Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-6S-145-2020.pdf
PDF · 182.69 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BA-6S/145/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpený advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., so sídlom Vysoká 2/B, 811 06 Bratislava, IČO: 36 863 360, proti žalovanej: Národná banka Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. NBS1-000-048-564, č. z. 100-000-230-627 zo dňa 12.05.2020, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd návrhy žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.
II. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Správny súd žalovanej nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaná rozhodnutím č. sp. NBS1-000-037-871, č.z. 100-000-209-265 zo dňa 23.12.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uložila žalobcovi podľa § 35f ods. 1 písm. a) v spojení s § 35h ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o dohľade“) pokutu vo výške XXX.XXX,- eur za porušenie povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov, ktorého sa žalobca dopustil porušením ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s ustanovením § 7 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase vzniku porušenia (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) ako jedného pokračujúceho správneho deliktu, keď v období od 19.10.2018 do 30.04.2019 používal nekalú obchodnú praktiku vo forme klamlivého konania podľa ustanovenia § 8 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorá spočívala v tom, že posielal svojim klientom (spotrebiteľom) viaceré typy listov vo vzťahu k viacerým druhom poistných zmlúv (špecifikované vo výroku prvostupňového rozhodnutia) obsahujúce nesprávne informácie o:
- cene poistenia, keďže ceny poistenia boli, v súvislosti s oznámeným zavedením dane z poistenia podľa zákona č. 213/2018 Z. z. o dani z poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o dani z poistenia“), v listoch na úhradu uvedené vo vyšších čiastkach než boli ceny vyplývajúce z poistných zmlúv, ktoré mal žalobca s týmito spotrebiteľmi uzatvorené;
- spôsobe výpočtu ceny, keďže v listoch na úhradu boli ceny poistenia, ktorých úhradu žalobca požadoval, vypočítané ako súčet ceny poistenia vyplývajúcej z poistných zmlúv uzatvorených so spotrebiteľmi a osobitnej čiastky označenej ako daň z poistenia, ktorej úhrada nebola v príslušných poistných zmluvách dojednaná,
pričom tieto informácie žalobca v listoch na úhradu spotrebiteľom uvádzal napriek tomu, že výška cien poistení vyplývajúca z poistných zmlúv nebola platne zmenená na základe dohody zmluvných strán alebo na základe vykonania jednostrannej zmeny, čím mohol žalobca zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil spočívajúce v tom, že spotrebiteľ zaplatí cenu poistenia v sume vyššej, než v akej je povinný zaplatiť ju podľa príslušnej poistnej zmluvy a akú by spotrebiteľ zaplatil, ak by mu žalobca nesprávne informácie neposkytol.
2. Žalovaná súčasne zakázala podľa § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s § 35h ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom žalobcovi používať nekalú obchodnú praktiku uvedenú v bode vyššie a uložila mu podľa § 35f ods. 1 písm. b) v spojení s § 35h ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom opatrenie na odstránenie a nápravu zistených nedostatkov, ktoré spočívalo v povinnosti žalobcu v stanovenej lehote odoslať všetkým dotknutým spotrebiteľom adresný list, v ktorom žalobca uvedie, že v príslušnom liste na úhradu, ktorý žalobca zaslal spotrebiteľovi, bola uvedená nesprávna informácia o cene poistenia v súvislosti s jej navýšením o daň z poistenia zavedenú zákonom o dani z poistenia. Opatrenie spočívalo aj v povinnosti žalobcu preukázať žalovanej splnenie povinnosti odoslať vyššie špecifikované listy.
3. Žalovaná rozhodnutím č. NBS1-000-048-564, č. z. 100-000-230-627 zo dňa 12.05.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
4. Orgán dohľadu, ako aj žalovaná vychádzali z toho, že daň z poistenia upravená zákonom o dani z poistenia sa vzťahuje na všetky poistné zmluvy o neživotnom poistení podľa prílohy č. 1 k tomuto zákonu, a teda aj na poistné zmluvy uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Platiteľom dane z poistenia je poisťovateľ (s výnimkami ustanovenými zákonom), pričom od platiteľa treba odlišovať osobu znášajúcu daňové zaťaženie, ktorou je poistník. Rozsah premietnutia dane do ceny poistenia, resp. absorbovanie dane v nákladových položkách poisťovne zákon neupravuje. Miera prenosu dane by tak mala byť určená trhom a konkurenčným bojom o klienta.
5. K právnej kvalifikácii orgánom dohľadu vytýkaného konania ako klamlivej obchodnej praktiky vo vzťahu k cene bolo relevantné, či žalobca spotrebiteľov informoval o cene, resp. žiadal od nich zaplatiť cenu poistenia vo výške, na akú mal v súlade s príslušnými zmluvami právo. Pre spotrebiteľa je rozhodujúca predovšetkým konečná suma, ktorú za poistenie platí. Ak dôjde k zvýšeniu celkovej sumy, je potrebné túto situáciu vyhodnotiť ako zvýšenie ceny za službu. Ak účastník konania poskytne spotrebiteľovi informácie o cene finančnej služby (poistenia) odlišnú od tej, na akú má z poistnej zmluvy právo, bez toho, aby túto novú cenu so spotrebiteľom dojednal alebo uskutočnil platnú jednostrannú zmenu pôvodne dojednanej ceny, poskytuje tomuto spotrebiteľovi nesprávnu informáciu o cene.
6. Ako právny titul na zmenu ceny dojednanej v poistnej zmluve prichádzajú do úvahy nasledujúce: a) zmena, ktorá nastane ex lege, b) zmena uskutočnená na základe dohody zmluvných strán podľa § 516 Občianskeho zákonníka, prípadne uzatvorenie novej poistnej zmluvy s novou cenou podľa § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo c) zmena uskutočnená na základe jednostrannej zmeny zmluvy vykonanej za splnenia zákonom ustanovených podmienok plynúcich predovšetkým z § 53 ods. 1 v spojení s ods. 4 písm. i), ods. 5 a § 800 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak cena poistenia nebola zmenená niektorým z týchto spôsobov, nevzniká účastníkovi konania z dôvodu prijatia zákona o dani z poistenia voči spotrebiteľom právo žiadať zaplatenie ceny poistenia vo vyšších sumách, než aké vyplývajú z ich spotrebiteľských zmlúv. Podľa orgánu dohľadu nebol naplnený ani jeden z troch možných právnych titulov na takýto postup.
7. Orgán dohľadu vychádzal z koncepcie inštitútu nekalých obchodných praktík vo vzťahu k modelu priemerného spotrebiteľa. Priemerný spotrebiteľ je abstraktným pojmom, pričom ak vytýkaná obchodná praktika zapríčiní, že urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, tak informácie zaslané žalobcom (obchodná praktika) sú nepochybne spôsobilé ovplyvniť jeho ekonomické rozhodovanie. Overenie týchto informácií by predpokladalo hlbšiu znalosť daňového a záväzkového
práva, ktorú nie je možné od priemerného spotrebiteľa očakávať. Žalobca sa zaslaním avíza na úhradu, resp. poistky kasko, spotrebiteľom, ktorí s ním mali uzatvorenú poistnú zmluvu o niektorom z posudzovaných produktov, dopustil nekalej obchodnej praktiky vo forme klamlivého konania, čím porušil zákaz používania nekalých obchodných praktík.
8. Správny delikt bol vyhodnotený ako pokračujúci správny delikt, kde všetky čiastkové útoky po subjektívnej stránke boli spojené s jedným a tým istým zámerom žalobcu v tom význame, že žalobca už od počiatku zamýšľal aj ďalšie útoky.
9. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí zdôraznila, že hlavný argument a rozpor medzi právnymi názormi orgánu dohľadu a žalobcom, tkvel v spore o spôsobe určenia základu dane podľa § 6 ods. 1 zákona o dani z poistenia. Podľa žalobcu výklad orgánu dohľadu spôsobil, že nepriama daň z poistenia je vnímaná ako priama daň. Podľa žalobcu z dôvodu, že daň z poistenia je nepriamou daňou, vyplýva, že môže zmluvne dohodnutú sumu poistného jednostranne zvýšiť. Žalovaná však mala za to, že zo žiadneho zákona nevyplýva takéto právo žalobcu na jednostranné navýšenie zmluvne dohodnutej ceny poistenia. Ak žalobca takéto zákonné právo automaticky nemá a zároveň zákonom a zmluvou aprobovaným spôsobom nedošlo k zvýšeniu ceny poistného, tak sa dohodnuté platby môžu zdaniť len tak, že zmluvne dohodnutá poistníkom platená cena poistenia sa rozdelí na dve časti (daň z poistného a daňový základ)
- poistné v užšom zmysle slova. Žalobca však vychádzal z toho, že platby sa zdania, takže nová platba sa skladá z dvoch častí - dane z poistného a daňového základu, ktorým je pôvodne dohodnutá cena poistenia (pred zavedením dane). Podľa žalovanej obe výkladové alternatívy spĺňajú klasifikačné požiadavky na nepriame dane. Samotná klasifikácia dane ako nepriamej nepredpisuje presnú metódu určenia základu dane a výpočtu výšky daňovej povinnosti.
10. Žalovaná uviedla, že žalobca sa nemôže pokúšať zmierňovať dopady legislatívy, ktorá zvyšuje nákladovosť poistených produktov, porušovaním predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľa. Orgán dohľadu pri aplikácii zákona používal v pochybnostiach výklad v prospech spotrebiteľa, keďže podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelom dosiahnuť ochranu spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany pred nekalými obchodnými praktikami. Žalobca nemohol automaticky navýšiť pôvodne dohodnuté záväzky z poistnej zmluvy a aj po nadobudnutí účinnosti zákona o dani z poistenia je poistník povinný uhrádzať pôvodne dohodnutú cenu poistenia, v ktorej je obsiahnutá aj daň z poistenia a poisťovňa ju povinne odvedie štátu.
11. Podľa žalobcu orgánom dohľadu zaujatý výklad stavia žalobcu či dokonca celý poistný trh do situácie, keď musia znášať za spotrebiteľov časť dane z poistenia bez možnosti prispôsobenia poistných zmlúv, čo môže mať negatívny vplyv na ich solventnosť. Podľa žalovanej táto premisa nie je pravdivá. Obozretne riadená poisťovňa má mať rôzne mechanizmy, ktorými dokáže prenášať takýto druh nákladov na poistníkov, kde jedným z mechanizmov je možnosť jednostrannej zmeny zmluvy, keď si poisťovňa zmluvne vopred vymedzí konkrétne situácie, kedy je oprávnená bez súhlasu spotrebiteľa vopred stanoveným spôsobom zmeniť niektorú jej časť. Orgán dohľadu však analýzou zmluvných ustanovení umožňujúcich jednostrannú zmenu poistnej zmluvy zistil, že tieto sa v nich buď vôbec nenachádzajú, alebo nezodpovedajú požiadavkám predpisov na ochranu spotrebiteľa. Žalobca nemá povinnosť dojednať v zmluvách zmenovú klauzulu, je to len možnosť. Pokiaľ však túto možnosť nevyužil, nemôže si teraz účelovo prispôsobovať právny rámec poistenia a tvrdiť, že aj keď si zmenové klauzuly nedojednal, musí slovenský právny poriadok vytvárať možnosť na zmenu dojednanej ceny aj bez zmenových klauzúl a bez dohody so spotrebiteľom.
12. Žalovaná nesúhlasila, že zákon o dani z poistenia pôsobil retroaktívne. Uplatňuje sa totižto k poistnému obdobiu, ktoré začne plynúť až po 31.12.2018, pričom ide o tzv. nepravú retroaktivitu, ktorá je v právnom štáte povolená. Argumentácia žalobcu nereflektovala skutočnosť, že postup výberu dane v zákone o dani z poistenia upravuje práva a povinnosti súvisiace s platením, výberom a odvedením dane trom subjektom, a to štátu, platiteľovi a daňovníkovi. Vo vzťahu k štátu je slabšou stranou ako daňovník, tak aj platiteľ. Pri zistení z dvoch alternatív výkladu, keď jeden je v prospech daňovníka a druhý v prospech platiteľa, preto neobstojí argument, že zákon treba vykladať v prospech platiteľa a v neprospech daňovníka z dôvodu, že platiteľ je slabšou stranou vo vzťahu k štátu. Pri použití žalobcom preferovanej interpretačnej alternatívy, je totiž daňovník zaťažený daňou vo väčšej miere. Žalobca celý problém tak vníma len v perspektíve dvojstranného vzťahu, kde na jednej strane je štát na strane druhej žalobca. Podľa žalovanej však tento vzťah nie je dvojstranným vzťahom, ale vystupuje v ňom tretia
strana - poistník v postavení finančného spotrebiteľa, kde finanční spotrebitelia majú zaručené minimálne rovnaké ústavné práva ako poisťovne.
13. Žalobca rovnako určil sumu dane z poistenia vlastným nesprávnym výpočtom. Postup výpočtu závisí od toho, kto je osobou povinnou platiť daň. Ak je touto osobou poisťovateľ, potom poistné už obsahuje daň, t. j. daň sa vypočíta z poistného nadol. Jednostranné zvýšenie ceny poistenia žalobcom predstavovala práve 8 % z dohodnutej ceny, teda žalobca si pri tomto postupe zamenil sadzbu dane so sumou dane, ktorá je nižšia ako 8 %. Daň sa vypočíta zo základu dane, ktorým je podľa § 6 ods. 1 zákona o dani z poistenia suma prijatého poistného znížená o daň. Žalobca vo svojich listoch poistencom neuviedol žiadnu informáciu o zavedení novej dane z poistenia, prípadne o možnosti ukončenia poistnej zmluvy, ale len samotnú informáciu o novej cene poistenia, ktorú rozdelil na dohodnuté poistné a nesprávne vypočítanú daň, čím podľa žalovanej naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu.
14. Podľa žalovanej právo jednostranne meniť zmluvy je výnimkou zo zákazu nezmeniteľnosti zmluvy jednostranným právnym úkonom, ktorý treba vykladať reštriktívne. § 53 ods. 15 Občianskeho zákonníka vymedzuje, aby kritériom zmeny bolo kritérium objektívneho dôvodu. Priemerný spotrebiteľ však nemusí poznať detaily legislatívneho procesu a ani poistnú matematiku na to, aby vedel vyhodnotiť, že účastník konania nevie žiadnym spôsobom reálne ovplyvniť prijatie zákona zavádzajúceho daňové povinnosti, resp. sadzbu tejto dane. Tento dôvod v zmenových klauzulách žalobcu absentoval.
15. K výške pokuty žalovaná uviedla, že bola uložená v rámci základného rozpätia sadzby pokuty rozhodného v čase zisteného porušenia, a teda v medziach správneho uváženia. Žalovaná sa stotožnila s argumentom žalobcu konania, že nie každé protiprávne konanie je nutné sankcionovať, avšak neuloženie pokuty za protiprávne konanie by nebolo spravodlivé vo vzťahu k ostatným poisťovateľom na trhu, ktorí postupovali lege artis.
16. Napokon žalovaná poukázala na podanie žalobcu s názvom „doplnenie argumentov účastníka k rozkladu voči rozhodnutiu Národnej banky Slovenska zo dňa 23.12.2019 č. sp. NBS1-000-037-871, č. z. 100-000-209-265“ (ďalej len „doplnenie rozkladu“). S poukazom na § 29 ods. 5 tretia veta zákona o dohľade, ako aj to, že v tomto doplnení žalobca predniesol argumenty, ktoré sa týkajú pripomienok žalovanej v rámci medzirezortného pripomienkového konania k zákonu o dani z poistenia, žiadosti Slovenskej asociácie sprostredkovateľov poisťovníctva zo dňa 09.11.2018 a listu guvernéra NBS zo dňa 28.01.2019, uviedla, že sa ďalej argumentmi v tomto doplnení nezaoberala.
II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu
17. Žalobca podal v zákonnej lehote na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo veciach správneho trestania, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, zrušenia druhostupňového rozhodnutia a priznania náhrady trov konania.
18. Žalobca mal za to, že druhostupňové rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
19. Žalobca zdôraznil, že z dôvodovej správy k zákonu o dani z poistenia, z informácie k zákonu č. 213/2018 Z.z. o dani z poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorú vypracovalo Finančné riaditeľstvo SR v apríli 2019, ako aj zo stanoviska Ministerstva financií SR zo dňa 21.03.2019 vyplýva, že daň z poistenia spadá pod kategóriu nepriamych daní. Úmyslom zákonodarcu tak nebolo autoritatívne siahnuť na výnosy žalobcu, ktorý má daň iba vyberať a platiť, resp. odviesť, ale zaviesť daň z poistenia na konkrétne odvetvia neživotného poistenia poskytované žalobcom; osobami, ktoré majú znášať daňové zaťaženie, majú byť poistníci.
20. Aj podľa čl. 157 ods. 1 prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) (ďalej len „smernica Solventnosť II“) každá poistná zmluva podlieha výlučne nepriamym daniam. Žalobca v listoch žiadal od poistníkov uhradiť okrem zmluvne dohodnutého poistného aj čiastku zodpovedajúcu novo zavedenej dani z poistenia,
a teda konal v súlade s pôvodne uzatvorenou poistnou zmluvou, v ktorej bola dohodnutá odmena za poistenie vo forme poistného, pričom na túto poistnú zmluvu iba aplikoval novo zavedenú zákonnú povinnosť vybrať od poistníkov daň z poistenia a túto odviesť štátu. Konkrétne povinnosti účastníkov poistnej zmluvy vyplývajú nielen z poistnej zmluvy, ale implicitne aj zo zákona o dani z poistenia.
21. Zákon o dani z poistenia neupravuje spôsob aplikácie dane z poistenia na poistné zmluvy uzatvorené pred jeho účinnosťou, žalovaná sa nesprávne domnievala, že poistné dohodnuté pred účinnosťou zákona o dani z poistenia v sebe automaticky od účinnosti zákona o dani z poistenia zahŕňa aj daň z poistenia. Poistné dohodnuté v poistnej zmluve uzavretej pred nadobudnutím účinnosti zákona o dani z poistenia logicky nemohlo zahŕňať daň z poistenia. Ak poisťovateľ má vybrať a odviesť štátu daň z poistenia z poistnej zmluvy, uzatvorenej pred účinnosťou zákona o dani z poistenia, musí poistné dohodnuté vo výške nezahŕňajúcu daň z poistenia navýšiť o daň z poistenia. V opačnom prípade by poisťovateľ odviedol daň z poistenia zo svojho výnosu, čo by obstálo len vtedy, ak by predmetná daň bola daňou priamou. Kvalifikácia postupu žalobcu pri výbere dane z poistenia ako nekalej obchodnej praktiky je nesprávne založená na implikovanom prenose zákonnej daňovej povinnosti od poistníka na poisťovateľa, čo je marením zákonného imperatívu vo vzťahu k subjektu, ktorý znáša daňové zaťaženie.
22. Zákon o dani z poistenia je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti so zákonom o ochrane spotrebiteľa a Občiansky zákonníkom. Podľa výkladu žalovanej by poistenci, ktorí podpísali v minulosti zmluvu so všeobecnou zmenovou klauzulou, boli zaviazaní nepriamo daň zaplatiť a boli by znevýhodnení oproti poistencom, ktorí takúto klauzulu v zmluve nemali, pretože za nich by nepriamu daň mala zaplatiť poisťovňa. Nemožno podmieňovať zaťaženie poistníka novou daňou, ktorej uloženie nastalo priamo zákonom, ustanoveniami poistnej zmluvy alebo akýmkoľvek konaním či opomenutím účastníkov poistného vzťahu bez ohľadu na to, či je alebo nie je poistníkom spotrebiteľ. Žalobca mal za to, že hoci zákon o dani z poistenia výslovne neupravuje „navýšenie“ poistného vo vzťahu k poistným zmluvám uzatvoreným pred zavedením dane z poistenia, tento dôsledok nepriamo a logicky vyplýva z jeho ustanovení § 4 ods. 2 písm. a), § 5 ods. 3 a § 6 ods. 4.
23. Vo vzťahu k § 800 ods. 1 Občianskeho zákona žalobca uviedol, že toto ustanovenie bolo novelizované v súvislosti s prijatím zákona o dani z poistenia a zákonodarca vytvoril mechanizmus pre prípad, keď poistník nebude súhlasiť so zvýšením poistného. V prípade zvýšenia poistného o daň z poistenia ide o zmenu zákona, a teda nejde o prípad jednostrannej zmeny poistného, kedy musia byť splnené kritériá podľa § 53 Občianskeho zákonníka. Ak by poistník nechcel uhradiť za ďalšie poistné obdobie okrem poistného aj daň z poistenia, je priamo zo zákona oprávnený v prípade nesúhlasu s výškou poistného svoju poistnú zmluvu vypovedať. Zákonodarca neustanovil povinnosť informovať o uvedenej možnosti poistníka. Žalobca nepristúpil k navýšeniu poistného za aktuálne poistné obdobie, ale listami iba informoval poistníkov o výške poistného a dane z poistenia, ktorá sa bude aplikovať na ďalšie poistné obdobie.
24. Prijatím zákona o dani z poistenia sa koncepcia povahy poistného zmenila, keďže nepredstavuje už iba čiastku, ktorú si žalobca môže celú ponechať, ale obsahuje aj zložku dane, ktorú je povinný odviesť štátu. Žalobca pri výpočte poistného nemohol zohľadniť skutočnosť, že niekedy v budúcnosti bude poistné zahŕňať aj nepriamu daň z poistenia vo výške 8 %. S poistným zákony spájajú viaceré dôležité povinnosti, ktoré sú aj dôležitým ukazovateľom pre finančnú stabilitu poisťovne, keď necitlivým retroaktívnym zásahom do obsahu tohto pojmu nevyhnutne dochádza k ohrozeniu hospodárenia poisťovne, či schopnosti plnenia jej záväzkov. Všetky poistné produkty neživotného poistenia všetkých slovenských poisťovateľov, na ktoré sa aplikuje zákon, a pri ktorých je marža nižšia ako 8 %, sa nevyhnutne stávajú stratovými no jednotliví poisťovatelia nemajú možnosť okamžite vypovedať poistnú zmluvu, a teda sú povinní zotrvať v poistnom vzťahu minimálne do konca poistného obdobia.
25. Žalobca sa dôvodne domnieval, že má právo požadovať od poistníka okrem zmluvne dohodnutého poistného aj čiastku zodpovedajúcu dani z poistenia. Ak by tak neučinil, dochádzalo by práve v takomto prípade k zmene poistnej zmluvy bez dohody účastníkov poistnej zmluvy a navyše aj k popretiu charakteru dane z poistenia ako nepriamej dane.
26. Žalovaná nebola povinná uložiť pokutu, ale mala postupovať podľa zásady in dubio pro reo. Naviac s účinnosťou Civilného sporového poriadku od 01.07.2016 žalovaná stratila možnosť konať o abstraktnej
kontrole v spotrebiteľských veciach, ktorá bola účinnosťou Civilného sporového poriadku zverená do kompetencie súdu, a teda sa mal uplatniť princíp lex posterior derogat legi priori.
27. Žalobca ďalej namietal, že žalovaná neprihliadala na jeho vyjadrenie zo dňa 28.04.2020 t. j. doplnenia rozkladu. Toto doplnenie nijakým spôsobom nerozširovalo, nemenilo a ani nedopĺňalo rozsah, v ktorom napádal prvostupňové rozhodnutie, ako ani dôvody podaného rozkladu; žalobca týmto podaním len konkretizoval a rozvinul svoje tvrdenia uvedené v rozklade, a teda žalovaná bola povinná sa ním zaoberať.
28. Žalovaná naviac si pred vydaním napadnutého rozhodnutia nesplnila povinnosť podľa § 26 zákona o dohľade, keď neoboznámila žalobcu so všetkými podkladmi pre vydanie rozhodnutia, keďže v spisovom materiáli sa nachádzalo aj stanovisko odboru ochrany finančných spotrebiteľov k rozkladu zo dňa 04.02.2020 a ku ktorému sa žalobca nemohol vyjadriť.
29. Žalobca ďalej namietal zaujatosť vo vzťahu k členovi bankovej rady A. B. C., ktorý bol súčasne aj predkladateľom vládneho návrhu zákona o dani z poistenia. Z uvedeného dôvodu mohli byť pochybnosti o jeho nezaujatosti, keď rozhodoval o rozklade na základe aplikácie právnej normy, ktorej prijatie sám inicioval.
30. Skutkovú vetu vo výroku prvostupňového rozhodnutia považoval žalobca za nezákonnú a neúplnú, pričom žalovaná odkazovala na adresné listy žalobcu. Išlo len o opisy bez konkrétnej špecifikácie znenia týchto listov, a teda chýba kvalitatívna a kvantitatívna stránka protiprávneho konania žalobcu (napríklad počet zmlúv, teda zrejme aj počet listov, sa nachádza až v odôvodnení ). Za nedostatočný považoval žalobca aj opis, že v uvedených komunikáciách žalobcu sa mali vyskytovať nesprávne informácie o cene poistenia a o spôsobe výpočtu ceny, pričom absentovali konkrétne formulácie s uvedením údajov, ktoré mali zakladať porušenie právnych predpisov. Žalovaná sa tento nedostatok snažila preklenúť odkazmi, textovými skratkami, prípadne zástupnými spojeniami ako napríklad „XXX,XX eur“. Bez špecifikácie konkrétnych číselných súm a ostatných údajov vo výrokovej vete nie je možné posúdiť vznik prekážky litispendencie, ako aj zákazu dvojitého postihu. Neúplné boli tiež odkazy na jednotlivé poistné podmienky žalobcu, pretože tieto formulácie neobsahujú žiadne znenia zmluvných podmienok, na ktoré mali odkazovať.
31. Žalobca ďalej navrhol, aby správny súd podľa § 100 ods. 1 písm. b) zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) podal podnet na začatie konania o súlade právnych predpisov a súdne konanie prerušil do skončenia konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Žalobca mal za to, že § 13 ods. 1 zákona o dani z poistenia je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článkom 1 ods. 1 Protokolu k Dohovoru. Uvedené odôvodnil zásahom do práva vlastniť majetok, do práva na ochranu nadobudnutých práv a neurčitosťou namietanej právnej úpravy.
32. Žalobca taktiež navrhol prerušiť konanie a podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a to s otázkami týkajúcimi sa výkladu článku 157 smernice Solventnosť II. V tejto súvislosti navrhol položiť dve otázky: „1. Má sa článok 157 Smernice 2009/138 vykladať tak, že nepripúšťa uloženie takejto dane, ktorá v dôsledku aplikácie vnútroštátneho zákona, vykonávajúceho smernicu, má povahu priamej dane?“ „2. Má sa článok 157 Smernice 2009/138 vykladať tak, že členský štát nie je oprávnený sankcionovať poisťovňu v prípade, ak táto daň z poistenia ako nepriamu daň vyberie od poistníka napriek tomu, že zmluva, uzavretá medzi poisťovňou a poistníkom pred nadobudnutím účinnosti zákonnej úpravy o daň z poistenia neobsahuje ustanovenie, predpokladajúc zavedenie takejto dane?“
III.
Vyjadrenie žalovanej
33. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 11.08.2020, pričom navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, s tým, že v zásade zotrvala na dôvodoch uvedených v napadnutom rozhodnutí.
34. Zdôraznila, že pokiaľ chce mať žalobca v budúcnosti zo zaplateného poistného rovnaký príjem po zdanení, ako mal pred zavedením dane, musí reagovať zvýšením ceny, tak aby sa základ dane rovnal
pôvodnému príjmu. V konaní o uložení sankcie bolo žalobcovi kladené za vinu, že spotrebiteľom klamlivo tvrdil, že jednostranným úkonom zvýšil cenu, aj keď cenu de iure nezvýšil, lebo na to nemal oprávnenie vyplývajúce zo zmluvy (zmenová klauzula), ani zo zákona.
35. Z bežných definícií nepriamej dane nevyplýva žiadna požiadavka na konkrétny mechanizmus preúčtovania tejto dane spotrebiteľovi. Daň je v zásade za každých okolností povinný zaplatiť žalobca. Skutočnosť, že daň platí žalobca a nie spotrebiteľ, je definičným znakom nepriamej dane.
36. Novelou § 800 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zavádza do práva poistných zmlúv špecifická ochrana spotrebiteľa obdobná, ako je bežná pri iných finančných službách, t. j. určenie špecifickej lehoty, keď vopred musí byť zmena oznámená poistníkovi. Nijako z toho nevyplýva, že zavedením tejto ochrany pri jednostrannej zmene ceny poistenia vytvoril zákonodarca implicitný zákonný nárok na zmenu ako tvrdil žalobca. Štandardným spôsobom jednostranného zvýšenia ceny je zvýšenie na základe zmluvnej klauzuly. Na to, aby bola takáto zmluvná klauzula prijateľná z pohľadu § 53 Občianskeho zákonníka, musí spĺňať určité podmienky.
37. K neopodstatnenosti uloženej pokuty žalovaná uviedla, že princíp in dubio pro reo nemohla aplikovať, pretože zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu bola zistená nado všetku pochybnosť.
38. Vo vzťahu k nemožnosti posúdenia konania ako nekalej obchodnej praktiky z dôvodu prijatia Civilného sporového poriadku mala žalovaná za to, že boli splnené všetky podmienky podľa § 24 ods. 10 zákona o dohľade na to, aby si posúdila túto otázku ako predbežnú otázku.
39. K nezohľadneniu doplnenia rozkladu uviedla, že toto doplnenie nemožno považovať za dôkaz, pretože z neho nemožno získať priamy poznatok o skutočnosti dôležitej pre rozhodnutie veci, keďže toto doplnenie neobsahovalo návrh na doplnenie dokazovania, ale iba rozšírenie právnej argumentácie. Žalovaná preto aplikovala § 29 ods. 5 zákona o dohľade a podaním sa ďalej nezaoberala. Rovnako stanovisko útvaru dohľadu, ktorý vydal rozhodnutie na prvom stupni, nie je dôkazom v konaní o opravnom prostriedku. Do obsahu spisu preto neboli doplnené žiadne nové dôkazné prostriedky, a preto žalovaná nebola povinná aplikovať § 26 zákona o dohľade.
40. Ak by bol akceptovaný argument o zaujatosti člena bankovej rady, išlo by podľa žalovanej o tzv. dôkaz v kruhu, ktorý by umožňoval konštatovať nezákonnosť bez toho, aby sa obsahom rozhodnutia meritórne zaoberal súd a zároveň by v takom prípade boli zaujaté vždy všetky ministerstvá, keď ako ústredné orgány štátnej správy rozhodujú o rozkladoch proti rozhodnutiam orgánov štátnej správy, keďže tie sú pravidelne aj predkladateľmi návrhov zákonov.
41. Skutkovú vetu považovala žalovaná za dostatočne jasnú a určitú, pričom je z nej zrejmé, čo presne sa žalobcovi kladie za vinu a obsahuje dostatok informácií na účely posúdenia prekážky litispendencie, zákazu dvojitého postihu pre rovnaký skutok, prekážky rozhodnutej veci, či určenie rozsahu dokazovania.
42. Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania žalovaná uviedla, že zákon o dani z poistenia nepôsobí retroaktívne, keďže sa vzťahuje na poistné obdobia až po 31.12.2018, a teda nie je dôvod na podanie návrhu na konanie pred ústavným súdom. Žalovaná ďalej poukázala na doktrínu acte clair, z ktorej vyplýva, že súd nemá povinnosť otázku predkladať Súdnemu dvoru EÚ, ak jej odpoveď zjavne vyplýva z textu smernice, čo sa vzťahuje na prvú otázku navrhnutú žalobcom. Druhá otázka nijak nesúvisí s obsahom článku 157 Smernice Solventnosť II, a preto by na ňu Súdny dvor EÚ odmietol odpovedať. Z daného dôvodu preto navrhol zamietnuť návrh na prerušenie konania aj v tejto súvislosti.
IV.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
43. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. § 3 ods. 1 Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. § 3 písm. b) Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne
súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 bola náhodným výberom pridelená senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: BA – 6S/145/2020. Na základe dodatku č. 4/2024 k Rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 účinného od 21.05.2024, senát 4S koná a rozhoduje v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto rozsudku.
44. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní tak ako vyplýval z obsahu žaloby, a to v rozsahu žalobných bodov, majúc na pamäti, že vo veci sa jedná o správnu žalobu vo veciach správneho trestania, pričom nevzhliadol dôvod pre postup podľa § 196 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“).
45. Správny súd v Bratislave rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže žalobca ako ani žalovaná nariadenie pojednávania nežiadali. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.06.2026. Verejného vyhlásenia rozsudku sa zúčastnil zástupca žalovanej.
46. Podľa § 493e zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
47. Podľa § 140 SSP, vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.
48. Podľa § 14 ods. 3 zákona o dohľade, účastník konania, ktorý sa dozvie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že zamestnanec Národnej banky Slovenska alebo člen bankovej rady má byť vylúčený z konania, je povinný tieto skutočnosti bezodkladne písomne oznámiť Národnej banke Slovenska. V oznámení o námietke zaujatosti musí byť označený zamestnanec Národnej banky Slovenska alebo člen bankovej rady, proti ktorému námietka zaujatosti smeruje, dôvod, pre ktorý má byť tento zamestnanec alebo člen bankovej rady vylúčený z konania, kedy sa účastník konania dozvedel o tomto dôvode a akými dôkazmi môže byť tento dôvod preukázaný; spolu s oznámením o námietke zaujatosti je účastník konania povinný predložiť dôkazy, ktoré má k dispozícii. Na opakované oznámenie tých istých skutočností a dôvodov sa neprihliada a nerozhoduje sa o nich, ak sa už o nich rozhodlo.
49. Podľa § 25 ods. 10 zákona o dohľade, ak sa v konaní vyskytne predbežná otázka, ktorá môže mať význam pre ďalší procesný postup alebo posudzovanie skutkového stavu veci a rozhodovanie Národnej banky Slovenska, pričom o tejto otázke už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, týmto rozhodnutím je Národná banka Slovenska viazaná. Inak Národná banka Slovenska môže sama posúdiť predbežnú otázku alebo dať príslušnému orgánu podnet na začatie konania o predbežnej otázke. Národná banka Slovenska si však nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o spáchaní a páchateľovi trestného činu, o spáchaní a páchateľovi priestupku alebo iného správneho deliktu ani o osobnom stave fyzickej osoby alebo o existencii právnickej osoby, ak rozhodovanie o týchto veciach patrí súdu alebo inému príslušnému orgánu verejnej moci.
50. Podľa § 35f ods. 1 písm. a) zákona o dohľade, tomu kto porušil práva finančného spotrebiteľa alebo porušil povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, Národná banka Slovenska je podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkov a povahy zisteného nedostatku príslušná uložiť pokutu do výšky 1 000 000 eur, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak.
51. Podľa § 35h ods. 1 zákona o dohľade, sankcie podľa tohto zákona a osobitných predpisov za nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov možno ukladať samostatne alebo súbežne a za trvajúci nedostatok aj opakovane. Sankcie podľa tohto zákona za nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov možno uložiť do troch rokov od zistenia nedostatku, najneskôr však do desiatich rokov od jeho vzniku. Premlčacie lehoty podľa druhej vety sa prerušujú, keď nastala skutočnosť zakladajúca prerušenie lehoty podľa § 19 ods. 4, pričom od každého prerušenia premlčania začína
plynúť nová premlčacia lehota. Nedostatky uvedené v protokole o vykonanom dohľade na mieste sa považujú za zistené odo dňa skončenia príslušného dohľadu na mieste podľa § 10 ods. 5 a 6.
52. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
53. Podľa § 7 ods. 1 a 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie (ods. 1). Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1 (ods. 4).
54. Podľa § 8 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k cene alebo k spôsobu výpočtu ceny alebo existencie osobitnej cenovej výhody.
55. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „súčasný zákon o ochrane spotrebiteľa“), obchodník nesmie používať nekalé obchodné praktiky (písm. a/), používať neprijateľné podmienky v zmluvách (písm. b/).
56. Podľa § 9 ods. 5 a 6 súčasného zákona o ochrane spotrebiteľa, za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie, klamlivé opomenutie konania a agresívna obchodná praktika. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa vždy považujú za nekalé, je uvedený v prílohe č. 1 (ods. 5). Nekalé obchodné praktiky sú zakázané pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie. Používanie nekalých obchodných praktík sa zakazuje aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy (ods. 6).
57. Podľa § 10 ods. 1 písm. d) súčasného zákona o ochrane spotrebiteľa, klamlivé konanie je obchodná praktika, ktorá zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k cene, spôsobu výpočtu ceny alebo k existencii osobitnej cenovej výhody.
58. Podľa § 2 písm. a) bodu 1 zákona o dani z poistenia, na účely tohto zákona sa rozumie poisťovateľom poisťovňa, poisťovňa z iného členského štátu Európskej únie alebo členského štátu Európskej dohody o voľnom obchode, ktorý podpísal Zmluvu o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „členský štát“), pobočka zahraničnej poisťovne a zahraničná poisťovňa.
59. Podľa § 2 písm. b) zákona o dani z poistenia, na účely tohto zákona sa rozumie poistníkom osoba, ktorá uzavrela poistnú zmluvu s poisťovateľom.
60. Podľa § 3 ods. 1 zákona o dani z poistenia, predmetom dane je poistenie v odvetviach neživotného poistenia uvedených v prílohe č. 1, ak je poistné riziko umiestnené v tuzemsku.
61. Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona o dani z poistenia, osobou povinnou platiť daň správcovi dane (ďalej len „platiteľ“) je poisťovateľ, ak odsek 2 neustanovuje inak (ods. 1). Platiteľom je aj poistník, ktorý zaplatil poistné zahraničnej poisťovni, ktorá nemá v tuzemsku pobočku; ak poistník preúčtuje poistné právnickej osobe podľa písmena b), je platiteľom v rozsahu poistného, ktoré tejto osobe nepreúčtuje (ods. 2 písm. a/), právnická osoba, ktorej sú preúčtované náklady poistenia, ktoré sa vzťahujú na poistné riziko umiestnené v tuzemsku (ods. 2 písm. b/).
62. Podľa § 5 ods. 1 zákona o dani z poistenia, daňová povinnosť vzniká platiteľovi podľa § 4 ods. 1 dňom prijatia platby poistného, a to v rozsahu prijatej platby (písm. a/), zaúčtovania predpisu pohľadávky z poistného (písm. b/) alebo splatnosti poistného (písm. c/).
63. Podľa § 6 ods. 1 zákona o dani z poistenia, ak vzniká daňová povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a), základom dane je suma prijatého poistného znížená o daň; ak sa poistné platí v splátkach, základom dane je suma prijatej splátky poistného znížená o daň.
64. Podľa § 13 ods. 1 zákona o dani z poistenia, daň sa uplatní, ak poistné obdobie začne plynúť po 31. decembri 2018 a platba poistného alebo jeho časti je prijatá platiteľom najskôr po 31. decembri 2018, ak ide o platiteľa, ktorému vzniká daňová povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) (písm. a/), poistné je predpísané po 31. decembri 2018 a platba poistného alebo jeho časti je prijatá po 31. decembri 2018, ak ide o platiteľa, ktorý sa rozhodne pre vznik daňovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. b) (písm. b/), poistné je splatné po 31. decembri 2018 a platba poistného alebo jeho časti je prijatá po 31. decembri 2018, ak ide o platiteľa, ktorý sa rozhodne pre vznik daňovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. c) (písm. c/), platba poistného alebo jeho časti je zaplatená platiteľom podľa § 4 ods. 2 písm. a) najskôr po 31. decembri 2018 (písm. d/), preúčtované náklady poistenia sú preúčtované platiteľovi podľa § 4 ods. 2 písm. b) najskôr po 31. decembri 2018 (písm. e/).
65. Správny súd z úradnej činnosti zistil, že pred tunajším súdom bolo v konaní vedenom pod sp. zn. BA-5S/125/2020 na základe žaloby žalobcu: KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, predmetom konania preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Národnej banky Slovenska o uložení pokuty, zákazu používania nekalej obchodnej praktiky a opatrenia na odstránenie a nápravu zistených nedostatkov za správny delikt spáchaný za obdobných skutkových okolností /zasielanie listov poisťovňou spotrebiteľom obsahujúcich nesprávnu informáciu o cene poistenia a spôsobe výpočtu ceny v súvislosti so zavedením dane z poistenia/; žalobca sa podanou žalobou rozhodnutiu Národnej banky Slovenska bránil totožnou argumentáciou ako v tu prejednávanej veci.
66. Vo veci sp. zn. BA-5S/125/2020 bol dňa 01.08.2025 vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá; kasačná sťažnosť proti tomuto rozsudku bola zamietnutá rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Stk/18/2025 zo dňa 29.04.2026.
67. Konajúci senát nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo dôvodné odchýliť sa od skôr vykonaného právneho posúdenia, o to viac, keď rozsudok tunajšieho súdu obstál v kasačnom súdnom prieskume, a preto z týchto skorších rozsudkov tunajšieho ako aj kasačného súdu v tomto odôvodnení vychádzal (aplikujúc analogicky § 140 SSP).
68. Vo vzťahu k návrhom žalobcu na prerušenie konania, či už pre namietanú potrebu začatia konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR alebo pre nutnosť obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa výkladu smernice Solventnosť II, tieto správny súd považoval za nedôvodné.
69. Správny súd mal za to, že žalovaná posudzovala vec vždy len aplikujúc účinný právny predpis, pričom v prejednávanom prípade nastala vhodná miera proporcionality, a to vyvážením práv a povinností založených pôvodnou právnou úpravou vo vzťahu k zachovaniu pravidiel aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy. Z daného dôvodu zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP.
70. Vo vzťahu k potrebe výkladu smernice Solventnosť II, správny súd zdôrazňuje, že z § 6 zákona o dani z poistenia jednoznačne vyplýva, že suma prijatého poistného (t. j. zmluvne dohodnutého) podlieha dani z poistenia, a teda jej základom je suma prijatej splátky znížená o daň. Nemožno vyvodiť, že by sa iba na základe uvedeného z dane z poistenia „stala“ daň priama, prijaté poistné je totiž uhrádzané poistníkom. Naďalej je zachované pravidlo nepriamych daní v podobe platiteľa (poistníka), z ktorého zaplatenej sumy poistného je poisťovateľ (poisťovňa, žalobca) povinný odviesť daň. Nemožno z textu zákona o dani z poistenia vyvodiť, že žalobca by bol oprávnený jednostranne zvýšiť zmluvne dohodnutú cenu poistenia o výšku dane, pretože takýto postup zákon neupravuje. Znenie prvej prejudiciálnej otázky formulovanej žalobcom tak nezodpovedá vnútroštátnej právnej úprave ani jej aplikácii, ktorá nijako neodporuje čl. 157 smernice Solventnosť II a povahe dane z poistenia ako nepriamej dane; žalobca daň vždy odvedie z prijatých platieb poistného. Odpoveď na prvú otázku pre rozhodnutie správneho súdu tak nebola potrebná.
71. Vo vzťahu k druhej otázke správny súd dospel k záveru, že sa nejedná o výklad smernice Solventnosť II. V prejednávanej veci nebola žalobcovi uložená sankcia podľa čl. 157 smernice Solventnosť II, tento článok nijako neupravuje sankcie o aké ide vo veci samej. Žalobca bol sankcionovaný, pretože jeho konanie naplnilo znaky nekalej obchodnej praktiky, pričom uznaným cieľom v oblasti ochrany spotrebiteľov je aj ich ochrana pred nekalými obchodnými praktikami, medzi ktoré patria aj poskytovanie nepravdivých alebo nesprávnych informácií o cene služieb. Uvedená otázka tak nemá súvis s prejednávanou vecou a ako taká je neprípustná. Na základe uvedeného nebol daný dôvod na prerušenie konania ani podľa § 100 ods.1 písm. c) SSP.
72. Správny súd vo vzťahu k hmotnoprávnemu posúdeniu skutku, za ktorý boli žalobcovi uložené sankcie vychádzal z právneho stavu k 30.04.2019, ktorý žalovaná identifikovala ako posledný čiastkový útok pokračovacieho správneho deliktu. Následne v súvislosti s nadobudnutím účinnosti súčasného zákona o ochrane spotrebiteľa správny súd preskúmal, či v súlade so zásadami ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania /§ 195 písm. d) SSP/, nedošlo k zániku trestnosti konania žalobcu sankcionovaného napadnutým rozhodnutím, resp. či nie je nová právna úprava pre žalobcu ako páchateľa správneho deliktu priaznivejšia. Úprava povinností súčasného zákona o ochrane spotrebiteľa je zásadne totožná s úpravou týchto povinností podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, a preto nevzhliadol dôvod na postup podľa § 196 SSP.
73. Podstatou sporu medzi žalobcom a žalovanou bolo uplatňovanie zákona o dani z poistenia a pravidiel v ňom zakotvených, a to vo vzťahu k poistným zmluvám, ktoré boli žalobcom uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti zákona o dani z poistenia, t. j. do 31.12.2018 (vrátane). Medzi žalobcom a žalovanou vznikol spor o právny výklad ustanovení zákona o dani z poistenia a jeho možného retroaktívneho pôsobenia.
74. Zákon o dani z poistenia neobsahuje prechodné ustanovenie, ktoré by danú situáciu priamo riešilo. Tento zákon len v § 13 upravuje, že sa uplatní (zjednodušene povedané) od poistného obdobia, ktoré začne plynúť po 31. decembri 2018 a zároveň ak platba poistného alebo jeho časti je prijatá platiteľom najskôr po 31. decembri 2018.
75. Podľa Ústavného súdu SR: „prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek ‚stretnutiu sa s časom' vyhli priamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných ustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno celkom vylúčiť. Retroaktivita (spätná pôsobnosť) právnych následkov vo všeobecnosti nastoľuje otázku ochrany dôvery v oblasti pôvodne platného právneho stavu právnych následkov, ktorý sa následne mení“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 25/05 zo 7. júna 2006).
76. Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť optikou proporcionality a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovalo. Na posúdenie uvedeného je preto relevantné, či ide o retroaktívne ustanovenie, a ak ide o retroaktívne ustanovenie, či ide o pravú retroaktivitu, kedy by ustanovenie bolo v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, alebo nie. V prípade, ak nie, potom možno uvažovať o uplatnení princípu proporcionality so zreteľom na predchádzajúcu právnu úpravu (aj so zreteľom na spravodlivosť) a vyvažovanie predovšetkým princípu právnej istoty s princípom rovnosti.
77. Správny súd tu opätovne poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, ktorý: „pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. PL. ÚS 37/99) alebo stav, kedy zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností) (PL. ÚS 3/00). Za nepravú retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým
došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd už tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí preukázať ‚závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu' (PL. ÚS 3/00). To znamená, že nepravú retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov. Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojom rozhodnutí Mellacher v. Austria, rozsudok z 19. decembra 1989 (§ 51) uviedol, že ‚legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv (v danom prípade nájomných zmlúv), aby sa dosiahol požadovaný cieľ'“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 28/00 z 10. januára 2002).
78. Podporne možno na účely určenia intertemporálnej povahy právnej normy poukázať aj na ustálenú judikatúru nemeckého Spolkového ústavného súdu (pozri napríklad uznesenie zo 14. mája 1986, sp. zn. 2 BvL 2/83 [BVerfGE 72, 200] alebo z 3. decembra 1997, sp. zn. 2 BvR 882/97 [BVerfGE 97, 67]). Podľa posledne menovaného nastáva skutočný retroaktívny účinok vtedy, keď zákonodarca v neprospech dotknutej osoby zasiahne novou normou do skutkového stavu (Tatbestand), ktorý sa začal v minulosti a bol v ňom už „ukončený“, a to tak, že s ním spojí iné právne účinky (dôsledky) ako s existujúcou normou (Rückbewirkung von Rechtsfolgen). Naproti tomu právna norma s nepravou spätnou účinnosťou je taká, ktorou zákonodarca zasahuje do stavu, ktorý sa síce začal už v minulosti, ale ešte nebol „ukončený“ (tatbestandliche Rückanknüpfung); predmetná norma nemá vplyv na časovú, ale na vecnú pôsobnosť právnej normy, pričom právne účinky právnej normy nastávajú po jej vyhlásení, ale týkajú sa situácií, ktoré boli „spustené“ už pred jej vyhlásením (cit. podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 30/23 zo dňa 17.01.2024, bod 136).
79. Z podstaty časovej účinnosti ako vlastnosti právnej normy (resp. aj právneho predpisu) vyplýva, že okamihom, keď nastane, musia sa právne vzťahy riadiť danou právnou normou. Účinnosť totiž znamená, že právna norma je pre svojho adresáta právne záväzná, vyplývajú mu z nej konkrétne práva a povinnosti. Na odstránenie právnej neistoty, aká právna norma má byť aplikovaná v prípade, keď právna norma je derogovaná alebo novelizovaná, slúžia intertemporálne ustanovenia zákona. Ak tie nejestvujú, správny súd je toho názoru, že vo veci treba aplikovať aktuálne platnú a účinnú právnu normu za zachovania rešpektu k právnym vzťahom, ktoré vznikli za pôvodnej účinnosti, pretože len takým spôsobom sa zabezpečí proporčný a vyrovnaný zásah do žalobcom pôvodne uzatvorených zmlúv. Zároveň tento zásah je v súlade s právnou istotou a zachovaním záväznosti účinných právnych predpisov v právnom štáte. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaná posudzovala vec vždy len na základe aktuálne účinného právneho predpisu, ktorým bol zákon o dani z poistenia.
80. Nepriama daň je daň, ktorá je platená nepriamym spôsobom, prostredníctvom jej zaplatenia v cene tovaru alebo služby; ide o daň, pri ktorej platiteľ dane a daňovník nie sú tá istá osoba. Charakteristickým znakom nepriamej dane je, že daňová povinnosť nie je priamo na daňovníkovi, ale je sprostredkovaná inými subjektmi v ekonomike (platiteľom dane). Jej zber je zabezpečený prostredníctvom platiteľa, ktorý je povinný daň odviesť (v danom prípade) štátu. Zo systematického výkladu zákona o dani z poistenia a predovšetkým z obsahu § 2 písm. a) v spojení s písm. b) a § 4 ods. 1 vyplýva, že tento zákon upravuje daň z poistenia ako daň nepriamu. Na uvedenom nič nemení ani § 4 ods. 2 písm. a) zákona o dani z poistenia, ktorý upravuje špecifické situácie, kedy platiteľ a daňovník (poistník) splývajú v jeden subjekt.
81. Zákon o dani z poistenia bližšie neupravuje spôsob aplikácie dane na poistné zmluvy dojednané pred jeho účinnosťou. Žalovaná mala za to, že poistné dohodnuté pred účinnosťou zákona o dani z poistenia v sebe automaticky od účinnosti tohto zákona zahŕňa aj daň z poistenia. Žalobca však namietal, že hoci zákon o dani z poistenia výslovne neupravuje „navýšenie“ poistného vo vzťahu k poistným zmluvám uzatvoreným pred zavedením dane z poistenia, tak tento dôsledok nepriamo a logicky vyplýva z jeho ustanovení a poukazoval na § 4 ods. 2 písm. a), § 5 ods. 3 a § 6 ods. 4 zákona o dani z poistenia.
82. Rozpor medzi žalobcom a žalovanou je potrebné odstrániť výkladom § 6 ods. 1 zákona o dani z poistenia (a analogicky potom výklad možno vztiahnuť aj na ostatné odseky § 6), podľa ktorého základom dane je suma prijatého poistného znížená o daň; ak sa poistné platí v splátkach, základom dane je suma prijatej splátky poistného znížená o daň. Suma prijatého poistného vyplýva z jednotlivých poistných zmlúv, ktoré má žalobca uzatvorené s jednotlivými poistníkmi.
83. Podľa názoru správneho súdu nemožno zo zákona o dani z poistenia vydedukovať záver o tom, že žalobca by bol oprávnený bez ďalšieho jednostranne navýšiť dohodnutú sumu poistného o sumu dane. Uvedený výklad nevyplýva ani zo žalobcom uplatnenej námietky týkajúcej sa systematického výkladu § 4 ods. 2 písm. a), § 5 ods. 3 a § 6 ods. 4 zákona o dani z poistenia, ktorá sa vzťahuje na špecifické situácie (teda výnimky z pravidla), keď platiteľom dane je poistník /§ 4 ods. 2 písm. a)/, kde keď platiteľ zaplatí časť poistného, tak daňová povinnosť vzniká v rozsahu zaplatenej časti poistného, t. j. situácia, keď nie je daň splatená ako celok, ale iba ako jej zlomok (pozri slová: „zaplatí časť poistného“ a „v rozsahu zaplatenej časti poistného“).
84. Z textu § 6 zákona o dani z poistenia jednoznačne vyplýva, že suma prijatého poistného (t. j. zmluvne dohodnutého) podlieha dani z poistenia, a teda jej základom je suma prijatej splátky znížená o daň. Z uvedeného nevyplýva, že by sa tým pádom z dane z poistenia „stala“ daň priama. Naďalej je tu zachované pravidlo nepriamych daní v podobe platiteľa (poistníka), z ktorého zaplatenej sumy poistného je poisťovňa povinná odviesť daň. Rovnako nemožno z textu zákona o dani z poistenia vyvodiť, že žalobca je oprávnený jednostranne zvýšiť zmluvne dohodnutú cenu poistenia, pretože takýto postup zákon nikde neupravuje.
85. Vyššie uvedený záver neznamená, že poistné zmluvy sú z pohľadu žalobcu nezmeniteľné; možnosť ich zmeny a prispôsobenie novým podmienkam určeným aj zákonom o dani z poistenia tu naďalej je zachovaná. V prípade tzv. spotrebiteľských zmlúv nemôže poisťovňa jednostranne meniť dohodnuté poistné, ak je to v rozpore s ochranou spotrebiteľa a neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Jednostranné zvýšenie poistného zo strany poisťovne musí mať právny a zmluvný základ, a tento nesmie odporovať ustanoveniam podľa § 53 Občianskeho zákonníka. Poistník ako finančný spotrebiteľ má zaručené práva vyplývajúce z jeho postavenia ako slabšej strany vo vzťahu k poisťovni a nie naopak.
86. Hoci priamym dôsledkom legislatívnej úpravy je negatívny ekonomický dopad na žalobcu, čo správny súd nespochybňuje, uvedené nemôže žalobca bez ďalšieho prenášať na spotrebiteľa a jednostranne vykonať zmeny v zmluve z iného dôvodu, ako bol v nej dohodnutý. Ustanovenie § 800 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať prednostne pred ustanovením § 53 Občianskeho zákonníka a takto obchádzať právom garantovanú ochranu spotrebiteľa. Právo v takto nastavenom mechanizme chráni predvídateľnosť zmlúv a slabšiu stranu (spotrebiteľa). Ak by poisťovne mohli takýmto spôsobom meniť zmluvne dohodnuté podmienky (výšku poistného), individuálne dojednané zmluvy by stratili garantovanú stabilitu a spotrebiteľ by sa dostal do absolútnej nevýhody. Je preto chránený pred právom nepredvídaným navýšením poistného. Poisťovňa má k dispozícii isté nástroje kompenzácie tohto stavu (pri výročí zmluvy, nové zmluvy, VPP klauzuly pro futuro). Aj keď tento právny stav žalobca považoval za nespravodlivý, riziko zmeny legislatívy nesie v súkromnom práve tá strana, ktorá si ho v zmluve neošetrila. Poisťovne majú zmluvné klauzuly, ktoré reagujú na zmenu legislatívy, pritom musia dodržať zákon o poisťovníctve, ochranu spotrebiteľa, oznamovaciu povinnosť a možnosť výpovede/ nesúhlasu pri významnej zmene. Ak žalobca takúto klauzulu nemá, je to jeho podnikateľské riziko, ale ak ju má, prenáša tým riziko na spotrebiteľa.
87. Žalobca v žalobe nikde neodôvodnil, prečo by súd mal vykladať zákon bez zohľadnenia postavenia finančného spotrebiteľa - poistníka v ňom. Tomuto výkladu (in dubio pro mitius) by bolo možné prisvedčiť len v takom prípade, ak by v danom vzťahu nevystupoval poistník.
88. Ako nedôvodné vyhodnotil správny súd námietky týkajúce sa vznesených pripomienok v rámci medzirezortného pripomienkového konania. Žalovaná svoje právne posúdenie uviedla v napadnutom a prvostupňovom rozhodnutí, ktoré majú pre žalobcu záväzný účinok; námietky, ktoré ňou boli uplatňované v medzirezortnom pripomienkovom konaní pri návrhu zákona nemali na právne postavenie žalobcu žiaden vplyv. Žalovaná bola povinná postupovať podľa schváleného platného a účinného zákona.
89. Vo vzťahu k tvrdeniu o neopodstatnenosti uloženej pokuty, správny súd uvádza, že v prípade, ak správny orgán preukázateľne zistí porušenie právnych predpisov je oprávnený za toto porušenie ukladať sankcie vymedzené v príslušných právnych predpisoch. Vzhľadom na to, že žalovaná nemala pochybnosti o naplnení znakov skutkovej podstaty, pristúpila k uloženiu zákonom umožnenej sankcie a v uvedenom postupe nemožno identifikovať porušenie zásady in dubio pro reo.
90. Pokiaľ ide o absenciu sankčnej právomoci žalovanej s poukazom na nadobudnutie účinnosti Civilného sporového poriadku, tomuto žalobnému bodu nemožno prisvedčiť. Pri posúdení tejto predbežnej otázky vychádzal orgán dohľadu, ako aj žalovaná, z medzí zákona o dohľade, ktorý v § 24 ods. 10 nevylučuje takéto posúdenie. Ak by civilný súd v rámci súdneho sporu dospel k inému záveru, než žalovaná, je to dôvodom na uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní.
91. K argumentu o nezohľadnení podania žalobcu - doplnenia rozkladu, správny súd zdôrazňuje, že samotný žalobca uviedol, že toto doplnenie predstavuje iba konkretizovanie dôvodov, ktoré viedli k podaniu rozkladu a ktoré z obsahu rozkladu jednoznačne vyplývali. Z uvedeného je preto zrejmé, že s obsahom týchto námietok sa žalovaná v rámci svojho rozhodnutia vydaného na základe podaného rozkladu vysporiadala. Žalobca v žalobe nijako nekonkretizoval, s ktorými konkrétnymi dôvodmi a doplneniami sa žalovaná v napadnutom rozhodnutí nevyrovnala, a tak sa s takto všeobecne formulovanou námietkou nemohol bližšie vysporiadať ani správny súd.
92. Správny súd sa oboznámil so stanoviskom odboru ochrany finančných spotrebiteľov k rozkladu, t. j. so stanoviskom orgánu dohľadu k rozkladu, ktoré je súčasťou predloženého administratívneho spisu. Toto stanovisko v zásade rekapitulovalo jednotlivé dôvody, ktoré viedli orgán dohľadu k vydaniu svojho prvostupňového rozhodnutia, sumarizovalo známe podklady a hodnotilo už existujúce dôkazy; stanovisko neobsahovalo nové skutky ani dôkazy. Nepredloženie tohto stanoviska žalobcovi možno považovať za porušenie jeho procesných práv v rámci správneho konania, avšak podľa názoru správneho súdu vzhľadom na obsah stanoviska, ktoré do konania neprinieslo nič nové (a ani žalobca v žalobe nekonkretizoval, o aké novoty by malo v stanovisku ísť), možno toto formálne procesné porušenie označiť za také, ktoré samo osebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
93. Vo vzťahu k tvrdenej možnej zaujatosti člena bankovej rady, správny súd poukazuje na znenie § 14 ods. 3 zákona o dohľade, podľa ktorého účastník konania, ktorý sa dozvie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že zamestnanec Národnej banky Slovenska alebo člen bankovej rady má byť vylúčený z konania, je povinný tieto skutočnosti bezodkladne písomne oznámiť Národnej banke Slovenska. Menoslov členov bankovej rady je verejne dostupným zoznamom. To, že členom bankovej rady je aj A. B. C., je všeobecne verejne dostupnou informáciou o to viac, že uvedená osoba je zároveň aj guvernérom Národnej banky Slovenska. Žalobca ako účastník konania mal možnosť túto námietku vzniesť počas správneho konania, no neučinil tak.
94. Naviac samotná skutočnosť, že A. B. C. mal byť zároveň aj predkladateľom vládneho návrhu zákona o dani z poistenia, neznamená jeho zaujatosť pri rozhodovaní o pokute, ktorá sa týkala nekalej obchodnej praktiky voči spotrebiteľom. Pri posudzovaní možnej zaujatosti je rozhodujúce, či existuje konkrétny vzťah k prejednávanej veci, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o nestrannosti (osobný záujem na výsledku konania, predchádzajúce verejné vyjadrenia ku konkrétnej poisťovni, alebo ku skutku, ktorý bol predmetom sankčného konania, či iný ne/priateľský alebo inak blízky vzťah k účastníkovi konania). Ak legislatívna činnosť menovaného smerovala k zákonu o dani z poistenia a sankčné konanie sa týkalo porušenia pravidiel ochrany spotrebiteľa, ide o vecne odlišné oblasti bez priamej súvislosti. V správnom súdnom konaní musí byť námietka tohto druhu konkrétna a preukázaná, nie založená na všeobecnej domnienke. Z uvedených dôvodov správny súd nezistil rozpor s § 14 ods. 4 zákona o dohľade.
95. K namietaným vadám výroku prvostupňového rozhodnutia správny súd uvádza, že z výroku jednoznačne vyplýva kto je páchateľom správneho deliktu, komu, z akého dôvodu, za aký skutok a čo sa mu za jeho spáchanie ukladá. Z hľadiska skutku výrok vymedzuje čas, ako aj spôsob naplnenia skutkovej podstaty. Miesto nevymedzuje, čo je v zásade len logické, pretože miestom dokonania skutku by boli miesta pobytu jednotlivých adresátov, t. j. jednotlivých poistníkov. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že listy na úhradu boli v dotknutom období zaslané 103 429 poistníkom. Pokiaľ sa žalobca domnieval, že skutok mal byť okrem toho ďalej vymedzený aj prostredníctvom vymedzenia špecifikácie znenia zaslaných listov, špecifikáciou konkrétnych číselných súm, ako aj poistných podmienok, v
praxi by to znamenalo, že by výrok musel obsahovať 103 429 takýchto špecifikácií; takáto miera špecifikácie by sama osebe spôsobovala neprehľadnosť a nejednoznačnosť výroku rozhodnutia. V danom prípade išlo o presne vymedzený konkrétny nástroj komunikácie so spotrebiteľmi. V rozhodnutí boli zároveň špecifikované produkty poisťovne a skutky neboli abstraktne vymedzené. Produkt je konkrétny identifikátor skutku a preto nebolo nevyhnutné vypísať jednotlivo všetky zmluvy. Protiprávne konanie bolo definované vymedzením obdobia a konkretizáciou konania, t. j. posielaním adresných listov spotrebiteľom. Tieto skutky boli vymedzené druhovo a dostatočne určito s tým, že takéto určenie umožňuje rozpoznať predmet sankcie a vylučuje zameniteľnosť skutku. Podľa názoru správneho súdu tak výrok rozhodnutia obsahuje dostatočne určitú špecifikáciu skutku na to, aby bola zabezpečená jeho nezameniteľnosť s iným skutkom.
96. Správny súd zdôrazňuje, že nie je povinný reagovať na všetky argumenty strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie sporu podstatný a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu [rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins v. Francúzsko z 19. 2. 1998; rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013 a pod.]. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska v. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, resp. II. ÚS 410/06).
97. S odkazom na vyššie uvedené skutočnosti tak správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol postupom podľa § 190 SSP.
98. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnej žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, na základe ktorého možno spravodlivo od žalobcu požadovať, aby jej nahradil trovy konania.
99. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia /§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) SSP, v spojení s § 493e SSP/. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).