Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/93/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P., so sídlom v B.,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou D., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná

advokát a konateľ Mgr. T. K., proti odporcovi J. S., bývajúcemu v B., zastúpenému

JUDr. E. Ľ., advokátkou v B., o bezdôvodné obohatenie, vedenej na Okresnom súde

Bratislava V pod sp. zn. , o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 8. októbra 2013 sp. zn. v spojení s opravným uznesením

z 2. decembra 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. októbra

2013 sp. zn. v spojení s opravným uznesením z 2. decembra 2013 sp. zn.

vo výroku o trovách prvostupňového a odvolacieho konania z r u š u j e

a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 12. januára 2009 č. k. -81 návrh

navrhovateľky, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 3 152 000 Sk (104 627,24 €)

s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť

odporcovi trovy konania v sume 6 277,5 € a trovy právneho zastúpenia v sume 2 279,5 €,

všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania a právneho zastúpenia

rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky (podaním z 2. októbra 2013 –

č. l. 181 – 183 spisu – zobrala návrh späť, s ktorým späťvzatím odporca nesúhlasil – č. l. 184

spisu, pretože od samého začiatku bolo zjavné, že návrhom uplatnený nárok bol bez

akéhokoľvek právneho základu) rozsudkom z 8. októbra 2013 sp. zn. v spojení

s opravným uznesením z 2. decembra 2013 sp. zn. (č. l. 191) napadnutý

2

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a v časti náhrady trov konania ho zmenil

tak, že odporcovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Odporcovi nepriznal ani

náhradu trov odvolacieho konania. S názorom prvostupňového súdu vysloveným vo veci

samej (o nedôvodnosti a predčasnosti návrhu) sa nestotožnil z dôvodu, že vzhľadom

na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

ochrany osobnosti (z 8. decembra 2004 sp. zn. ) dovolacím súdom bolo možné

predmetný návrh (na vydanie bezdôvodného obohatenia) v danom čase úspešne podať.

Vzhľadom však na zmenu situácie (opätovné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa o vyhovení návrhu na ochranu osobnosti), po následnom

nepripustení späťvzatia návrhu zo 7. októbra 2013 (č. l. 186 spisu), mu nezostalo nič iné ako

napadnuté rozhodnutie potvrdiť. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol

podľa , pričom dôvody hodné osobitného zreteľa videl v samotnom predmete

konania, keď v čase rozhodovania súdu prvého stupňa vo veci samej existoval nárok

navrhovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia a nemožno preto povedať, že návrh

navrhovateľky bol nesprávny alebo šikanózny (ako tvrdil odporca), ale naopak právnym

poriadkom prípustný.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku o trovách prvostupňového

a odvolacieho konania podal dovolanie odporca, pričom dovolací dôvod vyvodzoval

z ustanovenia Navrhol rozsudok krajského súdu v spojení s opravným

uznesením v napadnutej časti zrušiť a vec mu v tejto časti vrátiť na ďalšie konanie. Namietal,

že postupom (rozhodnutím) krajského súdu (nepriznaním mu trov konania) mu bola odňatá

možnosť konať vo veci tým, že porušil ustanovenie , keď ho nevyzval,

aby sa vyjadril k možnému použitiu ustanovenia (nebol prítomný na odvolacom

pojednávaní) a tým bolo jeho rozhodnutie v tejto časti absolútne prekvapivé (k jeho aplikácii

nebol daný žiadny zjavný a objektívny dôvod). Poukázal na (dve významné) funkcie, ktoré

plní náhrada trov konania, na výsledok konania a charakter bezdôvodného obohatenia,

z ktorého vyplýva zásada, že povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie je daná len vtedy, ak

nie sú splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu. V prípade, ak navrhovateľka

zapríčinila, že sa musel brániť proti nedôvodnému návrhu (na vydanie bezdôvodného

obohatenia), ktorý výsledok je objektívny, lebo vyplýva z právoplatného rozhodnutia a nie

zo svojvoľnej úvahy krajského súdu, zásadne mala niesť aj sankciu v podobe povinnosti

nahradiť mu trovy konania, ktoré mu v súvislosti s bezdôvodným návrhom vznikli a keď

pritom nešlo o malú sumu.

Navrhovateľka sa k dovolaniu odporcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách prvostupňového

a odvolacieho konania treba zrušiť.

Výrok o náhrade trov konania nestráca charakter uznesenia ( ), aj

keď sa stal súčasťou rozhodnutia súdu vo veci samej, teda rozsudku.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté

zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd

rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie

stanoviska ( ). Podľa je dovolanie prípustné

tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,

ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

Podľa výslovného znenia však ustanovenia odsekov 1, neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalcovskom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko dovolaním odporcu je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách

(prvostupňového a odvolacieho) konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré je

taxatívne vymenované v ustanovení ako rozhodnutie, kde dovolanie nie

je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania odporcu z ustanovenia

nemožno vyvodiť.

So zreteľom na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania odporcu smerujúceho proti uzneseniu (o trovách konania)

podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už

prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237

písm. a/ až e/ a g/ dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania odporcu Najvyšší súd Slovenskej republiky

osobitne skúmal, či postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom

konať pred súdom ( ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv

a oprávnených záujmov.

Prípustnosť dovolania podľa nie je daná už tým, že dovolateľ

tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou

rozhodnutie skutočne trpí, t. j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla

a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.

Podľa ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Zákon v citovanom ustanovení zakotvuje, že účastníci by nemali byť zaskočení

možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť

skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu

dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania, môže súd účastníkom

v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným

právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa

vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, že inštitút tzv.

predbežného právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej,

t. j. o samotnom žalobnom návrhu, nie o návrhu o trovách konania. Je tomu tak z dôvodu, že

rozhodnutie vo veci samej je výsledkom dokazovania a jeho hodnotenia súdom

a rozhodovanie o trovách konania je ovládané zásadami, a to zásadou úspechu vo veci

a zásadou zodpovednosti za zavinenie (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky prijaté na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky 10. decembra 2013 v znení : „Postup odvolacieho súdu podľa

neprichádza do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania a ani pri iných nemeritórnych

rozhodnutiach“, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. júla 2013 sp. zn.

).

Z uvedeného vyplýva, že námietka odporcu o výskyte vady konania podľa § 237

písm. f/ vo vzťahu k ustanoveniu nie je dôvodná. Najvyšší súd

Slovenskej republiky však napriek tomu dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

v napadnutej časti treba zrušiť.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len ) a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd (ďalej len Dohovor) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (pozri ,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994).

Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok

rozhodnutia, teda okrem rozhodnutia vo veci samej aj rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov

konania. Odôvodnenie rozhodnutia (vo všetkých jeho výrokoch) musí byť zároveň

dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o riadnom či

mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozhodnutie neobsahuje náležitosti uvedené v § 157

ods. 2 v spojení s ), je nepreskúmateľné. Takéto (arbitrárne)

rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom

6

dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom, pretože mu upiera možnosť náležite

skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

Porušením práva na spravodlivý proces nie je len nedostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ale aj postup súdu, ktorý je celkom zjavne chybnou a arbitrárnou aplikáciou

príslušného ustanovenia o trovách konania (pozri ).

Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) dospel k záveru, že predmetu

konania a jeho právnemu záveru týkajúcemu sa veci samej (rozdielnemu od právneho záveru

prvostupňového súdu) zodpovedá rozhodnutie o trovách (prvostupňového a odvolacieho)

konania podľa

V danej veci teda odvolací súd zohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré

považoval jeho právny záver, odlišný od právneho záveru súdu prvého stupňa, vo vzťahu

k dôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľkou titulom bezdôvodného obohatenia.

Zamietavý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil len z dôvodu zmeny skutkového stavu,

spočívajúceho v tom, že krajský súd opätovne – po zrušení jeho predchádzajúceho

potvrdzujúceho rozsudku dovolacím súdom – potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým

vyhovel návrhu navrhovateľa – v danej veci odporcu – o ochranu osobnosti.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy predložiť.

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým

zásadou úspechu v konaní ( ). Aplikácia citovaného ustanovenia

ods. 1 pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď

sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru,

že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti

neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite

odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj

v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného

zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov

konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj

v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam

konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie

nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

Ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by

zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa

ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa, ku ktorým treba pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania

výnimočne prihliadnuť. Preto nie je možné vykladať ho tak, že je naň možné prihliadnuť

kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

V porovnaní so súdom prvého stupňa, ktorý (vychádzajúc z plného úspechu odporcu

v konaní) rozhodol o trovách konania podľa , odvolací súd aplikoval

ustanovenie , bez toho, aby posúdil celý komplex (uvedených) okolností

relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa tohto zákonného ustanovenia.

Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr poznať všetky

doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe môže potom so znalosťou veci niektorým

z nich priznať prioritu pred ostatnými. Odvolací súd výnimočnosť prípadu z hľadiska

aplikácie ustanovenia videl len v okolnostiach danej veci, ktoré ustálil

v predmete konania (konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia). Nepriznanie náhrady trov

konania podľa tohto ustanovenia však nemožno odôvodniť len všeobecným záverom

hodnotiacim rozhodovanie o určitom nároku v určitom čase (pozri R 23/1989, nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2009, sp. zn. ).

Pokiaľ sa teda krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zameral v súvislosti

s rozhodnutím o trovách konania len na konštatovanie, že dôvodom aplikácie ustanovenia

bol predmet konania a to bez náležitého ďalšieho odôvodnenia, postupoval

v rozpore so zákonom, a tým porušil právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces

a odňal mu možnosť konať pred súdom ( ).

Je pritom nepochybné, že odporca mal v konaní plný úspech, pred rozhodnutím

odvolacieho súdu navrhovateľka zobrala návrh späť, ktoré späťvzatie, ako vyplýva

zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 8. októbra 2013, odvolací súd z dôvodu

nesúhlasu odporcu nepripustil (č. l. 186 spisu) a napokon odvolací súd pri svojom právnom

závere, ktorého správnosťou sa dovolací súd zaoberať nemohol, vychádzal z iných

skutkových okolností ako prvostupňový súd v danom čase. Preto záver odvolacieho súdu

odôvodňujúci aplikáciu nemožno považovať ani za plne súladný

s funkciami, ktoré má náhrada trov konania plniť, so zásadami, na ktorých je povinnosť

nahradiť trovy konania založená a s povinnosťou súdu riadneho a preskúmateľného

hodnotenia danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vychádzajúcich z konkrétnych

okolností prejednávanej veci a z toho dôvodu za vecne správny.

Dovolací súd poukazuje aj na názor vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky

v jeho náleze z 2. septembra 2009 sp. zn. , podľa ktorého „ak odvolací súd

evidentne prehliadne úspech účastníka občianskoprávneho konania v spore s iným

účastníkom konania, ktorý úspech nemal, a jeho rozhodnutie, ktorým zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o trovách konania, neobsahuje preskúmateľné dôvody, na ktorých je

založené (absentuje špecifikácia a konkretizácia dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa

), potom je potrebné toto rozhodnutie považovať za arbitrárne, a tým aj

za ústavne neakceptovateľné a rozporné s a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Keďže konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách prvostupňového

a odvolacieho konania má vadu spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom

( ), je dovolanie proti nemu nielen prípustné, ale aj dôvodné, lebo

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôže byť považované

za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie krajského súdu v napadnutej

časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania ako aj

dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. novembra 2014

JUDr. Oľga Trnková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová