Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 86/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie

a svojich základných práv podľa a

uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -69 z 30. júla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie (ďalej len „“) a svojich

základných práv podľa a uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -69 z 30. júla 2010 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“ alebo „namietané uznesenie“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená osoba

doručila súdnemu exekútorovi JUDr. P. B. (ďalej len „súdny exekútor“) 26. februára 2008

návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 16 998,03 Sk

s príslušenstvom od fyzickej osoby (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku č. k. UD-249/07-EK z 15. júna 2007, ktorý nadobudol

právoplatnosť 8. augusta 2007 a stal sa vykonateľným 14. augusta 2007 (ďalej aj „exekučný

titul“).

Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Dunajská Streda (ďalej len

„okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným

titulom. Okresný súd uznesením č. k. -39 z 10. júla 2009 zamietol žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu

s odôvodnením, že „dohoda o uznaní dlhu je absolútne neplatná, rozhodcovský rozsudok

z nej vychádzajúci zaväzuje osobu povinnú na plnenie zákonom nedovolané, a preto je

nutné exekúciu zastaviť“.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -69 z 30. júla 2010 tak, že

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené

jej v petite sťažnosti označené základné práva, argumentujúc vlastnou právnou analýzou

predmetnej veci, v ktorej okrem iného poukázala na judikatúru ústavného súdu (m. m.

) a ďalej v sťažnosti uviedla:

„Z uznesenia Krajského súdu v Trnave v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

vyplýva, že v tomto prípade došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodov podľa § 45 ods. 1

písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenia však nedávajú exekučnému súdu, ako sa nesprávne

domnieva aj porušovateľ, oprávnenie preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie

priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré

zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva

a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom nevyplýva len

z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky vyvodiť aj z vymedzenia

oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade

rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na:

a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...

b) posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne

možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi...“

Podľa sťažovateľky teda z o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) ani

v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod,

na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo, a posúdenie

hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie, t. j. konanie

vo veci samej.

Sťažovateľka tvrdí, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť

záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal, a preto exekučný súd nemôže pri výkone

rozhodnutia dospieť k inému záveru, než ako rozhodol príslušný orgán. V nadväznosti na to

vyslovuje názor, „že exekučný súd a následne aj porušovateľ sa zaoberali otázkami,

na ktoré nie sú zo zákona oprávnení, a na základe toho svojím postupom nekonali podľa

relevantných zákonných ustanovení, porušili ust. SR a súčasne právo

sťažovateľ podľa SR. Porušenie SR

nerešpektovaním princípu rei iudicata spočíva v popretí práva domáhať sa ochrany svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde... Porušovateľ tento princíp nerešpektuje a napriek

právoplatnému skončeniu konania postupuje tak, akoby stav právoplatnosti ani nenastal,

t. j. vytvára právnu neistotu ohľadne konkrétneho práva na priznané plnenie.“.

V súvislosti s tvrdením o nedostatku právomoci exekučného súdu zasahovať

do právoplatne skončenej veci v rozhodcovskom konaní poukazuje sťažovateľka

aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, a to na vec vedenú pod sp. zn. C-40/08

Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, ako aj vec vedenú

pod sp. zn. C-168/05 – Mostaza).

Sťažovateľka napokon vytýka krajskému súdu aj to, že sa v odôvodnení napadnutého

uznesenia nevysporiadal s jej argumentmi (najmä namietané prekážky rozhodnutej veci),

pričom podľa nej išlo o právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany.

Z týchto dôvodov považuje sťažovateľka za nesporné, že krajský súd porušil

napadnutým uznesením jej základné právo podľa .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľka uviedla:

„Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek

absencii jeho námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej

odpovede...“ sa dostal postupom krajského súdu do pozície, ako keby námietky podal, teda

ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok by však sťažovateľka mala

právo sa k nim aspoň vyjadriť, kým v tomto prípade vo vzťahu k argumentácii krajského

súdu tak urobiť nemohla.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -69 zo dňa

30. 07. 2010 bol porušený .

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -69 zo dňa

30. 07. 2010 porušené.

III. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Slovenskej

republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -69 zo dňa

30. 07. 2010 porušené.

IV. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -69 zo dňa

30. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

V. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR

vrátane DPH (slovom tristotri eúr tridsať eurocentov...) na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr.

), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie , prípadne kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už

v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti

(hoci aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Predmetom konania je namietané porušenie v petite sťažnosti označených

základných práv uznesením krajského súdu č. k. -69 z 30. júla 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním ().

Základného práva na inú právnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je limitovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle

ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu uvedeného základného práva namietaným

uznesením došlo „tým, že exekučný súd a následne aj porušovateľ sa zaoberali otázkami,

na ktoré nie sú zo zákona oprávnení, a na základe toho svojím postupom nekonali podľa

relevantných zákonných ustanovení...“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne

posúdili a rozhodli o exekučnom titule (rozhodcovskom rozsudku). V nadväznosti na to

sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,

teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky,

či možno považovať namietané uznesenie krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúci

postup z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento odvolaním

sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. -39 z 10. júla 2009

potvrdil ako vecne správne v zmysle (ďalej len

„OSP“), pričom výslovne uviedol:

„Podľa ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predovšetkým sa však žiada uviesť, že odvolací súd nemal dôvod zásadným

spôsobom polemizovať s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou týmto

aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia

(pokiaľ šlo o rozhodnutie o zastavení exekúcie) – čím treba rozumieť najmä závery o tom,

prečo bolo vylúčené, aby sa v exekúcii v prejednávanej veci pokračovalo i ďalej. Práve

pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa

predostretých dôvodov a tiež pre ich podanie pomerne vyčerpávajúcim spôsobom by tak

zásadne (nebyť rovnako dosť podrobne vyargumentovaného nesúhlasu oprávnenej

s takýmito dôvodmi – v odvolaní) postačovalo i konštatovanie správnosti dôvodov

s odvolaním sa na ne.

Vedený všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie podľa a ,

ako vecne správne potvrdil.“

V danom prípade k hlavným námietkam sťažovateľky vyjadreným v jej odvolaní

zaujal podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom

z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými

v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s . Z toho možno vyvodiť, že sa

stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľky vyjadreným v jej odvolaní.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje aj na uznesenie okresného súdu č. k.

-39 z 10. júla 2009, v ktorom okresný súd okrem iného uviedol:

„Preskúmaním obsahu dohody o uznaní dlhu, spisu rozhodcovského súdu a jeho

rozsudku dospel súd k záveru, že dohoda o uznaní dlhu je absolútne neplatná, rozhodcovský

rozsudok z nej vychádzajúci zaväzuje osobu povinnú na plnenie zákonom nedovolané,

a preto je nutné exekúciu zastaviť.

Z obsahu dohody o uznaní dlhu vyplýva, že oprávnený spravoval dohodu o uznaní

dlhu spôsobom, z ktorého nie je možné na prvý pohľad zistiť, že nejde len o uznanie dlhu

ale, že ide aj o nové dojednania o sankciách a zmluvných pokutách. To je možné zistiť len

podrobný, ale veľmi ťažkým (pre bežného občana akým osoba povinná nesporene je)

čítaním zmluvných dojednaní, ktoré sú na strane druhej dohody o uznaní dlhu. Na dohode

sa vôbec neuvádza, že nejde len o uznanie dlhu ale, že ide aj o nové dojednania ale už nie

vychádzajúce z postúpenej pohľadávky. Takýmto zavádzajúcim spôsobom potom ide o úkon

dostatočne neurčitý, nezrozumiteľný a nepresný. Okrem toho sa týmto úkonom zastiera

úkon iný, obsiahnutý len v zmluvných ustanoveniach, že si účastníci dohodli nové

podmienky na úhradu postúpenej pohľadávky v časti sankcií a tým sa neprimerane zhoršili

podmienky, za ktorých osoba povinná pôvodnú zmluvu o prenájme uzavrela. To má za

následok dôvod absolútnej neplatnosti takejto dohody a jej zmluvných ustanovení. Na dôvod

absolútnej neplatnosti je povinnosť prihliadať zo zákona, bez ohľadu na to, či sa takej

neplatnosti niekto dovolá alebo nie. Okrem toho tu existuje aj druhý dôvod absolútnej

neplatnosti, na ktorý musel súd tiež prihliadnuť. Ako už bolo uvedené vyššie, ide o

postúpenú pohľadávku, pričom pôvodná zmluva bola uzavretá dňa 17. 11. 2000 (karta

Klienta). Ide o zmluvu o prenájme, keďže v osobe povinnej ide o spotrebiteľa, lebo opak z

listín nevyplýva, platí trojročná premlčacia lehota. Akékoľvek iné dojednania o prípadne

dlhšej lehote je absolútne neplatné. Pri uznaní dlhu je potrebné, aby ten kto svoj dlh uznáva

vedel, že uznáva dlh, ktorý je premlčaný. Povinnosť preukázať túto vedomosť dlžníka má

osoba veriteľa. Ten je povinný zabezpečiť si to, aby vedel preukázať, že s osobou dlžníka

uzavrel dohodu o uznaní dlhu s tým, že dlžník vedel, že uznáva niečo, čo už je premlčané a

že to vlastne nemusí ak nechce uhradiť. V danej veci z dohody o uznaní dlhu nevyplýva, že

dlžník o tomto vedel. Preto je nutné vychádzať z toho, že v zmysle ust. 558 Obč. zák. takáto

dohoda nemá žiadny právny dôsledok, teda, že v čase uznania dlh trval. Preto takéto

uznanie nemožno považovať za platný právny úkon. Tieto okolnosti sa v rozhodcovskom

konaní neskúmali. Nevyplýva to z obsahu rozhodcovského spisu.

Rozhodcovský súd podľa ust. § 31 ods. 3/ zák. o rozhodcovskom konaní je povinný

okrem iných použiť aj ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu

spotrebiteľa. Medzi týmito sú tiež zákonné ustanovenia Obč. zák. Rozhodcovský rozsudok,

ktorý je exekučným titulom pritom ukladá povinnej osobe ako odporcovi povinnosť zaplatiť

zákonom nedovolené plnenie. Keďže rozhodcovský rozsudok obsahuje takéto zákonom

nedovolené plnenie, bolo potrebné exekúciu zastaviť, lebo neexistuje platný exekučný titul,

lebo existujúci exekučný titul vychádza z absolútne neplatného právneho úkonu.“

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones Sl proti Cristina

Rodríguez Nogueira (sp. zn. C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti

so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je

oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor

Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo

preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského

rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú

vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora Európskej únie považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

K výhradám sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal s niektorými jej

argumentmi (najmä namietané prekážky rozhodnutej veci), ústavný súd uvádza, že pokiaľ

ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch , možno

poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej povinnosť

odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z (resp. z Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd), možno podľa záverov Európskeho súdu pre

ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z toho vyplýva, že

odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo

návrh za podmienky, ak ide o takú otázku, ktorá sa vo svetle právnych záverov konajúceho

súdu nejaví ako relevantná a nevyhnutná pre rozhodovanie vo veci (m. m.

), a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu (m. m.

, ).

Vzhľadom na záver okresného súdu, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, a to, že

rozhodcovský rozsudok obsahuje zákonom nedovolené plnenie, a preto bolo potrebné

exekúciu zastaviť, keďže neexistuje platný exekučný titul, lebo „existujúci exekučný titul

vychádza z absolútne neplatného právneho úkonu“, poukazuje ústavný súd v neposlednom

rade tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku

sp. zn. z 27. januára 1997 (publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

pod č. R 58/1997) uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,

ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,

ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom

štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu,

ale tiež jemu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu č. k. -39 z 10. júla

2009 konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď sa v plnom

rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaného uznesenia okresného súdu (ktorý

príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval a ktorého úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a ústavne akceptovateľné) a na tieto

vo svojom uznesení odkázal. V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd

neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom

optimálny, ale iba zisťoval, či nie je interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou,

že by vybočovala z postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z .

Vzhľadom na uvedené nemožno urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri

preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou

interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd považuje napokon za potrebné zdôrazniť, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej

perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,

a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa ,

ku ktorému malo dôjsť namietaným uznesením krajského súdu, dospel k záveru, že je

zjavne neopodstatnená, a preto ju z toho dôvodu v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa .

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu

v súvislosti s označeným , nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako

arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená

podľa a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol.

Rovnako tak nemohlo dôjsť podľa názoru ústavného súdu namietaným uznesením

krajského súdu k porušeniu princípu legality vyplývajúceho z , pričom

v danom prípade zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu

tohto ústavného princípu v spojení s namietaným porušením jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie namietaného uznesenia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011