Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 206/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a zo sudcu Ivana

Fiačana a sudcu Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

– , , ,

právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Majerník & Miháliková, s. r. o.,

IČO 47 232 200, Cukrová 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Andrej Majerník, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -164 zo 14. decembra 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti – ,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí, sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu bola 12. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej

spoločnosti – , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Majerník

& Miháliková, s. r. o., IČO: 47 232 200, Cukrová 14, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Andrej Majerník, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa (ďalej len „“), práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -164

zo 14. decembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. októbra 2018.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že spoločnosť

(ďalej len „žalobca“), sa v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. voči sťažovateľovi

ako žalovanému domáhala zaplatenia za neho náhrady škody v sume 3 291,10 €

s príslušenstvom spoločnosti Žalobca tvrdil, že podľa § 420a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) zodpovedá za škodu, ktorá bola spoločnosti , spôsobená

a je krytá poistením, ktoré má žalobca vykonávajúci strážnu službu uzatvorené

so sťažovateľom.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -126 z 19. februára 2016 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol. V odôvodnení okrem iného uviedol:

„V konaní nebolo sporné, že žalobca, (pod pôvodným obchodným menom

.) ako poistník, uzatvoril so žalovaným ako poistiteľom, dňa 20. 12.

2000 poistnú zmluvu č. 500009689 o poistení zodpovednosti za Škodu spôsobenú

prevádzkovou činnosťou a zodpovednosti za výrobok.

V konaní nebolo sporné, že medzi spoločnosťou

ako objednávateľom a žalobcom ako poskytovateľom, bola dňa 19.05.2004 uzatvorená

zmluva č. 66 o poskytnutí strážnej služby v znení Dodatku č.33 zo dňa 30.08.2012,

ktorej predmetom bolo poskytovanie strážnej služby poskytovateľom objednávateľovi,

a to v rozsahu určenom touto zmluvou.

V konaní nebolo sporné, že žalobca dňa 31.10.2012 nahlásil žalovanému vznik

škodovej udalosti (krádež) zo dňa 07.10.2012 v objekte, v ktorom vykonával strážnu službu

na základe zmluvy č. 66 o poskytnutí strážnej služby v znení Dodatku č.33, uzatvorenej

medzi spoločnosťou , ako objednávateľom a žalobcom

ako poskytovateľom, a ktorý uvedenú skutočnosť zároveň oznámil polícii.

V konaní nebolo sporné, že trestným vyšetrovaním sa nepodarilo zistiť osobu

páchateľa, ktorý skutok (krádež) vykonal a preto dňa 19.11.2012 bolo trestné stíhanie

prerušené.

V konaní nebolo sporné, že žalobca, na základe Škodovej udalosti (krádeže) zo dňa

07.10.2012 v objekte, v ktorom vykonával strážnu službu na základe zmluvy č. 66

o poskytnutí strážnej služby v znení Dodatku Č.33, uzatvorenej medzi spoločnosťou

, ako objednávateľom a žalobcom ako poskytovateľom,

neuhradil poškodenému ním vyčíslenú škodu.

V konaní bolo sporné, či škoda spôsobená krádežou vecí patriacich poškodenému

z objektu Reding Tower II je krytá poistením zodpovednosti za škodu, ktoré má žalobca

uzatvorené so žalovaným.

Súd má za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky žalobcu v zmysle

ustanovenia , nakoľko škodová udalosť nebola spôsobená

prevádzkovou činnosťou žalobcu.

Súd dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol záväzok zo zodpovednosti za spôsobenú

škodu neznámym páchateľom, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že škoda vznikla

následkom činností, ktoré vykonával žalobca.“

4. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca.

5. Krajský súd rozsudkom č. k. -164 zo 14. decembra 2017 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok okresného súd tak, že žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3 291,10 € s príslušenstvom. V odôvodnení

okrem iného konštatoval: «Pojem „prevádzková činnosť“ je cieľavedomá a organizovaná

činnosť rozmanitého druhu, ktorá spravidla súvisí s výkonom podnikateľskej

alebo obchodnej činnosti smerujúcej k dosiahnutiu určitého cieľa. Ide o činnosť súvisiacu

s predmetom činnosti, ktorú fyzická alebo právnická osoba prevádzkovaním vyvíja. Predmet

tejto činnosti je vymedzený v zakladateľskej listine, v oprávnení k podnikateľskej činnosti

alebo v živnostenskom oprávnení. Prevádzková činnosť súvisí s predmetom činnosti osoby,

ale nemusí byť vymedzená v predmete činnosti v obchodnom alebo inom registri a nemusí

ísť ani o činnosť vyvíjanú podnikateľsky. Musí ísť o sústavne vykonávanú činnosť, ktorá je

organizovaná právnickou, prípadne fyzickou osobou v určitej prevádzke.

V danom prípade má žalobca v predmete činnosti podľa výpisu z OR okrem iného

zapísaný výkon činnosti strážnej služby v rozsahu podľa § 3 písm. a), b), c), d), e), f), g) h)

. V danom prípade škoda súvisela s prevádzkovou činnosťou žalobcu,

nakoľko bola spôsobená na majetku neznámou osobou v objekte, ktorého stráženie

a ochranu žalobca zabezpečoval. Stráženie objektu sa vykonáva ako súbor časové

a personálne organizovaných činností a v prípade krádeže dochádza k vzniku škody

v závislosti od organizácie jednotlivých činností (napr. pochôdzky, usmerňovanie pohybu

osôb a pod.), ktoré majú zabrániť k nedovolenému vniknutiu nepovolených osôb

do stráženého objektu. Prevádzkovú činnosť žalobcu tvorí vykonávanie ochrany majetku

pred osobami, ktoré by sa ho chceli nedovolene zmocniť alebo inak ohroziť chránený

záujem.

Keďže sa jedná o zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou nebolo

možné skúmať porušenie nejakej povinnosti žalobcom ani skúmať, či spôsobenie Škody bolo

zavinené alebo nie, nakoľko pre naplnenie podmienok pre vznik tejto zodpovednosti stačilo,

že škoda bola spôsobená prevádzkovou činnosťou žalobcu, čo v konaní bolo preukázané.

Ide o zodpovednosť objektívnu bez ohľadu na zavinenie kohokoľvek. Možnosť zbavenia

sa zodpovednosti zákon obmedzuje na prípady, kedy škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou

udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

Preukázanie týchto skutočnosti je na zodpovednom prevádzkovateľovi. Neodvrátiteľnou

udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke, je treba rozumieť živelnú udalosť, ktorá nemohla

byť odvrátená, a to ani pri vynaložení takého úsilia, ktoré by bolo potrebné vynaložiť.

Odvolací súd má za to, že v danom prípade neprichádza do úvahy liberácia žalobcu,

nakoľko tento v konaní ani nepreukazoval, že by škoda mala byť spôsobená neodvrátiteľnou

udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného, pričom

je to práve prevádzkovateľ, ktorý má tieto skutočnosti preukazovať, aby sa zbavil

zodpovednosti za škodu. Ako však už bolo vyššie spomenuté, krádež neznámym páchateľom,

na ktorú poukazoval žalovaný, nemožno považovať za neodvrátiteľnú udalosť,

keďže nepozorované vniknutie páchateľa do stráženého objektu je závislé od organizovania

prevádzkovej činnosti žalobcu.

Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutia slovenských súdov v inej veci, odvolací

súd konštatuje, že právnym názorom vysloveným v týchto rozhodnutiach nie je viazaný.

Navyše v uvedených prípadoch bola žalobcom poisťovňa (t.j. osoba, ktorá vystupuje v tomto

konaní ako žalovaný), na ktorej spočívalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno,

a teda mala povinnosť uviesť relevantné skutočnosti zakladajúce opodstatnenosť žalobného

nároku. V uvedených konaniach bola primáme riešená otázka porušenia povinnosti

žalovaného pri výkone strážnej služby a žiadna zo strán nenamietala vyriešenie otázky,

či v danom prípade ide o prevádzkovú činnosť prevádzkovateľa strážnej služby.»

6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie s poukazom na § 420

písm. f) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“), pričom namietal, že v rozsudku chýba akékoľvek posúdenie

príčinnej súvislosti medzi prevádzkovou činnosťou strážnej služby a vznikom škody

ako predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu a chýba tiež vysvetlenie dôvodov,

prečo krajský súd posúdil vec právne inak ako v skutkovo rovnakých prípadoch v iných

konaniach.

7. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. októbra 2018 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie odmietol podľa

pre jeho neprípustnosť, pretože „dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí“.

8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje:

«Právny záver, ku ktorému dospel Krajský súd v Bratislave, o tom, že škoda

spoločnosti , bola spôsobená prevádzkovou činnosťou Žalobcu, je svojvoľný,

pretože Krajský súd v Bratislave k nemu dospel bez toho, aby mal preukázané,

že medzi prevádzkovou činnosťou Žalobcu a škodou, bol vzťah príčiny a následku. Ako sme

uviedli vyššie, o zákonnú aplikáciu , a teda pričítanie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou prevádzkovateľovi, ide vtedy

a len vtedy, ak je bezpečne zistená príčinná súvislosť ako jeden z troch predpokladov

existencie zodpovednosti za škodu podľa .

Bolo potrebné v prvom kroku, použijúc test conditio sine qua non, skúmať,

či medzi prevádzkovaním strážnej služby tak, ako ju v danom čase a na danom mieste

vykonával Žalobca, a odcudzením veci zo stráženého objektu existoval vzťah príčiny

a dôsledku. Ak by k tomu súd pristúpil, musel by dôjsť k záveru, že tu príčinná súvislosť

neexistuje, pretože škodlivý následok, teda odcudzenie vecí neznámym páchateľom z objektu

REDING TOWER II, by nastal aj vtedy, ak by Žalobca strážnu službu vôbec neprevádzkoval

(test csqn).

Rozsudok krajského súdu obsahuje len všeobecné konštatovania...

... Citované pasáže odôvodnenia však naznačujú, že zodpovednosť má Žalobca

znášať preto, že mohol existovať taký spôsob organizovania strážnej služby, pri ktorom

sa vlámaniu dalo zabrániť. Takýto smer úvah je však chybný, pretože neberie do úvahy to,

akú strážnu službu Žalobca poskytoval a bol povinný poskytovať. Posudzovaná nemala

byť súvislosť medzi škodou a nejakou strážnou službou, ktorá je povahou prevádzkovou

činnosťou in abstracto, ale škodou a prevádzkovou činnosťou Žalobcu v konkrétnom

prípade. Žalobca vykonával strážnu službu presne dohodnutým spôsobom, teda v presne

určenom čase, len jednou osobou a v súlade so Smernicou pre výkon strážnej služby

v objekte REDING TOWER II. Žalobca na seba neprevzal záväzok, že k narušeniu

stráženého objektu nikdy nedôjde (to zmluvné strany ani nemohli mať na mysli pri jednej

osobe vykonávajúcej stráženie). Táto skutočnosť predsa nebola a ani nie je sporná.

Nakoniec aj súd prvej inštancie zdôraznil, že Žalobca neporušil žiadnu povinnosť,

a že vzhľadom na rozsiahlosť stráženého objektu nebolo možné zabrániť páchateľovi

vniknutiu do stráženého objektu (pozri bod 11. vyššie). Žalobca vykonával teda strážnu

službu spôsobom presne dohodnutým (a napriek tomu škoda nastala) a ani nemal povinnosť

organizovať strážnu službu iným spôsobom. Pre kontrafaktuálne úvahy - zvažovanie,

či by ku škode došlo, ak by Žalobca organizoval strážnu službu inak - teda pre skúmanie

príčinnej súvislosti cez modifikovaný test csqn pri omisívnom konaní tu nie je žiadne miesto.

Nakoniec, ak aj odhliadneme od toho, ako Krajský súd v Bratislave dospel k záveru

ohľadom zodpovednosti Žalobcu, a hodnotíme len tento jeho záver, a síce, že za škodu

spôsobenú poškodenému odcudzením vecí z objektu neznámym páchateľom, stráženie

ktorého objektu vykonával prevádzkovateľ strážnej služby na základe zmluvného vzťahu

s poškodeným, zodpovedá tento prevádzkovateľ strážnej služby aj vtedy, ak postupoval

v súlade so zmluvou a ani neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, pretože krádež neznámym

páchateľom nemožno považovať za neodvrátiteľnú udalosť, ide podľa Sťažovateľky o takú

aplikáciu , ktorá popiera účel tohto ustanovenia. Účelom

tohto ustanovenia bolo pričítať zodpovednosť prevádzkovateľovi za škodlivé následky

spôsobené povahou prevádzkovej činnosti, teda jej typickými či charakteristickými

vlastnosťami, ktorými sa prejavuje navonok, nie rozširovať zodpovednosť zo záväzkov

vznikajúcich zo zmlúv v prípadoch, kedy plnenie záväzku má povahu prevádzkovej činnosti,

čo je v obchodnoprávnych vzťahoch skoro pravidlo.

... bolo potrebné, aby Krajský súd v Bratislave v odôvodnení jasne, zrozumiteľne

a presvedčivo vysvetlil, v čom existuje príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou

Žalobcu a spôsobenou škodou. To sa nestalo. Rozsudok krajského súdu v podstate

neobsahuje žiadne odôvodnenie príčinnej súvislosti...

... pojem „príčinná súvislosť“ alebo „kauzálny nexus“ sa v tej časti odôvodnenia,

v ktorom má súd uviesť zistený skutkový stav a právne posúdenie veci ( ),

ani len nenachádza. Zostáva tak len v rovine dohadov, či pod súvislosťou a závislosťou mal

na mysli Krajský súd v Bratislave príčinnú súvislosť. Takýto spôsob odôvodnenia však nie je

zlučiteľný s .

Svoju argumentáciu Sťažovateľka podporila aj poukazom na rozsudok Krajského

súdu v Košiciach č. k. -383 zo dňa 21.4.2015 a rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -221 zo dňa 8.12.2010...

... Pri absencii akéhokoľvek rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré by sa venovalo

otázke, či subjekt vykonávajúci strážnu službu v zmluvnom vzťahu so svojím zákazníkom

zodpovedá tomuto zákazníkovi za škodu vzniknutú odcudzením vecí zo stráženého objektu

podľa , tak tieto rozhodnutia vytvorili legitímne očakávanie,

že v skutkovo podobnom prípade budú súdy postupovať rovnako. Ak potom v konaní

Sťažovateľka poukázala na tieto rozhodnutia, bolo povinnosťou Krajského súd v Bratislave

vysvetliť, prečo na daný prípad nedopadá len ustanovenie ,

ale je potrebné posudzovať zodpovednosť podľa .

... Rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, jeho odôvodnenie neobsahovalo

zásadné vysvetlenie existencie príčinnej súvislosti a nevyporiadalo sa s argumentáciou

Sťažovateľky. Z toho dôvodu bol tento rozsudok zaťažený vadou zmätočnosti podľa § 420

písm. f) , na nápravu ktorej bol povolaný práve Najvyšší súd ako dovolací súd.

Keďže Najvyšší súd voči nemu dovolanie ako neprípustné podľa

odmietol, nepostupoval tým v súlade s ustanoveniami a porušil Sťažovateľkine

základné právo na súdnu ochranu (m. m. ).

Porušenie základného práva Sťažovateľky na súdnu ochranu Uznesením najvyššieho

súdu potom spočíva aj v tom, že sám tento súd v odôvodnení nijako nereagoval

na Sťažovateľkou špecifické námietky a argumenty uvedené v dovolaní, ktoré boli

pre posúdenie zmätočnosti a teda prípustnosti dovolania podstatné.»

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález v znení:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -164 zo dňa 14.12.2017

a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 25.10.2018

porušili základné právo Sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok č. k. -164 zo dňa 14.12.2017 a uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.10.2018 sa zrušujú a vec sa v r

a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania, ktoré sú Krajský súd v Bratislave

a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinné spoločne a solidárne zaplatiť právnemu

zástupcovi Sťažovateľky, advokátskej kancelárií Majerník & Miháliková, s.r.o.“

10. Vec napadla ústavnému súdu 12. februára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi

Vernarskému. Podľa čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného

27. mája 2020 je na konanie vo veci príslušný senát ústavného súdu v zložení Martin

Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“), a to v čl. I

§ 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. Podľa § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Podľa každý zodpovedá za škodu, ktorú

spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.

20. Podľa škoda je spôsobená prevádzkovou

činnosťou, ak je spôsobená

a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,

b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,

c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému

škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.

21. Podľa zodpovednosti za škodu sa ten,

kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou

nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

22. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

23. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň sa podľa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne podľa c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

24. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uzneseniu najvyššieho súdu vytýka

jeho nedostatočné odôvodnenie, tvrdí, že uznesenie najvyššieho súdu nereaguje

na jeho námietky a argumenty uvedené v dovolaní.

25. Ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje za arbitrárne

či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania

(aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

26. Sťažovateľ v dovolaní proti rozsudku krajského súdu uviedol dva okruhy

dovolacích námietok, a to: 1) absenciu posúdenia príčinnej súvislosti medzi prevádzkovou

činnosťou žalobcu a vznikom škody ako jedného z troch predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu podľa a 2) absenciu vysvetlenia

dôvodov, prečo krajský súd posúdil vec právne inak, ako v skutkovo rovnakých prípadoch

súdy v iných konaniach.

27. Ústavný súd vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu konštatuje,

že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol teoretické východiská, ktorými sa riadi

pri posudzovaní kvality odôvodnenia dovolaním napadnutých rozhodnutí (v tomto smere

odkázal aj na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, Stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016).

28. V uznesení okrem iného uviedol:

„Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal

priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil

a nevybočil nimi z rámca relevantnej právnej úpravy a jej ústavno-konformnej

interpretácie.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na obsah spisu zdôraznil,

že žalobca so žalovaným ako poisťovateľom uzavreli poistnú zmluvu o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou a zodpovednosti za výrobok,

kde vymedzili druh prevádzkovej činnosti ako prevádzkovanie strážnej služby. Spoluúčasť

žalobcu podľa zmluvy bola dohodnutá na 331,94 eur (10.000,- Sk). Podľa Osobitných

zmluvných dojednaní pre poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou

činnosťou súkromných bezpečnostných služieb časť Úvodné ustanovenia ods. 2: Poistnou

udalosťou je vznik povinnosti poisteného nahradiť škodu, za ktorú zodpovedá na základe

občianskoprávnych alebo obchodnom právnych predpisov, a ktorá bola spôsobená náhodou

udalosťou. Odvolací súd uviedol, že medzi žalobcom a poškodeným (spoločnosť

), bol zmluvou č. 66 o poskytnutí strážnej služby spolu s dodatkom č. 33,

založený obchodnoprávny vzťah, predmetom ktorého bolo poskytnutie strážnej služby

v prospech objednávateľa (poškodeného). V zmysle dodatku č. 33 objektom stráženia bola

stavba REDING TOWER 11. Odvolací súd zrozumiteľne a logicky vysvetlil, čo považuje

za prevádzkovú činnosť, a tiež, že v danom prípade škoda súvisela s prevádzkovou

činnosťou žalobcu, nakoľko bola spôsobená na majetku neznámou osobou v objekte,

ktorého stráženie a ochranu žalobca zabezpečoval. Odvolací súd konštatoval, že nakoľko

ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, nebolo možné skúmať

porušenie nejakej povinnosti žalobcom ani skúmať, či spôsobenie škody bolo zavinené

alebo nie, nakoľko pre naplnenie podmienok pre vznik tejto zodpovednosti stačilo, že škoda

bola spôsobená prevádzkovou činnosťou žalobou, čo bolo v konaní preukázané. Uzavrel,

že krádež neznámym páchateľom, na ktorú' poukazoval žalovaný, nemožno považovať

za neodvrátiteľnú udalosť, keďže nepozorované vniknutie páchateľa do stráženého objektu

je závislé od organizovania prevádzkovej činnosti žalobcu. Jeho závery sú preskúmateľné

a odvodnenie sa nevymyká rámcu ústavne konformného spôsobu odôvodnenia právnych

záverov s oporou v zistenom skutkovom stave.

Dovolací súd má za to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahovalo

dôkladné zdôvodnenie, prečo činnosť žalobcu možno považovať za prevádzkovú činnosť

ako aj to, že škoda v danom prípade súvisela s prevádzkovou činnosťou žalobcu. Nemožno

preto konštatovať, že by rozsudok odvolacieho súdu neobsahoval zásadné vysvetlenie

podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený výnimočný predpoklad

pre prípustnosť dovolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej

judikatúry najvyššieho súdu.“

29. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je teda zrejmé, že najvyšší súd

poukázal na pasáže odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktoré považoval za kľúčové

vo vzťahu k posúdeniu príčinnej súvislosti. Nemožno dospieť k záveru, že by sa najvyšší

súd nezaoberal posúdením odôvodnenia rozsudku krajského súdu s akcentom na väzbu

medzi prevádzkovou činnosťou strážnej služby a škodou, pričom dospel k záveru,

že odôvodnenie rozsudku krajského súdu netrpí nedostatkom vytýkaným sťažovateľom.

Ústavný súd tak po preskúmaní odôvodnenia napadnutého dovolacieho uznesenia

konštatuje, že záver najvyššieho súdu o dostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu

nevykazuje signály, ktoré by po prijatí ústavnej sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie

mohli v rámci meritórneho rozhodovania viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa.

30. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež namieta, že všeobecné súdy nereagovali

na jeho argument poukazujúci na iné rozhodnutia súdov v obdobnej právnej veci. V konaní

pred všeobecnými súdmi sťažovateľ na podporu svojej argumentácie dal do pozornosti

rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -383 z 21. apríla 2015 a rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -221 z 8. decembra 2010. K uvedenému

ústavný súd konštatuje, že dve rozhodnutia krajských súdov zjavne nemožno považovať

za ustálenú rozhodovaciu prax. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ sa najvyšší súd osobitne

nevyjadril k poukazu sťažovateľa na predmetné rozsudky krajských súdov, vychádzajúc

z právnej úpravy , ktorá vyžaduje náležité zdôvodnenie

odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe (, , ),

táto okolnosť nepredstavuje také porušenie sťažovateľových práv, ktoré by dosahovalo

ústavno-právnu intenzitu.

31. Vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje

také závažné nedostatky odôvodnenia, ktoré by predstavovali porušenie sťažovateľom

označených práv, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

32. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje,

preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (porov. , , ,

). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov.

, , , , ).

33. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu namieta

jeho nedostatočné odôvodnenie, ako aj nesprávne právne posúdenie veci.

34. Vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ vytýka nedostatky

odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ústavný súd uvádza, že posúdenie kvality

odôvodnenia rozsudku krajského súdu prináležalo na základe dovolania podaného

sťažovateľom najvyššiemu súdu podľa , ktorý o ňom rozhodol tak,

že dovolanie odmietol, keď dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu

nevykazuje také nedostatky zakladajúce porušenie práva na spravodlivý proces.

Keďže posúdenie kvality odôvodnenia rozsudku krajského súdu bolo v kompetencii

najvyššieho súdu, ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti konštatuje, že nie je daná

jeho právomoc na jej meritórne posúdenie. Preto ústavnú sťažnosť v časti namietaného

porušenia sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu, ku ktorému malo

dôjsť v dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia, odmietol s poukazom na § 56 ods. 2

písm. a) .

35. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených práv rozsudkom

krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne aplikácie § 420a

, popierajúcej účel tohto ustanovenia, ústavný súd uvádza,

že podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,

alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

36. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

37. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,

že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Poslaním ústavného súdu nie je

kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej

nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré

sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne

posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)

s , prípadne medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú

inštanciu všeobecných súdov (napr. ), a preto zásadne nemôže meritórne

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali

požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej

hlavy ( až ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade,

ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný

().

38. Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. bolo

posúdenie otázky, či žalobca vykonávajúci strážnu službu zodpovedá za škodu,

ku ktorej došlo tým, že neznámy páchateľ odcudzil hnuteľné veci z objektu,

v ktorom žalobca prevádzkoval strážnu službu. Krajský súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal z , z ktorého žalobca v konaní vyvodzoval

existenciu svojej zodpovednosti za škodu. Krajský súd interpretoval pojem „prevádzková

činnosť“, uviedol, že predmetom činnosti žalobcu je výkon činnosti strážnej služby, uviedol,

v čom spočíva výkon strážnej služby, dospel k záveru o prepojení škody s prevádzkovou

činnosťou žalobcu s poukazom na to, že škoda bola spôsobená na majetku neznámou

osobou v objekte, ktorého stráženie zabezpečoval žalobca. Podľa krajského súdu stráženie

objektu pozostáva z činností, ktoré majú zabrániť nedovolenému vniknutiu nepovolených

osôb do stráženého objektu, prevádzkovú činnosť strážnej služby tvorí vykonávanie

ochrany majetku pred osobami, ktoré by sa ho chceli nedovolene zmocniť alebo inak

ohroziť chránený záujem. Nepozorované vniknutie páchateľa do stráženého objektu je

závislé od organizovania prevádzkovej činnosti žalobcu. V dôsledku uvedeného krajský súd

dospel k záveru o zodpovednosti žalobcu za škodu v zmysle § 420a Občianskeho

zákonníka.

39. Z rozhodnutí, na ktoré poukázal aj sám sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. Obdo V 15/2003, uznesenie ústavného súdu

vo veci sp. zn. ) vyplýva, že všeobecné súdy pristupujú k uplatňovaniu

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou extenzívne. Zodpovednosť

podľa konštatujú aj za stavu, keď ku škode

na prevádzkovanom majetku dôjde v dôsledku konania tretej osoby, ktorá so subjektom

vykonávajúcim prevádzkovú činnosť nemá žiaden právny vzťah. Aj posudzovaná vec

sa vyznačuje vznikom škody v dôsledku konania tretej osoby – neznámy páchateľ odcudzil

veci z objektu, v ktorom vykonával strážnu službu ako prevádzkovú činnosť subjekt,

ktorý sa od sťažovateľa v dôsledku vzniku tejto škody domáha poistného plnenia. Pokiaľ

sťažovateľ poukazuje na test conditio sine qua non ako štandardný nástroj pre posúdenie

existencie tzv. kauzálneho nexu, táto argumentácia opomína špecifikum predmetnej veci,

keď povaha prevádzkovej činnosti (strážna služba) je účelovo zameraná na prevenciu

vzniku práve takej škody, ku akej napokon napriek danej prevádzkovej činnosti došlo.

Prípad občianskoprávnej zodpovednosti podľa sa vyznačuje

jedinečnou črtou, a to absenciou protiprávneho konania. Prevádzková činnosť je totiž

v rovine jej právneho posúdenia aktivitou dovolenou, hoci jej povaha determinuje vznik

negatívnych (škodlivých) následkov. Preto v prípade posudzovania príčinnej súvislosti

pri uplatňovaní tohto typu zodpovednosti za škodu nemusí byť vždy rozhodujúcou kladná

odpoveď na otázku, či by škoda vznikla aj bez vykonávania prevádzkovej činnosti.

V špecifických prípadoch prevádzkovej činnosti zameranej svojou povahou práve

na odvrátenie vzniku škody to môže byť aj kladná odpoveď na otázku, či škoda vznikla

napriek vykonávaniu takejto prevádzkovej činnosti.

40. Záver krajského súdu o zodpovednosti žalobcu, prevádzkovateľa strážnej služby,

za škodu spočívajúcu v odcudzení veci neznámym páchateľom zo stráženého objektu

nemožno považovať za arbitrárny, zjavne popierajúci zmysel § 420a Občianskeho

zákonníka. V rozsudku krajský súd uviedol zrozumiteľné, logické argumenty, prečo pričítal

vznik škody na ťarchu strážnej službe.

41. Krajský súd skúmal existenciu predpokladov zodpovednosti za škodu

ustanovených v a vysvetlil, prečo ich považuje za splnené.

Nemožno konštatovať, že s ohľadom na zistený skutkový stav, interpretáciu príslušnej

právnej normy, subsumpciu zisteného skutkového stavu pod právnu normu, prijaté právne

závery by rozhodnutie krajského súdu vykazovalo znaky zjavnej svojvôle a že súd

nerešpektoval požiadavky vyplývajúce z obsahu a dohovoru.

Za tohto stavu, ako už ústavný súd uviedol (bod 35), neprináleží mu skúmať a hodnotiť,

či právne závery prijaté krajským súdom v predmetnej veci možno v konečnom dôsledku

označiť za správne. Skutočnosť, že sťažovateľ s právnym záverom krajského súdu

nesúhlasí, sama osebe nepostačuje na vyslovenie porušenia sťažovateľových práv.

42. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia

označených práv rozsudkom krajského súdu v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie

rozhodnutí, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Martin Vernarský

predseda senátu