Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 267/2012
PDF · 184.57 KB
No categories available
III. ÚS 267/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť E. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 14 C/53/2010 z 20. októbra 2011
a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/347/2011 z 27. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012
doručená sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C/53/2010
z 20. októbra 2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
13 Co/347/2011 z 27. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom súde v apríli 2010
návrh na začatie konania o „vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“,
v ktorom jej bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením okresného súdu zo
16. apríla 2010.
Okresný súd rozsudkom z 20. októbra 2011 jej však odňal oslobodenie od súdnych
poplatkov priznané uznesením okresného súdu zo 16. apríla 2010, a to z dôvodu, že „v
konaní o vyporiadanie BSM nadobudla majetok v hodnote 46 686, 36 € a je teda dôvod na
to, aby jej súd podľa § 138 ods. 2 priznané oslobodenie od súdnych poplatkov odňal“.
Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom tiež
poukázala na skutočnosť, že oslobodenie od súdnych poplatkov «nemožno v žiadnom
prípade posudzovať podľa ustanovenia § 138 ods. 2 OSP. U sťažovateľky nedošlo
od začiatku konania vo veci až po jej skončenie na okresnom súde k žiadnej zmene
pomerov. Nadobudnutie majetku v hodnote 46 686, 36 € (nehnuteľnosť) do výlučného
vlastníctva sťažovateľky ešte neznamená, že jej majetkové pomery sa zmenili...
Nadobudnutím nehnuteľného majetku do výlučného vlastníctva sťažovateľka
nezískala dodatočné finančné prostriedky na úhradu súdneho poplatku a tieto by mohla
získať len predajom bytu príp. jeho zariadenia, čím by ohrozila svoju existenciu ako aj
existenciu svojich detí.
Návrh na vyporiadanie BSM dávala sťažovateľka za účelom nadobudnutia týchto
vecí do výlučného vlastníctva pre potreby svoje a svojich deti a nie za účelom ich
nadobudnutia a odpredaja, aby bola schopná uhradiť súdne trovy. Sťažovateľka bola od
platenia súdnych poplatkov právoplatne oslobodená pre to, že tu boli zákonné dôvody
a sťažovateľka má za to, že tieto dôvody stále trvajú a rozsudkom Okresného súdu
o vyporiadaní BSM sa vôbec nezmenili. Pri tých istých pomeroch účastníka, ktoré boli
zistené pri priznaní oslobodenia, je súd svojím pôvodným rozhodnutím viazaný. /R22/1971/
Krajský súd v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k. 13 Co/347/2011-246; rozsudok
Okresného súdu v Banskej Bystrici potvrdil.
V časti týkajúcej sa odňatého oslobodenia od súdneho poplatku sa vo svojom
odôvodnenie opätovne pridržal ustanovenia § 138 ods. 1 a ods. 5 , keď uviedol, že zákon
nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, ale je nepochybné, že musí ísť 'o
pomery majetkové, ktoré majú základ v okolnostiach nie dočasnej, či prechodnej povahy,
teda poplatník celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo jej splnenie
nemožno spravodlivo od účastníka požadovať. Každý občan ma ústavou SR garantované
právo ha súdnu a inú právnu ochranu. Je potom jeho slobodným rozhodnutím, či ústavou
garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu využije. Ak áno, je prirodzené, že. s
uplatnením práva sú spojené náklady súvisiace so zaplatením súdneho poplatku, v súdenej
veci z návrhu na začatie konania a za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Pri hodnotení majetkových pomerov súd nemôže vychádzať len z výšky, príjmu.
žalobkyne a množstva disponibilných finančných prostriedkov, ale musí prihliadnuť na
celkové pomery účastníka konania...
Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom oboch súdov, ktorí ,čo sa týka oslobodenia
od súdneho poplatku, zastávajú právny názor, že toto oslobodenie nie je dôvodné, nakoľko
sťažovateľka nadobudla do svojho výlučného vlastníctva byt v značnej hodnote a teda sa u
nej zmenili okolnosti rozhodujúce pre oslobodenie od súdneho poplatku.
Sťažovateľka má za to, že k zmene okolností v zmysle ustanovenia § 138 ods. 5 OSP
nedošlo. Je síce pravdou, že sťažovateľka nadobudla do svojho výlučného vlastníctva byt v
ktorom aj predtým bývala a o ktorý sa starala a to aj spolu s bytovým: zariadením, ale
získanie tohto majetku nie je možné posudzovať ako zmenu pomerov, ktorú má na mysli
zákon. Na podporu našich tvrdení poukazujeme opätovne aj na rozhodnutie R.22/1971...
Sťažovateľka poukazuje na to, že jej nepriaznivú ekonomickú situáciu nemožno
hodnotiť ako prechodný alebo dočasný jav. Jej ekonomická situácia je bez akejkoľvek.,
finančnej zmeny a vzhľadom na nutnú dlhodobú starostlivosť o chorú dcéru nie je
predpoklad ani jej možnej výraznej zmeny. Práve ekonomická, ale zároveň aj rodinná
situácia sťažovateľky, ako aj zdravotná situácia jej dcéry, je typickým príkladom, keď', by
bolo absolútne nespravodlivé žiadať od nej zaplatenie súdneho poplatku pre ňu v nemalej
výške. Sťažovateľka má mesačný príjem celkom 310,02 €, jej výdaje za mesiac predstavujú
sumu 450 €. Bez pomoci svojich rodičov by nebola schopná sama uživiť svoju rodinu. Z jej
príjmov jej neostáva na splácanie záväzkov žiadna čiastka a túto si bude musieť len
dlhodobo požičať. Preto aj čiastka 1 466,50 €, ktorá spolu predstavuje, požadovaný súdny
poplatok, je pre ňu veľmi vysoká.».
V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
rozhodol po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:
„1. rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 10. 2011, č. k.
14 C/53/2010-213. a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2012, č,
k. 13 Co/347/2011-246, bolo porušené jej základné právo zakotvené v čl. 11 ods. 1/
úst. zákona č. 23/1991 Zb. v platnom znení, rovnako jej základné právo zakotvené v čl. 20
ods. 1 Ústavy SR... a základné právo zakotvené v čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č, 23/1991
Zb. a v čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR...
Zároveň sťažovateľka navrhuje Ústavnému súdu SR, aby rozhodnutie Okresného
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 10. 2011, č. k. 14 C/53/2010-213 a rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2012, č. k. 13 Co/347/2011-246, v časti
odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania spolu vo výške
108,76 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 88/07, II. ÚS 43/2012).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany ústavného
súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal
nasvedčovať opodstatnenosti jej právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti odňatia oslobodenia
od súdnych poplatkov, pričom v sťažnosti uvádza rovnaké argumenty, s ktorými sa už
všeobecné súdy vysporiadali. Súčasne v súvislosti s už raz priznaným úplným oslobodením
od súdnych poplatkov namietala protiústavnosť jeho odňatia (§ 138 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku – ďalej aj „OSP“), a tým zásah do jej základných práv vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 listiny a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny.
1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľky
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C/53/2010 z 20. októbra 2011 v časti, ktorým jej
odňal oslobodenie od súdnych poplatkov priznané uznesením okresného súdu sp. zn.
14 C/53/2010 zo 16. apríla 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej
umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 14 C/53/2010 z 20. októbra 2011 odvolanie, o čom vedela, a riadny opravný
prostriedok aj využila a krajský súd o ňom rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 Co/347/2011
z 27. marca 2012. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny
prostriedok na ochranu svojich základných práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský
súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv rozsudkom okresného súdu
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľky
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co/347/2011 z 27. marca 2012 v časti, ktorou
potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 14 C/53/2010 z 20. októbra 2011 o odňatí
oslobodenia od súdnych poplatkov priznaného uznesením okresného súdu sp. zn.
14 C/53/2010 zo 16. apríla 2010
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
sp. zn. 13 Co/347/2011 z 27. marca 2012 (vrátane jemu predchádzajúceho rozhodnutia
okresného súdu sp. zn. 14 C/53/2010 z 20. októbra 2011) uvádza, že krajský súd
v odvolacom konaní napadnutým uznesením potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým
vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a ktorým bolo do vlastníctva
sťažovateľky prikázaná (nehnuteľnosť - 3 izbový byt a hnuteľné veci) v celkovej sume
54 061 €. Sťažovateľke tiež bolo týmto rozsudkom uložené zaplatiť odporcovi
na vyrovnanie podielov sumu 7 374,79 €, súdny poplatok v sume 1 400,50 € a odňaté jej
oslobodenie od súdneho poplatku z návrhu v sume 66 €.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým
odňal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. V podstatnej časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajský súd vychádzal jednak zo znenia § 138 ods. 1 OSP, ale najmä
zo znenia § 138 ods. 5 OSP, podľa ktorého priznané oslobodenie súd kedykoľvek
za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia
konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali.
Toto ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku slúži na to, že ak sa zmenia
okolnosti, z ktorých súd pri rozhodnutí o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
vychádzal, môže oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne, pričom dôvodom na odňatie
oslobodenia nie je len zmena v hodnotení pomerov účastníka konania alebo zmena názoru
súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Pokiaľ je teda plne v kompetencii všeobecných súdov zhodnotiť zákonom ustanovené
predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, je z rovnakého hľadiska
nutné, aby všeobecné súdy mohli až do právoplatného skončenia konania pri zistení nových
okolností, resp. ich zmeny, rozhodnúť o odňatí takéhoto oslobodenia aj so spätnou
účinnosťou. Je teda zrejmé, že zákonodarcom zvolené riešenie možno posúdiť ako
proporcionálne a vyvážené, a ústavný súd preto nenašiel tvrdené dôvody protiústavnosti
rozhodnutia všeobecných súdov opierajúce sa o ustanovenia § 138 ods. 1 a 5 OSP a reálnu
možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny v tomto prípade.
Ústavný súd potom, ako konštatoval nedôvodnosť sťažovateľkiných tvrdení, skúmal
v súvislosti s napadnutým čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, či súdy neaplikovali
normy jednoduchého práva bez rozumného odôvodnenia či prepojenia s ústavne chráneným
účelom, resp. či právne závery všeobecných súdov neboli v extrémnom nesúlade
so skutkovými zisteniami. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný
súd zistil, že postupoval v konaní v zhode s ustanoveniami procesného kódexu
(Občianskeho súdneho poriadku), ktoré upravujú priebeh konania, a v jeho rozhodnutí
nemožno badať prejav ľubovôle, pretože na riadne zistený skutkový stav aplikoval
a interpretoval právne normy spôsobom, ktorý má racionálny podklad.
Pokiaľ sa v priebehu konania ukáže, že pomery účastníka konania neodôvodňujú
alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, takéto oslobodenia možno odňať.
Obdobne ako pri dokazovaní v občianskom súdnom konaní, keď všeobecný súd v súlade
s ustanovením § 132 OSP sám hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako
aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to, čo v konaní vyšlo najavo, rovnako pri
posudzovaní skutočností svedčiacich pre odňatie priznaného oslobodenia od súdnych
poplatkov postupuje súd v medziach voľnej sudcovskej úvahy. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že záver o zmene majetkových pomerov
oproti stavu, keď bolo o oslobodení od súdnych poplatkov rozhodnuté, bol uskutočnený
na základe novozistených skutočností (získania majetku nehnuteľného i hnuteľného
do výlučného vlastníctva sťažovateľky na základe rozhodnutí všeobecných súdov
o vyporiadaní BSM). V tejto súvislosti preto neobstojí jej argument, že má stále tie isté
majetkové pomery, ktoré boli zistené pri priznaní oslobodenia, a že súd mal byť svojím
pôvodným rozhodnutím viazaný (R 22/1971).
Ústavný súd konštatuje, že všeobecný (krajský) súd hodnotil majetkové pomery
sťažovateľky dostatočne a objektívne, úvahy súdu sú v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia zrozumiteľne vyložené, a preto nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky
o zásahu do jej základných práv podľa ústavy a listiny. Ústavný súd preto považuje
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2012