Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 537/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta o sťažnosti J. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Košice I sp. zn. z 10. septembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 23. mája 2011 takto

rozhodol:

Základné právo J. Š. na súdnu ochranu zaručené v Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 23. mája 2011 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 23. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. z 23. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že žalobou z 12. decembra 2008

sa domáhala náhrady škody na zdraví peňažným odškodnením bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia, ktorú utrpela v dôsledku dopravnej nehody z 10. novembra 2005.

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 10. septembra 2010 žalobu sťažovateľky zamietol, pretože jej nárok považoval

za premlčaný.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 23. mája 2011, ktorým rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «Dňa 10.11.2005 sa stala dopravná nehoda,

v dôsledku ktorej utrpela sťažovateľka početné závažné poranenia. Dňa 1.8.2008 bol

sťažovateľke vypracovaný Posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia...

Hlavným dôvodom odvolacieho súdu, pre ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu

Košice I je, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že pojem „dozvie sa o škode“

obsiahnutý v vyjadruje nie len vedomosť poškodeného o protiprávnom

úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma

určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch do takej

miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde, preto údajne

správne uzavrel súd prvého stupňa, že nároky žalobkyne sa premlčujú v lehote podľa § 106

ods. 1 (str. 5 a 6 rozsudku).

Prezentovaný názor odvolacieho súdu sa opiera o odôvodnenie rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.6.2001, sp. zn. , v zmysle ktorého „Za deň

zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti

poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia

zdravotného stavu poškodeného.“ Z predmetného rozhodnutia údajne implicitne vyplýva

právny záver, že ako náhle možno v zmysle o náhrade za

bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený,

t.j. akonáhle možno ohodnotiť bolesť, resp. SSU, týmto okamihom začína plynúť pre

uplatnenie dotknutých nárokov dvojročná subjektívna premlčacia lehota v zmysle ,

a to bez ohľadu na to, kedy skutočne vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a SSU.

Nakoľko bol podľa názoru súdu zdravotný stav sťažovateľky preukázateľne ustálený

najneskôr dňa 4.8.2006 (ku dňu právoplatnosti rozsudku Vojenského obvodového súdu

v Prešove, ktorým bol vodič P. R. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví),

sťažovateľka si žalobou doručenou súdu dňa 15.12.2008 uplatnila svoje nároky na náhradu

škody na zdraví až po márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá jej

uplynula dňa 4.8.2008. Skutočnosť, že sťažovateľka sa po prvý krát objektívne dozvedela o

výške škody až z posudku o bolestnom a SSU vypracovanom ošetrujúcim lekárom MUDr. T.

M., CSc. dňa 1.8.2008, nie je podľa súdu právne významná. Odvolací súd preto potvrdil

rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu...»

Argumentáciu odvolacieho súdu potvrdzujúcu správnosť právneho názoru

prvostupňového súdu o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania považuje sťažovateľka za

ústavne nekonformnú, pretože «ustanovenie nezakladá

reštriktívny výklad , v ktorom sa expressis verbis uvádza; „...za dva roky

odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.“. Ustanovenie § 8

ods. 4 predstavuje tretiu špeciálnu podmienku pre začatie plynutia

premlčacej doby v zmysle vyjadrenia kedy najskôr môže začať plynúť premlčacia doba pre

príslušný nárok na náhradu škody na zdraví (od momentu, kedy možno zdravotný stav

považovať za ustálený). Účelom príslušného ustanovenia je najmä zabrániť predčasnému

vydávaniu posudkov o bolestnom a SSU.

V prípade škody na zdraví plynie iba subjektívna premlčacia doba, ktorej začiatok sa

viaže na skutočnosť, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Sťažovateľka opiera svoju argumentáciu o uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa

10.6.2008, sp. zn. , s ktorým sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

vôbec nevysporiadal.».

Sťažovateľka sa takisto nestotožňuje s tvrdením súdu, že „jej zdravotný stav bol

preukázateľne ustálený najneskôr dňa 4.8.2006, t. j. ku dňu právoplatnosti rozsudku

Vojenského obvodového súdu v Prešove, ktorým bol vodič P. R. uznaný vinným z trestného

činu ublíženia na zdraví. Moment ustálenia zdravotného stavu je odbornou medicínskou

otázkou, ktorá nijako nesúvisí s právoplatnosťou odsudzujúceho rozsudku. Prvostupňový

súd nebol vôbec oprávnený predmetnú otázku hodnotiť. Zistenie momentu ustálenia

zdravotného stavu poškodenej je štandardne predmetom znaleckého dokazovania znalcom z

odboru zdravotníctva, a to z dôvodu posúdenia, či o jednotlivých nárokoch na náhradu

škody môže súd rozhodovať (znalec v konkrétnom prípade spravidla zisťuje, či v čase

hodnotenia trvalých následkov poškodenia zdravia ošetrujúcim lekárom bolo možné

zdravotný stav poškodenej považovať za ustálený).

Vzhľadom na prezentované skutočnosti sme celkovo presvedčení, že napadnutými

rozhodnutiami Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach, ktorými boli

zamietnuté nároky sťažovateľky z dôvodu ich údajného premlčania, nebola poskytnutá

sťažovateľke náležitá ochrana jej legitímnych práv. Došlo k vydaniu individuálnych

právnych aktov, ktoré nezodpovedajú princípu proporcionality, ako všeobecnému princípu

v rámci európskej právnej kultúry. Porušením pravidla proporcionality môže dôjsť ku

zásahu do ústavne zaručených práv, a to konkrétne práva na súdnu ochranu.

V danom prípade bol princíp proporcionality porušený tým, že na rozdiel od

ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov SR, v civilnom konaní prvostupňový ako aj

odvolací súd nezákonne prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania

a uplatnené nároky sťažovateľky vyplývajúce z posudku o bolestnom a sťažení

spoločenského uplatnenia zo dňa 1.8.2008 považoval nedôvodné za premlčané...

Prvostupňový súd aj odvolací súd tým, že uznali vznesenú námietku premlčania za

dôvodnú, napadnutými rozhodnutiami porušili právo sťažovateľky na spravodlivé

prejednanie jej veci súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

č. “.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

«Napadnuté rozhodnutia sú z hľadiska interpretácie objektívneho práva absolútne

excesné a vymykajúce sa všeobecným záverom právnej vedy a súdnej praxe. Krajský súd

v Košiciach rozsudkom zo dňa 23.05.2011 sp. zn. , konkrétne výrokom:

„Potvrdzuje rozsudok.“ porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 10.09.2010 sp. zn. , konkrétne

výrokom: „Žalobu zamieta.“ porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.05.2011 sp. zn. , sa

zrušuje vo výroku: „Potvrdzuje rozsudok.“.

Rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 10.09.2010 sp. zn. sa

vo výroku: „Žalobu zamieta.“ zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Okresnému súdu Košice I

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú spoločne a nerozdielne povinní

zaplatiť advokátovi sťažovateľky náhradu trov konania sťažovateľky.»

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu

podaním sp. zn. , ktoré bolo ústavnému súdu doručené 30. januára 2012.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení v prvom rade konštatoval, že sťažovateľka

v sťažnosti ústavnému súdu uvádza to, čo aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

č. k. -101, a v ďalšom poukázal na to, že «S dôvodmi odvolania sa

vyporiadal odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožnil s

názorom súdu prvého stupňa, že pojem „dozvie sa o škode“ podľa § 106 ods. 1

(ďalej len 0Z) vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o

protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla

majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do

takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde, preto

správne uzavrel súd prvého stupňa, že nároky žalobkyne sa premlčujú v lehote podľa § 106

ods. 1 so zreteľom na odkaz Aj samotná žalobkyňa vo

svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 16.02.2010 uviedla, že v prípade uplatnených

nárokov na náhradu škody na zdraví začala jej plynúť dvojročná subjektívna premlčacia

lehota a až neskôr poukázala na plynutie premlčacej doby podľa . Trestné konanie

bolo právoplatne skončené 04.08.2006 a bol tam vypracovaný znalecký posudok ohľadom

škody na zdraví u poškodenej (žalobkyne) MUDr. B. a nemohlo teda ísť o neuzavretý a

neustálený zdravotný stav žalobkyne.

Odvolací súd zaujal názor, že žalobkyňa pri starostlivosti o svoje práva mohla

„vystaviť“... posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia hneď, po podaní

znaleckého posudku MUDr. B.

Po vznesení námietky premlčania práva, nebolo možné žalobkyni priznať právo,

ktoré jej nesporne patrí, lebo sa nestarala o svoje právo a čakala až do roku 2008

s „vypracovaním“ posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Žalobkyni

uplynula dvojročná premlčacia lehota najneskôr 04.08.2008. Žaloba bola doručená súdu až

15.12.2008.

Uvedený názor oprel odvolací súd o dôvody rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. júna

2001, sp. zn. M Cdo 37/2008.».

Predseda krajského súdu ďalej uviedol, že napadnutému rozhodnutiu možno vytknúť

len to, že odvolací súd sa vo veci sp. zn. mohol v odôvodnení rozhodnutia

vysporiadať aj s námietkou sťažovateľky o právnom názore vyslovenom v uznesení

krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2008, na ktorý sťažovateľka poukázala

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. V tomto judikáte krajského súdu bola riešená

otázka premlčania práva podľa () v znení platnom do 1. apríla

2002.

V závere vyjadrenia predseda krajského súdu uviedol, že „Sťažovateľka namieta

porušenie svojho základného práva na ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Článok 6

ods. 1 Dohovoru každému zaručuje podať žalobu na uplatnenie svojich občianskych práv

a záväzkov na súd. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti

zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu.

Podľa nášho názoru, právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

síce zahrňuje mimo iného i právo účastníkov predkladať vyjadrenia, ktoré považujú

vo svojej veci za relevantné, ale nezaručuje (však) účastníkom priaznivý výsledok v konaní.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.“.

Účastníci konania oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. mája 2011 došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky zaručeného v , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu

sťažovateľkou označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd podľa sťažovateľky dospel

k arbitrárnym a svojvoľným záverom pri posudzovaní začiatku plynutia dvojročnej

subjektívnej premlčacej doby v súvislosti s jej nárokom na náhradu škody za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia následkom jej úrazu spôsobeného dopravnou nehodou.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“; ) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne,

teda nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Vzhľadom na uvedené východiská ústavný súd preskúmal aj napadnuté rozhodnutie

krajského súdu, z ktorého vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

«Žalobkyňa sa žalobou na súde domáhala, aby súd zaviazal žalovanú nahradiť jej

škodu na zdraví peňažným odškodnením bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia

vo výške 780.665,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku spolu s 6,5 % úrokom

z omeškania od 5.12.2008 do zaplatenia a žiadala zaviazať žalovanú na náhradu trov

konania, žalobu odôvodnila tým, že dňa 10. 11. 2005 okolo 18,05 hod. vodič P. R. cúval so

svojím motorovým vozidlom... ohrozil žalobkyňu... Týmto svojim konaním vodič P. R.

spôsobil inému ťažkú ujmu na zdraví z nedbanlivosti, za čo bol aj trestne stíhaný.

Rozsudkom Vojenského obvodového súdu v Prešove dňa 4.8.2006 bol uznaný za vinného

z trestného činu ublíženia na zdraví podľa (účinného do

31.12.2005).

V súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou a následným ublížením na zdraví si

žalobkyňa návrhom na uzavretie dohody o vyrovnaní zo dňa 2. 9. 2008 uplatnila podľa

ust. právny nárok na jednorázové odškodnenie bolesti

a sťaženého spoločenského uplatnenia...

V tomto prípade bolo osobné motorové vozidlo P..., poistené v poisťovni A... S

ohľadom na vyššie uvedené si žalobkyňa podľa

uplatňuje zvýšenie náhrady za SSU o 50 %, t. j. o sumu 196.423,50 Sk. Právne svoj nárok

odôvodnila s poukazom na ust. a

Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla v znení neskorších predpisov v zmysle ktorého náhradu škody uhrádza

poisťovateľ poškodenému...

Pokiaľ išlo o včasnosť uplatnenia nároku na náhradu škody žalovaná uviedla, že

rozsudok Vojenského obvodového súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 4.8.2006, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 4.8.2006, uvádza, že žalobkyňa utrpela pri predmetnej

dopravnej nehode vykĺbenie člnkovitej kosti ľavej nohy, odlomenie bázy V.

predpriehlavkovej kosti ľavej nohy, odlomenie z člnkovitej kosti a členkovej kosti ľavej nohy

a zlomeninu vonkajšieho členka ľavého predkolenia, na ktoré bola liečená

a práceneschopná podľa znaleckého posudku z odboru zdravotníctva od 10.11.2005 do

15.2.2006, žalobkyňa si ako poškodená v trestnom konaní uplatnila náhradu škody, pričom

podľa bola so svojim nárokom na náhradu škody odkázaná

na občianske súdne konanie, a keďže podľa sa lekársky

posudok vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide

o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia

na zdraví, je nepochybné, že žalobkyňa mala vedomosť o škode a o tom, kto za škodu

zodpovedá najneskôr dňa 4.8.2006, v čase podania žaloby, t.j. dňa 15.12.2008, žalobkyni

márne uplynula lehota na uplatnenie práva v zmysle ust.

a preto sa žalovaná dovoláva premlčania nároku žalobkyne. ...

Vo včas podanom odvolaní žiadala žalobkyňa napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe

v celom rozsahu vyhovieť, prípadne podľa zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. ...

Zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov, vzhľadom na skutočnosti uvedené

v odvolaní, prichádzajú do úvahy iba dôvody podľa a , t. j., že

súd neúplné zistil skutkový stav a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Ani jeden z týchto odvolacích dôvodov nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205

ods.2 písm. c) sa týka neúplnosti v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej

v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je

neúplné, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo

a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas

konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie

je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo

zistené spôsobom vyplývajúcim z až

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva

a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym

posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie),

pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý

mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho

na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu

normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho

i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne

závery o právach a povinnostiach účastníkov konania...

Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že pojem „dozvie sa o škode“

podľa vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo

udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého

druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch do takej miery, aby

poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde, preto správne uzavrel súd

prvého stupňa, že nároky žalobkyne sa premlčujú v lehote podľa aj so

zreteľom na odkaz k Z obsahu spisu vyplýva, že samotná

žalobkyňa vo svojom vyjadrení, doručenom súdu dňa 16.2.2010 uvádza, že žalobkyni

v prípade uplatnených nárokov na náhradu škody na zdraví začala plynúť dvojročná

subjektívna premlčacia lehota, a až neskôr poukázala na plynutie premlčacej doby podľa

. Trestné konanie bolo právoplatne skončené 4.8.2006, tam bol aj vypracovaný

znalecký posudok ku škode na zdraví u poškodenej - žalobkyne, a to MUDr. B. ako aj ona

uvádzala, nemohlo teda ísť o neuzavretý a neustálený zdravotný stav žalobkyne.

Žalobkyňa si skutočne pri starostlivosti o svoje práva mohla vystaviť posudok

o bolestnom ako aj o sťažení spoločenského uplatnenia hneď po podaní znaleckého posudku

MUDr. B. Nebolo možné preto priznať právo žalobkyne, ktoré jej nesporne patrí z dôvodu

vznesenej námietky premlčania, pretože ona samotná sa nestarala o svoje právo a čakala až

do roku 2008 s vystavením a vypracovaním posudku. Zamietnutie žaloby bolo preto

zákonné, keďže žalobkyni najneskôr 4.8.2008 uplynula dvojročná subjektívna premlčacia

lehota podľa a žalobu podala po uplynutí tejto premlčacej doby až

15.12.2008...»

Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd si osvojil

argumentáciu okresného súdu a navyše poukázal aj na skutočnosť, že „Nebolo možné...

priznať právo žalobkyne, ktoré jej nesporne patrí z dôvodu vznesenej námietky premlčania,

pretože ona samotná sa nestarala o svoje právo a čakala až do roku 2008 s vystavením

a vypracovaním posudku.“. Krajský súd teda vychádzal z dôležitej zásady občianskeho

súdneho konania vyjadrenej ako „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“) ‒

(, , a ), z ktorej okrem iného vyplýva priama

závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich aktívneho

uplatňovania práv, teda skutočnosti, ktorú akceptuje aj judikatúra ústavného súdu (pozri

napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu, ktorý preskúmal aj súvisiace trestné konanie, ani inak

nemožno závery krajského súdu považovať za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za

také, ktoré by odporovali podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.

Sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení označených práv oprela predovšetkým o to,

že jej v označenom konaní „nebola poskytnutá náležitá ochrana jej legitímnych práv“.

K tomu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo a právo

na spravodlivé súdne konanie, ak postupuje v súlade s účinnou právnou normou. Podľa

zistenia ústavného súdu v okolnostiach danej veci tak krajský súd postupoval.

Skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky vyjadreným

v odvolaní a vyslovil právny názor, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, nemôže sama osebe

viesť k záveru o porušení jej práv a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným, už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia

a súvisiaceho spisu, ktorý si zadovážil, sťažovateľkinu námietku porušenia jej práva

na súdnu ochranu je potrebné posudzovať aj v kontexte potreby zaručenia právnej istoty ako

princípu právneho štátu, z ktorého vychádzala žalovaná strana pri vznesení námietky

premlčania, na čo inak mala legitímne oprávnenie. Ak teda všeobecné súdy v okolnostiach

danej veci opierajúc svoje rozhodnutie aj o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky posúdili, že sťažovateľka, ktorá disponovala všetkými informáciami

o okolnostiach vzniku škody, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, avšak svoj nárok

si na súde neuplatnila v zákonom ustanovenej lehote, pretože sa nedostatočne „starala

o svoje práva“, neporušili jej právo na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 dohovoru, pretože pri výklade príslušných právnych noriem postupovali ústavne

konformným spôsobom tak, že najmä pri výklade

nebol narušený účel citovaného článku a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 23. mája 2011 nedošlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu a ani jej práva na spravodlivé súdne konanie, preto rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012