. Podstatná je
(v prípade ktoréhokoľvek z uvedených procesných postupov) z hľadiska dodržania práva
na obhajobu tá skutočnosť, že vždy musí byť zrejmé, že odvolací súd (pred meritórnym
rozhodnutím veci) sa zaoberal každým novo navrhovaným dôkazom, v dôsledku čoho je
jeho rozhodnutie v danom smere preskúmateľné. V tomto prípade treba konštatovať,
že v odvolacom konaní síce formálne (uznesením) nebol podaný návrh na doplnenie
dokazovania zamietnutý (čo ale v zmysle skôr uvedeného nie je procesným nedostatkom),
avšak v odôvodnení rozhodnutia došlo k vysporiadaniu sa s predloženým dôkazným
návrhom, teda bola daná odpoveď na to, prečo navrhnuté dôkazy nebolo potrebné vykonať.
Nie je teda pravdou tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého z odôvodnenia odvolacieho
rozsudku nebolo zrejmé, či bol predložený návrh na doplnenie dokazovania vôbec
zaregistrovaný (resp. že by nebolo možné ustáliť žiaden dôvod, pre ktorý by mal byť
odmietnutý), a že by tak v dôsledku uvedeného bolo odvolacie rozhodnutie v danom smere
arbitrárne, a tým ústavne neudržateľné. Naopak, v odvolacom rozsudku je presne
špecifikovaný obhajobou predložený návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedka
a svedka a doslova je k tomu uvedené, že „do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
návrhmi na vykonanie dokazovania a hodnotením dôkazov...“. Tiež na iných miestach
odvolacieho rozsudku sa opakovane zdôrazňuje, že nie sú žiadne pochybnosti, čo sa týka
skutkových zistení špecializovaného súdu, s ktorými sa treba stotožniť, pokiaľ ide o rozsah
vykonaného dokazovania. Vykonané dokazovanie treba považovať za dostatočné
a vykonanie ďalších dôkazov za nadbytočné.
18. Sťažovateľ ďalej v podanom dovolaní uviedol, že v rámci odvolacieho konania
predložil jeho obhajca nové argumenty v podobe listinných dôkazov, ktoré mali podstatný
význam pre celkové hodnotenie vierohodnosti výpovede svedka a svedka ,
avšak v odvolacom konaní sa súd s touto argumentáciou a ani dôkaznými návrhmi
nezaoberal. Svedok na hlavnom pojednávaní konanom 13. augusta 2015 zmenil
zásadným spôsobom svoje výpovede z prípravného konania (čo nevedel vysvetliť), pričom
práve v odvolacom konaní predložená dohoda o vine a treste medzi ním a prokurátorom
z 22. februára 2016 v inej trestnej veci podporuje tvrdenie obhajoby o účelovej zmene jeho
výpovede. Sťažovateľ k tomu zdôraznil, že samotné postavenie obžaloby na jedinom druhu
dôkazu, a to na rozporuplných nepriamych výpovediach svedkov „kajúcnikov“ bez
verifikácie iným priamym či nepriamym dôkazom, je neprípustné (s poukazom na príslušnú
judikatúru).
19. V súvislosti s touto dovolacou námietkou treba v prvom rade odkázať na už skôr
uvedenú argumentáciu týkajúcu sa údajného nevysporiadania sa s návrhmi obhajoby
na doplnenie dokazovania predloženými počas odvolacieho konania, keď k tomu treba
navyše poukázať na odôvodnenie odvolacieho rozsudku, podľa ktorého vierohodnosť
výpovedí svedka a svedka nebola nijako spochybnená a tieto výpovede treba
považovať za presvedčivé dôkazy. Ak ide potom o spochybňovanú vierohodnosť
konkrétnych svedeckých výpovedí (práve v tom tkvie podstata dovolacej výhrady), treba
predovšetkým zdôrazniť, že otázka (ne)vierohodnosti svedeckých výpovedí je otázkou
skutkového charakteru (hodnotenia dôkazov), a teda z hľadiska tejto svojej povahy
i otázkou, ktorá je vylúčená z prieskumu v rámci prebiehajúceho dovolacieho konania.
Aj poukaz sťažovateľa na zmenu výpovede svedka, údajné dôvody takejto zmeny,
či prípadné nedostatočné (nesprávne) vysporiadanie sa súdov s takouto zmenou je
z pohľadu dovolacieho konania irelevantný, pretože tu opäť ide len o otázku skutkovú
(hodnotenia dôkazov), zaoberanie sa ktorou by bolo v priamom rozpore s ustanovením §
371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vyjadrujúcim zásadu, že účelom dovolacieho
konania (v prípade dovolania podaného stranou) je posudzovanie právnych otázok, a nie
posudzovanie správnosti a úplnosti zisteného skutku. Skutkové závery, ku ktorým dospeli
súdy nižšieho stupňa, sú pre dovolací súd záväzné. Aj napriek už uvedenému je žiaduce
v kontexte tvrdení sťažovateľa upozorniť na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, ktorý
sa už viackrát podrobne vyjadroval k otázke hodnotenia výpovedí spolupracujúcich svedkov
(zvyčajne označovaných ako „kajúcnici“). Výpovede osôb, ktoré sa samy
podieľali na prejednávanej trestnej činnosti, nemožno a priori vylúčiť z okruhu
dôkazov ako nevierohodné len s odkazom na to, že proti týmto osobám boli použité
osobitné trestno-procesné, resp. hmotnoprávne inštitúty. Takéto výpovede sú zákonným
dôkazom (získaný legálny „benefit“ výpovede procesne nediskriminuje) a ako také
podliehajú následne rovnakému voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12
Trestného poriadku ako každý iný dôkaz. Z hľadiska dovolacieho konania nie je teda
rozhodujúce, ako súdy spochybňované výpovede svedkov hodnotili, keďže hodnotiace
úsudky prvostupňového, resp. odvolacieho súdu, pokiaľ ide o jednotlivé dôkazy, nie sú
a nemôžu byť spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu na podklade dovolania
podaného obvineným. Napokon, pokiaľ sťažovateľ upozorňuje na nezákonnosť,
nespravodlivosť či neprimeranosť dohody o vine a treste medzi svedkom
a prokurátorom z 22. februára 2016, treba uviesť iba toľko, že nie je možné preskúmavať
(či akokoľvek hodnotiť) rozhodnutia vydané v inom trestnom konaní.
20. Sťažovateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku namietal spôsob vykonania výsluchu svedka a svedka
, ako aj založenie výroku o vine na konfrontácii so svedkom , ktorá nebola
v súdnom konaní vôbec realizovaná. Konkrétne sa sťažovateľ nestotožnil s postupom
špecializovaného súdu (a následnou argumentáciou v odvolacom rozsudku), ktorý
na hlavnom pojednávaní 13. júla 2015 na návrh jeho obhajcu neumožnil podľa § 264 ods. 1
Trestného poriadku odstraňovať rozpory vo výpovediach svedka s tým
odôvodnením, že výpovede svedkov vykonané v čase po začatí trestného konania, ale ešte
pred vznesením obvinenia, nie sú procesne spôsobilé ako dôkaz a nie je možné ich obsah
podľa § 264 ods. 1 Trestného poriadku čítať pre účely odstránenia rozporov, čo je v rozpore
s ustálenou súdnou praxou, ako i Trestným poriadkom a znamená zásah do práva
sťažovateľa na obhajobu (keď navyše ani žiadosti jeho obhajcu z 11. augusta 2015
o uvedenie dôvodu odmietnutia postupu podľa § 264 ods. 1 Trestného poriadku v texte
zápisnice o hlavnom pojednávaní nebolo vyhovené). Ďalej sťažovateľ namietal v súvislosti
s výsluchom svedka na hlavnom pojednávaní 13. augusta 2015, že špecializovaný
súd sa po procesnom návrhu podľa § 264 ods. 1 Trestného poriadku uspokojil s vyjadrením
menovaného, že nevie vysvetliť vzniknuté rozpory (bez toho, aby žiadal ich vysvetlenie),
s predmetnými rozpormi ako i dôvodmi ich vzniku sa následne vôbec nezaoberal (rovnako
ako odvolací rozsudok) a predseda senátu špecializovaného súdu okrem uvedeného tiež
umožnil svedkovi neodpovedať na otázku obhajoby týkajúcu sa trestných stíhaní
vedených voči nemu a toho, či spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní, hoci tieto
okolnosti mali význam pre hodnotenie vierohodnosti svedka . Napokon sťažovateľ
vytýkal, že v odôvodnení odvolacieho rozsudku sa argumentuje pri uznaní jeho viny
zo skutku v bode 3 konfrontáciou svedka s ním, ktorá síce bola vykonaná
v prípravnom konaní, ale nebola vykonaná v rámci hlavného pojednávania, čo je
nezlučiteľné s právom na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Najvyšší súd v úvode k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku vo všeobecnosti uvádza, že tento dovolací dôvod možno úspešne
uplatniť aj v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli
vykonané zákonným spôsobom, keď zistené porušenie zákona by malo svojou povahou
a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru,
čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho
riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že nesprávny
procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny
dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo
dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej
miere na dôkaze, zákonnosť vykonania ktorého sa spochybňuje. Pokiaľ sa v odvolacom
rozsudku argumentuje okrem iného tiež konfrontáciou medzi sťažovateľom a svedkom
vykonanou v prípravnom, avšak už nie v súdnom konaní, tak tu treba dať
sťažovateľovi za pravdu, samozrejme, v tom, že v súlade s § 278 ods. 2 Trestného poriadku
sa smie súd pri svojom rozhodnutí opierať len o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní,
čo v danom prípade znamená, že pokiaľ sa malo v odvolacom konaní odkázať na určitú
skutočnosť vyplývajúcu z predmetnej konfrontácie, mala byť relevantná časť z príslušnej
zápisnice prečítaná, avšak [a to je podstatné z hľadiska nenaplnenia dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku] uvedené pochybenie (porušenie zákona)
nedosahuje už popísanú požadovanú intenzitu. Čo sa týka zvyšných dovolacích výhrad,
tieto nie sú (ani potenciálne) subsumovateľné pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku, a preto obe spomínané svedecké výpovede sú zákonnými,
a teda i použiteľnými dôkazmi. In concreto v súvislosti s výsluchom svedka
predostiera sťažovateľ z veľkej časti námietky skutkového charakteru (nedostatky
v dokazovaní, resp. v hodnotení dôkazov v dôsledku nevysporiadania sa so vzniknutými
rozpormi, ako ani s dôvodmi ich vzniku). Vo zvyšnej časti týkajúcej sa umožnenia svedkovi
neodpovedať na otázky obhajoby majúce význam z hľadiska posúdenia jeho
hodnovernosti, ako i nesprávneho odmietnutia návrhu obhajoby na postup podľa § 264
ods. 1 Trestného poriadku (toto ustanovenie je fakultatívnej povahy) pri výsluchu svedka
, možno prisvedčiť, že došlo k určitému zásahu do práv sťažovateľa, nie však
v intenzite požadovanej na konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Pod zásadným porušením práva na obhajobu treba totiž
rozumieť stav, ak došlo v trestnom konaní k pochybeniu, ktoré malo, resp. mohlo mať vplyv
na konečný výsledok konania, čo však nie je posudzovaný prípad.
22. Napokon sťažovateľ v dovolaní namieta, že v jeho prípade došlo k uloženiu trestu
mimo zákonom ustanovenú trestnú sadzbu, pričom rozsudok bol založený na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného poriadku],
čo odôvodňuje tým, že v odvolacom konaní po zrušení výroku o treste rozsudku
špecializovaného súdu v rozpore so znením § 168 ods. 1 Trestného poriadku sa neuviedlo,
aké právne úvahy viedli k novému výroku o treste, prečo bol sťažovateľovi uložený trest 24
rokov a prečo sa vôbec nezaoberalo poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami (resp. ich
vzájomným pomerom), hoci v prípade prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností by sa
znížila horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, v dôsledku čoho
by nebolo možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov.
23. Podľa názoru najvyššieho súdu je potrebné najprv uviesť, že vzájomný vzťah
dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a h) Trestného poriadku je taký, že kým
prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom, zatiaľ druhý je špeciálnym
hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa na výrok o treste. Pritom platí, že pokiaľ nejde
o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine,
možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. Toto ustanovenie
upravuje vo vzťahu k výroku o treste dva dovolacie dôvody, a to prípad, ak bol uložený trest
mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, a tiež prípad, ak bol uložený taký druh trestu,
ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Sťažovateľovi bol v odvolacom konaní
uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov za obzvlášť závažný zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami. Podľa § 295 ods. 5 Trestného
zákona možno uložiť trest odňatia slobody na 15 až 20 rokov. Ak by aj bol vzájomný pomer
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v prospech poľahčujúcich okolností (ako to uvádza
sťažovateľ v dovolaní a čo je aj pre neho priaznivejšie), došlo by podľa § 38 ods. 3 a 8
Trestného zákona k zníženiu hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu, a preto nová trestná sadzba by bola 15 rokov až 18 rokov a 4 mesiace. Následne by
však bolo potrebné upraviť (na čo už sťažovateľ nemyslel) danú sadzbu podľa § 41 ods. 2
Trestného zákona (teda zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody o jednu
tretinu), a tak by konečná sadzba bola 15 rokov až 24 rokov, 5 mesiacov a 10 dní,
čo znamená, že uložený úhrnný trest vo výmere 24 rokov je v rámci takto ustanovenej
(upravenej) trestnej sadzby.
III.
24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
25. Podľa § 246 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté
do 28. februára 2019.
26. Podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
27. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
28. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
29. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
30. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb, ako aj o vine a treste za spáchané trestné činy
v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať princípy
demokratického právneho štátu formujúce každé takéto konanie. Tieto princípy nachádzame
v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1
dohovoru (právo na spravodlivý proces).
31. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť
(porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07).
Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania,
je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
32. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle
procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, patria k základným
znakom ústavne aprobovaného postupu súdu a sú ochranou účastníkov konania pred
svojvôľou súdu. V trestnom procese a rozhodovaní súdu o vine a treste to znamená, že súd
musí riadne posúdiť, najmä či sa skutok stal, či tento skutok má všetky znaky niektorého
trestného činu a aká je jeho právna kvalifikácia, či tento skutok spáchal obžalovaný,
či je obžalovaný za tento skutok trestne zodpovedný, či trestnosť skutku nezanikla,
či má byť uložený trest a aký. Tieto závery musia byť súdom riadne odôvodnené na základe
vykonaného dokazovania (§ 119 a § 168 ods. 1 Trestného poriadku).
33. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to,
či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí
inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam
vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi
inštančne nižších súdov [pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,
č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].
34. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
35. Na tomto mieste je však potrebné pripomenúť tri zásady, ktorých sa ústavný súd
vo svojej konštantnej judikatúre dlhodobo pridržiava:
a) Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti,
nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha
ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu
byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07);
b) Ústavný súd rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví
najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako ústavný súd
rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku upravujúcich dovolacie
dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania
je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže samo osebe a bez ďalšieho viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02);
c) Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a, pokiaľ
závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú
zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd
nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania
na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.
36. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom (podľa Trestného poriadku). Postup najvyššieho súdu
plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdu
a požiadavkami kladenými ústavou a dohovoru na procesný postup dovolacieho súdu.
37. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
pre účely posudzovania dodržania dikcie označených ústavných práv sťažovateľa
nič vytknúť. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce
z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia dovolacieho súdu tejto
procesnej formy.
38. Čo sa týka právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie ustanovení
Trestného zákona a Trestného poriadku dovolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti nezistil v právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
39. Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených ústavou a dohovorom. Ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil právne a skutkové zistenia a svoj právny názor,
aplikoval a interpretoval príslušné právne normy Trestného zákona a Trestného poriadku
v súlade s ich znením, obsahom i duchom.
40. Najvyšší súd zároveň odpovedal na ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé
rozhodnutie veci (t. j. pre posúdenie prípustnosti dovolania). V napadnutom uznesení
najvyšší súd na výhrady sťažovateľa reagoval a svoju argumentáciu pri odôvodňovaní
záveru o neprípustnosti dovolania založil na konkrétnych, pre spravodlivé rozhodnutie veci
potrebných premisách a relevantných dokázaných skutočnostiach.
41. Najvyšší súd najmä jasne uviedol, že v odvolacom rozsudku je presne
špecifikovaný obhajobou predložený návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedka
a svedka a doslova je k tomu uvedené, že „do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
návrhmi na vykonanie dokazovania a hodnotením dôkazov...“. Podľa najvyššieho súdu tiež
na iných miestach odvolacieho rozsudku sa opakovane zdôrazňuje, že nie sú žiadne
pochybnosti, čo sa týka skutkových zistení špecializovaného súdu, s ktorými sa treba
stotožniť, pokiaľ ide o rozsah vykonaného dokazovania. Vykonané dokazovanie treba
považovať za dostatočné a vykonanie ďalších dôkazov za nadbytočné. Najvyšší súd zároveň
presvedčivo odpovedal na ďalšie námietky sťažovateľa, že treba poukázať na odôvodnenie
odvolacieho rozsudku, podľa ktorého vierohodnosť výpovedí svedka a svedka
nebola nijako spochybnená a tieto výpovede treba považovať za presvedčivé
dôkazy.
42. Ústavný súd sa rovnako stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že ak ide
o spochybňovanú vierohodnosť konkrétnych svedeckých výpovedí (práve v tom tkvie
podstata dovolacej výhrady), treba predovšetkým zdôrazniť, že otázka (ne)vierohodnosti
svedeckých výpovedí je otázkou skutkového charakteru (hodnotenia dôkazov), a teda
z hľadiska tejto svojej povahy i otázkou, ktorá je vylúčená z prieskumu v rámci
prebiehajúceho dovolacieho konania. Najvyšší súd ani týmto záverom nijak nezasiahol
do ústavných princípov spravodlivého súdneho konania, ani do iných sťažovateľom
označených ústavných práv.
43. Postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú v tomto smere ústavne
konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia
alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Právne závery najvyššieho
súdu sú jasné, vzhľadom na dokázaný skutkový a právny stav udržateľné a odôvodnené.
44. Akcentujúc dosiaľ predostreté závery, k námietkam sťažovateľa ústavný súd
uzatvára, že ani po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nevidel žiaden
priestor na vyslovenie porušenia označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2019