Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 448/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na súdnu ochranu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. , z 21. januára

2010, takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo

na súdnu ochranu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. , z 21. januára

2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

z 21. januára 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

spoločnosti P., s. r. o., v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem

centov) na účet jej advokátky JUDr. Z. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. N e p r i p ú š ť a vstup Mesta P. ako vedľajšieho účastníka do konania vedeného

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -26 zo

7. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., P. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a podľa listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , z 21.

januára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) 18. októbra 2006 a doplnenou 9. marca 2009 sa Mesto P. (ďalej aj

„žalobca“) domáhalo určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV

č. 13443, katastrálne územie P. Okresný súd uznesením z 28. apríla 2008 pripustil, aby do

konania namiesto pôvodného žalovaného C., s. r. o., P. (ďalej len „C.“), vstúpila

sťažovateľka.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -249 zo 7. apríla 2009

tak, že určil, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností a žalovaného zaviazal

nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 6 829,43 €. Dopĺňacím rozsudkom č. k.

-331 z 18. júna 2009 okresný súd zaviazal žalovaného nahradiť štátu trovy

konania v sume 17,09 €. Rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil krajský súd rozsudkom

sp. zn. , z 21. januára 2010 (ktoré nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť 2. marca 2010).

Sťažovateľka tvrdila, že je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností, a zároveň

uviedla priebeh udalostí, na základe ktorých prešlo vlastnícke právo k uvedeným

nehnuteľnostiam na ňu. V tejto súvislosti poukázala na to, že podľa pozemnoknižnej vložky

č. 609, katastrálne územie P., bola vlastníčkou nehnuteľností M. M., rod. B. Podľa

osvedčenia o dedičstve sp. zn. , zo 6. decembra 2004

vydaného notárkou JUDr. V. Č. ako súdnou komisárkou tieto nehnuteľnosti zdedila MUDr.

V. K., ktorá kúpnou zmluvou z 11. augusta 2006 previedla nehnuteľnosti zapísané na LV č.

13443, katastrálne územie P., na M. P. za dohodnutú kúpnu cenu 6 903 000 Sk. Podľa

vyjadrenia sťažovateľky M. P. následne kúpnou zmluvou z 15. augusta 2006 previedol

nehnuteľnosti na C. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený 17.

augusta 2006. Dňa 18. augusta 2006 C. ako dlžník uzatvoril s veriteľom B., s. r. o. (ďalej

len „B.“), zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola suma 10 000 000 Sk, a na účely

zabezpečenia tohto záväzku uzavreli zmluvné strany zmluvu o zriadení záložného práva

k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 13443, katastrálne územie P. Vklad záložného práva

bol povolený 22. augusta 2006. Následne 28. novembra 2006 uzatvoril B. s P., s. r. o., H.,

zmluvu o vykonaní dražby, pričom predmetom dražby mali byť sporné nehnuteľnosti.

Súčasťou návrhu na vykonanie dražby bol okrem iného aj prehľad o výške pohľadávky, z

ktorého vyplynulo, že 19. augusta 2006 C. uhradil z dlžnej sumy 10 000 000 Sk spoločnosti

B. sumu 2 500 000 Sk. Podľa vyjadrenia sťažovateľky sa 11. januára 2007 uskutočnila

dražba nehnuteľností zapísaných na LV č. 13443, katastrálne územie P., ktoré vydražil V. P.

za sumu 7 400 000 Sk. Na základe kúpnej zmluvy z 8. februára 2007 boli tieto

nehnuteľnosti prevedené na sťažovateľku za kúpnu cenu 7 500 000 Sk.

Sťažovateľka namietala závery a odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa

stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu. Sťažovateľka predovšetkým namietala,

že tak ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd tvrdili, že sporné nehnuteľnosti prešli na

základe o majetku obcí v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“) k 1. máju 1991 na žalobcu, a keďže v čase

smrti poručiteľky M. M., rod. B., nebol predmet sporu v jej vlastníctve, nemohol ani prejsť

na dedičku MUDr. V. K. V zmysle zásady, že „nikto nemôže preniesť na iného viac práv

ako má sám“, preto nemohla MUDr. V. K. uzatvoriť platnú kúpnu zmluvu s kupujúcim M.

P., z čoho vyplýva, že ani ďalšie právne úkony nemohli byť platné.

Sťažovateľka sa taktiež nestotožnila so záverom krajského súdu, že platnosť dražby

mohla byť posúdená ako predbežná otázka v rámci súdneho sporu vedeného na okresnom

súde pod sp. zn. , predmetom ktorého bola žaloba o určenie vlastníckeho

práva. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nemohol posúdiť jej neplatnosť v rámci

tohto súdneho konania, pretože neplatnosť dražby bolo možné posúdiť len podľa zákona

č. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), keď podľa § 21 ods. 2 uvedeného

zákona osoba, ktorá tvrdí, že boli porušené ustanovenia citovaného zákona, môže v lehote

troch mesiacov odo dňa udelenia príklepu požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby.

Sťažovateľka okrem toho v sťažnosti uviedla:

«Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez

relevantných dôvodov, v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za

postup arbitrárny... Poukazujeme, že porušovateľ sa v žiadnom ohľade nevysporiadal

zákonným spôsobom s odvolacími dôvodmi sťažovateľa. Pri svojej rozhodovacej činnosti

nepreskúmal rozhodujúce otázky, uspokojil sa s tým, že iba prevzal závery súdu nižšieho

stupňa, neaplikoval žiadnu právnu normu. Sťažovateľ má za to, že taká právna norma,

v rámci nášho právneho poriadku, ktorá by potvrdzovala ústavnosť sťažnosťou

napadnutého rozhodnutia, v dôvodoch, ktoré porušovateľ uvádza, neexistuje. Nemožno

preto akceptovať, ako ústavne súladný porušovateľov výklad k neexistujúcej právnej norme.

Taký, porušovateľom vymyslený výklad, ktorého údajným cieľom je dať „zadosťučinenie

vyšším princípom spravodlivosti“, ruší účinnosť právnej normy – zákona o dobrovoľných

dražbách, ktorý sťažovateľovmu základnému právu poskytuje ochranu, nakoľko márnym

uplynutím zákonnej lehoty zaniklo aj právo žalobcu na určení neplatnosti dražby a v tomto

konaní ho z dôvodu preklúzie, nedostatku aktívnej ako aj pasívnej legitimácie, rozdielneho

predmetu konania, nebolo možné priznať... Takéto odlišné ponímanie normatívneho textu je

preto treba považovať za prejav arbitrárnosti.»

Okrem toho sťažovateľka namietala, že krajský súd sa nevyjadril k odvolaním

napadnutému výroku o trovách prvostupňového konania, pričom súčasne uviedla, že

v rozhodnutí krajského súdu „absentuje akákoľvek odpoveď na odvolacie dôvody

sťažovateľa“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského

súdu sp. zn. , z 21. januára 2010 boli porušené jej označené

práva, aby uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň

aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 10021/2011

z 23. februára 2011 vyjadril JUDr. J. A. – predseda kolégia krajského súdu, pričom

v podstate zopakoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. , 8 Co

139/2009 z 21. januára 2010, z ktorého vyplýva:

„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil a vo

veci aj správne rozhodol. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého

rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré v ostatnom poukazuje.

Vo vzťahu k námietke žalovaného uvedenej v odvolaní v tej súvislosti, že súd po

uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty nemá zákonné oprávnenie skúmať a dokazovať

platnosť, prípadne neplatnosť dražby, resp. posudzovať túto otázku ako predbežnú, odvolací

súd poukazuje na to, že žaloba v danej veci bola podaná dňa 18. 10. 2006. Dražba

predmetných nehnuteľností podľa notárskej zápisnice z č. l. 167 sa uskutočnila dňa 11. 1.

2007, teda cca bez 7 dní 3 mesiace po podaní žaloby vo veci samej. Z uvedeného teda

možno vyvodiť ten právny záver, že súd prvého stupňa mohol preskúmavať platnosť, resp.

neplatnosť predmetnej dražby ako otázku predbežnú, pretože v danom prípade samotná

žaloba bola podaná pred uskutočnením tejto dražby.

Odvolací súd bol názoru, že za takejto situácie nebolo potrebné podávať žalobu

o neplatnosť dražby, keďže otázku dražby riešil ako otázku predbežnú, pretože spor

o vlastníctvo pokrýval aj otázku dražby a tým, že tu už spor bol, tak bola zachovaná aj

lehota.

V tomto prípade bolo treba dať zadosťučinenie vyšším princípom spravodlivosti

a vysloviť, že pokiaľ je podaná vlastnícka žaloba a pokiaľ sa vydražiteľ alebo následný

vlastník stane účastníkom takéhoto konania, tak lehota, ktorú predpokladá zákon

č. , v ust. tohto zákona, je zachovaná.

Nebolo úplne správne tvrdenie žalovaného, že žalobca o dražbe vedel pred podaním

žaloby, pretože ako vyplýva z dokazovania, niektoré úkony týkajúce sa postupu pri výkone

záložného práva síce mohli byť realizované pred podaním žaloby, ale dražba samotná

prebehla až v priebehu tohto konania, teda po podaní žaloby.

Nie je dôvodné ani tvrdenie žalovaného v odvolaní v súvislosti s ľubovôľou súdu

pri aplikácii práva a následnom hodnotení dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom.

Súd prvého stupňa neporušil postup stanovený zákonodarcom v ust. pri

hodnotení dôkazov. Vychádzal zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo a každý dôkaz hodnotil

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Za podstatný pri objasňovaní

skutkového stavu považoval celý postup, ktorý predchádzal dražbe nehnuteľností.

Konštatoval, že cielené prevody mali za cieľ vyvolať účinky nadobudnutia vlastníckeho

práva z titulu dobrovoľnej dražby ako originárneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva.

Takéto závery prijal na základe vykonaného dokazovania a nie je možné ich považovať na

nepodstatné, neobjektívne a jednostranné. S nimi sa stotožnil aj odvolací súd. Rozhodovanie

o rozsahu dokazovania spadá totiž do výlučnej kompetencie súdu. Prvostupňový súd

vykonaným dokazovaním neporušil zásadu vyjadrenú v ust. – týkajúcu sa

rovnakého postavenia účastníkov v konaní a ich rovnakej možnosti uplatnenia ich práv.

Zistenia prvostupňového súdu nie sú v rozpore s vykonanými dôkazmi.

Neporušil ani článok 36 Listiny základných práv a slobôd týkajúci sa nestranného

a spravodlivého procesu, pretože každý dôkaz riadne hodnotil, zdôvodnil, prečo ho

považuje za nedôveryhodný a v odôvodnení rozhodnutia svoje stanovisko aj náležité vyložil.

Dobrá viera chráni toho, kto vydražil a toho, kto kúpil. V tomto konaní sa žalovaný

však nemôže týmto brániť a brať si tento účel zákona (o dobrovoľných dražbách) vo svoj

prospech, pretože dokazovaním bolo zistené, čo svojimi úkonmi sledoval a ako sa v celom

reťazci správal a choval.

So zreteľom na uvedené preto odvolací súd považoval odvolacie námietky

žalovaného za nedôvodné.

Vo vzťahu k námietke odvolateľa voči trovám prvostupňového konania odvolací súd

poukazuje na to, že výška priznaných trov konania súdom prvého stupňa je správna a tieto

trovy pozostávajú z trov na právnom zastúpení za úkony (1/ prevzatie a príprava

zastúpenia, 2/ podanie žaloby, účasť na pojednávaní dňa 27. 5. 2008, dňa 25. 9. 2008, dňa

25. 11. 2008, dňa 7. 4. 2009 a 3/ vyjadrenie zo dňa 18. 2. 2009), jeden úkon á 911,25 eur x

6 úkonov = 5.467,50 eur + jeden úkon vo výške 1/4 (účasť na pojednávaní dňa 27. 5. 2008)

v hodnote 227,81 eur = 5.695,31 eur + DPH vo výške 19 % DPH v sume 1.090,41 eur +

43,71 eur (spolu režijný paušál), úhrne spolu 6.829,43 eur.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za

nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Sťažovateľka v sťažnosti a krajský súd vo vyjadrení uviedli, že netrvajú na ústnom

prerokovaní veci a z tohto dôvodu ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so

stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa

posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v... až 46 tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného

práva...

Podľa a listiny obsah vlastníctva tvorí súhrn

subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi),

s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud

veci. Citovaný teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť

majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového protokolu) realizáciu

vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z v znení neskorších

predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v ,

implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené

priamo v tomto a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl.

(). Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady

a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo

v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva

ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.

Z formulácie obsiahnutej v nemožno však odvodzovať ústavné právo

získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré

sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva

v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota,

že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť

alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich

postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej

republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň

požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z , a dohovoru v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo

princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné

okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (aj podľa listiny) a práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. , , ).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci

zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu

neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby

bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech

v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(). To znamená, že do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127

patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ), t. j. na

také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z toho aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ( ,

).

Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na

každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje

sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Higgis c. Francúzsko z 19. februára 1998

a iné).

Náležité odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej moci, teda aj súdu, je tiež dané vo

verejnom záujme z dôvodu, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, pokiaľ ide o ústavnosť konania pred orgánmi

verejnej moci, vrátane súdnych orgánov, trvá na tom, že takéto konanie má byť v zásade

nestranné, nezávislé s využitím všetkých zákonom predpokladaných a vytvorených

prostriedkov na dosiahnutie účelu týchto procesných postupov.

Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci.

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj

ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych

limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, ).

Z uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj predmetnú sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.

, z 21. januára 2010 (ktorým potvrdil rozsudok

prvostupňového súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom), pričom dospel k záveru, že táto

sťažnosť je dôvodná, a to z toho dôvodu, že krajský súd nedal jednoznačnú odpoveď na

sťažovateľkou predložené námietky.

Ústavný súd sa stotožňuje s námietkou sťažovateľky, že v rámci súdneho sporu

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. , predmetom ktorého bola žaloba

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tento nemohol ako predbežnú otázku

posudzovať platnosť, resp. neplatnosť dobrovoľnej dražby, na základe ktorej sťažovateľka

nadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, pretože o neplatnosti dražby možno

rozhodovať len v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý v § 21 ods. 2 jednoznačne

ustanovuje: „V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí,

že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo

domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa

príklepu...“.

V tejto súvislosti je potrebné aj obranu krajského súdu spočívajúcu v tvrdení, že

„... nebolo potrebné podávať žalobu o neplatnosť dražby, keďže otázku dražby riešil ako

otázku predbežnú, pretože spor o vlastníctvo pokrýval aj otázku dražby a tým, že tu už spor

bol, tak bola zachovaná aj lehota“, odvolávajúcu sa na „vyššie princípy spravodlivosti“

považovať za očividné a neodôvodnené či nespravodlivé vybočenie (exces) zo štandardného

výkladu, ktoré predstavuje interpretačnú svojvôľu. Inými slovami, krajským súdom (a aj

okresným súdom) použitý výklad je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami

spravodlivosti. K uvedenému ústavný súd už iba dodáva, že ak je k dispozícii viac výkladov

právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-

ktorého základného práva či slobody.

Ústavný súd zároveň odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 1. júla 2008

(Zo súdnej praxe, č. 47/2008) uviedol: „Dražba uskutočnená podľa

o dobrovoľných dražbách je neplatná, ak jej neplatnosť určí súd; neplatnosť dražby pritom

súd nemôže posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 21 ods. 2 uvedeného zákona.

Na uplatnenie práva na určenie neplatnosti dražby je ustanovená lehota troch mesiacov odo

dňa príklepu; ide o lehotu prekluzívnu a jej márnym uplynutím právo zaniká. Aj keď

neplatnosť dražby môže byť určená len vtedy, ak sa jej zúčastnia (buď ako žalobcovia,

alebo ako žalovaní) navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník

a osoba dotknutá na svojich právach porušením zákona o dobrovoľných dražbách, zákon

nestanovuje žiadnu lehotu, v ktorej sa tieto osoby museli stať účastníkmi konania o takejto

žalobe. Lehota ustanovená v § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách slúži k uplatneniu

práva na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a nie aj k vymedzeniu osôb, ktoré sa musia

konania zúčastniť ako účastníci konania (z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie). Ak žaloba

o určenie neplatnosti dražby bola podaná v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote,

žalobca môže aj po jej uplynutí robiť úkony v zmysle .“ Zhodné závery vyplývajú

aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2009 (Zbierka rozhodnutí

a stanovísk súdov Slovenskej republiky, č. 23/2010), resp. uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2010 (predložené sťažovateľkou).

Taktiež sa možno stotožniť s námietkou sťažovateľky, že pokiaľ žalobca tvrdí, že

k zápisu jeho vlastníckych práv „nedošlo len v dôsledku administratívneho nedopatrenia“,

a zároveň nedokáže hodnoverne preukázať, že je vlastníkom sporných nehnuteľností,

pričom jeho správanie tomu dosiaľ ani nenasvedčovalo (napr. snaha žalobcu uzavrieť

s právnym predchodcom sťažovateľky kúpnu zmluvu), „s poukazom na origirárne

nadobudnutie predmetu konania právnym predchodcom sťažovateľa je nepodstatné

skúmanie relevantnosti vyvlastnenia“. Krajský súd sa k tejto námietke osobitne nevyjadril,

ale stotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa vyhlásenia

neplatnosti právneho úkonu – prevodu vlastníckeho práva. Preukázanie vlastníctva sporných

nehnuteľností je prioritný právny problém, ktorý musia všeobecné súdy vyriešiť, až

následne môžu pokračovať v konaní, keď bude vyriešená táto základná otázka.

Podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku krajský súd mal uviesť

dostatočné relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Tento príkaz

o dostatočnosti a relevantnosti dôvodov sa netýka len skutkovej stránky, ale aj právneho

posúdenia, ktoré bolo zo skutkových zistení odvodené. Súd má dbať aj na presvedčivosť

svojho rozhodnutia.

Na základe týchto skutočností možno konštatovať, že podstata konania, t. j. určenie,

či žalobca je, alebo nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, nebola zo strany všeobecných

súdov dosiaľ vyriešená, naopak, ich rozhodnutím o predbežnej otázke (neplatnosť

dobrovoľnej dražby) bol obídený účel pôvodného konania. Odôvodnenie rozsudku

krajského súdu okrem odvolania sa na „vyššie princípy spravodlivosti“ nedáva odpoveď

na námietky a dôkazy predložené sťažovateľkou. Takýto postup všeobecného súdu je

arbitrárny a má za následok porušenie základných práv a slobôd sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom

krajského súdu sp. zn. , z 21. januára 2010 boli porušené

základné práva sťažovateľky podľa a a podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1

dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

Vzhľadom na to, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 21. januára 2010 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky,

ústavný súd tento rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude opätovne

meritórne posúdiť odvolacie námietky sťažovateľky, vychádzajúc pritom z odôvodnenia

tohto nálezu a ochrany a medzinárodnými zmluvami zaručených základných práv

a slobôd a zároveň opätovne rozhodnúť aj o trovách konania pred všeobecnými súdmi, ku

ktorým ústavný súd nepovažoval (vzhľadom na výsledok konania) za potrebné osobitne sa

vyjadrovať.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Sťažovateľka žiadala priznať náhradu trov konania v sume 254,88 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.

V zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov náhrada trov konania za jeden úkon právnej služby je 120,23 € a hodnota

režijného paušálu je 7,21 €, čo pri dvoch úkonoch právnej služby (príprava a prevzatie veci

a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dvoch režijných paušáloch predstavuje spolu sumu

254,88 €, ktorú ústavný súd prikázal uhradiť krajskému súdu (bod 3 výroku nálezu).

IV.

Ústavnému súdu bol 20. januára 2011 doručený návrh Mesta P. na pristúpenie ako

vedľajšieho účastníka do konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. ,

ktorý takto odôvodnilo:

„Rozsudkom Okresného súdu v Prešov zo dňa 07. apríla 2009 sp. zn.

bolo určené, že Mesto P. je vlastníkom parciel C KN 821 - orná pôda o výmere 6.974 m2, C

KN 824/3 - ostatné plochy o výmere 3.362 m2 a E KN 1303/12 - orná pôda o výmere 284

m2 zapísaných na LV č. 13443 k. ú. P.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. januára 2010 sp. zn.

, sp. zn. bol uvedený rozsudok Okresného súdu v Prešove

potvrdený v spojení s doplňacím rozsudkom.

Žalované P., s. r. o. podalo ústavnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove zo dňa 21. januára 2010 sp. zn. , sp. zn. , v ktorej

namietalo porušovanie základných práv a slobôd podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1,

, 2 v spojení s SR, , , ,

Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Vzhľadom na to, že rozsudkami všeobecných súdov bolo určené, že Mesto P. je

vlastníkom predmetných nehnuteľností, ako úspešný účastník konania má právny záujem na

výsledku konania vedeného pred Ústavným súdom SR o ústavnej sťažnosti.

Na parcelách, ku ktorým bolo určené vlastnícke právo sa nachádza časť mestského

cintorína od konca 70.-tych rokov 20. storočia a v súlade so zákonom Mesto P. zabezpečuje

údržbu mestského cintorína.“

Podľa účastníkmi konania sú navrhovateľ

a prípadne ten, proti komu návrh smeruje, ako aj osoby, o ktorých to ustanovuje tento

zákon.

Podľa vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,

ktorým toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú

v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba sami za seba.

Podľa účastníci konania (o sťažnostiach fyzických

osôb a právnických osôb) sú sťažovateľ a ten, proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

Predmetom posudzovaného konania vedeného ústavným súdom je ochrana

základných práv a slobôd sťažovateľky. Keďže neexistuje príčinná súvislosť medzi

ochranou základných práv a slobôd sťažovateľky a právnym záujmom krajského súdu

vystupujúceho v predmetnom konaní na strane odporcu (na jednej strane) a právnym

záujmom mesta (na druhej strane), ústavný súd s poukazom na charakter a predmet tohto

konania vstup mesta ako vedľajšieho účastníka do konania nepripustil.

Do rozhodovacej činnosti ústavného súdu nemožno bez ďalšieho „prenášať“

jednotlivé inštitúty (resp. ). Ustanovenie

pripúšťa iba ich primerané použitie. Ustanovenie

je vo vzťahu k ustanoveniu

lex specialis, pričom v zmysle uvedeného sa mestu podľa žiadneho ustanovenia zákona

o ústavnom súde nepriznáva v predmetnom konaní postavenie vedľajšieho účastníka

(podobne ).

Vychádzajúc z uvedených právnych skutočností bolo treba rozhodnúť tak, ako to je

uvedené vo štvrtom výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011