Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 298/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., prechodne B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. marca 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. marca 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2010

doručená sťažnosť J. M., B., prechodne B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. marca 2010 a postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v období od 22. júna 2001 do 13. októbra

2005 spolu s rodinou „nachádzal v azylovom konaní... a v mojej neprítomnosti a bez mojej

vedomosti bola prevedená tzv. dobrovoľná dražba môjho rodinného domu v B. na základe

neplatného právneho dôvodu. Nebol súdom ustanovený opatrovník a nebolo mi doručené...

žiadne oznámenie o začatí výkonu záložného práva.“. Dňa 29. júla 2007 podal sťažovateľ

na okresnom súde žalobu o vydanie rodinného domu s poukazom na „neplatný právny

dôvod návrhu na vykonanie dražby a nepremlčateľnosť vlastníckeho práva. Z objektívnych

dôvodov som sa v čase podania návrhu na vykonanie dražby, priebehu dražby a uplynutia

prekluzívnej lehoty na podanie žaloby nenachádzal na území SR (azylové konanie... od 22.

6. 2001 do 13. 10. 2005).“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -241 z 31. marca 2009 žalobu zamietol

a v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že základnou podmienkou úspechu návrhu vo

vlastníckych veciach je preukázanie vlastníckeho práva navrhovateľa. Bez tohto

preukázania nie je totiž navrhovateľ aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu

ako vlastníkovi prislúcha. Okresný súd uzavrel, že sťažovateľ neuniesol dôkaznú povinnosť

preukázaním svojho vlastníckeho práva, preto žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal 21. mája 2009 sťažovateľ odvolanie, v ktorom

namietal „porušenie c , podľa ktorého mal okresný súd dať prednosť

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim zákonom

o dobrovoľných dražbách, lebo mi zaručuje väčšiu ochranu mojich vlastníckych práv

s poukazom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu pri prechode vlastníckych práv, alebo

mal prerušiť konanie a požiadať Ústavný súd SR o abstraktnú kontrolu ústavnosti

v súvislosti s procesnou prekážkou prekluzívnej doby, ktorá márne uplynula počas mojej

dlhodobej neprítomnosti v azylovom konaní, čo považujem za porušenie môjho práva na

súdnu ochranu v zmysle “.

Krajský súd rozsudkom č. k. -297 z 10. marca 2010 návrh na

prerušenie konania zamietol a rozsudok súdu prvého stupňa č. k. -241

z 31. marca 2009 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „zák. čís.

o dobrovoľných dražbách... nie je v rozpore s SR a ani s Európskym dohovorom

pre ľudské práva a okrem toho, riešenie tejto otázky nemá vplyv na rozhodnutie

v prejednávanej veci o vydanie nehnuteľnosti. Preto nie sú splnené podmienky pre postup

podľa “. Krajský súd sa ďalej stotožnil s názorom okresného

súdu, že navrhovateľ (sťažovateľ) nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie

nehnuteľnosti, pretože nepreukázal svoje vlastnícke právo k nej. Z tohto hľadiska všetky

jeho námietky týkajúce sa výkonu dobrovoľnej dražby, ktoré mohol uplatniť v trojmesačnej

prekluzívnej lehote – avšak v inom konaní, sú právne irelevantné, a preto potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Z prílohy k sťažnosti a následným šetrením na okresnom súde bolo zistené, že

sťažovateľ podal v predmetnej právnej veci 9. júna 2010 dovolanie.

Pretože „rozsudky okresného a krajského súdu neumožnili ochranu vlastníckeho

práva a práva na spravodlivé súdne konanie“, sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje

„previesť abstraktnú kontrolu ústavnosti , či v ustanovení

ods. 2 je v súlade s SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd... nakoľko v ani v , ktorým sa mení

a dopĺňa o dobrovoľných dražbách, neexistuje hmotnoprávna

norma, ktorá by tvorila účinný prostriedok nápravy, zabezpečila by kontradiktórnosť

konania a princíp rovnosti zbraní pre vlastníka predmetu dražby aj po uplynutí prekluzívnej

lehoty v prípade, že bol zbavený svojho majetku bez jeho vedomosti a o dražbe sa dozvedel

po uplynutí prekluzívnej lehoty“.

Podľa názoru sťažovateľa „... súdy vo svojich rozhodnutiach obchádzajú ústavný

článok 154c a ignorujú Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý mi

zabezpečuje väčší rozsah ochrany ľudských práv a základných slobôd... Príčinné súvislosti

viedli k tomu, že mne... je úmyselne zabránené nakladať zo svojím majetkom..., bol zmarený

môj úmysel preúverovať rodinný dom a vyrovnať svoje dlhy prostredníctvom založenia

svojho... rodinného domu. Plynutím času sa kriminalizuje môj život, nakoľko som bol

vystavený neprimeranému bremenu znášať ďalšie pôžičky, ktoré neviem splatiť z dôvodov

sociálnej núdze vyvolanej zneužitím sudcovskej nezávislosti“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Bratislave IV postupom vo veci vedenej pod sp. zn.

a rozsudkom z 31. 3. 2009 sp. zn. -241 porušil právo J. M. vlastniť majetok a

domáhať sa jeho ochrany podľa a .

2. Krajský súd v Bratislave postupom vo veci vedenej pod sp. zn.

a rozsudkom z 10. marca 2010 sp. zn. -297 porušil právo J. M. vlastniť majetok

a domáhať sa jeho ochrany podľa a .

3. Základné právo J. M. na súdnu ochranu podľa ,

právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.

3 , základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenské republiky, postupom Okresného súdu Bratislava IV a postupom Krajského súdu v

Bratislave v konaní vedenom pod. sp. zn. , porušené bolo.

4. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2009 sp. zn.

-297 a prikazuje sa Okresnému súdu Bratislava IV, aby vo veci konal tak, že dá

prednosť Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim zákonom

č. 527/2002 a prejedná neplatnosť dražby i napriek tomu, že prekluzívna lehota márne

uplynula 11. 6. 2005.

6. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur (slovom dvadsaťtisíc

eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

7. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur (slovom desaťtisíc eur),

ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

8. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažností), do

30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2009

Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému postupu a rozsudku

okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2009, odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. marca 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci

dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa .

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti

podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,

ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne

zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na

rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti

a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom

prípade sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis ju v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich

základných práv podľa , a a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. marca 2010, po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie a ústavný súd sa už nimi

nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

vyjadriť sa aj k návrhu sťažovateľa, ktorým sa [v texte sťažnosti – mimo návrhu na

rozhodnutie (petitu)] domáhal, aby ústavný súd preskúmal súlad § 21 ods. 2 zákona

č. o dobrovoľných dražbách a o doplnení o notároch

a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov s

a dohovorom. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poukázal na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej je podľa viazaný návrhom

sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite), a preto

ďalšie návrhy sťažovateľa uvádzané v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, považuje iba za

súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. , , ).

Navyše, ústavný súd môže preskúmavať súlad zákonov s a kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami len na návrh subjektov uvedených v ustanoveniach § 18 ods. 1

písm. a) až f) v spojení s , pričom sťažovateľ nepatrí

medzi tieto subjekty. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010