Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 598/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,

Račianska 71, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. augusta 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 18. augusta 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný

súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. žalobca domáhal proti sťažovateľke

náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov z titulu rozhodnutia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o zadržaní

a vzatí obvineného do väzby. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 17. februára 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka zaviazaná

zaplatiť žalobcovi škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ako aj nemajetkovú ujmu.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Žiline

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 420 písm. f)

a (ďalej len „“). Najvyšší súd

z dôvodu kumulácie dovolacích dôvodov uskutočnil dovolací prieskum len vo vzťahu

k a uznesením sp. zn. z 31. augusta 2018

(ďalej len „prvé uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie ako procesne neprípustné

odmietol. Proti prvému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 26. februára 2020 vyslovil porušenie práv

sťažovateľky a prvé uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd napadnutým uznesením (v poradí druhým) dovolanie [§ 421

ods. 1 písm. b) ] sťažovateľky podľa odmietol.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že „... splnila všetky podmienky

na to, aby dovolací súd pristúpil k riadnemu posúdeniu podaného dovolania.“.

Sťažovateľka zároveň uviedla, že namietala nesprávne právne posúdenie veci, konkrétne

to, „... či správanie a konanie obvineného zakladá existenciu zavinenia na vzatí

do preventívnej väzby.“. Dovolanie sťažovateľka odôvodnila tým, že „odvolací súd

nesprávne posúdil otázku existencie zavinenia žalobcu na jeho vzatí do väzby,

teda že v danej veci na vec neaplikoval znenie “.

4. Porušenie práv sťažovateľka odôvodnila striktným, formalistickým posúdením

prípustnosti dovolania, a preto navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol

nálezom: „Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom

a uznesením Najvyššieho súdu SR. sp. zn. zo dňa 18.08.2020, ktorým bolo

odmietnuté dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k.

zo dňa 31.05.2016, porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 18.08.2020,

ktorým bolo dovolanie odmietnuté, Ústavný súd SR zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie.“

II.

Právomoc ústavného súdu a predbežné prerokovanie

ústavnej sťažnosti

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť. Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd

preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade

identické (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Predmetom predbežného prerokovania bolo preskúmanie sťažovateľkou

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí tvrdenie o formalistickom

posúdení prípustnosti a na to nadväzujúce odmietnutie dovolania.

13. Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť ústavnú sťažnosť sťažovateľa, je jej zjavná neopodstatnenosť. O zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti ide, keď namietaným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(, , , , ). K iným dôvodom,

ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne

patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, ). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať

taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

14. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnej veci uskutočniť dovolacie konanie,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu (aj keď toto posúdenie najvyšším súdom je z hľadiska jeho ústavnej

udržateľnosti preskúmateľné ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti ako v tomto

prípade). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

15. K sťažovateľkou namietanej prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b)

najvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil mimoriadny význam obsahu pojmu

„právna otázka“ a tiež spôsobu, akým dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje

v dovolaní. Zároveň poukázal na to, že v prípade absencie vymedzenia právnej otázky

a nekonkretizovania podstaty právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť

ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok,

ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd, inak by uskutočnil procesne

neprípustný svojvoľný dovolací prieskum priečiaci sa nielen novej koncepcii právnej úpravy

dovolania a dovolacieho konania, ale aj cieľu sledovanému .

Najvyšší súd zároveň v napadnutom uznesení uviedol: „Dovolací súd si plne

uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ

by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore

s týmito princípmi ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia vyžadujú

istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana

vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.“ Vo vzťahu k nastolenej právnej otázke

sťažovateľky konkrétne najvyšší súd uviedol: „Dovolateľka uviedla, že správanie

obvineného (žalobcu) bolo pri zadržiavaní agresívne, tento kládol aktívny odpor, pričom

sa v tom čase nachádzal v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia

slobody, ako aj to, že žalobca už bol nepodmienečne odsúdený za obdobný trestný čin. Mala

teda za to, že väzbu si spôsobil vlastným zavinením. Dovolací súd však poukazuje

na to, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z toho, že nebolo možné jednoznačne vidieť

vlastné zavinenie väzby (žalobcom), a to len preto a z dôvodov, že šlo o osobu už trestanú

alebo preto, že žalobca kládol aktívny odpor pri zadržiavam. V súvislosti so zadržaním, súd

prvej inštancie (s čím sa stotožnil i odvolací súd) uviedol, že nebolo preukázané,

že by si žalobca sám zavinil zadržanie a vzatie do väzby. Žalobca od začiatku tvrdil,

že je nevinný, a to, že sa dopustil už predtým obdobného trestného činu nemôže znamenať,

že si väzbu zavinil sám tak, ako to predpokladá ustanovenie

Z. z. Súdy nižšej inštancie tiež vychádzali z inštitútu prezumpcie neviny, a to že žalobca

kládol odpor pri zadržiavaní súvisí so spôsobom zadržania, pri ktorom sa použili

donucovacie prostriedky, a keďže sa cítil nevinný (a v konečnom dôsledku nevinný aj bol),

tak sa zatknutiu prirodzene bránil... Z vykonaného dokazovania tak mali súdy

za preukázané, že predpoklad nezákonného rozhodnutia o väzbe splnený

bol, nakoľko žalobca bol rozhodnutím o väzbe vzatý do väzby, bol oslobodený

spod obžaloby a väzbu si nezavinil sám... Dovolateľka sa de facto domáha opätovného

právneho posúdenia ňou tvrdeného skutkového stavu v jej prospech.“

16. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone.

17. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu podľa § 447 písm. f)

. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným a vyčerpávajúcim

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť

ako také, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. Právny názor

najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený

dostatočným spôsobom a presvedčivo.

18. Nesúhlas sťažovateľky s týmito závermi najvyššieho súdu v ústavnej sťažnosti

a nerešpektovanie ňou prezentovaného výkladu príslušných zákonných ustanovení

spomínaných zákonov ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu jasné, zrozumiteľné,

a preto aj legitímne a ústavne akceptovateľné.

19. Ústavný súd opakovane pripomína v súlade so svojou konštantnou judikatúrou,

že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd

nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu a preskúmavať

ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ,

). V tomto prípade však o takýto prípad zjavne nešlo.

20. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto jej ústavnú sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu