Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)d66/365022.6cd17a.pdf
PDF · 115.67 KB
No categories available
6Cdo/250/2010
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machynika,
v právnej veci ţalobcov 1/ Ing. F. B., bývajúceho v R. a 2/ Ing. Ľ. B., bývajúceho v R.,
v dovolacom konaní zastúpených JUDr. E. K., advokátom so sídlom v K., proti ţalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody, ktorá vec bola vedená na Okresnom súde
Košice - okolie pod sp.zn. 15 C 27/2078, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 10. júna 2010 sp.zn. 2 Co 21/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou sa ţalobcovia domáhali, aby súd uloţil ţalovanej povinnosť nahradiť im
škodu [ţalobcovi 1/ v sume 2 706 038,-- Sk (89 824 €) a ţalobcovi 2/ v sume 541 392,-- Sk
(17 970,9 €)] spôsobenú nesprávnym úradným postupom správcu dane pri vyhľadávaní,
zabezpečovaní, vykonávaní a pri hodnotení dôkazov v daňovom konaní.
Okresný súd Košice - okolie (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 14. októbra 2009
č.k.15 C 27/2008-138 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1/ 89 824 € a ţalobcovi 2/
17 970 € „s úrokom vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky
Slovenska SR platnej v deň zaplatenia uvedenej sumy“. V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol
a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal
z toho, ţe postup správcu dane v daňovom konaní bol v rozpore so zákonom, pretoţe správca
dane neodstránil rozpory v zisteniach o spôsoboch dodávky tovarov, ani rozpory
vo výpovediach účastníkov daňového konania a svedkov vypočutých v tomto konaní. Úsilie
ţalobcov o dosiahnutie nápravy a zrušenie rozhodnutí (dodatočných daňových výmerov)
zostalo bezvýsledné. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, ţe sú splnené všetky
predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.
Krajský súd v Košiciach (dovolací súd) rozsudkom z 10. júna 2010 sp.zn.
2 Co 21/2010, konajúci o odvolaní ţalovanej proti tej časti rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorou bolo ţalobe vyhovené, rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti zmenil
tak, ţe ţalobu zamietol a vo výroku o trovách konania zmenil tak, ţe ţalobcom uloţil
povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania v sume 135,96 €. Náhradu trov
odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel
k záveru, ţe ţaloba o náhradu škody štátom nie je dôvodná, pretoţe nesprávny postup správcu
dane nemal za následok vznik škody. Výsledkom činnosti správcu dane boli rozhodnutia
o dodatočnom vyrubení daní, ktoré neboli príslušným orgánom zrušené.
Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalobcovia podali dovolanie. Navrhli napadnuté
rozhodnutie zmeniť tak, ţe ţalovanej sa uloţí povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1/ 89 824 €
a ţalobcovi 2/ 17 970 €, obidvom spolu s úrokom z omeškania a s náhradou trov konania.
Dovolanie odôvodnili tým, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Podľa ţalobcov bol prístup odvolacieho súdu k posúdeniu veci čisto formálny a teda
„v rozpore s materiálnou koncepciou právneho štátu“. Z ustanovenia „§ 247 ods. 1 O.s.p.“
predsa vyplýva, ţe v súvislosti so zákonnosťou rozhodnutia správneho orgánu je potrebné
skúmať aj zákonnosť jeho postupu, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádza. Ţalobcovia
v dovolaní potom zopakovali dôvody, z ktorých majú za to, ţe postup správcu dane bol
v konaní nesprávny a nedôsledný. Tvrdia, ţe ak by k nesprávnemu úradnému postupu správcu
dane nedošlo, bol by výrok jeho rozhodnutia odlišný. „Daňová kontrola vykonaná
nezákonným spôsobom nemôţe zakladať ţiadne zákonné práva a nie je moţné ukončiť ju
zákonným rozhodnutím.“ Podľa ţalobcov naostatok „medzi nesprávnym úradným postupom
v priebehu daňovej kontroly a škodou je priama, bezprostredná, neprerušená, vecná, nie
sprostredkovaná, príčinná súvislosť. Nebyť nesprávneho úradného postupu, ako uvádza
okresný súd, ku škode by nedošlo.“ Zo zákona č. 58/1969 Zb. napokon explicitne nevyplýva,
ţe ak výsledkom činnosti nejakého orgánu je vydanie rozhodnutia, potom súd nemôţe skúmať
splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom. „Ak rozhodnutie, ktoré v dôsledku uplynutia lehôt nie je moţné zrušiť
a takému rozhodnutiu evidentne predchádzal nesprávny úradný postup, potom reálne
uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR je moţné zabezpečiť len
uplatnením práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.“
Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcov „odmietnuť“.
Dovolací súd konajúci o dovolaní ţalobcov, po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas
(§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen
rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Ţalobcovia vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietali a v dovolacom konaní
ţiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, keď na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý ţalobcovia v dovolaní uplatňujú,
vrátane jeho obsahového vymedzenia. Dospel k záveru, ţe obsah ich dovolania nie je
spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska
dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.
Vzhľadom na čas vzniku ţalobcami tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle
ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, posúdiť podľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej aj ako
„zákon“), tak ako to súdy niţších stupňov správne aj urobili.
Podľa § 1 ods. 1, prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym
notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej
v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo
orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Podľa § 1 ods. 2 zákona zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemoţno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody
nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci
o náhrade škody viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1
moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným
bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku
(§ 3) zrušené alebo zmenené.
Podľa § 18 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zákona zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemoţno zbaviť.
Zákon č. 58/1959 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými
orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím podľa § 1-17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu
nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej
veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak
o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa ustanovenia § 4 zákona je
nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu
na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik
zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č 58/1969 Zb. teda predpokladá
zistenie, ţe rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia,
lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho
zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav.
Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd
rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1 zákona), a tento súd musí vychádzať
zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa drţať jeho výroku, ţe napadnuté
rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôţe sám otázku
jeho nezákonnosti v ţiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O.s.p.).
Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18-19 zákona) je spojená
s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý
s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným
v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, ţe úkony
tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom
súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia,
prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát podľa
uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, ţe poškodenému vznikla škoda, ktorá je
v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je neprávnym postup orgánu štátu
so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za
tým účelom zhromaţďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné
nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejaví práve
v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môţu byť hodnotené len podľa
§ 1 – 17 zákona č. 58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona
teda nie je moţné povaţovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, ţe štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a ţe v dôsledku toho
je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne ţe malo byť vydané
v inej podobe či za iných okolností.
Činnosť správcu dane pri vyhľadávaní, zabezpečovaní, vykonávaní a pri hodnotení
dôkazov v daňovom konaní po vykonaní opakovanej daňovej kontroly, správnosť ktorej
ţalobcovia spochybňujú, priamo smerovala k vydaniu rozhodnutí – dodatočných platobných
výmerov. Prípadný nedostatok pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa teda potom
prejavil práve v obsahu týchto rozhodnutí a z hľadiska zodpovednosti štátu mohol byť
hodnotený len podľa § 1 – 17 zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, a nie podľa § 18-19 tohto zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
V posudzovanej veci však ţaloba k uplatneniu tejto formy zodpovednosti štátu za
škodu nesmeruje, ţalobcovia nárok predbeţne neprejednali v zmysle § 9 zákona a dodatočné
platobné výmery neboli orgánom najbliţšie nadriadeným správcovi dane ani súdom v konaní
o ţalobách proti nim zrušené; Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkami z 28. februára
2002 sp.n. 7 Sţ 154/01, 7 Sţ 156/01, z 28. februára 2002 sp.zn. 7 Sţ 155/01 a z 28. februára
2002 sp.zn. 7 Sţ 157/01 ţaloby ţalobcov zamietol.
Keďţe odvolací súd na daný skutkový stav pouţil správny právny predpis, tento aj
správne vyloţil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze pouţitého právneho predpisu, je
jeho rozsudok z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
správny. Nakoľko nebolo zistené, ţe by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou
uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd dovolanie ţalobcov podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
rozsudkom zamietol.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd ale ţalovanej nepriznal náhradu trov, pretoţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová