Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 402/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., nar. ..., K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl.

47 ods. 2 a 3 a práv podľa , , písm.

c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010

doručená sťažnosť J. Š., nar. ..., K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a 3 (ďalej len „“) a práv podľa ,

ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18.

augusta 2010.

Zo sťažnosti a z rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

a najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou v rámci správneho súdnictva

krajskému súdu domáhal zrušenia rozhodnutia vedúceho oddelenia výkonu trestu Ústavu na

výkon trestu odňatia slobody D. (ďalej len „ústav“) č. ... z 1. júla 2009. Napadnutým

rozhodnutím vedúci oddelenia výkonu trestu ústavu zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

rozhodnutiu pedagóga ústavu č. ... z 24. júna 2009 a súčasne toto prvostupňové rozhodnutie

potvrdil. Pedagóg ústavu rozhodnutím z 24. júna 2009 uložil sťažovateľovi trest za

disciplinárne previnenie, ktorého sa dopustil 23. júna 2009 neuposlúchnutím príkazu

príslušníka zboru a zamestnanca ústavu.

Sťažovateľ v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. opakovane

požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Opakovanú žiadosť odôvodnil rovnakými skutočnosťami ako svoju prvú žiadosť, teda tým,

že je nemajetný, nemá žiaden príjem, a ak by ho aj mal, podliehal by exekúcii. Poukázal na

to, že od roku 2005 bol vo väzbe, neskôr vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý skončí

v apríli 2013.

Krajský súd uznesením č. k. -53 z 3. februára 2010 sťažovateľovi

nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 18. augusta 2010 tak, že uznesenie krajského súdu

č. k. -53 z 3. februára 2010 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím porušil

označené články a dohovoru. Domnieva sa, že najvyšší súd porušil jeho právo na

riadne odôvodnené rozhodnutie tým, že sa nevyrovnal s jeho argumentáciou, predovšetkým

s jeho poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva „Polejowski proti

Poľsku, sťažnosť č. 38399/03, rozsudok zo 4. marca 2008“ a na rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 10. decembra 2009, ktoré súviselo s jeho oslobodením od

súdnych poplatkov. Najvyššiemu súdu vytkol, že odôvodnenie jeho rozhodnutia je

nepresvedčivé. Namietol, že senáty najvyššieho súdu v skutkovo podobných veciach

rozhodujú odlišne, hoci v každom prípade deklarujú vecnú správnosť a zákonnosť svojho

rozhodnutia.

Uviedol, že „nedošlo k splneniu si záväzku podľa čl. 1 dohovoru, nedošlo

k vytvoreniu rovnoprávneho postavenia účastníka konania podľa

v spore proti štátu.

Osobitne vyvstáva otázka, či v samotnom konaní o (ne)priznaní oslobodenia od

súdnych poplatkov a (ne)ustanovení právneho zástupcu nemá právo účastník konania byť už

tu zastúpený právnikom a brániť sa kvalifikovaným zástupcom, alebo či aj pre takéto

konanie neplatí povinnosť byť zastúpený právnym zástupcom podľa .

Keďže všeobecné súdy... si nesplnili zákonnú povinnosť poučiť žiadateľa resp.

navrhovateľa o procesných právach a povinnostiach a znemožnili mu brániť sa

prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu (advokáta) v rámci riadneho odvolacieho

konania, (možno) došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, práva

na právnu pomoc a prístup k nej podľa , 2, , 3 .

Porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu odsúdenia (iného postavenia) v spojení

s ostatnými namietanými právami vidím v tom, že všeobecné súdy nepriznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov a neustanovenie právneho zástupcu založili výlučne na základe, že

som z vlastného zavinenia vo VTOS (hoci si vykonávam nezákonný rozsudok), avšak vôbec

súdy neskúmali, prečo som bez príjmov a pracovného zaradenia. TOS som si síce zavinil,

ale pracovné zaradenie a príjmy z toho plynúce v zmysle súčasnej legislatívy o VTOS

nemám možnosť ovplyvniť. Navyše počas VTOS som nikdy prácu neodmietol. Argumenty

všeobecných súdov nepovažujem za správne a spravodlivé, lebo sú zjavne účelové,

využívajúce zlú finančnú a sociálnu situáciu v neprospech sťažovateľa a v prospech štátu

ochraňujúc tým tak rozpočet súdov (štátu)...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Najvyšší súd SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

(tak samostatne ako aj v organickom spojení) sťažovateľove právo na rovnosť účastníka

konania podľa , právo na právnu pomoc podľa ,

právo na prístup k súdnej ochrane, právo na súdnu ochranu, právo na riadne odôvodnené

rozhodnutie podľa , 2 , ako aj právo na prístup k súdu, právo na

spravodlivý súdny proces, právo na rovnosť zbraní a kontradiktórne konanie, právo na

riadne odôvodnené rozhodnutie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na bezplatnú pomoc obhajcu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie z dôvodu

iného postavenia z dôvodu odsúdenia podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd („dohovor“) a záväzok dodržiavať ľudské práva podľa čl. 1 cit.

dohovoru.

Najvyššiemu súdu SR sa zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie označených práv.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. zo dňa

18. augusta 2010 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.»

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal „dočasne odložiť“ vykonateľnosť uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. augusta 2010 a prikázať krajskému súdu

„dočasne sa zdržať konania a vydania rozhodnutia o zastavení konania“ v konaní sp. zn.

„až do doby rozhodnutia vo veci samej“ s tým, aby sa predišlo situácii, že

ústavný súd prijme sťažnosť na ďalšie konanie a všeobecný súd konanie zastaví.

Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu

alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , ). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je

v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutých rozhodnutí, s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli

so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru (aj ), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napádané uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. augusta 2010, ktorým najvyšší súd potvrdil uznesenie

krajského súdu o nepriznaní oslobodenia sťažovateľovi od súdnych poplatkov a ktorým

krajský súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov, je arbitrárne

a neodôvodnené, čím malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu označených článkov

a dohovoru.

Podľa účastníkovi, u ktorého sú

predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo

poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo

advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu

jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa na návrh môže súd priznať

účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka

odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie

práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú

účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Sťažovateľ požiadal krajský súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie

právneho zástupcu z radov advokátov. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že je nemajetný, nemá

príjem a vo výkone trestu odňatia slobody nepracuje.

Krajský súd uznesením č. k. -53 z 3. februára 2010 žiadosti sťažovateľa

nevyhovel argumentujúc tým, že „súd môže priznať oslobodenie od súdnych poplatkov za

splnenia zákonom stanovených podmienok ( ), teda nejde o povinnosť

tak, ako tvrdil žalobca v žiadosti. Preto nebolo možné prihliadnuť len na žalobcom

uvádzané skutočnosti, že je bez pracovného zaradenia a bez príjmu bez toho, aby nebol

braný zreteľ aj na okolnosti, v dôsledku ktorých je bez pracovného zaradenia a bez príjmu.

Z rozsudku Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. februára 2009 sp. zn.

jednoznačne vyplýva, že žalobca na základe vlastného zavineného konania je bez príjmu

a bez pracovného zaradenia, pre ktoré žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov

a ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Súd ani pri posudzovaní opakovanej žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov neprihliadol na žalobcom uvedené dôvody a jeho

osobné, majetkové a zárobkové pomery nepovažoval za rozhodujúce pre priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov.

Žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto nie sú splnené

ani zákonné podmienky na ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa .“.

Proti tomto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že krajský súd

mu svojím postupom odňal právo konať pred súdom s tým, že jeho uznesenie je vecne

nesprávne, nezákonné a protiústavné. Namietal, že záver krajského súdu o tom, že na

základe vlastného zavinenia je bez práce a príjmu, je irelevantný.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. augusta 2010 odvolaniu

sťažovateľa nevyhovel a potvrdil rozhodnutie krajského súdu. V odôvodnení svojho

uznesenia uviedol, že „z predloženého spisového materiálu zistil, že žalobca písomným

podaním doručeným krajskému súdu dňa 19. 1. 2010 opakovane požiadal o oslobodenie od

súdnych poplatkov v celom rozsahu a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Prvej

žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdneho poplatku a o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov nebolo vyhovené uznesením krajského súdu zo dňa 14. 9. 2009,

č. k. -24, potvrdeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 25. 11. 2009, sp. zn. , voči ktorému podal žalobca ústavnú sťažnosť,

ktorá však bola uznesením Ústavného súdu SR č. -11 zo 16. 2. 2010

odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť. Žalobca rovnako ako vo svojej prvej žiadosti

uviedol, že je absolútne nemajetný, bez príjmov, bez práce a pracovného zaradenia, navyše

vo výkone trestu odňatia slobody vo ÚVTOS.

O oslobodenie od súdneho poplatku musí účastník v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia požiadať. Je pritom povinnosťou účastníka vierohodným spôsobom preukázať

súdu svoje pomery, ktoré sú rozhodné pre posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti. Podmienky

oslobodenia je potrebné skúmať v každom konaní samostatne, preto neobstojí poukazovanie

žalobcu na iné rozhodnutia súdov. V súvislosti so skúmaním splnenia zákonných podmienok

berie súd na zreteľ nielen majetkové, zárobkové, a osobné pomery žiadateľa, ale i na jeho

celkové pomery, ako i charakter sporu a výšku súdneho poplatku. Pri posudzovaní pomerov

účastníka súd neskúma iba jeho zárobkové a majetkové pomery ale aj jeho osobné pomery.

Nedostatočné majetkové pomery a žiadny príjem môže síce žiadateľ subjektívne vnímať ako

krajné a ťaživé, ale ešte nemusia predstavovať dôvod, pre ktorý by boli naplnené podmienky

v zmysle ustanovenia

V danej veci sa najvyšší súd plne stotožňuje s odôvodnením, uvedeným v napadnutom

rozhodnutí, najmä s tým, že nebolo možné prihliadnuť len na žalobcom uvádzané

skutočnosti, že je bez pracovného zaradenia a bez príjmu bez toho, aby nebol braný zreteľ

aj na okolnosti, v dôsledku ktorých je bez pracovného zaradenia a bez príjmu. Taktiež

odvolací súd podotýka, že žalobca v opätovnej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov

a ustanovenie zástupcu ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a ani nepreukázal

zásadnú zmenu jeho pomerov, ktorá by mohla mať vplyv na zmenu rozhodnutia.

Tým, že krajský súd nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku

a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov, pretože nespĺňal všetky zákonné podmienky,

neodňal mu možnosť konať pred súdom.“

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 18. augusta 2010

poukázal na dôvody, pre ktoré krajský súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych

poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov. Opakovane zohľadnil zákonné

kritériá podľa relevantné pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré spočívali predovšetkým

v skúmaní osobných a zárobkových pomerov sťažovateľa. Na základe týchto skutočností

dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné predpoklady na oslobodenie od súdnych

poplatkov a tiež na ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 Občianskeho

súdneho poriadku. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom

najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení a 2 a

dohovoru a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. Najvyšší súd pri vyslovení svojho právneho názoru interpretoval

relevantné právne predpisy ústavne konformným spôsobom, čím je vylúčená arbitrárnosť

alebo zjavná neodôvodnenosť predmetného uznesenia. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takéto nedostatky

nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na jeho meritórne preskúmanie.

Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým

najvyšší súd dospel. Závery najvyššieho súdu a jeho rozhodnutie nemožno z ústavného

hľadiska považovať za neudržateľné a neospravedlniteľné.

Pokiaľ ide o namietané porušenie a 3 a ,

a čl. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ označil mimo základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ( a 2 a dohovoru), ústavný súd

uvádza, že napriek formulácii v petite sťažnosti „... porušil (tak samostatne ako aj

v organickom spojení) sťažovateľove právo...“ vychádzajúc z obsahu sťažnosti je zrejmé, že

ich porušenie sťažovateľ zakladá výlučne na ním tvrdenej arbitrárnosti záverov namietaného

rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúcich sa odôvodnenia nepriznania oslobodenia

od súdnych poplatkov a neustanovenia zástupcu z radov advokátov, t. j. v súvislosti

s tvrdeným porušením jeho základného práva podľa a 2 a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi označeným postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu a namietaným porušením a 2 a a 3 a

ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c), čl. 1 a čl. 14 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv a článkov po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010