Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 267/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť E. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 20. októbra 2011

a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012

doručená sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. októbra 2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom súde v apríli 2010

návrh na začatie konania o „vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“,

v ktorom jej bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením okresného súdu zo

16. apríla 2010.

Okresný súd rozsudkom z 20. októbra 2011 jej však odňal oslobodenie od súdnych

poplatkov priznané uznesením okresného súdu zo 16. apríla 2010, a to z dôvodu, že „v

konaní o vyporiadanie BSM nadobudla majetok v hodnote 46 686, 36 € a je teda dôvod na

to, aby jej súd podľa § 138 ods. 2 priznané oslobodenie od súdnych poplatkov odňal“.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom tiež

poukázala na skutočnosť, že oslobodenie od súdnych poplatkov «nemožno v žiadnom

prípade posudzovať podľa ustanovenia . U sťažovateľky nedošlo

od začiatku konania vo veci až po jej skončenie na okresnom súde k žiadnej zmene

pomerov. Nadobudnutie majetku v hodnote 46 686, 36 € (nehnuteľnosť) do výlučného

vlastníctva sťažovateľky ešte neznamená, že jej majetkové pomery sa zmenili...

Nadobudnutím nehnuteľného majetku do výlučného vlastníctva sťažovateľka

nezískala dodatočné finančné prostriedky na úhradu súdneho poplatku a tieto by mohla

získať len predajom bytu príp. jeho zariadenia, čím by ohrozila svoju existenciu ako aj

existenciu svojich detí.

Návrh na vyporiadanie BSM dávala sťažovateľka za účelom nadobudnutia týchto

vecí do výlučného vlastníctva pre potreby svoje a svojich deti a nie za účelom ich

nadobudnutia a odpredaja, aby bola schopná uhradiť súdne trovy. Sťažovateľka bola od

platenia súdnych poplatkov právoplatne oslobodená pre to, že tu boli zákonné dôvody

a sťažovateľka má za to, že tieto dôvody stále trvajú a rozsudkom Okresného súdu

o vyporiadaní BSM sa vôbec nezmenili. Pri tých istých pomeroch účastníka, ktoré boli

zistené pri priznaní oslobodenia, je súd svojím pôvodným rozhodnutím viazaný. /R22/1971/

Krajský súd v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k. -246; rozsudok

Okresného súdu v Banskej Bystrici potvrdil.

V časti týkajúcej sa odňatého oslobodenia od súdneho poplatku sa vo svojom

odôvodnenie opätovne pridržal ustanovenia § 138 ods. 1 a ods. 5 , keď uviedol, že zákon

nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, ale je nepochybné, že musí ísť 'o

pomery majetkové, ktoré majú základ v okolnostiach nie dočasnej, či prechodnej povahy,

teda poplatník celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo jej splnenie

nemožno spravodlivo od účastníka požadovať. Každý občan ma SR garantované

právo ha súdnu a inú právnu ochranu. Je potom jeho slobodným rozhodnutím, či

garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu využije. Ak áno, je prirodzené, že. s

uplatnením práva sú spojené náklady súvisiace so zaplatením súdneho poplatku, v súdenej

veci z návrhu na začatie konania a za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov. Pri hodnotení majetkových pomerov súd nemôže vychádzať len z výšky, príjmu.

žalobkyne a množstva disponibilných finančných prostriedkov, ale musí prihliadnuť na

celkové pomery účastníka konania...

Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom oboch súdov, ktorí ,čo sa týka oslobodenia

od súdneho poplatku, zastávajú právny názor, že toto oslobodenie nie je dôvodné, nakoľko

sťažovateľka nadobudla do svojho výlučného vlastníctva byt v značnej hodnote a teda sa u

nej zmenili okolnosti rozhodujúce pre oslobodenie od súdneho poplatku.

Sťažovateľka má za to, že k zmene okolností v zmysle ustanovenia

nedošlo. Je síce pravdou, že sťažovateľka nadobudla do svojho výlučného vlastníctva byt v

ktorom aj predtým bývala a o ktorý sa starala a to aj spolu s bytovým: zariadením, ale

získanie tohto majetku nie je možné posudzovať ako zmenu pomerov, ktorú má na mysli

zákon. Na podporu našich tvrdení poukazujeme opätovne aj na rozhodnutie ...

Sťažovateľka poukazuje na to, že jej nepriaznivú ekonomickú situáciu nemožno

hodnotiť ako prechodný alebo dočasný jav. Jej ekonomická situácia je bez akejkoľvek.,

finančnej zmeny a vzhľadom na nutnú dlhodobú starostlivosť o chorú dcéru nie je

predpoklad ani jej možnej výraznej zmeny. Práve ekonomická, ale zároveň aj rodinná

situácia sťažovateľky, ako aj zdravotná situácia jej dcéry, je typickým príkladom, keď', by

bolo absolútne nespravodlivé žiadať od nej zaplatenie súdneho poplatku pre ňu v nemalej

výške. Sťažovateľka má mesačný príjem celkom 310,02 €, jej výdaje za mesiac predstavujú

sumu 450 €. Bez pomoci svojich rodičov by nebola schopná sama uživiť svoju rodinu. Z jej

príjmov jej neostáva na splácanie záväzkov žiadna čiastka a túto si bude musieť len

dlhodobo požičať. Preto aj čiastka 1 466,50 €, ktorá spolu predstavuje, požadovaný súdny

poplatok, je pre ňu veľmi vysoká.».

V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

rozhodol po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„1. rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 10. 2011, č. k.

-213. a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2012, č,

k. -246, bolo porušené jej základné právo zakotvené v čl. 11 ods. 1/

úst. v platnom znení, rovnako jej základné právo zakotvené v

ods. 1 SR... a základné právo zakotvené v ústavného zákona č, 23/1991

Zb. a v / SR...

Zároveň sťažovateľka navrhuje Ústavnému súdu SR, aby rozhodnutie Okresného

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 10. 2011, č. k. -213 a rozhodnutie

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2012, č. k. -246, v časti

odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na

ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania spolu vo výške

108,76 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany ústavného

súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti jej právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti odňatia oslobodenia

od súdnych poplatkov, pričom v sťažnosti uvádza rovnaké argumenty, s ktorými sa už

všeobecné súdy vysporiadali. Súčasne v súvislosti s už raz priznaným úplným oslobodením

od súdnych poplatkov namietala protiústavnosť jeho odňatia (§ 138 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku – ďalej aj „OSP“), a tým zásah do jej základných práv vlastniť majetok

podľa a listiny a na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľky

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 20. októbra 2011 v časti, ktorým jej

odňal oslobodenie od súdnych poplatkov priznané uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 16. apríla 2010

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej

umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 20. októbra 2011 odvolanie, o čom vedela, a riadny opravný

prostriedok aj využila a krajský súd o ňom rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 27. marca 2012. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich základných práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský

súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv rozsudkom okresného súdu

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľky

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2012 v časti, ktorou

potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 20. októbra 2011 o odňatí

oslobodenia od súdnych poplatkov priznaného uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 16. apríla 2010

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 27. marca 2012 (vrátane jemu predchádzajúceho rozhodnutia

okresného súdu sp. zn. z 20. októbra 2011) uvádza, že krajský súd

v odvolacom konaní napadnutým uznesením potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým

vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a ktorým bolo do vlastníctva

sťažovateľky prikázaná (nehnuteľnosť - 3 izbový byt a hnuteľné veci) v celkovej sume

54 061 €. Sťažovateľke tiež bolo týmto rozsudkom uložené zaplatiť odporcovi

na vyrovnanie podielov sumu 7 374,79 €, súdny poplatok v sume 1 400,50 € a odňaté jej

oslobodenie od súdneho poplatku z návrhu v sume 66 €.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým

odňal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. V podstatnej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajský súd vychádzal jednak zo znenia , ale najmä

zo znenia , podľa ktorého priznané oslobodenie súd kedykoľvek

za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia

konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali.

Toto ustanovenie slúži na to, že ak sa zmenia

okolnosti, z ktorých súd pri rozhodnutí o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

vychádzal, môže oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne, pričom dôvodom na odňatie

oslobodenia nie je len zmena v hodnotení pomerov účastníka konania alebo zmena názoru

súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Pokiaľ je teda plne v kompetencii všeobecných súdov zhodnotiť zákonom ustanovené

predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, je z rovnakého hľadiska

nutné, aby všeobecné súdy mohli až do právoplatného skončenia konania pri zistení nových

okolností, resp. ich zmeny, rozhodnúť o odňatí takéhoto oslobodenia aj so spätnou

účinnosťou. Je teda zrejmé, že zákonodarcom zvolené riešenie možno posúdiť ako

proporcionálne a vyvážené, a ústavný súd preto nenašiel tvrdené dôvody protiústavnosti

rozhodnutia všeobecných súdov opierajúce sa o ustanovenia a a reálnu

možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj a listiny v tomto prípade.

Ústavný súd potom, ako konštatoval nedôvodnosť sťažovateľkiných tvrdení, skúmal

v súvislosti s napadnutým a dohovoru, či súdy neaplikovali

normy jednoduchého práva bez rozumného odôvodnenia či prepojenia s ústavne chráneným

účelom, resp. či právne závery všeobecných súdov neboli v extrémnom nesúlade

so skutkovými zisteniami. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný

súd zistil, že postupoval v konaní v zhode s ustanoveniami procesného kódexu

(), ktoré upravujú priebeh konania, a v jeho rozhodnutí

nemožno badať prejav ľubovôle, pretože na riadne zistený skutkový stav aplikoval

a interpretoval právne normy spôsobom, ktorý má racionálny podklad.

Pokiaľ sa v priebehu konania ukáže, že pomery účastníka konania neodôvodňujú

alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, takéto oslobodenia možno odňať.

Obdobne ako pri dokazovaní v občianskom súdnom konaní, keď všeobecný súd v súlade

s ustanovením sám hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako

aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to, čo v konaní vyšlo najavo, rovnako pri

posudzovaní skutočností svedčiacich pre odňatie priznaného oslobodenia od súdnych

poplatkov postupuje súd v medziach voľnej sudcovskej úvahy. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že záver o zmene majetkových pomerov

oproti stavu, keď bolo o oslobodení od súdnych poplatkov rozhodnuté, bol uskutočnený

na základe novozistených skutočností (získania majetku nehnuteľného i hnuteľného

do výlučného vlastníctva sťažovateľky na základe rozhodnutí všeobecných súdov

o vyporiadaní BSM). V tejto súvislosti preto neobstojí jej argument, že má stále tie isté

majetkové pomery, ktoré boli zistené pri priznaní oslobodenia, a že súd mal byť svojím

pôvodným rozhodnutím viazaný (R 22/1971).

Ústavný súd konštatuje, že všeobecný (krajský) súd hodnotil majetkové pomery

sťažovateľky dostatočne a objektívne, úvahy súdu sú v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia zrozumiteľne vyložené, a preto nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky

o zásahu do jej základných práv podľa a listiny. Ústavný súd preto považuje

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012