Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 86/2011
PDF · 300.21 KB
No categories available
IV. ÚS 86/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 CoE/128/2009-69 z 30. júla 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 CoE/128/2009-69 z 30. júla 2010 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“ alebo „namietané uznesenie“).
Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená osoba
doručila súdnemu exekútorovi JUDr. P. B. (ďalej len „súdny exekútor“) 26. februára 2008
návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 16 998,03 Sk
s príslušenstvom od fyzickej osoby (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku č. k. UD-249/07-EK z 15. júna 2007, ktorý nadobudol
právoplatnosť 8. augusta 2007 a stal sa vykonateľným 14. augusta 2007 (ďalej aj „exekučný
titul“).
Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Dunajská Streda (ďalej len
„okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom. Okresný súd uznesením č. k. 8 Er/226/2008-39 z 10. júla 2009 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu
s odôvodnením, že „dohoda o uznaní dlhu je absolútne neplatná, rozhodcovský rozsudok
z nej vychádzajúci zaväzuje osobu povinnú na plnenie zákonom nedovolané, a preto je
nutné exekúciu zastaviť“.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 23 CoE/128/2009-69 z 30. júla 2010 tak, že
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené
jej v petite sťažnosti označené základné práva, argumentujúc vlastnou právnou analýzou
predmetnej veci, v ktorej okrem iného poukázala na judikatúru ústavného súdu (m. m.
I. ÚS 26/94) a ďalej v sťažnosti uviedla:
„Z uznesenia Krajského súdu v Trnave v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
vyplýva, že v tomto prípade došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodov podľa § 45 ods. 1
písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenia však nedávajú exekučnému súdu, ako sa nesprávne
domnieva aj porušovateľ, oprávnenie preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie
priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré
zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva
a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom nevyplýva len
z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky vyvodiť aj z vymedzenia
oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade
rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na:
a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...
b) posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne
možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi...“
Podľa sťažovateľky teda z § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) ani
v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod,
na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo, a posúdenie
hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie, t. j. konanie
vo veci samej.
Sťažovateľka tvrdí, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť
záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal, a preto exekučný súd nemôže pri výkone
rozhodnutia dospieť k inému záveru, než ako rozhodol príslušný orgán. V nadväznosti na to
vyslovuje názor, „že exekučný súd a následne aj porušovateľ sa zaoberali otázkami,
na ktoré nie sú zo zákona oprávnení, a na základe toho svojím postupom nekonali podľa
relevantných zákonných ustanovení, porušili ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a súčasne právo
sťažovateľ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
nerešpektovaním princípu rei iudicata spočíva v popretí práva domáhať sa ochrany svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde... Porušovateľ tento princíp nerešpektuje a napriek
právoplatnému skončeniu konania postupuje tak, akoby stav právoplatnosti ani nenastal,
t. j. vytvára právnu neistotu ohľadne konkrétneho práva na priznané plnenie.“.
V súvislosti s tvrdením o nedostatku právomoci exekučného súdu zasahovať
do právoplatne skončenej veci v rozhodcovskom konaní poukazuje sťažovateľka
aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, a to na vec vedenú pod sp. zn. C-40/08
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, ako aj vec vedenú
pod sp. zn. C-168/05 – Mostaza).
Sťažovateľka napokon vytýka krajskému súdu aj to, že sa v odôvodnení napadnutého
uznesenia nevysporiadal s jej argumentmi (najmä namietané prekážky rozhodnutej veci),
pričom podľa nej išlo o právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany.
Z týchto dôvodov považuje sťažovateľka za nesporné, že krajský súd porušil
napadnutým uznesením jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka uviedla:
„Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek
absencii jeho námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej
odpovede...“ sa dostal postupom krajského súdu do pozície, ako keby námietky podal, teda
ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok by však sťažovateľka mala
právo sa k nim aspoň vyjadriť, kým v tomto prípade vo vzťahu k argumentácii krajského
súdu tak urobiť nemohla.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 CoE/128/2009-69 zo dňa
30. 07. 2010 bol porušený článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 CoE/128/2009-69 zo dňa
30. 07. 2010 porušené.
III. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 CoE/128/2009-69 zo dňa
30. 07. 2010 porušené.
IV. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 23 CoE/128/2009-69 zo dňa
30. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
V. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR
vrátane DPH (slovom tristotri eúr tridsať eurocentov...) na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už
v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti
(hoci aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.
Predmetom konania je namietané porušenie v petite sťažnosti označených
základných práv uznesením krajského súdu č. k. 23 CoE/128/2009-69 z 30. júla 2010.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).
Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je limitovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle
ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu uvedeného základného práva namietaným
uznesením došlo „tým, že exekučný súd a následne aj porušovateľ sa zaoberali otázkami,
na ktoré nie sú zo zákona oprávnení, a na základe toho svojím postupom nekonali podľa
relevantných zákonných ustanovení...“.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne
posúdili a rozhodli o exekučnom titule (rozhodcovskom rozsudku). V nadväznosti na to
sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,
teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky,
či možno považovať namietané uznesenie krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúci
postup z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento odvolaním
sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er/226/2008-39 z 10. júla 2009
potvrdil ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), pričom výslovne uviedol:
„Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Predovšetkým sa však žiada uviesť, že odvolací súd nemal dôvod zásadným
spôsobom polemizovať s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou týmto
aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia
(pokiaľ šlo o rozhodnutie o zastavení exekúcie) – čím treba rozumieť najmä závery o tom,
prečo bolo vylúčené, aby sa v exekúcii v prejednávanej veci pokračovalo i ďalej. Práve
pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa
predostretých dôvodov a tiež pre ich podanie pomerne vyčerpávajúcim spôsobom by tak
zásadne (nebyť rovnako dosť podrobne vyargumentovaného nesúhlasu oprávnenej
s takýmito dôvodmi – v odvolaní) postačovalo i konštatovanie správnosti dôvodov
s odvolaním sa na ne.
Vedený všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
ako vecne správne potvrdil.“
V danom prípade k hlavným námietkam sťažovateľky vyjadreným v jej odvolaní
zaujal podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom
z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými
v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Z toho možno vyvodiť, že sa
stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľky vyjadreným v jej odvolaní.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje aj na uznesenie okresného súdu č. k.
8 Er/226/2008-39 z 10. júla 2009, v ktorom okresný súd okrem iného uviedol:
„Preskúmaním obsahu dohody o uznaní dlhu, spisu rozhodcovského súdu a jeho
rozsudku dospel súd k záveru, že dohoda o uznaní dlhu je absolútne neplatná, rozhodcovský
rozsudok z nej vychádzajúci zaväzuje osobu povinnú na plnenie zákonom nedovolané,
a preto je nutné exekúciu zastaviť.
Z obsahu dohody o uznaní dlhu vyplýva, že oprávnený spravoval dohodu o uznaní
dlhu spôsobom, z ktorého nie je možné na prvý pohľad zistiť, že nejde len o uznanie dlhu
ale, že ide aj o nové dojednania o sankciách a zmluvných pokutách. To je možné zistiť len
podrobný, ale veľmi ťažkým (pre bežného občana akým osoba povinná nesporene je)
čítaním zmluvných dojednaní, ktoré sú na strane druhej dohody o uznaní dlhu. Na dohode
sa vôbec neuvádza, že nejde len o uznanie dlhu ale, že ide aj o nové dojednania ale už nie
vychádzajúce z postúpenej pohľadávky. Takýmto zavádzajúcim spôsobom potom ide o úkon
dostatočne neurčitý, nezrozumiteľný a nepresný. Okrem toho sa týmto úkonom zastiera
úkon iný, obsiahnutý len v zmluvných ustanoveniach, že si účastníci dohodli nové
podmienky na úhradu postúpenej pohľadávky v časti sankcií a tým sa neprimerane zhoršili
podmienky, za ktorých osoba povinná pôvodnú zmluvu o prenájme uzavrela. To má za
následok dôvod absolútnej neplatnosti takejto dohody a jej zmluvných ustanovení. Na dôvod
absolútnej neplatnosti je povinnosť prihliadať zo zákona, bez ohľadu na to, či sa takej
neplatnosti niekto dovolá alebo nie. Okrem toho tu existuje aj druhý dôvod absolútnej
neplatnosti, na ktorý musel súd tiež prihliadnuť. Ako už bolo uvedené vyššie, ide o
postúpenú pohľadávku, pričom pôvodná zmluva bola uzavretá dňa 17. 11. 2000 (karta
Klienta). Ide o zmluvu o prenájme, keďže v osobe povinnej ide o spotrebiteľa, lebo opak z
listín nevyplýva, platí trojročná premlčacia lehota. Akékoľvek iné dojednania o prípadne
dlhšej lehote je absolútne neplatné. Pri uznaní dlhu je potrebné, aby ten kto svoj dlh uznáva
vedel, že uznáva dlh, ktorý je premlčaný. Povinnosť preukázať túto vedomosť dlžníka má
osoba veriteľa. Ten je povinný zabezpečiť si to, aby vedel preukázať, že s osobou dlžníka
uzavrel dohodu o uznaní dlhu s tým, že dlžník vedel, že uznáva niečo, čo už je premlčané a
že to vlastne nemusí ak nechce uhradiť. V danej veci z dohody o uznaní dlhu nevyplýva, že
dlžník o tomto vedel. Preto je nutné vychádzať z toho, že v zmysle ust. 558 Obč. zák. takáto
dohoda nemá žiadny právny dôsledok, teda, že v čase uznania dlh trval. Preto takéto
uznanie nemožno považovať za platný právny úkon. Tieto okolnosti sa v rozhodcovskom
konaní neskúmali. Nevyplýva to z obsahu rozhodcovského spisu.
Rozhodcovský súd podľa ust. § 31 ods. 3/ zák. o rozhodcovskom konaní je povinný
okrem iných použiť aj ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa. Medzi týmito sú tiež zákonné ustanovenia Obč. zák. Rozhodcovský rozsudok,
ktorý je exekučným titulom pritom ukladá povinnej osobe ako odporcovi povinnosť zaplatiť
zákonom nedovolené plnenie. Keďže rozhodcovský rozsudok obsahuje takéto zákonom
nedovolené plnenie, bolo potrebné exekúciu zastaviť, lebo neexistuje platný exekučný titul,
lebo existujúci exekučný titul vychádza z absolútne neplatného právneho úkonu.“
Ako už bolo uvedené, sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones Sl proti Cristina
Rodríguez Nogueira (sp. zn. C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je
oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor
Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo
preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora Európskej únie považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
K výhradám sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal s niektorými jej
argumentmi (najmä namietané prekážky rozhodnutej veci), ústavný súd uvádza, že pokiaľ
ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1 ústavy, možno
poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej povinnosť
odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd), možno podľa záverov Európskeho súdu pre
ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci
Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z toho vyplýva, že
odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo
návrh za podmienky, ak ide o takú otázku, ktorá sa vo svetle právnych záverov konajúceho
súdu nejaví ako relevantná a nevyhnutná pre rozhodovanie vo veci (m. m.
IV. ÚS 402/2010), a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu (m. m.
Vzhľadom na záver okresného súdu, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, a to, že
rozhodcovský rozsudok obsahuje zákonom nedovolené plnenie, a preto bolo potrebné
exekúciu zastaviť, keďže neexistuje platný exekučný titul, lebo „existujúci exekučný titul
vychádza z absolútne neplatného právneho úkonu“, poukazuje ústavný súd v neposlednom
rade tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 (publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
pod č. R 58/1997) uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu,
ale tiež jemu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu č. k. 8 Er/226/2008-39 z 10. júla
2009 konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď sa v plnom
rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaného uznesenia okresného súdu (ktorý
príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval a ktorého úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a ústavne akceptovateľné) a na tieto
vo svojom uznesení odkázal. V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd
neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom
optimálny, ale iba zisťoval, či nie je interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou,
že by vybočovala z postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené nemožno urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri
preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou
interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd
nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd považuje napokon za potrebné zdôrazniť, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej
perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych
požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,
a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ku ktorému malo dôjsť namietaným uznesením krajského súdu, dospel k záveru, že je
zjavne neopodstatnená, a preto ju z toho dôvodu v tejto časti pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu
v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako
arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol.
Rovnako tak nemohlo dôjsť podľa názoru ústavného súdu namietaným uznesením
krajského súdu k porušeniu princípu legality vyplývajúceho z čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom
v danom prípade zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu
tohto ústavného princípu v spojení s namietaným porušením jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie namietaného uznesenia),
keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011