Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 355/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť spoločnosti SKP, k. s., Námestie SNP 74, Zvolen, zastúpenej

spoločnosťou TOMÁŠ KOHÚT advokátska kancelária, s. r. o., Námestie SNP 74/28,

Zvolen, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Kohút, vo veci namietaného

porušenia základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručeného

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Košice I č. k. -751 z 2. októbra 2014 vo výroku o odmietnutí uznesenia

č. 1 prijatého na schôdzi veriteľov konanej 22. septembra 2014, ktorým navrhla ustanoviť

správcu SKP, k. s., Hlavná 50, Prešov, z dôvodu, že neboli dôvody, aby schôdza veriteľov

mohla o výmene správcu hlasovať, a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti SKP, k. s., podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť zaručené , základné právo na súdnu

ochranu zaručené a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Košice I č. k. -751 z 2. októbra 2014 vo výroku

o odmietnutí uznesenia č. 1 prijatého na schôdzi veriteľov konanej 22. septembra 2014,

ktorým navrhla ustanoviť správcu SKP, k. s., Hlavná 50, Prešov, z dôvodu, že neboli

dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať, p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. -751 z 2. októbra 2014

vo výroku o odmietnutí uznesenia č. 1 prijatého na schôdzi veriteľov konanej 22. septembra

2014, ktorým navrhla ustanoviť správcu SKP, k. s., Hlavná 50, Prešov, z dôvodu, že neboli

dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať, z r u š u j e .

3. Spoločnosti SKP, k. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti SKP, k. s., trovy

konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jej

právneho zástupcu spoločnosti TOMÁŠ KOHÚT advokátska kancelária, s. r. o., Námestie

SNP 74/28, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015

doručená sťažnosť spoločnosti SKP, k. s., Námestie SNP 74, Zvolen (ďalej len

„sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť zaručeného (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -751 z 2. októbra 2014.

2

1. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením zo 17. júna

2014 v konaní sp. zn. vyhlásil konkurz na majetok obchodnej spoločnosti

(ďalej len „úpadca“), pričom za správcu

ustanovil .

Ustanovený správca zvolal prvú schôdzu veriteľov na 22. september 2014. Na nej bol

uznesením schválený návrh na výmenu súdom ustanoveného správcu za sťažovateľa.

Okresný súd uznesením č. k. -751 z 2. októbra 2014 odmietol

predmetné uznesenie schôdze veriteľov, pretože podľa

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ zákon o konkurze a reštrukturalizácii“, v citáciách aj

„ZKR“) „neboli dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať“.

Okresný súd dôvodil, že „prvá schôdza veriteľov zvolaná ustanoveným správcom... sa

konala v deň, ktorý predchádzal prvému dňu určenému na konanie prvej schôdze veriteľov

v zmysle ust. ,... Súd pritom vychádzal zo skutočnosti, že prvá schôdza

veriteľov sa má konať medzi pätnástym a dvadsiatym dňom od uplynutia lehoty na

popieranie pohľadávok v zmysle ust. , pričom táto lehota uplynula

až dňa 08.09.2014 a nie dňa 07.09.2014. Následne mohol byť prvým dňom na konanie prvej

schôdze veriteľov deň 23.09.2014 a nie deň 22.09.2014. Vzhľadom na podanie veriteľa

a najmä veriteľa dospel súd k záveru, že konanie prvej

schôdze veriteľov v deň, ktorý predchádzal prvému dňu určenému na jej konanie mohol mať

vplyv na výsledok hlasovania na tejto schôdzi.“.

Uznesenie okresného súdu v spornom výroku napadli veritelia, ktorí sa zúčastnili

schôdze veriteľov, za výmenu správcu hlasovali a podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii ako jediní boli oprávnení odvolanie podať. Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -855 z 9. decembra 2014

uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku potvrdil, keď sa stotožnil v plnej miere

so závermi okresného súdu. Odvolacie uznesenie krajského súdu bolo v Obchodnom

vestníku zverejnené 31. decembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdí, že okresný súd konal „nad

rámec svojej právomoci..., keď nepostupoval v súlade so zákonom a neustanovil do funkcie

toho správcu, ktorý bol riadne zvolený na prvej schôdzi veriteľov, čiže neposkytol zákonom

predpokladanú ochranu rozhodnutiu veriteľov v konkurze. Naopak, súd postupoval nad

rámec svojej právomoci a uznesenie o výmene správcu prijaté na prvej schôdzi veriteľov

odmietol, hoci zákon mu právomoc takto rozhodnúť nepriznáva.“.

Sťažovateľ poukazuje na znenie § 36 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

z ktorého plynú dva okruhy dôvodov, keď konkurzný súd odmietne návrh schôdze veriteľov

na výmenu správcu. Druhý z tam regulovaných okruhov (neboli dôvody, aby schôdza

veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať) použitý aj okresným súdom v napadnutom

uznesení podľa názoru sťažovateľa dopadá len na návrhy schválené na ďalších schôdzach,

nie na prvej schôdzi. Sťažovateľ zdôrazňuje, že 22. septembra 2014 sa „bez akýchkoľvek

pochybností v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu konala prvá schôdza konkurzných

veriteľov, a to bez ohľadu na to, či táto bola alebo nebola správcom zvolaná na zákonný

termín.“. Podľa sťažovateľa „je hlasovanie o výmene správcu obligatórnym bodom

programu prvej schôdze veriteľov. Na prvej schôdzi veriteľov je tak vždy potrebné hlasovať

o výmene správcu. Z uvedeného dôvodu súd pri prijímaní rozhodnutia o výmene správcu na

prvej schôdzi veriteľov neskúma, či v zmysle boli alebo neboli dôvody, aby

mohla schôdza veriteľov o výmene správcu hlasovať...“.

Svoju argumentáciu sťažovateľ podporuje aj tvrdením, že „keby sme z akéhokoľvek

dôvodu akceptovali záver prijatý prvostupňovým... súdom, že v prípade nesprávne zvolanej

schôdze veriteľov nemožno hlasovať o výmene správcu, vytvoril by sa priestor na

špekulácie, kedy by úmyselne každý správca zvolal prvú schôdzu veriteľov na termín, ktorý

je v rozpore s ustanovením v záujme, aby sa na takej to prvej schôdzi

nemohlo hlasovať o jeho výmene. Nakoľko na každej ďalšej schôdzi konkurzných veriteľov

je možné hlasovať o výmene správcu iba za špecifických podmienok (§ 36 ods. 1 písm. a), b)

a c) ), dochádzalo by tak k obchádzaniu zákona a k závažnému neodôvodnenému zásahu do

základného práva konkurzných veriteľov, a to práva na prvej schôdzi veriteľov určiť, ktorý

subjekt má v danom konkurze vykonávať funkciu správcu.“.

4

Napadnuté uznesenie okresného súdu je podľa sťažovateľa „arbitrárne, v rozpore

s právom na spravodlivý proces a právom na súdnu ochranu“. Podľa sťažovateľa

„nemožno pritom poukázať na to, že by súd vo svojom rozhodnutí len vyslovil právny názor

odlišný od právneho názoru sťažovateľa, nakoľko súd svojím rozhodnutím postupoval

nezákonne, vydal nepredvídateľné a arbitrárne rozhodnutie, neposkytol legitímnu ochranu

subjektívnemu právu účastníka konania, nepriznal účastníkovi konania procesné práva

a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil... Súd zároveň protizákonne zasiahol do práva

sťažovateľa podnikať, nakoľko za výkon funkcie konkurzného správcu po prvej schôdzi

veriteľov (do ktorej funkcie nebol sťažovateľ ustanovený výlučne z dôvodu nezákonného

rozhodnutia súdu), patrí správcovi odmena predstavujúca % podiel na výťažku

zo speňaženia majetku úpadcu.“.

2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -12 z 31. mája 2016 prijal sťažnosť sťažovateľa na

ďalšie konanie, a to v časti namietaného porušenia označených základných práv a práva

zaručeného dohovorom výrokom napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým tento

odmietol uznesenie č. 1 prijaté na schôdzi veriteľov konanej 22. septembra 2014.

Vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. Následne ústavný súd 14. júla 2016 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej

stránke sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na stanovisko k možnému

upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

4. Okresný súd doručil 9. augusta 2016 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil

s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K vecnej stránke sťažnosti po sumarizácii

podstatných skutkových okolností i vlastných právnych názorov uviedol, že je „absolútne

nedôvodná jak vo veci postupu Okresného súdu Košice I v rámci svojej dohľadovej činnosti,

ako aj vo výške finančného zadosťučinenia“. Na podklade rekapitulácie časových okolností

prípadu ďalej okresný súd dôvodí, že „sťažovateľ sa domáha porušenia svojich práv

(ustanovenie za správcu podstaty) na nezákonne zvolanej prvej schôdzi veriteľov, z čoho je

zrejmé, že z takto nezákonne zvolanej schôdze veriteľov nemožno prijímať ani ukladať

žiadne práva ani povinnosti, ani prijímať žiadne rozhodnutia“. Nedôvodnou je podľa

názoru okresného súdu i požiadavka sťažovateľa „vo veci finančného zadosťučinenia“,

pretože „zámerne nevychádza z príslušných ustanovení a Vyhlášky MS SR č. 665/2005

Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia .., kde podľa

príslušných ustanovení patrí správcovi podstaty odmena určená ako percento z výťažku

(z predaja majetku úpadcu) a nie tak ako to uvádza sťažovateľ, že podľa súpisu majetku

podstaty zverejnenú v obchodnom vestníku... by celkový nárok správcu podstaty

predstavovala zákonnú odmenu zo speňaženého majetku podliehajúceho konkurzu sumu

542.384,16 eur s DPH.“.

5. Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 15. augusta 2016 právnemu

zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

6. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 13. septembra 2016 sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci. K veci samej uviedol, že k argumentom použitým okresným súdom

v jeho vyjadrení „sme sa... vyjadrovali v rámci podanej sťažnosti...“. Napriek tomu

zdôraznil, že «vykonávanie dohľadu nad činnosťou správcu súdom v zmysle

v žiadnom prípade nezakladá právomoc súdu odmietnuť uznesenia prijaté na schôdzi

veriteľov zvolanej na nesprávny termín tak, ako to uvádza OS Košice I. V rámci dohľadu

môže konkurzný súd správcovi podávať stanoviská, žiadať od neho vysvetlenia a v tomto

konkrétnom prípade ho mal v rámci dohľadu upozorniť na to, že zvolal schôdzu na

nesprávny termín. V rámci dohľadu môže súd tiež odvolať správcu z funkcie, ak opakovane

alebo závažne porušil ustanovenia . Zákon však nepriznáva súdu právomoc v rámci

dohľadu odmietnuť uznesenie, ktoré bolo prijaté na prvej schôdzi veriteľov zvolanej včas

(do 55 dní od vyhlásenia konkurzu), na to stanoveným subjektom... Uvedené vyplýva aj

zo samotného slovného spojenia použitého priamo Okresným súdom Košice I („výkon

dohľadu nad činnosťou správcu“), kedy uznesenia prijaté na schôdzi veriteľov nie sú

činnosťou správcu, ale sú výsledkom hlasovania veriteľov, teda subjektov odlišných od

6

správcu. V rámci výkonu dohľadu súdu nad činnosťou správcu môže súd vyvodzovať

zodpovednostné následky vo vzťahu k správcovi za neplnenie povinností podľa , zákon

súd však neoprávňuje z titulu dohľadu nad činnosťou správcu odmietať uznesenia prijaté

veriteľmi na schôdzi veriteľov z dôvodu, že sa pre porušenie povinnosti správcu zvolať

schôdzu na riadny termín konala táto o jeden deň skôr ako stanovuje zákon. Zákon

o konkurze a reštrukturalizácii presne vymedzuje právomoc súdu vo vzťahu k uzneseniam

prijatým na schôdzi, a to možnosť ich odmietnutia ( ) alebo zrušenia (

ods. 8 ). V prejednávanom prípade nejde ani o jednu z uvedených situácií.».

Podľa sťažovateľa „následok, ktorý bol spôsobený tým, že sa prvá schôdza veriteľov

konala o deň skôr ako to pripúšťa zákon, je podstatne menej závažný ako skutočnosť, že

veriteľom bolo súdom odobrané právo hlasovať na prvej schôdzi veriteľov o výmene

správcu, nakoľko ide o základné právo veriteľov v konkurze. Súd odobratie tohto práva

nemôže sanovať tým, že o 4 mesiace neskôr umožní veriteľom hlasovať o výmene správcu za

podmienok ako na prvej schôdzi, nakoľko zákon mu takúto právomoc nepriznáva (a zároveň

to odporuje jeho vlastnému argumentu o tom, že prvá schôdza veriteľov – na ktorej jedinej

možno bez splnenia dodatočných podmienok hlasovať o výmene správcu – je výlučne

schôdza, ktorú správca zvolal na deň nie skorší ako 15. a nie neskorší ako 20. deň od

uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok). Súd teda uznesenie o výmene správcu prijaté

na schôdzi konanie jeden deň pred zákonom stanoveným termínom považuje za neplatné,

a vzápätí vymenuje správcu na základe uznesenia o výmene správcu prijatého na schôdzi

konanej 4 mesiace po zákonnom termíne (prijatého za rovnakých podmienok ako na prvej

schôdzi). Aj z uvedeného je zrejmé, že argumentácia súdu a jeho vlastný postup si

odporujú.“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s argumentáciou založenou na kritike neúčasti

veriteľa na spornej schôdzi veriteľov. Poukazuje na to, že „oznam

o zvolaní schôdze veriteľov bol v Obchodnom vestníku SR zverejnený 7 týždňov pred jej

faktickým konaním a teda veriteľ mal dostatok času prispôsobiť si program tak, aby sa na

schôdzi mohol zúčastniť, resp. mal ostatok času upozorniť na nesprávne termín schôdze

správcu, prípadne súd“. Súčasne sťažovateľ upozorňuje, že by účasť tohto veriteľa na

schôdzi „neznamenala žiadny faktický rozdiel na výsledku hlasovania.“.

V ďalšej časti svojho stanoviska sťažovateľ už len opakuje názory použité

v sťažnosti. Na záver však modifikuje svoj sťažnostný petit, keď žiada, aby ústavný súd

nálezom rozhodol takto:

„1. Základné práva spoločnosti SKP, k. s., so sídlom Námestie SNP 74/28, 960 01

Zvolen, IČO: 44 915 691, a to právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v Čl. 46

ods. 1 SR, právo na spravodlivý súdny proces zaručené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podnikať garantované Čl. 35 ods. 1

SR, Uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. zo dňa 02.10.2014,

porušené boli.

2. Ústavný súd zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice I, sp. zn.

zo dňa 02.10.2014 a Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09.12.2014, sp. zn.

, ktorým Krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie a vec vracia

Okresnému súdu Košice I, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Ústavný súd zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 02.02.2015,

sp. zn. , ktorým Okresný súd Košice I odvolal z funkcie správcu

a ustanovil do funkcie .

4. Okresný súd Košice je povinný poskytnúť SKP, k. s., so sídlom Námestie SNP

74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 44 915 691 finančné zadosťučinenie vo výške 542.384,16 EUR.

5. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť SKP, k. s., so sídlom Námestie SNP

74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 44 915 691, trovy právneho zastúpenia.“

Novoformulovaný petit sťažovateľ odôvodňuje záujmom „dosiahnutia skutočnej

ochrany porušeného práva a odstránenia následkov nezákonného rozhodnutia“. Preto

navrhuje zrušiť „všetky ďalšie rozhodnutia Okresného súdu Košice I nadväzujúce

(a vyplývajúce z porušenia práva sťažovateľa) na napadnuté rozhodnutie, týkajúce sa

výkonu funkcie správcu, predovšetkým Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa

02.02.2015, sp. zn. , ktorým Okresný súd Košice I odvolal z funkcie správcu

a ustanovil do funkcie . V tejto súvislosti navrhujeme,

8

aby Ústavný súd SR v súlade s prikázal

Okresnému súdu Košice I, aby obnovil stav pred porušením základného práva sťažovateľa

tým, že odvolá z funkcie a do funkcie ustanoví pôvodného správcu

tak, aby súd mohol v prípade, ak mu bude vec Ústavným súdom SR vrátená

na ďalšie konanie, rozhodnúť v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu o ustanovení

sťažovateľa do funkcie správcu bez toho, aby mu v tom bránila procesná prekážka

existencie funkcie iného správcu ( ).“.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. ,

).

Podstata sťažnostných námietok tkvie v interpretácii a následnom uplatnení

dotknutých ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prvú schôdzu veriteľov

zvoláva správca do 55 dní od vyhlásenia konkurzu tak, aby sa konala nie skôr ako pätnásty

deň a nie neskôr ako dvadsiaty deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok podľa

§ 32 ods. 3 písm. a).

Podľa § 36 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii do pôsobnosti schôdze

veriteľov patrí rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcu sa rozhoduje vždy na

prvej schôdzi veriteľov. Ďalšia schôdza veriteľov môže rozhodnúť o výmene správcu, len

ak

a) správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom,

b) hlasovacie práva všetkých veriteľov sa od poslednej schôdze veriteľov zmenili tak,

že počet hlasov všetkých veriteľov sa zvýšil aspoň o 30% alebo znížil aspoň o 30% alebo

vznikli podmienené pohľadávky, pri ktorých nebolo možné uplatniť hlasovacie právo na

poslednej schôdzi veriteľov a ktoré predstavujú aspoň 30% všetkých hlasovacích práv alebo

c) výmenu správcu schváli trojštvrtinová väčšina hlasov všetkých veriteľov.

Podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd návrh schôdze veriteľov

na výmenu správcu uznesením odmietne, ak správcovi bráni vo výkone funkcie zákonná

prekážka alebo neboli dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať.

Uznesenie o odmietnutí hlasovania schôdze veriteľov súd bezodkladne zverejní

v Obchodnom vestníku. Proti uzneseniu je oprávnený podať odvolanie veriteľ, ktorý

hlasoval za správcu schváleného schôdzou veriteľov.

10

Aplikačné súvislosti citovaných noriem konkurzného práva vskutku otvárajú

množstvo otázok, a to kvôli variabilite skutkových situácií, ktoré v praktickom

„konkurznom“ živote môžu nastať. Napríklad je schôdza veriteľov zvolaná mimo intervalu

podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii oprávnená prijímať rozhodnutia? Je

to prvá schôdza veriteľov? Má právny základ odmietavého uznesenia podľa § 36 ods. 4

zákona o konkurze a reštrukturalizácii spočívajúci v absencii dôvodov na hlasovanie

schôdze veriteľov o výmene správcu na mysli dôvody vymenované taxatívne v § 36 ods. 1

zákona o konkurze a reštrukturalizácii ? Alebo môže ísť aj o iné dôvody?

Formulované otázky nastoľuje aj odôvodnenie sťažovateľovej sťažnosti.

Ústavný súd však v prvom rade musí zdôrazniť, že jeho primárnou úlohou v konaní

podľa nie je výklad jednoduchých zákonov. Na to sú v ústavnom

systéme Slovenskej republiky povolané všeobecné súdy. Vo veľmi početnej sťažnostnej

judikatúre ústavný súd neustále zdôrazňuje, že aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). Preto sa ústavný súd aj pri posudzovaní

sťažnosti sťažovateľa sústredil na skúmanie, či výklad a následná aplikácia relevantných

procesných noriem konkurzného práva škodlivo atakovali a dohovorom

garantované a sťažovateľom označené práva.

1. Podstatným determinantom ústavno-súdneho prieskumu je fakt, že prípad

odmietnutia sporného uznesenia schôdze veriteľov z 22. septembra 2014 nie je predmetom

rozhodovania ústavného súdu prvýkrát. Ústavný súd už v konaní sp. zn.

rozhodoval o spojených sťažnostiach jedného z veriteľov v predmetnom konkurznom

konaní.

Prvá () z uvedených dvoch sťažností navrhovala vysloviť porušenie

základného práva podľa a práva zaručeného dohovoru

rovnakým uznesením okresného súdu, aké je napádané tu prerokúvanou sťažnosťou.

Sťažujúci sa veriteľ v nej použil argumentáciu v zásade identickú s dôvodmi uvedenými

v sťažnosti sťažovateľa.

V poradí druhá sťažnosť veriteľa () atakovala neskoršie uznesenie

okresného súdu z 10. februára 2015 v tom istom konkurznom konaní, a to z hľadiska

rešpektovania základného práva veriteľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé

súdne konanie. Uvedeným uznesením okresný súd zamietol návrh veriteľa na zrušenie

uznesenia č. 2 prijatého na schôdzi veriteľov 29. januára 2015, ktorým schôdza veriteľov

navrhla okresnému súdu odvolať doterajšieho správcu a vymenovať nového. Okresný súd sa

nestotožnil s názorom veriteľa, podľa ktorého ak okresný súd v skoršom uznesení č. k.

-751 z 2. októbra 2014 vychádzal z právneho názoru o nezákonnosti schôdze

veriteľov zvolanej mimo časového intervalu určeného v § 34 od. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii (schôdza veriteľov konaná 22. septembra 2014), mal rovnakou optikou

posudzovať aj schôdzu veriteľov konanú 29. januára 2015, lebo táto bola zvolaná dávno po

uplynutí dvadsaťdňovej lehoty i päťdesiatpäťdňovej lehoty podľa § 34 ods. 1 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii.

Ústavný súd spojené sťažnosti veriteľa konkurzného konania uznesením č. k.

-16 z 15. marca 2016 odmietol.

Na ústavno-súdny prieskum prvého výroku uznesenia okresného súdu č. k.

-751 z 2. októbra 2014 (o ten ide aj v tu prerokúvanej sťažnosti sťažovateľa)

konštatoval nedostatok svojej právomoci, keďže veriteľ v konkurze je oprávnený podať

proti takémuto uzneseniu konkurzného súdu odvolanie. Vo vzťahu k ostatným výrokom

tohto uznesenia okresného súdu dospel ústavný súd k záveru o oneskorenosti sťažnosti

sťažujúceho sa veriteľa.

12

Druhú sťažnosť veriteľa ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Záver okresného súdu, podľa ktorého v záujme zachovania práva veriteľov rozhodnúť

podľa § 36 ods. 1 druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii je potrebné opakovane

zvolanú schôdzu veriteľov považovať za ich prvú schôdzu napriek tomu, že sa uskutočnila

po období určenom v zákone o konkurze a reštrukturalizácii na konanie prvej schôdze

veriteľov, vyhodnotil ústavný súd ako zlučiteľný s požiadavkami plynúcimi zo základného

práva veriteľa zaručeného i z práva garantovaného

dohovoru.

Spojené sťažnosti veriteľa v predmetnom konkurze teda boli odmietnuté (a to nielen

procesne). To však nebráni, aby ústavný súd testoval ústavnú dovolenosť rovnakého

uznesenia okresného súdu v relácii k základným právam inej osoby ním dotknutej, ba aby

dospel k záveru opačnému. V prospech tohto záveru hovoria jednak dôvody formálne

spočívajúce v tom, že skoršie odmietnutie sťažnosti veriteľa proti prvému výroku uznesenia

okresného súdu č. k. -751 z 2. októbra 2014 malo procesný charakter

(nedostatok právomoci), podstatnejšie sú však hľadiská materiálne.

V konaní podľa ústavný súd prioritne nechráni objektívne

nazeranú ústavnosť alebo zákonnosť, teda formálny súlad konkrétneho verejno-mocenského

zásahu s či zákonom. Pri individuálnej ochrane ústavnosti je rozhodujúcou

požiadavkou ochrana základných práv a slobôd i ďalších práv uvedených v čl. 127 ods. 1

. Mnohokrát môže ústavný súd v rámci konania dospieť k názoru o nezákonnosti

rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu orgánu verejnej moci, no pokiaľ takáto nezákonnosť

nepôsobí škodlivo na základné práva a slobody sťažujúceho sa subjektu, niet dôvodu

sťažnosti vyhovieť.

Definovaná pozícia ústavného súdu v konaní podľa však môže

viesť aj k takým záverom viacnásobného prieskumu identického verejno-mocenského

zásahu, ktoré budú na prvý pohľad stáť vo vzájomnej kontradikcii. Dôvodom je už

naznačený fakt, a to, že ústredným a rozhodujúcim kritériom v konaní podľa čl. 127 ods. 1

musí byť sťažujúci sa subjekt, resp. jeho základné práva a slobody. Inými slovami,

rozhodnutie všeobecného súdu preskúmavané v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

môže porušovať základné práva a slobody jedného účastníka konania, no voči inému

účastníkovi môže byť z hľadiska jeho základných práv a slobôd úplne bezvadné. Jeden a ten

istý rozhodovací proces totiž môže slúžiť ako prostriedok ochrany viacerých hmotných

práv, a preto rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré je nezákonné alebo je výsledkom ústavne

nekonformného výkladu, sa môže negatívne dotknúť hmotného práva určitého účastníka

konania, hoci iné hmotné právo iného účastníka zostane celkom intaktné.

O takýto prípad ide podľa názoru ústavného súdu aj v prejednávanej veci.

Obe uznesenia okresného súdu (z 2. októbra 2014 a 10. februára 2015) sa z hľadiska

základných práv a slobôd podľa dopĺňajú natoľko, že ich vzájomná

„súhra“ zabránila porušeniu základného práva dotknutého veriteľa v konkurznom konaní na

súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd totiž najprv

vyhodnotil schôdzu veriteľov z 22. septembra 2014 ako nezákonnú, a teda nespôsobilú

prijímať platné rozhodnutia, pretože bola zvolaná na deň, ktorý nespadá do časového

intervalu ustanoveného v § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. No vzápätí

vyhodnotil v poradí najbližšiu schôdzu veriteľov (29. januára 2015) zvolanú zasa mimo

formálnych zákonných časových rámcov ako akceptovateľnú. Oba právne názory

nepôsobili na chránené hmotné právo sťažujúceho sa veriteľa škodlivo. Týmto hmotným

právom bolo právo veriteľa v konkurze hlasovať, a tak ovplyvňovať priebeh speňažovania

majetku úpadcu. Sťažujúci veriteľ napokon dostal možnosť hlasovať o zmene správcu

podľa § 36 ods. 1 druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii na schôdzi veriteľov,

ktorá sa uskutočnila v poradí ako druhá, pričom do tohto hmotného práva mu okresný súd

uznesením z 10. februára 2015 nezasiahol. To súčasne determinuje akceptovateľnosť

skoršieho uznesenia okresného súdu č. k. -751 z 2. októbra 2014 z hľadiska

základných práv veriteľa.

Bezvadnosť prvého výroku uznesenia okresného súdu č. k. -751

z 2. októbra 2014 v relácii k základným právam veriteľa však automaticky nemusí

14

znamenať jeho akceptovateľnosť vo vzťahu k základným právam ďalšieho subjektu,

ktorého sa tento výrok okresného súdu dotkol, a to sťažovateľa.

2. Sťažovateľ sa stal subjektom dotknutým rozhodovaním okresného súdu v dôsledku

návrhu predloženého na schôdzi veriteľov 22. septembra 2014 a následného hlasovania

o výmene správcu. Záver, že sťažovateľ bol účastníkom konkurzného konania pri

rozhodovaní okresného súdu podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

a teda že jeho základné právo podľa i právo podľa dohovoru

bolo týmto rozhodovaním ovplyvnené, už ústavný súd vysvetlil pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti.

Úlohou ústavného súdu vo väzbe na sťažovateľom označené základné právo na

súdnu ochranu i jeho právo na spravodlivé súdne konanie je posúdiť, či požiadavka

okresného súdu na dôsledné rešpektovanie časového intervalu ustanoveného v § 34 ods. 1

zákona o konkurze a reštrukturalizácii je prejavom ústavne neakceptovateľného formalizmu

alebo povinnosť správcu zvolať prvú schôdzu veriteľov tak, aby sa konala nie skôr ako

pätnásty deň, a nie neskôr ako dvadsiaty deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok,

má účel spočívajúci v ochrane základných práv a slobôd iných subjektov účastných na

konkurze alebo v ochrane typizovaného verejného záujmu.

Akokoľvek je totiž časové vymedzenie obdobia na uskutočnenie prvej schôdze

veriteľov v zákone o konkurze a reštrukturalizácii vymedzené exaktne, nemožno opomenúť,

že pri rozhodovaní podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzný súd

vyvažuje objektívne ustanovenú zákonnú požiadavku na jednej strane a prejavenú vôľu

veriteľov, ktorí si pohľadávky voči úpadcovi riadne prihlásili, na strane druhej. Práve

v takom hraničnom prípade, akým je aj tu prejednávaná vec (nerešpektovanie zákonného

časového obdobia o jeden deň), bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné uprednostniť

vôľu veriteľov pred striktnou upätosťou na dikciu zákona. Dôvodov je niekoľko.

V priebehu rozhodovania okresného súdu podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii nevyšli najavo žiadne skutočnosti, ktoré by spochybnili procesno-právnu

bezvadnosť hlasovania schôdze veriteľov 22. septembra 2014, a tým aj materiálny fakt, že

riadne prejavili svoju vôľu vymeniť pôvodného, okresným súdom ustanoveného správcu za

sťažovateľa. Okresný súd sám v napadnutom uznesení konštatuje, že voči uzneseniu č. 1 na

schôdzi veriteľov konanej 22. septembra 2014 „nevzniesol námietku žiaden z prítomných

veriteľov“. Zároveň ústavný súd z vyžiadaného konkurzného spisu okresného súdu zistil, že

veriteľ , ktorý argumentoval svojou neúčasťou na spornej schôdzi veriteľov

práve kvôli jej zvolaniu na 22. september 2014, a teda aj odoprením práva hlasovať,

disponoval 30 000 hlasmi. Pri väčšine, akou bolo uznesenie č. 1 schválené (zúčastnilo sa 20

veriteľov so 6 474 592 hlasmi, 3 517 629 hlasov – za, 2 857 350 hlasov – proti, 99 613

hlasov – zdržal sa), je nepochybné, že účasť spojená s jeho prípadným

hlasovaním proti uzneseniu č. 1 by nebola spôsobilá viesť k odlišnému rozhodnutiu schôdze

veriteľov.

Samotný okresný súd neskoršou rozhodovacou aktivitou (uznesenie z 10. februára

2015) preukázal, že striktná upätosť na časové obdobie ustanovené v § 34 ods. 1 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii nie je vždy na mieste, a to zvlášť vtedy, ak to vyžaduje

účinná ochrana oprávnených záujmov účastníkov konkurzného konania (v tomto prípade to

boli veritelia).

Nezanedbateľným realizačným, a tým aj interpretačným motívom pri posúdení

spornej veci mala podľa ústavného súdu okrem iného byť i snaha okresného súdu ako súdu

konkurzného pôsobiť preventívne voči zmareniu schôdze veriteľov označenej zákonom ako

prvá, ku ktorému môže dôjsť tak, že správca úmyselne zvolá schôdzu veriteľov mimo rámca

stanoveného v § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, založí tak jej vadnosť

a v konečnom dôsledku vďaka formalizmu konkurzného súdu dosiahne, že jeho výmena za

iného správcu už bude reálna len za splnenia prísnejších podmienok podľa § 36 ods. 1

písm. a) až c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Nemožno pripustiť výklad, ktorý bude

do budúcnosti vytvárať priestor pre správcu, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania,

klásť účinné zábrany realizácii vôle veriteľov, čo sa môže spojiť aj s ohrozením alebo

porušením práv a právom chránených záujmov ďalších účastníkov konkurzného konania

(napríklad osoba v pozícii sťažovateľa).

16

Ani dôvodová správa k zákonu o konkurze a reštrukturalizácii, ba ani aplikačné

súvislosti, v ktorých sa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ocitá,

nenaznačujú, že by pri hodnotení (ne)rešpektovania tam regulovaného časového obdobia

bolo pri rozhodovaní konkurzného súdu podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii potrebné za každých okolností striktne trvať na jeho dodržaní. K tomu

ústavný súd len dodáva, že dôvodová správa k novelizácii zákona o konkurze

a reštrukturalizácii (, ktorým sa mení a dopĺňa

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorou bolo časové obdobie podľa

§ 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dotknuté, uvádza, že „termín konania

prvej schôdze veriteľov sa navrhuje posunúť tak, aby veritelia mali vhodný časový priestor

oboznámiť sa s prípadným popretím ich pohľadávok, resp. ich zistením, najmä s ohľadom

na skutočnosť, či majú, alebo nemajú hlasovacie práva“. Účelom časového úseku podľa

§ 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je teda garantovať veriteľom primeraný

časový priestor na oboznámenie sa so stavom rozsahu a kvality prihlásených pohľadávok.

Za daných okolností nepredstavuje konanie schôdze veriteľov jeden deň pred zákonom

ustanoveným prvým možným dňom určeným na konanie schôdze veriteľov taký zásah do

účelu zamýšľaného právnou úpravou, ktorý si vyžaduje, aby konkurzný súd pri rozhodovaní

podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii musel za každých okolností

negovať v ostatných ohľadoch riadne prejavenú vôľu veriteľov, a tým sa nepochybne

dotknúť aj práv a právom chránených záujmov ďalších subjektov, o ktorých veritelia

eventuálne hlasovali.

Všetky rekapitulované determinanty vedú ústavný súd k záveru, že konkurzný súd

nie je v závislosti od okolností konkrétneho prípadu povinný odmietnuť podľa § 36 ods. 4

zákona o konkurze a reštrukturalizácii návrh schôdze veriteľov na výmenu správcu vždy

vtedy, keď zistí, že išlo o schôdzu zvolanú mimo časového priestoru ohraničeného

pätnástym a dvadsiatym dňom od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok podľa § 32

ods. 3 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. To je, pravdaže, právny názor

formulovaný in abstracto. Pre rozhodnutie o prerokúvanej sťažnosti je však rozhodujúce, že

preskúmavaný výrok napadnutého uznesenia okresného súdu mal nepriaznivý vplyv na

označené práva sťažovateľa.

Uznesením č. 1 z 22. septembra 2014 bol sťažovateľ prejavenou vôľou veriteľov

postavený do pozície účastníka konkurzného konania, pretože schôdza veriteľov okresnému

súdu navrhla ustanoviť do funkcie správcu práve sťažovateľa. Ak potom okresný súd toto

uznesenie podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii odmietol len na báze

nespochybniteľného faktu, že sa schôdza veriteľov konala o deň skôr ako formálne

dovoľuje zákon, malo to podľa názoru ústavného súdu za následok, že okresný súd nielenže

nerešpektoval riadne prejavenú vôľu veriteľov (ktorí sú v konkurze z viacerých hľadísk tí

najdôležitejší), ale týmto pochybením sa dotkol aj základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, a to kvôli formalistickému, a preto aj

ústavne nekonformnému výkladu a uplatneniu § 36 ods. 4 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii v časti o dôvodoch brániacich schôdzi veriteľov hlasovať o výmene

správcu.

Vada prvého výroku uznesenia okresného súdu napokon nemala na základné právo

veriteľov na súdnu ochranu ani na ich právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru negatívny

dopad, pretože sa následne (29. januára 2015) uskutočnila v poradí druhá schôdza veriteľov

a okresný súd uznesením z 10. februára 2015 akceptoval jej rozhodnutie o výmene správcu

uskutočnené za podmienok porovnateľných s prvou schôdzou veriteľov, ako ju má na mysli

§ 36 ods. 1 druhá veta zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Veriteľom teda v konečnom

dôsledku nebolo odňaté ich právo podieľať sa hlasovaním na ochrane ich majetkových práv

v konkurznom konaní (k tomu pozri aj odôvodnenie uznesenia č. k. -16

z 15. marca 2016).

Vo vzťahu k sťažovateľovi však uznesenie okresného súdu z 10. februára 2015

neprinieslo korekciu negatívneho dopadu na jeho základné práva vyvolaného uznesením

z 2. októbra 2014, lebo na schôdzi veriteľov konanej 29. januára 2015 nebol za nového

správcu okresnému súdu navrhnutý sťažovateľ, ale iný kandidát. Veritelia na základe

žiadneho právneho titulu neboli povinní navrhnúť do opätovného hlasovania práve

18

sťažovateľa, preto sa ťarcha poškodenia jeho práv a právom chránených záujmov presúva

v celom rozsahu na okresný súd, ktorý prvým výrokom uznesenia č. k. -751

z 2. októbra 2014 zabránil sťažovateľovi v prístupe k funkcii správcu v danom konkurznom

konaní, a to na základe formalistického výkladu a uplatnenia § 36 ods. 4 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. V dôsledku toho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu i k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto

nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť zaručeného

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Základné právo podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti

podľa uváženia. Toto právo sa priznáva každej osobe. Prostredníctvom práva na podnikanie

sa zaručuje možnosť vykonávať hospodársku činnosť tam, kde existuje ekonomická

konkurencia, ako aj tam, kde ekonomická konkurencia neexistuje (). Sloboda

podnikania chráni podnikateľskú iniciatívu – slobodu získavať dobrá... ().

Podstatou základného práva na podnikanie, ako aj práva uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť je slobodný výkon hospodárskej činnosti pre účely dosahovania zisku...

().

Napriek pochybnostiam o postavení osoby vykonávajúcej funkciu správcu

v konkurze (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júna 2002 vo veci vedenej

pod sp. zn. , N 80/26 SbNU 317) niet podľa názoru ústavného súdu pochýb, že

hlavným motívom pre vstup sťažovateľa do „hry“ o funkciu správcu v spornom konkurze

bola realizácia podnikateľskej iniciatívy, resp. slobody získavať dobrá. Napokon, ústavný

súd sa už zaoberal postavením správcu z pohľadu terminológie dane z pridanej hodnoty

(PLz. a v nadväznosti na to ), pričom poukázal napríklad na

skutočnosť, že slovenská daňová správa jednoznačne vníma správcu v konkurze ako

zdaniteľnú osobu vykonávajúcu ekonomickú činnosť v zmysle predpisov o dani z pridanej

hodnoty.

Správca pri realizácii svojho základného práva zaručeného

podlieha podstatne rozsiahlejším obmedzeniam v porovnaní s podnikateľmi v iných

ekonomických odvetviach, pričom špecifikom jeho postavenia je, že prístup k získavaniu

dobier je determinovaný rozhodnutím konkurzného súdu o ustanovení do funkcie správcu.

Len na základe rozhodnutia konkurzného súdu nadobúda správca prístup k výkonu činnosti,

ktorá zakladá jeho nárok na odmenu. Preto ústavná akceptovateľnosť rozhodnutia

konkurzného súdu o ustanovení konkrétnej osoby do funkcie správcu podstatne podmieňuje

kvalitu takého rozhodnutia z hľadiska základného práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť osoby, ktorá o funkciu správcu má záujem.

V posudzovanom prípade vyvoláva podľa názoru ústavného súdu už konštatovaný

rozpor prvého výroku napadnutého uznesenia okresného súdu so základným právom podľa

a právom podľa dohovoru aj porušenie základného práva

sťažovateľa zaručeného . Porušenie základného práva na súdnu ochranu

i práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva (ako už bolo uvedené) z právneho následku

sporného výroku okresného súdu. Ten spočíva v zabránení sťažovateľovi v prístupe

k funkcii správcu, do ktorej ho navrhli veritelia. Vzhľadom na to, že okresný súd ústavne

nekonformným spôsobom vyložil a uplatnil § 36 ods. 4 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, poškodil tým nielen základné práva procesného charakteru, ale aj

základné právo hmotnej podstaty zaručené . Navyše, z dôvodov, ktoré

budú uvedené v ďalšom texte odôvodnenia tohto nálezu (časť III), vyplýva, že po zrušení

kritizovaného výroku napadnutého uznesenia okresného súdu neprichádza do úvahy

vrátenie veci na okresnému súdu ďalšie konanie, čo by bol postup spôsobilý odvrátiť

definitívny charakter negatívneho dopadu neústavného výroku na základné právo

sťažovateľa zaručené .

Ústavný súd tak dospel k záveru, že prvým výrokom uznesenia okresného súdu č. k.

-751 z 2. októbra 2014 bolo porušené aj základné právo sťažovateľa podnikať

20

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručené (bod 1 výroku tohto

nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, jeho základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo potrebné využiť právomoc

podľa a zrušiť sťažnosťou atakovaný výrok napadnutého uznesenia

okresného súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred

porušením.

Z už citovaného tretej vety vyplýva, že v spojení s vyslovením

porušenia garantovaných práv právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci

a zrušením napadnutého rozhodnutia môže ústavný súd fakultatívne rozhodnúť aj o vrátení

veci na ďalšie konanie príslušnému orgánu verejnej moci, t. j. v prípade sťažovateľa

okresnému súdu. Pri rozhodovaní o tom, či právomoc vrátiť vec na ďalšie konanie v tom-

ktorom prípade uplatní, musí ústavný súd predovšetkým vyhodnotiť, či vrátenie veci na

ďalšie konanie môže prispieť k efektívnej ochrane práv sťažovateľa, ktoré boli porušené,

ako aj skutočnosť, či je náprava protiprávneho stavu vrátením veci na ďalšie konanie

v posudzovanom prípade z právneho či faktického hľadiska možná ().

Ústavný súd odkazuje na už viackrát uvedený fakt, že po rozhodnutí okresného súdu,

ktorým odmietol uznesenie schôdze veriteľov z 22. septembra 2014, sa 29. januára 2015

uskutočnila ďalšia schôdza veriteľov. Na tejto schôdzi veritelia rozhodli o výmene

dovtedajšieho (súdom ustanoveného) správcu za iného správcu, . Ten bol

uznesením okresného súdu z 2. februára 2015 ustanovený do funkcie správcu. Okresný súd

zákonnosť hlasovania schôdze veriteľov konanej 29. januára 2015 potvrdil uznesením

z 10. februára 2015 a ústavný súd v konaní o spojených sťažnostiach ()

rozhodnutie okresného súdu akceptoval. Z vyžiadaného konkurzného spisu okresného súdu

vyplýva, že po svojom ustanovení do funkcie až dosiaľ správca vykonal množstvo

procesných úkonov smerujúcich k zavŕšeniu účelu predmetného konkurzu.

V popísaných okolnostiach by podľa názoru ústavného súdu vrátenie veci okresnému

súdu na ďalšie konanie, a teda na opätovné rozhodnutie o uznesení schôdze veriteľov

konanej 22. septembra 2014, nemohlo viesť k efektívnej ochrane porušených základných

práv sťažovateľa. Sťažovateľom očakávané ustanovenie do funkcie správcu nie je právne

možné, pretože by vzhľadom na právoplatnosť uznesenia okresného súdu z 2. februára 2015

sp. zn. v predmetnom konkurze vystupovali dvaja správcovia, čo právna

úprava konkurzu nepredpokladá. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že porušenie základných

práv sťažovateľa vyslovené týmto nálezom nevyvoláva automaticky porušenie jeho práv

uznesením okresného súdu z 2. februára 2015, ktorým bol do funkcie správcu ustanovený

. Zrušenie tohto uznesenia (čo v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu

sťažovateľ aj navrhol) ústavným súdom preto neprichádza do úvahy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že vrátením veci na ďalšie

konanie okresnému súdu nemôže dôjsť k obnove stavu pred porušením práv sťažovateľa

v podobe, v akej sa ho sťažovateľ domáha.

Ústavný súd nemohol vyhovieť ani návrhu sťažovateľa prednesenému v jeho

stanovisku (doručené ústavnému súdu 13. septembra 2016), ktorým sa domáhal zrušenia

uznesenia krajského súdu č. k. -855 z 9. decembra 2014. Týmto

rozhodnutím krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -751

22

z 2. októbra 2014 práve vo výroku, ktorým boli podľa tohto nálezu porušené základné práva

sťažovateľa. Uznesenie krajského súdu je potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu,

a preto má právne účinky len v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa

(okresného súdu). Vzhľadom na zrušenie ústavne vadného výroku prvostupňového

uznesenia okresného súdu už potvrdzujúce uznesenie krajského súdu samo osebe nemôže

porušovať základné práva sťažovateľa. Napokon, sťažovateľ ústavnému súdu ani nenavrhol

vysloviť porušenie jeho základných práv odvolacím uznesením krajského súdu. Zrušenie

tohto rozhodnutia preto neprichádza do úvahy.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa v sťažnostnom petite domáha priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 542 384,16 €. Určil ju ako odhad odmeny, ktorá by mu v prípade

ustanovenia do funkcie správcu patrila za jej výkon.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa obnova stavu pred

porušením jeho práv nie je právne možná (časť III), zaoberal sa jeho návrhom na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry,

podľa ktorej cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia tohto základného práva, prípadne zrušenie namietaného rozhodnutia a vrátenie

veci na ďalšie konanie (m. m. ).

K sťažovateľom požadovanej sume ústavný súd udáva, že cieľom finančného

zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne vadným postupom alebo

rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. , ).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre

ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného

na konkrétne okolnosti prípadu. Z tohto hľadiska je podľa názoru ústavného súdu pre

dosiahnutie účinnosti ochrany sťažovateľových porušených práv postačujúca suma 2 000 €

(bod 3 výroku tohto nálezu).

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právneho

zastúpenia. V sťažnosti si uplatnil nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby

v sume 355,73 € a v stanovisku doručenom ústavnému súdu 13. septembra 2016 uplatnil

nárok na náhradu trov za toto stanovisku v sume 181,89 €.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval

za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj za

písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 13. septembra 2016

totiž sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedol žiadne nové

skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný

úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

24

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11 ods. 3

vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 € pre úkony

v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 € a k tomu

režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Sťažovateľ má nárok na náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ku ktorej bolo potrebné pripočítať 20 % dane

z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľom tejto

dane. Celkovo tak suma náhrady trov konania predstavuje 355,73 € (bod 3 výroku tohto

nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017