Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 364/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.

R. C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajcu podľa čl. 50 ods. 3

a Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn.

v súvislosti s uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.

z 31. júla 2009 a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo J. Š. na bezplatnú pomoc obhajcu podľa čl. 40 ods. 3 tretej vety Listiny

základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. z 31. júla 2009

z r u š u j e a v e c v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia J. Š. v sume 122,85 € (slovom stodvadsaťdva eur a osemdesiatpäť

centov) advokátovi JUDr. R. C. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 122,85 € (slovom stodvadsaťdva eur a osemdesiatpäť centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti J. Š. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-7 z 21. októbra 2009 bol J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“),

ustanovený za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokát JUDr. R. C., T.

Zároveň bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia

základného práva na obhajcu podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom

Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. v súvislosti s uznesením

okresného súdu sp. zn. z 31. júla 2009.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním

z 11. decembra 2009, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 27. novembra 2009 vyslovili súhlas,

aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných

dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ ako

právoplatne odsúdený podal okresnému súdu návrh na zmenu spôsobu výkonu trestu.

V súvislosti s týmto konaním mu bol na jeho žiadosť opatrením okresného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2008 ustanovený za obhajcu JUDr. R. G. (ďalej len

„obhajca“). Uznesením okresného súdu č. k. -43 z 18. júna 2009 bola

obhajcovi priznaná odmena a náhrada výdavkov, ako aj za stratu času (vrátane dane

z pridanej hodnoty) v súvislosti s obhajobou sťažovateľa v celkovej sume 181,95 €. Ďalším

uznesením okresného súdu č. k. -45 z 13. júla 2009 (vydaným vyššou súdnou

úradníčkou) bolo sťažovateľovi uložené nahradiť štátu sumu 181,95 €, ktorú uhradil

obhajcovi. Podľa názoru okresného súdu tento postup sa opiera o ustanovenie § 555 ods. 1

písm. c) . Podľa tohto ustanovenia ak bol obžalovaný právoplatne

uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému

obhajcovi, ak nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu.

Na základe sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky,

uznesením okresného súdu sp. zn. z 31. júla 2009 (vydaným predsedom

senátu) bola sťažnosť zamietnutá. Okresný súd po preskúmaní obsahu spisového materiálu

dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. V čase ustanovenia obhajcu sťažovateľ síce

preukázal, že nemá finančné prostriedky na svoju obhajobu, pričom mu okresný súd na jeho

žiadosť obhajcu ustanovil, avšak, ako sa to ukázalo, ustanovenie obhajcu pre sťažovateľa

bolo v podstate nadbytočné. Svedčí o tom aj skutočnosť, že sťažovateľ sa pre neprítomnosť

obhajcu zriekol jeho účasti na verejnom zasadnutí a žiadal, aby sa vec prerokovala bez

prítomnosti obhajcu.

Podľa názoru sťažovateľa uznesenia okresného súdu sú nezákonné a vecne

nesprávne. Sťažovateľ požiadal o ustanovenie obhajcu preto, že sám je laik a nemal

dostatok informácií zo súdneho spisu. S obhajcom sa pred verejným zasadnutím okresného

súdu poradil. Obhajca sa však na verejné zasadnutie nedostavil, lebo okresný súd ho

o termíne nevyrozumel. Sťažovateľ nechcel spôsobiť prieťahy, a preto súhlasil s tým, aby sa

konalo v neprítomnosti obhajcu. Pred ustanovením obhajcu okresný súd skúmal osobné

a majetkové pomery sťažovateľa, ktoré sa od tej doby nezmenili. Jeho osobná sloboda je

obmedzená už od 29. augusta 2005, pričom dlhodobo je bez pracovného zaradenia

a finančných prostriedkov, čo odôvodňovalo právo na bezplatnú obhajobu v plnom rozsahu.

Okresný súd s plným vedomím rozhodol v príkrom rozpore s ustanovením § 555 ods. 1

písm. c) . Podľa názoru sťažovateľa všeobecný súd nie je oprávnený

zvažovať, do akej miery bola poskytnutá právna pomoc opodstatnená, využitá alebo

nadbytočná, lebo ani zákon to v danom prípade neumožňuje. Možno preto konštatovať

svojvôľu pri výklade a aplikácii uvedeného ustanovenia s tým, že došlo k popretiu jeho

účelu a významu. V danom prípade bol všeobecný súd povinný priznať sťažovateľovi právo

na bezplatnú obhajobu bez možnosti zváženia. Je výsostným právom účastníka konania

konať v súlade s ústavným princípom autonómie vôle a z nej plynúcej slobody voľne

disponovať hmotnými a procesnými právami vrátane využitia bezplatnej obhajoby za

podmienok ustanovených zákonom.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. uzneseniami z 13. júla 2009 a 31. júla 2009 s tým, aby boli tieto

uznesenia zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež prikázať okresnému súdu

obnoviť stav pred porušením označených práv. Napokon žiada zaviazať okresný súd na

zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v symbolickej výške 100 € a na písomné

ospravedlnenie sťažovateľovi za porušenie práv.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. z 27. novembra 2009

doručeného ústavnému súdu 2. decembra 2009 vyplýva, že označené práva sťažovateľa

neboli porušené. Sťažovateľ sa na verejnom zasadnutí konanom v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody H. (ďalej len „ústav“) 23. januára 2009 zriekol práva obhajoby v záujme

rozhodnutia vo veci. O zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody žiadal samotný

sťažovateľ, pričom z hodnotenia riaditeľa ústavu vyplýva, že správanie sťažovateľa vo

výkone trestu bolo neuspokojivé a sťažovateľ bol viackrát disciplinárne potrestaný. Čo sa

týka uznesení okresného súdu z 13. júla 2009 a 31. júla 2009 v súvislosti s povinnosťou

sťažovateľa nahradiť trovy obhajoby, ponecháva rozhodnutie ústavnému súdu. Poukazuje

však na uznesenie ústavného súdu č. k. -7 z 21. októbra 2009, podľa ktorého

na rozhodovanie v súvislosti s povinnosťou uhradiť trovy obhajoby je vylúčená právomoc

ústavného súdu.

Predseda okresného súdu predložil ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonného sudcu

k podanej sťažnosti, ktoré je bez označenia dátumu. Vyplýva z neho, že trestná vec

sťažovateľa bola pôvodne pridelená inému zákonnému sudcovi, pričom terajší zákonný

sudca ju vybavoval ako zastupujúci sudca. Na žiadosť sťažovateľa ešte pôvodný zákonný

sudca mu ustanovil obhajcu, ktorý bol predvolaný na verejné zasadnutie konané 23. januára

2009, avšak nedostavil sa tam, pretože predvolanie dostal až 26. januára 2009. Táto

skutočnosť sa konštatuje aj v zápisnici o verejnom zasadnutí. Terajší zákonný sudca za tejto

situácie chcel verejné zasadnutie odročiť, avšak sťažovateľ vyhlásil, že žiada vykonať

verejné zasadnutie aj v neprítomnosti ustanoveného obhajcu. Poukázal na to, že

o preradenie do ústavu so stredným stupňom stráženia požiadal sám a doporučil to aj

riaditeľ ústavu. Vzdal sa práva podať sťažnosť proti prijatému uzneseniu. Sťažovateľ teda

v žiadnom smere neutrpel na svojich právach, pretože zrieknutie sa práva na obhajobu bolo

jeho slobodným rozhodnutím a prejavom vôle. Sťažovateľ pritom uviedol, že nechcel

spôsobiť prieťahy v konaní. Terajší zákonný sudca na sťažovateľa v žiadnom smere

nenaliehal, aby sa zriekol práva na obhajobu.

II.

Z opatrenia okresného súdu sp. zn. z 28. novembra 2008 označeného

ako „Ustanovenie obhajcu“ vyplýva, že podľa bol

sťažovateľovi ako odsúdenému vo veci vedenej pod sp. zn. ustanovený

obhajca JUDr. R. G. s poukazom na to, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov

obhajoby a požiadal o ustanovenie obhajcu.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí okresného súdu č. k. -21

z 23. januára 2009 vyplýva, že sťažovateľ po zistení, že jeho obhajca sa nedostavil a nemá

vykázané doručenie predvolania, vyhlásil, že žiada vec prerokovať aj v neprítomnosti

obhajcu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -43 z 18. júna 2009 vyplýva, že podľa

bola obhajcovi priznaná odmena a náhrada výdavkov za

obhajobu sťažovateľa v celkovej sume 181,95 € vrátane dane z pridanej hodnoty.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -45 z 13. júla 2009 vydaného vyššou

súdnou úradníčkou vyplýva, že podľa sa

sťažovateľovi uložila povinnosť nahradiť štátu odmenu a hotové výdavky vo výške

181,95 € uhradené obhajcovi štátom.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 31. júla 2009 vydaného

predsedom senátu vyplýva, že podľa bola sťažnosť

sťažovateľa podaná proti uzneseniu okresného súdu č. k. -45 z 13. júla 2009

vydanému vyššou súdnou úradníčkou zamietnutá. Okresný súd po preskúmaní obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. V čase ustanovenia

obhajcu sťažovateľ síce preukázal, že nemá finančné prostriedky na svoju obhajobu,

a okresný súd mu na jeho žiadosť obhajcu aj ustanovil, avšak ustanovenie obhajcu pre

sťažovateľa bolo v podstate nadbytočné. Svedčí o tom napokon aj skutočnosť, že sťažovateľ

sa zriekol účasti obhajcu na verejnom zasadnutí vzhľadom na jeho neprítomnosť a žiadal,

aby sa vec prerokovala bez prítomnosti obhajcu. Nároky boli obhajcovi priznané v súlade

so zákonom.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej a tretej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,

svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si

obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,

v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne(...) o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to

záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa a ak z povahy veci nevyplýva niečo iné,

obvineným sa rozumie aj obžalovaný a odsúdený. Odsúdený je ten, proti ktorému bol

vydaný odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť.

Podľa obvinenému, ktorý nemá dostatočné

prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie obhajcu, je povinný

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu

ustanoviť obhajcu z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby.

Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

Podľa ak bol obžalovaný právoplatne

uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému

obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, ak nemá nárok

na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu.

Podľa pred rozhodnutím o povinnosti na náhradu

trov trestného konania podľa § 555 ods. 1 písm. c) treba zistiť, či nie sú splnené podmienky

na bezplatnú obhajobu, bezplatné zastupovanie poškodeného, obhajobu za zníženú náhradu

alebo zastupovanie za zníženú náhradu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého, hoci mu bol ustanovený

obhajca v zmysle z dôvodu, že nemal dostatočné prostriedky

na úhradu trov obhajoby, napriek tomu bol napadnutým uznesením predsedu senátu

okresného súdu zaviazaný trovy obhajoby štátu nahradiť, i keď v časovom rozpätí medzi

ustanovením bezplatného obhajcu a priznaním náhrady trov obhajoby v prospech štátu

k žiadnej zmene v jeho príjmových a majetkových pomeroch nedošlo.

Predseda okresného súdu ponechal na uváženie ústavného súdu, či sú námietky

sťažovateľa proti uzneseniam z 13. júla 2009 a 31. júla 2009 dôvodné. Zdôraznil, že

z uznesenia ústavného súdu č. k. -7 z 21. októbra 2009 vyplýva, že na

rozhodovanie o povinnosti nahradiť trovy obhajoby nie je daná právomoc ústavného súdu.

Poukázal tiež na to, že sa sťažovateľ sám zriekol práva obhajoby na verejnom zasadnutí

23. januára 2009, pričom o zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody sám požiadal

a podľa hodnotenia riaditeľa ústavu jeho správanie vo výkone trestu bolo neuspokojivé.

Predseda senátu okresného súdu tiež zdôraznil, že sťažovateľ súhlasil s vykonaním

verejného zasadnutia 23. januára 2009 v neprítomnosti obhajcu, sám požiadal o preradenie

do ústavu so stredným stupňom stráženia a vzdal sa práva podať sťažnosť proti prijatému

uzneseniu. Sťažovateľ preto v žiadnom smere neutrpel na svojich právach.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska ustáliť, že

sťažovateľovi bol opatrením okresného súdu sp. zn. z 28. novembra 2008

ustanovený obhajca s poukazom na to, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov

obhajoby. Prijatiu tohto opatrenia predchádzalo zisťovanie zárobkových a majetkových

pomerov sťažovateľa. Následne bola odmena obhajcovi priznaná uznesením okresného súdu

č. k. -43 z 18. júna 2009. Napokon bez akéhokoľvek ďalšieho preverovania

pomerov sťažovateľa došlo k vydaniu uznesenia č. k. -45 z 13. júla 2009, resp.

uznesenia sp. zn. z 31. júla 2009, ktorými sa sťažovateľovi uložila povinnosť

nahradiť štátu odmenu a hotové výdavky uhradené štátom obhajcovi sťažovateľa.

, resp. listinou zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že základné

práva podľa , resp. listiny sa priznávajú iba v tej fáze

trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia a ktorá sa končí podaním obžaloby.

Formuláciou , resp. listiny sa kladie dôraz na zaručenie práv

od okamihu vznesenia obvinenia. Práva zaručené týmito článkami sa v nezmenenom

rozsahu priznávajú aj obžalovanému a odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho

rozhodnutia (mutatis mutandis ).

Sťažnosť treba považovať za dôvodnú.

Z citovaných ustanovení § 10 ods. 12 a 14, § 40 ods. 2, § 555 ods. 1 písm. c) a § 558

ods. 2 je nepochybné, že obvinený (vrátane obžalovaného a právoplatne

odsúdeného) má právny nárok na bezplatnú obhajobu, ak nemá dostatočné prostriedky na

úhradu jej trov. Toto je jediná zákonom ustanovená podmienka práva na bezplatnú

obhajobu vo veciach, v ktorých nie sú dané dôvody povinnej obhajoby (§ 37 Trestného

poriadku). Zákon teda neumožňuje obmedziť právo na bezplatnú obhajobu z pohľadu

záujmov spravodlivosti. Inak povedané, za súčasného znenia dotknutých ustanovení

nie je možné základné právo na bezplatnú pomoc obhajcu obmedziť

kritériami, ktoré zo zákona nevyplývajú, teda napríklad kritériom účelnosti obhajoby

v konkrétnom prípade.

Citovaný čl. 40 ods. 3 tretia veta listiny zakotvuje ako súčasť základného práva

obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu aj právo obvineného na bezplatnú pomoc

obhajcu. Z ustanovenia je zrejmé, že medze základných práv a slobôd

možno upraviť len zákonom. Vzhľadom na skutočnosť, že príslušné ustanovenia Trestného

poriadku viažu právo na bezplatnú pomoc obhajcu iba na to, že obvinený nemá dostatočné

prostriedky, nie je možné základné právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu v súvislosti

s právom na bezplatnú pomoc obhajcu obmedzovať v konkrétnom prípade rozhodnutím

všeobecného súdu s poukazom na neúčelnosť (objektívnu nepotrebnosť) obhajoby

prostredníctvom obhajcu.

Postup okresného súdu, ktorý napriek jednoznačnému zneniu príslušných ustanovení

zaviazal sťažovateľa nahradiť štátu trovy obhajoby, hoci nebola

preukázaná zmena pomerov na jeho strane v súvislosti s jeho schopnosťou trovy obhajoby

hradiť, považuje ústavný súd za hrubo arbitrárny. Preto došlo k porušeniu čl. 40 ods. 3 tretej

vety listiny (bod 1 výroku nálezu).

Na uvedenom závere nič nemení námietka predsedu okresného súdu, podľa ktorej

ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vylúčil svoju právomoc

v súvislosti s rozhodovaním o povinnosti nahradiť trovy obhajoby. Ústavný súd v uznesení

č. k. -7 z 21. októbra 2009 zaujal iba stanovisko, podľa ktorého nie je v jeho

právomoci skúmať uznesenie vyššej súdnej úradníčky okresného súdu č. k. -45

z 13. júla 2009, lebo proti tomuto uzneseniu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, v dôsledku čoho právomoc preskúmať toto uznesenie patrila predsedovi senátu

okresného súdu v opravnom konaní. Naopak, ústavný súd dospel k záveru o existencii

svojej právomoci preskúmať uznesenie predsedu senátu okresného súdu sp. zn.

z 31. júla 2009 a z tohto dôvodu sťažnosť v časti smerujúcej proti tomuto

uzneseniu aj prijal na ďalšie konanie.

Bez relevancie je aj ďalšia námietka, podľa ktorej sťažovateľ netrval na prítomnosti

ustanoveného obhajcu na verejnom zasadnutí 23. januára 2009. Obhajcovi totiž nebola za

tento úkon (ktorého sa nezúčastnil) priznaná odmena, ale ani iná náhrada.

Vzhľadom na už uvedený záver o porušení čl. 40 ods. 3 tretej vety listiny ústavný súd

nepovažuje za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 31. júla 2009 a vrátil vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom bude okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom predstavujú celkovú sumu

122,85 €. Ide o odmenu za prevzatie a prípravu zastupovania vo výške 115,90 € a o jeden

režijný paušál vo výške 6,95 €. Trovy právneho zastúpenia uhradí Kancelária ústavného

súdu, pričom okresný súd je povinný ich Kancelárii ústavnému súdu nahradiť (body 3 a 4

výroku nálezu).

Za nedôvodné považuje ústavný súd požiadavky sťažovateľa prikázať okresnému

súdu obnoviť stav pred porušením označených práv, zaviazať okresný súd na zaplatenie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 € a na písomné ospravedlnenie

sťažovateľovi za porušenie práv (bod 5 výroku nálezu).

Hoci ustanovenie umožňuje, aby ústavný súd prikázal

porušovateľovi základného práva obnoviť stav pred porušením, nejaví sa to v danom

prípade ako účelné. K náprave pochybenia, ku ktorému došlo, totiž plne postačuje

vyslovenie porušenia základného práva v spojení so zrušením uznesenia okresného súdu

a vrátením veci na ďalšie konanie.

V podstate obdobná úvaha sa vzťahuje aj na požiadavku finančného zadosťučinenia

v sume 100 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody už nie je možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či

opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ,

).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere

kompenzované (popri vyslovení porušenia základných práv) zrušením uznesenia okresného

súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Pokiaľ sťažovateľ požaduje písomné ospravedlnenie za porušenie práv, ústavný súd

poznamenáva, že nie je v jeho právomoci takto rozhodnúť, a to s poukazom na čl. 127

ods. 2 , ktorý takúto kompetenciu ústavnému súdu nedáva.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010