Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 443/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. F. S., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z

29. marca 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice-okolie sp. zn.

z 23. apríla 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. F. S., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. marca 2010 vo

výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 23. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Ľ. L. s miestom podnikania B., S. (ďalej len

„žalobkyňa“), sa žalobou z 3. septembra 2004 domáhala od sťažovateľky zaplatenia sumy

22 759,94 € s príslušenstvom, a to «na základe jej domnelého nároku na náhradu škody po

úniku ropy z ropovodu „DRUŽBA“ (spôsobený činnosťou tretej osoby) a kontaminácii

pozemku parc. č. 221/1 v katastrálnom území obce B. Tento pozemok žalobkyňa užívala na

poľnohospodársku produkciu, ktorá bola v dôsledku znehodnotenia pôdy zničená.».

Okresný súd v právnej veci žalobkyne rozsudkom sp. zn.

zo 16. februára 2007 žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že „príčinná súvislosť

medzi prevádzkovou činnosťou sťažovateľky a vzniknutou škodou nie je objektívne daná“.

Proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie, na

základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. z 27. novembra 2008

napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Po

opätovnom prerokovaní veci okresný súd žalobe rozsudkom sp. zn.

z 23. apríla 2009 vyhovel v časti istiny 22 759,94 € a v časti úrokov z omeškania žalobu

zamietol.

Tento prvostupňový rozsudok bol po odvolaní sťažovateľky vo vyhovujúcej časti

potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. marca 2010.

Ku skutkovým okolnostiam prípadu sťažovateľka uviedla:

«Dňa 25. 10. 2002 došlo prevádzkovou činnosťou (výkopové práce) spoločnosti T., a.

s. (pôvodne T., a. s.), sídlo: B., k prerazeniu ropovodného potrubia „DRUŽBA“

v katastrálnom území obce B. V dôsledku narušenia celistvosti ropovodného potrubia unikla

do okolitého prostredia ropa, ktorá kontaminovala priľahlé pozemky vrátane pozemku

užívaného žalobkyňou. Predmetné výkopové práce vykonávala spoločnosť T., a. s. pre

generálneho investora stavby s názvom „Výstavba chráničiek a optického kábla v trase TU

SPP B. - ES S. – K.“, ktorým bola obchodná spoločnosť S., a. s., sídlo: B. (sťažovateľ sa

realizácie tejto stavby žiadnym spôsobom nezúčastnil, ani sa na nej inak nepodieľal).

V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že bezprostrednou príčinou

vzniku škodnej udalosti boli výkopové práce spoločnosti T., a. s., ktoré nijakým spôsobom

nesúviseli s tranzitom ropy cez ropovod vo vlastníctve sťažovateľa a teda nemali pôvod ani

nijako nesúviseli s jeho prevádzkovou činnosťou.»

Podľa sťažovateľky «hoci Okresný súd Košice - okolie v prvom meritórnom

rozhodnutí zo dňa 16. 2. 2007 žalobu v celom rozsahu zamietol, a to z dôvodu, že

zodpovednosť za škodu nenesie sťažovateľ, ale spoločnosť T., a. s. (škoda vznikla v dôsledku

jej prevádzkovej činnosti, t. j. ňou realizovaných výkopových prác), došlo zo strany

odvolacieho súdu k neakceptovateľnému korigovaniu právne konformnej interpretácie §

420a ods. 2 písm. a) vykonanej prvostupňovým súdom, Podľa odvolacieho súdu bola

zodpovednosť za škodu u sťažovateľa daná na základe citovaného ustanovenia, a to bez

ohľadu na to, že k jej vzniku došlo prevádzkovou činnosťou tretej osoby, ktorá nijako

nesúvisela s prevádzkovou činnosťou sťažovateľa.

Odvolací súd tak na základe absurdným spôsobom rozšíril

zodpovednosť prevádzkovateľa aj na prípady, keď jeho prevádzková činnosť nie je priamou

príčinou vzniku škody (absencia kauzálneho nexu). Prezentovaná svojvoľná interpretácia

tohto zákonného ustanovenia vytvorila neudržateľný stav, kedy sťažovateľ ako vlastník

a prevádzkovateľ ropovodu „DRUŽBA“ de facto zodpovedá za následky každej jednej

havárie ropovodu, a to aj v prípade, ak je jej príčinou okolnosť nesúvisiaca, resp. nemajúca

povahu v prevádzkovej činnosti sťažovateľa.».

Sťažovateľka zdôrazňuje, že „medzi prevádzkovou činnosťou sťažovateľa a vznikom

škody na strane žalobkyne nikdy neexistoval kauzálny nexus - vzťah príčiny a následku.

Prevádzkovú povahu v zmysle mala na strane sťažovateľa

preprava ropy ropovodným potrubím, ktorá nespôsobila škodu (

a contrario).“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka tvrdí, že „ku vzniku škody totiž pristúpila

ďalšia a jediná priama príčina, a to excesná prevádzková činnosť spoločnosti T., a. s.

Jedinou priamou príčinou vzniku škody tak bolo konanie spoločnosti T., a. s., ktorá

vykonávala protiprávne výkopové práce v ochrannom pásme ropovodného potrubia

sťažovateľa (10 metrov v zmysle ). Toto konanie

s prevádzkou sťažovateľa nijako nesúviselo; výkopové práce boli bez akejkoľvek účasti

sťažovateľa vykonávané pre Slovenský plynárenský priemysel, a. s., pričom výkop mal byť

vedený inou trasou. Ak by táto spoločnosť nevykonávala zakázané výkopové práce

v ochrannom pásme ropovodného potrubia, škoda by žalobkyni nikdy nevznikla, a to bez

ohľadu na prevádzkovanie transportu ropy sťažovateľom. Vznik škodovej udalosti vo forme

havarijnej situácie preto nie je možné pričítať prevádzkovej činnosti sťažovateľa, ktorý za

túto škodu nenesie zodpovednosť.“.

Sťažovateľka namieta, že „výklad právnej normy aplikovateľnej na prejednávaný

prípad ( ) bol Okresným súdom Košice-okolie a Krajským súdom

v Košiciach vykonaný extrémne nesprávnym spôsobom a arbitrárne. Konajúce súdy

z citovaného ustanovenia abstrahovali, že ako plnohodnotný základ

zodpovednosti sťažovateľa za vznik škody postačuje existencia jeho prevádzkovej činnosti,

pričom v celom rozsahu ignorovali, že medzi prevádzkovou činnosťou sťažovateľa

a vznikom škody nebola nikdy priama príčinná súvislosť...“.

Na podporu uvedených záverov poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne

názory Najvyššieho súdu Českej republiky (obsiahnuté v rozsudkoch sp. zn.

z 19. decembra 2001, sp. zn. z 23. júla 2002, sp. zn.

z 25. novembra 2009, sp. zn. zo 16. septembra 2008)

vyjadrené v obdobných veciach.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. marca 2010, ktorým potvrdil v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 23. apríla 2009, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, „nakoľko k vydaniu rozsudkov, ktorými bola sťažovateľovi uložená peňažná

povinnosť došlo výlučne na základe interpretácie zákonných ustanovení v extrémnom

rozpore s objektívnym právom“.

Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu

. V tejto súvislosti argumentuje tým, že okresný súd aj krajský súd

„svojimi rozhodnutiami tak priamo zaťažili sťažovateľa peňažnou povinnosťou, ktorá mu zo

zákona nevyplývala, čím zasiahli do jeho majetkovej sféry a práva vlastniť majetok podľa

SR (sťažovateľ bol pod hrozbou exekúcie nútený judikovanú povinnosť

splniť)“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

«I. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 29. 3. 2010 č. k. -345

(správne má byť „2 Cob 10/2010“, pozn.), ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

Košice - okolie zo dňa 23. 4. 2009 č. k. -277, porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 3. 2010 č. k. -345

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

m. m. , , , ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že rozsudok krajského súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 29. marca 2010, potvrdzujúci právny názor

prvostupňového súdu vysloveného v poradí druhom rozsudku sp. zn.

z 23. apríla 2009 o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobkyni sumu 22 759,94 €, má také

závažné nedostatky, ktoré majú za následok porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Podľa sťažovateľky, ktorá za rozhodujúci pre meritórne posúdenie

prerokovávanej veci považovala , totiž

„okresný súd aj krajský súd posúdili vec v extrémnom rozpore s citovanou normou, a to do

takej miery, že vydali rozhodnutie, ktoré zjavne odporuje jej interpretácii...“.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov ani

alternatívnou, či mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ) vo

vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať

správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k súdnemu rozhodnutiu (obdobne napr.

).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Uvedené právne východiská uplatnil ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky.

Podstata sťažnosti spočíva v sťažovateľkinom tvrdení, že medzi jej prevádzkovou

činnosťou a vznikom škody na strane žalobkyne nikdy neexistoval kauzálny nexus – vzťah

príčiny a následku. „Jedinou priamou príčinou vzniku škody bolo konanie spoločnosti T., a.

s., ktorá vykonávala protiprávne výkopové práce v ochrannom pásme ropovodného

potrubia sťažovateľa...“

Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu sťažovateľky pripomína základnú

aplikačnú a výkladovú líniu, podľa ktorej všeobecný súd musí pri aplikácii právnej normy

vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade,

a súčasne musí zabezpečiť aj naplnenie účelu a zmyslu použitej právnej normy so zreteľom

na jej miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem.

V predmetnej veci krajský súd ako odvolací súd riešil predovšetkým zásadnú právnu

otázku, či sa môže sťažovateľka v pozícii žalovanej (ako prevádzkovateľ ropovodného

potrubia) na svoju obranu dovolávať skutočnosti, že škoda nebola spôsobená jej konaním,

resp. porušením niektorej z jej právnych povinností a že bola spôsobená svojvoľným

a protiprávnym konaním tretej osoby.

Podľa každý zodpovedá za škodu, ktorú

spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.

Podľa . škoda je spôsobená prevádzkovou

činnosťou, ak je spôsobená

a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,

b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,

c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému

škoda na nehnuteľnosti alebo mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.

Podľa zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju

spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou

nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

Podstata právneho názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci je vyjadrená

v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 29. marca 2010 takto:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, preto v súlade s ust. len konštatuje, že súd dospel

k záveru, že žalovaný, tak ako to je uvedené v napadnutom rozsudku svojou prevádzkovou

činnosťou spôsobil žalobcovi škodu, ktorú je povinný žalobcovi nahradiť.

Škoda môže byť spôsobená nielen osobne zodpovedným subjektom, ale tiež osobou

fyzickou alebo právnickou, ale i inou osobou, ktorú prevádzkovateľ použil pre svoju

prevádzku. Môže však byť spôsobená iným škodcom, než osobou takto použitou, a to bez

ohľadu na psychický vzťah tejto osoby, k príčine vzniku tejto škody, t. j. na jej zavinení.

Jedná sa o zodpovednosť objektívnu bez ohľadu na zavinenie kohokoľvek. Možnosť

zbavenia sa zodpovednosti zákon obmedzuje na prípady, kedy škoda bola spôsobená

neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním

poškodeného.

Preukázanie týchto skutočnosti je na zodpovednom prevádzkovateľovi.

Neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke, je treba rozumieť živelnú

udalosť, ktorá nemohla byť odvrátená, a to ani pri vynaložení takého úsilia, ktoré by bolo

potrebné vynaložiť.

O tom, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou žalovaný nepredložil

súdu žiadne dôkazy...

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa postupoval správne,

ak nárok na náhradu škody spôsobený prevádzkovou činnosťou posúdil podľa ust. § 420a/

a nasl. .“

V nadväznosti na citované ústavný súd vzal na vedomie aj právny záver okresného

súdu vyjadrený v jeho rozsudku č. k. -277 z 23. apríla 2009 (s ktorým sa

krajský súd stotožnil, pozn.), podľa ktorého „Z rozhodnutia Okresného úradu Košice –

okolie č. k. 2003/00420/Má mal súd tiež za preukázané, že ku kontaminácii pôdy došlo

k únikom ropy z ropovodného potrubia, ktorého prevádzkovateľ bol žalovaný, teda existuje

tu aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a prevádzkovou činnosťou žalovaného...

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný je v spore vecne

pasívne legitimovaný, keďže škoda bola spôsobená jeho prevádzkovou činnosťou...“.

Ústavný súd zohľadňujúc citované právne závery krajského súdu v spojení

s právnymi závermi okresného súdu považoval ešte za potrebné zdôrazniť, že jeho

primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad

právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade

zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom

musí byť v súlade s ( a ) a ústavný súd iba

posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach

prípadu (v danej veci ) je racionálne akceptovateľný, alebo či nie je

popretím jej účelu, podstaty a zmyslu ().

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozsudku (v napadnutej

časti) zaujal k sťažovateľkou nastolenému problému ústavne konformný právny názor,

pričom poukázal na to, akými ustanoveniami zákona () sa riadil

a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení

rozhodnutia objasnil svoje úvahy o tom, o aký typ zodpovednosti za škodu v konaní ide

(objektívna zodpovednosť), a prečo sa nemusel zaoberať otázkou, či ten, kto škodu

spôsobil, porušil svoju právnu povinnosť a či škodu zavinil. Predpokladom zodpovednosti

je vždy škoda, ktorej vznik a výška v konaní nebola sporná. Po preskúmaní spôsobu a

rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka

uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných

ustanovení ( ), ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s a dohovoru.

Závery vyslovené v namietanom rozsudku krajského súdu (aj s prihliadnutím na

odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. apríla 2009), podľa

ktorých v danom prípade škoda (na poľnohospodárskej úrode žalobkyne na časti parcely

č. 222/1 v kat. území B.) bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzkovej

činnosti sťažovateľky ako prevádzkovateľa ropovodného potrubia (vytečenou ropou

z poškodeného ropovodného potrubia), bez ohľadu na to, či sťažovateľka jej spôsobenie

zavinila (ide teda o zodpovednosť za následok), považuje ústavný súd za ústavne

akceptovateľné a udržateľné. Uvedené závery vyslovené v rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 29. marca 2010 preto nesignalizujú existenciu takej príčinnej súvislosti

s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala dôvod na

vyslovenie záveru o ich porušení.

Ten istý právny záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému

porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v , ktorého

porušenie namietala iba z dôvodu ňou tvrdených svojvoľných a arbitrárnych záverov

napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa by

bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v až alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo

).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že sťažovateľkou označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. marca 2010 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010