Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 377/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa PONECO, s.r.o., Jesenná 12, Prešov, zastúpenej JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná 8, Prešov, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa a Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania proti uzneseniu krajského súdu o náhrade trov civilného konania.

II.

2. Sťažovateľ dvoma žalobami žaloval mesto. Prvou žiadal určiť vlastnícke právo k pozemkom a druhou žiadal priznať náhradu za ich užívanie mestom. Prvý spor skončil určením vlastníckeho práva žalovaného. Sťažovateľ preto vzal druhú žalobu späť. Okresný súd preto konanie zastavil a žalovanému podľa (ďalej len „“) priznal proti sťažovateľovi náhradu trov konania, keďže zavinil jeho zastavenie. V odvolaní sťažovateľ namietol, že okresný súd sa nezaoberal použitím a dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tom, že žalobu podal v čase spornosti vlastníckeho práva k pozemkom, a ak by ju nepodal, jeho právo sa mohlo premlčať. Zdôraznil, že žalobou si právo neuplatňoval svojvoľne či bez reálneho základu.

3. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesenie okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s okresným súdom a zdôraznil, že zastavenie konania nemožno pričítať žalovanému, ale sťažovateľovi podľa . K použitiu uviedol, že neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože povaha sporu, jeho hodnota a späťvzatie žaloby

pred pojednávaním nie sú výnimočné okolnosti. K závislosti od prvého sporu uviedol, že sťažovateľ musel počítať aj s tým, že v tomto spore nebude úspešný. Úvahu o premlčaní považoval za hypotetickú. K tvrdeniu o majetkových pomeroch žalovaného uviedol, že finančný stav mesta neodôvodňuje nepriznanie trov osobitne, ak sťažovateľ netvrdil vlastné nepriaznivé majetkové pomery.

4. Proti rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu podľa , keďže okresný súd neodôvodnil nemožnosť použitia a krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil, čo odôvodnil novými skutočnosťami. Zopakoval, že priznanie náhrady trov považuje za nespravodlivé, pretože úspech v konaní záležal od výsledku prvého konania a nepriznanie náhrady trov nebude mať dopad na finančnú situáciu žalovaného. Voči tvrdeniu krajského súdu, že v čase podania žaloby muselo zrejmé, že v konaní o určenie vlastníckeho práva nemusí byť úspešný, sťažovateľ uviedol, že druhú žalobu podal po kasačnom náleze ústavného súdu (), v ktorom ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu o určení vlastníckeho práva k pozemkom v prospech žalovaného pre jeho nedostatočné odôvodnenie.

5. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol, keďže v konaní pred okresným a krajským súdom neboli zistiteľné dôvody, pre ktoré by výnimočne podľa nemala byť žalovanému priznaná náhrada trov konania. Uviedol, že krajský súd preskúmal námietky sťažovateľa o dôvodoch hodných osobitného zreteľa a dostatočne vysvetlil, prečo dospel k záveru o ich neopodstatnenosti. Poukázal na to, že obe konania tvoria jeden celok (, ) a závery krajského súdu sú konzistentné s rozhodnutím okresného súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nie je nedostatočné.

III.

6. Sťažovateľ porušenie ústavných práv identifikuje v tom, že žiaden zo súdov mu neposkytol dostatočnú odpoveď na možnosť použitia potom, keď v odvolaní túto skutočnosť namietol, a už skôr okolnosti veci signalizovali, že ide o dôvod hodný osobitného zreteľa. Opakuje, že nárok na náhradu bol závislý od výsledku vlastníckeho sporu. Žalobu podal v čase, keď otázka vlastníctva nebola právoplatne vyriešená a jej nepodaním by mohlo dôjsť k premlčaniu nároku. Po právoplatnom skončení vlastníckeho sporu v prospech žalovaného mesta žalobu vzal späť. Podľa sťažovateľa krajský súd na túto argumentáciu neodpovedal ústavne udržateľne a okresný súd sa vôbec nezaoberal. Namieta aj porušenie princípu dvojinštančnosti, keďže dôvody nepoužitia boli podľa nej prvýkrát uvedené až v rozhodnutí krajského súdu.

IV.

7. Ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietnutá. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia o náhrade trov konania v civilnom spore, ktoré nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na skutkovo a právne relevantné otázky podstatné pre rozhodnutie o tom, ktorá zo strán má nahradiť trovy konania, porušuje ústavné práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Takto nedostatočné odôvodnenie je nesprávnym procesným postupom, ktorý strane znemožňuje uskutočňovať procesné práva v miere porušenia práva na spravodlivý proces tak, ako to predpokladá .

Úlohou najvyššieho súdu pri rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa bolo preskúmať, či odôvodnenie uznesenia krajského súdu jasne a zrozumiteľne odpovedá na jeho argumentáciu.

8. Odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu smerovalo k tomu, že okresný súd nepoužil . K tomu treba uviesť, že k porušeniu procesných práv sťažovateľky nemohlo dôjsť tým, že okresný súd sa bez návrhu nezaoberal použitím , o čom ústavný súd už rozhodol v obdobnej veci (). Strana, ktorá sa domáha aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o trovách konania, v zásade musí nielen tvrdiť, ale aj preukazovať, že na jej strane nastali okolnosti hodné osobitného zreteľa (). Okresný súd vo veci sťažovateľa rozhodol na základe procesného zavinenia zastavenia konania a nebol dôvod na to, aby osobitne odôvodňoval nepoužitie iného prístupu pri rozhodnutí o náhrade trov konania, ak tento osobitný postup nebol sťažovateľom navrhnutý.

9. Nemožno dospieť ani k záveru, že by odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu bolo nedostatočné. Krajský súd vychádzal z toho, že možno použiť len výnimočne a zásadne pri rozhodnutí o náhrade trov po späťvzatí žaloby treba posúdiť, kto procesne zavinil zastavenie konania. Okrem toho krajský súd reagoval aj na námietku, ktorá vychádzala zo závislosti nároku na náhradu od vlastníckeho sporu a z rizika premlčania. Na to krajský súd reagoval tým, že sťažovateľ musel počítať aj s možnosťou neúspechu vo vlastníckom spore a že úvaha o premlčaní bola len hypotetická. Podstatou tejto odpovede je to, že nie je dôvod použiť v situácii, keď sťažovateľ podal žalobu o náhradu pred právoplatným vyriešením vlastníctva a po právoplatnom určení vlastníckeho práva v prospech žalovaného ju vzal späť. Krajský súd tak poskytol odpoveď na odvolaním nastolenú otázku v miere, ktorá neodôvodňuje záver o porušení procesných práv sťažovateľa v miere porušenia práva na spravodlivý proces.

10. Najvyšší súd dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa , keď námietky sťažovateľa posudzoval v rámci . Pri posudzovaní namietanej nepreskúmateľnosti však vychádzal aj z toho, že okresný a krajský súd nezistili dôvody na použitie a že okresný súd postupoval správne, keď vzhľadom na procesné zavinenie zastavenia konania použil . Dôvodná preto nie je námietka sťažovateľa o tom, že najvyšší súd jej neposkytol odpoveď na možnosť použitia . Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa touto otázkou zaoberal v rozsahu potrebnom na posúdenie dovolacej námietky podľa . Jeho záver, že rozhodnutie krajského súdu nebolo nepreskúmateľné, tak nemožno považovať za svojvoľný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2026

Robert Šorl

predseda senátu