Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 402/2010
PDF · 202.27 KB
No categories available
IV. ÚS 402/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., nar. ..., K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl.
47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm.
c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 190/2010 a jeho uznesením
z 18. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010
doručená sťažnosť J. Š., nar. ..., K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 1, čl. 6
ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 190/2010 a jeho uznesením z 18.
augusta 2010.
Zo sťažnosti a z rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
a najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou v rámci správneho súdnictva
krajskému súdu domáhal zrušenia rozhodnutia vedúceho oddelenia výkonu trestu Ústavu na
výkon trestu odňatia slobody D. (ďalej len „ústav“) č. ... z 1. júla 2009. Napadnutým
rozhodnutím vedúci oddelenia výkonu trestu ústavu zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
rozhodnutiu pedagóga ústavu č. ... z 24. júna 2009 a súčasne toto prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. Pedagóg ústavu rozhodnutím z 24. júna 2009 uložil sťažovateľovi trest za
disciplinárne previnenie, ktorého sa dopustil 23. júna 2009 neuposlúchnutím príkazu
príslušníka zboru a zamestnanca ústavu.
Sťažovateľ v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13 S 69/2009 opakovane
požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Opakovanú žiadosť odôvodnil rovnakými skutočnosťami ako svoju prvú žiadosť, teda tým,
že je nemajetný, nemá žiaden príjem, a ak by ho aj mal, podliehal by exekúcii. Poukázal na
to, že od roku 2005 bol vo väzbe, neskôr vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý skončí
v apríli 2013.
Krajský súd uznesením č. k. 13 S 69/2009-53 z 3. februára 2010 sťažovateľovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol
uznesením sp. zn. 8 Sžo 190/2010 z 18. augusta 2010 tak, že uznesenie krajského súdu
č. k. 13 S 69/2009-53 z 3. februára 2010 potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím porušil
označené články ústavy a dohovoru. Domnieva sa, že najvyšší súd porušil jeho právo na
riadne odôvodnené rozhodnutie tým, že sa nevyrovnal s jeho argumentáciou, predovšetkým
s jeho poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva „Polejowski proti
Poľsku, sťažnosť č. 38399/03, rozsudok zo 4. marca 2008“ a na rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Sžo 17/2009 z 10. decembra 2009, ktoré súviselo s jeho oslobodením od
súdnych poplatkov. Najvyššiemu súdu vytkol, že odôvodnenie jeho rozhodnutia je
nepresvedčivé. Namietol, že senáty najvyššieho súdu v skutkovo podobných veciach
rozhodujú odlišne, hoci v každom prípade deklarujú vecnú správnosť a zákonnosť svojho
rozhodnutia.
Uviedol, že „nedošlo k splneniu si záväzku podľa čl. 1 dohovoru, nedošlo
k vytvoreniu rovnoprávneho postavenia účastníka konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
v spore proti štátu.
Osobitne vyvstáva otázka, či v samotnom konaní o (ne)priznaní oslobodenia od
súdnych poplatkov a (ne)ustanovení právneho zástupcu nemá právo účastník konania byť už
tu zastúpený právnikom a brániť sa kvalifikovaným zástupcom, alebo či aj pre takéto
konanie neplatí povinnosť byť zastúpený právnym zástupcom podľa § 250a OSP.
Keďže všeobecné súdy... si nesplnili zákonnú povinnosť poučiť žiadateľa resp.
navrhovateľa o procesných právach a povinnostiach a znemožnili mu brániť sa
prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu (advokáta) v rámci riadneho odvolacieho
konania, (možno) došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, práva
na právnu pomoc a prístup k nej podľa čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 ústavy.
Porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu odsúdenia (iného postavenia) v spojení
s ostatnými namietanými právami vidím v tom, že všeobecné súdy nepriznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov a neustanovenie právneho zástupcu založili výlučne na základe, že
som z vlastného zavinenia vo VTOS (hoci si vykonávam nezákonný rozsudok), avšak vôbec
súdy neskúmali, prečo som bez príjmov a pracovného zaradenia. TOS som si síce zavinil,
ale pracovné zaradenie a príjmy z toho plynúce v zmysle súčasnej legislatívy o VTOS
nemám možnosť ovplyvniť. Navyše počas VTOS som nikdy prácu neodmietol. Argumenty
všeobecných súdov nepovažujem za správne a spravodlivé, lebo sú zjavne účelové,
využívajúce zlú finančnú a sociálnu situáciu v neprospech sťažovateľa a v prospech štátu
ochraňujúc tým tak rozpočet súdov (štátu)...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
«Najvyšší súd SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 190/2010 porušil
(tak samostatne ako aj v organickom spojení) sťažovateľove právo na rovnosť účastníka
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy,
právo na prístup k súdnej ochrane, právo na súdnu ochranu, právo na riadne odôvodnené
rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy, ako aj právo na prístup k súdu, právo na
spravodlivý súdny proces, právo na rovnosť zbraní a kontradiktórne konanie, právo na
riadne odôvodnené rozhodnutie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na bezplatnú pomoc obhajcu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie z dôvodu
iného postavenia z dôvodu odsúdenia podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd („dohovor“) a záväzok dodržiavať ľudské práva podľa čl. 1 cit.
dohovoru.
Najvyššiemu súdu SR sa zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie označených práv.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 6 Sžo 190/2010 zo dňa
18. augusta 2010 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.»
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal „dočasne odložiť“ vykonateľnosť uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 190/2010 z 18. augusta 2010 a prikázať krajskému súdu
„dočasne sa zdržať konania a vydania rozhodnutia o zastavení konania“ v konaní sp. zn.
13 S 69/2009 „až do doby rozhodnutia vo veci samej“ s tým, aby sa predišlo situácii, že
ústavný súd prijme sťažnosť na ďalšie konanie a všeobecný súd konanie zastaví.
Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu
alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je
v právomoci opravných všeobecných súdov.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutých rozhodnutí, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli
so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru (aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá
vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,
ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napádané uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sžo 190/2010 z 18. augusta 2010, ktorým najvyšší súd potvrdil uznesenie
krajského súdu o nepriznaní oslobodenia sťažovateľovi od súdnych poplatkov a ktorým
krajský súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov, je arbitrárne
a neodôvodnené, čím malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu označených článkov ústavy
a dohovoru.
Podľa § 30 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, u ktorého sú
predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo
poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo
advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu
jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.
Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na návrh môže súd priznať
účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka
odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie
práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú
účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Sťažovateľ požiadal krajský súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie
právneho zástupcu z radov advokátov. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že je nemajetný, nemá
príjem a vo výkone trestu odňatia slobody nepracuje.
Krajský súd uznesením č. k. 13 S 69/2009-53 z 3. februára 2010 žiadosti sťažovateľa
nevyhovel argumentujúc tým, že „súd môže priznať oslobodenie od súdnych poplatkov za
splnenia zákonom stanovených podmienok (§ 138 ods. 1 O. s. p.), teda nejde o povinnosť
tak, ako tvrdil žalobca v žiadosti. Preto nebolo možné prihliadnuť len na žalobcom
uvádzané skutočnosti, že je bez pracovného zaradenia a bez príjmu bez toho, aby nebol
braný zreteľ aj na okolnosti, v dôsledku ktorých je bez pracovného zaradenia a bez príjmu.
Z rozsudku Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. februára 2009 sp. zn. 34 T/58/2008
jednoznačne vyplýva, že žalobca na základe vlastného zavineného konania je bez príjmu
a bez pracovného zaradenia, pre ktoré žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov
a ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Súd ani pri posudzovaní opakovanej žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov neprihliadol na žalobcom uvedené dôvody a jeho
osobné, majetkové a zárobkové pomery nepovažoval za rozhodujúce pre priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov.
Žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto nie sú splnené
ani zákonné podmienky na ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 OSP.“.
Proti tomto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že krajský súd
mu svojím postupom odňal právo konať pred súdom s tým, že jeho uznesenie je vecne
nesprávne, nezákonné a protiústavné. Namietal, že záver krajského súdu o tom, že na
základe vlastného zavinenia je bez práce a príjmu, je irelevantný.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžo/190/2010 z 18. augusta 2010 odvolaniu
sťažovateľa nevyhovel a potvrdil rozhodnutie krajského súdu. V odôvodnení svojho
uznesenia uviedol, že „z predloženého spisového materiálu zistil, že žalobca písomným
podaním doručeným krajskému súdu dňa 19. 1. 2010 opakovane požiadal o oslobodenie od
súdnych poplatkov v celom rozsahu a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Prvej
žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdneho poplatku a o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov nebolo vyhovené uznesením krajského súdu zo dňa 14. 9. 2009,
č. k. 13 S 69/2009-24, potvrdeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 25. 11. 2009, sp. zn. 8 Sžo 471/2009, voči ktorému podal žalobca ústavnú sťažnosť,
ktorá však bola uznesením Ústavného súdu SR č. II. ÚS 73/2010-11 zo 16. 2. 2010
odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť. Žalobca rovnako ako vo svojej prvej žiadosti
uviedol, že je absolútne nemajetný, bez príjmov, bez práce a pracovného zaradenia, navyše
vo výkone trestu odňatia slobody vo ÚVTOS.
O oslobodenie od súdneho poplatku musí účastník v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia požiadať. Je pritom povinnosťou účastníka vierohodným spôsobom preukázať
súdu svoje pomery, ktoré sú rozhodné pre posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti. Podmienky
oslobodenia je potrebné skúmať v každom konaní samostatne, preto neobstojí poukazovanie
žalobcu na iné rozhodnutia súdov. V súvislosti so skúmaním splnenia zákonných podmienok
berie súd na zreteľ nielen majetkové, zárobkové, a osobné pomery žiadateľa, ale i na jeho
celkové pomery, ako i charakter sporu a výšku súdneho poplatku. Pri posudzovaní pomerov
účastníka súd neskúma iba jeho zárobkové a majetkové pomery ale aj jeho osobné pomery.
Nedostatočné majetkové pomery a žiadny príjem môže síce žiadateľ subjektívne vnímať ako
krajné a ťaživé, ale ešte nemusia predstavovať dôvod, pre ktorý by boli naplnené podmienky
v zmysle ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p.
V danej veci sa najvyšší súd plne stotožňuje s odôvodnením, uvedeným v napadnutom
rozhodnutí, najmä s tým, že nebolo možné prihliadnuť len na žalobcom uvádzané
skutočnosti, že je bez pracovného zaradenia a bez príjmu bez toho, aby nebol braný zreteľ
aj na okolnosti, v dôsledku ktorých je bez pracovného zaradenia a bez príjmu. Taktiež
odvolací súd podotýka, že žalobca v opätovnej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov
a ustanovenie zástupcu ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a ani nepreukázal
zásadnú zmenu jeho pomerov, ktorá by mohla mať vplyv na zmenu rozhodnutia.
Tým, že krajský súd nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku
a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov, pretože nespĺňal všetky zákonné podmienky,
neodňal mu možnosť konať pred súdom.“
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Sžo/190/2010 z 18. augusta 2010
poukázal na dôvody, pre ktoré krajský súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych
poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov. Opakovane zohľadnil zákonné
kritériá podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku relevantné pri rozhodovaní
o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré spočívali predovšetkým
v skúmaní osobných a zárobkových pomerov sťažovateľa. Na základe týchto skutočností
dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov a tiež na ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 Občianskeho
súdneho poriadku. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom
najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. Najvyšší súd pri vyslovení svojho právneho názoru interpretoval
relevantné právne predpisy ústavne konformným spôsobom, čím je vylúčená arbitrárnosť
alebo zjavná neodôvodnenosť predmetného uznesenia. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takéto nedostatky
nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na jeho meritórne preskúmanie.
Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým
najvyšší súd dospel. Závery najvyššieho súdu a jeho rozhodnutie nemožno z ústavného
hľadiska považovať za neudržateľné a neospravedlniteľné.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c), čl. 14
a čl. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ označil mimo základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd
uvádza, že napriek formulácii v petite sťažnosti „... porušil (tak samostatne ako aj
v organickom spojení) sťažovateľove právo...“ vychádzajúc z obsahu sťažnosti je zrejmé, že
ich porušenie sťažovateľ zakladá výlučne na ním tvrdenej arbitrárnosti záverov namietaného
rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúcich sa odôvodnenia nepriznania oslobodenia
od súdnych poplatkov a neustanovenia zástupcu z radov advokátov, t. j. v súvislosti
s tvrdeným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd dospel k záveru, že medzi označeným postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 6
ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c), čl. 1 a čl. 14 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv a článkov po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010