Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 493/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., prechodne D., zastúpeného advokátom JUDr. J.

L., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2011

doručená sťažnosť M. M., T., prechodne D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „konkurzný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo:

«Sťažovateľ, ktorý v minulosti ako podnikajúca fyzická osoba vykonával

podnikateľskú činnosť pod obchodným menom M. M. – S., miesto podnikania T.,

konkurznou prihláškou zo dňa 2.4.1998 v spojení s prípisom jeho právneho zástupcu zo dňa

3.4.1998 prihlásil svoju pohľadávku v celkovej výške 20.614,85 € (621.042,90 Sk) ako

pohľadávku štvrtej triedy v zmysle vtedy účinného

v znení neskorších predpisov do konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka spoločnosti K.,

štátny podnik, B., v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„konkurzný súd“) pod č. ... Prípisom sp. zn. zo dňa 13.6.2001 konkurzný

súd sťažovateľovi oznámil, že ním prihlásená pohľadávka v celkovej výške 20.614,85 € bola

správcom v celej tejto výške ako pohľadávka IV. triedy priznaná, keď žiadny z veriteľov

dlžníka... sťažovateľom uplatnenú pohľadávku nepoprel.

Napriek tomu, že konkurz na majetok úpadcu spoločnosti K., štátny podnik bol

vyhlásený uznesením konkurzného súdu č. už zo dňa 12.3.1998, nebolo toto

konkurzné konanie doposiaľ stále právoplatne skončené. Sťažovateľ je tak po dobu viac ako

13 rokov v stave právnej neistoty ohľadom skutočnosti, či ním riadne prihlásená a

správcom priznaná pohľadávka vo výške 20.614,85 € bude a prípadne v akej výške

uspokojená.

Z dôvodu neúmerných prieťahov vo vyššie uvedenom konkurznom konaní podal

sťažovateľ viaceré sťažnosti a žiadosti o prešetrovanie postupu konkurzného súdu. Listom

zo dňa 28.1.2004 sa sťažovateľ obrátil aj na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré svojim

listom zo dňa 5.3.2004 č. 2147/04-52/66-O sťažovateľa vyrozumelo, že podanú sťažnosť

odstúpilo na priame vybavenie predsedníčke KS v Bratislave. Následne listom č. 2065/2004

zo dňa 30.3.2004 predsedníčka KS v Bratislave sťažovateľa vyrozumela o spôsobe

vybavenia jeho sťažnosti zo dňa 28.1.2004 tak, že túto sťažnosť sťažovateľa nepovažovala

vôbec za dôvodnú. Sťažovateľ sa neúspešne svojimi sťažnosťami obrátil aj na Verejného

ochrancu práv SR ako aj priamo na Ministerstvo financií SR...»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:

„... popísaným postupom súdu v konkurznom konaní, v rámci ktorého si sťažovateľ

riadne a včas uplatnil svoju pohľadávku, ktorá pohľadávka bola aj v celej výške priznaná,

došlo k porušeniu SR... aj k porušeniu Dohovoru...

Pokiaľ ide o postup samotného súdu, tak práve tento nebol podľa sťažovateľa

správny a efektívny, keď doposiaľ neviedol k právoplatnému skončeniu konkurzného

konania začatého pred viac ako 13 rokmi, ktorý postup treba vo všeobecnosti považovať za

celkom neprimeraný, pričom práve toto kritérium je z hľadiska príčiny prieťahov v súdnom

konaní rozhodujúce.“

Okrem odstránenia prieťahov v označenom konkurznom konaní sa sťažovateľ

sťažnosťou domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 €

z dôvodu, že v dôsledku prieťahov v konkurznom konaní je sťažovateľovi dlhodobo odopretá

možnosť disponovať s finančnými prostriedkami získanými z predaja majetku tvoriaceho

konkurznú podstatu, následkom čoho je vznik značnej majetkovej ujmy. Výšku

požadovaného finančného zadosťučinenia odôvodnil takto:

„V dôsledku toho, že dlžník... nezaplatil sťažovateľovi odmenu za vykonané služby

bezpečnostného charakteru ako aj v dôsledku skutočnosti, že konkurzné konanie na majetok

tohto dlžníka nebolo doposiaľ stále ukončené, bol sťažovateľ nútený ukončiť výkon svojej

podnikateľskej činnosti, nakoľko nezaplatením prihlásenej pohľadávky do konkurzného

konania sa tento dostal do druhotnej platobnej neschopnosti. Sťažovateľ sa dostal

v dôsledku neuhradenia jeho pohľadávky voči úpadcovi v primeranom čase do celkom

nepriaznivej ekonomickej situácie, keď z nezaplatenej sumy mu vznikla voči štátu daňová

povinnosť, ktorú nemohol včas a riadne splniť pre nedostatok peňažných prostriedkov

a ktorá bola následne penalizovaná, čím neúmerne narástla. Sťažovateľ zároveň v dôsledku

nesplnených záväzkov voči správcovi dane stratil prakticky možnosť vykonávať akúkoľvek

podnikateľskú činnosť v SR. ... V nadväznosti na to sú voči sťažovateľovi vedené daňové

exekučné konania, ktoré aj v spojení so všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami veľmi

vážnym spôsobom zasahujú nielen do rodinného života sťažovateľa, ale aj do jeho

celospoločenského postavenia, a to aj v podobe zníženia dôveryhodnosti sťažovateľa

u tretích osôb.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod č. bolo porušené.

2) Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. sa prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

3) M. M. sa priznáva finančné primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,-

€, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4) M. M. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 1.519,54 €, ktorú je Krajský súd

v Bratislave je povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. L. ... do 1 mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis

krajského súdu vedený pod sp. zn. a súčasne vyzval správcu konkurznej podstaty

JUDr. M. H. na poskytnutie doplňujúcich informácií, ktoré neboli zrejmé z konkurzného

spisu. Správca konkurznej podstaty vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu

31. augusta 2011 v podstatnom uviedol:

„Veriteľ M. M., D., evidovaný pod číslom veriteľa 209, prihlásil pohľadávku veriteľa

do konkurzného konania prostredníctvom advokáta dňa 6.4.1998 v sume 621.042,90 Sk. ...

Na prieskumnom pojednávaní, ktoré sa konalo na Krajskom súde v Bratislave dňa 9.6.1999,

bola pohľadávka sťažovateľa zistená vo výške 621.042,90 Sk a zaradená do IV. triedy bez

práva na oddelené uspokojenie.

Krajský súd Bratislava Uznesením sp.zn. -833, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 25.4.2006 rozhodol o rozvrhu speňaženého majetku z konkurznej

podstaty úpadcu. Toto uznesenie bolo podľa ) O konkurze

a vyrovnaní v platnom znení, publikované v Obchodnom vestníku č. OV .

Súd týmto rozvrhovým uznesením vyzval veriteľov, aby v lehote 15 dní od zverejnenia

uznesenia oznámili správcovi konkurznej podstaty číslo účtu, na ktoré má správca zaslať

výťažok z rozvrhu. Keďže správcovi takéto oznámenie nebolo zaslané, číslo účtu mu nebolo

známe, správca postupoval podľa rozvrhového uznesenia a výťažok z rozvrhu zložil do

úschovy Okresného súdu Bratislava II.

Návrh na zloženie výťažku do súdnej úschovy pre sťažovateľa bol podaný na Okresný

súd Bratislava II dňa 13.7.2007. Okresný súd Bratislava II vydal dňa 16.4.2008 Uznesenie

č.k. , ktorým prijal sumu 14 332,40 Sk do úschovy. ...

Výťažok vo výške 475,75 Eura bol zložený do súdnej úschovy dňa 30.9.2009 a na

základe Poukazu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.4.2009 na č.ú. ...

Podotýkam, že v konkurze bolo prihlásených 887 veriteľov a v priebehu celého

konkurzného konania správcovi ani súdu nebola doručená žiadna žiadosť sťažovateľa alebo

jeho právneho zástupcu o podanie informácie o stave konkurzného konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Predmetom konania ústavného súdu bolo posúdiť, či v konkurznom konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd už konštatoval (napr. , ), že nevyníma

z povinnosti všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom

sa poskytuje súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. a z vyjadrenia správcu konkurznej

podstaty ústavný súd zistil takýto priebeh a stav namietaného konkurzného konania:

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. marca 1998 bol na majetok

dlžníka K., š. p., B. (ďalej len „úpadca“), vyhlásený konkurz. Za správcu konkurznej

podstaty bol ustanovený JUDr. M. H. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“ alebo

„SKP“) a za osobitného správcu konkurznej podstaty JUDr. G. F. (ďalej len „osobitná

správkyňa“).

Dňa 6. apríla 1998 sťažovateľ (evidovaný pod číslom veriteľa 209) prihlásil do

konkurzu svoju pohľadávku voči úpadcovi vo výške 621 042,90 Sk. Podaním

z 23. novembra 1998 sťažovateľ svoju konkurznú prihlášku doplnil. Na prieskumnom

pojednávaní, ktoré sa konalo na krajskom súde 9. júna 1999, bola pohľadávka sťažovateľa

zistená v celej uplatnenej výške, t. j. v sume 621 042,90 Sk, ako pohľadávka IV. triedy bez

nároku na oddelené uspokojenie. Do konkurzu prihlásilo pohľadávky celkovo 887

veriteľov.

Dňa 28. augusta 1998 správca konkurznej podstaty a osobitná správkyňa predložili

na základe opatrenia krajského súdu z 19. mája 1998 súpis majetku úpadcu a návrh postupu

jeho speňaženia.

V septembri 1998 až novembri 2003 boli správcom konkurznej podstaty a osobitnou

správkyňou v súčinnosti s konkurzným súdom realizované úkony spojené so speňažovaním

majetku konkurznej podstaty (formou priameho predaja mimo dražby).

Dňa 19. júla 2004 SKP doručil návrh na vylúčenie nepredajného majetku

z konkurznej podstaty, ktorý konkurzný súd opatrením z 23. júla 2004 schválil.

Dňa 2. novembra 2004 správcovia predložili konečnú správu o výsledku speňaženia

konkurznej podstaty.

Dňa 4. novembra 2004 konkurzný súd upovedomil veriteľov o konečnej správe

o speňažení majetku podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov SKP (konečná správa

bola zverejnená v obchodnom vestníku 11. novembra 2004).

Dňa 24. novembra 2004 veriteľ (S., a. s.) podal námietky proti konečnej správe.

Dňa 1. decembra 2004 konkurzný súd nariadil pojednávanie na prejednanie konečnej

správy, odmeny a výdavkov správcu na 9. február 2005.

Dňa 24. januára 2005 SKP sa vyjadril k námietkam S., a. s., proti konečnej správe.

Dňa 9. februára 2005 konkurzný súd na pojednávaní uznesením schválil konečnú

správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov SKP (uznesenie

bolo zverejnené v obchodnom vestníku 23. februára 2005).

Dňa 10. marca 2005 konkurzný súd nariadil opakované prieskumné pojednávanie, na

ktorom boli preskúmané pohľadávky veriteľov prihlásené po prvom prieskumnom

pojednávaní.

Dňa 16. decembra 2005 SKP predložil návrh rozvrhu výťažku speňaženia konkurznej

podstaty, ktorý bol 14. marca 2006 osobitnou správkyňou upravený v nadväznosti na zmeny

v zozname veriteľov.

Dňa 15. marca 2006 konkurzný súd uznesením rozhodol o rozvrhu výťažku

speňaženia majetku z konkurznej podstaty úpadcu (uznesenie bolo uverejnené v obchodnom

vestníku 24. marca 2006). Pohľadávka sťažovateľa bola uspokojená ako pohľadávka

IV. triedy vo výške 14 532,40 Sk.

Dňa 21. augusta 2006 osobitná správkyňa požiadala o predĺženie lehoty na vyplatenie

výťažku z rozvrhu. V žiadosti uviedla, že z celkového počtu 886 konkurzných veriteľov sa

nepodarilo poukázať výťažok z rozvrhu 500 veriteľom z dôvodu chýbajúcich údajov

o číslach účtov na poukázanie výťažku.

Dňa 19. septembra 2007 SKP predložil správu o priebehu konkurzného konania.

V správe konštatoval, že 285 veriteľom sa nepodarilo poukázať výťažok z rozvrhu, preto

v zmysle rozvrhového uznesenia podal na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) 135 návrhov na zloženie výťažku do úschovy súdu (v prípadoch tých veriteľov, kde

výťažok z rozvrhu bol minimálne 400 Sk).

Dňa 31. marca 2008 SKP predložil správu o priebehu konkurzného konania, v ktorej

uviedol, že zo 135 návrhov na prijatie do úschovy, ktoré boli podané okresnému súdu, bolo

rozhodnuté len vo veci 4 návrhov, preto SKP podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 1. marca 2011 konkurzný súd vyzval SKP na podanie správy, v akom štádiu sú

konania o úschovách peňažných prostriedkov na okresnom súde.

Dňa 20. apríla 2011 SKP oznámil, že konania o úschovách vedené na okresnom súde

sú už ukončené, preto bude možné konkurzné konanie ukončiť.

Popri uvedených úkonoch vykonával krajský súd, resp. správca konkurznej podstaty,

celý rad ďalších úkonov (napr. vybavovanie žiadostí veriteľov o uspokojenie ich nárokov

prihlásených do konkurzu, riešenie sťažností na postup konkurzného súdu, resp. správcu

konkurznej podstaty v konkurznom konaní, oznamovanie odmietnutí neskoro uplatnených

nárokov veriteľmi a pod.), ktoré však nie sú takého charakteru, že by bolo potrebné sa

o nich osobitne zmieňovať.

Z konkurzného spisu, ako aj z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty vyplýva, že po

právoplatnosti rozvrhového uznesenia (25. apríl 2006) riadnemu postupu správcu

konkurznej podstaty v súvislosti s realizáciou rozvrhového uznesenia bránilo nesúčinnostné

správanie konkurzných veriteľov (aj sťažovateľa), ktorí si nesplnili povinnosť oznámiť čísla

účtov na poukázanie výťažku z rozvrhu. Keďže sa mnohým konkurzným veriteľom

nepodarilo poukázať výťažok z rozvrhu na základe správcovi konkurznej podstaty

dostupných informácií, bol správca nútený postupovať v zmysle rozvrhového uznesenia

a výťažok z rozvrhu pre týchto veriteľov zložiť do úschovy okresného súdu. V prípade

sťažovateľa bol návrh na zloženie do úschovy podaný okresnému súdu 13. júla 2007,

o ktorom okresný súd rozhodol 16. apríla 2008 uznesením č. k. -4 tak, že prijal

do úschovy v prospech sťažovateľa sumu 14 332,40 Sk (475,75 €). Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 17. októbra 2008. Na základe poukazu okresného súdu z 30. apríla 2009 bola

uvedená peňažná suma správcom konkurznej podstaty 30. septembra 2009 zložená na účet

okresného súdu, v dôsledku čoho došlo k splneniu rozvrhového uznesenia vo vzťahu

k sťažovateľovi.

Na preskúmavané konkurzné konanie sa v celom jeho priebehu vzťahuje zákon

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze a vyrovnaní“).

Podľa § 1 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je účelom tohto zákona usporiadanie

majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým nie je

schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolventnosti, alebo sa

nachádza v predĺžení. Stanovením pravidiel usporiadania majetkových pomerov úpadcu

vrátane speňaženia jeho majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto

speňaženia medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa

v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí

ich kvalifikovaným spôsobom uplatnili. Sťažovateľovi preto priznáva právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože sa prihlásením svojej pohľadávky stal

účastníkom konkurzného konania.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní cieľom konkurzu alebo vyrovnania

je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.

Ústavný súd posudzoval danú vec aj so zreteľom na účel, podstatu a zmysel

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu

verejnej moci. Kľúčovým pojmom a atribútom tohto základného práva je to, že jeho

ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka konania, t. j. v „jeho veci“.

Základným cieľom a účelom konkurzu (konkurzného konania) nie je dosiahnutie

uspokojenia iba nároku jedného z veriteľov, ale pomerné uspokojenie všetkých veriteľov.

Na túto skutočnosť musí prihliadať ústavný súd vtedy, ak rozhoduje o sťažnosti jedného

z veriteľov, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa , aj

keď je nepochybné, že priznáva právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov každému z veriteľov aj v konkurznom konaní, a to od okamihu, keď sa

prihlásením svojej pohľadávky stal účastníkom tohto konania. Vzhľadom na uvedené podľa

názoru ústavného súdu nemožno postup konkurzného súdu, resp. správcu konkurznej

podstaty v konkurznom konaní posudzovať rovnako rigorózne, ako to je v prípade, keď sa

ochrana podľa uplatňuje výlučne vo veci účastníka konania, t. j. len

v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“.

Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone

svojej funkcie povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu

vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 ods. 2

zákona o konkurze a vyrovnaní).

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu

konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré mu

zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4

a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní). S ohľadom na uvedené možno v súlade s ustálenou

judikatúrou ústavného súdu hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec

nevyužije vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je

zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak

k ich použitiu siahne až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný

alebo vylúčený (mutatis mutandis ).

Úlohou ústavného súdu nie je však stanovovať namiesto konkurzného súdu

optimálny postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú

vzhľadom na okolnosti daného prípadu akceptovateľné z pohľadu garantovaného

práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov, teda či postup konkurzného súdu

nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. ,

).

Na základe posúdenia sťažnosti, vyjadrenia správcu konkurznej podstaty a prehľadu

úkonov realizovaných krajským súdom, resp. správcom konkurznej podstaty v konkurznom

konaní, dospel ústavný súd k záveru, že namietaný postup krajského súdu nesignalizuje

reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si

vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje, že iba samotná dĺžka doterajšieho priebehu konkurzného

konania, na ktorú sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, nie je dostatočným dôvodom na

vyslovenie existencie zbytočných prieťahov v konkurznom konaní. Predovšetkým je

potrebné poukázať na skutočnosť, že skončeniu konkurzného konania dosiaľ bránili

neukončené konania o úschovách iniciované správcom konkurznej podstaty pre účel

splnenia rozvrhového uznesenia vo vzťahu k tým veriteľom, ktorým sa nepodarilo poukázať

výťažok z rozvrhu na základe správcovi konkurznej podstaty dostupných informácií, za čo

správca konkurznej podstaty ani konkurzný súd nenesie zodpovednosť. Preto v okolnostiach

danej veci o zavinených prieťahoch krajským súdom, resp. správcom konkurznej podstaty

(vo vzťahu k sťažovateľovi) v namietanom konaní v období od právoplatnosti rozvrhového

uznesenia do ukončenia konania o zložení do úschovy nie je možné hovoriť. Neskončené

konania o úschovách iniciované správcom konkurznej podstaty sú prekážkou ukončenia

konkurzného konania ako takého, keďže predpokladom vydania uznesenia o zrušení

konkurzu je splnenie rozvrhového uznesenia [§ 44 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze

a vyrovnaní].

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie bez zbytočných

prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť () a že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (, ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho,

že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch (napr. m. m. )].

V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle , nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto

článku (), prípadne návrhu buď nevyhovel (), alebo ho odmietol

ako zjavne neopodstatnený (, , ).

Podľa názoru ústavného súdu opísaný skutkový stav neindikuje možnosť prijatia

záveru o takom postupe krajského súdu, z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú

súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľa podľa .

Nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľa, že je „po dobu viac ako 13 rokov

v stave právnej neistoty ohľadom skutočnosti, či ním riadne prihlásená a správcom

priznaná pohľadávka... bude a prípadne v akej výške uspokojená“. Vychádzajúc z cieľa

konkurzu, ktorým je pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku, ako aj z účelu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu

verejnej moci, ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bol stav

právnej neistoty sťažovateľa odstránený, aj keď on sám tvrdí opak. Aj keď

v preskúmavanom prípade nedošlo k formálno-právnemu ukončeniu konkurzného konania

(zrušením konkurzu), k nastoleniu stavu právnej istoty sťažovateľa došlo už

právoplatnosťou rozvrhového uznesenia, ktorým je s konečnou platnosťou ustálený rozsah

uspokojenia pohľadávky sťažovateľa prihlásenej do konkurzu.

Zároveň ústavný súd poukazuje aj na okolnosť uvedenú vo vyjadrení správcu

konkurznej podstaty, že sťažovateľ v priebehu konania nevyvíjal žiadne aktivity smerujúce

k zisťovaniu aktuálneho stavu konania. Nemožno akceptovať postup sťažovateľa, ktorý ako

účastník konkurzného konania dlhodobo nevyužil možnosť oboznámiť sa s rozvrhovým

uznesením, ktoré sa obligatórne zverejňuje v obchodnom vestníku, ako aj na úradnej tabuli

konkurzného súdu, resp. možnosť zistiť aktuálny stav konkurzného konania nahliadnutím

do konkurzného spisu, a tieto právne možnosti nahrádza podaním sťažnosti ústavnému

súdu. V súvislosti s uvedeným nekonzistentným postupom sťažovateľa ústavný súd

pripomína jednu zo základných zásad práva, ktorou je ,,vigilantibus iura“, teda bdelým patrí

právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na

ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil

také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto

zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon,

a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011