Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 443/2010
PDF · 217.93 KB
No categories available
IV. ÚS 443/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. F. S., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 10/2010 z
29. marca 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice-okolie sp. zn.
12 Cb 96/2004 z 23. apríla 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. F. S., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010 vo
výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 12 Cb 96/2004 z 23. apríla 2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Ľ. L. s miestom podnikania B., S. (ďalej len
„žalobkyňa“), sa žalobou z 3. septembra 2004 domáhala od sťažovateľky zaplatenia sumy
22 759,94 € s príslušenstvom, a to «na základe jej domnelého nároku na náhradu škody po
úniku ropy z ropovodu „DRUŽBA“ (spôsobený činnosťou tretej osoby) a kontaminácii
pozemku parc. č. 221/1 v katastrálnom území obce B. Tento pozemok žalobkyňa užívala na
poľnohospodársku produkciu, ktorá bola v dôsledku znehodnotenia pôdy zničená.».
Okresný súd v právnej veci žalobkyne rozsudkom sp. zn. 12 Cb 96/2004
zo 16. februára 2007 žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že „príčinná súvislosť
medzi prevádzkovou činnosťou sťažovateľky a vzniknutou škodou nie je objektívne daná“.
Proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie, na
základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 99/2007 z 27. novembra 2008
napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Po
opätovnom prerokovaní veci okresný súd žalobe rozsudkom sp. zn. 12 Cb 96/2004
z 23. apríla 2009 vyhovel v časti istiny 22 759,94 € a v časti úrokov z omeškania žalobu
zamietol.
Tento prvostupňový rozsudok bol po odvolaní sťažovateľky vo vyhovujúcej časti
potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010.
Ku skutkovým okolnostiam prípadu sťažovateľka uviedla:
«Dňa 25. 10. 2002 došlo prevádzkovou činnosťou (výkopové práce) spoločnosti T., a.
s. (pôvodne T., a. s.), sídlo: B., k prerazeniu ropovodného potrubia „DRUŽBA“
v katastrálnom území obce B. V dôsledku narušenia celistvosti ropovodného potrubia unikla
do okolitého prostredia ropa, ktorá kontaminovala priľahlé pozemky vrátane pozemku
užívaného žalobkyňou. Predmetné výkopové práce vykonávala spoločnosť T., a. s. pre
generálneho investora stavby s názvom „Výstavba chráničiek a optického kábla v trase TU
SPP B. - ES TP S. – K.“, ktorým bola obchodná spoločnosť S., a. s., sídlo: B. (sťažovateľ sa
realizácie tejto stavby žiadnym spôsobom nezúčastnil, ani sa na nej inak nepodieľal).
V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že bezprostrednou príčinou
vzniku škodnej udalosti boli výkopové práce spoločnosti T., a. s., ktoré nijakým spôsobom
nesúviseli s tranzitom ropy cez ropovod vo vlastníctve sťažovateľa a teda nemali pôvod ani
nijako nesúviseli s jeho prevádzkovou činnosťou.»
Podľa sťažovateľky «hoci Okresný súd Košice - okolie v prvom meritórnom
rozhodnutí zo dňa 16. 2. 2007 žalobu v celom rozsahu zamietol, a to z dôvodu, že
zodpovednosť za škodu nenesie sťažovateľ, ale spoločnosť T., a. s. (škoda vznikla v dôsledku
jej prevádzkovej činnosti, t. j. ňou realizovaných výkopových prác), došlo zo strany
odvolacieho súdu k neakceptovateľnému korigovaniu právne konformnej interpretácie §
420a ods. 2 písm. a) OZ vykonanej prvostupňovým súdom, Podľa odvolacieho súdu bola
zodpovednosť za škodu u sťažovateľa daná na základe citovaného ustanovenia, a to bez
ohľadu na to, že k jej vzniku došlo prevádzkovou činnosťou tretej osoby, ktorá nijako
nesúvisela s prevádzkovou činnosťou sťažovateľa.
Odvolací súd tak na základe § 420a ods. 2 písm. a) OZ absurdným spôsobom rozšíril
zodpovednosť prevádzkovateľa aj na prípady, keď jeho prevádzková činnosť nie je priamou
príčinou vzniku škody (absencia kauzálneho nexu). Prezentovaná svojvoľná interpretácia
tohto zákonného ustanovenia vytvorila neudržateľný stav, kedy sťažovateľ ako vlastník
a prevádzkovateľ ropovodu „DRUŽBA“ de facto zodpovedá za následky každej jednej
havárie ropovodu, a to aj v prípade, ak je jej príčinou okolnosť nesúvisiaca, resp. nemajúca
povahu v prevádzkovej činnosti sťažovateľa.».
Sťažovateľka zdôrazňuje, že „medzi prevádzkovou činnosťou sťažovateľa a vznikom
škody na strane žalobkyne nikdy neexistoval kauzálny nexus - vzťah príčiny a následku.
Prevádzkovú povahu v zmysle § 420a ods. 2 písm. a) OZ mala na strane sťažovateľa
preprava ropy ropovodným potrubím, ktorá nespôsobila škodu (§ 420a ods. 1 OZ
a contrario).“.
V nadväznosti na citované sťažovateľka tvrdí, že „ku vzniku škody totiž pristúpila
ďalšia a jediná priama príčina, a to excesná prevádzková činnosť spoločnosti T., a. s.
Jedinou priamou príčinou vzniku škody tak bolo konanie spoločnosti T., a. s., ktorá
vykonávala protiprávne výkopové práce v ochrannom pásme ropovodného potrubia
sťažovateľa (10 metrov v zmysle § 38c ods. 2 písm. f) zákona č. 70/1998 Z. z.). Toto konanie
s prevádzkou sťažovateľa nijako nesúviselo; výkopové práce boli bez akejkoľvek účasti
sťažovateľa vykonávané pre Slovenský plynárenský priemysel, a. s., pričom výkop mal byť
vedený inou trasou. Ak by táto spoločnosť nevykonávala zakázané výkopové práce
v ochrannom pásme ropovodného potrubia, škoda by žalobkyni nikdy nevznikla, a to bez
ohľadu na prevádzkovanie transportu ropy sťažovateľom. Vznik škodovej udalosti vo forme
havarijnej situácie preto nie je možné pričítať prevádzkovej činnosti sťažovateľa, ktorý za
túto škodu nenesie zodpovednosť.“.
Sťažovateľka namieta, že „výklad právnej normy aplikovateľnej na prejednávaný
prípad (§ 420a ods. 2 písm. a) OZ) bol Okresným súdom Košice-okolie a Krajským súdom
v Košiciach vykonaný extrémne nesprávnym spôsobom a arbitrárne. Konajúce súdy
z citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka abstrahovali, že ako plnohodnotný základ
zodpovednosti sťažovateľa za vznik škody postačuje existencia jeho prevádzkovej činnosti,
pričom v celom rozsahu ignorovali, že medzi prevádzkovou činnosťou sťažovateľa
a vznikom škody nebola nikdy priama príčinná súvislosť...“.
Na podporu uvedených záverov poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne
názory Najvyššieho súdu Českej republiky (obsiahnuté v rozsudkoch sp. zn.
25 Cdo 62/2000 z 19. decembra 2001, sp. zn. 25 Cdo 639/2001 z 23. júla 2002, sp. zn.
25 Cdo 2429/2007 z 25. novembra 2009, sp. zn. 25 Cdo 3113/2006 zo 16. septembra 2008)
vyjadrené v obdobných veciach.
Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 10/2010
z 29. marca 2010, ktorým potvrdil v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.
12 Cb 96/2004 z 23. apríla 2009, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, „nakoľko k vydaniu rozsudkov, ktorými bola sťažovateľovi uložená peňažná
povinnosť došlo výlučne na základe interpretácie zákonných ustanovení v extrémnom
rozpore s objektívnym právom“.
Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu
čl. 20 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti argumentuje tým, že okresný súd aj krajský súd
„svojimi rozhodnutiami tak priamo zaťažili sťažovateľa peňažnou povinnosťou, ktorá mu zo
zákona nevyplývala, čím zasiahli do jeho majetkovej sféry a práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (sťažovateľ bol pod hrozbou exekúcie nútený judikovanú povinnosť
splniť)“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:
«I. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 29. 3. 2010 č. k. 2 Co/10/2010-345
(správne má byť „2 Cob 10/2010“, pozn.), ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu
Košice - okolie zo dňa 23. 4. 2009 č. k. 12 Cb/96/2004-277, porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 3. 2010 č. k. 2 Co/10/2010-345
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.
III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
m. m. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že rozsudok krajského súdu ako
odvolacieho súdu sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010, potvrdzujúci právny názor
prvostupňového súdu vysloveného v poradí druhom rozsudku sp. zn. 12 Cb 96/2004
z 23. apríla 2009 o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobkyni sumu 22 759,94 €, má také
závažné nedostatky, ktoré majú za následok porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa sťažovateľky, ktorá za rozhodujúci pre meritórne posúdenie
prerokovávanej veci považovala § 420a ods. 2 písm. a) Občianskeho zákonníka, totiž
„okresný súd aj krajský súd posúdili vec v extrémnom rozpore s citovanou normou, a to do
takej miery, že vydali rozhodnutie, ktoré zjavne odporuje jej interpretácii...“.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych
veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov ani
alternatívnou, či mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96) vo
vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať
správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k súdnemu rozhodnutiu (obdobne napr.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 153/07).
O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú
interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Uvedené právne východiská uplatnil ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľky.
Podstata sťažnosti spočíva v sťažovateľkinom tvrdení, že medzi jej prevádzkovou
činnosťou a vznikom škody na strane žalobkyne nikdy neexistoval kauzálny nexus – vzťah
príčiny a následku. „Jedinou priamou príčinou vzniku škody bolo konanie spoločnosti T., a.
s., ktorá vykonávala protiprávne výkopové práce v ochrannom pásme ropovodného
potrubia sťažovateľa...“
Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu sťažovateľky pripomína základnú
aplikačnú a výkladovú líniu, podľa ktorej všeobecný súd musí pri aplikácii právnej normy
vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade,
a súčasne musí zabezpečiť aj naplnenie účelu a zmyslu použitej právnej normy so zreteľom
na jej miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem.
V predmetnej veci krajský súd ako odvolací súd riešil predovšetkým zásadnú právnu
otázku, či sa môže sťažovateľka v pozícii žalovanej (ako prevádzkovateľ ropovodného
potrubia) na svoju obranu dovolávať skutočnosti, že škoda nebola spôsobená jej konaním,
resp. porušením niektorej z jej právnych povinností a že bola spôsobená svojvoľným
a protiprávnym konaním tretej osoby.
Podľa § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.
Podľa § 420a ods. 2. Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená prevádzkovou
činnosťou, ak je spôsobená
a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,
b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,
c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému
škoda na nehnuteľnosti alebo mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.
Podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju
spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou
nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.
Podstata právneho názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci je vyjadrená
v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010 takto:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, preto v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. len konštatuje, že súd dospel
k záveru, že žalovaný, tak ako to je uvedené v napadnutom rozsudku svojou prevádzkovou
činnosťou spôsobil žalobcovi škodu, ktorú je povinný žalobcovi nahradiť.
Škoda môže byť spôsobená nielen osobne zodpovedným subjektom, ale tiež osobou
fyzickou alebo právnickou, ale i inou osobou, ktorú prevádzkovateľ použil pre svoju
prevádzku. Môže však byť spôsobená iným škodcom, než osobou takto použitou, a to bez
ohľadu na psychický vzťah tejto osoby, k príčine vzniku tejto škody, t. j. na jej zavinení.
Jedná sa o zodpovednosť objektívnu bez ohľadu na zavinenie kohokoľvek. Možnosť
zbavenia sa zodpovednosti zákon obmedzuje na prípady, kedy škoda bola spôsobená
neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním
poškodeného.
Preukázanie týchto skutočnosti je na zodpovednom prevádzkovateľovi.
Neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke, je treba rozumieť živelnú
udalosť, ktorá nemohla byť odvrátená, a to ani pri vynaložení takého úsilia, ktoré by bolo
potrebné vynaložiť.
O tom, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou žalovaný nepredložil
súdu žiadne dôkazy...
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa postupoval správne,
ak nárok na náhradu škody spôsobený prevádzkovou činnosťou posúdil podľa ust. § 420a/
a nasl. Občianskeho zákonníka.“
V nadväznosti na citované ústavný súd vzal na vedomie aj právny záver okresného
súdu vyjadrený v jeho rozsudku č. k. 12 Cb 96/2004-277 z 23. apríla 2009 (s ktorým sa
krajský súd stotožnil, pozn.), podľa ktorého „Z rozhodnutia Okresného úradu Košice –
okolie č. k. 2003/00420/Má mal súd tiež za preukázané, že ku kontaminácii pôdy došlo
k únikom ropy z ropovodného potrubia, ktorého prevádzkovateľ bol žalovaný, teda existuje
tu aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a prevádzkovou činnosťou žalovaného...
Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný je v spore vecne
pasívne legitimovaný, keďže škoda bola spôsobená jeho prevádzkovou činnosťou...“.
Ústavný súd zohľadňujúc citované právne závery krajského súdu v spojení
s právnymi závermi okresného súdu považoval ešte za potrebné zdôrazniť, že jeho
primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je podávať výklad
právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad
a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade
zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom
musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba
posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach
prípadu (v danej veci Občianskeho zákonníka) je racionálne akceptovateľný, alebo či nie je
popretím jej účelu, podstaty a zmyslu (IV. ÚS 123/08).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozsudku (v napadnutej
časti) zaujal k sťažovateľkou nastolenému problému ústavne konformný právny názor,
pričom poukázal na to, akými ustanoveniami zákona (Občianskeho zákonníka) sa riadil
a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení
rozhodnutia objasnil svoje úvahy o tom, o aký typ zodpovednosti za škodu v konaní ide
(objektívna zodpovednosť), a prečo sa nemusel zaoberať otázkou, či ten, kto škodu
spôsobil, porušil svoju právnu povinnosť a či škodu zavinil. Predpokladom zodpovednosti
je vždy škoda, ktorej vznik a výška v konaní nebola sporná. Po preskúmaní spôsobu a
rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka
uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 420a Občianskeho zákonníka), ktoré by mohli
vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Závery vyslovené v namietanom rozsudku krajského súdu (aj s prihliadnutím na
odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 Cb 96/2004 z 23. apríla 2009), podľa
ktorých v danom prípade škoda (na poľnohospodárskej úrode žalobkyne na časti parcely
č. 222/1 v kat. území B.) bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzkovej
činnosti sťažovateľky ako prevádzkovateľa ropovodného potrubia (vytečenou ropou
z poškodeného ropovodného potrubia), bez ohľadu na to, či sťažovateľka jej spôsobenie
zavinila (ide teda o zodpovednosť za následok), považuje ústavný súd za ústavne
akceptovateľné a udržateľné. Uvedené závery vyslovené v rozsudku krajského súdu sp. zn.
2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010 preto nesignalizujú existenciu takej príčinnej súvislosti
s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala dôvod na
vyslovenie záveru o ich porušení.
Ten istý právny záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému
porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého
porušenie namietala iba z dôvodu ňou tvrdených svojvoľných a arbitrárnych záverov
napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by
bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že sťažovateľkou označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010