Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 73/2010
PDF · 194.52 KB
No categories available
II. ÚS 73/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., t. č. vo výkone trestu Ž., vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13, čl. 46 ods. 1, 2
a 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 1, čl. 3 ods. 1
a 3, čl. 4, čl. 36 ods. 1, 2 a 4 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s čl. 14, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Sžo 471/2009 a jeho uznesením z 25. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára
2010 doručená sťažnosť J. Š., K., t. č. vo výkon trestu Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 13, čl. 46 ods. 1, 2 a 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 1,
čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 4 čl. 36 ods. 1, 2 a 4 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 14, čl. 17, čl. 18
a čl. 53 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 471/2009 a jeho uznesením z 25. novembra 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
v rámci správneho súdnictva Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhal
zrušenia rozhodnutia správneho orgánu 2. stupňa – vedúceho oddelenia výkonu trestu
Ústavu na výkon trestu odňatia slobody D. (ďalej len „ústav“) č. 381551/2-2009-1 z 1. júla
2009. Napadnutým rozhodnutím vedúci oddelenia výkonu trestu ústavu zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti rozhodnutiu správneho orgánu 1. stupňa – pedagóga ústavu, č. 381551/2-
2009 z 24. júna 2009 a súčasne toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Pedagóg ústavu
rozhodnutím z 24. júna 2009 uložil sťažovateľovi trest za disciplinárne previnenie, ktorého
sa sťažovateľ dopustil 23. júna 2009 neuposlúchnutím príkazu príslušníka zboru a
zamestnanca ústavu. Sťažovateľ v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13 S
69/2009 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov. Žiadosť odôvodnil tým, že je nemajetný, nemá príjem a v ústave nie je pracovne
zaradený. Súčasne poukázal na rozhodnutia okresných súdov (Trnava a Trenčín), ktorými
bol v iných konaniach oslobodený od platenia súdnych poplatkov.
Krajský súd uznesením č. k. 13 S 69/2009-24 zo 14. septembra 2009 sťažovateľovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov nevyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 7. októbra 2009
odvolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 471/2009 z 25. novembra 2009
rozhodol tak, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 S 69/2009 zo 14. septembra 2009 ako
vecne správne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím porušil
označené články ústavy, listiny a dohovoru, čo odôvodnil takto:
«(...) napadnuté rozhodnutia sú nezákonné a vecne nesprávne. Skutkové a právne
závery všeobecných súdov uvedené v napadnutých uzneseniach sú zjavne neodôvodnené
a arbitráne, a tým z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a súčasne majú
za následok porušenie základných a ľudských práv(...)
Možno podľa môjho názoru konštatovať, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je
nelogické, nepresvedčivé a nedostatočné. (...)
(...) sa považujem za „obeť“ porušenia práv priznaných Dohovorom, Ústavou SR
a Listinou základných práv a slobôd v dôsledku odopretia prístupu k súdu, nepriznaním
oslobodenia od súdneho poplatku v absolútnej hmotnej a materiálnej núdzi, bez reálnych
možností splniť poplatkovú povinnosť vopred, nezohľadňujúc dané podmienky a špecifiká
výkonu trestu odňatia slobody(...) Aktívnym konaním sa súdy snažia vyhnúť meritórnemu
preskúmaniu veci, či už nespojením identických konaní (§ 112 ods. 1 O. s. p.), absolútne
nelogickým výkladom a uplatnením ust. § 138 ods. 1 O. s. p. aj za cenu porušenia práv
jedného účastníka konania (žalobcu), naštrbujúc postulát nezávislosti a nestrannosti ako aj
dôveru sťažovateľa v riadny výkon spravodlivosti v právnom a demokratickom štáte.
Osobitne sa cítim byť dotknutý metódou právneho myslenia súdov a nezmyselným
zdôvodnením rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov na základe
odsudzujúceho rozsudku, vlastného zavinenia či nedostatku bezúhonnosti, čo považujem za
poškodzujúce, znevyhodňujúce (diskriminačné) v rozpore, okrem iných, aj s čl. 12 ods. 1, 2,
4, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Obsah napadnutých uznesení a postup všeobecných súdov je
nezlučiteľný s Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd ako aj s kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou akou je Dohovor.
Taktiež Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS 364/09-7 zo dňa 21. 10. 09 vyhovel mojej
žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a rovnako iné súdy spomenuté
v odôvodnení mali pochopenie pre terajší stav a akceptovali žiadosť o oslobodenie v zmysle
ust. § 138 ods. 1 O. s. p. bez tak absurdného zdôvodnenia a poškodzovania ma v dôsledku
výkonu trestu OS. (...)
Podľa môjho názoru existencia inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť
dostatočne zaručená nie len v teórii, ale aj v praxi, v opačnom prípade tomuto inštitútu
bude chýbať dostupnosť a účinnosť. Zmysel zákona v ust. § 138 ods. 1 O. s. p. bol
napadnutým uznesením absolútne popretý a reálne využitie nedostupné. (...)
Osobitne musím poukázať na pocty hodné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
uznesenie sp. zn. 3 Sžo 17/2009 zo dňa 10. decembra 2009, v ktorom sa okrem iného
uvádza, že: „V súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku a ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatkoch za výpis z registra trestov v z. n. p. vykladať tak, aby nedošlo k porušeniu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Preto ak súd zistí, že účastník nemá žiadne prostriedky, aby mohol súdny poplatok
zaplatiť, v takomto prípade je povinnosťou súdu oslobodiť ho od súdnych poplatkov, aby
nebolo porušené jeho základné právo na prístup k súdu.“ (...)
Podľa môjho názoru posúdenie otázky porušenia základných práv a slobôd vo
vzťahu k napadnutému uzneseniu NS SR vykazuje nedostatky oprávňujúce Ústavný súd SR k
meritórnemu preskúmaniu zjavnej neodôvodnenosti právneho názoru Najvyššieho súdu SR
a tým nahradiť vadný právny názor NS SR svojim vlastným. (...)
Najvyšší súd SR v danej veci a v spoluúčasti s Krajským súdom Trenčín sa za daných
okolností, podmienok a špecifík výkonu trestu OS dopustili odmietnutie výkonu
spravodlivosti(...) odmietajúc povinnosť oslobodenia od súdneho poplatku toho účastníka,
pre ktorého je táto povinnosť momentálne neprekonateľná prekážka k právu na prístup
k súdu. (...) De iure vydanie rozhodnutia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku je absolútna formalita, pričom de facto k porušeniu „práva na prístup k súdu“
a „práva na súdnu ochranu“ už došlo negatívnym rozhodnutím o (ne)priznaní oslobodenia
od súdneho poplatku pred rozhodnutím a preskúmaním merita veci samej.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 samostatne ako aj v spojení s čl. 14,
čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 12
ods. 1, 2, 4 samostatne ako aj v spojení s čl. 46 ods. 1, 2, 4, čl. 13, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 51
ods. 1 Ústavy SR ako aj podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1, 3, čl. 4, čl. 36 ods. 1, 2, 4, čl. 37 ods. 2, 3
Listiny základných práv a slobôd boli postupom uznesením pod sp. zn. 8 Sžo 471/09 zo dňa
25. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 471/09 Najvyššieho súdu SR
Bratislava porušené.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 8 Sžo 471/09 zo dňa 25. novembra
2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR Bratislava je povinný vyplatiť trovy právneho zastúpenia priamo
ustanovenému zástupcovi z radov advokátov v konaní pred Ústavným súdom SR(...)
Najvyšší súd SR Bratislava je povinný vyplatiť sťažovateľovi spravodlivé finančné
zadosťučinenie v symbolickej výške 100 EUR, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal „dočasne odložiť“ vykonateľnosť uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 471/09 z 25. novembra 2009, prikázať krajskému súdu
prerušiť konanie vedené pod sp. zn. 13 S 69/09 do právoplatného rozhodnutia ústavného
súdu, prípadne, aby ústavný súd „zakázal dočasne vydať rozhodnutie o zastavení konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku“ do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu v danej
veci.
Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o neodôvodnenosti a arbitrárnosti
napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 471/2009 z 25. novembra 2009,
ktorým najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu o nepriznaní oslobodenia
sťažovateľa od súdnych poplatkov a ktorým krajský súd neustanovil sťažovateľovi
právneho zástupcu z radov advokátov v konaní o jeho žalobe v správnom súdnictve, čím
malo podľa presvedčenia sťažovateľa dôjsť k porušeniu ním označených článkov ústavy,
listiny a dohovoru.
Z ustanovenia § 30 v spojení s ustanovením § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku vyplýva, že všeobecný súd môže ustanoviť účastníkovi konania zástupcu z radov
advokátov len v prípade, ak to odôvodňujú pomery účastníka, pričom nesmie ísť
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Sťažovateľ požiadal krajský súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie
právneho zástupcu z radov advokátov a svoju žiadosť odôvodnil tým, že je nemajetný, nemá
príjem a vo výkone trestu odňatia slobody nie je pracovne zaradený.
Krajský súd uznesením č. k. 13 S 69/2009-24 zo 14. septembra 2009 žiadosti
sťažovateľa nevyhovel s odôvodnením, že „Súd môže priznať oslobodenie od súdnych
poplatkov za splnenia zákonom stanovených podmienok (§ 138 ods. 1 O. s. p.). Skutočnosť,
že žalobca je bez pracovného zaradenia a bez príjmu, nemožno zohľadniť na účel
oslobodenia od súdnych poplatkov bez toho, aby súd neprihliadol na okolnosti, v dôsledku
ktorých je žalobca bez pracovného pomeru a bez príjmu. Z rozsudku Okresného súdu
v Žiline zo dňa 13. februára 2009 sp. zn. 34 T/58/2008 jednoznačne vyplýva, že žalobca na
základe vlastného zavineného konania je bez príjmu a bez pracovného zaradenia, pre ktoré
žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Súd
preto neprihliadol na dôvody uvedené žalobcom v jeho žiadosti a jeho osobné, majetkové
a zárobkové pomery nepovažoval za rozhodujúce pre priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov.
Žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto nie sú splnené
ani zákonné podmienky na ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 O. s. p.“.
Proti tomto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že krajský súd
sa pokúsil odňať mu možnosť konať pred súdom, že jeho postup účelovo smeruje
k zastaveniu konania a že rozhodnutie krajského súdu je svojvoľné a arbitrárne.
Najvyšší súd uznesenie, ktorým odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a potvrdil
rozhodnutie krajského súdu, odôvodnil takto:
„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že na výzvu súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla
2009, pre účely posúdenia existencie podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov,
žalovaný predložil Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.
V potvrdení uviedol, že od 29. augusta 2005 je vo výkone väzby a vo výkone trestu odňatia
slobody, nie je pracovne zaradený, nemá žiaden osobný majetok väčšej ceny. Voči štátu má
dlh vo výške 833,00 Eur za trovy výkonu väzby. K okolnostiam, ktoré by mohli mať vplyv na
oslobodenie uviedol, že vo výkone trestu nie je dostatok pracovných možností, pričom
odsúdený nemá nárok na minimálnu mzdu; pred výkonom trestu bol nezamestnaný aj zo
zdravotných dôvodov.
Podľa ust. § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo
sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne
súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky
zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa ust. § 30 vety prvej OSP účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom
oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na
jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.
Priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov predstavuje oprávnenie účastníka
konania, je vecou uváženia súdu, s prihliadnutím na všetky okolnosti – pomery účastníka
v súlade s ust. § 138 ods. 1 OSP, či takéto oslobodenie prizná. V súvislosti s rozhodnutiami
súdov, ktorými bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, na ktoré poukazuje
žalobca, odvolací súd konštatuje, že podmienky oslobodenia je potrebné skúmať v každom
konaní samostatne. Žalobca namietal, že rozhodnutím o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov mu bolo odňaté právo konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu
a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok stotožnil s právnym názorom Európskeho súdu pre
ľudské práva vysloveným v rozsudku zo dňa 19. júna 2001 č. 28249/95 vo veci Kreuz proti
Poľsku (odseky 59, 60) (o i. taktiež rozsudok Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo),
podľa ktorého Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho
chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca
k súdu. Súd má tiež za to, že podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru splnenie povinnosti zabezpečiť
efektívne právo na prístup k súdu neznamená len absenciu zasahovania, môže však
vyžadovať rôzne formy pozitívneho konania na strane štátu, nepredstavuje ani
nešpecifikované právo jednotlivca získať bezplatnú právnu pomoc od štátu v spore, navyše z
tohto ustanovenia nemôže byť odvodené ani právo na bezplatné súdne konanie. V tej
súvislosti Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny
poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré
je nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Krajský súd bol povinný skúmať pomery žalobcu nielen s ohľadom na finančnú
situáciu (majetkové a zárobkové pomery), ale taktiež v rovnakom rozsahu posúdiť jeho
osobné pomery. Z potvrdenia, okrem iného, vyplýva, že ako dôvod nezamestnanosti uvádza
žalobca zdravotné dôvody, avšak bližšie toto tvrdenie nešpecifikuje. Najvyšší súd rovnako
ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že žiadosti žalobcu nie je možné vyhovieť, vzhľadom
na kumulatívne stanovenie podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov. (...)“
V citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd uviedol dôvody, pre ktoré
považoval uznesenie krajského súdu za vecne správne a prečo toto rozhodnutie potvrdil.
Závery najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za nesúladné so
zákonom a so zistenými skutočnosťami týkajúcimi sa pomerov sťažovateľa. Na tomto
mieste ústavný súd opätovne pripomína, že nie je v jeho právomoci preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v žiadnom prípade nemohol uznesenie najvyššieho
súdu hodnotiť ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Preto tvrdenie sťažovateľa o porušení
jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je
zjavne neopodstatnené, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde práve z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o porušenie článkov ústavy, listiny a dohovoru, ktoré sťažovateľ označil
mimo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46
ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru), ústavný súd uvádza, že ich porušenie, ako to vyplýva
zo samotného obsahu sťažnosti, namietal v súvislosti s porušením základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
týchto práv, nemohol vysloviť ani porušenie ostatných sťažovateľom označených
základných práv, resp. článkov ústavy, listiny a dohovoru. Aj v tejto časti je preto sťažnosť
sťažovateľa zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať
o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na
ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a primeraného
finančného zadosťučinenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené predchádzajúcim
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Zároveň bolo bez právneho významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2010