Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 146/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

o sťažnostiach Poľnohospodárskeho družstva Hrušov, Hrušov 1147, Dolné Saliby,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERS

s. r. o., Hlavná 6, Šaľa, v mene ktorej koná advokát JUDr. Fadi Fardous, ktorými namieta

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 2. októbra 2014 a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 10. februára 2015 takto

rozhodol:

Sťažnosti Poľnohospodárskeho družstva Hrušov o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-12 z 8. decembra 2015 spojil na spoločné konanie veci vedené ústavným

súdom pod sp. zn. a sp. zn. vychádzajúc zo zistenia,

že obidve sťažnosti podala tá istá osoba ̶Poľnohospodárske družstvo Hrušov (ďalej len

„sťažovateľ“), proti tomu istému okresnému súdu a vo vzťahu k rozhodnutiam vydaným

v tom istom konkurznom konaní, medzi ktorými existuje vecná súvislosť.

Prvou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. marca 2015 sťažovateľ namieta

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. (sťažovateľ

nesprávne uvádza sp. zn. , pozn.) z 2. októbra 2014 vydaným vo veci

vyhláseného konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „úpadca“). Okresný súd označeným uznesením odmietol

uznesenie č. 1 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci 22. septembra

2014 o 13.00 h, ktorým schôdza veriteľov navrhla ustanoviť správcu: , so sídlom

kancelárie , z dôvodu, že neboli dôvody, aby schôdza veriteľov mohla

o výmene správcu hlasovať, ďalej zrušil uznesenie č. 2 prijaté na prvej schôdzi veriteľov,

ktorým schôdza veriteľov zvolila za členov veriteľského výboru veriteľov: ,

, , , a ,

zamietol návrh veriteľa

na pozastavenie účinkov uznesenia č. 2 prijatého na prvej schôdzi veriteľov

a správcovi podstaty , so sídlom kancelárie ,

uložil povinnosť, aby naďalej riadne vykonával správcovskú činnosť v prejednávanej veci.

Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.

-855 z 9. decembra 2014 uznesenie okresného súdu č. k.

z 2. októbra 2014 v prvom jeho výroku potvrdil.

V označenej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že okresný súd v danej veci postupoval

„nad rámec svojej právomoci“, svoje rozhodnutie „riadne neodôvodnil, právne nepodložil,

ani neuviedol, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil , najmä jasne nešpecifikoval, prečo

podľa jeho názoru nebol dôvod na prvej schôdzi veriteľov hlasovať o výmene správcu,

v dôsledku čoho trpí rozhodnutie vadou neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti. Súd

vydaným rozhodnutím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu, keď nepostupoval

v súlade so zákonom a neustanovil do funkcie toho správcu, ktorý bol riadne zvolený

na prvej schôdzi veriteľov, čiže neposkytol zákonom predpokladanú ochranu rozhodnutiu

veriteľov v konkurze.“. Tvrdené porušenie právomoci okresného súdu vidí sťažovateľ

vo výklade a o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon a konkurze

a reštrukturalizácii“) týkajúceho sa chápania prvej schôdze veriteľov. Podľa názoru

sťažovateľa je prvou schôdzou veriteľov časovo prvá schôdza a nemožno sa stotožniť

s názorom všeobecných súdov, podľa ktorého je prvou schôdzou veriteľov iba tá schôdza,

ktorá sa koná v časovom horizonte podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

teda nie skôr ako 15. a nie neskôr ako 20. deň od uplynutia lehoty na popieranie

pohľadávok. Na základe toho sťažovateľ prezentuje názor, že 22. septembra 2014

sa v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu „konala prvá schôdza konkurzných veriteľov,

a to bez ohľadu na to, či táto bola alebo nebola správcom zvolaná na zákonný termín“.

Poukazujúc na § 36 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sťažovateľ uvádza,

že na rozdiel od ďalších schôdzí veriteľov sa na jej prvej schôdzi hlasuje o výmene správcu

obligatórne. Konajúci súd tak „nesprávne interpretoval ustanovenie ,

nakoľko v prípade, kedy sa o výmene správcu rozhoduje na prvej schôdzi konkurzných

veriteľov (ako tomu bolo aj v tomto prípade), nie je daná právomoc súdu rozhodnúť,

že nebol dôvod hlasovať o výmene správcu, nakoľko zákon takúto právomoc súdu pri

konaní prvej schôdze (na ktorej je v zmysle vždy dôvod hlasovať o výmene

správcu) nepriznáva. Právomoc súdu odmietnuť uznesenie o výmene správcu z dôvodu,

že neboli dôvody o výmene hlasovať, zákon priznáva iba pri hlasovaní o výmene správcu

podľa § 36 ods. 1 písm. a), b) a c), čiže pri hlasovaní na ďalších schôdzach konkurzných

veriteľov (nie na prvej schôdzi veriteľov). V takýchto prípadoch súd skúma, či bolo

hlasovanie o výmene správcu bodom programu ďalšej schôdze veriteľov a či sa buď zmenil

pomer hlasov veriteľov aspoň o 30%, či správca opakovane alebo závažne porušil

povinnosti stanovené mu zákonom, alebo či výmenu správcu schválila 3/4 väčšina hlasov

všetkých veriteľov...

Vydaním napadnutého Rozhodnutia tak súd zásadne pochybil, nakoľko konal nad

rámec svojej právomoci. Takýmto konaním navyše odňal jedno z fundamentálnych práv

veriteľov v konkurze a síce právo určiť, ktorý správca bude spravovať a speňažovať majetok

podliehajúci konkurzu...

Keby sme z akéhokoľvek dôvodu akceptovali záver prijatý prvostupňovým

a druhostupňovým súdom, ... vytvoril by sa priestor na špekulácie, kedy by úmyselne každý

správca zvolal prvú schôdzu veriteľov na termín, ktorý je v rozpore s ustanovením § 34

ods. 1 v záujme, aby sa na takejto prvej schôdzi nemohlo hlasovať o jeho výmene.

Nakoľko na každej ďalšej schôdzi konkurzných veriteľov je možné hlasovať o výmene

správcu iba za špecifických podmienok (§ 36 ods. 1 písm. a), b) a c) ), dochádzalo by tak

k obchádzaniu zákona a k závažnému neodôvodnenému zásahu do základného práva

konkurzných veriteľov, a to práva na prvej schôdzi veriteľov určiť, ktorý subjekt má

v danom konkurze vykonávať funkciu správcu. Uvedené je z hľadiska konkurzného práva

absurdné...“.

Sťažovateľ zároveň popiera tvrdenie všeobecného „súdu, že konanie schôdze

v riadnom termíne (nasledujúci deň) by mohlo mať vplyv na výsledok hlasovania“, pretože

podľa jeho názoru takéto tvrdenie nemá oporu „vo faktických reáliách dotknutého

konkurzného konania... Vzhľadom na skutočnosť, že termín konania schôdze bol zverejnený

7 týždňov pred jej konaním, je celkom zjavné, že veritelia, ktorí majú záujem aktívne

sa zúčastniť na konkurznom konaní, sa tejto zúčastnili a uplatňovali na nej svoje práva. Je

absurdné odôvodňovať odmietnutie hlasovania prítomných aktívnych veriteľov tým, že ak by

sa konala schôdza veriteľov o deň neskôr, zmenilo by sa kvórum do takej miery, že by bol

dosiahnutý iný výsledok hlasovania o výmene správcu. Súd teda odôvodňuje rozhodnutie

možnosťou, ktorej naplnenie je však v reáliách tohto konkurzného konania nemožné.“.

Sťažovateľ nadväzne na to uvádza, že okresný súd konal podľa jeho názoru v danej veci

arbitrárnym spôsobom aj následne, keď na ďalšej schôdzi veriteľov konanej 29. januára

2015 pripustil rozhodovanie o zmene správcu za podmienok (a spôsobom), za akých možno

o výmene správcu hlasovať len na prvej schôdzi veriteľov. V záveroch svojej sťažnosti

poukazuje na ten následok, že veriteľom bolo okresným súdom odohrané právo hlasovať

na prvej schôdzi veriteľov o výmene správcu, hoci ide o základné právo veriteľov

v konkurze. Súd však „odobratie tohto práva nemôže sanovať tým, že o 4 mesiace neskôr

umožní veriteľom hlasovať o výmene správcu za podmienok ako na prvej schôdzi, nakoľko

zákon mu takúto právomoc nepriznáva“. Ak správca svoju povinnosť vyplývajúcu z § 34

ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poruší, môže byť voči nemu vyvodená

zodpovednosť v rámci dohľadu súdu nad dodržiavaním povinností podľa § 42 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii, iný následok však v súvislosti s nesprávne zvolanou prvou

schôdzou veriteľov zákon nezakladá.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať rozhodnutie, ktorým vysloví, že práva

sťažovateľa „na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v Čl. 46 ods. 1 SR a ...

na spravodlivý proces zaručené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“ uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. októbra 2014

boli porušené, toto uznesenie zruší, vec vráti okresnému súdu, aby v nej znovu konal

a rozhodol a zaviaže okresný súd na náhradu trov konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa.

Dňa 22. apríla 2015 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

pôvodne vedená pod sp. zn. , ktorou sťažovateľ namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 10. februára 2015

vydaným v tom istom konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. (sťažovateľ

nesprávne uvádza sp. zn. , pozn.). Týmto uznesením okresný súd zamietol

návrh na zrušenie uznesenia č. 2 prijatého na prvej schôdzi veriteľov úpadcu konanej

29. januára 2015, ktorým bolo rozhodnuté o výmene správcu konkurznej podstaty.

Sťažovateľ uvádzajúc obdobné skutkové súvislosti, ktoré boli už obsahom sťažnosti

pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn. , tvrdí, že okresný súd

v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. „bez právneho dôvodu a bez

podloženia svojho rozhodnutia zákonom nepriznal schôdzi konanej dňa 22.09.2014 štatút

prvej schôdze veriteľov (kedy súd vyslovuje absurdný právny názor, že na takúto schôdzu

treba pozerať ako keby nebola), nad rámec svojej právomoci odmietol uznesenie o výmene

správcu prijaté na takejto prvej schôdzi veriteľov konanej dňa 22.09.2014 z dôvodu,

že podľa neho nebol dôvod, aby mohli veritelia na prvej schôdzi hlasovať o výmene správcu

(hoci takéto hlasovanie je v zmysle obligatórnym bodom programu každej prvej

schôdze veriteľov) a následne priznal zhromaždeniu veriteľov, ktoré sa konalo 4 mesiace

po zákonnom termíne na konanie prvej schôdze veriteľov postavenie prvej schôdze, hoci

schôdzi konanej jeden deň pred zákonným termínom takéto postavenie bez právneho

podloženia nepriznal. Takéto konanie súdu vnáša pochybnosť o nestrannosti súdu v konaní,

kedy tento za rovnakých skutkových okolností rozhoduje rozdielne a arbitrárne, bez opory

v zákone...

Porušovateľ o podanom návrhu rozhodol arbitrárne, v rozpore so zákonom ako aj

v rozpore s vlastným právnym názorom, kedy priznal schôdzi konanej dňa 29.01.2015

postavenie prvej schôdze veriteľov, hoci takáto schôdza trpela rovnakou vadou, ako

schôdza konaná dňa 22.09.2014.“.

Sťažovateľ považuje uznesenie okresného súdu sp. zn. z 10. februára

2015 za neospravedlniteľné a neudržateľné, keďže je ním v závažnej miere porušená jeho

právna istota ako základný princíp právneho štátu, pretože konajúci súd posúdil v tom

istom konaní identické situácie rozdielne, čím mal porušiť jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa . Uznesenie okresného súdu považuje sťažovateľ za

nedostatočne právne odôvodnené, keďže nedal žiadnu relevantnú odpoveď na rozličné

posúdenie identických právnych situácií. Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa

nevysporiadal s otázkami relevantnými v prípade, najmä „so skutočnosťou... uvedenou v

návrhu na zrušenie uznesenia o výmene správcu, kedy neodôvodnil prečo schôdza veriteľov,

ktorá sa konala 1 deň pred lehotou stanovenou v nemá štatút prvej schôdze

veriteľov, zatiaľ čo schôdza veriteľov, ktorá sa konala 4 mesiace po takejto lehote, štatút

prvej schôdze veriteľov podľa názoru súdu má. V tejto súvislosti súd ani neuviedol, prečo

na neskoršiu schôdzu veriteľov neaplikoval svoj predchádzajúci právny názor, že prvou

schôdzou veriteľov v konkurze môže byť výlučne tá schôdza veriteľov, ktorá sa nekoná skôr

ako 15. a neskôr ako 20. deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok...

Nemožno pritom poukázať na to, že by súd vo svojom rozhodnutí len vyslovil právny

názor odlišný od právneho názoru Sťažovateľa, nakoľko súd svojím rozhodnutím postupoval

nezákonne, vydal nepredvídateľné a arbitrárne rozhodnutie, neposkytol legitímnu ochranu

subjektívnemu právu účastníka konania a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v druhej sťažnosti žiada vydať rozhodnutie,

ktorým vysloví, že práva sťažovateľa „na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v Čl. 46

ods. 1 SR a ... na spravodlivý proces zaručené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“ uznesením okresného súdu sp. zn.

z 10. februára 2015 boli porušené, toto uznesenie zruší, vec vráti okresnému súdu, aby v nej

znovu konal a rozhodol a zaviaže okresný súd na náhradu trov právneho zastúpenia na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu sp.

zn. z 2. októbra 2014

Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že uznesením sp. zn.

z 2. októbra 2014 rozhodol okresný súd takto:

„Odmieta uznesenie č. 1 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej

veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na ,

ktorým schôdza veriteľov navrhla ustanoviť správcu: , so sídlom kancelárie

z dôvodu, že neboli dôvody, aby schôdza veriteľov mohla

o výmene správcu hlasovať.

Zrušuje uznesenie č. 2 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej

veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na ,

ktorým schôdza veriteľov zvolila za členov veriteľského výboru veriteľov: ,

, , a

na základe návrhu veriteľa:

, , .

Návrh veriteľa

, , na pozastavenie účinkov

uznesenia č. 2 prijatého na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci dňa

22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na , ktorým

schôdza veriteľov zvolila za členov veriteľského výboru veriteľov: ,

, , a zamieta.

Správcovi podstaty: , so sídlom kancelárie

ukladá povinnosť, aby naďalej riadne vykonával správcovskú činnosť

v prejednávanej veci.“

Z poučenia o opravnom prostriedku v označenom uznesení okresného súdu vyplýva,

že, proti „prvému výroku uznesenia je oprávnený podať odvolanie veriteľ, ktorý hlasoval

za správcu schváleného schôdzou veriteľov“, avšak proti druhému až štvrtému výroku

uznesenia odvolanie nie je prípustné. Uvedené poučenie podľa názoru ústavného súdu

zodpovedá § 36 ods. 4 a § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

2.1.1 Vo vzťahu k prvému výroku uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 2. októbra 2014 ústavný súd konštatuje nedostatok svojej právomoci na prerokovanie tejto

časti sťažnosti, pretože tento podliehal súdnemu prieskumu krajským súdom ako súdom

odvolacím.

Uvedený nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva z princípu subsidiarity

zakotveného , v zmysle ktorého môže ústavný súd konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred

iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to poskytuje zákon.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Ako už bolo naznačené, v danom prípade podliehal prvý výrok namietaného

uznesenia okresného súdu sp. zn. z 2. októbra 2014 revíznej právomoci

krajského súdu, ktorý má aj kasačnú právomoc, čo sťažovateľ podaním odvolania aj využil.

Preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu by teda v tejto časti bolo v rozpore

s princípom subsidiarity zakotveným v , lebo jeho preskúmanie na

základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným

porušením označeného základného práva je preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce

len preskúmanie postupu a rozhodnutia krajského súdu (obdobne ,

, ), ktoré však sťažovateľ nenapadol (nevyplýva to ani z petitu

sťažnosti ani z označenia osoby porušovateľa). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť

v časti smerujúcej proti prvému výroku uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 2. októbra 2014 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.1.2 Vo vzťahu k ostatným výrokom uznesenia okresného súdu sp. zn. 30

K 31/2013 z 2. októbra 2014 je podľa názoru ústavného súdu sťažnosť oneskorená.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa § 199 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak tento zákon

neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona

doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku.

Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 2. októbra 2014 bolo zverejnené

v Obchodnom vestníku č. 193/2014 dňa 9. októbra 2014 pod sp. zn. K019518. Keďže proti

druhému až štvrtému výroku uznesenia odvolanie nebolo prípustné, označené uznesenie

v tejto časti nadobudlo dňom zverejnenia uznesenia v Obchodnom vestníku právoplatnosť.

Týmto dňom, t. j. 9. októbra 2014 tak v okolnostiach danej veci začala plynúť 2-mesačná

lehota na podanie sťažnosti podľa . Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty neumožňuje odpustiť (napr. ,

).

Sťažovateľ však doručil ústavnému súdu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 2. októbra 2014 až 2. marca 2015, teda vo vzťahu k druhému až

štvrtému výroku označeného uznesenia zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej

v na podanie sťažnosti podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa je časovo obmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota stanovená na tento

druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi v tejto časti bez akýchkoľvek

pochybností uplynula skôr, než sťažnosť podal. Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti

odmietnuť podľa .

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 10. februára 2015

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Okrem

toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne

nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný

skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,

teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1

. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka

konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje

k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne

konformného výkladu právnych predpisov.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 10. februára 2015 uviedol:

„Súd má za to, že podľa tvrdenia navrhovateľa v podanej námietke ohľadne termínu

konania prvej schôdze veriteľov analogicky v danom prípade, ak sa prvá schôdza veriteľov

nekonala podľa ust. , sám by vylúčil možnosť hlasovať o výmene správcu na prvej

schôdzi veriteľov, nakoľko ako taká by sa nikdy neuskutočnila.

A preto súd je toho názoru, že nakoľko uznesením zo dňa 02.10.2014 č. k.

-75 odmietol uznesenie č. 1 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej

v prejednávanej veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na

, ktorým schôdza veriteľov navrhla ustanoviť správcu: , so

sídlom kancelárie z dôvodu, že neboli dôvody, aby schôdza

veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať a súčasne uznesením zo dňa 02.10.2014 č. k.

-75 zrušil uznesenie č. 2 prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej

v prejednávanej veci dňa 22.09.2014 o 13,00 hodine v sídle správcu na

, ktorým schôdza veriteľov zvolila za členov veriteľského výboru veriteľov:

, , , a

, na základe návrhu veriteľa:

, , , bola schôdza

zvolaná dňa 22.09.2014 nezákonne, čo potvrdil aj Krajský súd uznesením zo dňa

09.12.2014 č. k. -855, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01.01.2015,

ktorým potvrdil uznesenie vo výroku ktorým Okresný súd Košice I odmietol uznesenie č. 1

prijaté na prvej schôdzi veriteľov konanej v prejednávanej veci dňa 22.09.2014 o 13,00

hodine v sídle správcu na , ktorým schôdza veriteľov

navrhla ustanoviť správcu: , so sídlom kancelárie z

dôvodu, že neboli dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať. Na

základe vyššie uvedeného má súd za to, že na schôdzu, ktorá sa konala 22.09.2014 sa hľadí

ako by sa vôbec nekonala, čo vyjadril vo svojom odôvodnení aj Krajský súd v Košiciach v

uznesení zo dňa 09.12.2014 č. k. -855.

Krajský súd v Košiciach v uznesení zo dňa 09.12.2014 č. k. -855,

taktiež uviedol, že pokiaľ ide o odňatie práva konkurzným veriteľom rozhodnutím súdu, je

potrebné uviesť, že všetci konkurzní veritelia majú právo zúčastňovať sa na riadne

zvolaných schôdzach, byť volení a to len v súlade so zákonom. Krajský súd v Košiciach

súčasne uviedol, že na nezákonnej schôdzi nemožno prijímať a ani ukladať žiadne práva

a povinnosti ani prijímať rozhodnutia, pričom uviedol, že základné právo veriteľov hlasovať

na prvej schôdzi veriteľov musí byť zachované a pritom ak je vôľa na strane veriteľov, nič

nebude brániť veriteľom prejaviť túto vôľu na schôdzi veriteľov, ktorú zvolá správca a to

tak, aby neboli porušované žiadne zákonné práva všetkých veriteľov.

Na základe vyššie uvedených skutočností a po preštudovaní súdneho spisu

s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09.12.2014 č. k.

-855 zamietol tunajší súd námietku Poľnohospodárske družstvo Hrušov, so

sídlom Hrušov 1147, 925 02 Dolné Saliby, , zast.

, so sídlom , na zrušenie

uznesenia č. 2 prijatého na prvej schôdze veriteľov úpadcu. Tunajší súd má za to, že prvá

schôdza veriteľov sa konala dňa 29.01.2015 podľa ust. , nakoľko na schôdzu

konanú dňa 22.09.2014 sa hľadí ako keby nebola, čo potvrdil aj Krajský súd v Košiciach

uznesením zo dňa 09.12.2014 č.k. -855. Z dôvodu, že bolo zachované právo

veriteľov hlasovať na prvej schôdzi veriteľov, preto v súlade s druhým bodom programu

tejto schôdze, ktorým bolo Rozhodovanie o výmene správcu podľa , mohlo dôjsť

k výmene správcu.“

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 10. februára 2015

namieta, že svojím obsahom popiera právny názor relevantný pre okresný súd pri vydaní

uznesenia sp. zn. z 2. októbra 2014, v dôsledku čoho je v rozpore so zásadou

právnej istoty, keďže v identických veciach rozhodoval rozdielne.

Vo svojej podstate ide v danej veci o posúdenie tvrdenej arbitrárnosti použitého

výkladu, podľa ktorého môže prvá schôdza veriteľov prijímať platné uznesenia o výmene

správcu podľa § 36 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, aj keď sa nekoná

v termíne ustanovenom v súlade s § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, teda

medzi pätnástym a dvadsiatym dňom od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prvú schôdzu veriteľov

zvoláva správca do 55 dní od vyhlásenia konkurzu tak, aby sa konala nie skôr ako pätnásty

deň a nie neskôr ako dvadsiaty deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii do pôsobnosti schôdze

veriteľov patrí rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcu sa rozhoduje vždy na

prvej schôdzi veriteľov. Ďalšia schôdza veriteľov môže rozhodnúť o výmene správcu, len

ak

a) správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom,

b) hlasovacie práva všetkých veriteľov sa od poslednej schôdze veriteľov zmenili

tak, že počet hlasov všetkých veriteľov sa zvýšil aspoň o 30 % alebo znížil aspoň o 30 %

alebo vznikli podmienené pohľadávky, pri ktorých nebolo možné uplatniť hlasovacie právo

na poslednej schôdzi veriteľov a ktoré predstavujú aspoň 30 % všetkých hlasovacích práv

alebo

c) výmenu správcu schváli trojštvrtinová väčšina hlasov všetkých veriteľov.

Konajúci okresný súd odvolávajúc sa na právne závery vyplývajúce z uznesenia

krajského súdu č. k. -855 z 9. decembra 2014, ktorého ústavná

konformnosť nebola zo strany sťažovateľa právne účinným spôsobom napadnutá, zastal

názor, že na prvú schôdzu veriteľov (ktorá sa konala v deň, ktorý predchádzal prvému dňu

obdobia určeného na konanie prvej schôdze veriteľov) sa hľadí, ako by sa vôbec nekonala,

pretože sa konala v rozpore ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zároveň

však v ďalšom priebehu konkurzného konania malo byť právo veriteľov na výmenu správcu

vyplývajúce z ustanovenia § 36 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zachované.

Z toho dôvodu tak okresný súd považoval opakovane zvolanú schôdzu veriteľov za ich prvú

schôdzu napriek tomu, že sa uskutočnila po období určenom zákonom o konkurze

a reštrukturalizácii na konanie prvej schôdze veriteľov.

Uvedený právny výklad ústavný súd nepovažuje za nezlučiteľný s obsahom

sťažovateľom označených práv zaručených a dohovoru,

ktorých porušenie namieta, ani s princípom právnej istoty, ktorý je ich imanentnou

súčasťou. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu nepoprel svoj právny názor vyjadrený

v uznesení sp. zn. z 2. októbra 2014, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd

v uznesení č. k. -855 z 9. decembra 2014, keďže tento explicitne

nevylučoval konanie prvej schôdze mimo krátkeho časového úseku ustanoveného zákonom

o konkurze a reštrukturalizácii, v okolnostiach prípadu však s prihliadnutím na podania

niektorých iných veriteľov považoval predčasnosť konania danej schôdze za podstatnú

okolnosť odôvodňujúcu odmietnutie uznesenia prvej schôdze veriteľov o výmene správcu.

Tento postup súdu pritom v zásade zohľadňuje zásadu, podľa ktorej je posúdenie splnenia

podmienok pre výmenu správcu vecou súdu a v prípade ich nesplnenia je súd oprávnený

uznesenie schôdze veriteľov odmietnuť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj

na dostupnú odbornú literatúru (Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii.

Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2012, s. 302 až 305), ktorá uvedený právny názor

podporuje.

Ústavný súd teda nevzhliadol dostatok presvedčivých argumentov pre svoj zásah

do výsledku napadnutého konania, pretože sťažovateľom presadzovaný výklad vo svojej

podstate stojí na formalistickom dôraze o možnosti uskutočnenia prvej schôdze veriteľov

len v zákonom ustanovenom období a nezohľadňuje objektívnu nemožnosť jej konania

v krátkom časovom úseku medzi pätnástym a dvadsiatym dňom od uplynutia lehoty

na popieranie pohľadávok v prípade, ak boli uznesenia veriteľov prijaté na predčasne

konanej prvej schôdzi veriteľov odmietnuté, prípadne zrušené. Okresným súdom použitý

výklad, naopak, poskytuje právu veriteľov rozhodovať na ich v poradí prvej schôdzi

o výmene správcu aj bez naplnenia niektorého z dôvodov ustanovených v § 36 ods. 1

zákona o konkurze a reštrukturalizácii právnu ochranu v jej materiálnom chápaní, a preto je

ústavne akceptovateľný. Podľa názoru ústavného súdu sa použitým výkladom v danej veci

nevytvára ani priestor na sťažovateľom tvrdené špekulácie správcov smerujúcich

k úmyselnému zmareniu prvej schôdze veriteľov v úmysle vyhnúť sa ich možnej výmene

vo funkcii, keďže konanie prvej schôdze veriteľov zo špecifických dôvodov umožňuje aj po

uplynutí termínu ustanoveného § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, avšak

s ohľadom na možný stret s právami iných veriteľov nie pred dňom, ktorý je rozhodujúci

pre začiatok plynutia zákonom ustanoveného obdobia.

V tejto spojitosti sa žiada pripomenúť, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu je najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd. Prehodnocovanie záverov všeobecných súdov o zákonnosti napadnutej

schôdze veriteľov, resp. uznesenia č. 2 prijatého na nej by išlo zjavne nad rámec právomoci

ústavného súdu, ktorého úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej

interpretácie a aplikácie dopadajúcich zákonných ustanovení s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Ústavný súd tiež

zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je ani skúmanie vhodnosti a účelnosti dopadov napadnutého

uznesenia na sťažovateľa a ani posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale

posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. ).

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnymi záverom okresného súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

záverov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názory svojím

vlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad okresného súdu

vychádzajúci z právnych názorov krajského súdu obsiahnutých v uznesení č. k.

-855 z 9. decembra 2014 takéto nedostatky nevykazuje a neabsentujú

v ňom ani jasné a zrozumiteľné odpovede na právne podstatné otázky.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi

namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej strane

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. februára 2015 na strane druhej.

Ústavný súd preto túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa .

Vzhľadom na odmietnutie obidvoch sťažovateľom predložených sťažností sa ústavný

súd ďalšími jeho požiadavkami (najmä návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí)

nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016