Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a78/395072.3e090a.pdf
PDF · 166.99 KB
No categories available
8Cdo/93/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 93/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P., so sídlom v B.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou D., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná
advokát a konateľ Mgr. T. K., proti odporcovi J. S., bývajúcemu v B., zastúpenému
JUDr. E. Ľ., advokátkou v B., o bezdôvodné obohatenie, vedenej na Okresnom súde
Bratislava V pod sp. zn. 10 C 227/2008, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 8. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 172/09 v spojení s opravným uznesením
z 2. decembra 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. októbra
2013 sp. zn. 5 Co 172/09 v spojení s opravným uznesením z 2. decembra 2013 sp. zn.
5 Co 172/2009 vo výroku o trovách prvostupňového a odvolacieho konania z r u š u j e
a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 12. januára 2009 č. k. 10 C 227/2008-81 návrh
navrhovateľky, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 3 152 000 Sk (104 627,24 €)
s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť
odporcovi trovy konania v sume 6 277,5 € a trovy právneho zastúpenia v sume 2 279,5 €,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania a právneho zastúpenia
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky (podaním z 2. októbra 2013 –
č. l. 181 – 183 spisu – zobrala návrh späť, s ktorým späťvzatím odporca nesúhlasil – č. l. 184
spisu, pretože od samého začiatku bolo zjavné, že návrhom uplatnený nárok bol bez
akéhokoľvek právneho základu) rozsudkom z 8. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 172/09 v spojení
s opravným uznesením z 2. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 172/2009 (č. l. 191) napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a v časti náhrady trov konania ho zmenil
tak, že odporcovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Odporcovi nepriznal ani
náhradu trov odvolacieho konania. S názorom prvostupňového súdu vysloveným vo veci
samej (o nedôvodnosti a predčasnosti návrhu) sa nestotožnil z dôvodu, že vzhľadom
na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
ochrany osobnosti (z 8. decembra 2004 sp. zn. 2 Co 200/04) dovolacím súdom bolo možné
predmetný návrh (na vydanie bezdôvodného obohatenia) v danom čase úspešne podať.
Vzhľadom však na zmenu situácie (opätovné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa o vyhovení návrhu na ochranu osobnosti), po následnom
nepripustení späťvzatia návrhu zo 7. októbra 2013 (č. l. 186 spisu), mu nezostalo nič iné ako
napadnuté rozhodnutie potvrdiť. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol
podľa § 150 O. s. p., pričom dôvody hodné osobitného zreteľa videl v samotnom predmete
konania, keď v čase rozhodovania súdu prvého stupňa vo veci samej existoval nárok
navrhovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia a nemožno preto povedať, že návrh
navrhovateľky bol nesprávny alebo šikanózny (ako tvrdil odporca), ale naopak právnym
poriadkom prípustný.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku o trovách prvostupňového
a odvolacieho konania podal dovolanie odporca, pričom dovolací dôvod vyvodzoval
z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Navrhol rozsudok krajského súdu v spojení s opravným
uznesením v napadnutej časti zrušiť a vec mu v tejto časti vrátiť na ďalšie konanie. Namietal,
že postupom (rozhodnutím) krajského súdu (nepriznaním mu trov konania) mu bola odňatá
možnosť konať vo veci tým, že porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O. s. p., keď ho nevyzval,
aby sa vyjadril k možnému použitiu ustanovenia § 150 O. s. p. (nebol prítomný na odvolacom
pojednávaní) a tým bolo jeho rozhodnutie v tejto časti absolútne prekvapivé (k jeho aplikácii
nebol daný žiadny zjavný a objektívny dôvod). Poukázal na (dve významné) funkcie, ktoré
plní náhrada trov konania, na výsledok konania a charakter bezdôvodného obohatenia,
z ktorého vyplýva zásada, že povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie je daná len vtedy, ak
nie sú splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu. V prípade, ak navrhovateľka
zapríčinila, že sa musel brániť proti nedôvodnému návrhu (na vydanie bezdôvodného
obohatenia), ktorý výsledok je objektívny, lebo vyplýva z právoplatného rozhodnutia a nie
zo svojvoľnej úvahy krajského súdu, zásadne mala niesť aj sankciu v podobe povinnosti
nahradiť mu trovy konania, ktoré mu v súvislosti s bezdôvodným návrhom vznikli a keď
pritom nešlo o malú sumu.
Navrhovateľka sa k dovolaniu odporcu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 242a ods. 1 O. s. p.) dospel
k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách prvostupňového
a odvolacieho konania treba zrušiť.
Výrok o náhrade trov konania nestráca charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O. s. p.), aj
keď sa stal súčasťou rozhodnutia súdu vo veci samej, teda rozsudku.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd
rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné
tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1, 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko dovolaním odporcu je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách
(prvostupňového a odvolacieho) konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré je
taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutie, kde dovolanie nie
je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania odporcu z ustanovenia § 239 O. s. p.
nemožno vyvodiť.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania odporcu smerujúceho proti uzneseniu (o trovách konania)
podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237
O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už
prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237
písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania odporcu Najvyšší súd Slovenskej republiky
osobitne skúmal, či postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná už tým, že dovolateľ
tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou
rozhodnutie skutočne trpí, t. j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla
a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.
Podľa § 213 ods. 2 O. s. p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je
pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
Zákon v citovanom ustanovení zakotvuje, že účastníci by nemali byť zaskočení
možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť
skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu
dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania, môže súd účastníkom
v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným
právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa
vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, že inštitút tzv.
predbežného právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej,
t. j. o samotnom žalobnom návrhu, nie o návrhu o trovách konania. Je tomu tak z dôvodu, že
rozhodnutie vo veci samej je výsledkom dokazovania a jeho hodnotenia súdom
a rozhodovanie o trovách konania je ovládané zásadami, a to zásadou úspechu vo veci
a zásadou zodpovednosti za zavinenie (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky prijaté na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 10. decembra 2013 v znení : „Postup odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O. s. p.
neprichádza do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania a ani pri iných nemeritórnych
rozhodnutiach“, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. júla 2013 sp. zn.
Z uvedeného vyplýva, že námietka odporcu o výskyte vady konania podľa § 237
písm. f/ O. s. p. vo vzťahu k ustanoveniu § 213 ods. 2 O. s. p. nie je dôvodná. Najvyšší súd
Slovenskej republiky však napriek tomu dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutej časti treba zrušiť.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd (ďalej len Dohovor) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (pozri III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994).
Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok
rozhodnutia, teda okrem rozhodnutia vo veci samej aj rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov
konania. Odôvodnenie rozhodnutia (vo všetkých jeho výrokoch) musí byť zároveň
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o riadnom či
mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozhodnutie neobsahuje náležitosti uvedené v § 157
ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.), je nepreskúmateľné. Takéto (arbitrárne)
rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom
dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom, pretože mu upiera možnosť náležite
skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
Porušením práva na spravodlivý proces nie je len nedostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ale aj postup súdu, ktorý je celkom zjavne chybnou a arbitrárnou aplikáciou
príslušného ustanovenia o trovách konania (pozri II. ÚS 198/07).
Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) dospel k záveru, že predmetu
konania a jeho právnemu záveru týkajúcemu sa veci samej (rozdielnemu od právneho záveru
prvostupňového súdu) zodpovedá rozhodnutie o trovách (prvostupňového a odvolacieho)
V danej veci teda odvolací súd zohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré
považoval jeho právny záver, odlišný od právneho záveru súdu prvého stupňa, vo vzťahu
k dôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľkou titulom bezdôvodného obohatenia.
Zamietavý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil len z dôvodu zmeny skutkového stavu,
spočívajúceho v tom, že krajský súd opätovne – po zrušení jeho predchádzajúceho
potvrdzujúceho rozsudku dovolacím súdom – potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým
vyhovel návrhu navrhovateľa – v danej veci odporcu – o ochranu osobnosti.
Podľa § 150 ods. 1 O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy predložiť.
V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým
zásadou úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Aplikácia citovaného ustanovenia § 150
ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď
sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru,
že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite
odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov
konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj
v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam
konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie
nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, ku ktorým treba pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Preto nie je možné vykladať ho tak, že je naň možné prihliadnuť
kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
V porovnaní so súdom prvého stupňa, ktorý (vychádzajúc z plného úspechu odporcu
v konaní) rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., odvolací súd aplikoval
ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p., bez toho, aby posúdil celý komplex (uvedených) okolností
relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa tohto zákonného ustanovenia.
Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr poznať všetky
doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe môže potom so znalosťou veci niektorým
z nich priznať prioritu pred ostatnými. Odvolací súd výnimočnosť prípadu z hľadiska
aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. videl len v okolnostiach danej veci, ktoré ustálil
v predmete konania (konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia). Nepriznanie náhrady trov
konania podľa tohto ustanovenia však nemožno odôvodniť len všeobecným záverom
hodnotiacim rozhodovanie o určitom nároku v určitom čase (pozri R 23/1989, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2009, sp. zn. I. ÚS 109/09).
Pokiaľ sa teda krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zameral v súvislosti
s rozhodnutím o trovách konania len na konštatovanie, že dôvodom aplikácie ustanovenia
§ 150 O. s. p. bol predmet konania a to bez náležitého ďalšieho odôvodnenia, postupoval
v rozpore so zákonom, a tým porušil právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces
a odňal mu možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Je pritom nepochybné, že odporca mal v konaní plný úspech, pred rozhodnutím
odvolacieho súdu navrhovateľka zobrala návrh späť, ktoré späťvzatie, ako vyplýva
zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 8. októbra 2013, odvolací súd z dôvodu
nesúhlasu odporcu nepripustil (č. l. 186 spisu) a napokon odvolací súd pri svojom právnom
závere, ktorého správnosťou sa dovolací súd zaoberať nemohol, vychádzal z iných
skutkových okolností ako prvostupňový súd v danom čase. Preto záver odvolacieho súdu
odôvodňujúci aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. nemožno považovať ani za plne súladný
s funkciami, ktoré má náhrada trov konania plniť, so zásadami, na ktorých je povinnosť
nahradiť trovy konania založená a s povinnosťou súdu riadneho a preskúmateľného
hodnotenia danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vychádzajúcich z konkrétnych
okolností prejednávanej veci a z toho dôvodu za vecne správny.
Dovolací súd poukazuje aj na názor vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky
v jeho náleze z 2. septembra 2009 sp. zn. III. ÚS 192/09, podľa ktorého „ak odvolací súd
evidentne prehliadne úspech účastníka občianskoprávneho konania v spore s iným
účastníkom konania, ktorý úspech nemal, a jeho rozhodnutie, ktorým zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o trovách konania, neobsahuje preskúmateľné dôvody, na ktorých je
založené (absentuje špecifikácia a konkretizácia dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa
§ 150 ods. 1 O. s. p.), potom je potrebné toto rozhodnutie považovať za arbitrárne, a tým aj
za ústavne neakceptovateľné a rozporné s čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Keďže konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách prvostupňového
a odvolacieho konania má vadu spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O. s. p.), je dovolanie proti nemu nielen prípustné, ale aj dôvodné, lebo
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôže byť považované
za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie krajského súdu v napadnutej
časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, 3 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania ako aj
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. novembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová