Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 23/2020
PDF · 344.63 KB
No categories available
II. ÚS 23/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Magda
Poliačiková, advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Ing. Jozef Lalinský, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 268/2018 z 22. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
10 Co 268/2018 z 22. augusta 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka je stranou v konaní
(ako žalobkyňa spolu s , pozn.) o zaplatenie sumy 26 480 €
s príslušenstvom vedeným pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 6 C 255/2013. Okresný súd v uvedenej veci svojím rozsudkom z 30. januára
2018 žalobe žalobcov čiastočne vyhovel, v časti konanie zastavil a vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Proti označenému rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia, ako aj
žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov potvrdil, druhým výrokom určil,
ktoré výroky súdu prvej inštancie zostali odvolaniami nedotknuté a tretím výrokom stranám
náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľka nespokojná s napadnutým rozsudkom
krajského súdu sa obracia so sťažnosťou na ústavný súd.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu
je v „rozpore so zásadou spravodlivej ochrany práv účastníkov súdneho konania“, pretože
krajský súd údajne posúdil jej odvolanie „veľmi povrchne, arbitrárne a nedostatočne
vyhodnotil... odvolacie námietky“, čím malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Sťažovateľka argumentuje, že základom žalovaného nároku bolo bezdôvodné obohatenie
za užívanie jej pozemku, ktoré žalovaný získal bez právneho dôvodu. Bezdôvodné
obohatenie vnímala ako neuhradenú odplatu za užívanie pozemku, ktorá bola obvyklá
v danom mieste a čase za porovnateľnú nehnuteľnosť. Namietala nesprávne a nekritické
akceptovanie a prevzatie záverov zo znaleckého posudku, ktorý výšku odplaty rátal ako
odplatu za prechod a prejazd cez pozemok, a nie za užívanie pozemku, ktorý v okolnostiach
posudzovaného prípadu považovala aj za nadbytočný. Vychádzajúc zo svojej argumentácie,
sťažovateľka dospieva k záveru o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorý sa nedostatočne vysporiadal s jej odvolacími námietkami.
4. K otázke prípustnosti svojej sťažnosti sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla,
že „vyčerpala všetky opravné prostriedky“ na ochranu svojich práv.
5. V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po jej
prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom v Žiline postupom
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 268/2018 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 10 Co 268/2018 zo
dňa 22. 08. 2019.
3. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
právnemu zástupcovi JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o. Národná 17, Žilina, vo
výške 415,44 €...“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrh, ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Ústavný súd, vychádzajúc z povahy námietok, v súčinnosti s okresným súdom
zistil, že vystupujúci na strane žalobcov 10. októbra 2019 doručil súdu prvej
inštancie dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, o čom sťažovateľka ako
žalobkyňa musela mať vedomosť, keďže jej advokátska kancelária zastupovala oboch
žalobcov, teda aj ju, v konaniach pred všeobecnými súdmi a je dôvodný predpoklad, že
advokátska kancelária sťažovateľky koncipovala aj podané dovolanie, keďže v dovolacom
konaní je právne zastúpenie povinné, čo ako podstatnú skutočnosť vo svojej ústavnej
sťažnosti zamlčala.
11. V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľkin nárok mohol a aj bol samostatne
uplatnený, vychádzajúc z výroku rozsudku súdu prvej inštancie (okresný súd o jej nároku
rozhodol samostatným výrokom, ktorý bol krajským súdom potvrdený, pozn.) teda išlo
o samostatné procesné spoločenstvo v zmysle § 76 CSP. Uvedená skutočnosť v spojení
so skutočnosťou, že sťažovateľka nepodala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie,
znamená, že sťažovateľka nevyužila dovolanie na ochranu svojich označených práv, tak ako
to využil žalobca , čo je aj dôkazom toho, že potenciálne existovali dôvody
na podanie dovolania.
12. Z ustanovenia § 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
vyplýva, že ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky,
ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
13. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že sťažovateľka mala
povinnosť využiť dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno aj
vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa zachovania lehoty na podanie
sťažnosti smerujúcej proti meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu po procesnom
rozhodnutí dovolacieho súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011), ako aj
vzhľadom na znenie ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde považovať za účinný
právny prostriedok nápravy porušenia označených práv, pretože v prípade procesného
rozhodnutia dovolacieho súdu (dovolací súd by konštatoval neexistenciu tvrdenej vady)
bola by jej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu lehota na podanie sťažnosti
zachovaná.
14. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
15. Ako už bolo uvedené v bode 11 tohto rozhodnutia, sťažovateľka dovolanie
nepodala, preto je potrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého
využitie bola oprávnená. Ústavný súd preto považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľky
za neprípustnú.
16. Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila
podmienku vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132
ods. 3 zákona o ústavnom súde).
17. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.
18. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti ako celku, ústavný súd sa
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu