Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 73/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., t. č. vo výkone trestu Ž., vo veci namietaného

porušenia , 2 a 4 v spojení s , , 2

a 4, a , porušenia ,

a 3, čl. 4, čl. 36 ods. 1, 2 a 4 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s čl. 14, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2010 doručená sťažnosť J. Š., K., t. č. vo výkon trestu Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie , 2 a 4 (ďalej len „“)

v spojení s , , 2 a 4, a , porušenie ,

čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 4 čl. 36 ods. 1, 2 a 4 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 14, čl. 17, čl. 18

a čl. 53 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. novembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

v rámci správneho súdnictva Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhal

zrušenia rozhodnutia správneho orgánu 2. stupňa – vedúceho oddelenia výkonu trestu

Ústavu na výkon trestu odňatia slobody D. (ďalej len „ústav“) č. 381551/2-2009-1 z 1. júla

2009. Napadnutým rozhodnutím vedúci oddelenia výkonu trestu ústavu zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti rozhodnutiu správneho orgánu 1. stupňa – pedagóga ústavu, č. 381551/2-

2009 z 24. júna 2009 a súčasne toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Pedagóg ústavu

rozhodnutím z 24. júna 2009 uložil sťažovateľovi trest za disciplinárne previnenie, ktorého

sa sťažovateľ dopustil 23. júna 2009 neuposlúchnutím príkazu príslušníka zboru a

zamestnanca ústavu. Sťažovateľ v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13 S

69/2009 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov. Žiadosť odôvodnil tým, že je nemajetný, nemá príjem a v ústave nie je pracovne

zaradený. Súčasne poukázal na rozhodnutia okresných súdov (Trnava a Trenčín), ktorými

bol v iných konaniach oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

Krajský súd uznesením č. k. -24 zo 14. septembra 2009 sťažovateľovi

nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov nevyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 7. októbra 2009

odvolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. novembra 2009

rozhodol tak, že uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 14. septembra 2009 ako

vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím porušil

označené články , listiny a dohovoru, čo odôvodnil takto:

«(...) napadnuté rozhodnutia sú nezákonné a vecne nesprávne. Skutkové a právne

závery všeobecných súdov uvedené v napadnutých uzneseniach sú zjavne neodôvodnené

a arbitráne, a tým z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a súčasne majú

za následok porušenie základných a ľudských práv(...)

Možno podľa môjho názoru konštatovať, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je

nelogické, nepresvedčivé a nedostatočné. (...)

(...) sa považujem za „obeť“ porušenia práv priznaných Dohovorom, SR

a Listinou základných práv a slobôd v dôsledku odopretia prístupu k súdu, nepriznaním

oslobodenia od súdneho poplatku v absolútnej hmotnej a materiálnej núdzi, bez reálnych

možností splniť poplatkovú povinnosť vopred, nezohľadňujúc dané podmienky a špecifiká

výkonu trestu odňatia slobody(...) Aktívnym konaním sa súdy snažia vyhnúť meritórnemu

preskúmaniu veci, či už nespojením identických konaní ( ), absolútne

nelogickým výkladom a uplatnením ust. aj za cenu porušenia práv

jedného účastníka konania (žalobcu), naštrbujúc postulát nezávislosti a nestrannosti ako aj

dôveru sťažovateľa v riadny výkon spravodlivosti v právnom a demokratickom štáte.

Osobitne sa cítim byť dotknutý metódou právneho myslenia súdov a nezmyselným

zdôvodnením rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov na základe

odsudzujúceho rozsudku, vlastného zavinenia či nedostatku bezúhonnosti, čo považujem za

poškodzujúce, znevyhodňujúce (diskriminačné) v rozpore, okrem iných, aj s čl. 12 ods. 1, 2,

4, SR. Obsah napadnutých uznesení a postup všeobecných súdov je

nezlučiteľný s SR, Listinou základných práv a slobôd ako aj s kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou akou je Dohovor.

Taktiež Ústavný súd SR sp. zn. -7 zo dňa 21. 10. 09 vyhovel mojej

žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a rovnako iné súdy spomenuté

v odôvodnení mali pochopenie pre terajší stav a akceptovali žiadosť o oslobodenie v zmysle

ust. bez tak absurdného zdôvodnenia a poškodzovania ma v dôsledku

výkonu trestu OS. (...)

Podľa môjho názoru existencia inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť

dostatočne zaručená nie len v teórii, ale aj v praxi, v opačnom prípade tomuto inštitútu

bude chýbať dostupnosť a účinnosť. Zmysel zákona v ust. bol

napadnutým uznesením absolútne popretý a reálne využitie nedostupné. (...)

Osobitne musím poukázať na pocty hodné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

uznesenie sp. zn. zo dňa 10. decembra 2009, v ktorom sa okrem iného

uvádza, že: „V súlade s je potrebné ustanovenie

a ustanovenia o súdnych poplatkoch

a poplatkoch za výpis z registra trestov v z. n. p. vykladať tak, aby nedošlo k porušeniu

SR.

Preto ak súd zistí, že účastník nemá žiadne prostriedky, aby mohol súdny poplatok

zaplatiť, v takomto prípade je povinnosťou súdu oslobodiť ho od súdnych poplatkov, aby

nebolo porušené jeho základné právo na prístup k súdu.“ (...)

Podľa môjho názoru posúdenie otázky porušenia základných práv a slobôd vo

vzťahu k napadnutému uzneseniu NS SR vykazuje nedostatky oprávňujúce Ústavný súd SR k

meritórnemu preskúmaniu zjavnej neodôvodnenosti právneho názoru Najvyššieho súdu SR

a tým nahradiť vadný právny názor NS SR svojim vlastným. (...)

Najvyšší súd SR v danej veci a v spoluúčasti s Krajským súdom Trenčín sa za daných

okolností, podmienok a špecifík výkonu trestu OS dopustili odmietnutie výkonu

spravodlivosti(...) odmietajúc povinnosť oslobodenia od súdneho poplatku toho účastníka,

pre ktorého je táto povinnosť momentálne neprekonateľná prekážka k právu na prístup

k súdu. (...) De iure vydanie rozhodnutia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku je absolútna formalita, pričom de facto k porušeniu „práva na prístup k súdu“

a „práva na súdnu ochranu“ už došlo negatívnym rozhodnutím o (ne)priznaní oslobodenia

od súdneho poplatku pred rozhodnutím a preskúmaním merita veci samej.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 samostatne ako aj v spojení s čl. 14,

čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 12

ods. 1, 2, 4 samostatne ako aj v spojení s čl. 46 ods. 1, 2, 4, čl. 13, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 51

ods. 1 SR ako aj podľa , , 3, , , 2, 4, , 3

Listiny základných práv a slobôd boli postupom uznesením pod sp. zn. zo dňa

25. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. Najvyššieho súdu SR

Bratislava porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. zo dňa 25. novembra

2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR Bratislava je povinný vyplatiť trovy právneho zastúpenia priamo

ustanovenému zástupcovi z radov advokátov v konaní pred Ústavným súdom SR(...)

Najvyšší súd SR Bratislava je povinný vyplatiť sťažovateľovi spravodlivé finančné

zadosťučinenie v symbolickej výške 100 EUR, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal „dočasne odložiť“ vykonateľnosť uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2009, prikázať krajskému súdu

prerušiť konanie vedené pod sp. zn. do právoplatného rozhodnutia ústavného

súdu, prípadne, aby ústavný súd „zakázal dočasne vydať rozhodnutie o zastavení konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku“ do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu v danej

veci.

Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o neodôvodnenosti a arbitrárnosti

napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2009,

ktorým najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu o nepriznaní oslobodenia

sťažovateľa od súdnych poplatkov a ktorým krajský súd neustanovil sťažovateľovi

právneho zástupcu z radov advokátov v konaní o jeho žalobe v správnom súdnictve, čím

malo podľa presvedčenia sťažovateľa dôjsť k porušeniu ním označených článkov ,

listiny a dohovoru.

Z ustanovenia § 30 v spojení s ustanovením § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku vyplýva, že všeobecný súd môže ustanoviť účastníkovi konania zástupcu z radov

advokátov len v prípade, ak to odôvodňujú pomery účastníka, pričom nesmie ísť

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Sťažovateľ požiadal krajský súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie

právneho zástupcu z radov advokátov a svoju žiadosť odôvodnil tým, že je nemajetný, nemá

príjem a vo výkone trestu odňatia slobody nie je pracovne zaradený.

Krajský súd uznesením č. k. -24 zo 14. septembra 2009 žiadosti

sťažovateľa nevyhovel s odôvodnením, že „Súd môže priznať oslobodenie od súdnych

poplatkov za splnenia zákonom stanovených podmienok ( ). Skutočnosť,

že žalobca je bez pracovného zaradenia a bez príjmu, nemožno zohľadniť na účel

oslobodenia od súdnych poplatkov bez toho, aby súd neprihliadol na okolnosti, v dôsledku

ktorých je žalobca bez pracovného pomeru a bez príjmu. Z rozsudku Okresného súdu

v Žiline zo dňa 13. februára 2009 sp. zn. jednoznačne vyplýva, že žalobca na

základe vlastného zavineného konania je bez príjmu a bez pracovného zaradenia, pre ktoré

žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Súd

preto neprihliadol na dôvody uvedené žalobcom v jeho žiadosti a jeho osobné, majetkové

a zárobkové pomery nepovažoval za rozhodujúce pre priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov.

Žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto nie sú splnené

ani zákonné podmienky na ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa “.

Proti tomto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že krajský súd

sa pokúsil odňať mu možnosť konať pred súdom, že jeho postup účelovo smeruje

k zastaveniu konania a že rozhodnutie krajského súdu je svojvoľné a arbitrárne.

Najvyšší súd uznesenie, ktorým odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a potvrdil

rozhodnutie krajského súdu, odôvodnil takto:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že na výzvu súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla

2009, pre účely posúdenia existencie podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov,

žalovaný predložil Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

V potvrdení uviedol, že od 29. augusta 2005 je vo výkone väzby a vo výkone trestu odňatia

slobody, nie je pracovne zaradený, nemá žiaden osobný majetok väčšej ceny. Voči štátu má

dlh vo výške 833,00 Eur za trovy výkonu väzby. K okolnostiam, ktoré by mohli mať vplyv na

oslobodenie uviedol, že vo výkone trestu nie je dostatok pracovných možností, pričom

odsúdený nemá nárok na minimálnu mzdu; pred výkonom trestu bol nezamestnaný aj zo

zdravotných dôvodov.

Podľa ust. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo

sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne

súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky

zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa ust. vety prvej účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom

oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na

jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.

Priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov predstavuje oprávnenie účastníka

konania, je vecou uváženia súdu, s prihliadnutím na všetky okolnosti – pomery účastníka

v súlade s ust. , či takéto oslobodenie prizná. V súvislosti s rozhodnutiami

súdov, ktorými bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, na ktoré poukazuje

žalobca, odvolací súd konštatuje, že podmienky oslobodenia je potrebné skúmať v každom

konaní samostatne. Žalobca namietal, že rozhodnutím o nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov mu bolo odňaté právo konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu

a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok stotožnil s právnym názorom Európskeho súdu pre

ľudské práva vysloveným v rozsudku zo dňa 19. júna 2001 č. 28249/95 vo veci Kreuz proti

Poľsku (odseky 59, 60) (o i. taktiež rozsudok Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo),

podľa ktorého Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho

chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca

k súdu. Súd má tiež za to, že podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru splnenie povinnosti zabezpečiť

efektívne právo na prístup k súdu neznamená len absenciu zasahovania, môže však

vyžadovať rôzne formy pozitívneho konania na strane štátu, nepredstavuje ani

nešpecifikované právo jednotlivca získať bezplatnú právnu pomoc od štátu v spore, navyše z

tohto ustanovenia nemôže byť odvodené ani právo na bezplatné súdne konanie. V tej

súvislosti Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny

poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré

je nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Krajský súd bol povinný skúmať pomery žalobcu nielen s ohľadom na finančnú

situáciu (majetkové a zárobkové pomery), ale taktiež v rovnakom rozsahu posúdiť jeho

osobné pomery. Z potvrdenia, okrem iného, vyplýva, že ako dôvod nezamestnanosti uvádza

žalobca zdravotné dôvody, avšak bližšie toto tvrdenie nešpecifikuje. Najvyšší súd rovnako

ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že žiadosti žalobcu nie je možné vyhovieť, vzhľadom

na kumulatívne stanovenie podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov. (...)“

V citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd uviedol dôvody, pre ktoré

považoval uznesenie krajského súdu za vecne správne a prečo toto rozhodnutie potvrdil.

Závery najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za nesúladné so

zákonom a so zistenými skutočnosťami týkajúcimi sa pomerov sťažovateľa. Na tomto

mieste ústavný súd opätovne pripomína, že nie je v jeho právomoci preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v žiadnom prípade nemohol uznesenie najvyššieho

súdu hodnotiť ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Preto tvrdenie sťažovateľa o porušení

jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a

listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je

zjavne neopodstatnené, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25

ods. 2 práve z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o porušenie článkov , listiny a dohovoru, ktoré sťažovateľ označil

mimo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46

, listiny a dohovoru), ústavný súd uvádza, že ich porušenie, ako to vyplýva

zo samotného obsahu sťažnosti, namietal v súvislosti s porušením základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

týchto práv, nemohol vysloviť ani porušenie ostatných sťažovateľom označených

základných práv, resp. článkov , listiny a dohovoru. Aj v tejto časti je preto sťažnosť

sťažovateľa zjavne neopodstatnená podľa .

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na

ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a primeraného

finančného zadosťučinenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené predchádzajúcim

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Zároveň bolo bez právneho významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010