Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-60-2024.pdf
PDF · 155.34 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
SK-3C/42/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody za užívanie bytu vo výške 50 800 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 958,18 eura, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. SK-3C/42/2020-67 zo dňa 29.02.2024, takto jednomyseľne
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým medzitýmnym rozsudkom vo výroku I. vyslovil, že právny nárok žalobcu je čo do základu daný. Vo výroku II. vyslovil, že o výške nároku a o trovách celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“); § 2 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 78 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.“); čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR; čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; § 60, § 73, § 135 ods. 1, § 214 ods. 1 až 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Z odôvodnenia napadnutého medzitýmneho rozsudku vyplýva, že pôvodní žalobcovia A. B. C., D. C. a F. G. C. sa žalobou podanou dňa 11.11.2009 domáhali proti žalovanej zaplatenia škody a nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnili tým, že žalobca A. B. C. dňa 18.5.2006 uzavrel so spoločnosťou Danubia Financial s.r.o., Svetlá 1, 811 02 Bratislava, zmluvu o úvere č. XXXXXX znejúcu na sumu 50 000,- Sk. V skutočnosti prevzal žalobca od veriteľa sumu 47 000,- Sk. Zmluva bola zabezpečená Zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva, t. j. prevodom vlastníckeho práva k bytu na ul. H. XX (t. č. po premenovaní názvu ulíc a prečíslovaní č. domu, na ul. D. XX), ktorého vlastníkom bol žalobca. Žalobca previedol svoje vlastnícke právo na účel zabezpečenia záväzku na veriteľa. Žalobca splatil celkovo 2 splátky po 2 500,- Sk. Z dôvodu finančnej tiesne ďalšie splátky neuhrádzal. V predmetnom byte pred uzatvorením zmluvy o pôžičke, ako aj v čase jej splácania, t. j. 10.10.2006, nepretržite býval. Dňa 27.10.2006 vstúpili do bytu žalobcu neznámi muži, z ktorých jeden sa predstavil ako A. I. J., ktorý telefonicky privolal asistenciu polície. Následne došlo k deložovaniu zariadenia bytu, ktorého prevažná časť bola majetkom rodičov žalobcu. Napriek príchodu matky žalobcu na miesto neznámi muži vedení A. I. J., za asistencie dvoch príslušníkov polície, vynášali z predmetného
bytu veci patriace členom rodiny C.. Otec žalobcu, F. G. C., K., telefonicky informovaný manželkou a synom o prebiehajúcom deložovaní zariadenia bytu svojho syna, opakovane 3 krát telefonicky žiadal službukonajúceho operačného dôstojníka na linke 158 o ochranu a prešetrenie skutočností prebiehajúcich v byte svojho syna. Napriek ubezpečovaniu operačného dôstojníka na linke 158, že hliadku vyslal, hliadka PZ sa na miesto nedostavila. Vypratanie bytu sa uskutočnilo bez toho, aby o vyprataní rozhodol súd a aby sa výkon takéhoto súdneho rozhodnutia realizoval súdnou exekúciou. Hodnota bytu predstavovala cca 2 000 000,- Sk a oproti úveru 50 000,- Sk ide o výrazný nepomer. Veriteľ odpredal byt J. mladšiemu, ten daroval byt J. staršiemu a ten odpredal byt manželom D.. Týmito prevodmi sa situácia žalobcu skomplikovala. Nepochybne by mal lepšiu právnu pozíciu proti manželom, súčasne zapísaným ako vlastníkom v katastri nehnuteľností, ak by býval v byte, a to pokiaľ ide o namietanie ich dobromyseľnosti. Aby to mal znemožnené, prevodcovia potrebovali „čistý byt“ a k tomu im servilným spôsobom dopomohla polícia vyprataním žalobcu z obydlia. Príslušníci polície na výzvu A. I. J. doslova násilím vyvliekli D. C. z bytu žalobcu. Žalobca sa do predmetného bytu už vrátiť nemohol, nakoľko na byte A. I. J. vymenil patentné zámky a ak by žalobcu neprichýlili rodičia, je dnes na ulici ako bezdomovec. Žalobca podal na Okresnom riaditeľstve PZ, Oddelení skráteného vyšetrovania oznámenie o neoprávnenom vysťahovaní z bytu. Nekonaním polície, t. j. policajnej hliadky, ktorej asistenciu si privolal A. I. J., ale aj hliadky, ktorej zásahu sa telefonicky dožadoval otec žalobcu, došlo k porušeniu celého radu zákonov. Je zarážajúce, že dvaja príslušníci PZ SR, ktorých si privolal A. I. J., asistovali nielen pri neoprávnenej činnosti cudzích osôb v obydlí žalobcu, ale aj pri násilnom vyvliekaní matky žalobcu, D. C.. Príslušníci PZ nevykonali žiaden potrebný služobný zákrok. Došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď stáli na strane A. I. J., ktorého činnosť nebola nijako podopretá súdnym rozhodnutím, či prítomnosťou pracovníka notárskeho, či exekučného úradu. Žalobcovi tak bola spôsobená nemajetková ujma nečinnosťou orgánov Policajného zboru Slovenskej republiky, a to hliadky asistujúcej A. I. J., ako aj hliadky zabezpečujúcej zákrok po tiesňovom volaní na linku 158, a to vo výške 9 958,18 eura (300 000,- Sk) a majetková ujma za stratu bytu vo výške 66 387,84 eura (2 000 000,- Sk). Okrem toho bola žalobcovi spôsobená ujma aj tým, že v predmetnom byte od 27.10.2006 nemôže bývať a v jeho byte bývajú iné osoby bez toho, aby za to žalobcovi niečo platili. Túto ujmu žalobca vyčíslil na 400 eur mesačne od 27.10.2006, čo do 27.10.2009 predstavuje 14 400 eur a uplatňuje si aj do budúcna za každý ďalší mesiac po 400 eur až do sprístupnenia bytu na bývanie. Návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol žalovanej doručený dňa 21.5.2009. Žalovaná odmietla návrh listom č. p.: J./L. zo dňa 30.10.2009.
4. Nároky žalobcu boli uznesením Okresného súdu Svidník pod č. k. 3C/41/2018-38 zo dňa 6.10.2020 vylúčené na samostatné konanie, ktoré je vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 3C/42/2020. Predmetom konania je zaplatenie sumy 50 800 eur ako náhrady škody a sumy 9 958,18 eura ako nemajetkovej ujmy s príslušenstvom.
5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 27.10.2006 vstúpili do bytu žalobcu neznámi muži, z ktorých jeden sa predstavil ako A. I. J.. Ten následne privolal hliadku polície, podľa vyjadrenia žalovanej z dôvodu, že v byte sa nachádzajú cudzie osoby a cudzie veci pochádzajúce z trestnej činnosti (drogy). Po príchode polície muži vedení A. I. J. začali deložovať zariadenie bytu. Žalobca poprel tvrdenie žalovanej, že sa na vysťahovaní bytu s I. J. dohodol a aj z výsluchov rodičov žalobcu bolo preukázané, že žalobca ich hneď telefonicky informoval o situácii, ktorá v byte nastala a dožadoval sa od nich pomoci. Bolo preukázané a žalovaná to nepoprela, že otec žalobcu telefonicky informovaný manželkou a synom o prebiehajúcom deložovaní zariadenia bytu svojho syna, opakovane 3-krát telefonicky žiadal službukonajúceho operačného dôstojníka na linke 158 o ochranu, ale hliadka sa nedostavila, podľa vyjadrenia žalovanej z toho dôvodu, že jedna hliadka už tam bola. Z výsluchu matky žalobcu D. C. bolo preukázané, že tá sa počas deložovania opakovane dožadovala pomoci prítomných príslušníkov polície proti postupu deložujúcej skupiny vedenej A. I. J.. Z bytu ju policajti vyvliekli, čo žalovaná nepoprela, pričom uviedla, že voči matke žalobcu boli použité mierne donucovacie prostriedky. Následne neznámi muži vymenili patentný zámok na dverách bytu, byt uzamkli a odišli. Keď na miesto došiel otec žalobcu, F. G. C., po vizuálnom vyhodnotení vzniknutej škody šiel na najbližšie oddelenie PZ, kde podal trestné oznámenie a požiadal policajnú fotografickú dokumentáciu stavu deložovaného a poškodeného majetku. Túto bez možnosti spoluúčasti F. G. C. amatérsky zabezpečili náčrtom miesta uloženia a stručným zoznamom deložovaných vecí policajti z PZ na Jahodovej ul. Bratislava III. Bolo preukázané, že rodičia žalobcu večer v deň deložovania podali ďalšie trestné oznámenie na neznámych páchateľov. Neskôr o 3 dni podali tiež trestné oznámenie na činnosť v byte prítomných príslušníkov PZ, ktorí počas celého deložovania sa zdržiavali v byte žalobcu.
6. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že sporným ostal postup príslušníkov polície. Súd mal za preukázané, že príslušníci polície, a to aj napriek uzneseniu Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby zo dňa 1.10.2009, ktorým bolo trestné oznámenie otca žalobcu o tom, že príslušníci PZ boli účastní pri vypratávaní bytu žalobcu, pričom mali aktívne napomáhať novému vlastníkovi bytu pri jeho vypratávaní, odmietnuté, a výsluchu svedka F. M., ktorý si pre značný odstup času na priebeh vypratávania bytu žalobcu nespomínal, sa dopustili nesprávneho úradného postupu.
7. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná, ale aj ak spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Pretože úradný postup nie je možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje.
8. Podľa názoru súdu prvej inštancie príslušníci policajnej hliadky po zistení, že v byte žalobcu sa nenachádzajú cudzie osoby a cudzie veci pochádzajúce z trestnej činnosti (drogy) a po zistení, že by mali asistovať pri deložovaní bytu žalobcu, sa mali dožadovať od I. J., na základe čoho ide vypratávať byt žalobcu takým spôsobom, že z bytu, kde niekto býva, bez akéhokoľvek rozhodnutia vynáša nábytok na ulicu. Museli vidieť, že ani jednou zo strán nebolo zabezpečené žiadne auto, ktoré by nábytok odviezlo, nábytok bol na ulici, kde zavadzal, kde to rušilo verejný poriadok. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že príslušníci polície pasívne sledovali to, ako sa ničí, znehodnocuje majetok tým, že sa vynáša z bytu, kde žalobca býval a necháva sa na ulici bez toho, aby bol zabezpečený a že na ulici zostáva aj žalobca, a to všetko bez súdneho rozhodnutia. Podľa vyjadrenia žalovanej na miesto nebola poslaná ďalšia policajná hliadka, pretože už prítomná hliadka mala dohliadať na zákonnosť postupu pri vypratávaní. Aj z odpovede žalovanej na dotaz matky žalobcu je zrejmé, že I. J. nedodržal zákonný postup pri vypratávaní. Súd teda konštatoval, že príslušníci polície svojím konaním, keď neupozornili I. J. na tento nezákonný postup a celý čas počas vysťahovávania žalobcu sa v byte zdržiavali, ako keby dohliadali, a tým asistovali pri tomto nezákonnom vysťahovaní, postupovali jednoznačne nesprávne, pričom porušili ustanovenia § 2 a § 8 Zákona o policajnom zbore ako lex specialis.
9. Nesprávnym úradným postupom príslušníkov polície bola žalobcovi spôsobená škoda, a to za znemožnenie užívať byt, ktorý mu bol protiprávne odňatý a nemajetková ujma v súvislosti so zhoršením jeho psychického stavu. Žalobca písomnou žiadosťou svoj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom predbežne prerokoval, žalovaná žalobcovi v odpovedi uviedla, že jeho žiadosti nie je možné vyhovieť, nakoľko nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia a ani k nesprávnemu úradnému postupu. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody žalobcu treba vychádzať zo skutočnosti, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom).
10. Súd mal za preukázanú aj otázku príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného a škodou. Táto otázka je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa príčinná súvislosť zisťuje. V posudzovanej veci žalobca označil majetkovú aj nemajetkovú ujmu, ktorú požadoval od žalovanej a za príčinu vzniku tejto ujmy považoval nesprávny úradný postup príslušníkmi PZ. Otázku príčinnej súvislosti bolo preto potrebné skúmať práve vo vzťahu uvedeného nesprávneho úradného postupu príslušníkmi PZ a špecifikovanej škody a nemajetkovej ujmy. Je nepochybné, že vznik škody bol spôsobený výlučne konaním žalovanej, a preto žalovaná zodpovedá za škodu, ktorú žalobca požaduje.
11. Z dôvodu hospodárnosti konania súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že riešil otázku základu uplatneného práva žalobcu, keď právoplatné vyriešenie otázky, či právo žalobcu na náhradu škody je dané, je dôležité z hľadiska ďalšieho priebehu konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si uplatňuje právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorých výšku bude následne nutné ďalším dokazovaním zisťovať, čo si vyžiada s určitosťou ďalšie trovy konania, pričom v prípade, ak by bolo právoplatne rozhodnuté, že právo žalobcu na náhradu škody nie je dané, potom ďalšie dokazovanie vo vzťahu k výške škody by nebolo potrebné.
12. Pokiaľ ide o námietku žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, súd konštatoval, že k škode žalobcu došlo v súvislosti s plnením úloh príslušníkov PZ a v takom prípade za škodu spôsobenú pri výkone verejnej (štátnej) moci je zodpovedným subjektom priamo štát. Naviac zákon č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore ako lex specialis vo svojom ustanovení § 78 ods. 5 rozširuje, resp. precizuje nad rámec predpokladaný zákonom č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť štátu aj na škody spôsobené Policajným zborom, alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom. Uvedené neplatí len v prípade, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby, alebo oprávneného zákroku policajta. Tieto východiská sú významné aj pre záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v tomto súdnom konaní. Zodpovednosť štátu za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone štátnej moci realizovanom v rozpore s princípom legality (najmä s požiadavkou jej výkonu spôsobom ustanoveným zákonom) je zodpovednosťou upravenou v osobitnom predpise verejného práva, najmä v zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa ktorého aj súd rozhodoval. Ak je stranou súdneho konania štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná (§ 135 ods. 1 CSP). Kto za štát pred súdom koná, určuje osobitný predpis o konaní za štát (§ 73 CSP). Na základe uvedeného žalovaný subjekt je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, a teda je pasívne vecne legitimovaným v spore.
13. Vo vzťahu k trovám konania súd uviedol, že o výške nároku a o trovách celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keďže súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Žalovaná argumentovala tým, že Hliadka OO PZ Bratislava Nové Mesto - východ OR PZ Bratislava III (ďalej len „hliadka“) bola vyslaná na preverenie oznámenia na D. N. XX I. E., kde sa mala nachádzať osoba, ktorá neoprávnene užíva byt. Po príchode na miesto udalosti hliadka zistila, že oznamovateľom bol A. I. J., ktorý oznámil, že je vlastníkom bytu, v ktorom sa v tom čase nachádzal a zároveň sa preukázal aj listom vlastníctva. Do predmetného bytu sa dostavil, aby ho riadne užíval a zároveň žiadal predchádzajúceho vlastníka - žalobcu, aby ho vypratal a opustil. Žalobca však nechcel byt opustiť. A. I. J. oznámil hliadke, že má obavu, že sa v byte nachádzajú osoby a veci z trestnej činnosti (drogy) a požiadal hliadku, aby boli na mieste prítomní. Na mieste sa zároveň nachádzali aj osoby, ktoré si A. I. J. zavolal na pomoc pri vysťahovávaní predmetného bytu. Hliadka poučila všetky prítomné osoby v zmysle § 72 zákona č. 171/1993 Z. z. a zároveň ich poučila o tom, za akých podmienok im bude poskytnutá ochrana útvarom Policajného zboru.
16. Počas plnenia služobných úloh sa následne A. I. J. dohodol so žalobcom, že začnú s vysťahovaním bytu, s čím žalobca súhlasil a sám sa podieľal na vypratávaní bytu a dobrovoľne ho odovzdal novému vlastníkovi A. I. J.. Hliadka počas vypratávania bytu nezistila, že by sa v byte nachádzali osoby, prípadne veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Po následnej dobrovoľnej dohode oboch strán o odovzdaní bytu, vstúpila do bytu matka predchádzajúceho vlastníka (žalobcu), nebohá D. C., ktorá bola požiadaná A. I. J., aby opustila byt, čo odmietla. Na toto konanie bola vyzvaná hliadkou na opustenie bytu, nakoľko sa svojím konaním mohla dopustiť trestného činu. Z dôvodu, že nebohá D. C. kládla pasívny aj aktívny odpor, hliadka citlivo, vzhľadom k jej veku, použila donucovacie prostriedky v zmysle § 51 ods. 1 písm. b) zákona č. 171/1993 Z. z. a vyviedla ju z bytu. Zároveň hliadka poučila prítomné strany, že daný spor
je potrebné riešiť súdnou cestou s tým, že v tejto veci môžu podať oznámenie o priestupku, prípadne trestné oznámenie na ktoromkoľvek útvare Policajného zboru.
17. Podľa vyjadrenia žalovanej hliadka do procesu sťahovania nijakým spôsobom nezasahovala, nedávala žiadne pokyny týkajúce sa sťahovania, pričom len preverovala oznámenie o tom, že v byte sa nachádzajú veci a/alebo osoby pochádzajúce z trestnej činnosti.
18. O. D. C. podala na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave I sťažnosť vedenú pod č. p.: KRP-488/K-Sť-2006, ktorá bola vyhodnotená ako neopodstatnená. V danom prípade nedošlo zo strany orgánu verejnej moci k vydaniu nezákonného rozhodnutia a ani k nesprávnemu úradnému postupu, čím neboli naplnené základné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z uvedeného dôvodu nie je možné postupovať v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z.
19. Žalobca v samotnej žalobe odkazoval na zákon č. 171/1993 Z. z. v súvislosti s hliadkou, ktorá na miesto v daný deň prišla. Oprávnenia a súčasne povinnosti, ktoré z citovaného zákona pre hliadku PZ vyplývali, neboli vyhodnotené žiadnym na to oprávneným dozorujúcim orgánom ako nezákonné. Podľa žalovanej žaloba smerovala proti subjektu, ktorý nie je v tejto veci pasívne vecne legitimovaný. Pokiaľ žalobca mal dojem, že škoda vznikla v súvislosti s nesprávnym postupom polície v súvislosti s vykonávaním jej oprávnení podľa zákona č. 171/1993 Z. z., bolo potrebné žalovať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, čo je subjekt odlišný od štátu – Slovenskej republiky. Hliadka nevykonávala verejnú moc, a teda sa nemohla dopustiť nesprávneho úradného postupu. Hliadka realizovala svoje oprávnenia a súčasne povinnosti v zmysle zákona č. 171/1993 Z. z. a prišla preveriť oznámenie, že sa v predmetnom byte nachádzajú osoby a/alebo veci pochádzajúce z drogovej trestnej činnosti a zároveň dohliadala na dodržiavanie verejného poriadku. Stieranie rozdielov medzi zákonom č. 514/2003 Z. z., t.j. nesprávnym úradným postupom a zákonom č. 171/1993 Z. z., t. j. výkonom oprávnení policajta, nie je podľa žalovanej žiadúce. Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie s námietkou o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nedostatočne vysporiadal a nevyhodnotil ju správne, čím zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
20. Na podporu svojich tvrdení o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 192/2004, podľa ktorého, cit.: „Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. ... O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie... ide vtedy, ak ten, o kom navrhovateľ - žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný) nie je nositeľom tej hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. “
21. Súd prvej inštancie si nesprávnosť, resp. nezákonnosť úradných postupov hliadky vyhodnotil sám v rámci konania o náhradu škody, avšak všeobecný súd nie je oprávnený sám posudzovať zákonnosť, resp. nezákonnosť rozhodnutí, prípadne správnosť, resp. nesprávnosť úradného postupu, pretože to priamo vylučuje § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MCdo 7/2010, 5MCdo 18/2010 zo dňa 23.02.2011, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne konštatoval, že cit. „legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 250/2010 zo dňa 03.10.2011, cit. „ ... Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd, rozhodujúci o náhrade škody, záväzné (§ 4 ods. 1 zákona) a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti za štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať.“
22. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení obmedzil len na konštatovanie nesprávnosti postupu hliadky, avšak bez bližšieho preskúmateľného zhodnotenia právnej úvahy. Svoj úsudok o nesprávnosti postupu polície si vytvoril sám, nevzal do úvahy žalovaným opakovane predkladané dôkazy o opaku, t. j. o správnosti postupu orgánov polície, resp. o neexistencii nezákonnosti alebo nesprávnosti postupov polície. Hliadka vykonávala prešetrenie oznámenia (drogová trestná činnosť) a zároveň dohliadala na dodržiavanie verejného poriadku. Pán J. sa hliadke preukázal a predložil im list vlastníctva k predmetnému bytu. Hliadka nedisponovala oprávnením preverovať a posudzovať nadobudnutie vlastníckeho práva, na to je výlučne súd. Na liste vlastníctva figuroval p. J., a teda hliadka ho považovala legitímne za vlastníka, ktorý chce svoj majetok užívať.
23. Z úradného záznamu zo dňa 27.10.2006 je zrejmé, že žalobca sa s novým majiteľom (p. J.) dohodli, že začnú s vysťahovaním bytu, pričom žalobca sa sám podieľal na vynášaní vecí z bytu. Dobrovoľné konanie žalobcu súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil a nijako ho nebral do úvahy, čím konanie zaťažil vadou nepreskúmateľnosti a nesprávnosti záverov rozhodnutia.
24. Žalovaná súčasne namietala, že skutočnosť, či bolo alebo nebolo zabezpečené sťahovacie auto, nebola predmetom konania, a teda nemôže mať žiaden súvis s otázkou nesprávnosti postupov hliadky. Žalobca v konaní netvrdil, že by napádal skutočnosť, že nábytok bol na ulici, uvedené napádali jeho rodičia tvrdiac, že sa jedná o ich majetok. Polícii zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, aby riešila otázku sťahovania nábytku, čakania na sťahovacie auto alebo aby sa dopytovala žalobcu, či má kde prespať. V rámci konania tiež nebolo riešené a žalobca ani uvedené netvrdil, že by nábytok na ulici akokoľvek zavadzal a narúšal verejný poriadok. Súd toto konštatovanie nepodložil žiadnym konkrétnym ustanovením, pričom nesprávnosť postupu založil na základe vlastnej úvahy neberúc do úvahy predložené nesporné fakty.
25. Žalovaná tiež upriamila pozornosť na to, že všetky trestné oznámenia na operačného dôstojníka v súvislosti s nevyslaním ďalšej hliadky na miesto, boli odmietnuté, pričom dozorujúci prokurátori sťažnosti podané proti odmietavým uzneseniam zamietli. Aj sťažnosť nebohej matky žalobcu na postup v súvislosti s jej vynesením z bytu, bola vyhodnotená ako neopodstatnená. Z uvedeného preto nemožno konštatovať záver o nesprávnosti alebo nezákonnosti postupov hliadky, nakoľko žiaden na to oprávnený orgán nezákonnosť alebo nesprávnosť postupu hliadky nekonštatoval a nevyslovil.
26. Podľa názoru žalovanej v konaní nebolo preukázané, aby k nejakej škode alebo ujme na strane žalobcu došlo. Ak nejaká škoda žalobcovi vznikla, tak vznikla len v súvislosti s jeho vlastným nezodpovedným konaním. Súd sa týmto nezaoberal, čím zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom tým bolo žalovanej zároveň znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
27. Žalovaná tiež namietala, že žalobca nepreukázal, aby túto škodu spôsobila výlučne ona. Žalobca v tomto smere neuniesol bremeno tvrdení a ani bremeno dôkazu, s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Žalovaná nemôže zodpovedať za nezodpovedné a vedomé konanie jednotlivca. Prenášanie zodpovednosti a hľadanie vinníka za vlastné pochybenie prostredníctvom konania o náhradu škody, kedy sa jediným subjektom, ktorý by prichádzal do úvahy ako subjekt, od ktorého možno vymôcť nejaké peniaze, javí práve (alebo už iba jedine) štát, je neprípustná a je zároveň obchádzaním zákona. Žalovaná súčasne namietala, že nebolo preukázané, aby došlo aj k nejakej nemajetkovej ujme žalobcu.
28. Na základe uvedených skutočností žalovaná žiadala, aby odvolací súd zmenil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne.
29. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že príslušníci PZ umožnili súkromným osobám ho deložovať a vypratať z jeho obydlia bez platného právneho titulu, nezákonným spôsobom a nezakročili proti nezákonnému postupu súkromných osôb. Takouto činnosťou PZ mu vznikla škoda a nemajetková ujma.
30. Žalobca tiež uviedol, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/220/2016 zo dňa 15.3.2017 bol zmenený zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie a bolo určené, že vlastníkom bytu,
o vysťahovanie ktorého šlo, je on - žalobca. Žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 127/2022 z 13.12.2022 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 431/2023 z 5.9.2023.
31. Z priebehu celej akcie vypratávania bytu A. J. bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalobca bol zbavovaný práva na obydlie, v ktorom mal trvalé bydlisko. Právo na obydlie patrí k základným ľudským právam podľa medzinárodného a vnútroštátneho práva. Priebeh celej udalosti mal vyvolať u PZ minimálne pochybnosti o dovolenosti vypratávania bytu súkromnými osobami, bez akéhokoľvek úradného povolenia a bez účasti úradnej osoby a mali vypratávaniu bytu zabrániť, podľa poučenia, ktoré dali prítomným, že: „Každý má právo obracať sa na policajtov a útvary Policajného zboru so žiadosťou o pomoc, policajti a útvary Policajného zboru sú povinné v rozsahu tohto zákona pomoc poskytnúť“.
32. Ak bolo nahlásené podozrenie na drogovú trestnú činnosť, ktorá patrí k najzávažnejším druhom trestnej činnosti, tak zo spisu nevyplýva, že by sa týmto podozrením polícia vôbec zaoberala. Každému bolo zrejme jasné, že ide len o vymyslenú zámienku na zastrašenie žalobcu a podvolenie sa vyprataniu bytu, keď prítomnosť PZ mala len vytvoriť zdanie legálnosti postupu A. J..
33. Hliadka svojim konaním, resp. nekonaním sama a svojvoľne rozhodla o tom, že A. J. a spol., je oprávnený žalobcu vysťahovať, že je oprávnený z bytu vypratať jeho zariadenie a zrejme aj o tom, že žalobcovi rodičia nie sú vlastníkmi žiadnych vecí v byte sa nachádzajúcich. K tomuto nesprávnemu úradnému postupu prispela aj skutočnosť, že operačným dôstojníkom boli odignorované telefonické žiadosti otca žalobcu o vyslanie policajtov, ktorí by zabránili deložovaniu a vyprataniu bytu. Príslušníci polície mali na vzniknutú situáciu reagovať minimálne aj tým, že ich malo zaujímať, či má A. J. povolenie na užívanie verejného priestranstva na uskladnenie.
34. Žalobca dodal, že ust. § 9 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. je na súdenú vec nepoužiteľné, nakoľko postup hliadky PZ nebol ani postupom vyšetrovateľa, ani povereného príslušníka.
35. K námietke žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie poukázal na ust. § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované. Nakoľko k žiadnemu postúpeniu nedošlo, žaloba smerovala proti žalovanej, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR.
36. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
37. V odvolacej replike žalovaná uviedla, že vyjadrenie žalobcu k jej odvolaniu neobsahuje žiadne právne ani skutkovo relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé narušiť dôvodnosť podaného odvolania a ktoré by boli súčasne spôsobilé podporiť tvrdenia žalobcu o dôvodnosti ním uplatneného nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca sa vo svojom vyjadrení nijakým spôsobom nevyjadril k odvolacím dôvodom.
38. Žalovaná zotrvala na tom, že za vznik prípadnej škody na strane žalobcu je zodpovedný výlučne žalobca, a to v dôsledku vlastného vedomého, avšak nezodpovedného konania. Okrem toho žalobca objektívnu zodpovednosť len tvrdil, nijako ju bližšie nevysvetlil v kontexte zákona č. 514/2003 Z. z. a v kontexte skutkového a predovšetkým právneho stavu.
39. Akékoľvek pochybnosti ohľadom vlastníckeho práva nemohla hliadka PZ posudzovať (z dôvodu absencie oprávnenia, keďže o vlastníckom práve rozhoduje výlučne súd), čo však nemožno vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Tým je vylúčená akákoľvek, aj objektívna, zodpovednosť štátu za škodu.
40. Polemika k hliadke PZ a jej pôsobnosti, k otázke drogovej trestnej činnosti a jej preverovania, k oprávnenosti zakročenia vo vzťahu k nebohej matke žalobcu už bola predmetom vyjadrení v priebehu konania, navyše uvedené je vo vzťahu k meritu veci bezpredmetné.
41. Žalovaná opakovane poukázala na námietku o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a na skutočnosť, že postup príslušníkov polície nebol vyhodnotený žiadnym na to oprávneným dozorujúcim orgánom ako nezákonný.
42. Vo vzťahu k argumentu žalobcu o tom, že ust. § 9 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. je pre danú vec neaplikovateľné, nakoľko postup hliadky PZ nebol postupom vyšetrovateľa ani povereného príslušníka PZ, žalovaná uviedla, že tento názor nepredstavuje dostatočné vysvetlenie a javí znaky obchádzania zákona.
43. Pokiaľ žalobca argumentoval § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., žalovanej nie je zrejmé, aký to má súvis s predmetom konania, keďže žalobca nevysvetlil, čo tým myslel, resp. o postúpenie akému orgánu má ísť a čo uvedené má riešiť.
44. Žalovaná vyslovila názor, že právny nárok žalobcu čo do základu nie je daný, a preto zotrvala na odvolacom návrhu.
45. Ďalšie vyjadrenia neboli do odvolacieho konania podané.
46. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo v súlade s § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove.
47. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
48. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom na to, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie dodáva:
49. Predmetom odvolacieho prieskumu je odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie o danosti nároku žalobcu na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu, ktorého sa dopustili príslušníci PZ, ktorí boli prítomní pri vysťahovávaní žalobcu z jeho bytu s tým, že voči tomuto postupu adekvátne nezasiahli, čím umožnili vysťahovanie žalobcu z jeho obydlia bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia.
50. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka naplnená nebola. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil podľa právnych noriem označených v bode 2. odôvodnenia tohto rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu hliadky PZ v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., vykonávajúcej oprávnenia a povinnosti podľa zákona č. 171/1993 Z. z.
51. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav. Zistil existenciu nesprávneho úradného postupu, pričom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. sa vyžaduje kumulatívne splnenie troch zásadných predpokladov, a to existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom (kauzálny nexus). V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie preukázané splnenie všetkých predpokladov, k čomu sa odvolací súd bližšie vyjadrí v ďalšom texte odôvodnenia tohto rozsudku, a to v kontexte námietok odvolateľky.
52. Žalovaná namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže išlo o namietanie postupu príslušníkov PZ (hliadky PZ), ktorá bola vyslaná na miesto, kde došlo k deložovaniu žalobcu z jeho obydlia. Žalovaná tvrdila, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je ústredný orgán štátnej správy, a teda Ministerstvo vnútra SR, do ktorého pôsobnosti patrí aj Policajný zbor SR. Namietala, že postup príslušníkov PZ nebol postupom orgánu verejnej moci, a preto na danú vec nemožno aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. týkajúci sa zodpovednosti štátu za škodu (ujmu) spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
53. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd uvádza, že policajt vykonáva svoje oprávnenia na základe zákona č. 171/1993 Z. z. a pri výkone služby je nositeľom verejnej moci. Môže napríklad vydávať záväzné pokyny, pričom jeho úkony sú vynútiteľné štátnou mocou. Navyše adresát týchto úkonov nie je oproti policajtovi pri výkone služby, ktorý voči nemu autoritatívne uplatňuje zákonné prostriedky, v rovnocennom postavení. Policajt je orgánom verejnej moci, pokiaľ koná v rámci zákonom zverených právomocí.
54. V kontexte námietok odvolateľky je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia rozsudku dôvodil tým, že privolaní príslušníci PZ po zistení, že v byte sa nenachádzajú cudzie osoby, ani drogy a po zistení, že dochádza k deložovaniu bytu žalobcu, ktorý v ňom býval, mali požadovať od I. J., aby preukázal súdne rozhodnutie, na základe ktorého tak činí. Ak žalovaná namietala, že pán J. sa hliadke preukázal listom vlastníctva, daná skutočnosť nemôže byť rozhodujúca. Obydlie je nedotknuteľné a nemožno doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Iné zásahy možno realizovať len zákonom a za splnenia podmienok uvedených v článku 21 Ústavy SR. K vyprataniu bytu môže dôjsť len na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, pričom v rámci konania o vypratanie bytu súd ako predbežnú otázku posudzuje aj otázku vlastníckeho práva. V danej veci nebolo preukázané, aby k deložovaniu žalobcu z jeho obydlia došlo na základe rozhodnutia súdu. Príslušníci hliadky PZ teda boli oprávnení a povinní v záujme ochrany majetku (§ 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 171/1993 Z. z.) autoritatívne zakročiť voči osobám vykonávajúcim deložovanie žalobcu a žiadať predložiť súdne rozhodnutie. Príslušníci polície tak neučinili a svojím prístupom tak umožnili vypratanie žalobcu z bytu, ktorý bol jeho obydlím.
55. Policajná hliadka je orgánom verejnej moci, ak vykonáva dohľad nad verejným poriadkom, čo bez pochyby je jej prítomnosť na mieste, na ktorom dochádza k vysťahovaniu osoby z obydlia fyzickými osobami svojpomocne bez súdneho rozhodnutia. Príslušníci PZ spadajú do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR a ako orgán vykonávajúci svoje oprávnenia a povinnosti podľa zákona č. 171/1993 Z. z. sú orgánom verejnej moci, za ktorých pochybenia zodpovedá štát, v mene ktorého koná práve Ministerstvo vnútra SR. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie v otázke pasívnej vecnej legitimácie rozhodol správne, pretože žalovaná je zodpovedná za činnosť svojich orgánov pri výkone verejnej moci, a tým aj za ich nesprávny úradný postup.
56. Žalovaná súčasne tvrdila, že pokiaľ by aj došlo k nejakej škode, súd mal aplikovať zákon č. 171/1993 Z. z., a nie zákon č. 514/2003 Z. z. V takom prípade žalovaným subjektom mal byť ústredný orgán štátnej správy, t. j. Ministerstvo vnútra SR ako subjekt so samostatnou právnou subjektivitou, a nie žalovaná ako štát.
57. V danej veci mal súd prvej inštancie preukázané, že k škode a ujme žalobcu došlo pasivitou polície, ktorá nezakročila voči deložovaniu žalobcu z jeho obydlia, čím porušila § 2 a § 8 zákona č. 171/1993 Z. z., čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 32.), s čím sa odvolací súd stotožňuje. V tom súd prvej inštancie vzhliadol nesprávny úradný postup policajnej hliadky. Tým je bezpochyby daná objektívna zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
58. Otázka príčinnej súvislosti je vo svojom základe otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, resp. nemajetková ujma, za ktorú je náhrada požadovaná, a práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie túto otázku dostatočne zodpovedal v bodoch 33. a 34. odôvodnenia. Z tohto pohľadu je námietka žalovanej o tom, že súd prvej inštancie nesprávny úradný postup len tvrdil, ale bližšie právne ho nezdôvodnil, neopodstatnená. Majetkovú škodu mal súd preukázanú v znemožnení žalobcovi užívať byt, ktorý mu bol protiprávne odňatý a ku ktorej nemuselo dôjsť, aby si policajná hliadka dôsledne plnila úlohy, ktoré jej vyplývajú z § 2 a § 8 zákona č. 171/1993 Z. z. a nedovolila pánovi J. a spol. vysťahovať žalobcu z jeho obydlia. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, túto súd vzhliadol v zhoršení psychického stavu žalobcu, čo žalovaná namietala, keď tvrdila, že nemajetková ujma bola v konaní tvrdená, ale nebola preukázaná. Podľa žalovanej mal žalobca duševné problémy a priznal závislosť na alkohole. Táto skutočnosť však nemôže znamenať, že polícia je výlučným faktorom vzniknutej ujmy. K tomu odvolací súd dodáva, že uvedenú okolnosť je potrebné vnímať v kontexte všetkých súvislostí. Tretie osoby pristúpili k deložovaniu žalobcu bez súdneho rozhodnutia. Žalobca žiadal o poskytnutie ochrany na to najpovolanejší orgán – políciu. Ak by polícia poskytla ochranu žalobcovmu majetku pred vysťahovaním a jemu samému pred stratou obydlia, k následku by nedošlo. V naznačených súvislostiach nepostačovalo, že policajná hliadka na mieste vysťahovania poučila prítomných v zmysle zákona č. 171/1993 Z. z., čím dôvodila žalovaná, pretože formálne splnenie povinností nie je dostatočné.
59. Taktiež dôvodnou nie je ani námietka žalovanej o tom, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil, že žalobca s vysťahovaním bytu dobrovoľne súhlasil. Súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia konštatoval, že bolo preukázané, že žalobca aj prostredníctvom svojich rodičov sa počas deložovania domáhal ochrany zo strany polície.
60. V súvislosti s námietkou žalovanej o tom, že súd prvej inštancie sa nezaoberal faktom, že ak aj došlo k nejakej ujme žalobcu, tak jedine jeho nezodpovedným konaním, za ktoré žalovaná nemôže niesť zodpovednosť. Žalovaná tiež tvrdila, že nárok žalobcu je z tohto pohľadu obchádzaním zákona, keďže od štátu možno vymôcť peniaze. Podľa názoru odvolacieho súdu je tento argument žalovanej nenáležitý. Ak žalovaná mala na mysli skutočnosť, že žalobca nesplácal poskytnutý úver, v dôsledku čoho došlo k prevodu vlastníckeho práva žalobcu k bytu na veriteľa, je potrebné uviesť, že ani daná okolnosť nezbavuje žalovanú poskytnúť ochranu osobe, do ktorej práv a právom chránených záujmov sa neoprávnene zasahuje. Akokoľvek sa žalovaná bráni, je potrebné zdôrazniť, že nečinnosťou polície, na ktorú sa žalobca obrátil s cieľom poskytnutia ochrany, došlo k situácii, že tretie osoby vysťahovali v prítomnosti policajnej hliadky žalobcu z bytu na ulicu bez toho, aby im svedčal právoplatný a vykonateľný právny titul. V tejto súvislosti žalovaná správne argumentovala, že policajná hliadka nemohla posudzovať vlastnícke právo k bytu, pretože o tom rozhoduje súd. Paradoxné však je, že pri tomto uvedomení policajná hliadka žiadnym rozhodnutím súdu o tom, že tretie osoby sú oprávnené vypratať byt, nedisponovala. Za daných okolností má žalobca k dispozícii uplatniť svoj nárok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čo aj učinil, pričom dané zistenie nemožno považovať za obchádzanie zákona. Otázka zodpovednosti žalovanej bola v konaní preukázaná a zodpovedaná.
61. Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom k 27.10.2006, keď došlo k vyprataniu bytu žalobcu), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
62. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol s účinnosťou od 01. januára 2013 novelizovaný zákonom číslo 412/2012 Z. z., a to tým, že precizoval posudzovanie nesprávneho úradného postupu podľa § 9 ods. 3 a 4 v tom zmysle, že pri nesprávnom úradnom postupe je potrebné vychádzať z rozhodnutia nadriadeného orgánu, ktorý tento nesprávny úradný postup definoval.
63. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nebol oprávnený sám posúdiť otázku nesprávneho úradného postupu a že žiaden nadriadený alebo dozorujúci orgán nekonštatoval nesprávnosť, resp. nezákonnosť postupu policajnej hliadky. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z roku 2010 a 2011. Z týchto rozhodnutí vyplynulo, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. V prejednávanej veci však nejde o nezákonnosť rozhodnutia, ale o nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na aktuálnejšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/127/2018 z 23.06.2020, v ktorom dovolací súd konštatoval, že cit.: „V spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený prejudiciálne vyriešiť otázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona číslo 514/2003 Z.z. Prijatie zákona číslo 412/2012 Z. z. na tomto pravidle nič nezmenilo“.
64. S prihliadnutím na uvedené sa súd prvej inštancie správne zaoberal nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v ne/konaní hliadky PZ, ktorá svojím postojom umožnila tretím osobám deložovať žalobcu z jeho príbytku, hoci v konaní nevyšiel najavo pozitívny výsledok prešetrenia sťažnosti na uvedený postup. Z tohto pohľadu potom vybavenie sťažnosti na nesprávny úradný postup, či iného prostriedku na ochranu práv dotknutej osoby (napr. trestné oznámenie) v zmysle, že sú dôvodné, nie je určujúca.
65. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie si na základe vlastných úvah vyvodil, že polícia si mala všimnúť, že pri deložovaní žalobcu nie je pripravené sťahovacie auto na odvoz nábytku a že ponechaný nábytok na ulici rušil verejný poriadok. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetná konštatácia súdu prvej inštancie nie je rozhodujúca. Podstatným a zásadným je zistenie a preukázanie toho, že k deložovaniu žalobcu z bytu došlo nezákonným spôsobom a polícia, ktorá dohliada aj na dodržiavanie verejného poriadku a na ochranu majetku, nezakročila a neposkytla ochranu osobe, ktorá takýmto spôsobom prišla o obydlie.
66. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.
67. Žalovaná však namietala aj inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tiež namietala, že súd svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil.
68. K námietke inej vady, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP je potrebné uviesť, že tento odvolací dôvod dopadá na také pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod zostávajúce odvolacie dôvody. Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nespadajú pod ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V postupe súdu prvej inštancie odvolací súd naznačené ani iné vady neidentifikoval.
69. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Daná odvolacia námietka naplnená nebola, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je presvedčivé, nie je zaťažené vadou nepreskúmateľnosti a odvolací súd nezistil ani iné procesné excesy súdu prvej inštancie, ktoré by mohli znamenať porušenie práva na spravodlivý proces.
70. Porušením práva na spravodlivý proces nie je skutočnosť, že súd sa nestotožnil s názormi strany a nerozhodol v súlade s jej očakávaniami. Podstatné je, že v rozhodnutí reagoval na zásadné argumenty strany (pasívna vecná legitimácia, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi konaním a následkom, existencia škody a nemajetkovej ujmy, zodpovednosť za vzniknutú ujmu, podstata aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k postupu polície neplnením si povinností v zmysle zákona č. 171/1993 Z. z.).
71. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.
72. Toto rozhodnutie neobsahuje výrok o trovách odvolacieho konania, nakoľko predmetom odvolacieho prieskumu bol medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie a o trovách aj tohto konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
73. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).