Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 319 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (334)III. ÚS 191/2013
PDF · 272.23 KB
No categories available
III. ÚS 191/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť G., K., zastúpenej advokátom JUDr. I. J., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť
účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 296/2012-96 zo 17. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti G., K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2012 doručená sťažnosť G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47
ods. 3 ústavy i práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 296/2012-96 zo 17. októbra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca v konaní o určenie
vlastníckeho práva vedenom pred Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 7 C 52/2012 proti Ing. Ľ. K., M. (ďalej len „žalovaný“), navrhol nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal žalovanému nakladať
so žalovanými nehnuteľnosťami a vykonávať na nich stavebné zmeny a úpravy, a to až
do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 52/2012-41 z 20. júna 2012 návrhu sťažovateľa
vyhovel a zakázal žalovanému do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s predmetnými
nehnuteľnosťami nakladať, predať ich, zameniť, darovať, prenajať, založiť záložným
právom, ako aj vykonávať na nich stavebné zmeny a úpravy. Okresný súd bol toho názoru,
že zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia sú splnené.
Proti uzneseniu okresného súdu podal žalovaný odvolanie, v ktorom namietal
nepreukázanie zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia, nesprávnosť
výroku uznesenia okresného súdu (údajne sú v ňom uvedené aj parcelné čísla,
ktoré neexistujú). Uviedol, že na predmetných nehnuteľnostiach už prebiehajú riadne
povolené stavebné práce, poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosti nadobudol kúpnou
zmluvou v dobrej viere od Pravoslávnej cirkevnej obce, Farnosť R., v roku 2010, ako aj
na skutočnosť, že v roku 1999 prebiehal v danom území register obnovenej evidencie
pozemkov, „kde tieto záležitosti si mohla cirkev uplatniť“.
Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 296/2012-96 zo 17. októbra 2012 uznesenie
okresného súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Najprv
poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia
odôvodnil „obavou, že žalovaný môže predať nehnuteľnosti tretej osobe, čím mu sťaží
uplatnenie jeho práva, lebo nový nadobúdateľ sa môže v prípadnom spore brániť
dobromyseľnosťou nadobudnutia vlastníctva a že vykonával žalovaný stavebné práce
na niektorých parcelách“. V nadväznosti na to potom krajský súd konštatoval,
že „predmetom konania je... určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
preto navrhované PO nemá plniť funkciu zabezpečenia prípadného budúceho výkonu
rozhodnutia, ale má dočasne upraviť pomery účastníkov do času, kým sa právoplatne
rozhodne o tom, že žalobca a nie žalovaný je vlastníkom predmetných nehnuteľností.
So zreteľom na uvedenú skutočnosť odvolací súd urobil záver, že právo žalobcu nemôže byť
ohrozené ani v prípade, ak by žalovaný počas konania predal nehnuteľnosti, ku ktorým
žiada určiť svoje vlastnícke právo, lebo má právne prostriedky (ust. § 92 O. s. p.),
umožňujúce mu v konaní pokračovať s novým vlastníkom, ktorý ako sukcesor by vstúpil
do práv a povinností doterajšieho vlastníka. Preto ani prípadná zmena vlastníka
nehnuteľnosti počas prebiehajúceho konania by nič nezmenila na právnom postavení
žalobcu, lebo určenie, či je vlastníkom nehnuteľnosti nezávisí od toho, kto je žalovaný
(voči komu žaloba smeruje), keďže pre úspešnosť žaloby sú rozhodujúce právne skutočnosti,
z ktorých vyvodzuje nadobudnutie svojich práv vlastníka k predmetným nehnuteľnostiam.“.
V závere odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol, že „ani tvrdenia
žalobcu uvedené v žalobe, že právna predchodkyňa, Pravoslávna cirkev mala previesť
vlastníctvo k nehnuteľnostiam na žalovaného neplatne, zatiaľ nie sú presvedčivé. Na strane
2 žaloby sa uvádza, že Pravoslávna cirkev nebola nositeľom vlastníckeho práva...
a nemohla previesť na iného viac práv ako mala sama. K tomuto je potrebné podľa názoru
odvolacieho súdu poukázať na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej vydržať vlastnícke právo
podľa § 134 OZ možno, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí a že je držiteľom oprávneným, pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená. Ďalej po celú vydržaciu dobu musí byť držba pokojná
bez toho, aby si niekto uplatňoval vlastnícke právo na túto vec a nepretržitosť vydržacej
doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania, ktorá je
pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez toho, aby sa
muselo o tom rozhodnúť (ide o všeobecný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva). Nie je podstatné pri vydržaní rozhodnutie – zákonné opatrenie č. 211/1990
predsedníctva SNR.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „došlo k závažnému
prekročeniu právomoci odvolacieho súdu, keď mal rozhodnúť o odvolaní voči uzneseniu
o nariadení predbežného opatrenia, no odvolací súd konal nad rámec svojej právomoci
a takýto postup je hrubým porušením práva účastníka na súdnu ochranu, rovnosť
účastníkov konania a spravodlivý súdny proces“. Ďalej dôvodí, že „svoj nárok v návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia riadne osvedčil a preukázal doloženými dôkazmi
a to pozemnoknižnou vložkou č. 53, kde je zapísaný ako výlučný vlastník sporných
nehnuteľností, zákonným opatrením č. 211/1990 a ďalšími dôkazmi. Na základe uvedeného
je možné konštatovať, že navrhovateľ svoj nárok osvedčil v súlade s § 75 ods. 2 O. s. p.
Skutočnosť, či navrhovateľovi svedčí právo, ktorého určenia sa domáha v konaní o veci
samej má byť predmetom dokazovania vo veci samej, kde bude dôkazné bremeno zaťažovať
žalobcu. Nie je akceptovateľné, aby odvolací súd návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietol z toho titulu, že nepovažuje právo žalobcu za preukázané
vyčerpávajúcim spôsobom.“.
Sťažovateľ uvádza, že „žalovaný je v katastri nehnuteľností zapísaný ako výlučný
vlastník sporných nehnuteľností a žalobca má preto naliehavý právny záujem na určení
svojho výlučného vlastníckeho práva, nakoľko rozhodnutie súdu môže byť podkladom
na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. V danom prípade je teda dôvodný
a primeraný dočasný zásah do práv dotknutého vlastníka tým, že predbežným opatrením
bude žalovanému uložená povinnosť nenakladať s nehnuteľnosťou do právoplatného
skončenia konania o určovacej žalobe. Odvolací súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal
s námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného o tom, že žalovaný
po nariadení predbežného opatrenia uzavrel darovaciu zmluvu s 3. osobou,
ktorou previedol parcelu uvedenú vo výroku predbežného opatrenia a tak nielen konal
protiprávne, ale zároveň naplnil obavu žalobcu, že správaním žalovaného by mohlo dôjsť
k scudzeniu sporných nehnuteľností a tak k ohrozeniu práva žalobcu, ktorého určenia sa
domáha. Túto našu námietku odvolací súd prehliadol.“.
Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa nijako nevysporiadal so skutočnosťou,
že na predmetných nehnuteľnostiach prebiehajú stavebné práce, „ktoré trvalo a výrazne
menia ich charakter, čo sám žalovaný potvrdil predloženou zmluvou o dielo“.
V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje na ustálenú judikatúru týkajúcu sa potrebnej
kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Napokon sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil,
hoci v danom prípade boli splnené podmienky na jeho potvrdenie podľa § 219 O. s. p. Súd
sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal splnením podmienok na jeho potvrdenie
podľa § 219 O. s. p. respektíve na jeho zrušenie podľa § 221 O. s. p. a v odôvodnení
rozhodnutia vôbec neuviedol, o akú právnu normu oprel zmenu prvostupňového
rozhodnutia súdu. Odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu bez toho,
aby uviedol dôvody, prečo prvostupňový súd rozhodol nesprávne, hoci tento súd náležite
zistil splnenie zákonných podmienok na vydanie PO a svoje rozhodnutie aj odôvodnil.
Odvolací súd bez toho aby posúdil správnosť zistení a záverov prvostupňového súdu,
t. j. či skutkový základ bol zistený riadne a úplne zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu...
bez riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Odvolací súd nehodnotil dôkazy v súlade
s § 132 O. s. p., t. j. mal ich hodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórne takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa, G., K., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5Co/ 296/2012-96
zo dňa 17.10.2012 porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/ 296/2012-96 zo dňa 17.10.2012
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
vo výške 161,75 Eur, na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, K. do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľovom prípade
potrebné posudzovať spoločne.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ zdôvodňuje tvrdené porušenie svojich označených práv nesúhlasom
s právnym záverom krajského súdu o nesplnení podmienok na nariadenie predbežného
opatrenia, kritikou krajským súdom naznačeného názoru v merite sporu,
ako aj nedostatočnosťou odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04).
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) taktiež postupne dospela
k právnemu názoru o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o predbežnom
opatrení (rozsudok veľkého senátu z 15. októbra 2009 o sťažnosti č. 17056/06 vo veci
Micallef v. Malta). I v tejto rozhodovacej sfére je tak namieste ustálený názor ústavného
súdu, podľa ktorého v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností
a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľovom prípade potrebné posudzovať
spoločne.
V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné tiež uviesť, že posúdenie
podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov
(čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných
opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide
o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným
spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení
zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Na základe okolností prípadu dospel ústavný súd z hľadiska požiadavky
systematickosti a zrozumiteľnosti odôvodnenia tohto uznesenia k záveru o potrebe spoločne
sa zaoberať sťažovateľom vysloveným nesúhlasom s právnym záverom krajského súdu
o nesplnení podmienok na nariadenie predbežného opatrenia a kritizovanými náznakmi
o (ne)dôvodnosti sťažovateľovej určovacej žaloby.
Sťažovateľ namieta, že „svoj nárok v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
riadne osvedčil a preukázal doloženými dôkazmi“, no napriek tomu podľa krajského súdu
„základné skutočnosti, umožňujúce záver o pravdepodobnosti nároku navrhovateľa nie sú
pravdepodobné a teda nebola osvedčená skutočnosť, ktorú tvrdia navrhovatelia v návrhu
na nariadenie PO a aj v samotnom návrhu vo veci samej“. Práve vyhodnotenie
rozhodujúcich okolností pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
predstavuje tie skutkové a právne závery všeobecného súdu, ktoré môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Krajský súd v odôvodnení svojho zamietavého uznesenia uviedol, že „predpoklady
nariadenia PO... vyvodila zo zákonnej úpravy právna teória a súdna prax a jeho nariadenie
prichádza tak do úvahy vtedy... ak sú osvedčené aspoň základné skutočnosti umožňujúce
záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, aby bolo
zrejmé, že v konaní vo veci nie je nárok očividne vylúčený...“. V nadväznosti na to potom
krajský súd v poslednom odseku odôvodnenia svojho uznesenia naznačil nepresvedčivosť
sťažovateľovho tvrdenia, že „Pravoslávna cirkev mala previesť vlastníctvo
k nehnuteľnostiam na žalovaného neplatne“, a tento svoj názor krajský súd aj stručne
zdôvodnil poukazom na inštitút vydržania a jeho zákonné podmienky.
Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľom v závere, že krajský súd v odôvodnení
svojho uznesenia vyjadril istý názor aj na meritum určovacieho sporu. Na druhej strane však
ústavný súd za najpodstatnejší faktor považuje väzbu tohto vyjadrenia krajského súdu
na rozhodovanie o odvolaní žalovaného proti nariadenému predbežnému opatreniu. Ak totiž
jednou z podmienok na posúdenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je
aj osvedčenie aspoň základných skutočností smerujúcich k záveru o pravdepodobnosti
vo veci uplatneného nároku, potom sa všeobecný súd konajúci o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia musí vysporiadať s tým, či formulovaná podmienka je alebo nie je
v konkrétnych okolnostiach splnená. Učiniť zadosť tejto požiadavke zjavne nie je možné
bez istej miery posúdenia dôvodnosti meritórneho (žalobného) návrhu, hoci už
pri rozhodovaní o predbežnom opatrení.
Bolo teda povinnosťou krajského súdu stručne zhodnotiť dôvodnosť sťažovateľovej
určovacej žaloby a svoje hodnotenie primerane odôvodniť. To všetko však iba na účel
ústavne konformného rozhodnutia o odvolaní žalovaného. Napokon z formálno-procesného
hľadiska nemožno dôvody krajského súdu ani inak chápať. Právny názor odvolacieho súdu
je pre prvostupňový súd záväzný len v prípade regulovanom v § 226 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda len
pri zrušení prvostupňového rozhodnutia spojenom s vrátením veci na ďalšie konanie súdu
prvého stupňa, a len vo vzťahu k predmetu zrušeného rozhodnutia súdu prvého stupňa.
O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde. Krajský súd o odvolaní žalovaného
nerozhodol zrušením uznesenia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (napokon
podľa § 221 ods. 3 OSP by to ani nebolo prípustné) a predmet jeho rozhodovania sa
sústredil na posúdenie splnenia podmienok na nariadenie predbežného opatrenia.
Konštatovanie o nesplnení týchto podmienok nemôže okresný súd ipso facto zaväzovať
k určitému konkrétnemu právnemu názoru na meritum.
Ústavný súd vyhodnotil prvé dve námietky sťažovateľa ako nedôvodné. Právne
posúdenie veci krajským súdom nevykazuje známky ústavnej neakceptovateľnosti a na prvý
pohľad možno konštatovať, že krajský súd odôvodnením svojho uznesenia nezaviazal
okresný súd ku konkrétnemu posúdeniu určovacieho sporu v jeho merite.
Posledná sťažnostná námietka sa dotýka nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ v podstate namieta, že krajský súd sa nijako
nevysporiadal so zmenou uznesenia okresného súdu vo výroku, ktorým tento zakázal
žalovanému vykonávať stavebné zmeny a úpravy na sporných nehnuteľnostiach.
Ústavný súd v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že povinnosť
súdu odôvodniť svoje rozhodnutie však automaticky neznamená povinnosť poskytnúť
podrobnú odpoveď na každý nastolený argument (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van
de Hurk c. Holandsko z 19. apríla 1994). Garancie poskytované čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzujú konajúci súd poskytnúť špecifickú odpoveď
na argumenty majúce rozhodujúci význam pre výsledok rozhodnutia (napr. rozhodnutia
ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Všeobecný súd teda nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nepochybne vyplýva, že
na sporných pozemkoch prebiehajú stavebné práce, o ktorých povolenie žalovaný požiadal
ešte pred začatím konania o sťažovateľovej určovacej žalobe (23. decembra 2011). Z tohto
hľadiska sa nariadené predbežné opatrenie môže javiť ako dôvodné, čo naznačuje potrebu
dôsledného odôvodnenia opačného názoru, ktorý preferoval a napokon aj uplatnil krajský
súd.
Krajský súd však v odôvodnení svojho zmeňujúceho uznesenia podrobil nariadené
predbežné opatrenie kritike na podklade už spomínaných pochybností o dôvodnosti
meritórne uplatneného nároku sťažovateľa. Tento dôvod mal svojím vecným zameraním
záber nielen na prvostupňový výrok zakazujúci žalovanému nakladať so spornými
nehnuteľnosťami, ale bezpochyby aj na výrok o zákaze realizovať na dotknutých
nehnuteľnostiach stavebné zmeny a úpravy. Formuláciou uvedeného dôvodu a jeho
objasnením krajský súd naplnil požiadavku odôvodnenia argumentu majúceho rozhodujúci
význam pre výsledok rozhodnutia o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia. Tým
zároveň čiastková otázka prípadných ďalších podmienok pre zmenu uznesenia okresného
súdu vo výroku o zákaze stavebných zmien a úprav prestala mať pre rozhodnutie o odvolaní
žalovaného rozhodujúci význam. Ak sa s ňou potom krajský súd osobitne nevysporiadal,
nejde z ústavnoprávneho hľadiska o vadný postup.
Aj poslednú sťažnostnú námietku ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Keďže pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne signály, ktoré by po prijatí sťažnosti
mohli viesť ku konštatovaniu porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj v časti sťažnosti namietajúcej
porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže sťažovateľ svoj petit v tejto časti nijako osobitne
neodôvodnil, rovnosť účastníkov konania predstavuje komponent základného práva
na súdnu ochranu a aj judikatúra ústavného súdu i ESĽP naznačuje spätosť tohto
základného práva so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy, a to predovšetkým
vo fáze dokazovania, ale aj v rovine odôvodňovania súdnych rozhodnutí
(napr. I. ÚS 372/06, III. ÚS 117/2012, rozhodnutie o sťažnosti č. 37801/97 vo veci
Suominen v. Fínsko).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého
uznesenia krajského súdu, náhrada trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013