Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 598/2020
PDF · 394.25 KB
No categories available
II. ÚS 598/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
Račianska 71, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 68/2020 z 18. augusta 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Cdo 68/2020 z 18. augusta 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný
súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 299/2014 žalobca domáhal proti sťažovateľke
náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov z titulu rozhodnutia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o zadržaní
a vzatí obvineného do väzby. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 299/2014
zo 17. februára 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka zaviazaná
zaplatiť žalobcovi škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ako aj nemajetkovú ujmu.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Žiline
rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co 163/2016 z 31. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 420 písm. f)
a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Najvyšší súd
z dôvodu kumulácie dovolacích dôvodov uskutočnil dovolací prieskum len vo vzťahu
k § 420 písm. f) CSP a uznesením sp. zn. 1 Cdo 157/2017 z 31. augusta 2018
(ďalej len „prvé uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie ako procesne neprípustné
odmietol. Proti prvému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť.
Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 444/2019 z 26. februára 2020 vyslovil porušenie práv
sťažovateľky a prvé uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd napadnutým uznesením (v poradí druhým) dovolanie [§ 421
ods. 1 písm. b) CSP] sťažovateľky podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že „... splnila všetky podmienky
na to, aby dovolací súd pristúpil k riadnemu posúdeniu podaného dovolania.“.
Sťažovateľka zároveň uviedla, že namietala nesprávne právne posúdenie veci, konkrétne
to, „... či správanie a konanie obvineného zakladá existenciu zavinenia na vzatí
do preventívnej väzby.“. Dovolanie sťažovateľka odôvodnila tým, že „odvolací súd
nesprávne posúdil otázku existencie zavinenia žalobcu na jeho vzatí do väzby,
teda že v danej veci na vec neaplikoval znenie § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z.“.
4. Porušenie práv sťažovateľka odôvodnila striktným, formalistickým posúdením
prípustnosti dovolania, a preto navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol
nálezom: „Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom
a uznesením Najvyššieho súdu SR. sp. zn. 1Cdo 68/2020 zo dňa 18.08.2020, ktorým bolo
odmietnuté dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 5Co 163/2016
zo dňa 31.05.2016, porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 68/2020 zo dňa 18.08.2020,
ktorým bolo dovolanie odmietnuté, Ústavný súd SR zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.“
II.
Právomoc ústavného súdu a predbežné prerokovanie
ústavnej sťažnosti
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť. Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd
preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade
identické (m. m. IV. ÚS 147/08).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Predmetom predbežného prerokovania bolo preskúmanie sťažovateľkou
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí tvrdenie o formalistickom
posúdení prípustnosti a na to nadväzujúce odmietnutie dovolania.
13. Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť ústavnú sťažnosť sťažovateľa, je jej zjavná neopodstatnenosť. O zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti ide, keď namietaným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom,
ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne
patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,
III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať
taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
14. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnej veci uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu (aj keď toto posúdenie najvyšším súdom je z hľadiska jeho ústavnej
udržateľnosti preskúmateľné ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti ako v tomto
prípade). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. IV. ÚS 33/2020, II. ÚS 450/2017).
15. K sťažovateľkou namietanej prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP najvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil mimoriadny význam obsahu pojmu
„právna otázka“ a tiež spôsobu, akým dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje
v dovolaní. Zároveň poukázal na to, že v prípade absencie vymedzenia právnej otázky
a nekonkretizovania podstaty právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť
ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok,
ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd, inak by uskutočnil procesne
neprípustný svojvoľný dovolací prieskum priečiaci sa nielen novej koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania, ale aj cieľu sledovanému § 421 ods. 1 CSP.
Najvyšší súd zároveň v napadnutom uznesení uviedol: „Dovolací súd si plne
uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ
by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore
s týmito princípmi ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú
istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana
vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.“ Vo vzťahu k nastolenej právnej otázke
sťažovateľky konkrétne najvyšší súd uviedol: „Dovolateľka uviedla, že správanie
obvineného (žalobcu) bolo pri zadržiavaní agresívne, tento kládol aktívny odpor, pričom
sa v tom čase nachádzal v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia
slobody, ako aj to, že žalobca už bol nepodmienečne odsúdený za obdobný trestný čin. Mala
teda za to, že väzbu si spôsobil vlastným zavinením. Dovolací súd však poukazuje
na to, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z toho, že nebolo možné jednoznačne vidieť
vlastné zavinenie väzby (žalobcom), a to len preto a z dôvodov, že šlo o osobu už trestanú
alebo preto, že žalobca kládol aktívny odpor pri zadržiavam. V súvislosti so zadržaním, súd
prvej inštancie (s čím sa stotožnil i odvolací súd) uviedol, že nebolo preukázané,
že by si žalobca sám zavinil zadržanie a vzatie do väzby. Žalobca od začiatku tvrdil,
že je nevinný, a to, že sa dopustil už predtým obdobného trestného činu nemôže znamenať,
že si väzbu zavinil sám tak, ako to predpokladá ustanovenie § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003
Z. z. Súdy nižšej inštancie tiež vychádzali z inštitútu prezumpcie neviny, a to že žalobca
kládol odpor pri zadržiavaní súvisí so spôsobom zadržania, pri ktorom sa použili
donucovacie prostriedky, a keďže sa cítil nevinný (a v konečnom dôsledku nevinný aj bol),
tak sa zatknutiu prirodzene bránil... Z vykonaného dokazovania tak mali súdy
za preukázané, že predpoklad nezákonného rozhodnutia o väzbe splnený
bol, nakoľko žalobca bol rozhodnutím o väzbe vzatý do väzby, bol oslobodený
spod obžaloby a väzbu si nezavinil sám... Dovolateľka sa de facto domáha opätovného
právneho posúdenia ňou tvrdeného skutkového stavu v jej prospech.“
16. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone.
17. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu podľa § 447 písm. f)
CSP. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným a vyčerpávajúcim
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť
ako také, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. Právny názor
najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený
dostatočným spôsobom a presvedčivo.
18. Nesúhlas sťažovateľky s týmito závermi najvyššieho súdu v ústavnej sťažnosti
a nerešpektovanie ňou prezentovaného výkladu príslušných zákonných ustanovení
spomínaných zákonov ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu jasné, zrozumiteľné,
a preto aj legitímne a ústavne akceptovateľné.
19. Ústavný súd opakovane pripomína v súlade so svojou konštantnou judikatúrou,
že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd
nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu a preskúmavať
ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
I. ÚS 352/06). V tomto prípade však o takýto prípad zjavne nešlo.
20. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto jej ústavnú sťažnosť odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu