Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 121/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja, Štefánikova trieda 69,

Nitra, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. J. M., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. M., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a podľa čl.

11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. z 30. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2012 doručená sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja, Štefánikova trieda 69, Nitra

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. J. M., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. M., ktorou namieta porušenie čl.

20 ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného S., N. [ako

právneho predchodcu sťažovateľa (ďalej len „oprávnený“)], proti povinnému D., a. s., B.

(ďalej len „povinná“), o vymoženie peňažnej sumy 127 621,35 € s príslušenstvom vedenej

súdnym exekútorom JUDr. L. S., K., pod sp. zn. EX 329/2008 Okresný súd Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. z 13. decembra 2010

predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil. Na základe

odvolania oprávneného krajský súd napadnutým uznesením označené uznesenie okresného

súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ v sťažnosti konštatuje, že «krajský súd (v spojitosti s uznesením

Okresného súdu Bratislava II.) exekúciu uznesením zastavil s odôvodnením, že po

preskúmaní exekučného titulu, t. j. Rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 17 C 1352/00-

72 zo dňa 10. 12. 2001 dospel k zisteniu, že exekučný titul je formálne nevykonateľný,

nakoľko „nie je možné jednoznačne posúdiť subjekt, ktorý je označený ako povinný a či

povinný v označenom návrhu je právnym nástupcom žalovaného označeného v rozsudku,

nakoľko v ňom nie sú riadne označení účastníci konania ich identifikačným číslom (IČO)

a presnou adresou ich sídla zapísanou v obchodnom registri.“...».

V nadväznosti na už uvedené sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti uvádza, že „v čase

podania žalobného návrhu o zaplatenie v súčasnosti exekučne vymáhanej pohľadávky, t. j

dňa 20. 12. 2000, existovala povinná pod názvom S., so sídlom K. Pod týmto názvom a s

uvedeným sídlom bola zapísaná v obchodnom registri OS Košice I., vl. č. 265/V. V tom čase

v obchodnom registri nemala zapísané identifikačné číslo. Po skončení konania o

zaplatenie v súlade s o zdravotných poisťovniach došlo k

jej transformácií na S., a. s., K... s účinnosťou od 24. 08. 2006, ktorý je zároveň aj dňom

výmazu S. z Obchodného registra. Následne, s účinnosťou od 14. 11. 2006 došlo k zmene

sídla právneho nástupcu povinnej na nové sídlo zapísané v obchodnom registri: ..., B. (bez

zmeny jej obchodného mena + prideleného IČO). Na základe Zmluvy o zlúčení vo forme

notárskej zápisnice č. N 162/2006, Nz 38844/2006, NCRIs 38675/2006 zo dňa 05. 10. 2006,

sa obch. spoločnosť D., a. s. B... stáva právnym nástupcom zanikajúcej obchodnej

spoločnosti S., a. s., K... a to ku dňu 01. 01. 2007, ktorý je zároveň dňom jej výmazu z

obchodného registra. Následne s účinnosťou od 01. 08. 2007, došlo u povinnej opätovne k

zmene jej sídla na... B., ďalej dňom 1. 10. 2009 povinná zmenila svoje sídlo z... B. na... ako

aj nastala skutočnosť, na základe ktorej došlo k prechodu povinností uložených povinnému

v tomto exekučnom konaní vyplývajúcich z exekučného titulu, ktorým je vykonateľný

rozsudok č. -72 zo dňa 10. 12. 2001 vydaný Okresným súdom Košice II.,

nakoľko povinná ako predávajúca a D., a. s. so sídlom... B... ako kupujúci uzatvorili dňa

16. 12. 2009 zmluvu o predaji podniku povinnej kupujúcemu. Táto zmluva nadobudla

účinnosť dňom 31. 12. 2009. V čase podpisu tejto zmluvy bol povinný označený ešte ako D.,

a. s., B... a kupujúci bol v čase uzavretia tejto zmluvy označený ešte ako A., a. s., B...

Nadobudnutím účinnosti predmetnej zmluvy o predaji podniku došlo k univerzálnej sukcesii

zo strany nového subjektu do práv a povinností povinného a to bez straty procesnej

subjektivity na strane povinného.

Dôsledkom je teda univerzálne právne nástupníctvo, kde právnym predchodcom je

povinný a právnym nástupcom je po zmene svojho obchodného mena z A., a. s. na D., a. s. a

súčasne zmene svojho sídla z... B. na... B. (obe zmeny s účinnosťou k 31. 12. 2009)

spoločnosť D., a. s. so sídlom... B..., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu

Bratislava I, Oddiel: Sa, Vložka číslo: 3627/B, pričom v rámci tejto univerzálnej sukcesie z

pôvodného povinného prešli na novú spoločnosť aj povinnosti vyplývajúce z exekučného

titulu, na základe ktorého sa vedie toto exekučné konanie.

Z uvedeného bezpochyby vyplýva fakt, že D., a. s. so sídlom... B..., je právnym

nástupcom povinnej uvedenej v exekučnom titule: S., K.“.

Sťažovateľ na základe už uvedeného tvrdí, že v jeho veci je exekučný titul

„vykonateľný tak po materiálnej ako aj formálnej stránke. Označenia obsiahnuté

v obchodnom mene žalovaného resp. jeho právneho nástupcu, ďalej právne nástupníctvo

preukázateľné údajmi z obchodného registra ako aj skutočnosti známe súdu z obsahu spisu,

najmä evidentná totožnosť účastníka konania od počiatku konania až po vydanie

exekučného titulu umožňujú bezpečne identifikovať žalovaného ako aj jeho právneho

nástupcu, t. j. povinného v exekučnom konaní č. 329/2008 a len kvôli neuvedeniu názvu

obce pod správnym označením ulice ako aj správne označenie obchodného mena právneho

predchodcu povinného v záhlaví exekučného titulu, nie je dôvod považovať exekučný titul za

nulitný akt, takáto nesprávnosť nemôže byť na takú ujmu sťažovateľa, ktorým sa mu odoprie

spravodlivosť.“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky [(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , sp. zn.

] a krajského súdu (sp. zn. z 31. mája 2011) v obdobných

veciach a na ďalšiu na tento prípad aplikovateľnú judikatúru [R25/2002 (ČR),

RNs C 1707/2003].

Sťažovateľ hodnotí postup krajského súdu spočívajúci v zastavení exekúcie bez

existencie dôvodu predpokladaného v § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku nielen ako

protizákonný, ale aj taký, ktorý porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa „uvedenie neúplného sídla v exekučnom

titule... nebráni bezpečnej identifikácii subjektu, komu bola v exekučnom titule uložená

povinnosť. Právny predchodca povinného mal spôsobilosť byť účastníkom konania a táto

v čase vydania exekučného titulu nezanikla.“.

Podľa sťažovateľa popísaným postupom krajského súdu, ktorý vyústil do potvrdenia

prvostupňového súdu o zastavení exekúcie napadnutým uznesením „bez existencie

právnych prekážok brániacich vykonaniu exekúcie na majetok povinnej... zároveň... došlo aj

k zásahu do majetkovej sféry sťažovateľa, nakoľko krajský súd neposkytol ochranu majetku

(pohľadávkam), ktoré mu patria a ktoré mu boli právoplatne priznané súdom“, malo dôjsť

aj k porušeniu základného práva podľa a listiny, ako aj

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.

1 , článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -171

zo dňa 30. 03. 2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť a právo užívať majetok (vlastnícke právo)

v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru

o ľudských právach, Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -171

zo dňa 30. 03. 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -171 zo dňa 30. 03.

2012 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a a podľa a listiny, ako aj

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. marca 2012. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznámil, že

súčasne s podaním sťažnosti v predmetnej veci podal tiež dovolanie podľa § 237 písm. f)

z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa do dňa

predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol (okresný súd dovolanie sťažovateľa

najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu predložil 31. januára 2013, pozn.).

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým,

ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v tejto

súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej

vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo

veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu z ostatného obdobia sa už aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ),

podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za

prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej (už

stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,

alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013