Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 298/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej

a sudcu Mojmíra Mamojku v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska

Pôda s. r. o., Žehrianska 3179/3, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou

LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol

Konečný, vo veci namietaného porušenia základného práva súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -185 z 29. marca

2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 41/2018-

185 z 29. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -185 z 29. marca 2018

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania obchodnej

spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. v sume 585,75 € (slovom päťstoosemdesiatpäť

eur a sedemdesiatpäť centov) na účet advokátskej kancelárie LawService, s. r. o., Stráž

3/223, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -10

zo 7. augusta 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti

Poľnohospodárska Pôda s. r. o., Žehrianska 3179/3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

v časti, ktorou namietala porušenie svojich v záhlaví označených základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -185

z 29. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 4. septembra 2015 bola

Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba (ďalej len

„žalobca“), ktorou sa proti sťažovateľke ako žalovanej domáhal určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti – pozemku , s výmerou 937 m²,

k. ú. . Podaním doručeným okresnému súdu

14. októbra 2016 žalobca vzal žalobu v plnom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť.

Okresný súd uznesením č. k. -113 z 26. apríla 2017 konanie zastavil

a zároveň rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže

„k späťvzatiu žaloby... prišlo vplyvom konania prokurátora (vstúpil do katastrálneho

konania, podal protest) a správnych orgánov, na ktoré nemal žalobca žiadny vplyv.

Žalovaný neuznal, že kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom, čo vyplýva

z jeho postupu v katastrálnom konaní, keďže sa proti rozhodnutiu o vyhovení protestu

odvolal, ako aj z jeho pasivity v doterajšom súdnom konaní. Na základe uvedeného mal súd

za to, že žalovaný zavinil existenciu konania a úkonov v ňom vykonaných a žalobca má

právo na náhradu trov konania.“.

3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením uznesenie

okresného súdu v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania zmenil tak, že

„žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“, a zároveň rozhodol, že „žiadna zo

strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania“. Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia vyplýva, že krajský súd „sa... rovnako ako súd prvej inštancie zaoberal

posúdením toho, ktorá zo strán zavinila zastavenie konania a prípadne aj tým, či v danej

veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie

ustanovenia “. Krajský súd „dospel k záveru, že k zastaveniu konania v danej

veci došlo v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom, čomu predchádzalo rozhodnutie

Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor zo dňa 02. 11. 2015 č. -9, ktorým

bolo protestu prokurátora vyhovené a rozhodnutie Okresného úradu Nitra, katastrálneho

odboru č. V 5227/15 zo dňa 24. júla 2015 o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech

žalovaného do katastra nehnuteľností zrušené. V dôsledku tohto bol žalobca opätovne

zapísaný ako vlastník predmetnej parcely, teda dosiahol rovnaký následok, aký by nastal,

ak by bol úspešný v predmetnom konaní. Na druhej strane k tomuto nedošlo pričinením

žalovaného, ale v dôsledku vyhovenia protestu prokurátora a následnému zrušeniu

rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného. Zohľadniť

je potrebné aj špecifické okolnosti danej veci spočívajúce v tom, že dôvody, pre ktoré bolo

protestu prokurátora vyhovené a rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva

žalovaného zrušené, boli iné, ako uvádzal žalobca v žalobe. Práve v týchto špecifických

okolnostiach danej veci odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, videl dôvody pre

aplikáciu ustanovenia a za najspravodlivejšie v danej veci videl to, aby každá

zo strán znášala svoje trovy, preto potom podľa uznesenie súdu prvej inštancie

v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania zmenil a rozhodol, že žiadna

zo strán nemá nárok na náhradu trov konania... Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396

ods. 1 o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol s poukazom na tie isté

právne dôvody, ako v prípade náhrady trov konania na súde prvej inštancie, v spojení

s tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.“.

4. So závermi napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí

a v sťažnosti uvádza, že „žalobca ako osoba povinná z predkupného práva porušil svoju

povinnosť ponúknuť nehnuteľnosť na predaj štátu, ako oprávnenému z predkupného práva

a nehnuteľnosť previedol na Sťažovateľa. Prokurátor však spojil porušenie predkupného

práva s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, s čím nemožno súhlasiť, nakoľko

z ustanovenia vyplývajú odlišné nároky osoby oprávnenej z predkupného

práva, ktoré však právne posúdenie resp. výklad prokurátora neguje... Sťažovateľ, ktorý bol

v pozícii kupujúceho, žiadne predkupné právo porušiť nemohol... Ak by teda argumentácia

prokurátora ohľadne predkupného práva štátu v proteste mala byť správna, podanie

protestu prokurátora zavinil Žalobca, nie Sťažovateľ.“. V tejto súvislosti sťažovateľka

namieta, že krajský súd „len všeobecne konštatuje, že je potrebné zohľadniť aj špecifické

okolnosti danej veci spočívajúce jednak v tom, že dôvody pre ktoré bolo protestu

prokurátora vyhovené a rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva zrušené, sú iné

než dôvody ako uvádzal Žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, prečo teda súd pristúpil k aplikácii

ustanovenia , ktoré má výnimočný charakter. O to skôr, že dôvody žaloby boli

iné než dôvod, pre ktorý bol podaný protest prokurátora, možno konštatovať procesné

zavinenie na strane Žalobcu. Ak súd práve v tomto vidí dôvod nepriznania trov

Sťažovateľovi, jedná sa o rozhodnutie arbitrárne. Čo sa týka protestu prokurátora,

Sťažovateľ má za to, že protest vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Nakoľko

sa Porušovateľ dôvodmi protestu nezaoberal a ani ich právne neposudzoval, nie je zrejmé,

aké konkrétne argumenty viedli súd k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Dôvod rozhodnutia súdu teda zostáva naďalej v rovine dohadov. Argumenty

Porušovateľa ohľadne aplikácie dôvodov hodných osobitného zreteľa tak nie sú spätne

verifikovateľné a teda odôvodnenie nemá kvalitu, ktorá je implikovaná v práve

na spravodlivý proces... Odôvodnenie súdu je nedostatočné a nezrozumiteľné a nedostatok

riadneho odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého Uznesenia 2.

Nezrozumiteľnosť odôvodnenia spočíva najmä v tom, že nie je možné ani žiadnou právne

relevantnou formou výkladu dospieť k logicky korektnému výkladu dôvodov, pre ktoré

nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo strán.“.

5. Na podporu uvedených argumentov sťažovateľka predložila ústavnému súdu

aj uznesenia krajského súdu č. k. -235 z 13. septembra 2017,

č. k. -367 z 20. októbra 2017 a č. k. -394 z 29. novembra

2017, vydané v skutkovo identických prípadoch, v ktorých krajský súd rozhodol odchylným

spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj

odvolacieho konania.

6. K veci sa listom sp. zn. Spr 871/18 z 24. septembra 2018 vyjadril predseda

krajského súdu, v ktorom skonštatoval, že „vychádzajúc z ust. § 234 ods. 2 v spojení s § 220

ods. 2 , ako i z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že odôvodnenie sťažnosťou

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa

vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno

považovať za nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozhodnutia plynie, ako sa odvolací súd

vysporiadal s procesným zavinením žalobcu na potrebe podať žalobu a jeho procesným

zavinením na potrebe vziať žalobu späť, ktorého dôsledkom bolo zastavenie konania, ako

i ozrejmil okolnosti, v ktorých vzhliadol dôvod pre aplikáciu v danom prípade.

V postupe odvolacieho súdu nemožno vzhliadnuť ani porušenie práva sťažovateľky na

spravodlivý proces tým, že ju v intenciách nevyzval na vyjadrenie sa k možnému

použitiu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie rozhodujúce. Judikatúra

Najvyššieho súdu SR totiž už dospela k záveru, že postup odvolacieho súdu podľa § 213

ods. 2 (znenie totožné, ako podľa ) neprichádza do úvahy pri rozhodovaní

o trovách konania a procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania nemôže mať

preto atribúty tzv. prekvapivého rozhodnutia, napr. R 134/2014, uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. , sp. zn. ). Na margo poukazu sťažovateľky

na odlišnú rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Nitre v obdobných veciach, s ktorou

sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, hoci ide o rovnakú skutkovú situáciu,

len dodávam, že ústavný súd už v minulosti vyslovil, že právne závery všeobecných súdov

obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky.“. Podľa názoru

predsedu krajského súdu „v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.

neboli porušené základné práva sťažovateľky v rozsahu ňou označených

článkov , listiny základných práv a slobôd a dohovoru, ktorých ochrany sa svojou

sťažnosťou domáha.“.

7. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu zo 17. októbra

2018 zotrvala na svojich sťažnostných námietkach, pričom zdôraznila, že „požiadavka

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nie je samoúčelná, ani formálna. Prostredníctvom

odôvodnenia sa súd podrobuje kontrole, či pri rozhodovaní vzal do úvahy všetky v konaní

významné a právne prvky sporu a či ich hodnotenie súdom je v súlade správnou úpravou

podľa ktorej súd o spore rozhodoval. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny.“.

8. Predseda krajského súdu v podaní sp. zn. Spr 871/18 z 24. septembra 2018

a sťažovateľka v podaní zo 17. októbra 2018 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom

pojednávaní.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

12. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením

krajského súdu (bod 3) o trovách konania.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

18. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

19. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ). Či je základné právo na súdnu ochranu

naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ), určuje zákonná

úprava náhrady trov konania obsiahnutá v (ďalej aj „“).

Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s

takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

20. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

21. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd využitím moderačného práva

vyplývajúceho z (v spojení s a ) napadnutým uznesením

zmenil uznesenie okresného súdu č. k. -113 z 26. apríla 2017 tak, že žiadnej

zo strán nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania a zároveň rozhodol, že žiadnej

zo strán nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

22. Podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku

zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie

( ). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť

trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov

svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa

ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok

ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú

úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. či sp. zn. 3 MCdo

46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho

voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd

povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného

zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného

ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom

druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu

k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn.

či sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri

nález Ústavného súdu ČR sp. zn. )... Hranice sudcovskej úvahy sú dané

účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi

pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd

by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného

zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán

(ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu

ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely

moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich

má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť

moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby

sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému

presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy

získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia

ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu

vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok

ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR

sp. zn. a sp. zn. ]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná,

aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia

v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania

nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok,

že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v oporu.

Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne

a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol

mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď

účastníka konania bez toho, aby bolo možné z diel náhrady trov by napr. dostal

odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje

zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa ustálenej súdnej

praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. či uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj

to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite

odôvodnené.» (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.;

Tomašovič, M.; a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.

s. 940 – 943).

23. Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okrem toho, že formulácia

výroku napadnutého uznesenia krajského súdu nemá oporu v ,

napadnuté uznesenie krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii presvedčivo

odôvodnené, a táto skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú

neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia. Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že krajský súd sťažovateľku, ale ani žalobcu, k prípadnej

aplikácii explicitne nevyzval, a teda o podanom odvolaní rozhodol spôsobom,

ktorý je arbitrárny, a tým ústavne nesúladný, pretože nevytvoril procesný priestor

umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto

ustanovenia. Krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované východiská ochrany

základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom odvolaní nemožno

hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

25. Ústavný súd zároveň ako ústavne nesúladnú vníma existenciu rozhodnutí

krajského súdu vydaných v skutkovo identických prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným

spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj

odvolacieho konania (bod 5). Zo svojej rozhodovacej činnosti () má však

ústavný súd vedomosť aj o existencii rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie

okresného súdu o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň

rozhodol o priznaní nároku žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania.

26. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už

bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na

súdnu ochranu podľa (). Potreba vysporiadať sa

so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne

k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych

očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie

jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci

orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje

().

27. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, preto ho podľa a jemu

zodpovedajúcemu a zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

28. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

29. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

30. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky,

majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v (ako aj v

ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať

také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce

zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

31. Ústavný súd dáva do pozornosti krajského súdu, že nie je a priori vylúčené, aby

vo veciach sťažovateľky týkajúcich sa určenia vlastníctva v obci rozhodoval

po späťvzatí žaloby o náhrade trov konania podľa 57 (v spojení s a

ods. 2 ), musí však svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť, a to aj

s osobitným zreteľom na ustanovenie (pozri k tomu bod 26).

III.

32. Sťažovateľka v petite sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania, ktoré v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu zo 17. októbra 2018

vyčíslila celkovou sumou 1 034,02 €.

33. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

34. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017

predstavovala sumu 921 €.

35. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej

sume 585,75 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu

predsedu krajského súdu – vykonané v roku 2018) v sume po 153,50 € za jeden úkon

a tri režijné paušály v sume po 9,21 € za jeden paušál, ako aj 20 % DPH, ktoré zaviazal

uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).

36. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018