Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 298/2010
PDF · 202.4 KB
No categories available
IV. ÚS 298/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., prechodne B., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 59/2007 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 127/2009 a jeho rozsudkom z 10. marca 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2010
doručená sťažnosť J. M., B., prechodne B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 127/09 a jeho
rozsudkom z 10. marca 2010 a postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/2007 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v období od 22. júna 2001 do 13. októbra
2005 spolu s rodinou „nachádzal v azylovom konaní... a v mojej neprítomnosti a bez mojej
vedomosti bola prevedená tzv. dobrovoľná dražba môjho rodinného domu v B. na základe
neplatného právneho dôvodu. Nebol súdom ustanovený opatrovník a nebolo mi doručené...
žiadne oznámenie o začatí výkonu záložného práva.“. Dňa 29. júla 2007 podal sťažovateľ
na okresnom súde žalobu o vydanie rodinného domu s poukazom na „neplatný právny
dôvod návrhu na vykonanie dražby a nepremlčateľnosť vlastníckeho práva. Z objektívnych
dôvodov som sa v čase podania návrhu na vykonanie dražby, priebehu dražby a uplynutia
prekluzívnej lehoty na podanie žaloby nenachádzal na území SR (azylové konanie... od 22.
6. 2001 do 13. 10. 2005).“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 59/2007-241 z 31. marca 2009 žalobu zamietol
a v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že základnou podmienkou úspechu návrhu vo
vlastníckych veciach je preukázanie vlastníckeho práva navrhovateľa. Bez tohto
preukázania nie je totiž navrhovateľ aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu
ako vlastníkovi prislúcha. Okresný súd uzavrel, že sťažovateľ neuniesol dôkaznú povinnosť
preukázaním svojho vlastníckeho práva, preto žalobu zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal 21. mája 2009 sťažovateľ odvolanie, v ktorom
namietal „porušenie čl. 154c ústavy, podľa ktorého mal okresný súd dať prednosť
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim zákonom
o dobrovoľných dražbách, lebo mi zaručuje väčšiu ochranu mojich vlastníckych práv
s poukazom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu pri prechode vlastníckych práv, alebo
mal prerušiť konanie a požiadať Ústavný súd SR o abstraktnú kontrolu ústavnosti
v súvislosti s procesnou prekážkou prekluzívnej doby, ktorá márne uplynula počas mojej
dlhodobej neprítomnosti v azylovom konaní, čo považujem za porušenie môjho práva na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 127/2009-297 z 10. marca 2010 návrh na
prerušenie konania zamietol a rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 18 C 59/2007-241
z 31. marca 2009 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „zák. čís. 527/2002 Z. z.
o dobrovoľných dražbách... nie je v rozpore s Ústavou SR a ani s Európskym dohovorom
pre ľudské práva a okrem toho, riešenie tejto otázky nemá vplyv na rozhodnutie
v prejednávanej veci o vydanie nehnuteľnosti. Preto nie sú splnené podmienky pre postup
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.“. Krajský súd sa ďalej stotožnil s názorom okresného
súdu, že navrhovateľ (sťažovateľ) nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie
nehnuteľnosti, pretože nepreukázal svoje vlastnícke právo k nej. Z tohto hľadiska všetky
jeho námietky týkajúce sa výkonu dobrovoľnej dražby, ktoré mohol uplatniť v trojmesačnej
prekluzívnej lehote – avšak v inom konaní, sú právne irelevantné, a preto potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Z prílohy k sťažnosti a následným šetrením na okresnom súde bolo zistené, že
sťažovateľ podal v predmetnej právnej veci 9. júna 2010 dovolanie.
Pretože „rozsudky okresného a krajského súdu neumožnili ochranu vlastníckeho
práva a práva na spravodlivé súdne konanie“, sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje
„previesť abstraktnú kontrolu ústavnosti zákona č. 527/2002 Z. z., či v ustanovení § 21
ods. 2 je v súlade s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd... nakoľko v zákone č. 527/2002 Z. z. ani v zákone č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, neexistuje hmotnoprávna
norma, ktorá by tvorila účinný prostriedok nápravy, zabezpečila by kontradiktórnosť
konania a princíp rovnosti zbraní pre vlastníka predmetu dražby aj po uplynutí prekluzívnej
lehoty v prípade, že bol zbavený svojho majetku bez jeho vedomosti a o dražbe sa dozvedel
po uplynutí prekluzívnej lehoty“.
Podľa názoru sťažovateľa „... súdy vo svojich rozhodnutiach obchádzajú ústavný
článok 154c a ignorujú Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý mi
zabezpečuje väčší rozsah ochrany ľudských práv a základných slobôd... Príčinné súvislosti
viedli k tomu, že mne... je úmyselne zabránené nakladať zo svojím majetkom..., bol zmarený
môj úmysel preúverovať rodinný dom a vyrovnať svoje dlhy prostredníctvom založenia
svojho... rodinného domu. Plynutím času sa kriminalizuje môj život, nakoľko som bol
vystavený neprimeranému bremenu znášať ďalšie pôžičky, ktoré neviem splatiť z dôvodov
sociálnej núdze vyvolanej zneužitím sudcovskej nezávislosti“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Bratislave IV postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 59/2007
a rozsudkom z 31. 3. 2009 sp. zn. 18 C 59/2007-241 porušil právo J. M. vlastniť majetok a
domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Krajský súd v Bratislave postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Co 127/09
a rozsudkom z 10. marca 2010 sp. zn. 7 Co 127/09-297 porušil právo J. M. vlastniť majetok
a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Základné právo J. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenské republiky, postupom Okresného súdu Bratislava IV a postupom Krajského súdu v
Bratislave v konaní vedenom pod. sp. zn. 7 Co 127/09, porušené bolo.
4. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2009 sp. zn.
7 Co 127/09-297 a prikazuje sa Okresnému súdu Bratislava IV, aby vo veci konal tak, že dá
prednosť Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim zákonom
č. 527/2002 a prejedná neplatnosť dražby i napriek tomu, že prekluzívna lehota márne
uplynula 11. 6. 2005.
6. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur (slovom dvadsaťtisíc
eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.
7. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur (slovom desaťtisíc eur),
ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.
8. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažností), do
30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/07 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému postupu a rozsudku
okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/07 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009, odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 127/2009 a jeho rozsudkom z 10. marca 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci
dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych
rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,
ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za
predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež
rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne
zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na
rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti
a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom
prípade sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratio temporis ju v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 127/2009
a jeho rozsudkom z 10. marca 2010, po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie a ústavný súd sa už nimi
nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné
vyjadriť sa aj k návrhu sťažovateľa, ktorým sa [v texte sťažnosti – mimo návrhu na
rozhodnutie (petitu)] domáhal, aby ústavný súd preskúmal súlad § 21 ods. 2 zákona
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov s ústavou
a dohovorom. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poukázal na svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite), a preto
ďalšie návrhy sťažovateľa uvádzané v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, považuje iba za
súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Navyše, ústavný súd môže preskúmavať súlad zákonov s ústavou a kvalifikovanými
medzinárodnými zmluvami len na návrh subjektov uvedených v ustanoveniach § 18 ods. 1
písm. a) až f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nepatrí
medzi tieto subjekty. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2010