Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 282/2010
PDF · 186.88 KB
No categories available
I. ÚS 282/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., B., zastúpenej
advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu
ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE/39/2010-
46 z 22. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 14 CoE/39/2010-46 z 22. marca 2010 (ďalej len
„uznesenie z 22. marca 2010“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa
15. 06. 2009 súdnej exekútorke JUDr. J. K… sa sťažovateľ domáhal vymoženia sumy
629,87 EUR s príslušenstvom špecifikovaným v uvedenom návrhu na základe exekučného
titulu - rozhodcovský rozsudok RK-623/07-GR zo dňa 21. 09. 2007, právoplatný dňa 18. 10.
2007 a vykonateľný dňa 22. 10. 2007.
Uznesením, sp. zn. 27Er/372/2009-19 zo dňa 03. 11. 2009 Okresný súd Zvolen
zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti
špecifikovanom v rozhodnutí s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je rozporný so
zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút. Exekučný súd uvádza, že
„uvedená výška zmluvnej pokuty je podľa názoru súdu v rozpore so zákonom v zmysle § 45
ods. 1 písm. c ) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní“.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného
titulu, teda zaoberať sa a posudzovať skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho vydal,
posudzovať ich správnosť a tiež poukázal aj na nesprávnosť samotných skutkových
a právnych záverov exekučného súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 14CoE/39/2010-46 zo dňa 22. 03.
2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.
Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo sťažovateľovi doručené dňa
17. 05. 2010.
V lehote určenej podľa ust. § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z… podáva spoločnosť P.
C. S., s. r. o. ako sťažovateľ proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
14CoE/39/2010-46 zo dňa 22. 03. 2010 sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej
republiky pre porušenie článkov 46 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky...
Oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o vydanie
poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, ktorá je vedená na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného v zmysle ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45…
Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím vyplýva, že v tomto prípade došlo k zamietnutiu žiadosti z dôvodov podľa § 45
ods. 1 písm. c) ZoRK…
Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah
preskúmavacej oprávnení exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného
titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi.
Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať
právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie
hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t. j. konanie vo
veci samej) ako také…
Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak
by išlo o plnenie objektívne nemožné…, právom nedovolené... či v rozpore s dobrými
mravmi...
Pre exekučný súd tiež platí viazanosť rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má
len vykonať…
Vzhľadom k tomu nie je dôvodné tvrdenie porušovateľa. že pre zistenie, či plnenie je
možné, dovolené a v súlade s dobrými mravmi musí skúmať aj samotný právny dôvod
plnenia...
Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci…
Proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-623/07-GR povinný nepodal žalobnú
odpoveď v zmysle rozhodcovskej doložky a zákona o rozhodcovskom konaní v platnom
znení, a následne nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle uvedeného
zákona. Uvedené… znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu
povinného v predchádzajúcom konaní argumentmi o práve preskúmavať rozhodcovský
rozsudok v merite veci, ale len zistiť, či ide o spôsobilý exekučný titul… Postup nad rámec
uvedeného je postupom nezákonným a protiústavným...
Rozhodcovský rozsudok, sp. zn. RK-623/07/GR bol vydaný na základe žaloby, ktorou
sa sťažovateľ domáhal zaplatenia zmenkového nároku. Zmenkový právny vzťah je
z hľadiska právneho dôvodu jeho vzniku nezávislý od vzniku vzťahu zo zmluvy. Postup súdu
tak je zaťažený aj nepreskúmateľným a ničím nezdôvodneným postupom, kedy súd namiesto
skutočného právneho dôvodu priznaného plnenia sa zaoberá dôvodom úplne iným a svojím
rozhodnutím nereflektuje vôbec právnu stránku rozhodcovského konania. V rozhodcovskom
konaní nebolo rozhodované o nároku zo zmluvy, ale zo zmenky. Takýmto postupom došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže súd sa (napriek
nedostatku právomoci) ani nezaoberal právnym titulom, na ktorého základe bol exekučný
titul vydaný, ale bezdôvodne úplne iným právnym titulom priznaného plnenia.
Postup súdu je ako taký nepreskúmateľný už len v tom, že porušovateľ v odôvodnení
nespomenul žiadny dôvod pre ktorý preskúmaval zmluvu, a nie zmenku. Zo zmluvy samotnej
sa sťažovateľ nároku nikdy nedomáhal...
odôvodnenie napadnutého uznesenia je absolútne nedostatočné a zakladajúca
porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR…
Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený.
Neústavným výkladom zákona v otázke právomoci exekučného súdu, nezaoberaním sa
skutočným predmetom konania bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný
napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek absencii jeho
námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej odpovede bol
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby námietky podal,
teda ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok by však sťažovateľ mal
aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa nemohol
zaujať ani stanovisko...
Uznesením sp. zn. 14CoE/39/2010-46 zo dňa 22. 03. 2010 Krajský súd v Banskej
Bystrici porušil právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR tým, že
v rozpore s ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy SR preskúmavaním zmluvy
o revolvingovom úvere a nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
zasiahol do právoplatne ukončenej veci. Krajský súd v Banskej Bystrici týmto rozhodnutím
akceptoval porušenie uvedeného zákona už v postupe Okresného súdu Zvolen, sp. zn.
27Er/3 72/2009-19 zo dňa 03. 11. 2009, a rovnako sám sa zaoberal preskúmavaním zmluvy
napriek tomu, že nie je oprávnený na takýto postup a tiež, že právnym dôvodom
vymáhaného plnenia je vlastná zmenka.
Krajský súd v Banskej Bystrici konal tiež v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy
a ustanoveniami zákona o povinnosti náležité svoje rozhodnutie zdôvodniť, ktorá bola
precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva.
Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej svojím postupom sám porušil a tiež akceptoval
porušenie zákonnej úpravy rovnosti účastníkov a s tým spojenej dispozičnej zásady
v neprospech sťažovateľa, čím bolo právo sťažovateľa podľa článku 47 ods. 3 Ústavy
porušené...»
Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala na rozhodnutia ústavného súdu,
Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva a navrhla, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:
„I. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o… podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
14CoE/39/2010-46 zo dňa 22. 03. 2010 porušené.
II. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o… podľa článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
14CoE/39/2010-46 zo dňa 22. 03. 2010 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE/39/2010-46 zo dňa
22. 03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR
vrátane DPH… na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní... rovní.
Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoE/39/2010 a jeho uznesením z 22. marca 2010.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne
posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na
to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,
teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.
Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky
analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval
svojím skorším uznesením (sp. zn. I. ÚS 202/2010), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti
vychádzal z odôvodnenia svojho skoršieho uznesenia, na ktoré zároveň v jeho
podrobnostiach odkazuje.
V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutý postup a uznesenie
krajského súdu z 22. marca 2010 boli svojvoľné a zasahovali do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že
sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery
krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore
s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 22. marca 2010 ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom
znení, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom
znení, § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, a na túto
právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem ako zákon č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom
znení, Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška,
ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, smernice Rady
Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, ako aj obsahu relevantných
dôkazov je napadnuté uznesenie krajského súdu z 22. marca 2010 aj náležite odôvodnené.
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu
za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných
ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so
zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú
neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti
s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani
v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu z 22. marca
2010 a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené
bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie uznesenia krajského súdu
z 22. marca 2010), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010