Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 444/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky

Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. januára 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. januára 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 z 19. novembra 2019 prijal podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky

Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou sporu v postavení žalovanej v konaní vedenom Okresným súdom Martin (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. o náhradu škody a nemajetkovej ujmy

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov proti

, , (ďalej len „žalobca“).

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. februára 2016 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím v sume 300 € a nemajetkovú ujmu v sume 13 000 €.

4. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania podaného

sťažovateľkou rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2016 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil.

5. Sťažovateľka podala najvyššiemu súdu 7. júla 2016 dovolanie proti rozsudku

krajského súdu vo vzťahu k výroku, ktorým krajský súd potvrdil výrok rozsudku okresného

súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume 13 000 € podľa § 420 písm. f) a § 421

ods. 1 písm. b) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“).

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol.

Ako vyplýva z bodu 30 napadnutého uznesenia, najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie

sťažovateľky nie je podľa prípustné, a preto ho odmietol podľa

písm. c) .

7. Sťažovateľka k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa

namieta, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že neakceptoval jej

stanovisko zo 4. júla 2017, ktorým „požiadala“ najvyšší súd, aby posúdil ňou podané

dovolanie len v zmysle . Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje,

že týmto podaním reagovala na názor veľkého senátu najvyššieho súdu vyjadreného

v rozhodnutí sp. zn. z 19. apríla 2017 o zákaze kumulácie dovolacích

dôvodov v zmysle a a snažila sa predísť „formalistickému“

odmietnutiu dovolania.

8. Najvyšší súd neakceptoval „stanovisko“ sťažovateľky na preskúmanie

podaného dovolania len z dôvodu podľa a s odkazom

na záväznosť právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. apríla 2017 pristúpil k preskúmaniu dovolania len z dôvodu

podľa , pričom s poukazom na zjednocujúce stanovisko R 2/2016 dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

9. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania s poukazom na možnosť jeho preskúmania len z dôvodu podľa § 420 písm. f)

za prejav neprípustného formalizmu, ktorého následkom je odopretie spravodlivosti.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a uznesením

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 31.01.2018, ktorým bolo odmietnuté

dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. zo dňa 31.05.2016

a Okresného súdu Martin, č. k. zo dňa 17.02.2016, porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 31.01.2018, ktorým

bolo dovolanie odmietnuté, Ústavný súd SR zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Vyjadrenie odporcu, replika sťažovateľky a upovedomenie zúčastnenej osoby

11. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd

na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby ústavnému súdu oznámil, či

trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

12. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v prípise sp. zn. KP 3/2019 z 15. januára 2020

uviedla, že v tejto veci súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. K okolnostiam danej

veci uviedla: „... Najvyšší súd SR v danej veci redukciu dovolacích dôvodov považoval

za zmenu dovolacieho dôvodu, ku ktorej neprihliadol, keďže bola uskutočnená po zákonom

stanovenej lehote. Či ide skutočne o zmenu dovolacích dôvodov alebo len kvantitatívne

obmedzenie, ktoré pripúšťa aj právna teória, bude otázkou, ktorej vyriešenie ústavným

súdom bude prínosom aj pre ďalšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Pre úplnosť

treba uviesť, že v kontexte s vyriešenou otázkou prípustnosti dovolacích dôvodov iné

dovolacie senáty na redukciu dovolacích dôvodov prihliadali a rešpektujúc dispozičnú

zásadu vyplývajúcu z tento procesný úkon v zásade akceptovali.

Dovolací súd sa preto podanými dovolaniami z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného

podľa § 420 písm. f) nezaoberal, ale vychádzal z toho, že je nimi uplatnený len dovolací

dôvod podľa , t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom

(napr. , )...“

13. Sťažovateľka vo svojom stanovisku z 12. februára 2020 uviedla, že vyjadrenie

najvyššieho súdu podporuje dôvodnosť podanej ústavnej sťažnosti a zároveň ústavnému

súdu oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

15. Ústavný súd v zmysle zaslal 6. decembra 2019

žalobcovi ako zúčastnenej osobe upovedomenie o podanej ústavnej sťažnosti s možnosťou

vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní. Zásielka sa ústavnému súdu vrátila 16. decembra 2019

s uvedením, že adresát je neznámy. Ústavný súd prípisom z 15. januára 2020

zisťoval v registri obyvateľov Slovenskej republiky vedenom Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky adresu žalobcu. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky prípisom

z 24. januára 2020 oznámilo ústavnému súdu, že žalobca má trvalý pobyt evidovaný

na . Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd na túto adresu žalobcu

zaslal upovedomenie, ktoré sa mu vrátilo (z dôvodu adresát neznámy, pozn.), zásielku

žalobcovi opakovane nedoručoval.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ,

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

18. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

19. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší

aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa

povaha zásahu.

20. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

21. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

22. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného

práva podľa , podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci

ústavným súdom

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, , ,

, ).

25. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

26. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá tiež právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento

článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv

a záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo

na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom)

len jedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). Uvedené platí

mutatis mutandis aj o práve zahájiť dovolacie konanie. K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

27. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu ( , , ), z ktorej okrem iného

vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv

fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“

(, ). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (, , , ,

).

28. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, úlohou ústavného súdu bolo

posúdiť námietky sťažovateľky uplatnené v ústavnej sťažnosti, v ktorej argumentuje,

že napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu jej základného práva

podľa a jej práva podľa dohovoru.

29. Základom sťažovateľkinej argumentácie je tvrdenie, že najvyšší súd porušil

označené práva z dôvodu, že neakceptoval jej stanovisko na preskúmanie podaného

dovolania len z dôvodu podľa zo 4. júla 2017, v ktorom práve

s poukazom na právny názor o neprípustnosti kumulácie dôvodov dovolania v zmysle § 420

a prijatý v rozhodnutí veľkého senátu (ktoré bolo vydané až po podaní

dovolania, pozn.) uviedla, že netrvá na dovolacom dôvode podľa ,

a požiadala dovolací súd, aby posúdil podané dovolanie len v zmysle § 421 ods. 1 písm. b)

. Sťažovateľka zdôrazňuje, že jej snahou bolo prostredníctvom svojho dispozičného

oprávnenia ako strany sporu zúžením (nie doplnením ani zmenou) dovolacích dôvodov

zosúladiť stav so záväzným právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí veľkého senátu

najvyššieho súdu vydanom po ňou podanom dovolaní. Zároveň jej snahou bolo týmto

úkonom predísť formalistickému odmietnutiu dovolania. Následne najvyšší súd preskúmal

dovolanie vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa , vzhľadom na zákaz

kumulácie dovolacích dôvodov však dovolanie v časti, v ktorej argumentovala jeho

prípustnosťou podľa , nepreskúmal.

30. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že sťažovateľka prípustnosť

a dôvodnosť dovolania vyvodzovala pôvodne z a zároveň z

písm. b) . Poukázal na stanovisko sťažovateľky zo 4. júla 2017, ktorým uviedla,

že netrvá na dovolacom dôvode podľa a žiada dovolací súd, aby posúdil

predmetné dovolanie v zmysle v spojení s . V tejto

súvislosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza: „... Nakoľko žalovaný

dovolací dôvod upravil až dňa 7. júla 2017, učinil tak po márnom uplynutí lehoty

na podanie dovolania, a teda dovolací súd nemohol na takúto úpravu prihliadať...

... Z ustanovení , ktoré sa vzťahujú na dovolacie

konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti

dovolania v zmysle , ako aj v zmysle ...

... Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle

týchto ustanovení bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017, sp. zn. konštatoval, že:

a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná,

b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených

ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska , c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady

zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej

vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste...

... Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu sú senáty najvyššieho súdu viazané

( veta prvá )...

... Trojčlenný senát 1 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými

v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalovaného len

podľa ustanovenia (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania

z hľadiska )...“

31. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd preskúmal dovolanie len

z hľadiska , vychádzajúc z právneho názoru o zákaze kumulácie

dovolacích dôvodov vyjadreného v uznesení veľkého senátu sp. zn.

z 19. apríla 2017 (ktoré bolo vydané až po podaní dovolania sťažovateľkou, pozn.),

v ktorom veľký senát uviedol:

„... Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná.

... Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených

ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska .

... Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až

f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“

32. Veľký senát najvyššieho súdu zmenil právny názor týkajúci sa zákazu kumulácie

dovolacích dôvodov a uznesením sp. zn. z 21. marca 2018 rozhodol:

„Kumulácia dovolacích dôvodov podľa a je prípustná.“

33. Napokon o otázke zákazu kumulácie dovolacích dôvodov ústavný súd

vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu uznesením

sp. zn. PLz. z 25. apríla 2018 rozhodol:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

34. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd uvádza, že právny názor

najvyššieho súdu o zákaze kumulácie dovolacích dôvodov podľa a podľa

, na ktorom je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, je arbitrárny a ústavne

nesúladný.

35. K vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu, v ktorom uviedla, že pre ďalšiu

rozhodovaciu prax všeobecných súdov bude prínosom vyriešenie otázky, či v danom

prípade „ide skutočne o zmenu dovolacích dôvodov alebo len kvantitatívne obmedzenie,

ktoré pripúšťa aj právna teória“, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že

v prejednávanej veci je z ústavnoprávneho hľadiska v kontexte vysloveného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôležité, že najvyšší súd pri posudzovaní stanoviska

sťažovateľky zo 4. júla 2017 nevzal do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka žiadala

o posúdenie dovolania už len z dôvodu podľa v príčinnej

súvislosti so skutočnosťou, že až po podaní dovolania bolo veľkým senátom prijaté

zjednocujúce stanovisko o nemožnosti kumulácie dovolacích dôvod a len z dôvodu, aby

predišla „formalistickému odmietnutiu“ jej dovolania. Uvedené vyplýva zo stanoviska

sťažovateľky zo 4. júla 2017, ktoré tvorí prílohu jej ústavnej sťažnosti. Z ústavnoprávneho

hľadiska je teda pre vec podstatné, že najvyšší súd sa nezaoberal prípustnosťou dovolania

sťažovateľky z hľadiska .

36. Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

37. Keďže najvyšší súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľky

podľa a právo podľa dohovoru, ústavný súd zrušil toto

rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a vo veci

opäť rozhodnúť.

V.

Trovy konania

38. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

39. Trovy konania si sťažovateľka neuplatnila, preto o nich ústavný súd

nerozhodoval.

40. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu