Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 56/2018
PDF · 146.24 KB
No categories available
II. ÚS 56/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja, Štefánikova trieda 69,
Nitra, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ján Majling, s. r. o.,
Palárikova 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján Majling, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 133/2011-171 z 30. marca 2012 a č. k.
18 CoE 247/2014-258 z 26. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2016 doručená sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k.
18 CoE 133/2011-171 z 30. marca 2012 a č. k. 18 CoE 247/2014-258 z 26. marca 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenia“), ktorými bolo z dôvodu nesprávneho označenia povinného
zastavené exekučné konanie, v ktorom bol sťažovateľ oprávneným.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva takýto stav veci: Sťažovateľ tvrdí, že je
veriteľom a v exekučnom konaní oprávneným proti zdravotnej poisťovni Dôvera.
Presnejšie, sťažovateľom zriadená a neskôr zrušená rozpočtová organizácia Správa
záväzkov a pohľadávok Nitra bola oprávnenou vo vzťahu k poisťovni Sideria. Okresný súd
Bratislava II ako exekučný súd uznesením č. k. 55 Er 823/2008-140 z 13. decembra 2010
zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože exekučný titul –
rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 17 C 1352/2000-72 z 10. decembra 2001 nebol
vykonateľný z toho dôvodu, že povinný nebol riadne označený – v záhlaví uvedeného
rozsudku je žalovaný označený ako „Sideria“ bez uvedenia mesta a identifikačného čísla
organizácie, z čoho nie je možné posúdiť, či takto označený subjekt je totožný s povinným,
resp. či povinný je právny nástupca takto označeného žalovaného.
3. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 18 CoE 133/2011-171 z 30. marca 2012
potvrdil uznesenie o zastavení konania. Sťažovateľ ako oprávnený podal proti tomuto
rozhodnutiu súbežne dovolanie a ústavnú sťažnosť. Ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako
neprípustná uznesením sp. zn. IV. ÚS 121/2013, pretože sa paralelne rozhodovalo
o dovolaní. V dovolaní sťažovateľ namietal odňatie možnosti konať pre arbitrárnosť
rozhodnutia, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil
uznesenie krajského súdu ex lege z dôvodu podľa v tom čase platného a účinného § 237
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj „OSP“ (Ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania)], pretože krajský súd nemal konať
so Správou záväzkov a pohľadávok Nitra. V obiter dicte však najvyšší súd uviedol, že
v jeho inej právnej veci (v uznesení sp. zn. 3 Cdo 91/2012 z 28. júna 2012) vyslovil
nesúhlas so záverom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa o zastavení exekúcie z dôvodu absencie identifikačného čísla účastníkov konania
v exekučnom titule; v tomto rozhodnutí tiež konštatoval, že ak súd v rozhodnutí prípadne
označí účastníkov konania spôsobom, ktorý celkom nezodpovedá tomu, ako sa účastníci
občianskeho súdneho konania majú presne označovať (§ 79 ods. 1 druhá veta OSP), nie je
to bez ďalšieho na ujmu vykonateľnosti takého rozhodnutia, ak je možné z neho bez
pochybností vyvodiť, komu bola uložená povinnosť.
4. Po tomto kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu krajský súd uznesením č. k.
18 CoE 247/2014-258 z 26. marca 2015 opäť potvrdil zastavenie konania držiac sa
právneho názoru o nedokonalom označení povinného, a preto ho sťažovateľ opäť napadol
dovolaním, ale vtedy ešte nie ústavnou sťažnosťou.
5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 ECdo 5/2016 z 22. júna 2016 druhé dovolanie
sťažovateľa odmietol, pretože od 1. januára 2016 ustanovenie § 237 ods. 2 OSP zakázalo
prípustnosť zmätočného dovolania v exekučných konaniach (Dovolanie podľa odseku 1 nie
je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu.).
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základných práv na súdnu
ochranu a ochranu majetku zastavením exekučného konania, a to proti obidvom uzneseniam
krajského súdu, ktorými bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 55 Er 823/2008-140
z 13. decembra 2010.
7. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha toho, aby
ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 18 CoE/133/2011-171
zo dňa 30.3.2012 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 18CoE/247/2014-258,
zo dňa 26.3.2015 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa vlastniť a právo užívať majetok (vlastnícke právo)
v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru
o ľudských právach, Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE/133/2011-171
zo dňa 30.3.2012 Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 18CoE/247/2014-258, zo
dňa 26.3.2015 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 18CoE/247/2014-258, zo dňa
26.3.2015 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.“
II.
8. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
11. Podstatou sťažnosti je ústavná námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd
napadnutými uzneseniami porušil jeho základné právo na súdnu ochranu a základné právo
na ochranu majetku tým, že potvrdil zastavenie exekučného konania z dôvodu nepresného
označenia povinného.
12. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti
fyzickej osoby na ďalšie konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu.
13. Sťažovateľ odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 18 CoE 247/2014-258 z 26. marca 2015 odo dňa doručenia uznesenia najvyššieho
súdu, ktorým najvyšší súd odmietol sťažovateľovo dovolanie proti tomuto uzneseniu
krajského súdu. Zmyslom lehoty na podanie ústavnej sťažnosti je fixácia právnej istoty, a to
voči všetkým účastníkom pôvodného konania.
14. Zložitý vzťah dovolania podľa § 237 OSP (dôvody zmätočnosti) a ústavnej
sťažnosti je daný tiež tým, že (i) dovolanie aj ústavná sťažnosť smerujú proti právoplatným
rozhodnutiam, (ii) dovolaním podľa § 237 OSP možno kasáciou zahojiť niektoré procesné
záťaže s ústavným rozmerom, ale nie akékoľvek ústavné záťaže (iii) a napokon pri dovolaní
podľa § 237 OSP splýva prípustnosť s dôvodnosťou. V záujme umožnenia riadneho
využitia dovolania aj ústavnej sťažnosti ústavný súd konštantne akceptuje podanie ústavnej
sťažnosti po rozhodnutí súdu dovolacieho, a to proti rozhodnutiu druhostupňového súdu,
ako aj proti rozhodnutiu dovolacieho súdu (II. ÚS 592/2015, I. ÚS 169/09, III. ÚS
166/2014, IV. ÚS 317/2013). S týmto poňatím súvisí, že ústavný súd považuje podané
dovolanie za účinný prostriedok nápravy, a tak ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam, proti
ktorým bolo zároveň podané dovolanie, odmieta pre nedostatok právomoci alebo pre
neprípustnosť (II. ÚS 337/2016, bod 11).
15. Ústavný súd nemôže akceptovať včasnosť lehoty proti uzneseniu krajského súdu,
ak neexistuje ani teoretická zákonná možnosť prípustnosti dovolania, ktoré bolo proti
uzneseniu krajského súdu podané. V predmetnej veci bola prípustnosť dovolania ex lege
vylúčená § 237 ods. 2 OSP. Opravným prostriedkom neprípustným priamo na základe
jasného textu zákona sa tak prerušuje väzba medzi rozhodnutím krajského súdu a ústavnou
sťažnosťou (Je to v podstate rovnaká situácia, akoby sťažovateľ podal dovolanie
oneskorene. Takto nemožno zachovať lehotu proti skoršiemu rozhodnutiu.). Prirodzene iná
by bola situácia, ak by túto ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ paralelne s druhým
dovolaním.
16. Z uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci bolo takpovediac prerušené spojenie
medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a ústavnou sťažnosťou, lehotu už nemožno
odvíjať od právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia, ale od právoplatnosti uznesenia
krajského súdu č. k. 18 CoE 247/2014-258 z 26. marca 2015, a tak je sťažnosť oneskorená.
Sťažovateľ si pravdepodobne neuvedomil zmenu v podobe zákona č. 353/2014 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov, ktorý vniesol do Občianskeho súdneho poriadku ustanovenie § 237 ods. 2. Táto
zmena ešte neplatila, keď podal prvé dovolanie.
17. V právnej vete nálezu sp. zn. III. ÚS 674/2014 (rozhodnutie č. 61/2014, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) ústavný súd uviedol:
„V prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého
zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre
neprípustnosť je lehota pre podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného
súdu.
To však neplatí v prípadoch, v ktorých je neprípustnosť dovolania daná ex lege (napr.
správne súdnictvo), kde dovolanie nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy.“
18. V uznesení sp. zn. III. ÚS 631/2016 ústavný súd rozhodoval o takmer zhodnej
veci, v ktorej bolo dovolanie tiež ex lege neprípustné na základe § 237 ods. 2 OSP. Ústavný
súd konštatoval, že „v čase podania dovolania sťažovateľom bola účinná zákonná právna
úprava, ktorá prostredníctvom § 237 ods. 2 OSP ustanovovala, že dovolanie podľa odseku 1
nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu. Keďže
v prípade sťažovateľa právny poriadok explicitne vylučoval podanie tohto mimoriadneho
opravného prostriedku, sťažovateľ, ktorý sám má právnické vzdelanie a aj v odvolacom
a dovolacom konaní bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, mohol a mal
vedieť, že ním podané dovolanie, v ktorom uplatnil dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1
písm. f) OSP, je v exekučnom konaní ex lege neprípustné a ako také ho najvyšší súd aj
odmietne. Dovolanie sťažovateľa teda v žiadnom prípade nebolo možné považovať za
účinný opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd poskytoval a na ktorých použitie bol oprávnený podľa
osobitných predpisov (pozri napr. IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09, II. ÚS 87/09,
II. ÚS 65/2010). Sťažovateľ bol oprávnený domáhať sa ochrany svojich základných práv
a slobôd proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu priamo sťažnosťou adresovanou
ústavnému súdu, čo však v dvojmesačnej lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neurobil.“
19. Sťažovateľ namieta tiež protiústavnosť uznesenia krajského súdu č. k.
18 CoE 133/2011-171 z 30. marca 2012, avšak nežiada jeho zrušenie. Ústavná sťažnosť
proti tomuto uzneseniu je z už vysvetlených dôvodov tiež oneskorená.
20. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť
sťažovateľa ako podanú oneskorene a z uvedeného dôvodu ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2018