Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 54/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. marca 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. marca 2010

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012

doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 31. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. marca 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. februára 2012 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa v období od 22. júna 2001 do 13. októbra 2005

spolu s rodinou „nachádzal v azylovom konaní... a v mojej neprítomnosti a bez mojej

vedomosti bola prevedená tzv. dobrovoľná dražba môjho rodinného domu v B. na základe

neplatného právneho dôvodu. Nebol súdom ustanovený opatrovník a nebolo mi doručené...

žiadne oznámenie o začatí výkonu záložného práva.“. Dňa 29. júla 2007 podal sťažovateľ

okresnému súdu žalobu o vydanie rodinného domu s poukazom na „neplatný právny dôvod

návrhu na vykonanie dražby a nepremlčateľnosť vlastníckeho práva. Z objektívnych

dôvodov som sa v čase podania návrhu na vykonanie dražby, priebehu dražby a uplynutia

prekluzívnej lehoty na podanie žaloby nenachádzal na území SR (azylové konanie...

od 22. 6. 2001 do 13. 10. 2005).“.

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, pričom v podstatnej časti jeho

odôvodnenia uviedol, že základnou podmienkou úspechu návrhu vo vlastníckych veciach je

preukázanie vlastníckeho práva navrhovateľa. Bez tohto preukázania nie je totiž

navrhovateľ aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha.

Okresný súd uzavrel, že sťažovateľ „neuniesol dôkaznú povinnosť preukázaním svojho

vlastníckeho práva“, a preto jeho žalobu zamietol.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ 21. mája 2009 podal

odvolanie, v ktorom namietal „porušenie c , podľa ktorého mal okresný súd

dať prednosť Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim

zákonom o dobrovoľných dražbách, lebo mi zaručuje väčšiu ochranu mojich vlastníckych

práv s poukazom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu pri prechode vlastníckych práv,

alebo mal prerušiť konanie a požiadať Ústavný súd SR o abstraktnú kontrolu ústavnosti

v súvislosti s procesnou prekážkou prekluzívnej doby, ktorá márne uplynula počas mojej

dlhodobej neprítomnosti v azylovom konaní, čo považujem za porušenie môjho práva

na súdnu ochranu v zmysle “.

Súbežne s podaným odvolaním sťažovateľ spoločne s rodinnými príslušníkmi podali

sťažnosť podľa doručenú ústavnému súdu 3. augusta 2009, ktorou sa

domáhali vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie v petite sťažnosti

označených práv podľa a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok okresného súdu z 31. marca 2009 zrušený, a zároveň

požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia po 10 000 € pre každého

zo sťažovateľov. Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 29. septembra 2009

predmetnú sťažnosť odmietol v časti vzťahujúcej sa na osoby odlišné od sťažovateľa ako

podanú zjavne neoprávnenými osobami a v časti vzťahujúcej sa na sťažovateľa ako

oneskorene podanú, ako aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa proti označenému rozsudku súdu

prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh na prerušenie konania z dôvodu podania

návrhu na abstraktnú kontrolu ústavnosti zamietol a napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „zák. čís. o dobrovoľných

dražbách... nie je v rozpore s SR a ani s Európskym dohovorom pre ľudské práva

a okrem toho, riešenie tejto otázky nemá vplyv na rozhodnutie v prejednávanej veci

o vydanie nehnuteľnosti. Preto nie sú splnené podmienky pre postup podľa § 109 ods. 1

písm. b) “. Krajský súd sa ďalej stotožnil s názorom okresného súdu, že sťažovateľ

(navrhovateľ, pozn.) nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie

nehnuteľnosti, pretože nepreukázal svoje vlastnícke právo k nej. Z tohto hľadiska všetky

jeho námietky týkajúce sa výkonu dobrovoľnej dražby podľa

o dobrovoľných dražbách a o doplnení

o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov v znení

účinnom ku dňu dobrovoľnej dražby (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktoré

mohol sťažovateľ uplatniť v trojmesačnej prekluzívnej lehote – avšak v inom konaní, sú

podľa záverov krajského súdu právne irelevantné.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ súbežne 9. júna 2010

dovolanie a sťažnosť podľa doručenú ústavnému súdu 24. júna 2010;

sťažnosť pritom podal aj proti napadnutému rozsudku okresného súdu.

Sťažnosť ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že „rozsudky okresného

a krajského súdu neumožnili ochranu vlastníckeho práva a práva na spravodlivé súdne

konanie“, a preto ústavnému súdu navrhol „previesť abstraktnú kontrolu ústavnosti zákona

č. , či v ustanovení je v súlade s SR a Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd... nakoľko v ani

v , ktorým sa mení a dopĺňa o dobrovoľných

dražbách, neexistuje hmotnoprávna norma, ktorá by tvorila účinný prostriedok nápravy,

zabezpečila by kontradiktórnosť konania a princíp rovnosti zbraní pre vlastníka predmetu

dražby aj po uplynutí prekluzívnej lehoty v prípade, že bol zbavený svojho majetku bez jeho

vedomosti a o dražbe sa dozvedel po uplynutí prekluzívnej lehoty“.

Ústavný súd uznesením č. k. -20 z 31. augusta 2010 aj túto sťažnosť

sťažovateľa odmietol, a to v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu

pre nedostatok svojej právomoci a v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského

súdu ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) z dôvodu podania dovolania na najvyššom súde. Ústavný súd nad rámec

odôvodnenia uvedeného uznesenia považoval „... za potrebné vyjadriť sa aj k návrhu

sťažovateľa, ktorým sa [v texte sťažnosti – mimo návrhu na rozhodnutie (petitu)] domáhal,

aby ústavný súd preskúmal súlad o dobrovoľných

dražbách a o doplnení o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok) v znení neskorších predpisov s a dohovorom. V tejto súvislosti ústavný

súd predovšetkým poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej je podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane

vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite), a preto ďalšie návrhy sťažovateľa uvádzané

v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m.

, , ). Navyše, ústavný súd môže preskúmavať súlad

zákonov s a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami len na návrh subjektov

uvedených v ustanoveniach § 18 ods. 1 písm. a) až f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nepatrí medzi tieto subjekty. Z uvedených dôvodov sa

ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa nezaoberal.“.

Sťažovateľom podané dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako neprípustné, keďže podľa názoru

najvyššieho súdu neboli v danej veci splnené podmienky prípustnosti dovolania ustanovené

v (ďalej aj „OSP“) a ani iné podmienky

prípustnosti dovolania. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá

nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu prípustnosť dovolania

podľa , ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa

ods. 2 písm. b) , ktorá však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku okresného súdu, napadnutému rozsudku

krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 . Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Nespravodlivosť vidím v ignorovaní riešiť

právnu prekážku neexistencia opatrenia na nápravu rešpektujúceho princíp rovnosti zbraní

vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty bez môjho vedomia, nakoľko o dražbe som sa

dozvedel až po uplynutí tejto lehoty. Moja hlavná námietka je, že súdy ignorovali čl. 154c

ods. 1 SR a ani Najvyšší súd sa k tejto námietke nevyjadril.“ Sťažovateľ v podstate

tvrdí, že z dôvodu aplikovania ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré odporujú

ústave a dohovoru, dospeli konajúce súdy k nesprávnemu záveru vo veci.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Bratislave IV postupom vo veci vedenej pod sp. zn.

a rozsudkom z 31. 3. 2009 sp. zn. -241 porušil právo J. M. vlastniť majetok

a domáhať sa jeho ochrany podľa a .

2. Krajský súd v Bratislave postupom vo veci vedenej pod sp. zn.

a rozsudkom z 10. marca 2010 sp. zn. -297 porušil právo J. M. vlastniť majetok

a domáhať sa jeho ochrany podľa a .

3.Najvyšší súd SR v Bratislave postupom vo veci vedenej pod sp. zn.

a uznesením z 22. februára 2012 porušil právo J. M. vlastniť majetok a domáhať sa jeho

ochrany podľa a .

4. Základné právo J. M. na súdnu ochranu podľa ,

právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 , základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenské republiky, postupom Okresného súdu Bratislava IV a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod. sp. zn. , porušené bolo.

5. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu pod sp. zn. ... z 22. februára

2012, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2009 sp. zn. -297

a prikazuje sa Okresnému súdu Bratislava IV, aby vo veci konal tak, že dá prednosť

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim zákonom

č. 527/2002 a prejedná neplatnosť dražby i napriek tomu, že prekluzívna lehota márne

uplynula 11. 6. 2005.

6. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc

eur), ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.

7. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc

eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

8. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc

eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

9. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažnosti)

do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2009

Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému postupu a rozsudku

okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2009, odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. marca 2010

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd taktiež pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. , , , , ).

Ústavný súd dodáva, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, hoci splnomocnenie právneho zástupcu predložil sťažovateľ dodatočne až na

výzvu ústavného súdu. Preto sa v danej veci ústavný súd zaoberal iba namietaným

porušením tých práv a tými všeobecnými súdmi, vyslovenia porušenia ktorých sa

sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení

ďalších základných práv, resp. článkov , ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, najmä čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) alebo čl. 13 dohovoru, je

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť

argumentácie sťažovateľa (, , ).

V tejto súvislosti a zhodne s už vysloveným názorom ústavného súdu v uznesení

č. k. -20 z 31. augusta 2010 vo veci predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa

proti napadnutému rozsudku krajského súdu posúdil ústavný súd opätovný návrh

sťažovateľa, ktorým sa v texte sťažnosti, v časti označenej ako „návrh o predbežnom

opatrení“, mimo návrhu na rozhodnutie (petitu) domáhal, aby ústavný súd (ako

„prejudiciálnu otázku“) preskúmal súlad § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách

s a dohovorom. Okrem už spomínaného poukázania na viazanosť petitom sťažnosti

ústavný súd dodáva, že môže preskúmavať súlad zákonov s a kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami len na návrh subjektov uvedených v § 18 ods. 1 písm. a)

až písm. f) v spojení s , pričom sťažovateľ nepatrí medzi

tieto subjekty. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ďalej poznamenáva, že problematiku

súladu právnych predpisov nemôže sťažovateľ nastoliť v rámci konania podľa čl. 127

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie

svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z alebo medzinárodnej zmluvy. Aj pre konanie o sťažnosti podľa

totiž platí konštantná judikatúra ústavného súdu (napr. ,

), podľa ktorej nemožno účel konania o súlade právnych predpisov dosiahnuť

v inom type konania. Navyše, na konanie o súlade právnych predpisov podľa

je zmysle daná právomoc pléna ústavného súdu ().

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa nemohol zaoberať.

Z uvedených hľadísk ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým podľa sťažovateľa mali byť porušené

jeho základné práva podľa , a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval ako prvú

možnosť namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd poznamenáva, že formuláciou uvedenou

v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). V obsahu základného

práva podľa a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je

potrebné posudzovať spoločne (, , ).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že „zák. čís. 527/2002

Z. z. o dobrovoľných dražbách... nie je v rozpore s SR a ani s Európskym

dohovorom pre ľudské práva a okrem toho, riešenie tejto otázky nemá vplyv na rozhodnutie

v prejednávanej veci o vydanie nehnuteľnosti. Preto nie sú splnené podmienky pre postup

podľa “. Krajský súd sa ďalej stotožnil s názorom okresného

súdu, že navrhovateľ (sťažovateľ) nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie

nehnuteľnosti, pretože nepreukázal svoje vlastnícke právo k nej. Z tohto hľadiska všetky

jeho námietky týkajúce sa výkonu dobrovoľnej dražby, ktoré mohol uplatniť v trojmesačnej

prekluzívnej lehote – avšak v inom konaní (v konaní o určení neplatnosti dražby), sú právne

irelevantné, a preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Navyše, krajský súd

v rekapitulácii dovtedajšieho priebehu konania uviedol, že sťažovateľ žalobu o určenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby podal (konanie o určenie neplatnosti dražby vedené pred

Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. ), ale neskôr vzal návrh na začatie

konania späť.

Podľa sťažovateľa ani krajský súd nemal prihliadať na trojmesačnú lehotu na podanie

žaloby o určenie neplatnosti dražby ustanovenej zákonom o dobrovoľných dražbách, a to

„s poukazom na Dohovor, ktorý má prednosť pred domácimi zákonmi, nakoľko mi

zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv, právo na majetok a nepremlčateľnosť vlastníctva,

teda súdy mali vykonať dokazovanie, ktorým som preukazoval nezákonný prechod môjho

vlastníckeho práva“. Podľa sťažovateľa tak všeobecné súdy mali buď prednostne uplatniť

dohovor pred zákonom o dobrovoľných dražbách, alebo prerušiť konanie a požiadať

o abstraktnú kontrolu ústavnosti v otázke úpravy doručovania v zákone o dobrovoľných

dražbách. Zároveň, rozhodnutím o zamietnutí návrhu na abstraktnú kontrolu ústavnosti mal

krajský súd sťažovateľovi odňať možnosť konať pred súdom a porušiť právo na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľ pritom s poukazom na bod 42

rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hentrichová proti

Francúzsku (sťažnosť č. 13616/88, rozsudok z 22. septembra 1994) tvrdí, že «Táto právna

prekážka (slovami sťažovateľa: „uplynutie prekluzívnej lehoty z dôvodu svojvoľného

konania dražobníka a z dôvodu nezdržiavania sa sťažovateľa v mieste doručenia a jeho

zdržiavania sa v rámci azylového konania v zahraničí“, pozn.) predstavuje neexistenciu

opatrenia na nápravu, neexistenciu kontradiktórneho konania, ktoré rešpektuje princíp

rovnosti zbraní v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv.».

Ústavný súd považuje za relevantné posúdenie ústavnej akceptovateľnosti

napadnutého rozsudku tú úvahu, podľa ktorej v rámci súdneho sporu, predmetom ktorého

bola žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemohol konajúci súd

posudzovať ako predbežnú otázku platnosť, resp. neplatnosť dobrovoľnej dražby,

na základe ktorej určitá osoba nadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, pretože

o neplatnosti dražby možno rozhodovať len v zmysle § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných

dražbách v znení účinnom v čase dražby (podľa ktorého v prípade, ak boli porušené

ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach,

požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby; toto právo zaniká, ak sa neuplatní do troch

mesiacov odo dňa konania dražby), teda v konaní o určenie neplatnosti dražby.

Ústavný súd poznamenáva, že predmetná úvaha nadväzuje na judikatúru najvyššieho

súdu (napríklad na rozsudok sp. zn. z 1. júla 2008, In: Zo súdnej praxe,

č. 47/2008) a hoci nepredstavuje jediný možný výklad predmetných ustanovení zákona

o dobrovoľných dražbách a nadväzujúcich ustanovení ,

ústavný súd ju už v inom skoršom konaní nepovažoval za arbitrárnu alebo za zjavne

odporujúcu zmyslu a účelu § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, a teda ani

za ústavne nekonformnú ().

Preto, aj keby mal ústavný súd prisvedčiť sťažovateľom navrhovanému výkladu

ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, nemalo by to žiadny význam pre ústavnú

udržateľnosť záverov napadnutého rozsudku krajského súdu. Sťažovateľom namietané

nedostatky dobrovoľnej dražby (nedostatky v doručovaní) a nesprávne posúdenie plynutia

prekluzívnej lehoty nemohli mať vplyv na napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý bol

založený na úvahe, že posúdenie nedostatkov dražby musí byť uskutočnené v inom konaní,

než je to, ktoré sťažovateľ svojou žalobou vo veci samej inicioval. Pripomenutie

trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na začatie konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej

dražby tak nepredstavovalo dôvod zamietnutia žaloby sťažovateľa vo veci samej, ale iba

vysvetlenie podmienok na toto iné konanie, v ktorom by mohla byť sporná otázka riešená.

Neúspech sťažovateľa vo veci samej tak nemal pôvod v sťažovateľom uvádzaných

nedostatkoch právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách, ale v jeho vlastnej procesnej

stratégii. Krajský súd nemal dôvod prerušiť napadnuté konanie podľa § 109 ods. 2 písm. b)

, pretože sťažovateľom namietané ustanovenie zákona o dobrovoľných dražbách

nemohlo byť v tomto konaní aplikované. Ústavný súd v spojitosti s tým vyslovil názor, že

interpretácia a aplikácia ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého

vyslovenie nesúladu všeobecný súd uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom, musí zároveň v tomto postupe vytvárať právny základ pre jeho rozhodnutie v danej

veci ().

Rovnako ústavný súd nemohol prisvedčiť námietke sťažovateľa, podľa ktorej

„Za povšimnutie stoja aj okolnosti, z akého titulu mal byť zmenený zákonný sudca

na krajskom súde, nakoľko pri nahliadnutí do spisu dňa 15. 7. 2009... nebola JUDr. E. S.

uvedená ako predsedníčka senátu a JUDr. R. B. bol nominovaný práve z Okresného súdu

Bratislava IV, na ktorom sudkyňa sp. zn. JUDr. M. Č. doposiaľ pôsobí ako

predsedníčka súdu. Tiež je právnickou otázkou, či zamietnutie mojej prvej žaloby na

vydanie nehnuteľnosti vedenej pod sp. zn. samosudkyňou JUDr. D. K. na

základe nepripustenia zmeny účastníka, bolo zákonné alebo slúžilo len ako zámienka na

ovplyvnenie môjho opakovaného podania, ktoré dostalo sp. zn. .“. Ústavný

súd v tejto súvislosti pripomína, že ak mal sťažovateľ pochybnosti o zaujatosti sudcu alebo

iné pochybnosti o zákonnom sudcovi, mal tieto námietky zahrnúť do podaného dovolania

proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a to aj s poukazom na to, že nesprávne

obsadenie súdu predstavuje samostatný dovolací dôvod podľa .

Z priložených podkladov ústavný súd zistil, že túto námietku sťažovateľ do dovolania

z 9. júna 2010 ani do doplnenia dovolania z 2. septembra 2010 nezahrnul.

ako zákonnú podmienku ustanovuje, že pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky, ktoré mu

zákon na ochranu jeho práv poskytuje ( ). Ratio legis

tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby tá-ktorá vec bola posúdená v prvom

rade tými orgánmi verejnej moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie patrí, ale tiež

v tom, aby prípadné pochybenia mohli byť v opravnom konaní pred orgánmi verejnej moci

posúdené a zákonom predvídaným spôsobom odstránené. Z toho vyplýva, že námietky,

ktoré mohli byť uplatnené už v konaniach pred všeobecným súdom, nemôžu byť uplatnené

až v konaní o sťažnosti podľa a ako také sú neprípustné, a preto

ústavný súd na ne nemôže prihliadať.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47

ods. 3 , sťažovateľ okrem všeobecného tvrdenia o porušení princípu rovnosti zbraní

neuviedol žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia rovnosti účastníkov v konaní.

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). v citovanom

ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom

konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá

veta , podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré

zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu

zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy

a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (,

).

Vychádzajúc zo sťažovateľom predložených podkladov konanie pred krajským

súdom, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu podľa názoru ústavného súdu spĺňajú

nároky kladené na dodržanie zásady rovnosti účastníkov a sťažovateľ ani neuviedol nič, čo

by aspoň indikovalo opačný záver.

Na tomto základe ústavný súd, považujúc odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu z ústavného hľadiska za udržateľné, vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , a práva podľa dohovoru ako nedostatočnú

na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť

a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným

porušením označených práv.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými.

Ústavný súd navyše dodáva, že iný záver, než ku ktorému dospel, nevyplýva ani

z rozsudku ESĽP vo veci Hentrichová proti Francúzsku, bodu 42, na ktorý sa sťažovateľ

odvoláva, a to ani vo vzťahu k právu na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 (ktorý

ESĽP v danom konaní nepovažoval za potrebné skúmať) a ani vo vzťahu k iným právam,

ktorých porušenie bolo sťažovateľom namietané. Predmetný rozsudok sa týka právnej

úpravy, ktorá orgánu verejnej moci umožňovala využiť predkupné právo na účel ochrany

pred daňovými únikmi, ktorej aplikácia ale bola sporadická a nedostatočne predvídateľná.

Práve z dôvodu individuálneho a nadmieru zaťažujúceho dôkazného bremena (selektívne

využitie predkupného práva daňovým orgánom), ktoré nemohlo byť predmetom súdneho

prieskumu iniciovaného navrhovateľkou Hentrichovou, ESĽP rozhodol, že došlo

k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Bez ohľadu na to, či v okolnostiach veci sťažovateľa predstavuje realizácia dobrovoľnej

dražby súkromnoprávny úkon alebo realizáciu výkonu verejnej moci (ako to uvádza

sťažovateľ), krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal práve na tú podstatnú

skutočnosť, že prostriedok súdnej ochrany sťažovateľ mal, aj ho využil, ale návrh

na konanie o určenie neplatnosti vzal späť.

Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

, pričom však neuviedol žiadny dôvod, odlišný od už uvedených, ktorým

by svoje tvrdenie podporil. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že v texte sťažnosti

sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd opäť bez toho, aby posudzoval, či pri realizácii dobrovoľnej dražby ide

o súkromnoprávny úkon alebo realizáciu výkonu verejnej moci, ako to tvrdí sťažovateľ

v súvislosti s požiadavkou poskytnúť mu ochranu práva zaručeného v čl. 1 ods. 1

dodatkového protokolu a základného práva podľa , poukazuje na to, že

podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných princípov

vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných

práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo

garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru

(medzi ktoré patrí aj základné právo podľa ), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , prípadne dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody nič neindikuje, že by napadnutým rozsudkom

krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

ani , resp. práva podľa dohovoru, a preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. februára 2012

Podstatou námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je

jeho nesúhlas s výkladom , ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti

dovolania najvyšším súdom v jeho veci. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu či nedostatočne zistený skutkový

stav by síce mohli viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu krajského súdu, ale tento

nedostatok sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa a mohol

by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa . Najvyšší súd

pritom poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000).

Podľa sťažovateľa „... názor, že procesné vady konaní v dovolacom konaní nevyšli

najavo, a preto bolo dovolanie neprípustné, je nesprávny, nakoľko vo všetkých konaniach...

žiadal aplikovanie c ods. 1 SR a keďže všetky súdy, vrátane NS SR,

nerešpektovali svoju viazanosť (týmto ustanovením , poznámka)... odňali mi možnosť

konať pred súdom, a preto bolo dovolanie prípustné“.

Ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti (napr.

, ), podľa ktorej sú v

upravené podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti vzniknuté v priebehu

súdneho konania napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne

vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky

súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa , pričom vady tejto povahy

sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa .

Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje

význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich

považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno

uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada takejto povahy však sama

osebe prípustnosť dovolania nezakladá (m. m. ). Ústavný súd v spojitosti

s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne

príslušný dovolací súd (m. m. , , ). Najvyšší

súd je však aj pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný ústavnými požiadavkami

na dodržanie základných práv účastníkov konania vrátane práva na rozhodnutie, ktoré je

dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky svojvôle, zachovávajúc pritom ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia a ústavným

princípom právnej istoty vyplývajúcim z , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu (m. m. ,

).

Ústavný súd považuje tak v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu, ako

aj v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa

o nepreskúmaní súladu zákona o dobrovoľných dražbách s a dohovorom

za rozhodujúcu tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej

najvyšší súd poukazuje na záver, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže určiť súd len

v samostatnom konaní o určenie jej neplatnosti podľa zákona o dobrovoľných dražbách.

Najvyšší súd zároveň na podporu tohto názoru upriamil pozornosť aj na ustálenú líniu

judikatúry (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2009, R 23/2010

a sp. zn. z 23. júna 2010).

Keďže rovnako ako krajský súd v napadnutom rozsudku, navyše s rozsiahlejším

odôvodnením vrátane odkazu na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu odôvodnil najvyšší

súd, prečo nepovažuje za potrebné skúmať otázky platnosti dobrovoľnej dražby (vrátane

aplikovania § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách), v zásade tým dal odpoveď

aj na otázku, prečo nie je potrebné vo veci samej skúmať súlad ustanovení (ktoré sa nemajú

na vec použiť) s a dohovorom a prečo sa neaplikuje c . Tejto námietke

sťažovateľa vzhľadom na uvedené nemožno prisvedčiť.

Takýto postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,

poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov,

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný

súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie

najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nič

nesignalizuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi

názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Rovnako ako v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu, ani v prípade

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by

naznačovala možnosť porušenia základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3

, a sťažovateľ ani neuviedol žiadnu námietku, ktorá by odôvodňovala jeho tvrdenie

o namietanom porušení tohto základného práva.

Z rovnakých dôvodov, ako v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu,

poukazujúc na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej absencia porušenia

ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (vrátane

základného práva garantujúceho ochranu majetku), dospel ústavný súd k záveru, že

v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje ani možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery sťažnosť sťažovateľa pri

predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

( ) a rozhodol o sťažnosti ako celku tak, ako to je

uvedené vo výroku uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013