Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 191/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť G., K., zastúpenej advokátom JUDr. I. J., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného , základného práva na rovnosť

účastníkov konania zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. -96 zo 17. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G., K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2012 doručená sťažnosť G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47

ods. 3 i práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -96 zo 17. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca v konaní o určenie

vlastníckeho práva vedenom pred Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. proti Ing. Ľ. K., M. (ďalej len „žalovaný“), navrhol nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal žalovanému nakladať

so žalovanými nehnuteľnosťami a vykonávať na nich stavebné zmeny a úpravy, a to až

do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Okresný súd uznesením č. k. -41 z 20. júna 2012 návrhu sťažovateľa

vyhovel a zakázal žalovanému do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s predmetnými

nehnuteľnosťami nakladať, predať ich, zameniť, darovať, prenajať, založiť záložným

právom, ako aj vykonávať na nich stavebné zmeny a úpravy. Okresný súd bol toho názoru,

že zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia sú splnené.

Proti uzneseniu okresného súdu podal žalovaný odvolanie, v ktorom namietal

nepreukázanie zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia, nesprávnosť

výroku uznesenia okresného súdu (údajne sú v ňom uvedené aj parcelné čísla,

ktoré neexistujú). Uviedol, že na predmetných nehnuteľnostiach už prebiehajú riadne

povolené stavebné práce, poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosti nadobudol kúpnou

zmluvou v dobrej viere od Pravoslávnej cirkevnej obce, Farnosť R., v roku 2010, ako aj

na skutočnosť, že v roku 1999 prebiehal v danom území register obnovenej evidencie

pozemkov, „kde tieto záležitosti si mohla cirkev uplatniť“.

Krajský súd uznesením č. k. -96 zo 17. októbra 2012 uznesenie

okresného súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Najprv

poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia

odôvodnil „obavou, že žalovaný môže predať nehnuteľnosti tretej osobe, čím mu sťaží

uplatnenie jeho práva, lebo nový nadobúdateľ sa môže v prípadnom spore brániť

dobromyseľnosťou nadobudnutia vlastníctva a že vykonával žalovaný stavebné práce

na niektorých parcelách“. V nadväznosti na to potom krajský súd konštatoval,

že „predmetom konania je... určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

preto navrhované PO nemá plniť funkciu zabezpečenia prípadného budúceho výkonu

rozhodnutia, ale má dočasne upraviť pomery účastníkov do času, kým sa právoplatne

rozhodne o tom, že žalobca a nie žalovaný je vlastníkom predmetných nehnuteľností.

So zreteľom na uvedenú skutočnosť odvolací súd urobil záver, že právo žalobcu nemôže byť

ohrozené ani v prípade, ak by žalovaný počas konania predal nehnuteľnosti, ku ktorým

žiada určiť svoje vlastnícke právo, lebo má právne prostriedky (ust. ),

umožňujúce mu v konaní pokračovať s novým vlastníkom, ktorý ako sukcesor by vstúpil

do práv a povinností doterajšieho vlastníka. Preto ani prípadná zmena vlastníka

nehnuteľnosti počas prebiehajúceho konania by nič nezmenila na právnom postavení

žalobcu, lebo určenie, či je vlastníkom nehnuteľnosti nezávisí od toho, kto je žalovaný

(voči komu žaloba smeruje), keďže pre úspešnosť žaloby sú rozhodujúce právne skutočnosti,

z ktorých vyvodzuje nadobudnutie svojich práv vlastníka k predmetným nehnuteľnostiam.“.

V závere odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol, že „ani tvrdenia

žalobcu uvedené v žalobe, že právna predchodkyňa, Pravoslávna cirkev mala previesť

vlastníctvo k nehnuteľnostiam na žalovaného neplatne, zatiaľ nie sú presvedčivé. Na strane

2 žaloby sa uvádza, že Pravoslávna cirkev nebola nositeľom vlastníckeho práva...

a nemohla previesť na iného viac práv ako mala sama. K tomuto je potrebné podľa názoru

odvolacieho súdu poukázať na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej vydržať vlastnícke právo

podľa možno, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,

že mu vec alebo právo patrí a že je držiteľom oprávneným, pri pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená. Ďalej po celú vydržaciu dobu musí byť držba pokojná

bez toho, aby si niekto uplatňoval vlastnícke právo na túto vec a nepretržitosť vydržacej

doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania, ktorá je

pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez toho, aby sa

muselo o tom rozhodnúť (ide o všeobecný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho

práva). Nie je podstatné pri vydržaní rozhodnutie –

predsedníctva SNR.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „došlo k závažnému

prekročeniu právomoci odvolacieho súdu, keď mal rozhodnúť o odvolaní voči uzneseniu

o nariadení predbežného opatrenia, no odvolací súd konal nad rámec svojej právomoci

a takýto postup je hrubým porušením práva účastníka na súdnu ochranu, rovnosť

účastníkov konania a spravodlivý súdny proces“. Ďalej dôvodí, že „svoj nárok v návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia riadne osvedčil a preukázal doloženými dôkazmi

a to pozemnoknižnou vložkou č. 53, kde je zapísaný ako výlučný vlastník sporných

nehnuteľností, a ďalšími dôkazmi. Na základe uvedeného

je možné konštatovať, že navrhovateľ svoj nárok osvedčil v súlade s

Skutočnosť, či navrhovateľovi svedčí právo, ktorého určenia sa domáha v konaní o veci

samej má byť predmetom dokazovania vo veci samej, kde bude dôkazné bremeno zaťažovať

žalobcu. Nie je akceptovateľné, aby odvolací súd návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietol z toho titulu, že nepovažuje právo žalobcu za preukázané

vyčerpávajúcim spôsobom.“.

Sťažovateľ uvádza, že „žalovaný je v katastri nehnuteľností zapísaný ako výlučný

vlastník sporných nehnuteľností a žalobca má preto naliehavý právny záujem na určení

svojho výlučného vlastníckeho práva, nakoľko rozhodnutie súdu môže byť podkladom

na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. V danom prípade je teda dôvodný

a primeraný dočasný zásah do práv dotknutého vlastníka tým, že predbežným opatrením

bude žalovanému uložená povinnosť nenakladať s nehnuteľnosťou do právoplatného

skončenia konania o určovacej žalobe. Odvolací súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal

s námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného o tom, že žalovaný

po nariadení predbežného opatrenia uzavrel darovaciu zmluvu s 3. osobou,

ktorou previedol parcelu uvedenú vo výroku predbežného opatrenia a tak nielen konal

protiprávne, ale zároveň naplnil obavu žalobcu, že správaním žalovaného by mohlo dôjsť

k scudzeniu sporných nehnuteľností a tak k ohrozeniu práva žalobcu, ktorého určenia sa

domáha. Túto našu námietku odvolací súd prehliadol.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa nijako nevysporiadal so skutočnosťou,

že na predmetných nehnuteľnostiach prebiehajú stavebné práce, „ktoré trvalo a výrazne

menia ich charakter, čo sám žalovaný potvrdil predloženou zmluvou o dielo“.

V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje na ustálenú judikatúru týkajúcu sa potrebnej

kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil,

hoci v danom prípade boli splnené podmienky na jeho potvrdenie podľa Súd

sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal splnením podmienok na jeho potvrdenie

podľa respektíve na jeho zrušenie podľa a v odôvodnení

rozhodnutia vôbec neuviedol, o akú právnu normu oprel zmenu prvostupňového

rozhodnutia súdu. Odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu bez toho,

aby uviedol dôvody, prečo prvostupňový súd rozhodol nesprávne, hoci tento súd náležite

zistil splnenie zákonných podmienok na vydanie PO a svoje rozhodnutie aj odôvodnil.

Odvolací súd bez toho aby posúdil správnosť zistení a záverov prvostupňového súdu,

t. j. či skutkový základ bol zistený riadne a úplne zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu...

bez riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Odvolací súd nehodnotil dôkazy v súlade

s , t. j. mal ich hodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórne takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa, G., K., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a na rovnosť účastníkov konania podľa SR, ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -96

zo dňa 17.10.2012 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -96 zo dňa 17.10.2012

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 161,75 Eur, na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, K. do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľovom prípade

potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ zdôvodňuje tvrdené porušenie svojich označených práv nesúhlasom

s právnym záverom krajského súdu o nesplnení podmienok na nariadenie predbežného

opatrenia, kritikou krajským súdom naznačeného názoru v merite sporu,

ako aj nedostatočnosťou odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa (, , ).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) taktiež postupne dospela

k právnemu názoru o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o predbežnom

opatrení (rozsudok veľkého senátu z 15. októbra 2009 o sťažnosti č. 17056/06 vo veci

Micallef v. Malta). I v tejto rozhodovacej sfére je tak namieste ustálený názor ústavného

súdu, podľa ktorého v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností

a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľovom prípade potrebné posudzovať

spoločne.

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné tiež uviesť, že posúdenie

podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (

) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných

opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide

o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

().

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Na základe okolností prípadu dospel ústavný súd z hľadiska požiadavky

systematickosti a zrozumiteľnosti odôvodnenia tohto uznesenia k záveru o potrebe spoločne

sa zaoberať sťažovateľom vysloveným nesúhlasom s právnym záverom krajského súdu

o nesplnení podmienok na nariadenie predbežného opatrenia a kritizovanými náznakmi

o (ne)dôvodnosti sťažovateľovej určovacej žaloby.

Sťažovateľ namieta, že „svoj nárok v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

riadne osvedčil a preukázal doloženými dôkazmi“, no napriek tomu podľa krajského súdu

„základné skutočnosti, umožňujúce záver o pravdepodobnosti nároku navrhovateľa nie sú

pravdepodobné a teda nebola osvedčená skutočnosť, ktorú tvrdia navrhovatelia v návrhu

na nariadenie PO a aj v samotnom návrhu vo veci samej“. Práve vyhodnotenie

rozhodujúcich okolností pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

predstavuje tie skutkové a právne závery všeobecného súdu, ktoré môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Krajský súd v odôvodnení svojho zamietavého uznesenia uviedol, že „predpoklady

nariadenia PO... vyvodila zo zákonnej úpravy právna teória a súdna prax a jeho nariadenie

prichádza tak do úvahy vtedy... ak sú osvedčené aspoň základné skutočnosti umožňujúce

záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, aby bolo

zrejmé, že v konaní vo veci nie je nárok očividne vylúčený...“. V nadväznosti na to potom

krajský súd v poslednom odseku odôvodnenia svojho uznesenia naznačil nepresvedčivosť

sťažovateľovho tvrdenia, že „Pravoslávna cirkev mala previesť vlastníctvo

k nehnuteľnostiam na žalovaného neplatne“, a tento svoj názor krajský súd aj stručne

zdôvodnil poukazom na inštitút vydržania a jeho zákonné podmienky.

Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľom v závere, že krajský súd v odôvodnení

svojho uznesenia vyjadril istý názor aj na meritum určovacieho sporu. Na druhej strane však

ústavný súd za najpodstatnejší faktor považuje väzbu tohto vyjadrenia krajského súdu

na rozhodovanie o odvolaní žalovaného proti nariadenému predbežnému opatreniu. Ak totiž

jednou z podmienok na posúdenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je

aj osvedčenie aspoň základných skutočností smerujúcich k záveru o pravdepodobnosti

vo veci uplatneného nároku, potom sa všeobecný súd konajúci o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia musí vysporiadať s tým, či formulovaná podmienka je alebo nie je

v konkrétnych okolnostiach splnená. Učiniť zadosť tejto požiadavke zjavne nie je možné

bez istej miery posúdenia dôvodnosti meritórneho (žalobného) návrhu, hoci už

pri rozhodovaní o predbežnom opatrení.

Bolo teda povinnosťou krajského súdu stručne zhodnotiť dôvodnosť sťažovateľovej

určovacej žaloby a svoje hodnotenie primerane odôvodniť. To všetko však iba na účel

ústavne konformného rozhodnutia o odvolaní žalovaného. Napokon z formálno-procesného

hľadiska nemožno dôvody krajského súdu ani inak chápať. Právny názor odvolacieho súdu

je pre prvostupňový súd záväzný len v prípade regulovanom v

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda len

pri zrušení prvostupňového rozhodnutia spojenom s vrátením veci na ďalšie konanie súdu

prvého stupňa, a len vo vzťahu k predmetu zrušeného rozhodnutia súdu prvého stupňa.

O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde. Krajský súd o odvolaní žalovaného

nerozhodol zrušením uznesenia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (napokon

podľa by to ani nebolo prípustné) a predmet jeho rozhodovania sa

sústredil na posúdenie splnenia podmienok na nariadenie predbežného opatrenia.

Konštatovanie o nesplnení týchto podmienok nemôže okresný súd ipso facto zaväzovať

k určitému konkrétnemu právnemu názoru na meritum.

Ústavný súd vyhodnotil prvé dve námietky sťažovateľa ako nedôvodné. Právne

posúdenie veci krajským súdom nevykazuje známky ústavnej neakceptovateľnosti a na prvý

pohľad možno konštatovať, že krajský súd odôvodnením svojho uznesenia nezaviazal

okresný súd ku konkrétnemu posúdeniu určovacieho sporu v jeho merite.

Posledná sťažnostná námietka sa dotýka nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ v podstate namieta, že krajský súd sa nijako

nevysporiadal so zmenou uznesenia okresného súdu vo výroku, ktorým tento zakázal

žalovanému vykonávať stavebné zmeny a úpravy na sporných nehnuteľnostiach.

Ústavný súd v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že povinnosť

súdu odôvodniť svoje rozhodnutie však automaticky neznamená povinnosť poskytnúť

podrobnú odpoveď na každý nastolený argument (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van

de Hurk c. Holandsko z 19. apríla 1994). Garancie poskytované ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzujú konajúci súd poskytnúť špecifickú odpoveď

na argumenty majúce rozhodujúci význam pre výsledok rozhodnutia (napr. rozhodnutia

ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998). Všeobecný súd teda nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nepochybne vyplýva, že

na sporných pozemkoch prebiehajú stavebné práce, o ktorých povolenie žalovaný požiadal

ešte pred začatím konania o sťažovateľovej určovacej žalobe (23. decembra 2011). Z tohto

hľadiska sa nariadené predbežné opatrenie môže javiť ako dôvodné, čo naznačuje potrebu

dôsledného odôvodnenia opačného názoru, ktorý preferoval a napokon aj uplatnil krajský

súd.

Krajský súd však v odôvodnení svojho zmeňujúceho uznesenia podrobil nariadené

predbežné opatrenie kritike na podklade už spomínaných pochybností o dôvodnosti

meritórne uplatneného nároku sťažovateľa. Tento dôvod mal svojím vecným zameraním

záber nielen na prvostupňový výrok zakazujúci žalovanému nakladať so spornými

nehnuteľnosťami, ale bezpochyby aj na výrok o zákaze realizovať na dotknutých

nehnuteľnostiach stavebné zmeny a úpravy. Formuláciou uvedeného dôvodu a jeho

objasnením krajský súd naplnil požiadavku odôvodnenia argumentu majúceho rozhodujúci

význam pre výsledok rozhodnutia o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia. Tým

zároveň čiastková otázka prípadných ďalších podmienok pre zmenu uznesenia okresného

súdu vo výroku o zákaze stavebných zmien a úprav prestala mať pre rozhodnutie o odvolaní

žalovaného rozhodujúci význam. Ak sa s ňou potom krajský súd osobitne nevysporiadal,

nejde z ústavnoprávneho hľadiska o vadný postup.

Aj poslednú sťažnostnú námietku ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Keďže pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne signály, ktoré by po prijatí sťažnosti

mohli viesť ku konštatovaniu porušenia základného práva zaručeného ,

resp. porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj v časti sťažnosti namietajúcej

porušenie , keďže sťažovateľ svoj petit v tejto časti nijako osobitne

neodôvodnil, rovnosť účastníkov konania predstavuje komponent základného práva

na súdnu ochranu a aj judikatúra ústavného súdu i ESĽP naznačuje spätosť tohto

základného práva so základným právom zaručeným , a to predovšetkým

vo fáze dokazovania, ale aj v rovine odôvodňovania súdnych rozhodnutí

(napr. , , rozhodnutie o sťažnosti č. 37801/97 vo veci

Suominen v. Fínsko).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého

uznesenia krajského súdu, náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013