Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 54/2013
PDF · 419.96 KB
No categories available
IV. ÚS 54/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 59/2007 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 127/2009 a jeho rozsudkom z 10. marca 2010
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Cdo 34/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012
doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/2007 a jeho rozsudkom
z 31. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 127/09
a jeho rozsudkom z 10. marca 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 34/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa v období od 22. júna 2001 do 13. októbra 2005
spolu s rodinou „nachádzal v azylovom konaní... a v mojej neprítomnosti a bez mojej
vedomosti bola prevedená tzv. dobrovoľná dražba môjho rodinného domu v B. na základe
neplatného právneho dôvodu. Nebol súdom ustanovený opatrovník a nebolo mi doručené...
žiadne oznámenie o začatí výkonu záložného práva.“. Dňa 29. júla 2007 podal sťažovateľ
okresnému súdu žalobu o vydanie rodinného domu s poukazom na „neplatný právny dôvod
návrhu na vykonanie dražby a nepremlčateľnosť vlastníckeho práva. Z objektívnych
dôvodov som sa v čase podania návrhu na vykonanie dražby, priebehu dražby a uplynutia
prekluzívnej lehoty na podanie žaloby nenachádzal na území SR (azylové konanie...
od 22. 6. 2001 do 13. 10. 2005).“.
Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, pričom v podstatnej časti jeho
odôvodnenia uviedol, že základnou podmienkou úspechu návrhu vo vlastníckych veciach je
preukázanie vlastníckeho práva navrhovateľa. Bez tohto preukázania nie je totiž
navrhovateľ aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha.
Okresný súd uzavrel, že sťažovateľ „neuniesol dôkaznú povinnosť preukázaním svojho
vlastníckeho práva“, a preto jeho žalobu zamietol.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ 21. mája 2009 podal
odvolanie, v ktorom namietal „porušenie čl. 154c ústavy, podľa ktorého mal okresný súd
dať prednosť Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim
zákonom o dobrovoľných dražbách, lebo mi zaručuje väčšiu ochranu mojich vlastníckych
práv s poukazom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu pri prechode vlastníckych práv,
alebo mal prerušiť konanie a požiadať Ústavný súd SR o abstraktnú kontrolu ústavnosti
v súvislosti s procesnou prekážkou prekluzívnej doby, ktorá márne uplynula počas mojej
dlhodobej neprítomnosti v azylovom konaní, čo považujem za porušenie môjho práva
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“.
Súbežne s podaným odvolaním sťažovateľ spoločne s rodinnými príslušníkmi podali
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy doručenú ústavnému súdu 3. augusta 2009, ktorou sa
domáhali vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie v petite sťažnosti
označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
18 C 59/2007 s tým, aby bol rozsudok okresného súdu z 31. marca 2009 zrušený, a zároveň
požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia po 10 000 € pre každého
zo sťažovateľov. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 318/09-15 z 29. septembra 2009
predmetnú sťažnosť odmietol v časti vzťahujúcej sa na osoby odlišné od sťažovateľa ako
podanú zjavne neoprávnenými osobami a v časti vzťahujúcej sa na sťažovateľa ako
oneskorene podanú, ako aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa proti označenému rozsudku súdu
prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh na prerušenie konania z dôvodu podania
návrhu na abstraktnú kontrolu ústavnosti zamietol a napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „zák. čís. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách... nie je v rozpore s Ústavou SR a ani s Európskym dohovorom pre ľudské práva
a okrem toho, riešenie tejto otázky nemá vplyv na rozhodnutie v prejednávanej veci
o vydanie nehnuteľnosti. Preto nie sú splnené podmienky pre postup podľa § 109 ods. 1
písm. b) O. s. p.“. Krajský súd sa ďalej stotožnil s názorom okresného súdu, že sťažovateľ
(navrhovateľ, pozn.) nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie
nehnuteľnosti, pretože nepreukázal svoje vlastnícke právo k nej. Z tohto hľadiska všetky
jeho námietky týkajúce sa výkonu dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z.
o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.
o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov v znení
účinnom ku dňu dobrovoľnej dražby (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktoré
mohol sťažovateľ uplatniť v trojmesačnej prekluzívnej lehote – avšak v inom konaní, sú
podľa záverov krajského súdu právne irelevantné.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ súbežne 9. júna 2010
dovolanie a sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy doručenú ústavnému súdu 24. júna 2010;
sťažnosť pritom podal aj proti napadnutému rozsudku okresného súdu.
Sťažnosť ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že „rozsudky okresného
a krajského súdu neumožnili ochranu vlastníckeho práva a práva na spravodlivé súdne
konanie“, a preto ústavnému súdu navrhol „previesť abstraktnú kontrolu ústavnosti zákona
č. 527/2002 Z. z., či v ustanovení § 21 ods. 2 je v súlade s Ústavou SR a Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd... nakoľko v zákone č. 527/2002 Z. z. ani
v zákone č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách, neexistuje hmotnoprávna norma, ktorá by tvorila účinný prostriedok nápravy,
zabezpečila by kontradiktórnosť konania a princíp rovnosti zbraní pre vlastníka predmetu
dražby aj po uplynutí prekluzívnej lehoty v prípade, že bol zbavený svojho majetku bez jeho
vedomosti a o dražbe sa dozvedel po uplynutí prekluzívnej lehoty“.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 298/2010-20 z 31. augusta 2010 aj túto sťažnosť
sťažovateľa odmietol, a to v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu
pre nedostatok svojej právomoci a v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského
súdu ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) z dôvodu podania dovolania na najvyššom súde. Ústavný súd nad rámec
odôvodnenia uvedeného uznesenia považoval „... za potrebné vyjadriť sa aj k návrhu
sťažovateľa, ktorým sa [v texte sťažnosti – mimo návrhu na rozhodnutie (petitu)] domáhal,
aby ústavný súd preskúmal súlad § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách a o doplnení zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov s ústavou a dohovorom. V tejto súvislosti ústavný
súd predovšetkým poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane
vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite), a preto ďalšie návrhy sťažovateľa uvádzané
v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m.
III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07). Navyše, ústavný súd môže preskúmavať súlad
zákonov s ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami len na návrh subjektov
uvedených v ustanoveniach § 18 ods. 1 písm. a) až f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nepatrí medzi tieto subjekty. Z uvedených dôvodov sa
ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa nezaoberal.“.
Sťažovateľom podané dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo
napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako neprípustné, keďže podľa názoru
najvyššieho súdu neboli v danej veci splnené podmienky prípustnosti dovolania ustanovené
v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a ani iné podmienky
prípustnosti dovolania. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241
ods. 2 písm. b) OSP, ktorá však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku okresného súdu, napadnutému rozsudku
krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Nespravodlivosť vidím v ignorovaní riešiť
právnu prekážku neexistencia opatrenia na nápravu rešpektujúceho princíp rovnosti zbraní
vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty bez môjho vedomia, nakoľko o dražbe som sa
dozvedel až po uplynutí tejto lehoty. Moja hlavná námietka je, že súdy ignorovali čl. 154c
ods. 1 Ústavy SR a ani Najvyšší súd sa k tejto námietke nevyjadril.“ Sťažovateľ v podstate
tvrdí, že z dôvodu aplikovania ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré odporujú
ústave a dohovoru, dospeli konajúce súdy k nesprávnemu záveru vo veci.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Bratislave IV postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 59/2007
a rozsudkom z 31. 3. 2009 sp. zn. 18 C 59/2007-241 porušil právo J. M. vlastniť majetok
a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Krajský súd v Bratislave postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Co 127/09
a rozsudkom z 10. marca 2010 sp. zn. 7 Co 127/09-297 porušil právo J. M. vlastniť majetok
a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3.Najvyšší súd SR v Bratislave postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Cdo 34/2011
a uznesením z 22. februára 2012 porušil právo J. M. vlastniť majetok a domáhať sa jeho
ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Základné právo J. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenské republiky, postupom Okresného súdu Bratislava IV a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod. sp. zn. 7 Co 127/09, porušené bolo.
5. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu pod sp. zn. 7Cdo34/2011... z 22. februára
2012, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2009 sp. zn. 7 Co 127/09-297
a prikazuje sa Okresnému súdu Bratislava IV, aby vo veci konal tak, že dá prednosť
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim zákonom
č. 527/2002 a prejedná neplatnosť dražby i napriek tomu, že prekluzívna lehota márne
uplynula 11. 6. 2005.
6. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc
eur), ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.
7. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc
eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.
8. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc
eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.
9. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažnosti)
do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/07 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému postupu a rozsudku
okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/07 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009, odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 127/2009 a jeho rozsudkom z 10. marca 2010
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd taktiež pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Ústavný súd dodáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, hoci splnomocnenie právneho zástupcu predložil sťažovateľ dodatočne až na
výzvu ústavného súdu. Preto sa v danej veci ústavný súd zaoberal iba namietaným
porušením tých práv a tými všeobecnými súdmi, vyslovenia porušenia ktorých sa
sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení
ďalších základných práv, resp. článkov ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti
mimo petitu, najmä čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) alebo čl. 13 dohovoru, je
v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť
argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).
V tejto súvislosti a zhodne s už vysloveným názorom ústavného súdu v uznesení
č. k. IV. ÚS 298/2010-20 z 31. augusta 2010 vo veci predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa
proti napadnutému rozsudku krajského súdu posúdil ústavný súd opätovný návrh
sťažovateľa, ktorým sa v texte sťažnosti, v časti označenej ako „návrh o predbežnom
opatrení“, mimo návrhu na rozhodnutie (petitu) domáhal, aby ústavný súd (ako
„prejudiciálnu otázku“) preskúmal súlad § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách
s ústavou a dohovorom. Okrem už spomínaného poukázania na viazanosť petitom sťažnosti
ústavný súd dodáva, že môže preskúmavať súlad zákonov s ústavou a kvalifikovanými
medzinárodnými zmluvami len na návrh subjektov uvedených v § 18 ods. 1 písm. a)
až písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nepatrí medzi
tieto subjekty. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ďalej poznamenáva, že problematiku
súladu právnych predpisov nemôže sťažovateľ nastoliť v rámci konania podľa čl. 127
ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie
svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo medzinárodnej zmluvy. Aj pre konanie o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy totiž platí konštantná judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 96/93,
I. ÚS 106/93), podľa ktorej nemožno účel konania o súlade právnych predpisov dosiahnuť
v inom type konania. Navyše, na konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy
je zmysle čl. 131 ods. 1 ústavy daná právomoc pléna ústavného súdu (III. ÚS 254/2010).
Z uvedených dôvodov sa ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa nemohol zaoberať.
Z uvedených hľadísk ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým podľa sťažovateľa mali byť porušené
jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval ako prvú
možnosť namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd poznamenáva, že formuláciou uvedenou
v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). V obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je
potrebné posudzovať spoločne (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že „zák. čís. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách... nie je v rozpore s Ústavou SR a ani s Európskym
dohovorom pre ľudské práva a okrem toho, riešenie tejto otázky nemá vplyv na rozhodnutie
v prejednávanej veci o vydanie nehnuteľnosti. Preto nie sú splnené podmienky pre postup
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.“. Krajský súd sa ďalej stotožnil s názorom okresného
súdu, že navrhovateľ (sťažovateľ) nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie
nehnuteľnosti, pretože nepreukázal svoje vlastnícke právo k nej. Z tohto hľadiska všetky
jeho námietky týkajúce sa výkonu dobrovoľnej dražby, ktoré mohol uplatniť v trojmesačnej
prekluzívnej lehote – avšak v inom konaní (v konaní o určení neplatnosti dražby), sú právne
irelevantné, a preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Navyše, krajský súd
v rekapitulácii dovtedajšieho priebehu konania uviedol, že sťažovateľ žalobu o určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby podal (konanie o určenie neplatnosti dražby vedené pred
Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 14 C 114/2006), ale neskôr vzal návrh na začatie
konania späť.
Podľa sťažovateľa ani krajský súd nemal prihliadať na trojmesačnú lehotu na podanie
žaloby o určenie neplatnosti dražby ustanovenej zákonom o dobrovoľných dražbách, a to
„s poukazom na Dohovor, ktorý má prednosť pred domácimi zákonmi, nakoľko mi
zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv, právo na majetok a nepremlčateľnosť vlastníctva,
teda súdy mali vykonať dokazovanie, ktorým som preukazoval nezákonný prechod môjho
vlastníckeho práva“. Podľa sťažovateľa tak všeobecné súdy mali buď prednostne uplatniť
dohovor pred zákonom o dobrovoľných dražbách, alebo prerušiť konanie a požiadať
o abstraktnú kontrolu ústavnosti v otázke úpravy doručovania v zákone o dobrovoľných
dražbách. Zároveň, rozhodnutím o zamietnutí návrhu na abstraktnú kontrolu ústavnosti mal
krajský súd sťažovateľovi odňať možnosť konať pred súdom a porušiť právo na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľ pritom s poukazom na bod 42
rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hentrichová proti
Francúzsku (sťažnosť č. 13616/88, rozsudok z 22. septembra 1994) tvrdí, že «Táto právna
prekážka (slovami sťažovateľa: „uplynutie prekluzívnej lehoty z dôvodu svojvoľného
konania dražobníka a z dôvodu nezdržiavania sa sťažovateľa v mieste doručenia a jeho
zdržiavania sa v rámci azylového konania v zahraničí“, pozn.) predstavuje neexistenciu
opatrenia na nápravu, neexistenciu kontradiktórneho konania, ktoré rešpektuje princíp
rovnosti zbraní v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv.».
Ústavný súd považuje za relevantné posúdenie ústavnej akceptovateľnosti
napadnutého rozsudku tú úvahu, podľa ktorej v rámci súdneho sporu, predmetom ktorého
bola žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemohol konajúci súd
posudzovať ako predbežnú otázku platnosť, resp. neplatnosť dobrovoľnej dražby,
na základe ktorej určitá osoba nadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, pretože
o neplatnosti dražby možno rozhodovať len v zmysle § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných
dražbách v znení účinnom v čase dražby (podľa ktorého v prípade, ak boli porušené
ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach,
požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby; toto právo zaniká, ak sa neuplatní do troch
mesiacov odo dňa konania dražby), teda v konaní o určenie neplatnosti dražby.
Ústavný súd poznamenáva, že predmetná úvaha nadväzuje na judikatúru najvyššieho
súdu (napríklad na rozsudok sp. zn. 3 Cdo 272/2007 z 1. júla 2008, In: Zo súdnej praxe,
č. 47/2008) a hoci nepredstavuje jediný možný výklad predmetných ustanovení zákona
o dobrovoľných dražbách a nadväzujúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
ústavný súd ju už v inom skoršom konaní nepovažoval za arbitrárnu alebo za zjavne
odporujúcu zmyslu a účelu § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, a teda ani
za ústavne nekonformnú (III. ÚS 448/2010).
Preto, aj keby mal ústavný súd prisvedčiť sťažovateľom navrhovanému výkladu
ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, nemalo by to žiadny význam pre ústavnú
udržateľnosť záverov napadnutého rozsudku krajského súdu. Sťažovateľom namietané
nedostatky dobrovoľnej dražby (nedostatky v doručovaní) a nesprávne posúdenie plynutia
prekluzívnej lehoty nemohli mať vplyv na napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý bol
založený na úvahe, že posúdenie nedostatkov dražby musí byť uskutočnené v inom konaní,
než je to, ktoré sťažovateľ svojou žalobou vo veci samej inicioval. Pripomenutie
trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na začatie konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej
dražby tak nepredstavovalo dôvod zamietnutia žaloby sťažovateľa vo veci samej, ale iba
vysvetlenie podmienok na toto iné konanie, v ktorom by mohla byť sporná otázka riešená.
Neúspech sťažovateľa vo veci samej tak nemal pôvod v sťažovateľom uvádzaných
nedostatkoch právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách, ale v jeho vlastnej procesnej
stratégii. Krajský súd nemal dôvod prerušiť napadnuté konanie podľa § 109 ods. 2 písm. b)
OSP, pretože sťažovateľom namietané ustanovenie zákona o dobrovoľných dražbách
nemohlo byť v tomto konaní aplikované. Ústavný súd v spojitosti s tým vyslovil názor, že
interpretácia a aplikácia ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého
vyslovenie nesúladu všeobecný súd uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom, musí zároveň v tomto postupe vytvárať právny základ pre jeho rozhodnutie v danej
veci (PL. ÚS 28/05).
Rovnako ústavný súd nemohol prisvedčiť námietke sťažovateľa, podľa ktorej
„Za povšimnutie stoja aj okolnosti, z akého titulu mal byť zmenený zákonný sudca
na krajskom súde, nakoľko pri nahliadnutí do spisu dňa 15. 7. 2009... nebola JUDr. E. S.
uvedená ako predsedníčka senátu a JUDr. R. B. bol nominovaný práve z Okresného súdu
Bratislava IV, na ktorom sudkyňa sp. zn. 18 C 59/2007 JUDr. M. Č. doposiaľ pôsobí ako
predsedníčka súdu. Tiež je právnickou otázkou, či zamietnutie mojej prvej žaloby na
vydanie nehnuteľnosti vedenej pod sp. zn. 19C 130/2007 samosudkyňou JUDr. D. K. na
základe nepripustenia zmeny účastníka, bolo zákonné alebo slúžilo len ako zámienka na
ovplyvnenie môjho opakovaného podania, ktoré dostalo sp. zn. 18 C 59/2007.“. Ústavný
súd v tejto súvislosti pripomína, že ak mal sťažovateľ pochybnosti o zaujatosti sudcu alebo
iné pochybnosti o zákonnom sudcovi, mal tieto námietky zahrnúť do podaného dovolania
proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a to aj s poukazom na to, že nesprávne
obsadenie súdu predstavuje samostatný dovolací dôvod podľa § 237 písm. g) OSP.
Z priložených podkladov ústavný súd zistil, že túto námietku sťažovateľ do dovolania
z 9. júna 2010 ani do doplnenia dovolania z 2. septembra 2010 nezahrnul.
Zákon o ústavnom súde ako zákonnú podmienku ustanovuje, že pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky, ktoré mu
zákon na ochranu jeho práv poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ratio legis
tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby tá-ktorá vec bola posúdená v prvom
rade tými orgánmi verejnej moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie patrí, ale tiež
v tom, aby prípadné pochybenia mohli byť v opravnom konaní pred orgánmi verejnej moci
posúdené a zákonom predvídaným spôsobom odstránené. Z toho vyplýva, že námietky,
ktoré mohli byť uplatnené už v konaniach pred všeobecným súdom, nemôžu byť uplatnené
až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ako také sú neprípustné, a preto
ústavný súd na ne nemôže prihliadať.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, sťažovateľ okrem všeobecného tvrdenia o porušení princípu rovnosti zbraní
neuviedol žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia rovnosti účastníkov v konaní.
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47
ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom
konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá
veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu
zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy
a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07,
Vychádzajúc zo sťažovateľom predložených podkladov konanie pred krajským
súdom, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu podľa názoru ústavného súdu spĺňajú
nároky kladené na dodržanie zásady rovnosti účastníkov a sťažovateľ ani neuviedol nič, čo
by aspoň indikovalo opačný záver.
Na tomto základe ústavný súd, považujúc odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu z ústavného hľadiska za udržateľné, vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú
na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť
a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným
porušením označených práv.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu
svojimi vlastnými.
Ústavný súd navyše dodáva, že iný záver, než ku ktorému dospel, nevyplýva ani
z rozsudku ESĽP vo veci Hentrichová proti Francúzsku, bodu 42, na ktorý sa sťažovateľ
odvoláva, a to ani vo vzťahu k právu na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 (ktorý
ESĽP v danom konaní nepovažoval za potrebné skúmať) a ani vo vzťahu k iným právam,
ktorých porušenie bolo sťažovateľom namietané. Predmetný rozsudok sa týka právnej
úpravy, ktorá orgánu verejnej moci umožňovala využiť predkupné právo na účel ochrany
pred daňovými únikmi, ktorej aplikácia ale bola sporadická a nedostatočne predvídateľná.
Práve z dôvodu individuálneho a nadmieru zaťažujúceho dôkazného bremena (selektívne
využitie predkupného práva daňovým orgánom), ktoré nemohlo byť predmetom súdneho
prieskumu iniciovaného navrhovateľkou Hentrichovou, ESĽP rozhodol, že došlo
k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Bez ohľadu na to, či v okolnostiach veci sťažovateľa predstavuje realizácia dobrovoľnej
dražby súkromnoprávny úkon alebo realizáciu výkonu verejnej moci (ako to uvádza
sťažovateľ), krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal práve na tú podstatnú
skutočnosť, že prostriedok súdnej ochrany sťažovateľ mal, aj ho využil, ale návrh
na konanie o určenie neplatnosti vzal späť.
Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom však neuviedol žiadny dôvod, odlišný od už uvedených, ktorým
by svoje tvrdenie podporil. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že v texte sťažnosti
sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd opäť bez toho, aby posudzoval, či pri realizácii dobrovoľnej dražby ide
o súkromnoprávny úkon alebo realizáciu výkonu verejnej moci, ako to tvrdí sťažovateľ
v súvislosti s požiadavkou poskytnúť mu ochranu práva zaručeného v čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, poukazuje na to, že
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných princípov
vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných
práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo
garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou
skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru
(medzi ktoré patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy), ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody nič neindikuje, že by napadnutým rozsudkom
krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
ani čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 34/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012
Podstatou námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je
jeho nesúhlas s výkladom § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti
dovolania najvyšším súdom v jeho veci. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu či nedostatočne zistený skutkový
stav by síce mohli viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu krajského súdu, ale tento
nedostatok sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a mohol
by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Najvyšší súd
pritom poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000).
Podľa sťažovateľa „... názor, že procesné vady konaní v dovolacom konaní nevyšli
najavo, a preto bolo dovolanie neprípustné, je nesprávny, nakoľko vo všetkých konaniach...
žiadal aplikovanie čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a keďže všetky súdy, vrátane NS SR,
nerešpektovali svoju viazanosť (týmto ustanovením Ústavy, poznámka)... odňali mi možnosť
konať pred súdom, a preto bolo dovolanie prípustné“.
Ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti (napr.
IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 474/2012), podľa ktorej sú v Občianskom súdnom poriadku
upravené podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti vzniknuté v priebehu
súdneho konania napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky
súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP, pričom vady tejto povahy
sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP.
Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich
považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno
uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada takejto povahy však sama
osebe prípustnosť dovolania nezakladá (m. m. II. ÚS 142/09). Ústavný súd v spojitosti
s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne
príslušný dovolací súd (m. m. II. ÚS 261/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší
súd je však aj pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný ústavnými požiadavkami
na dodržanie základných práv účastníkov konania vrátane práva na rozhodnutie, ktoré je
dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky svojvôle, zachovávajúc pritom ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia a ústavným
princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu (m. m. IV. ÚS 238/07,
Ústavný súd považuje tak v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu, ako
aj v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa
o nepreskúmaní súladu § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách s ústavou a dohovorom
za rozhodujúcu tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej
najvyšší súd poukazuje na záver, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže určiť súd len
v samostatnom konaní o určenie jej neplatnosti podľa zákona o dobrovoľných dražbách.
Najvyšší súd zároveň na podporu tohto názoru upriamil pozornosť aj na ustálenú líniu
judikatúry (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 66/2008 z 30. júna 2009, R 23/2010
a sp. zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010).
Keďže rovnako ako krajský súd v napadnutom rozsudku, navyše s rozsiahlejším
odôvodnením vrátane odkazu na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu odôvodnil najvyšší
súd, prečo nepovažuje za potrebné skúmať otázky platnosti dobrovoľnej dražby (vrátane
aplikovania § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách), v zásade tým dal odpoveď
aj na otázku, prečo nie je potrebné vo veci samej skúmať súlad ustanovení (ktoré sa nemajú
na vec použiť) s ústavou a dohovorom a prečo sa neaplikuje čl. 154c ústavy. Tejto námietke
sťažovateľa vzhľadom na uvedené nemožno prisvedčiť.
Takýto postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,
poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov,
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný
súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie
najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nič
nesignalizuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim
jeho vydaniu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi
názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného
súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Rovnako ako v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu, ani v prípade
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by
naznačovala možnosť porušenia základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, a sťažovateľ ani neuviedol žiadnu námietku, ktorá by odôvodňovala jeho tvrdenie
o namietanom porušení tohto základného práva.
Z rovnakých dôvodov, ako v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu,
poukazujúc na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej absencia porušenia
ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (vrátane
základného práva garantujúceho ochranu majetku), dospel ústavný súd k záveru, že
v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje ani možnosť porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery sťažnosť sťažovateľa pri
predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a rozhodol o sťažnosti ako celku tak, ako to je
uvedené vo výroku uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa
obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2013