Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)III. ÚS 298/2018
PDF · 503.59 KB
No categories available
III. ÚS 298/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej
a sudcu Mojmíra Mamojku v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska
Pôda s. r. o., Žehrianska 3179/3, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou
LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol
Konečný, vo veci namietaného porušenia základného práva súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 41/2018-185 z 29. marca
2018 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 41/2018-
185 z 29. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 41/2018-185 z 29. marca 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania obchodnej
spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. v sume 585,75 € (slovom päťstoosemdesiatpäť
eur a sedemdesiatpäť centov) na účet advokátskej kancelárie LawService, s. r. o., Stráž
3/223, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 298/2018-10
zo 7. augusta 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti
Poľnohospodárska Pôda s. r. o., Žehrianska 3179/3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),
v časti, ktorou namietala porušenie svojich v záhlaví označených základných práv a slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 41/2018-185
z 29. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 4. septembra 2015 bola
Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba (ďalej len
„žalobca“), ktorou sa proti sťažovateľke ako žalovanej domáhal určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti – pozemku , s výmerou 937 m²,
k. ú. . Podaním doručeným okresnému súdu
14. októbra 2016 žalobca vzal žalobu v plnom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť.
Okresný súd uznesením č. k. 17 C 482/2015-113 z 26. apríla 2017 konanie zastavil
a zároveň rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže
„k späťvzatiu žaloby... prišlo vplyvom konania prokurátora (vstúpil do katastrálneho
konania, podal protest) a správnych orgánov, na ktoré nemal žalobca žiadny vplyv.
Žalovaný neuznal, že kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom, čo vyplýva
z jeho postupu v katastrálnom konaní, keďže sa proti rozhodnutiu o vyhovení protestu
odvolal, ako aj z jeho pasivity v doterajšom súdnom konaní. Na základe uvedeného mal súd
za to, že žalovaný zavinil existenciu konania a úkonov v ňom vykonaných a žalobca má
právo na náhradu trov konania.“.
3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením uznesenie
okresného súdu v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania zmenil tak, že
„žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“, a zároveň rozhodol, že „žiadna zo
strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania“. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia vyplýva, že krajský súd „sa... rovnako ako súd prvej inštancie zaoberal
posúdením toho, ktorá zo strán zavinila zastavenie konania a prípadne aj tým, či v danej
veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie
ustanovenia § 257 CSP“. Krajský súd „dospel k záveru, že k zastaveniu konania v danej
veci došlo v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom, čomu predchádzalo rozhodnutie
Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor zo dňa 02. 11. 2015 č. UP 49/2015-9, ktorým
bolo protestu prokurátora vyhovené a rozhodnutie Okresného úradu Nitra, katastrálneho
odboru č. V 5227/15 zo dňa 24. júla 2015 o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech
žalovaného do katastra nehnuteľností zrušené. V dôsledku tohto bol žalobca opätovne
zapísaný ako vlastník predmetnej parcely, teda dosiahol rovnaký následok, aký by nastal,
ak by bol úspešný v predmetnom konaní. Na druhej strane k tomuto nedošlo pričinením
žalovaného, ale v dôsledku vyhovenia protestu prokurátora a následnému zrušeniu
rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného. Zohľadniť
je potrebné aj špecifické okolnosti danej veci spočívajúce v tom, že dôvody, pre ktoré bolo
protestu prokurátora vyhovené a rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva
žalovaného zrušené, boli iné, ako uvádzal žalobca v žalobe. Práve v týchto špecifických
okolnostiach danej veci odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, videl dôvody pre
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a za najspravodlivejšie v danej veci videl to, aby každá
zo strán znášala svoje trovy, preto potom podľa § 388 CSP uznesenie súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania zmenil a rozhodol, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania... Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol s poukazom na tie isté
právne dôvody, ako v prípade náhrady trov konania na súde prvej inštancie, v spojení
s § 396 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.“.
4. So závermi napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí
a v sťažnosti uvádza, že „žalobca ako osoba povinná z predkupného práva porušil svoju
povinnosť ponúknuť nehnuteľnosť na predaj štátu, ako oprávnenému z predkupného práva
a nehnuteľnosť previedol na Sťažovateľa. Prokurátor však spojil porušenie predkupného
práva s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, s čím nemožno súhlasiť, nakoľko
z ustanovenia § 603 ods. 3 OZ vyplývajú odlišné nároky osoby oprávnenej z predkupného
práva, ktoré však právne posúdenie resp. výklad prokurátora neguje... Sťažovateľ, ktorý bol
v pozícii kupujúceho, žiadne predkupné právo porušiť nemohol... Ak by teda argumentácia
prokurátora ohľadne predkupného práva štátu v proteste mala byť správna, podanie
protestu prokurátora zavinil Žalobca, nie Sťažovateľ.“. V tejto súvislosti sťažovateľka
namieta, že krajský súd „len všeobecne konštatuje, že je potrebné zohľadniť aj špecifické
okolnosti danej veci spočívajúce jednak v tom, že dôvody pre ktoré bolo protestu
prokurátora vyhovené a rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva zrušené, sú iné
než dôvody ako uvádzal Žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, prečo teda súd pristúpil k aplikácii
ustanovenia § 257 CSP, ktoré má výnimočný charakter. O to skôr, že dôvody žaloby boli
iné než dôvod, pre ktorý bol podaný protest prokurátora, možno konštatovať procesné
zavinenie na strane Žalobcu. Ak súd práve v tomto vidí dôvod nepriznania trov
Sťažovateľovi, jedná sa o rozhodnutie arbitrárne. Čo sa týka protestu prokurátora,
Sťažovateľ má za to, že protest vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Nakoľko
sa Porušovateľ dôvodmi protestu nezaoberal a ani ich právne neposudzoval, nie je zrejmé,
aké konkrétne argumenty viedli súd k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného
zreteľa. Dôvod rozhodnutia súdu teda zostáva naďalej v rovine dohadov. Argumenty
Porušovateľa ohľadne aplikácie dôvodov hodných osobitného zreteľa tak nie sú spätne
verifikovateľné a teda odôvodnenie nemá kvalitu, ktorá je implikovaná v práve
na spravodlivý proces... Odôvodnenie súdu je nedostatočné a nezrozumiteľné a nedostatok
riadneho odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého Uznesenia 2.
Nezrozumiteľnosť odôvodnenia spočíva najmä v tom, že nie je možné ani žiadnou právne
relevantnou formou výkladu dospieť k logicky korektnému výkladu dôvodov, pre ktoré
nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo strán.“.
5. Na podporu uvedených argumentov sťažovateľka predložila ústavnému súdu
aj uznesenia krajského súdu č. k. 25 Co 165/2017-235 z 13. septembra 2017,
č. k. 25 Co 96/2017-367 z 20. októbra 2017 a č. k. 8 Co 262/2017-394 z 29. novembra
2017, vydané v skutkovo identických prípadoch, v ktorých krajský súd rozhodol odchylným
spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj
odvolacieho konania.
6. K veci sa listom sp. zn. Spr 871/18 z 24. septembra 2018 vyjadril predseda
krajského súdu, v ktorom skonštatoval, že „vychádzajúc z ust. § 234 ods. 2 v spojení s § 220
ods. 2 CSP, ako i z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že odôvodnenie sťažnosťou
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa
vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno
považovať za nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozhodnutia plynie, ako sa odvolací súd
vysporiadal s procesným zavinením žalobcu na potrebe podať žalobu a jeho procesným
zavinením na potrebe vziať žalobu späť, ktorého dôsledkom bolo zastavenie konania, ako
i ozrejmil okolnosti, v ktorých vzhliadol dôvod pre aplikáciu § 257 CSP v danom prípade.
V postupe odvolacieho súdu nemožno vzhliadnuť ani porušenie práva sťažovateľky na
spravodlivý proces tým, že ju v intenciách § 382 CSP nevyzval na vyjadrenie sa k možnému
použitiu § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie rozhodujúce. Judikatúra
Najvyššieho súdu SR totiž už dospela k záveru, že postup odvolacieho súdu podľa § 213
ods. 2 OSP (znenie totožné, ako podľa § 257 CSP) neprichádza do úvahy pri rozhodovaní
o trovách konania a procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania nemôže mať
preto atribúty tzv. prekvapivého rozhodnutia, napr. R 134/2014, uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 Cdo/112/2012, sp. zn. 3 Cdo/329/2012). Na margo poukazu sťažovateľky
na odlišnú rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Nitre v obdobných veciach, s ktorou
sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, hoci ide o rovnakú skutkovú situáciu,
len dodávam, že ústavný súd už v minulosti vyslovil, že právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných
sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky.“. Podľa názoru
predsedu krajského súdu „v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.
9 Co/41/2018 neboli porušené základné práva sťažovateľky v rozsahu ňou označených
článkov ústavy, listiny základných práv a slobôd a dohovoru, ktorých ochrany sa svojou
sťažnosťou domáha.“.
7. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu zo 17. októbra
2018 zotrvala na svojich sťažnostných námietkach, pričom zdôraznila, že „požiadavka
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nie je samoúčelná, ani formálna. Prostredníctvom
odôvodnenia sa súd podrobuje kontrole, či pri rozhodovaní vzal do úvahy všetky v konaní
významné a právne prvky sporu a či ich hodnotenie súdom je v súlade správnou úpravou
podľa ktorej súd o spore rozhodoval. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny.“.
8. Predseda krajského súdu v podaní sp. zn. Spr 871/18 z 24. septembra 2018
a sťažovateľka v podaní zo 17. októbra 2018 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom
pojednávaní.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením
krajského súdu (bod 3) o trovách konania.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
18. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť
pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
19. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Či je základné právo na súdnu ochranu
naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná
úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku (ďalej aj „CSP“).
Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s
takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.
20. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
21. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd využitím moderačného práva
vyplývajúceho z § 257 CSP (v spojení s § 388 a § 396 ods. 2 CSP) napadnutým uznesením
zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 482/2015-113 z 26. apríla 2017 tak, že žiadnej
zo strán nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania a zároveň rozhodol, že žiadnej
zo strán nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
22. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku
zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť
trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov
svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa
ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok
ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú
úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo
46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné
prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného
ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom
druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07
či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané
účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi
pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok
sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd
by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného
zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán
(ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu
ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely
moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich
má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť
moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby
sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému
presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy
získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia
ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu
vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok
ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR
sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná,
aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia
v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania
nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok,
že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu.
Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne
a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol
mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď
účastníka konania bez toho, aby bolo možné z diel náhrady trov by napr. dostal
odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje
zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa ustálenej súdnej
praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj
to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite
odôvodnené.» (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.;
Tomašovič, M.; a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.
s. 940 – 943).
23. Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okrem toho, že formulácia
výroku napadnutého uznesenia krajského súdu nemá oporu v Civilnom sporovom poriadku,
napadnuté uznesenie krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP presvedčivo
odôvodnené, a táto skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú
neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia. Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.
17 C 482/2015 ústavný súd zistil, že krajský súd sťažovateľku, ale ani žalobcu, k prípadnej
aplikácii § 257 CSP explicitne nevyzval, a teda o podanom odvolaní rozhodol spôsobom,
ktorý je arbitrárny, a tým ústavne nesúladný, pretože nevytvoril procesný priestor
umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto
ustanovenia. Krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované východiská ochrany
základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom odvolaní nemožno
hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
25. Ústavný súd zároveň ako ústavne nesúladnú vníma existenciu rozhodnutí
krajského súdu vydaných v skutkovo identických prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným
spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj
odvolacieho konania (bod 5). Zo svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 569/2017) má však
ústavný súd vedomosť aj o existencii rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie
okresného súdu o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň
rozhodol o priznaní nároku žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania.
26. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už
bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne
vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa
so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne
k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych
očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie
jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci
orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje
27. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ho podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu
zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).
28. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
29. Podľa § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré
je vykonateľné jeho doručením.
30. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky,
majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP (ako aj v čl. 6
ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať
také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce
zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
31. Ústavný súd dáva do pozornosti krajského súdu, že nie je a priori vylúčené, aby
vo veciach sťažovateľky týkajúcich sa určenia vlastníctva v obci rozhodoval
po späťvzatí žaloby o náhrade trov konania podľa § 2 57 CSP (v spojení s § 388 a § 396
ods. 2 CSP), musí však svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť, a to aj
s osobitným zreteľom na ustanovenie § 393 ods. 3 CSP (pozri k tomu bod 26).
III.
32. Sťažovateľka v petite sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania, ktoré v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu zo 17. októbra 2018
vyčíslila celkovou sumou 1 034,02 €.
33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.
Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017
predstavovala sumu 921 €.
35. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej
sume 585,75 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby
(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu
predsedu krajského súdu – vykonané v roku 2018) v sume po 153,50 € za jeden úkon
a tri režijné paušály v sume po 9,21 € za jeden paušál, ako aj 20 % DPH, ktoré zaviazal
uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).
36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2018