Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 474/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š.,

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a porušenie rozsudkom

Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. zo 14. apríla 2010, rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. októbra 2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2012

doručená sťažnosť Ing. D. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

E. Š., B., ktorou namieta porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie rozsudkom

Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. apríla

2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43

z 28. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Žalobou doručenou okresnému súdu 30. marca 2009 sa obchodná spoločnosť T.,

spol. s r. o., B. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala proti sťažovateľovi (žalovanému)

zaplatenia peňažnej sumy 6 478,52 € s príslušenstvom. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým,

že sťažovateľovi (žalovanému) dodala na základe objednávky z 20. januára 2006 sadivové

zemiaky odrody Impala v množstve 15 ton za celkovú sumu 7 998,90 €, ktoré sťažovateľ

(žalovaný) prevzal. Žalobkyňa 18. apríla 2006 vystavila faktúru za dodaný tovar a doručila

ju sťažovateľovi (žalovanému). Sťažovateľ (žalovaný) pred dodaním tovaru (20. februára

2006) zaplatil žalobkyňou požadovanú zálohu za predmet plnenia (sadivo). Sťažovateľ

(žalovaný) rozdiel medzi zaplatenou zálohou a dohodnutou kúpnou cenou žalobkyni včas

nezaplatil. Okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňou uplatnený nárok bol dôvodný a

rozsudkom sp. zn. zo 14. apríla 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobe vyhovel. Proti rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ (žalovaný) odvolanie.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa (žalovaného) rozsudkom sp. zn.

z 28. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd skonštatoval vecnú správnosť výroku

rozsudku okresného súdu, ako aj dostatočné zistenie skutkového stavu.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľ

odôvodňoval tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, keďže nevykonal ním

navrhnuté dôkazy, krajský súd bez toho, aby nariadil pojednávanie, rozhodol

v neprítomnosti účastníkov a posudzoval otázky, ktoré neposudzoval okresný súd, a krajský

súd vec riešil podľa iného právneho predpisu než okresný súd.

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu súdu,

proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a z tohto dôvodu bolo dovolanie namietaným

uznesením sp. zn. z 28. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“) odmietnuté.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru a porušenie a na základe

argumentácie uvedenej v sťažnosti sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. D. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa a

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.:

zo dňa 28. februára 2012, Rozsudkom Krajského súdu č. k.: 43

-207, zo dňa 28. 10. 2010 a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.

k.: -164 zo dňa 14. 04. 2010 porušené bolo.

2. Základné právo Ing. D. M. ukladania povinnosti podľa

Slovenskej republiky, Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 3 Obdo

4/2011 zo dňa 28. februára 2012, Rozsudkom Krajského súdu č. k.: -207,

zo dňa 28. 10. 2010 a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k.: -164

zo dňa 14. 04. 2010 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: zo dňa

28. februára 2012, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.: 43 Cob/197/2010-

207, zo dňa 28. 10. 2010 a Rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k.:

164 zo dňa 14. 04. 2010 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR.

5. Najvyšší súd je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet

právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, ako aj porušenie

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Podľa povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj k porušeniu

napadnutým rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v prvom rade preskúmal tú

časť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj porušenie napadnutým

rozsudkom okresného súdu.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu účinný

opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práva (čo

aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto

zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva vylučuje prijatie sťažnosti ústavným

súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú

a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené

neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru a porušenie rozsudkom okresného súdu, je

potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj k porušeniu

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal tú časť,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa dohovoru, ako aj porušenie napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

Zo skutočností uvedených ústavným súdom (časť I uznesenia) vyplýva, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol

napadnutým uznesením najvyšší súd tak, že dovolanie odmietol pre neprípustnosť.

Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou zastáva

právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho základných práv, avšak najvyšší

súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53

ods. 3 v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m. , ,

). Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti

proti napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.

V súlade s uvedeným ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

pristúpil ku skúmaniu, či v danom prípade neexistujú iné prekážky, ktoré by bránili prijatiu

sťažnosti na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že z vymedzenia postavenia a kompetencií

všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (m. m. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

právnych predpisov (m. m. ), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na

kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či

interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery

nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach,

ktoré im predchádzali sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ).

Z takto vymedzenej kompetencie ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom

ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu vo vzťahu k dôvodom uvedeným

v sťažnosti. Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

Ústavný súd sa musel vyrovnať s argumentáciou sťažovateľa, na základe ktorej

založil odôvodnenie v sťažnosti vymedzeného petitu, aby v intenciách uvedeného bolo

možné následne z ústavnoprávneho hľadiska zhodnotiť tak skutkové, ako aj právne závery

krajského súdu.

Ťažisko argumentácie sťažovateľa uvedené v sťažnosti v zmysle podania

zo 16. augusta 2012, ktorým sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu sťažnosť

spresnil z „právnych aspektov“, spočíva v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci

(sprievodná dokumentácia k predmetu plnenia bola vystavená v rozpore s právnymi

predpismi v oblasti „semenárskeho práva“, a preto podľa sťažovateľa nevznikla povinnosť

poskytnúť žalobkyni plnenie, ktoré bolo obsahom výroku napadnutého rozsudku okresného

súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu), v námietke nesprávneho zistenia

skutkového stavu veci (sťažovateľ predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu)

zakladajúcej sa na tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne ustálili, že v konaní

nebolo dokázané, že žalobkyňa poskytla sťažovateľovi vadné plnenie (zemiakové sadivo),

v námietke, že všeobecné súdy zároveň neprípustne „preniesli“ dôkazné bremeno

zo žalobkyne na sťažovateľa [sťažovateľ nebol povinný dokazovať vadnosť plnenia

(zemiakového sadiva) a vadnosť sprievodnej dokumentácie k predmetnému plneniu, ale táto

povinnosť mala zaťažovať žalobkyňu]; sťažovateľ ďalej argumentoval aj tým, že vada

predmetu plnenia (zemiakového sadiva) bola vadou skrytou, a v poslednom rade namietal aj

neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože okresný súd a krajský súd nevykonali

dôkazné prostriedky navrhnuté sťažovateľom.

K námietke týkajúcej sa nedostatkov sprievodnej dokumentácie krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o nedostatky týkajúce sa

sprievodných dokladov k zemiakovému sadivu, takáto vada mohla byť len vadou zjavnou,

zistiteľnou a zrejmou už pri prehliadke tovaru, ktorá mala byť zo strany žalovaného ako

kupujúceho vykonaná čo najskôr po jeho prevzatí (29. 03. 2006). Ak žalovaný takéto zjavné

vady zistil, mal ich oznámiť predávajúcemu bez zbytočného odkladu potom, čo tieto vady

mohol zistiť. Žalovaný však vady, týkajúce sa dokladov zemiakovému sadivu Impala

namietal až v súdnom konaní (v odpore zo dňa 05. 06. 2009), čo však nie je možné

považovať za včasné oznámenie vád.“

K otázke prípadnej zodpovednosti žalobkyne za poskytnuté vadné plnenie

(zemiakové sadivo) krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Žalovaný

však v konaní ani nepreukázal, že žalobcom dodané sadivo malo ním tvrdenú skrytú vadu,

teda že sadivo už pri jeho dodaní zo strany žalobcu a prevzatí zo strany žalovaného bolo

napadnuté baktériou Erwinia carotovora spôsobujúcou tzv. Mokrú hnilobu. ... V konaní

bolo preukázané, že porast zemiakov, ktorý vzišiel zo sadiva a javil príznaky poškodenia bol

napadnutý baktériou Mokrá hniloba (Erwinia carotovora subsp. carotovora) a hubou

Fuzárium (Fusarium spp.) ako to vyplýva z výsledku laboratórneho rozboru vykonaného

v dňoch 22. 06. 2006 až 26. 06. 2006 zo strany ÚKSUP B., regionálny odbor Z. zo vzoriek

rastliny odobratých dňa 21. 06. 2006. Dôkazmi... však nebolo preukázané, že sadivo dodané

žalobcom bolo vadné, teda že bolo napadnuté latentnou formou baktérie tak, ako to tvrdil

žalovaný. ... Vzhľadom na objektívne udalosti nasledujúce po reklamácii tovaru u žalobcu

(úplné zničenie porastu zemiakov záplavou dňa 27. 06. 2006, ako to vyplýva zo záznamu o

vykonaní kontroly ÚKSUP č. 92/38/2006-A zo dňa 04. 07. 2006), sa žalovaný zrejme ocitol

v dôkaznej núdzi. Zničenie celého porastu zemiakov v dôsledku záplav znemožnilo aj

objektívne zhodnotiť vplyv agrotechnických zásahov a spôsobu pestovania zemiakov zo

strany žalovaného na poškodenie tohto porastu (Záznam UKSÚP o vykonaní kontroly č.

92/38/2006-A zo dňa 04. 07. 2006). Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvého

stupňa, že žalobca preukázal, že plnil a dodal žalovanému dohodnuté zemiakové sadivo,

žalovaný však nepreukázal, že si v súlade so zákonom uplatnil voči žalobcovi nároky z

vadného plnenia a nepreukázal ani, že plnenie bolo vadné.“

Okresný súd k otázke nedostatkov týkajúcich sa sprievodnej dokumentácie

v odôvodnení označeného rozsudku uviedol, že „tvrdenie odporcu, že sadivo nebolo

správne označené a chýbali na jeho baleniach tzv. návesky, ktoré spĺňajú náležitosti

rastlinno-lekárskeho pasu súd považoval za nepravdivé, pretože na pojednávaní dňa 24. 03.

2010 odporca súdu predložil k nahliadnutiu návesky z dodaného zemiakového sadiva

odrody Impala, čím sa preukázalo, že bolo dodané certifikované zemiakové sadivo.

Certifikovanosť zemiakového sadiva bola preukázaná aj Uznávacím listom č. 0-0080-

04607/U/5 z 07. 10. 2005 pre množiteľa sadby VOD Z., ktorý zabezpečil odporcovi dodávku

odrody Impala, C 2 podľa jeho objednávky...“. K otázke prípadnej zodpovednosti

žalobkyne za poskytnuté vadné plnenie (zemiakové sadivo) sťažovateľovi uviedol, že

sťažovateľ (žalovaný) neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa ním tvrdených skutočností,

ktoré spočívali vo vadnosti poskytnutého plnenia zo strany žalobkyne. Ako ďalšiu

argumentačnú alternatívu k obom uvedeným dôvodom uviedol, že „... pokiaľ by sa aj bolo

preukázalo, že mu bol daný nevhodný sadbový materiál... bolo jeho povinnosťou bez

zbytočného odkladu, t. j. do 8 dní požadovať výmenu tovaru. Odporca sa týmto neriadil,

preto nemohol v reklamačnom konaní uspieť.“.

Ústavný súd k námietke sťažovateľa, v rámci ktorej sťažovateľ spochybňuje

správnosť záverov všeobecných súdov v tom smere, že sprievodná dokumentácia

k predmetu plnenia bola vystavená v rozpore s právnymi predpismi, a preto nebol povinný

poskytnúť žalobkyni plnenie, ktoré bolo obsahom výroku napadnutého rozsudku okresného

súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu, uvádza, že takto vymedzená

námietka je z pohľadu dôvodov, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov

založené [neuplatnenie tejto (zjavnej) vady včas], nedôvodná a z ústavnoprávneho hľadiska

neopodstatnená, pretože obsah tejto námietky sťažovateľa z pohľadu dôvodov, na ktorých

všeobecné súdy založili napadnuté rozhodnutia, nevytvára žiadnu vzájomnú vecnú väzbu

(sťažovateľ namieta také dôvody, ktoré primárne neviedli k jeho neúspechu v spore a ktoré

sa do ťažiskových dôvodov napadnutých rozhodnutí nepreniesli). Neúspech sťažovateľa

v rámci tejto argumentačnej línie nebol založený na tom, že dokumentácia nebola vadná, ale

na tom, že vady tejto dokumentácie sťažovateľ včas a riadne neuplatnil, čo sťažovateľ ani

nespochybňoval. V danom prípade to znamená, že sťažovateľ nenapádal dôvod, ktorý bol

pre krajský súd v danej veci pre rozhodnutie ťažiskový. Takto vymedzená argumentácia

sťažovateľa je z ústavnoprávneho hľadiska bezpredmetná, lebo sťažovateľ namietal také

skutočnosti, ktoré primárne neviedli k jeho neúspechu v spore a ktoré sa do ťažiskových

dôvodov napadnutých rozhodnutí nepreniesli.

Uvedená námietka sťažovateľa vo väzbe na sťažovateľom označené základné práva

tak nie je spôsobilá preukázať príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu a sťažovateľom označenými

základnými právami, keďže sťažovateľ spochybňuje napadnutý rozsudok krajského súdu na

základe takých dôvodov, ktoré pre jeho vydanie neboli rozhodujúce a do ťažiskových

dôvodov rozsudku krajského súdu sa ani nepreniesli. Ústavný súd v danej súvislosti uvádza,

že argumentácia sťažovateľa z pohľadu dôvodov, na ktorých boli založené napadnuté

rozhodnutia všeobecných súdov, je nepodstatná a správnosť úsudku sťažovateľa je určitým

a zrozumiteľným spôsobom vyvrátená v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.

K námietke sťažovateľa, ktorou napádal nesprávnosť skutkového zistenia

o nepreukázaní tvrdenej (skrytej) vady plnenia (zemiakového sadiva), prípadne

poskytnutého iného plnenia a z tohto pohľadu aj neunesení dôkazného bremena viažuceho

sa na sťažovateľom tvrdenú zodpovednosť žalobkyne za vady poskytnutého plnenia

(zemiakového sadiva), ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v tomto smere predkladá

ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu prezentovanú už v konaní pred všeobecnými

súdmi a odlišnú od tej, ktorú ustálili všeobecné súdy. Argumentácia sťažovateľa sa v tejto

súvislosti orientuje iba na požiadavku prehodnotenia už hodnotených dôkazov, v rámci čoho

sťažovateľ konkrétne uvádza, že z dôkazných prostriedkov vykonaných na okresnom súde

vyplýva iný skutkový záver než ten, ktorý ustálili všeobecné súdy.

K uvedenému je potrebné uviesť, že „skutková“ argumentácia sťažovateľa je vedená

v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je skutkovým

súdom a opakovane zdôrazňuje, že z tohto pohľadu nie je zásadne oprávnený

prehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred všeobecnými súdmi. Dôvodom na

zásah zo strany ústavného súdu je až stav, keď skutkové zistenia sú výrazom zjavného

omylu, a tým presahujú rámec zásad spravodlivého procesu. Ak však všeobecný súd

hodnotí dôkaz výberom z niektorej do úvahy prichádzajúcej skutkovej alternatívy, ktorá

z neho racionálne vyplýva, tak na takéto hodnotenie z ústavnoprávneho hľadiska v zásade

nemožno nazerať negatívne. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza také dôvody, ktoré by mohli

byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje v polemike vedenej pred

všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v tomto

smere oponuje iba tým, že «... sadivo zemiakov sa nemôže infikovať z pôdy po jeho výsadbe,

keďže v našich podmienkach väčšinou neprezimuje (baktéria Erwinia carotovora pozn.)...

Bez ohľadu na to, že uvedená argumentácia je vnútorne rozporuplná [sťažovateľ v prvej

časti vety kategoricky uvádza, že určitý následok nemôže nastať („nemôže infikovať“)

a v druhej časti tej istej vety pripúšťa výnimku („väčšinou neprezimuje“)], tak kategorický

záver o nemožnosti bakteriálneho napadnutia sadiva z pôdy nevyplýva ani z dôkazných

prostriedkov predložených sťažovateľom [Vokál B a kol.: Brambory, Praha 2000, kde sa

uvádza že „Erwinia carotovora... (v) našich podmínkach většinou nepřezimuje...“].».

V danom prípade teda nie je priestor na záver, že by sa všeobecné súdy dopustili zjavného

skutkového omylu, pretože ak bola možná aj iná skutková alternatíva než sťažovateľom

prezentovaná, tak záver o neunesení dôkazného bremena o zodpovednosti žalovanej za

(skryté) vady plnenia má dostatočné racionálny základ vo vykonaných dôkazných

prostriedkoch. Všeobecné súdy v tomto smere náležite uviedli, na základe akých úvah

dospeli k ustáleniu skutkového stavu, a pre úsudok, že všeobecné súdy pochybili v podobe

zjavného vybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, nie je

v danom prípade priestor. Sťažovateľ tak od ústavného súdu neodôvodnene očakáva, že

ústavný súd prehodnotí dokazovanie uskutočnené pred všeobecnými súdmi a jeho výsledky

podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

Nad rámec je potrebné uviesť, že ani argumentácia sťažovateľa, prostredníctvom

ktorej oponuje, že predmetná vada je vadou skrytou, ktorú zároveň uplatnil u žalobkyne

včas, nie je z ústavnoprávneho hľadiska relevantná. Krajský súd sa nad rámec ťažiskového

rozhodovacieho dôvodu vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľa a sťažovateľom

vznesené námietky vyhodnotil ako vady skryté a zároveň uviedol dostatočné dôvody

(zakladajúce sa na tom, že sťažovateľ si riadne neuplatnil nárok zo zodpovednosti za vady),

prečo sťažovateľ nemohol byť v konaní úspešný ani prostredníctvom tejto argumentácie.

Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Po zhodnotení

skutočností, zistených dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa dospel odvolací súd

k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal, že si u žalobcu kvalifikovane uplatnil nárok

zo zodpovednosti za vady (, resp. ). Táto

otázka sa neobjasnila ani výsluchom žalovaného na súde prvého stupňa, keď žalovaný len

zotrval na svojom stanovisku, že odmieta zaplatiť akúkoľvek úhradu za sadivo Impala

a zálohu zaplatenú žalobcovi vo výške 829,85 Eur a 2.586,57 Eur považoval za úhradu ceny

zemiakového sadiva odrody Red Baron...

Uvedený postoj žalovaného by zodpovedal odstúpeniu od kúpnej zmluvy v časti

dodávky sadiva Impala, žalovaný však nepreukázal, že mu takéto právo vzniklo. Ako už bolo

konštatované, nakoľko žalobca neuplatnil nároky z vád tovaru včas, mohol uplatniť len

nároky ako pri nepodstatnom porušení zmluvy (citovaný ) a to

tak, že odstúpiť od zmluvy mohol až potom, čo by bol žalobcovi poskytol dodatočnú

primeranú lehotu na odstránenie vadnosti plnenia. Takýto postup v konaní zistený nebol.

Žalovaný si neuplatnil voči žalobcovi ani zľavu, nakoľko jeho postoj, že nemieni za

zemiakovú sadbu Impala žalobcovi zaplatiť, nie je možné považovať za uplatnenie nároku

na zľavu.“

K námietke sťažovateľa spočívajúcej v neprípustnom prenesení dôkazného bremena

zo žalobkyne na sťažovateľa ústavný súd uvádza, že dôkazné bremeno sa vždy viaže

k jednotlivej tvrdenej skutočnosti, teda dôkazným bremenom je zaťažený ten účastník

sporového konania, ktorý rozhodujúcu skutočnosť tvrdí. Ak sťažovateľ tvrdil, že plnenie,

ktoré od žalobkyne prevzal, je vadné (napadnuté baktériou, prípadne, že žalobkyňa poskytla

iné než dohodnuté plnenie), a za ktoré nesie zodpovednosť žalobkyňa, bolo jeho procesnou

povinnosťou túto skutočnosť preukázať. Krajský súd a ani okresný súd teda ani v tomto

smere nepochybili, ak uzavreli, že sťažovateľ v danom smere neuniesol dôkazné bremeno

o ním tvrdenej skutočnosti.

K námietke sťažovateľa o navrhnutých a nevykonaných dôkazných prostriedkoch

v konaní pred všeobecnými súdmi ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že okresný súd, ako

aj krajský súd nevykonali dôkazné prostriedky navrhnuté sťažovateľom, a tak prípadné

zistenia z nich vyplývajúce neuskutočnili predmetom svojich úvah pri ustálení skutkového

základu veci, nemôže mať samo osebe za následok porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru. O prípadnom porušení sťažovateľom označených práv

by bolo možné uvažovať v tom prípade, ak by všeobecné súdy primeraným spôsobom

nezdôvodnili, prečo dôkazné prostriedky navrhnuté jednou zo strán sporového konania

nevykonali, a tak neučinili predmetom úvah pri ustálení skutkového deja.

Okresný súd nevykonanie sťažovateľom navrhnutých dôkazných prostriedkov

odôvodnil v napadnutom rozsudku takto: „Odporca sa domáhal doplnenia dokazovania

výsluchom svedkov Ing. V., riaditeľa Ú. vo Z., Ing. M. Č., pracovníčky U. vo Z. a A. N.,

samostatne hospodáriaceho roľníka z V. a tiež kompetentného pracovníka Ústredního

kontrolního a skúšobního ústavu zemědělského v P. bez bližšieho označenia. Súd návrh

zamietol preto, lebo vykonanie týchto výsluchov by nebol hospodárnym, keďže Ú. v B.,

pobočka vo Z. súdu predložil ako prílohu listu z 26. 02. 2010 celý dokumentačný materiál

reklamačného konania, ktorý pozostáva z uplatnenej reklamácie, zápisu z reklamačného

konania zo dňa 21. 06. 2006 a záznamov o vykonaní kontrol a odobratí vzoriek pre

laboratórne skúmanie. Bolo by nadbytočným predvolávať a vypočuť a vyslúchať svedkov,

ktorí sú v pracovno-právnom vzťahu k Ú. v B., pobočky vo Z. a dokumentovali dôkazový

materiál, ktorý bol na výzvu súdu predložený. Tiež by bol s prejednávanou vecou

nekorešpondujúci dôkaz - výsluch svedka A. N., ktorý by mal podľa tvrdenia odporcu

poukázať na obchodné praktiky navrhovateľa. Odporca navrhovaný dôkaz výsluchom

kompetentného pracovníka Ustredního kontrolního a skúšobního ústavu zemědělského v P.

bližšie nevysvetlil, čím sa takýto dôkaz javil súdu nadbytočným.“

V tejto súvislosti krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol: „Dokazovanie,

navrhnuté žalovaným, a to výsluchom svedkov riaditeľa Ú. vo Z., pracovníčky Ú. vo Z.,

samostatne hospodáriaceho roľníka z V. a kompetentného pracovníka Ú. v P. tiež nie je

spôsobilé preukázať tvrdenia žalovaného, nakoľko by išlo len o subjektívne hodnotenia,

ktoré by neobjasnili základnú otázku vyplývajúcu z obrany žalovaného, t. j. či mu zo strany

žalobcu bolo dodané už baktériami nainfikované sadivo.“

Z uvedeného možno dospieť k záveru, že všeobecné súdy uviedli dostatočné dôvody,

na základe ktorých sťažovateľom navrhnuté dôkazné prostriedky nevykonali. Tak okresný

súd, ako aj krajský súd založili rozhodnutie o neprípustnosti sťažovateľom navrhovaných

dôkazných prostriedkov sčasti na tom, že dôkazný prostriedok nebol spôsobilý potvrdiť

alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, a sčasti na tom, že skutočnosti, ktoré sa prostredníctvom

navrhovaného dôkazného prostriedku mali zistiť, vyplývali už z iných dôkazných

prameňov. Takto konštruované úvahy sú podľa názoru ústavného súdu konformné

s ústavnoprávnymi požiadavkami kladenými na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.

Zhrnúc uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce v sťažnosti namieta

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

ako aj porušenie , avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na

ktorých zakladá ťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádza také tvrdenia,

prostredníctvom ktorých by relevantným spôsobom odôvodňoval porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru a porušenie

ods. 1 a z tohto pohľadu spochybňoval správnosť záverov vyslovených

v napadnutom rozsudku krajského súdu.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj

nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody

namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, ). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť

taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Z už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom vymedzených

námietok, prostredníctvom ktorých signalizoval porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ako aj porušenie

vo väzbe na skutkové a právne závery krajského súdu, dospel k záveru, že

z ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu hodnotiť ako

ústavne nekonformný, pretože v jeho odôvodnení sú zreteľne uvedené racionálne dôvody,

ktoré ho viedli k záveru sformulovanému vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.

Skutkové zistenia tak majú dostatočný racionálny základ, interpretácia a aplikácia použitých

právnych predpisov zo strany všeobecných súdov je v súlade s a možno

konštatovať, že aj jeho právne závery nie sú v rozpore so skutkovými zisteniami.

Sťažovateľom vznesené námietky tak nemôžu podľa názoru ústavného súdu aj z dôvodu

absencie relevantnej ústavnoprávnej argumentácie viesť k záveru o prípadnej ústavnej

neakceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa

spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale toto rozhodnutie bolo náležite

odôvodnené na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je

vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd poukazuje na

svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej je základným

ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej

moci príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Z uvedeného vyplýva, že o porušení

by v danom prípade bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa

sťažovateľovi podarilo preukázať porušenie , prípadne

dohovoru. Keďže sťažovateľovi sa na základe jeho argumentácie nepodarilo preukázať ani

len príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím na jednej strane a namietaným

porušením a dohovoru na strane druhej, ktorej

opodstatnenosť by bolo možné preskúmať v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti, tak

vzhľadom na uvedené nemožno v tejto súvislosti uvažovať ani o prípadnom porušení čl. 13

ods. 1 .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,

a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ako aj porušenie napadnutým rozsudkom krajského súdu, je

potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj k porušeniu

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj porušenie napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

S ohľadom na vymedzené hranice kompetencie ústavného súdu vo vzťahu

k všeobecným súdom možno pristúpiť k preskúmaniu a následnému zhodnoteniu

namietaného uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe na sťažovateľom vymedzený obsah

námietok uplatnených proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Obsahové ťažisko námietok proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu okrem

už uvedených námietok spočíva v tom, že najvyšší súd mu odňal možnosť konať, pretože sa

nezaoberal celým obsahom dovolania. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že najvyšší súd

sa nezaoberal podnetom „na Ústavný súd SR vo veci súladu ustanovení o dovolaní

s SR“, ďalej namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal ani námietkou, že okresný súd

nevykonal dôkazné prostriedky navrhnuté sťažovateľom. Sťažovateľ tiež uvádza, že krajský

súd bez toho, aby nariadil ústne pojednávanie, posudzoval otázky, ktoré okresný súd

neposudzoval, vec posudzoval podľa iného právneho predpisu než okresný súd bez toho,

aby vyzval účastníkov, aby sa k použitiu iného právneho predpisu vyjadrili, najvyšší súd

podľa názoru sťažovateľa vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ na záver uvádza, že

záver najvyššieho súdu o tom, že odvolací súd sa stotožnil s napadnutým rozsudkom

okresného súdu, nie je správny.

Najvyšší súd k námietkam sťažovateľa v napadnutom uznesení uviedol: „Odňatím

možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť

realizovať tie procesné práva, ktoré mu priznáva za účelom

ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi

navrhované dôkazy, ani takýto postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred

súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré

vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto postup by

išlo však vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť

vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu

nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by

mali za následok vyslovenie, že účastníkovi /žalobcovi/ (správne žalovanému, pozn.) bola

odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. Súd

prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia riadne zdôvodnil nevypočutie svedkov

navrhovaných žalobcom. Taktiež neobstojí tvrdenie žalobcu (správne žalovaného, pozn.), že

odvolací súd posudzoval vec podľa iného právneho predpisu, ani skutočnosť, že vo veci

rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa 214 ods. 2 Odvolací súd môže podľa

, rozhodnúť o napadnutom rozsudku tak, že ak je výrok vecne správny

potvrdí ho a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže

sa v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z uvedeného teda nie je možné vyvodiť, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre

žalovaného prekvapivé.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu

neznamená právo na úspech v konaní pred súdom , I. ÚS 40/95/. K porušeniu

garantovaného práva na súdnu ochranu resp. na spravodlivý proces by podľa

dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal

možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde

/II. ÚS 8/2001/, ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho

rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Naplnenie

uvedených skutočností v predmetnej veci nebolo zistené. Taktiež článok 6 ods. 1 dohovoru

nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací

súd sa pri rozhodovaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu /García

Ruiz proti Španielsku/.

Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým

procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi /žalobcovi/

bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia riadne zdôvodnil nevypočutie svedkov

navrhovaných žalobcom. Taktiež neobstojí tvrdenie žalobcu, že odvolací súd posudzoval vec

podľa iného právneho predpisu, ani skutočnosť, že vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa Odvolací súd môže podľa ,

rozhodnúť o napadnutom rozsudku tak, že ak je výrok vecne správny, potvrdí ho a ak sa

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z uvedeného teda nie je

možné vyvodiť, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre žalovaného prekvapivé.“

Ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa

ktorej sú v upravené podmienky, za ktorých možno procesné

nesprávnosti vzniknuté v priebehu súdneho konania napraviť v dovolacom konaní.

S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré

zakladajú tzv. zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania

podľa , pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom

podľa . Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy

majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje

význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád –

(len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm.

b) ], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada

takejto povahy však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá (m. m. ).

Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (m. m. , ,

). Najvyšší súd je však aj pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný

ústavnými požiadavkami na dodržanie základných práv účastníkov konania vrátane práva

na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky svojvôle, zachovávajúc

pritom ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom na riadne odôvodnenie

rozhodnutia a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z , ktorý

bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu (m. m.

, ).

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v dovolaní nepreukázal, že dovolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu trpí takými vadami, ktoré by zakladali podmienky

prípustnosti dovolania uvedené v . To znamená, že najvyšší súd sťažovateľovi

neprípustne neodoprel meritórny prieskum dovolania, ktorým napádal rozsudok krajského

súdu.

K námietke sťažovateľa, v rámci ktorej uviedol, že krajský súd sa úplne nestotožnil

s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, a tým došlo k porušeniu ním

označených práv, ústavný súd uvádza, že v kontexte danej veci táto námietka nie je

z ústavnoprávneho hľadiska významná. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, v rámci ktorého krajský súd konštatuje

v rozpore so záverom okresného súdu, že „(z)áver súdu prvého stupňa v tom, že príčinou

vzniku Mokrej hniloby na poraste bolo nevhodné pôdne stanovište, do ktorého bola sadba

vysadená a že teda sám žalovaný si zavinil poškodenie porastu, považuje odvolací súd za

nepreukázaný“. Najvyšší súd k uvedenému v odôvodnení uviedol: „Pokiaľ sa teda odvolací

súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožní s názorom vysloveným

prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemožno ani túto

skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného

dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.“

Podľa názoru ústavného súdu bez ohľadu na to, ako súdy ustálili predmetnú otázku,

tak jej výsledok nemohol mať na právne postavenie sťažovateľa žiaden vplyv. Aj keď sa

krajský súd nestotožnil s názorom okresného súdu, že v danej veci nebola skutočnosť

týkajúca sa nevhodného pôdneho stanovišťa preukázaná, tak odlišné vyhodnotenie tejto

skutočnosti zo strany krajského súdu samo osebe nie je takou vadou konania, ktorá by bola

z ústavnoprávneho hľadiska v danej veci relevantná. Odlišný pohľad súdov na

(ne)preukázanie predmetnej skutočnosti nič nemení na závere tak okresného súdu, ako aj

krajského súdu, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach,

alternatívne, že sťažovateľ pri uplatnení nárokov z vadného plnenia nepostupoval v súlade

s relevantnou právnou úpravou.

Rovnako za ústavnoprávne relevantnú nepovažuje ústavný súd ani námietku

sťažovateľa, v rámci ktorej uviedol, že najvyšší súd sa nezaoberal podnetom sťažovateľa,

ktorým žiadal, aby najvyšší súd podal návrh „na Ústavný súd SR vo veci súladu ustanovení

o dovolaní s SR“. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že povinnosť vždy

vyhovieť takémuto podnetu zo strany súdu a tomu zodpovedajúce prípadné právo účastníka

konania nie je takým právom, ktoré by požívalo ústavnoprávnu ochranu.

Čo sa týka začatia konania o súlade právnych predpisov podľa ,

ústavný súd poukazuje na prvej vety , podľa ktorej ak sa všeobecný súd

domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie,

ktoré sa týka prerokúvanej veci, odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5

alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1

.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. ) uvádza, že z v spojení s

ods. 1 písm. b) povinnosť podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

podľa pre všeobecné súdy nevyplýva. Z zákona

o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým podať návrh na začatie

konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, a nie

účastník konania (). V konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd

uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní

postup podľa , nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu.

Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa druhej vety

možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis,

ktorý sa týka veci, je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie

účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup

aplikuje (m. m. ).“.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj

vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa najvyšší súd postupoval ústavne konformným

spôsobom, a preto svojím postupom ani napadnutým uznesením nemohol porušiť

sťažovateľom označené základné právo podľa ani právo podľa dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu sa v napadnutom uznesení najvyšší súd náležite

zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti

dovolania. Najvyšší súd taktiež riadne odôvodnil záver, ku ktorému dospel, a úvahy,

ktorými sa spravoval, nevykazujú známky svojvôle a neprekračujú rámec posudzovania

prípustnosti dovolania, ktorý mu prislúcha aj v zmysle uvedených rozhodnutí ústavného

súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že tak právny názor, na ktorom je

založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

napadnutého uznesenia a rovnako tak samotné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorý by mohol byť

predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd poukazuje na

argumenty uvedené v bode 2 tejto časti rozhodnutia (s. 17  18).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie ani v tejto časti splnené

neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ako aj porušenie napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012