Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 223/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

advokátom Mgr. Marekom Parom, advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia a 4 , a 3

písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, ako aj čl. 47 ods. 2

a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. apríla 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia a 4 (ďalej len „“), a 3

písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj čl. 47 ods. 2 a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. decembra

2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 23. septembra 2015 bol

sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa , trestného činu vraždy

v spolupáchateľstve podľa a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), účastníctva

k trestnému činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. c) a § 219

ods. 1 a 2 písm. c), i) a j) starého , zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami, ako aj obzvlášť závažného zločinu nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. a) a ods. 5 písm. a),

§ 295 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. a) s poukazom na § 138 písm. b) a §

141 písm. a) na skutkovom základe konštatovanom v rozsudku. Bol mu

za to uložený výnimočný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 24 rokov so zaradením

do III. nápravno-výchovnej skupiny. Zároveň mu bol uložený aj trest prepadnutia majetku,

ale aj ochranný dohľad v trvaní troch rokov.

3. Proti tomuto rozsudku špecializovaného súdu sa odvolal tak prokurátor, ako aj

sťažovateľ. Sťažovateľ poukázal inter alia na skutočnosť, že špecializovaný súd sa

nezaoberal zmenou výpovede svedka na hlavnom pojednávaní oproti jeho

výpovedi z prípravného konania, ani rozpormi vo výpovediach rozhodujúcich svedkov,

neumožnil mu odstraňovať rozpory vo výpovedi poškodeného na hlavnom

pojednávaní oproti jeho výpovedi z prípravného konania, pričom tak v zápisnici o hlavnom

pojednávaní, ako aj v rozsudku neboli uvedené dôvody tohto konania. V odvolaní ďalej

namietal, že špecializovaný súd sa nezaoberal ani objektívnymi skutočnosťami, ktoré

narúšajú vierohodnosť svedkov ‒tzv. „kajúcnikov“, argumentoval ustálenou súdnou

praxou, podľa ktorej sú výpovede spolupracujúcich osôb síce dôležitým a legitímnym

prostriedkom dokazovania, avšak s ohľadom na skutočnosť, že tieto osoby vypovedajú

výhradne sledujúc vlastné záujmy a vlastný prospech, vyvolávajú ich výpovede konkrétne

špecifické otázky o ich spoľahlivosti a vierohodnosti, na ktoré musia všeobecné súdy

reagovať a poskytnúť primeranú odpoveď.

4. Spolu s dôvodmi odvolania predložil sťažovateľ aj návrh na výsluch svedkov

a , ktorí boli v čase po vynesení rozsudku špecializovaného

súdu zadržaní a následne prevezení na územie Slovenskej republiky, čím sa ich výsluch stal

možným. V rámci verejného zasadnutia o odvolaní predložil sťažovateľ aj listinné dôkazy,

a to kópiu dohody o vine a treste medzi prokurátorom a svedkom

z 22. februára 2016, ako aj list vlastníctva č. deklarujúci výkon exekúcie

na nehnuteľnosť podliehajúcu zaisteniu majetku na základe uznesenia

prokurátora zo 16. mája 2014.

5. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 2. marca 2016 bol podľa

a rozsudok špecializovaného súdu zrušený

vo výroku o vine v bode 3 a 4 rozsudku, ako aj vo výroku o treste. Zároveň bol sťažovateľ

uznaný za vinného v bode 3 z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c), i) a j)

vo forme účastníctva podľa starého a v bode 4

zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1

písm. a) a b), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. a) s poukazom

na a . Bol mu uložený úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 24 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený trest prepadnutia majetku, ale aj

ochranný dohľad na tri roky s povinnosťou hlásiť sa po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody jedenkrát v kalendárnom týždni osobne u probačného a mediačného úradníka

okresného súdu v mieste trvalého pobytu.

6. Najvyšší súd v dôvodoch rozsudku konštatuje, že špecializovaný súd rešpektoval

a dodržal všetky základné zásady trestného konania, pričom k vyhláseniu rozsudku dospel

po bezchybnom procese. Jeho závery sú presvedčivo vysvetlené, nie sú nedôvodné ani

arbitrárne. Výrok o vine je založený na presvedčivých dôkazoch, predovšetkým

na výpovediach rozhodujúcich svedkov, a to , svedka a svedka ,

ktorých vierohodnosť nebola nijako spochybnená. Z ustanovenia ,

ale ani z iných ustanovení nevyplýva povinnosť súdu v zápisnici o hlavnom pojednávaní

uviesť dôvody, pre ktoré neodstraňoval rozpory vo výpovediach, pričom podaným návrhom

sa špecializovaný súd zaoberal a po zvážení ho zamietol. Vo vzťahu k návrhom

na doplnenie dokazovania (predovšetkým výsluchom svedka a svedka )

treba konštatovať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby sa všeobecný

súd stotožnil s návrhmi obžalovaného na vykonanie dokazovania. Trest bol uložený

po zmene právnej kvalifikácie za najprísnejší zo zbiehajúcich sa trestných činov, ktorým

je trestný čin podľa . Najvyšší súd však neuviedol bližšie

právne úvahy týkajúce sa uloženého trestu a neuviedol ani pomer poľahčujúcich

a priťažujúcich okolností vedúcich k uloženému trestu.

7. Dňa 27. októbra 2016 podal sťažovateľ na špecializovanom súde proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 2. marca 2016 dovolanie.

8. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2017

doručeným 16. februára 2018 bolo dovolanie odmietnuté pre zrejmé nesplnenie dôvodov

dovolania.

9. Podľa názoru sťažovateľa dovolacím uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho označených práv podľa , dohovoru a charty.

10. Namietané porušenie práva na výsluch svedkov podľa a 4

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru vidí sťažovateľ okrem skutočnosti, že o jeho dôkazných

návrhoch nebolo formálne rozhodnuté (o čom sa podrobnejšie zmieňuje v ďalšom), práve

v tom, že tieto dôkazy neboli vykonané. V ustanovení čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

sú obsiahnuté dve základné práva, a to jednak právo „vypočuť svedka proti sebe“ a tiež

právo „dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech“. Za normálnych

okolností je rozhodnutie o potrebe a vhodnosti vykonať výsluch svedka na všeobecných

súdoch. Návrh na výsluch svedka musí byť posudzovaný meradlom užitočnosti tohto

dôkazu pre rozhodnutie a súdy nie sú povinné návrhu bez ďalšieho vyhovieť. V prípade, ak

sa súd rozhodne návrh na výsluch svedka odmietnuť, musí svoje rozhodnutie riadne

zdôvodniť. Najmä vo vzťahu k výsluchu svedka , ktorý mal byť podľa obžaloby

jediným zadávateľom úloh a pokynov, a tým aj jediným priamym svedkom obžalobou

predpokladaného konania vo všetkých štyroch bodoch obžaloby, nie je možné za žiadnych

okolností konštatovať nadbytočnosť tohto dôkazu. Jeho nevykonanie je nezlučiteľné

so spravodlivým súdnym procesom, ktorého integrálnou súčasťou je možnosť svedka

vypočuť a klásť mu relevantné otázky. Treba uviesť, že najvyšší súd ako odvolací súd

nerozhodol o dôkazných návrhoch sťažovateľa pred vynesením rozsudku a aj napriek

návrhu prokurátora na ich zamietnutie sa tým nezaoberal. Z rozsudku krajského súdu nie je

možné ustáliť relevantný dôvod odmietnutia týchto dôkazných návrhov, pričom toto

pochybenie sa nenapravilo ani v dovolacom konaní. Pri zvážení okolností prípadu,

keď svedok , ale ani svedok nemohli byť kvôli ich úteku do zahraničia vypočutí,

pričom neskôr bôli zadržaní a dodaní na územie Slovenskej republiky v čase tesne

po vynesení rozsudku špecializovaného súdu, a keď obaja vedia poskytnúť priame

svedectvá k rozhodujúcim skutkovým okolnostiam (predovšetkým svedok ),

ide o kľúčový dôkaz vzhľadom na to, že podľa predpokladu obžaloby mal byť svedok

jedinou osobou, ktorá so sťažovateľom komunikovala priamo a ktorá mu priamo zadávala

pokyny na účasť na skutkoch, resp. na ich vykonanie. Práve porovnanie významu výpovede

týchto svedkov v spojení s relatívnou jednoduchosťou zabezpečenia ich účasti

(predvedením z výkonu väzby) bez existencie vyvažovacích faktorov preukazuje porušenie

základného práva na výsluch svedkov.

11. Porušenie zásady rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ

v tom, že prokurátor mohol vypočuť svedkov proti osobe sťažovateľa a týmto výmenou

za ich spoluprácu a tvrdenia proti osobe sťažovateľa poskytol rozsiahle výhody. Zároveň

však sťažovateľovi nebolo umožnené vykonať výsluch jediného vo všetkých štyroch

bodoch obžaloby priameho svedka k jeho osobe, ale ani svedka . Pritom

najvyšší súd vo svojej rozhodovacej praxi (napr. sp. zn. ) poukazuje

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej ak vnútroštátne orgány

odmietli vypočuť (očitých) svedkov, takéto odmietnutie postavilo sťažovateľov do jasne

nevýhodnejšej situácie ako žalobcu, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní. K porušeniu

princípu rovnosti zbraní došlo aj v dôsledku umožnenia svedkovi v rozpore

s pri jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní neodpovedať na otázky

obhajoby smerujúce k odstráneniu rozporov a skúmaniu vierohodnosti svedka, ďalej

odmietnutím návrhu obhajcu sťažovateľa na odstraňovanie rozporov vo výpovedi svedka

(čím podľa dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu došlo k určitému zásahu

do práv sťažovateľa), potom nezohľadnením listinných dôkazov predložených obhajcom

v odvolacom konaní (predovšetkým dohody o vine a treste medzi prokurátorom a svedkom

, keďže k dohode mal prístup len prokurátor a obhajobe ju nesprístupnil, pričom

podľa dovolacieho uznesenia nie je možné preskúmavať, či akokoľvek hodnotiť

rozhodnutia vydané v inom trestnom konaní), tiež nezohľadnením listu vlastníctva č.

deklarujúceho výkon exekúcie na nehnuteľnosť svedka podliehajúcu zaisteniu

majetku prokurátorom, čo naznačuje možnosť snahy spolupracujúceho svedka

vyhnúť sa výkonu trestu prepadnutia majetku, a teda jeho zištnú motiváciu, a napokon

založením meritórneho rozhodnutia na dôkaze, ktorý na hlavnom pojednávaní

a ani na verejnom zasadnutí o odvolaní nebol vykonaný (konfrontácia sťažovateľa

so svedkom realizovaná v prípravnom konaní, nie však pred súdom, ktorá bola

napriek tomu argumentom v prospech obžaloby). Všetky uvedené porušenia Trestného

poriadku postavili sťažovateľa do znevýhodneného postavenia v porovnaní s prokurátorom,

pričom v dovolacom konaní nedošlo k zjednaniu nápravy.

12. Porušenie základného práva na obhajobu podľa a 4 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v skutočnosti, že hoci písomne navrhol, okrem

iného, výsluch svedka a svedka , nedošlo v odvolacom konaní pred

meritórnym rozhodnutím vo veci samej k rozhodnutiu o jeho návrhoch na doplnenie

dokazovania, a to aj napriek tomu, že jeho návrh bol dostatočne určitý, zrozumiteľný

a vykonateľný a registroval ho aj prokurátor, ktorý sám navrhoval dôkazné návrhy

zamietnuť. Stručný odkaz spočívajúci v konštatovaní, že obžalovaný nemá v konaní právo

na to, aby sa súd stotožnil s jeho dôkaznými návrhmi, nie je možné vyložiť ako rozhodnutie

o jeho návrhu, z ktorého by jasne a zrozumiteľne vyplývalo, že sa súd návrhom zaoberal,

ako aj to, či ho považuje za potrebný alebo nadbytočný a z akých dôvodov dospel k takejto

úvahe. Sťažovateľ ešte poznamenal, že listinné dôkazy nebolo možné predložiť

špecializovanému súdu, pretože v čase vynesenia jeho rozsudku ešte neexistovali.

V dovolacom uznesení sa konštatuje nepochybnosť podania návrhov na výsluch svedka

a svedka , avšak na rozdiel od prvostupňového súdu odvolací súd už nemá

povinnosť o dôkaznom návrhu uplatnenom v odvolacom konaní osobitne rozhodnúť, keďže

ustanovenie hovorí len o primeranom použití ustanovení

o hlavnom pojednávaní v prípade verejného zasadnutia. Iná je však podľa dovolacieho

uznesenia situácia, ak sa aj v rámci odvolacieho konania vykonáva dokazovanie (§ 295

ods. 2 ), čo však neznamená, že je chybou, ak o dôkaznom návrhu

formálne rozhodne, teda odmietne dôkaz vykonať s odkazom na ustanovenie § 272 ods. 3

. Podľa dovolacieho uznesenia je z hľadiska dodržania práva

na obhajobu podstatná tá skutočnosť, že vždy musí byť zrejmé, či sa odvolací súd pred

meritórnym rozhodnutím zaoberal každým novo navrhovaným dôkazom, v dôsledku čoho

je jeho rozhodnutie v danom smere preskúmateľné. V dovolacom uznesení sa konštatuje,

že v odvolacom konaní sa síce formálne (uznesením) neodmietol podaný návrh na

doplnenie dokazovania (čo ale v zmysle skôr uvedeného nie je procesným nedostatkom),

avšak v odôvodnení rozhodnutia sa s predloženým dôkazným návrhom vysporiadal,

t. j. dal odpoveď na to, prečo ho nebolo potrebné vykonať. Nie je teda pravdou tvrdenie

sťažovateľa, že by z odôvodnenia odvolacieho rozsudku nebolo zrejmé, či bol ním

predložený návrh na doplnenie dokazovania vôbec zaregistrovaný (resp. že by nebolo

možné ustáliť žiaden dôvod, pre ktorý by mal byť odmietnutý, a že by tak v dôsledku toho

bolo rozhodnutie v danom smere arbitrárne a ústavne neudržateľné). V závere k tejto

problematike sa v dovolacom uznesení uvádza, že v odvolacom konaní v rámci

odôvodnenia rozsudku bol obhajobou predložený návrh na doplnenie dokazovania presne

špecifikovaný, lebo sa tam uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany

na to, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dokazovania,

hodnotením dôkazov a do práva na spravodlivý proces nemožno subsumovať právo

obžalovaného na rozhodnutie v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.

Podľa názoru sťažovateľa základ sporu medzi ním a najvyšším súdom spočíva v rozdielnom

posudzovaní povinnosti súdu v čase pred vyhlásením rozsudku samostatným rozhodnutím

(uznesením) rozhodnúť aj o uplatnených procesných návrhoch na doplnenie dokazovania.

Dovolacie uznesenie výkladom znenia , odchyľujúc sa

od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, uvádza, že odvolací súd (odlišne ako

prvostupňový súd) nemusí o návrhu na doplnenie dokazovania sám pred meritórnym

rozhodnutím rozhodovať, pretože postačuje, ak z meritórneho rozhodnutia vyplýva, že sa

s návrhom na doplnenie dokazovania vysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa s ohľadom

na právo na obhajobu nie je možné výklad znenia ustanovenia

(primerané použitie ustanovení o hlavnom pojednávaní) tak, že odvolací súd nemusí

rozhodovať o návrhoch na doplnenie dokazovania pred vyhlásením konečného rozhodnutia.

Pojem primeraný nevyhnutne znamená v súlade s účelom zákona, ktorého prioritným

cieľom je spravodlivosť konania, súčasťou ktorého je právo na obhajobu, pričom pokiaľ má

obvinený právo predniesť návrh na doplnenie dokazovania, tak tomuto právu musí

zodpovedať povinnosť súdu (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho) týmto návrhom sa

ešte pred rozhodnutím vo veci samej zaoberať a o ňom rozhodnúť. Predsa pokiaľ osoba

podávajúca návrh na doplnenie dokazovania v čase pred meritórnym rozhodnutím

(tak na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní) nevie, ako sa konajúci súd vysporiadal

s jej návrhmi na doplnenie dokazovania, tak ani nemôže v celom rozsahu posúdiť svoju

pozíciu a argumentovať vo svoj prospech v rámci prednesu záverečného návrhu

(v odvolacom konaní), resp. záverečnej reči (na hlavnom pojednávaní). Samotné

odôvodnenie rozhodnutia v odvolacom konaní má pre obvineného ešte dramatickejšie

dopady, keďže nie je možné rozhodnutie tohto druhu napadnúť riadnym opravným

prostriedkom, v dôsledku čoho pre možnosť argumentovať vo svoj prospech obvinený

nevyhnutne potrebuje v odvolacom konaní ešte pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia

poznať názor súdu na jeho návrhy, teda rozhodnutie o jeho návrhoch.

13. Pri porušení práva na spravodlivý proces a primeranosť trestu podľa čl. 46 ods. 1

a 4 , dohovoru, ako aj a charty je potrebné

vysporiadať sa predovšetkým s dvoma otázkami. Ide najprv o to, či je porušenie

ustanovenia pri určovaní výmery a ukladaní trestu dovolacím

dôvodom podľa a vo svojej podstate objektívnym

zásahom do práva na spravodlivý proces zahrňujúceho spravodlivé potrestanie a primeraný

trest. Ďalej ide o to, či bol trest vymeraný len postupom podľa § 41 ods. 1 a 2 Trestného

zákona bez zohľadnenia ustanovenia a uložený mimo

zákonom ustanovenej sadzby, v dôsledku čoho by bol daný dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. h) a v konečnom dôsledku aj porušenie práva na

spravodlivý proces a uloženie zákonom ustanoveného a primeraného trestu. Pochybenie

najvyššieho súdu, ktorý v odvolacom rozsudku sp. zn. z 2. marca 2016

nepostupoval podľa kogentného ustanovenia a nesplnil

obligatórnu povinnosť ustáliť poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, zvážiť ich pomer

a následne upraviť hranice trestnej sadzby, zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.

h) a nezohľadnenie tejto skutočnosti v dovolacom uznesení predstavuje

porušenie už označených práv. V rozhodovacej praxi súdov sa vyskytujú aplikačné

problémy, keďže z nie je zrejmé, ako treba postupovať pri úpravách

trestných sadzieb v prípade, ak sa má trestná sadzba súčasne upraviť podľa § 38 a podľa §

41 ods. 2 . presne nešpecifikuje, ktorá úprava trestnej

sadzby sa vykoná ako prvá, ak do úvahy prichádzajú súčasne obe úpravy. Pritom posúdenie

tejto otázky má zásadný význam, lebo v prípade, ak sa ako prvé vykoná zvýšenie hornej

hranice trestnej sadzby podľa a následne jej zníženie podľa §

38 ods. 3 , je tento postup pre obvineného priaznivejší, než keď sa ako

prvé vykoná zníženie hornej hranice trestnej sadzby podľa

a následne jej zvýšenie podľa . Konkrétne v prípade sťažovateľa sa

rozdielnosť v oboch postupoch pri určení rozsahu zákonom ustanovenej trestnej sadzby

prejaví tak, že v prvom prípade (najprv aplikácia § 41 ods. 2 a potom § 38 ods. 3 Trestného

zákona) predstavuje konečné ustanovenie trestnej sadzby 15 ‒21,8 rokov (260 mesiacov)

a v druhom prípade (najprv aplikácia a potom )

predstavuje konečné ustanovenie trestnej sadzby 15 ‒ 24 rokov, 5 mesiacov a10 dní.

V Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2009

bolo pod por. č. 32 zverejnené uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 8. apríla 2009 s právnou vetou: „Ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenie

o úprave trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti z dôvodu uvedeného

v , , , , a

ods. 2 , konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určí tak, že najprv sa urobí

úprava trestnej sadzby podľa príslušných ustanovení . Následne sa

vykoná úprava takto stanovenej trestnej sadzby podľa režimu

a napokon sa určí konkrétne rozpätie trestnej sadzby podľa .

Pod pojmom zákonom stanovená trestná sadzba sa rozumie sadzba trestu odňatia slobody

uvedená v osobitnej časti po jej úprave podľa ustanovení všeobecnej časti

; to neplatí, pokiaľ ide o zločin, ktorý sa považuje za obzvlášť závažný

v zmysle .“ Z poslednej vety zverejneného výroku vyplýva

aj to, že zákonom ustanovenou trestnou sadzbou je možné rozumieť len sadzbu trestu

odňatia slobody po jej úprave podľa ustanovení všeobecnej časti , teda

aj podľa . Na tomto základe je možné vyvodiť záver, že pokiaľ

zo strany súdu nedošlo k takej úprave trestnej sadzby, ktorá rešpektuje všetky kogentné

ustanovenia všeobecnej časti , upravujúce znižovania alebo zvyšovanie jej

hraníc, nie je určená zákonná trestná sadzba, v dôsledku čoho nie je možné ani uložený trest

považovať za trest uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby, in concreto bez zákonnej

sadzby nemôže byť trest uložený v zákonnej sadzbe. V citovanom rozhodnutí sa vychádza

zo základného argumentu, že „... zákonodarca v ustanovení § 38 Tr. zák. použil nepresný

pojem «zákonom ustanovená trestná sadba», avšak vzhľadom na priamy odkaz v odseku 8

na osobitnú časť možno urobiť výklad, že v , , , , Tr. zák.

sa má na mysli sadzba uvedená v osobitnej časti ...“. Rozdiel v pojmoch

„zákonom ustanovená trestná sadzba“ a „sadzba uvedená v osobitnej časti zákona“

spočíva v tom, že prvý pojem („zákonom ustanovená“) je širší a zahŕňa úpravu trestnej

sadzby uvedenej v osobitnej časti podľa ustanovení jeho všeobecnej časti.

Podľa názoru sťažovateľa výklad zákona zo strany súdu, ktorým sa spochybňuje racionalita

Národnej rady Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci a pri ktorom sa zákonné

pojmy nevykladajú podľa ich obsahu, účelu a zmyslu úpravy, ale sa nahrádzajú inými

slovami s odlišným významom, nie je prípustný. Pokiaľ zákonodarca použil pojem

„zákonom ustanovená sadzba“, tak tento pojem nie je pre účely výkladu možné nahradiť

pojmom „sadzba podľa osobitnej časti“ s predpokladom omylu zákonodarcu

(konštatovanie omylu zákonodarcu vyplýva z použitej formulácie „možno urobiť výklad, že

v § 38 sa má na mysli...“), keďže racionalita, teda neomylnosť zákonodarcu sa predpokladá.

14. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 14.12.2017 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bolo podľa § 382 písm. c)

dovolanie zamietnuté bolo porušené základné právo

na výsluch svedkov , 4 a , 3

písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 14.12.2017 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bolo podľa § 382 písm. c)

dovolanie zamietnuté bola porušená zásada rovnosti zbraní

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 14.12.2017 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bolo podľa § 382 písm. c)

dovolanie zamietnuté bolo porušené základné právo Juraja

na obhajobu , 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

14.12.2017 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bolo podľa

dovolanie zamietnuté bolo porušené základné právo

na spravodlivý proces a primeranosť trestu podľa , 4 Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 47

ods. 2; 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie.

Podľa , o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd

Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 14.12.2017 a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky.“

II.

15. Z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2017 doručeného obhajcovi sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky

19. februára 2018 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 2. marca 2016.

16. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní namieta

najprv, že v rámci odvolania predložil návrh na výsluch svedka a svedka

(prvý z menovaných mal byť pritom podľa obžaloby jediným zadávateľom úloh a pokynov,

a teda môže poskytnúť priame svedecké tvrdenia k rozhodujúcim skutkovým otázkam),

ktorými sa odvolacie konanie vôbec nezaoberalo, keď v odôvodnení odvolacieho rozsudku

absentujú akékoľvek právne úvahy, na podklade ktorých by bolo možné posúdiť dôvody

vedúce k nevykonaniu predmetných výsluchov. V dôsledku tejto arbitrárnosti

(ako i samotným nevykonaním uvedených dôkazov) došlo podľa názoru sťažovateľa

k porušeniu jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c)

a tiež jeho práva na spravodlivý proces podľa a

ods. 2 , ako aj dohovoru.

17. Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ v rámci

podaného odvolania skutočne výsluch spomínaných svedkov navrhol. Je pritom

nepochybné, že súčasťou práva na obhajobu je i právo navrhovať dôkazy slúžiace

na podporu obhajoby. V súlade s ustálenou súdnou praxou ale platí, že ak uplatnenie práva

na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred

meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3

), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (

a ). Nie je však možné úspešne podať dovolanie z dôvodu

podľa na podklade toho, že sa návrhu

na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného

dovolacieho dôvodu nemožno totiž považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu

činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov.

Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o tom, že určitú skutkovú

okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal

opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa ,

odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1

písm. i) . K uvedenému je potrebné (aj vzhľadom na obsah podaného

dovolania) dodať, že pokiaľ ide o odvolací súd, tento (na rozdiel od prvostupňového súdu)

už nemusí o dôkaznom návrhu uplatnenom (až) v odvolacom konaní osobitne rozhodnúť

(ustanovenie hovorí len o primeranom použití ustanovení

o hlavnom pojednávaní v prípade verejného zasadnutia). Iná je však situácia, ak sa aj

v rámci odvolacieho konania vykonáva dokazovanie (pozri § 295 ods. 2 Trestného

poriadku), čo však neznamená, že je chybou, ak o ňom, naopak, formálne rozhodne, teda

odmietne vykonať dôkaz s odkazom na . Podstatná je

(v prípade ktoréhokoľvek z uvedených procesných postupov) z hľadiska dodržania práva

na obhajobu tá skutočnosť, že vždy musí byť zrejmé, že odvolací súd (pred meritórnym

rozhodnutím veci) sa zaoberal každým novo navrhovaným dôkazom, v dôsledku čoho je

jeho rozhodnutie v danom smere preskúmateľné. V tomto prípade treba konštatovať,

že v odvolacom konaní síce formálne (uznesením) nebol podaný návrh na doplnenie

dokazovania zamietnutý (čo ale v zmysle skôr uvedeného nie je procesným nedostatkom),

avšak v odôvodnení rozhodnutia došlo k vysporiadaniu sa s predloženým dôkazným

návrhom, teda bola daná odpoveď na to, prečo navrhnuté dôkazy nebolo potrebné vykonať.

Nie je teda pravdou tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého z odôvodnenia odvolacieho

rozsudku nebolo zrejmé, či bol predložený návrh na doplnenie dokazovania vôbec

zaregistrovaný (resp. že by nebolo možné ustáliť žiaden dôvod, pre ktorý by mal byť

odmietnutý), a že by tak v dôsledku uvedeného bolo odvolacie rozhodnutie v danom smere

arbitrárne, a tým ústavne neudržateľné. Naopak, v odvolacom rozsudku je presne

špecifikovaný obhajobou predložený návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedka

a svedka a doslova je k tomu uvedené, že „do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

návrhmi na vykonanie dokazovania a hodnotením dôkazov...“. Tiež na iných miestach

odvolacieho rozsudku sa opakovane zdôrazňuje, že nie sú žiadne pochybnosti, čo sa týka

skutkových zistení špecializovaného súdu, s ktorými sa treba stotožniť, pokiaľ ide o rozsah

vykonaného dokazovania. Vykonané dokazovanie treba považovať za dostatočné

a vykonanie ďalších dôkazov za nadbytočné.

18. Sťažovateľ ďalej v podanom dovolaní uviedol, že v rámci odvolacieho konania

predložil jeho obhajca nové argumenty v podobe listinných dôkazov, ktoré mali podstatný

význam pre celkové hodnotenie vierohodnosti výpovede svedka a svedka ,

avšak v odvolacom konaní sa súd s touto argumentáciou a ani dôkaznými návrhmi

nezaoberal. Svedok na hlavnom pojednávaní konanom 13. augusta 2015 zmenil

zásadným spôsobom svoje výpovede z prípravného konania (čo nevedel vysvetliť), pričom

práve v odvolacom konaní predložená dohoda o vine a treste medzi ním a prokurátorom

z 22. februára 2016 v inej trestnej veci podporuje tvrdenie obhajoby o účelovej zmene jeho

výpovede. Sťažovateľ k tomu zdôraznil, že samotné postavenie obžaloby na jedinom druhu

dôkazu, a to na rozporuplných nepriamych výpovediach svedkov „kajúcnikov“ bez

verifikácie iným priamym či nepriamym dôkazom, je neprípustné (s poukazom na príslušnú

judikatúru).

19. V súvislosti s touto dovolacou námietkou treba v prvom rade odkázať na už skôr

uvedenú argumentáciu týkajúcu sa údajného nevysporiadania sa s návrhmi obhajoby

na doplnenie dokazovania predloženými počas odvolacieho konania, keď k tomu treba

navyše poukázať na odôvodnenie odvolacieho rozsudku, podľa ktorého vierohodnosť

výpovedí svedka a svedka nebola nijako spochybnená a tieto výpovede treba

považovať za presvedčivé dôkazy. Ak ide potom o spochybňovanú vierohodnosť

konkrétnych svedeckých výpovedí (práve v tom tkvie podstata dovolacej výhrady), treba

predovšetkým zdôrazniť, že otázka (ne)vierohodnosti svedeckých výpovedí je otázkou

skutkového charakteru (hodnotenia dôkazov), a teda z hľadiska tejto svojej povahy

i otázkou, ktorá je vylúčená z prieskumu v rámci prebiehajúceho dovolacieho konania.

Aj poukaz sťažovateľa na zmenu výpovede svedka, údajné dôvody takejto zmeny,

či prípadné nedostatočné (nesprávne) vysporiadanie sa súdov s takouto zmenou je

z pohľadu dovolacieho konania irelevantný, pretože tu opäť ide len o otázku skutkovú

(hodnotenia dôkazov), zaoberanie sa ktorou by bolo v priamom rozpore s ustanovením §

371 ods. 1 písm. i) vyjadrujúcim zásadu, že účelom dovolacieho

konania (v prípade dovolania podaného stranou) je posudzovanie právnych otázok, a nie

posudzovanie správnosti a úplnosti zisteného skutku. Skutkové závery, ku ktorým dospeli

súdy nižšieho stupňa, sú pre dovolací súd záväzné. Aj napriek už uvedenému je žiaduce

v kontexte tvrdení sťažovateľa upozorniť na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, ktorý

sa už viackrát podrobne vyjadroval k otázke hodnotenia výpovedí spolupracujúcich svedkov

(zvyčajne označovaných ako „kajúcnici“). Výpovede osôb, ktoré sa samy

podieľali na prejednávanej trestnej činnosti, nemožno a priori vylúčiť z okruhu

dôkazov ako nevierohodné len s odkazom na to, že proti týmto osobám boli použité

osobitné trestno-procesné, resp. hmotnoprávne inštitúty. Takéto výpovede sú zákonným

dôkazom (získaný legálny „benefit“ výpovede procesne nediskriminuje) a ako také

podliehajú následne rovnakému voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12

ako každý iný dôkaz. Z hľadiska dovolacieho konania nie je teda

rozhodujúce, ako súdy spochybňované výpovede svedkov hodnotili, keďže hodnotiace

úsudky prvostupňového, resp. odvolacieho súdu, pokiaľ ide o jednotlivé dôkazy, nie sú

a nemôžu byť spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu na podklade dovolania

podaného obvineným. Napokon, pokiaľ sťažovateľ upozorňuje na nezákonnosť,

nespravodlivosť či neprimeranosť dohody o vine a treste medzi svedkom

a prokurátorom z 22. februára 2016, treba uviesť iba toľko, že nie je možné preskúmavať

(či akokoľvek hodnotiť) rozhodnutia vydané v inom trestnom konaní.

20. Sťažovateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1

písm. g) namietal spôsob vykonania výsluchu svedka a svedka

, ako aj založenie výroku o vine na konfrontácii so svedkom , ktorá nebola

v súdnom konaní vôbec realizovaná. Konkrétne sa sťažovateľ nestotožnil s postupom

špecializovaného súdu (a následnou argumentáciou v odvolacom rozsudku), ktorý

na hlavnom pojednávaní 13. júla 2015 na návrh jeho obhajcu neumožnil podľa § 264 ods. 1

odstraňovať rozpory vo výpovediach svedka s tým

odôvodnením, že výpovede svedkov vykonané v čase po začatí trestného konania, ale ešte

pred vznesením obvinenia, nie sú procesne spôsobilé ako dôkaz a nie je možné ich obsah

podľa čítať pre účely odstránenia rozporov, čo je v rozpore

s ustálenou súdnou praxou, ako i a znamená zásah do práva

sťažovateľa na obhajobu (keď navyše ani žiadosti jeho obhajcu z 11. augusta 2015

o uvedenie dôvodu odmietnutia postupu podľa v texte

zápisnice o hlavnom pojednávaní nebolo vyhovené). Ďalej sťažovateľ namietal v súvislosti

s výsluchom svedka na hlavnom pojednávaní 13. augusta 2015, že špecializovaný

súd sa po procesnom návrhu podľa uspokojil s vyjadrením

menovaného, že nevie vysvetliť vzniknuté rozpory (bez toho, aby žiadal ich vysvetlenie),

s predmetnými rozpormi ako i dôvodmi ich vzniku sa následne vôbec nezaoberal (rovnako

ako odvolací rozsudok) a predseda senátu špecializovaného súdu okrem uvedeného tiež

umožnil svedkovi neodpovedať na otázku obhajoby týkajúcu sa trestných stíhaní

vedených voči nemu a toho, či spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní, hoci tieto

okolnosti mali význam pre hodnotenie vierohodnosti svedka . Napokon sťažovateľ

vytýkal, že v odôvodnení odvolacieho rozsudku sa argumentuje pri uznaní jeho viny

zo skutku v bode 3 konfrontáciou svedka s ním, ktorá síce bola vykonaná

v prípravnom konaní, ale nebola vykonaná v rámci hlavného pojednávania, čo je

nezlučiteľné s právom na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Najvyšší súd v úvode k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)

vo všeobecnosti uvádza, že tento dovolací dôvod možno úspešne

uplatniť aj v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli

vykonané zákonným spôsobom, keď zistené porušenie zákona by malo svojou povahou

a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru,

čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho

riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že nesprávny

procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle

len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny

dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo

dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej

miere na dôkaze, zákonnosť vykonania ktorého sa spochybňuje. Pokiaľ sa v odvolacom

rozsudku argumentuje okrem iného tiež konfrontáciou medzi sťažovateľom a svedkom

vykonanou v prípravnom, avšak už nie v súdnom konaní, tak tu treba dať

sťažovateľovi za pravdu, samozrejme, v tom, že v súlade s

sa smie súd pri svojom rozhodnutí opierať len o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní,

čo v danom prípade znamená, že pokiaľ sa malo v odvolacom konaní odkázať na určitú

skutočnosť vyplývajúcu z predmetnej konfrontácie, mala byť relevantná časť z príslušnej

zápisnice prečítaná, avšak [a to je podstatné z hľadiska nenaplnenia dovolacieho dôvodu

podľa ] uvedené pochybenie (porušenie zákona)

nedosahuje už popísanú požadovanú intenzitu. Čo sa týka zvyšných dovolacích výhrad,

tieto nie sú (ani potenciálne) subsumovateľné pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. g) , a preto obe spomínané svedecké výpovede sú zákonnými,

a teda i použiteľnými dôkazmi. In concreto v súvislosti s výsluchom svedka

predostiera sťažovateľ z veľkej časti námietky skutkového charakteru (nedostatky

v dokazovaní, resp. v hodnotení dôkazov v dôsledku nevysporiadania sa so vzniknutými

rozpormi, ako ani s dôvodmi ich vzniku). Vo zvyšnej časti týkajúcej sa umožnenia svedkovi

neodpovedať na otázky obhajoby majúce význam z hľadiska posúdenia jeho

hodnovernosti, ako i nesprávneho odmietnutia návrhu obhajoby na postup podľa § 264

ods. 1 (toto ustanovenie je fakultatívnej povahy) pri výsluchu svedka

, možno prisvedčiť, že došlo k určitému zásahu do práv sťažovateľa, nie však

v intenzite požadovanej na konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. c) . Pod zásadným porušením práva na obhajobu treba totiž

rozumieť stav, ak došlo v trestnom konaní k pochybeniu, ktoré malo, resp. mohlo mať vplyv

na konečný výsledok konania, čo však nie je posudzovaný prípad.

22. Napokon sťažovateľ v dovolaní namieta, že v jeho prípade došlo k uloženiu trestu

mimo zákonom ustanovenú trestnú sadzbu, pričom rozsudok bol založený na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [ a ],

čo odôvodňuje tým, že v odvolacom konaní po zrušení výroku o treste rozsudku

špecializovaného súdu v rozpore so znením sa neuviedlo,

aké právne úvahy viedli k novému výroku o treste, prečo bol sťažovateľovi uložený trest 24

rokov a prečo sa vôbec nezaoberalo poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami (resp. ich

vzájomným pomerom), hoci v prípade prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností by sa

znížila horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, v dôsledku čoho

by nebolo možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov.

23. Podľa názoru najvyššieho súdu je potrebné najprv uviesť, že vzájomný vzťah

dovolacích dôvodov podľa a je taký, že kým

prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom, zatiaľ druhý je špeciálnym

hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa na výrok o treste. Pritom platí, že pokiaľ nejde

o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine,

možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom

dovolacieho dôvodu podľa . Toto ustanovenie

upravuje vo vzťahu k výroku o treste dva dovolacie dôvody, a to prípad, ak bol uložený trest

mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, a tiež prípad, ak bol uložený taký druh trestu,

ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Sťažovateľovi bol v odvolacom konaní

uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov za obzvlášť závažný zločin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami. Podľa § 295 ods. 5 Trestného

zákona možno uložiť trest odňatia slobody na 15 až 20 rokov. Ak by aj bol vzájomný pomer

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v prospech poľahčujúcich okolností (ako to uvádza

sťažovateľ v dovolaní a čo je aj pre neho priaznivejšie), došlo by podľa § 38 ods. 3 a 8

k zníženiu hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu

tretinu, a preto nová trestná sadzba by bola 15 rokov až 18 rokov a 4 mesiace. Následne by

však bolo potrebné upraviť (na čo už sťažovateľ nemyslel) danú sadzbu podľa § 41 ods. 2

(teda zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody o jednu

tretinu), a tak by konečná sadzba bola 15 rokov až 24 rokov, 5 mesiacov a 10 dní,

čo znamená, že uložený úhrnný trest vo výmere 24 rokov je v rámci takto ustanovenej

(upravenej) trestnej sadzby.

III.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

25. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté

do 28. februára 2019.

26. Podľa právne účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

27. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

28. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

29. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

30. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb, ako aj o vine a treste za spáchané trestné činy

v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať princípy

demokratického právneho štátu formujúce každé takéto konanie. Tieto princípy nachádzame

v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v

dohovoru (právo na spravodlivý proces).

31. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť

(porov. , , , , ).

Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania,

je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ).

32. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle

procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z , patria k základným

znakom ústavne aprobovaného postupu súdu a sú ochranou účastníkov konania pred

svojvôľou súdu. V trestnom procese a rozhodovaní súdu o vine a treste to znamená, že súd

musí riadne posúdiť, najmä či sa skutok stal, či tento skutok má všetky znaky niektorého

trestného činu a aká je jeho právna kvalifikácia, či tento skutok spáchal obžalovaný,

či je obžalovaný za tento skutok trestne zodpovedný, či trestnosť skutku nezanikla,

či má byť uložený trest a aký. Tieto závery musia byť súdom riadne odôvodnené na základe

vykonaného dokazovania ( a ).

33. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to,

či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí

inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam

vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov [pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,

č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

34. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

35. Na tomto mieste je však potrebné pripomenúť tri zásady, ktorých sa ústavný súd

vo svojej konštantnej judikatúre dlhodobo pridržiava:

a) Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle ochrana ústavnosti,

nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (podobne už , ). V dôsledku toho sa úloha

ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu

byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , );

b) Ústavný súd rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví

najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Rovnako ústavný súd

rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení upravujúcich dovolacie

dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania

je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže samo osebe a bez ďalšieho viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis );

c) Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a, pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania

na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

36. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom (podľa ). Postup najvyššieho súdu

plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdu

a požiadavkami kladenými a dohovoru na procesný postup dovolacieho súdu.

37. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

pre účely posudzovania dodržania dikcie označených ústavných práv sťažovateľa

nič vytknúť. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce

z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia dovolacieho súdu tejto

procesnej formy.

38. Čo sa týka právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie ustanovení

a dovolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti nezistil v právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

39. Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených a dohovorom. Ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil právne a skutkové zistenia a svoj právny názor,

aplikoval a interpretoval príslušné právne normy a

v súlade s ich znením, obsahom i duchom.

40. Najvyšší súd zároveň odpovedal na ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé

rozhodnutie veci (t. j. pre posúdenie prípustnosti dovolania). V napadnutom uznesení

najvyšší súd na výhrady sťažovateľa reagoval a svoju argumentáciu pri odôvodňovaní

záveru o neprípustnosti dovolania založil na konkrétnych, pre spravodlivé rozhodnutie veci

potrebných premisách a relevantných dokázaných skutočnostiach.

41. Najvyšší súd najmä jasne uviedol, že v odvolacom rozsudku je presne

špecifikovaný obhajobou predložený návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedka

a svedka a doslova je k tomu uvedené, že „do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

návrhmi na vykonanie dokazovania a hodnotením dôkazov...“. Podľa najvyššieho súdu tiež

na iných miestach odvolacieho rozsudku sa opakovane zdôrazňuje, že nie sú žiadne

pochybnosti, čo sa týka skutkových zistení špecializovaného súdu, s ktorými sa treba

stotožniť, pokiaľ ide o rozsah vykonaného dokazovania. Vykonané dokazovanie treba

považovať za dostatočné a vykonanie ďalších dôkazov za nadbytočné. Najvyšší súd zároveň

presvedčivo odpovedal na ďalšie námietky sťažovateľa, že treba poukázať na odôvodnenie

odvolacieho rozsudku, podľa ktorého vierohodnosť výpovedí svedka a svedka

nebola nijako spochybnená a tieto výpovede treba považovať za presvedčivé

dôkazy.

42. Ústavný súd sa rovnako stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že ak ide

o spochybňovanú vierohodnosť konkrétnych svedeckých výpovedí (práve v tom tkvie

podstata dovolacej výhrady), treba predovšetkým zdôrazniť, že otázka (ne)vierohodnosti

svedeckých výpovedí je otázkou skutkového charakteru (hodnotenia dôkazov), a teda

z hľadiska tejto svojej povahy i otázkou, ktorá je vylúčená z prieskumu v rámci

prebiehajúceho dovolacieho konania. Najvyšší súd ani týmto záverom nijak nezasiahol

do ústavných princípov spravodlivého súdneho konania, ani do iných sťažovateľom

označených ústavných práv.

43. Postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú v tomto smere ústavne

konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia

alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Právne závery najvyššieho

súdu sú jasné, vzhľadom na dokázaný skutkový a právny stav udržateľné a odôvodnené.

44. Akcentujúc dosiaľ predostreté závery, k námietkam sťažovateľa ústavný súd

uzatvára, že ani po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nevidel žiaden

priestor na vyslovenie porušenia označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2019