Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 474/2012
PDF · 353.78 KB
No categories available
IV. ÚS 474/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š.,
B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a porušenie čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 6 Cb/37/2009 zo 14. apríla 2010, rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob/197/2010 z 28. októbra 2010 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/4/2011 z 28. februára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2012
doručená sťažnosť Ing. D. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
E. Š., B., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy rozsudkom
Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Cb/37/2009 zo 14. apríla
2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43
Cob/197/2010 z 28. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo/4/2011 z 28. februára 2012.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Žalobou doručenou okresnému súdu 30. marca 2009 sa obchodná spoločnosť T.,
spol. s r. o., B. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala proti sťažovateľovi (žalovanému)
zaplatenia peňažnej sumy 6 478,52 € s príslušenstvom. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým,
že sťažovateľovi (žalovanému) dodala na základe objednávky z 20. januára 2006 sadivové
zemiaky odrody Impala v množstve 15 ton za celkovú sumu 7 998,90 €, ktoré sťažovateľ
(žalovaný) prevzal. Žalobkyňa 18. apríla 2006 vystavila faktúru za dodaný tovar a doručila
ju sťažovateľovi (žalovanému). Sťažovateľ (žalovaný) pred dodaním tovaru (20. februára
2006) zaplatil žalobkyňou požadovanú zálohu za predmet plnenia (sadivo). Sťažovateľ
(žalovaný) rozdiel medzi zaplatenou zálohou a dohodnutou kúpnou cenou žalobkyni včas
nezaplatil. Okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňou uplatnený nárok bol dôvodný a
rozsudkom sp. zn. 6 Cb/37/2009 zo 14. apríla 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok
okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobe vyhovel. Proti rozsudku okresného súdu podal
sťažovateľ (žalovaný) odvolanie.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa (žalovaného) rozsudkom sp. zn.
43 Cob/197/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd skonštatoval vecnú správnosť výroku
rozsudku okresného súdu, ako aj dostatočné zistenie skutkového stavu.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľ
odôvodňoval tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, keďže nevykonal ním
navrhnuté dôkazy, krajský súd bez toho, aby nariadil pojednávanie, rozhodol
v neprítomnosti účastníkov a posudzoval otázky, ktoré neposudzoval okresný súd, a krajský
súd vec riešil podľa iného právneho predpisu než okresný súd.
Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu súdu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a z tohto dôvodu bolo dovolanie namietaným
uznesením sp. zn. 3 Obdo/4/2011 z 28. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“) odmietnuté.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy a na základe
argumentácie uvedenej v sťažnosti sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Ing. D. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.:
3 Obdo 4/2011 zo dňa 28. februára 2012, Rozsudkom Krajského súdu č. k.: 43
Cob/197/2010-207, zo dňa 28. 10. 2010 a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.
k.: 6 Cb/37/2009-164 zo dňa 14. 04. 2010 porušené bolo.
2. Základné právo Ing. D. M. ukladania povinnosti podľa čl. 13 odsek 1 Ústavy
Slovenskej republiky, Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 3 Obdo
4/2011 zo dňa 28. februára 2012, Rozsudkom Krajského súdu č. k.: 43 Cob/197/2010-207,
zo dňa 28. 10. 2010 a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k.: 6Cb/37/2009-164
zo dňa 14. 04. 2010 porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 3 Obdo 4/2011 zo dňa
28. februára 2012, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.: 43 Cob/197/2010-
207, zo dňa 28. 10. 2010 a Rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k.: 6Cb/37/2009-
164 zo dňa 14. 04. 2010 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR.
5. Najvyšší súd je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet
právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým rozsudkom okresného súdu.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v prvom rade preskúmal tú
časť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým
rozsudkom okresného súdu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 201 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu účinný
opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práva (čo
aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto
zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva vylučuje prijatie sťažnosti ústavným
súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú
a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené
neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu, je
potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal tú časť,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu.
Zo skutočností uvedených ústavným súdom (časť I uznesenia) vyplýva, že proti
napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol
napadnutým uznesením najvyšší súd tak, že dovolanie odmietol pre neprípustnosť.
Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou zastáva
právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný
prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho základných práv, avšak najvyšší
súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
I. ÚS 276/2010). Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti
proti napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.
V súlade s uvedeným ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
pristúpil ku skúmaniu, či v danom prípade neexistujú iné prekážky, ktoré by bránili prijatiu
sťažnosti na ďalšie konanie.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že z vymedzenia postavenia a kompetencií
všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych
veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
právnych predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na
kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či
interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery
nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach,
ktoré im predchádzali sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z takto vymedzenej kompetencie ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom
ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu vo vzťahu k dôvodom uvedeným
v sťažnosti. Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd sa musel vyrovnať s argumentáciou sťažovateľa, na základe ktorej
založil odôvodnenie v sťažnosti vymedzeného petitu, aby v intenciách uvedeného bolo
možné následne z ústavnoprávneho hľadiska zhodnotiť tak skutkové, ako aj právne závery
krajského súdu.
Ťažisko argumentácie sťažovateľa uvedené v sťažnosti v zmysle podania
zo 16. augusta 2012, ktorým sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu sťažnosť
spresnil z „právnych aspektov“, spočíva v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci
(sprievodná dokumentácia k predmetu plnenia bola vystavená v rozpore s právnymi
predpismi v oblasti „semenárskeho práva“, a preto podľa sťažovateľa nevznikla povinnosť
poskytnúť žalobkyni plnenie, ktoré bolo obsahom výroku napadnutého rozsudku okresného
súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu), v námietke nesprávneho zistenia
skutkového stavu veci (sťažovateľ predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu)
zakladajúcej sa na tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne ustálili, že v konaní
nebolo dokázané, že žalobkyňa poskytla sťažovateľovi vadné plnenie (zemiakové sadivo),
v námietke, že všeobecné súdy zároveň neprípustne „preniesli“ dôkazné bremeno
zo žalobkyne na sťažovateľa [sťažovateľ nebol povinný dokazovať vadnosť plnenia
(zemiakového sadiva) a vadnosť sprievodnej dokumentácie k predmetnému plneniu, ale táto
povinnosť mala zaťažovať žalobkyňu]; sťažovateľ ďalej argumentoval aj tým, že vada
predmetu plnenia (zemiakového sadiva) bola vadou skrytou, a v poslednom rade namietal aj
neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože okresný súd a krajský súd nevykonali
dôkazné prostriedky navrhnuté sťažovateľom.
K námietke týkajúcej sa nedostatkov sprievodnej dokumentácie krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o nedostatky týkajúce sa
sprievodných dokladov k zemiakovému sadivu, takáto vada mohla byť len vadou zjavnou,
zistiteľnou a zrejmou už pri prehliadke tovaru, ktorá mala byť zo strany žalovaného ako
kupujúceho vykonaná čo najskôr po jeho prevzatí (29. 03. 2006). Ak žalovaný takéto zjavné
vady zistil, mal ich oznámiť predávajúcemu bez zbytočného odkladu potom, čo tieto vady
mohol zistiť. Žalovaný však vady, týkajúce sa dokladov zemiakovému sadivu Impala
namietal až v súdnom konaní (v odpore zo dňa 05. 06. 2009), čo však nie je možné
považovať za včasné oznámenie vád.“
K otázke prípadnej zodpovednosti žalobkyne za poskytnuté vadné plnenie
(zemiakové sadivo) krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Žalovaný
však v konaní ani nepreukázal, že žalobcom dodané sadivo malo ním tvrdenú skrytú vadu,
teda že sadivo už pri jeho dodaní zo strany žalobcu a prevzatí zo strany žalovaného bolo
napadnuté baktériou Erwinia carotovora spôsobujúcou tzv. Mokrú hnilobu. ... V konaní
bolo preukázané, že porast zemiakov, ktorý vzišiel zo sadiva a javil príznaky poškodenia bol
napadnutý baktériou Mokrá hniloba (Erwinia carotovora subsp. carotovora) a hubou
Fuzárium (Fusarium spp.) ako to vyplýva z výsledku laboratórneho rozboru vykonaného
v dňoch 22. 06. 2006 až 26. 06. 2006 zo strany ÚKSUP B., regionálny odbor Z. zo vzoriek
rastliny odobratých dňa 21. 06. 2006. Dôkazmi... však nebolo preukázané, že sadivo dodané
žalobcom bolo vadné, teda že bolo napadnuté latentnou formou baktérie tak, ako to tvrdil
žalovaný. ... Vzhľadom na objektívne udalosti nasledujúce po reklamácii tovaru u žalobcu
(úplné zničenie porastu zemiakov záplavou dňa 27. 06. 2006, ako to vyplýva zo záznamu o
vykonaní kontroly ÚKSUP č. 92/38/2006-A zo dňa 04. 07. 2006), sa žalovaný zrejme ocitol
v dôkaznej núdzi. Zničenie celého porastu zemiakov v dôsledku záplav znemožnilo aj
objektívne zhodnotiť vplyv agrotechnických zásahov a spôsobu pestovania zemiakov zo
strany žalovaného na poškodenie tohto porastu (Záznam UKSÚP o vykonaní kontroly č.
92/38/2006-A zo dňa 04. 07. 2006). Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvého
stupňa, že žalobca preukázal, že plnil a dodal žalovanému dohodnuté zemiakové sadivo,
žalovaný však nepreukázal, že si v súlade so zákonom uplatnil voči žalobcovi nároky z
vadného plnenia a nepreukázal ani, že plnenie bolo vadné.“
Okresný súd k otázke nedostatkov týkajúcich sa sprievodnej dokumentácie
v odôvodnení označeného rozsudku uviedol, že „tvrdenie odporcu, že sadivo nebolo
správne označené a chýbali na jeho baleniach tzv. návesky, ktoré spĺňajú náležitosti
rastlinno-lekárskeho pasu súd považoval za nepravdivé, pretože na pojednávaní dňa 24. 03.
2010 odporca súdu predložil k nahliadnutiu návesky z dodaného zemiakového sadiva
odrody Impala, čím sa preukázalo, že bolo dodané certifikované zemiakové sadivo.
Certifikovanosť zemiakového sadiva bola preukázaná aj Uznávacím listom č. 0-0080-
04607/U/5 z 07. 10. 2005 pre množiteľa sadby VOD Z., ktorý zabezpečil odporcovi dodávku
odrody Impala, C 2 podľa jeho objednávky...“. K otázke prípadnej zodpovednosti
žalobkyne za poskytnuté vadné plnenie (zemiakové sadivo) sťažovateľovi uviedol, že
sťažovateľ (žalovaný) neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa ním tvrdených skutočností,
ktoré spočívali vo vadnosti poskytnutého plnenia zo strany žalobkyne. Ako ďalšiu
argumentačnú alternatívu k obom uvedeným dôvodom uviedol, že „... pokiaľ by sa aj bolo
preukázalo, že mu bol daný nevhodný sadbový materiál... bolo jeho povinnosťou bez
zbytočného odkladu, t. j. do 8 dní požadovať výmenu tovaru. Odporca sa týmto neriadil,
preto nemohol v reklamačnom konaní uspieť.“.
Ústavný súd k námietke sťažovateľa, v rámci ktorej sťažovateľ spochybňuje
správnosť záverov všeobecných súdov v tom smere, že sprievodná dokumentácia
k predmetu plnenia bola vystavená v rozpore s právnymi predpismi, a preto nebol povinný
poskytnúť žalobkyni plnenie, ktoré bolo obsahom výroku napadnutého rozsudku okresného
súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu, uvádza, že takto vymedzená
námietka je z pohľadu dôvodov, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov
založené [neuplatnenie tejto (zjavnej) vady včas], nedôvodná a z ústavnoprávneho hľadiska
neopodstatnená, pretože obsah tejto námietky sťažovateľa z pohľadu dôvodov, na ktorých
všeobecné súdy založili napadnuté rozhodnutia, nevytvára žiadnu vzájomnú vecnú väzbu
(sťažovateľ namieta také dôvody, ktoré primárne neviedli k jeho neúspechu v spore a ktoré
sa do ťažiskových dôvodov napadnutých rozhodnutí nepreniesli). Neúspech sťažovateľa
v rámci tejto argumentačnej línie nebol založený na tom, že dokumentácia nebola vadná, ale
na tom, že vady tejto dokumentácie sťažovateľ včas a riadne neuplatnil, čo sťažovateľ ani
nespochybňoval. V danom prípade to znamená, že sťažovateľ nenapádal dôvod, ktorý bol
pre krajský súd v danej veci pre rozhodnutie ťažiskový. Takto vymedzená argumentácia
sťažovateľa je z ústavnoprávneho hľadiska bezpredmetná, lebo sťažovateľ namietal také
skutočnosti, ktoré primárne neviedli k jeho neúspechu v spore a ktoré sa do ťažiskových
dôvodov napadnutých rozhodnutí nepreniesli.
Uvedená námietka sťažovateľa vo väzbe na sťažovateľom označené základné práva
tak nie je spôsobilá preukázať príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského
súdu v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu a sťažovateľom označenými
základnými právami, keďže sťažovateľ spochybňuje napadnutý rozsudok krajského súdu na
základe takých dôvodov, ktoré pre jeho vydanie neboli rozhodujúce a do ťažiskových
dôvodov rozsudku krajského súdu sa ani nepreniesli. Ústavný súd v danej súvislosti uvádza,
že argumentácia sťažovateľa z pohľadu dôvodov, na ktorých boli založené napadnuté
rozhodnutia všeobecných súdov, je nepodstatná a správnosť úsudku sťažovateľa je určitým
a zrozumiteľným spôsobom vyvrátená v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.
K námietke sťažovateľa, ktorou napádal nesprávnosť skutkového zistenia
o nepreukázaní tvrdenej (skrytej) vady plnenia (zemiakového sadiva), prípadne
poskytnutého iného plnenia a z tohto pohľadu aj neunesení dôkazného bremena viažuceho
sa na sťažovateľom tvrdenú zodpovednosť žalobkyne za vady poskytnutého plnenia
(zemiakového sadiva), ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v tomto smere predkladá
ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu prezentovanú už v konaní pred všeobecnými
súdmi a odlišnú od tej, ktorú ustálili všeobecné súdy. Argumentácia sťažovateľa sa v tejto
súvislosti orientuje iba na požiadavku prehodnotenia už hodnotených dôkazov, v rámci čoho
sťažovateľ konkrétne uvádza, že z dôkazných prostriedkov vykonaných na okresnom súde
vyplýva iný skutkový záver než ten, ktorý ustálili všeobecné súdy.
K uvedenému je potrebné uviesť, že „skutková“ argumentácia sťažovateľa je vedená
v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je skutkovým
súdom a opakovane zdôrazňuje, že z tohto pohľadu nie je zásadne oprávnený
prehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred všeobecnými súdmi. Dôvodom na
zásah zo strany ústavného súdu je až stav, keď skutkové zistenia sú výrazom zjavného
omylu, a tým presahujú rámec zásad spravodlivého procesu. Ak však všeobecný súd
hodnotí dôkaz výberom z niektorej do úvahy prichádzajúcej skutkovej alternatívy, ktorá
z neho racionálne vyplýva, tak na takéto hodnotenie z ústavnoprávneho hľadiska v zásade
nemožno nazerať negatívne. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza také dôvody, ktoré by mohli
byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje v polemike vedenej pred
všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v tomto
smere oponuje iba tým, že «... sadivo zemiakov sa nemôže infikovať z pôdy po jeho výsadbe,
keďže v našich podmienkach väčšinou neprezimuje (baktéria Erwinia carotovora pozn.)...
Bez ohľadu na to, že uvedená argumentácia je vnútorne rozporuplná [sťažovateľ v prvej
časti vety kategoricky uvádza, že určitý následok nemôže nastať („nemôže infikovať“)
a v druhej časti tej istej vety pripúšťa výnimku („väčšinou neprezimuje“)], tak kategorický
záver o nemožnosti bakteriálneho napadnutia sadiva z pôdy nevyplýva ani z dôkazných
prostriedkov predložených sťažovateľom [Vokál B a kol.: Brambory, Praha 2000, kde sa
uvádza že „Erwinia carotovora... (v) našich podmínkach většinou nepřezimuje...“].».
V danom prípade teda nie je priestor na záver, že by sa všeobecné súdy dopustili zjavného
skutkového omylu, pretože ak bola možná aj iná skutková alternatíva než sťažovateľom
prezentovaná, tak záver o neunesení dôkazného bremena o zodpovednosti žalovanej za
(skryté) vady plnenia má dostatočné racionálny základ vo vykonaných dôkazných
prostriedkoch. Všeobecné súdy v tomto smere náležite uviedli, na základe akých úvah
dospeli k ustáleniu skutkového stavu, a pre úsudok, že všeobecné súdy pochybili v podobe
zjavného vybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, nie je
v danom prípade priestor. Sťažovateľ tak od ústavného súdu neodôvodnene očakáva, že
ústavný súd prehodnotí dokazovanie uskutočnené pred všeobecnými súdmi a jeho výsledky
podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.
Nad rámec je potrebné uviesť, že ani argumentácia sťažovateľa, prostredníctvom
ktorej oponuje, že predmetná vada je vadou skrytou, ktorú zároveň uplatnil u žalobkyne
včas, nie je z ústavnoprávneho hľadiska relevantná. Krajský súd sa nad rámec ťažiskového
rozhodovacieho dôvodu vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľa a sťažovateľom
vznesené námietky vyhodnotil ako vady skryté a zároveň uviedol dostatočné dôvody
(zakladajúce sa na tom, že sťažovateľ si riadne neuplatnil nárok zo zodpovednosti za vady),
prečo sťažovateľ nemohol byť v konaní úspešný ani prostredníctvom tejto argumentácie.
Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Po zhodnotení
skutočností, zistených dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa dospel odvolací súd
k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal, že si u žalobcu kvalifikovane uplatnil nárok
zo zodpovednosti za vady (§ 436 ods. 1, resp. § 437 ods. 1 Obchodného zákonníka). Táto
otázka sa neobjasnila ani výsluchom žalovaného na súde prvého stupňa, keď žalovaný len
zotrval na svojom stanovisku, že odmieta zaplatiť akúkoľvek úhradu za sadivo Impala
a zálohu zaplatenú žalobcovi vo výške 829,85 Eur a 2.586,57 Eur považoval za úhradu ceny
zemiakového sadiva odrody Red Baron...
Uvedený postoj žalovaného by zodpovedal odstúpeniu od kúpnej zmluvy v časti
dodávky sadiva Impala, žalovaný však nepreukázal, že mu takéto právo vzniklo. Ako už bolo
konštatované, nakoľko žalobca neuplatnil nároky z vád tovaru včas, mohol uplatniť len
nároky ako pri nepodstatnom porušení zmluvy (citovaný § 437 Obchodného zákonníka) a to
tak, že odstúpiť od zmluvy mohol až potom, čo by bol žalobcovi poskytol dodatočnú
primeranú lehotu na odstránenie vadnosti plnenia. Takýto postup v konaní zistený nebol.
Žalovaný si neuplatnil voči žalobcovi ani zľavu, nakoľko jeho postoj, že nemieni za
zemiakovú sadbu Impala žalobcovi zaplatiť, nie je možné považovať za uplatnenie nároku
na zľavu.“
K námietke sťažovateľa spočívajúcej v neprípustnom prenesení dôkazného bremena
zo žalobkyne na sťažovateľa ústavný súd uvádza, že dôkazné bremeno sa vždy viaže
k jednotlivej tvrdenej skutočnosti, teda dôkazným bremenom je zaťažený ten účastník
sporového konania, ktorý rozhodujúcu skutočnosť tvrdí. Ak sťažovateľ tvrdil, že plnenie,
ktoré od žalobkyne prevzal, je vadné (napadnuté baktériou, prípadne, že žalobkyňa poskytla
iné než dohodnuté plnenie), a za ktoré nesie zodpovednosť žalobkyňa, bolo jeho procesnou
povinnosťou túto skutočnosť preukázať. Krajský súd a ani okresný súd teda ani v tomto
smere nepochybili, ak uzavreli, že sťažovateľ v danom smere neuniesol dôkazné bremeno
o ním tvrdenej skutočnosti.
K námietke sťažovateľa o navrhnutých a nevykonaných dôkazných prostriedkoch
v konaní pred všeobecnými súdmi ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že okresný súd, ako
aj krajský súd nevykonali dôkazné prostriedky navrhnuté sťažovateľom, a tak prípadné
zistenia z nich vyplývajúce neuskutočnili predmetom svojich úvah pri ustálení skutkového
základu veci, nemôže mať samo osebe za následok porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení sťažovateľom označených práv
by bolo možné uvažovať v tom prípade, ak by všeobecné súdy primeraným spôsobom
nezdôvodnili, prečo dôkazné prostriedky navrhnuté jednou zo strán sporového konania
nevykonali, a tak neučinili predmetom úvah pri ustálení skutkového deja.
Okresný súd nevykonanie sťažovateľom navrhnutých dôkazných prostriedkov
odôvodnil v napadnutom rozsudku takto: „Odporca sa domáhal doplnenia dokazovania
výsluchom svedkov Ing. V., riaditeľa Ú. vo Z., Ing. M. Č., pracovníčky U. vo Z. a A. N.,
samostatne hospodáriaceho roľníka z V. a tiež kompetentného pracovníka Ústredního
kontrolního a skúšobního ústavu zemědělského v P. bez bližšieho označenia. Súd návrh
zamietol preto, lebo vykonanie týchto výsluchov by nebol hospodárnym, keďže Ú. v B.,
pobočka vo Z. súdu predložil ako prílohu listu z 26. 02. 2010 celý dokumentačný materiál
reklamačného konania, ktorý pozostáva z uplatnenej reklamácie, zápisu z reklamačného
konania zo dňa 21. 06. 2006 a záznamov o vykonaní kontrol a odobratí vzoriek pre
laboratórne skúmanie. Bolo by nadbytočným predvolávať a vypočuť a vyslúchať svedkov,
ktorí sú v pracovno-právnom vzťahu k Ú. v B., pobočky vo Z. a dokumentovali dôkazový
materiál, ktorý bol na výzvu súdu predložený. Tiež by bol s prejednávanou vecou
nekorešpondujúci dôkaz - výsluch svedka A. N., ktorý by mal podľa tvrdenia odporcu
poukázať na obchodné praktiky navrhovateľa. Odporca navrhovaný dôkaz výsluchom
kompetentného pracovníka Ustredního kontrolního a skúšobního ústavu zemědělského v P.
bližšie nevysvetlil, čím sa takýto dôkaz javil súdu nadbytočným.“
V tejto súvislosti krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol: „Dokazovanie,
navrhnuté žalovaným, a to výsluchom svedkov riaditeľa Ú. vo Z., pracovníčky Ú. vo Z.,
samostatne hospodáriaceho roľníka z V. a kompetentného pracovníka Ú. v P. tiež nie je
spôsobilé preukázať tvrdenia žalovaného, nakoľko by išlo len o subjektívne hodnotenia,
ktoré by neobjasnili základnú otázku vyplývajúcu z obrany žalovaného, t. j. či mu zo strany
žalobcu bolo dodané už baktériami nainfikované sadivo.“
Z uvedeného možno dospieť k záveru, že všeobecné súdy uviedli dostatočné dôvody,
na základe ktorých sťažovateľom navrhnuté dôkazné prostriedky nevykonali. Tak okresný
súd, ako aj krajský súd založili rozhodnutie o neprípustnosti sťažovateľom navrhovaných
dôkazných prostriedkov sčasti na tom, že dôkazný prostriedok nebol spôsobilý potvrdiť
alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, a sčasti na tom, že skutočnosti, ktoré sa prostredníctvom
navrhovaného dôkazného prostriedku mali zistiť, vyplývali už z iných dôkazných
prameňov. Takto konštruované úvahy sú podľa názoru ústavného súdu konformné
s ústavnoprávnymi požiadavkami kladenými na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.
Zhrnúc uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce v sťažnosti namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na
ktorých zakladá ťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádza také tvrdenia,
prostredníctvom ktorých by relevantným spôsobom odôvodňoval porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 13
ods. 1 ústavy a z tohto pohľadu spochybňoval správnosť záverov vyslovených
v napadnutom rozsudku krajského súdu.
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom
alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj
nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody
namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00,
III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť
taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Z už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom vymedzených
námietok, prostredníctvom ktorých signalizoval porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy
vo väzbe na skutkové a právne závery krajského súdu, dospel k záveru, že
z ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu hodnotiť ako
ústavne nekonformný, pretože v jeho odôvodnení sú zreteľne uvedené racionálne dôvody,
ktoré ho viedli k záveru sformulovanému vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
Skutkové zistenia tak majú dostatočný racionálny základ, interpretácia a aplikácia použitých
právnych predpisov zo strany všeobecných súdov je v súlade s ústavou a možno
konštatovať, že aj jeho právne závery nie sú v rozpore so skutkovými zisteniami.
Sťažovateľom vznesené námietky tak nemôžu podľa názoru ústavného súdu aj z dôvodu
absencie relevantnej ústavnoprávnej argumentácie viesť k záveru o prípadnej ústavnej
neakceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa
spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale toto rozhodnutie bolo náležite
odôvodnené na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je
vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na
svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy je základným
ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej
moci príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Z uvedeného vyplýva, že o porušení
čl. 13 ods. 1 ústavy by v danom prípade bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa
sťažovateľovi podarilo preukázať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1
dohovoru. Keďže sťažovateľovi sa na základe jeho argumentácie nepodarilo preukázať ani
len príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím na jednej strane a namietaným
porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na strane druhej, ktorej
opodstatnenosť by bolo možné preskúmať v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti, tak
vzhľadom na uvedené nemožno v tejto súvislosti uvažovať ani o prípadnom porušení čl. 13
ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,
a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, je
potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
S ohľadom na vymedzené hranice kompetencie ústavného súdu vo vzťahu
k všeobecným súdom možno pristúpiť k preskúmaniu a následnému zhodnoteniu
namietaného uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe na sťažovateľom vymedzený obsah
námietok uplatnených proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.
Obsahové ťažisko námietok proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu okrem
už uvedených námietok spočíva v tom, že najvyšší súd mu odňal možnosť konať, pretože sa
nezaoberal celým obsahom dovolania. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že najvyšší súd
sa nezaoberal podnetom „na Ústavný súd SR vo veci súladu ustanovení O. s. p. o dovolaní
s Ústavou SR“, ďalej namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal ani námietkou, že okresný súd
nevykonal dôkazné prostriedky navrhnuté sťažovateľom. Sťažovateľ tiež uvádza, že krajský
súd bez toho, aby nariadil ústne pojednávanie, posudzoval otázky, ktoré okresný súd
neposudzoval, vec posudzoval podľa iného právneho predpisu než okresný súd bez toho,
aby vyzval účastníkov, aby sa k použitiu iného právneho predpisu vyjadrili, najvyšší súd
podľa názoru sťažovateľa vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ na záver uvádza, že
záver najvyššieho súdu o tom, že odvolací súd sa stotožnil s napadnutým rozsudkom
okresného súdu, nie je správny.
Najvyšší súd k námietkam sťažovateľa v napadnutom uznesení uviedol: „Odňatím
možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť
realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi
navrhované dôkazy, ani takýto postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred
súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré
vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto postup by
išlo však vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť
vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu
nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by
mali za následok vyslovenie, že účastníkovi /žalobcovi/ (správne žalovanému, pozn.) bola
odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f) O. s. p. Súd
prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia riadne zdôvodnil nevypočutie svedkov
navrhovaných žalobcom. Taktiež neobstojí tvrdenie žalobcu (správne žalovaného, pozn.), že
odvolací súd posudzoval vec podľa iného právneho predpisu, ani skutočnosť, že vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa 214 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd môže podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozhodnúť o napadnutom rozsudku tak, že ak je výrok vecne správny
potvrdí ho a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže
sa v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z uvedeného teda nie je možné vyvodiť, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre
žalovaného prekvapivé.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu
neznamená právo na úspech v konaní pred súdom /II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95/. K porušeniu
ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu resp. na spravodlivý proces by podľa
dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal
možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde
/II. ÚS 8/2001/, ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho
rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Naplnenie
uvedených skutočností v predmetnej veci nebolo zistené. Taktiež článok 6 ods. 1 dohovoru
nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací
súd sa pri rozhodovaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu /García
Ruiz proti Španielsku/.
Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým
procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi /žalobcovi/
bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia riadne zdôvodnil nevypočutie svedkov
navrhovaných žalobcom. Taktiež neobstojí tvrdenie žalobcu, že odvolací súd posudzoval vec
podľa iného právneho predpisu, ani skutočnosť, že vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd môže podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
rozhodnúť o napadnutom rozsudku tak, že ak je výrok vecne správny, potvrdí ho a ak sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z uvedeného teda nie je
možné vyvodiť, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre žalovaného prekvapivé.“
Ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa
ktorej sú v Občianskom súdnom poriadku upravené podmienky, za ktorých možno procesné
nesprávnosti vzniknuté v priebehu súdneho konania napraviť v dovolacom konaní.
S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré
zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania
podľa § 237 OSP, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom
podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy
majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje
Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád –
(len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm.
b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada
takejto povahy však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá (m. m. II. ÚS 142/09).
Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (m. m. II. ÚS 261/06, IV. ÚS 238/07,
IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd je však aj pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný
ústavnými požiadavkami na dodržanie základných práv účastníkov konania vrátane práva
na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky svojvôle, zachovávajúc
pritom ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom na riadne odôvodnenie
rozhodnutia a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý
bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu (m. m.
IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v dovolaní nepreukázal, že dovolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu trpí takými vadami, ktoré by zakladali podmienky
prípustnosti dovolania uvedené v § 237 OSP. To znamená, že najvyšší súd sťažovateľovi
neprípustne neodoprel meritórny prieskum dovolania, ktorým napádal rozsudok krajského
súdu.
K námietke sťažovateľa, v rámci ktorej uviedol, že krajský súd sa úplne nestotožnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, a tým došlo k porušeniu ním
označených práv, ústavný súd uvádza, že v kontexte danej veci táto námietka nie je
z ústavnoprávneho hľadiska významná. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, v rámci ktorého krajský súd konštatuje
v rozpore so záverom okresného súdu, že „(z)áver súdu prvého stupňa v tom, že príčinou
vzniku Mokrej hniloby na poraste bolo nevhodné pôdne stanovište, do ktorého bola sadba
vysadená a že teda sám žalovaný si zavinil poškodenie porastu, považuje odvolací súd za
nepreukázaný“. Najvyšší súd k uvedenému v odôvodnení uviedol: „Pokiaľ sa teda odvolací
súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožní s názorom vysloveným
prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemožno ani túto
skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného
dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.“
Podľa názoru ústavného súdu bez ohľadu na to, ako súdy ustálili predmetnú otázku,
tak jej výsledok nemohol mať na právne postavenie sťažovateľa žiaden vplyv. Aj keď sa
krajský súd nestotožnil s názorom okresného súdu, že v danej veci nebola skutočnosť
týkajúca sa nevhodného pôdneho stanovišťa preukázaná, tak odlišné vyhodnotenie tejto
skutočnosti zo strany krajského súdu samo osebe nie je takou vadou konania, ktorá by bola
z ústavnoprávneho hľadiska v danej veci relevantná. Odlišný pohľad súdov na
(ne)preukázanie predmetnej skutočnosti nič nemení na závere tak okresného súdu, ako aj
krajského súdu, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach,
alternatívne, že sťažovateľ pri uplatnení nárokov z vadného plnenia nepostupoval v súlade
s relevantnou právnou úpravou.
Rovnako za ústavnoprávne relevantnú nepovažuje ústavný súd ani námietku
sťažovateľa, v rámci ktorej uviedol, že najvyšší súd sa nezaoberal podnetom sťažovateľa,
ktorým žiadal, aby najvyšší súd podal návrh „na Ústavný súd SR vo veci súladu ustanovení
O.s.p. o dovolaní s Ústavou SR“. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že povinnosť vždy
vyhovieť takémuto podnetu zo strany súdu a tomu zodpovedajúce prípadné právo účastníka
konania nie je takým právom, ktoré by požívalo ústavnoprávnu ochranu.
Čo sa týka začatia konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy,
ústavný súd poukazuje na čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy, podľa ktorej ak sa všeobecný súd
domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie,
ktoré sa týka prerokúvanej veci, odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5
alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109
ods. 1 písm. b) OSP povinnosť podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 ústavy pre všeobecné súdy nevyplýva. Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona
o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým podať návrh na začatie
konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, a nie
účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 259/09 ústavný súd
uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní
postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu.
Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP
možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie
účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup
aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj
vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa najvyšší súd postupoval ústavne konformným
spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol porušiť
sťažovateľom označené základné právo podľa ústavy ani právo podľa dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu sa v napadnutom uznesení najvyšší súd náležite
zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti
dovolania. Najvyšší súd taktiež riadne odôvodnil záver, ku ktorému dospel, a úvahy,
ktorými sa spravoval, nevykazujú známky svojvôle a neprekračujú rámec posudzovania
prípustnosti dovolania, ktorý mu prislúcha aj v zmysle uvedených rozhodnutí ústavného
súdu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že tak právny názor, na ktorom je
založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa
z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
napadnutého uznesenia a rovnako tak samotné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť
predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na
argumenty uvedené v bode 2 tejto časti rozhodnutia (s. 17 18).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie ani v tejto časti splnené
neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012