Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 33/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Katarínou Turanskou, Štúrovo námestie 13B, Martin, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. marca 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom

postavení žalobcu sa v konaní vedenom na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“)

proti žalovanému Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky pôvodne domáhal náhrady škody vo výške 2 423 138,27 € (neskôr sťažovateľ

vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 1 255 482,98 € späť) spôsobenej nezákonným

rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom. Na pojednávaní, ktoré sa na okresnom súde konalo 28. októbra 2015,

sťažovateľ zobral späť žalobu v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, v nadväznosti na to okresný súd uznesením sp. zn.

z 28. októbra 2015 konanie v časti o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

zastavil.

2.1 Rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2016 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1 255 482,98 €

s príslušenstvom zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

3. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. z 9. júna 2016 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti potvrdil.

4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

prípustnosť ktorého vyvodzoval z a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

4.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa ako neprípustné

odmietol podľa . V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd

poukázal na svoje rozhodnutia, v ktorých už riešil otázku súbežného uplatnenia prípustnosti

dovolania podľa a a z ktorých vyplýva, že „súčasná existencia

všetkých týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje.

Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je

rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálené a zároveň, že dovolacím súdom

nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne.“. Najvyšší súd zároveň v odôvodnení

napadnutého uznesenia poukázal na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017 (ďalej len „uznesenie veľkého

senátu najvyššieho súdu“), v ktorom sa zaoberal otázkou súbežného uplatnenia prípustnosti

dovolania a konštatoval (bod 36 uznesenia), že „zásada, podľa ktorej dovolateľ nemôže

uplatniť popri sebe viaceré, navzájom protichodné alebo logicky sa vylučujúce dôvody

prípustnosti dovolania, sa neuplatňuje iba vo vzájomnom (horizontálnom) vzťahu

ustanovení a , ale tiež vo vnútri týchto ustanovení [vo vertikálnom

usporiadaní jednotlivých dôvodov prípustnosti dovolania v rámci toho istého ustanovenia

(samostatne v rámci a v rámci )].“. Vec prejednávajúci trojčlenný

senát najvyššieho súdu skúmal prípustnosť dovolania sťažovateľa len podľa § 421 ods. 1

písm. a) [nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska

písm. b) ].

5. Porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti

vidí v rozhodnutí najvyššieho súdu nezaoberať sa prípustnosťou jeho dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. b) z dôvodov uvedených v bode 4 odôvodnenia, v nadväznosti na čo

v ústavnej sťažnosti tvrdí, že v danom prípade existovali dve právne otázky, od vyriešenia

ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a z ktorých sťažovateľ vyvodzoval

prípustnosť dovolania, z ktorých jedna už ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu

vyriešená bola (otázka týkajúca sa škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom), kým druhá, naopak, nie (otázka týkajúca sa škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a súčasne nezákonnými

rozhodnutiami, ktoré boli vydané v osobitnom konaní o proteste prokurátora). Práve

v prípade takejto kumulácie rozhodných právnych otázok odôvodnenie prípustnosti

dovolania dvoma zdanlivo nezlučiteľnými dôvodmi podľa názoru sťažovateľa vylúčené nie

je. Sťažovateľ zároveň v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom

rozhodnutí riadil právnymi závermi vyplývajúcimi z uznesenia veľkého senátu najvyššieho

súdu, ktoré bolo prijaté až po podaní dovolania sťažovateľom a právne závery z ktorého boli

následne prekonané v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. marca 2018.

6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na základného práva

na súdnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19.03.2018, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi, priznáva finančné zadosťučinenie

vo výške 100.000EUR (slovom stotisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania v sume

390,50EUR (tristodeväťdesiat eur päťdesiat centov) na účet právneho zástupcu...“

7. Sťažovateľ svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 100 000 € v zásadnom odôvodňuje takto: „... konanie, ktoré trvá už extrémne dlho,

ho vyčerpáva nie len po finančnej stránke, ale najmä po stránke osobnostnej

a v neposlednom rade i psychickej. Rovnako je dôležitá aj výška škody, ktorá bola

spôsobená sťažovateľovi a ktorá je v tomto prípade značná. Sťažovateľ nemal takmer 12

rokov vydané stavebné povolenie, aj keď podmienky na to splnené boli a následne pri

domáhaní svojho práva opäť súdy porušili jeho základné ľudské práva a slobody.

V neposlednom rade uvádzame, že sťažovateľ už stratil vieru v to, že dosiahne spravodlivosť

a tak stráca i vieru v konanie štátnych i súdnych orgánov.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Ústavný súd považuje za potrebné ozrejmiť, že právna vec sťažovateľa bola

pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie

sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X ods. 5 písm. b)

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola táto vec prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý v zmysle čl. II bodu 3

rozvrhu práce pracuje vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa (sudca spravodajca).

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

16. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). K rovnakému

záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným porušením čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ktorý svojím obsahom zodpovedá zneniu .

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ).

18. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

19. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú

udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý za relevantnú považoval len jednu

právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uvedenú

sťažovateľom v dovolaní, od ktorej sťažovateľ súčasne vyvodzoval prípustnosť dovolania

podľa a , a právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento

vyjadril vo svojom napadnutom uznesení a podľa ktorého sa prípustnosť dovolania

vyvodzovaná súčasne z a bez ďalšieho z povahy veci vylučuje.

20. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnej veci uskutočniť dovolacie konanie, patrí

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu (aj keď toto posúdenie najvyšším súdom je z hľadiska jeho ústavnej

udržateľnosti preskúmateľné ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti ako v tomto

prípade). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

21. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone.

22. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu podľa § 447 písm. c)

. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne

neprípustné. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo.

23. Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ

prípustnosť dovolania vyvodzoval z a .

23.1 Existenciu dôvodu prípustnosti dovolania podľa

sťažovateľ odôvodnil tým, že súdy sa v danom prípade odklonili od ustálenej súdnej praxe

dovolacieho súdu, konkrétne od rozhodnutí najvyššieho súdu vo veciach sp. zn.

a , v ktorých sa najvyšší súd zaoberal pojmom nesprávny

úradný postup.

23.2 Existenciu dôvodu prípustnosti dovolania podľa

sťažovateľ odôvodnil tým, že v danom prípade existovala právna otázka, ktorá ešte nebola

riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, konkrétne právna otázka, pri riešení ktorej by

dovolací súd rozhodol „vo veci škody spôsobenej pri výkone verejne moci nesprávnym

úradným postupom a súčasne vyriešil aj otázku nezákonných rozhodnutí.“.

24. Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd

považoval za relevantnú otázku uvádzanú sťažovateľom v dovolaní vo vzťahu k § 421

ods. 1 písm. a) , ako aj vo vzťahu k otázku vzniku škody

v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov v stavebnom konaní.

25. K námietke sťažovateľa, že v danom prípade existovali dve právne otázky,

z ktorých sťažovateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania, z ktorých jedna už ustálenou

rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená bola [otázka týkajúca sa vzniku škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom – vo vzťahu k § 421

ods. 1 písm. a) ], kým druhá, naopak, nie [otázka týkajúca sa vzniku škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a súčasne nezákonnými

rozhodnutiami, ktoré boli vydané v osobitnom konaní o proteste prokurátora – vo vzťahu

k ], ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom tento uvádza (bod 10.1): «Pre spresnenie treba

uviesť, že žalobca v prvom odseku textovej časti dovolania spomenul aj otázku škody

spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami. Dovolací súd preto pripomína, že žalobca sám

podaním z 28. októbra 2015 „vzal žalobu späť v časti o náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím“ a od tohto procesného úkonu už svoj nárok na náhradu škody

v ďalšom nevyvodzoval zo skutkových okolností, ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska

uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu.

V nadväznosti na túto zmenu postoja žalobcu sa už ani rozhodnutie odvolacieho súdu

nezaoberalo bližšie otázkou, či žalobcom tvrdenú škodu spôsobilo nezákonné rozhodnutie

orgánu štátu. Predmetná otázka preto nie je v dovolacom konaní relevantná z hľadiska

.»

25.1 Ústavný súd konštatuje, že môžu vzniknúť situácie, keď rozhodnutie

odvolacieho súdu bude závisieť od vyriešenia až dvoch, prípadne viacerých právnych

otázok, z ktorých jedna už ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená bola

(a odvolací súd sa mal od takéhoto ustáleného riešenia pri rozhodovaní dovolaním

napádaným rozhodnutím odkloniť), kým druhá, naopak, nie. V danom prípade však takáto

situácia zjavne nenastala. S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že tým, že sa dovolací súd

nezaoberal otázkou vzniku sťažovateľom tvrdenej škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom a súčasne nezákonnými rozhodnutiami, ktoré boli vydané v osobitnom konaní

o proteste prokurátora tak, ako to namieta sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, nedošlo zo strany

najvyššieho súdu k porušeniu sťažovateľom označených práv.

26. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, ktorý v rámci svojej sťažnostnej

argumentácie spochybňuje ústavnú udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý

tento vyjadril vo svojom napadnutom uznesení a podľa ktorého je vylúčené súbežné

uplatnenie prípustnosti dovolania podľa a , ústavný súd

poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom uviedol,

že «vec prejednávajúci senát, ktorý sa stotožnil s týmito právnymi názormi (právny názor

uvedený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. , pozn.), nadväzujúc na ne

dodáva, že pokiaľ procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania tvrdiac, že určitá

právna otázka už bola dovolacím súdom vyriešená a zvolené riešenie sa stalo súčasťou

„ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ od ktorej sa odvolací súd odklonil (§ 421

ods. 1 písm. a/ ), je len logické, že zároveň nemôže úspešne argumentovať tým, že tá istá

otázka ešte nebola dovolacím súdom vyriešená ( ) alebo že je

rozhodovaná (riešená) rozdielne ( ).». Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia je ďalej zrejmé, že sťažovateľ v dovolaní poukazuje na iné rozhodnutia

najvyššieho súdu, od ktorých sa odvolací súd a súd prvej inštancie mali pri rozhodovaní

odkloniť. Najvyšší súd, vychádzajúc aj z obsahu dovolania, posudzoval prípustnosť

dovolania práve podľa (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), čím bez ďalšieho logicky vylúčil možnosť v prípade

sťažovateľa posudzovať jeho dovolanie podľa (rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená), a svoj postoj k sťažovateľom uplatnenému dôvodu

prípustnosti podľa dostatočne a presvedčivo odôvodnil

v napadnutom uznesení (aj v časti citovanej v tomto bode odôvodnenia). Najvyšší súd

pristúpil k riešeniu dotknutej otázky materiálne a v prospech dovolateľa (sťažovateľa),

keďže súbežné priradenie dvoch dôvodov dovolania k tej istej dovolateľom tvrdenej chybe

rozhodnutia nepovažoval za zákonu nezodpovedajúce vymedzenie dovolacích dôvodov

[ ] a kumulatívne namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu vecne skúmal, a to s negatívnym výsledkom (body 18 a 19 napadnutého

uznesenia).

27. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí riadil

právnymi závermi vyplývajúcimi z uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu, ktoré bolo

prijaté až po podaní dovolania sťažovateľom a právne závery z ktorého boli následne

prekonané v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2018, k tomu ústavný súd uvádza nasledujúce skutočnosti.

27.1 V uznesení veľkého senátu najvyšší súd vyslovil právny názor, že „kumulácia

dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná. Ak sú

v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení,

dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti

dovolania z hľadiska . Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti

uvedené v až f) , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej

vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“. Uvedené

rozhodnutie najvyššieho súdu sa týka neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania v horizontálnej rovine, a to v zmysle a , a zároveň

neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania vo vertikálnej rovine vo vzťahu

k až f) s tým následkom, že ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody

prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , resp.

ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f) ,

dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste. Neprípustnosť kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania vo vertikálnej rovine vo vzťahu k až c) uznesením veľkého

senátu najvyššieho súdu nebola vyslovená judikatúrne (v texte tzv. právnej vety), keďže

nemožnosť uplatňovať popri sebe dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.

a) až c) sa aj bez toho logicky s poukazom na obsah jednotlivých dôvodov vylučuje

(čo platí aj aktuálne). Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje na odôvodnenie

uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu (bod 36 uznesenia), v ktorom vyslovil,

že „zásada, podľa ktorej dovolateľ nemôže uplatniť popri sebe viaceré, navzájom

protichodné alebo logicky sa vylučujúce dôvody prípustnosti dovolania, sa neuplatňuje iba

vo vzájomnom (horizontálnom) vzťahu ustanovení a , ale tiež vo vnútri

týchto ustanovení [vo vertikálnom usporiadaní jednotlivých dôvodov prípustnosti dovolania

v rámci toho istého ustanovenia (samostatne v rámci a v rámci )]“,

teda vyslovil záver, že dôvody prípustnosti dovolania podľa až c)

sa z povahy veci logicky vylučujú, a z obsahu uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu

nevyplýva, že by sa v prípade, ak sú v dovolaní vymedzené viaceré dôvody prípustnosti

dovolania uvedené v až c) , dovolací súd pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzil výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie toho

dôvodu, ktorý je v tomto ustanovení uvedený na prednejšom mieste (čo ani v dotknutom

prípade najvyšší súd neurobil, keďže pri identifikácii dôvodu dovolania vychádzal z obsahu

dovolacej námietky označujúcej referenčné rozhodnutia dovolacieho súdu).

27.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že tým, že najvyšší súd v rámci

odôvodnenia svojho napadnutého uznesenia v otázke skúmania prípustnosti kumulácie

dôvodov prípustnosti dovolania podľa a poukázal okrem iného

aj na uznesenie veľkého senátu (bod 36 uznesenia), v ktorom najvyšší súd dospel

k rovnakému názoru, k akému dospel aj napr. v konaní sp. zn. , teda

k logickej nemožnosti uplatňovať popri sebe dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. a) až c) , nedošlo k zásahu do sťažovateľom označených práv. S poukazom

na uvedené tak na prípad sťažovateľa nemá vplyv ani uznesenie veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2018,

ktorým bol prekonaný právny názor týkajúci sa neprípustnosti kumulácie dôvodov

prípustnosti dovolania v horizontálnej rovine, a to v zmysle a ,

a zároveň neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania vo vertikálnej rovine

vo vzťahu k až f) vyjadrený v uznesení veľkého senátu najvyššieho

súdu.

28. Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho

závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

29. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

30. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, )

31. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2020

Miroslav DURIŠ

predseda senátu