Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 433/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Petra Straku a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, právne zastúpeného JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom,

Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na osobnú slobodu

podľa a 2 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 10. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom,

Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva

na osobnú slobodu podľa a 2 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. januára 2020.

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. júla 2012

(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 172 ods. 1

písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní

10 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 13. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) tak,

že zrušil rozsudok okresného súdu vo výrokoch o trestoch a spôsoboch ich výkonu

a zároveň rozhodol o odsúdení sťažovateľa pri nezmenenom skutkovom základe na trest

odňatia slobody v trvaní 16 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu

s maximálnym stupňom stráženia. Ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti (konanie

vedené na ústavnom súde pod sp. zn. na základe ústavnej sťažnosti

sťažovateľa zo 4. novembra 2013) tiež známa skutočnosť, že proti rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) uznesením sp. zn. z 24. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho

súdu“) zamietol. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou zo 4. novembra 2013 vedenou

na ústavnom súde pod sp. zn. namietal porušenie svojich základných práv

podľa a a práv podľa a 3 písm. c) a d) dohovoru

uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu. Ústavná sťažnosť sťažovateľa vedená pred ústavným súdom pod sp. zn.

bola uznesením ústavného súdu sp. zn. z 9. júla 2014

odmietnutá.

3. Sťažovateľ podal 5. apríla 2019 návrh na obnovu konania, ktorý okresný súd

uznesením sp. zn. z 23. októbra 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania. V odôvodnení uznesenia okresný súd

okrem iného uviedol:

«Ustanovenie upravuje podmienky obnovy konania,

ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností

alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.

Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu

a ukladania trestu (Jaroslav Ivor a kol. Trestné právo procesné s.267 2017).

Súd po preštudovaní pripojeného spisového materiálu, obsahu podania odsúdeného,

podaného prostredníctvom jeho obhajcu, dospel k záveru, že nie sú v tomto prípade splnené

zákonné podmienky na povolenie obnovy nakoľko súd sa má za to, že zmena zákonných

podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu nie je dôvodom na povolenie

obnovy konania.

Taktiež súd má za to, že množstvo účinnej látky obsiahnutej v droge je dôležitým

kritériom pretože toto kritérium má význam z hľadiska ustanovenia § 130 ods. 5 Tr. zákona

a nemožno sa upriamiť len na hmotnostné kritérium, čo v konečnom dôsledku vyplýva

aj zo stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod sp. zn.

Tpj 58/2017-3.

Súd sa nestotožnil s názorom obhajcu, ktorý tvrdí, že nemá zmysel zaoberať sa

„obvyklou jednorázovou dávkou“ ale len hmotnosťou. Aj uznesenie NS SR zo dňa

20.03.2019, sp. zn. (R 22/2019) hovorí „Na základe ceny obvykle

jednorazovej dávky drogy na použitie na nelegálnom trhu (pri predaji koncovému

užívateľovi v určitom čase a regióne), zohľadniac (v prospech páchateľa) zistenú dolnú

hranicu cenového rozpätia pre dotknutú drogu, sa násobkom, podľa počtu obvykle

jednorazových dávok predpripravených z posudzovaného materiálu (tzv. diely, skladačky),

alebo pripraviteľných z posudzovaného materiálu, určuje kvalifikačný moment rozsahu činu

v zmysle , ktorý je okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej

trestnej sadzby podľa § 172 ods. 2 pism. e) (väčší rozsah), ods. 3 písm. c) (značný rozsah)

a ods. 4 písm. c) (veľký rozsah) .“ Z uvedeného podľa názoru súdu jasne

vyplýva, že má zmysel stále sa zaoberať aj počtom dávok, nie len sa sústrediť na množstvo.

Zákonodarca doposiaľ nestanovil žiadne pravidlá, ako má aplikačná prax pojem

„obvyklá jednorazová dávka“ vykladať, preto je potrebné vychádzať zo zaužívanej súdnej

praxe, v zmysle ktorej bol prijatý názor, že ide o dávku v množstve ovplyvňujúcom psychiku,

ovládacie a rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne správanie v dôsledku jej užitia.

Vzhľadom na rôznu koncentráciu účinnej látky a iný vplyv na rôznych konzumentov dospeli

k záveru, že je nutné stanoviť obvykle jednorázovú dávku pre jednotlivé prípady samostatne

().

Taktiež súd sa stotožnil so závermi znaleckého dokazovania, ktoré v čase

rozhodovania nebolo žiadnym spôsobom spochybňované ani prekonané, z ktorého

vyplynulo, že zo zaisteného množstva kokaínu bolo možné pripraviť najmenej 2713 až 8145

obvyklých jednorázových dávok, pričom súd pri takomto veľkom rozptyle bral v úvahu

množstvo pre páchateľa najpriaznivejšie.

Vzhľadom k tomu, že ustanovenie ods. I upravuje podmienky

obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa -

ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo

až po právoplatnosti rozhodnutia, ale museli byť existujúce už v čase rozhodovania,

len nemohli byť vykonané z dôvodu nejakej prekážky a netýkajú sa zmeny právneho stavu,

ktorá nastane až po právoplatnosti rozhodnutia, nemohol súd návrhu na obnovu konania

vyhovieť a tento zamietol. Pre názornosť súd dodáva, že ak by sa po právoplatnosti

odsudzujúceho rozsudku zmenila trestná sadzba pri nejakej skutkovej podstate

na miernejšiu, neznamená to dôvod na obnovu konania, nakoľko v čase rozhodovania súdu

táto okolnosť ani nebola existentná.»

4. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd

uznesením sp. zn. z 10. januára 2020 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)

zamietol, pričom poukázal na dôvody zamietnutia návrhu na obnovu konania uvedené

okresným súdom, ako aj na rozhodnutie R 87/2015, podľa ktorého „obvykle jednorazovou

dávkou na použitie v zmysle § 135 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. sa rozumie dávka omamnej

alebo psychotropnej látky, ktorá sa bežne (u väčšiny užívateľov) konzumuje pri jednom

použití, a takto vyjadruje konzumný priemer. Ak sa omamná alebo psychotropná látka

v takomto dávkovaní nepredáva, je potom potrebné posúdiť aký počet obvykle

jednorazových dávok na použitie sa v zaistenom materiáli nachádza, a to či už podľa

kritéria obsahového množstva účinnej látky, alebo podľa celkového množstevného

(hmotnostného, objemového) kritéria.“. Uznesenie okresného súdu vyhodnotil ako vecne

správne.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje:

„K tvrdeniam sťažovateľa uvádzaným v sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu sa porušovateľ žiadnym spôsobom nevyjadril, aj keď tieto tvrdenia boli

protiargumentami k argumentom prvostupňového súdu, ktorým bol zamietnutý návrh

na povolenie obnovy konania a teda bolo povinnosťou odvolacieho súdu sa s týmito

tvrdeniami vysporiadať.

Sťažovateľ v rámci konania o povolenie obnovy konania argumentoval okrem iného

práve tým, že sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania, nakoľko skutočnosťou

predtým neznámou môže byť okrem dôkazu doteraz nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom

konaní vykonaný, ale s novým obsahom, teda v danom prípade znalecké dokazovanie

určujúce množstvo obvykle jednorázových dávok by v dnešnej dobe bolo dôkazom

s odlišným obsahom. Vo vzťahu k uvedenému by rozsah trestného činu bolo možné

v súčasnosti posúdiť v zmysle a pri tejto novej kvalifikácii trestného činu je

aj sťažovateľovi uložený trest potrebné posudzovať ako nezákonný.

K argumentácii prvostupňového súdu, ktorú si osvojil aj porušovateľ o tom,

že ustanovenie sa netýka zmeny právneho stavu, ktorá nastane

až po právoplatnosti rozhodnutia, uvádzal obhajca sťažovateľa v jeho odôvodnení sťažnosti

proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, že takýto názor súdu nie je možné bez akýchkoľvek

výhrad akceptovať... Právna prax teda pripúšťa v rámci mimoriadnych opravných

prostriedkov aj konanie o skutočnostiach dôležitých pre posúdenie trestnosti činu

aj v prípadoch, ktoré nastanú po právoplatnosti rozsudku v pôvodnom konaní...

... podľa nášho názoru je hodnota zadržanej drogy a jej určenie okolnosťou

skutkovou a nie právnou, takže v danom prípade nejde o zmenu právneho stavu,

ale o skutkové nedostatky, ktoré predpokladá

ako aj ustálená judikatúra súdov SR I, preto nie je možné súhlasiť s argumentáciou súdov

v predmetnom konaní o povolenie obnovy konania, že súd nemohol návrhu na povolenie

obnovy konania vyhovieť a tento zamietol z dôvodu, že podmienky sa

netýkajú zmeny právneho stavu, ktorá nastane až po právoplatnosti rozhodnutia.

Ako vyplýva z dokazovania vykonaného v konaní o povolenie obnovy konania,

po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol sťažovateľ odsúdený a nastúpení do výkonu trestu,

došlo v trestnom konaní k zásadnej zmene, pokiaľ ide o určovanie hodnoty omamných látok

a následne určenia rozsahu trestného činu v zmysle , keď Národná protidrogová

jednotka Národnej kriminálnej agentúry Prezídia PZ, ktorá je odborným útvarom

garantujúcim protidrogovú politiku v pôsobnosti MV SR v júni 2014 vypracovala novú

metodiku výpočtu cien drog na čiernom trhu pre účely trestného konania ako reakciu

na problematickú obhajobu odborných vyjadrení v štádiu konania pred súdom vo vzťahu

ku stanoveniu rozsahu škodlivého následku spôsobeného trestným činom, od ktorého je

odvodená právna kvalifikácia konania podľa .

Od uvedeného obdobia v záujme objektivizácie a zvýšenia korektnosti určovania cien

drogy na čiernom trhu začala byť hodnota zaistených omamných a psychotropných látok

stanovovaná výlučne na základe všeobecne merateľných kritérií.

Za tejto situácie je kvalifikácia skutku v zmysle v prípade

zjavne nesprávna a uložený trest je potrebné považovať taktiež za nezákonný.

Tvrdenie prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje aj porušovateľ ako odvolací súd,

že závery znaleckého dokazovania, s ktorými sa stotožnil, neboli v čase rozhodovania

žiadnym spôsobom spochybňované nie je pravdivé. Sťažovateľ, resp. jeho obhajca

spochybňovali vo vecí vykonané znalecké dokazovanie, okrem iného skutočnosťami

uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku v pôvodnom konaní...

Porušovateľ sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal ani s tvrdeniami

sťažovateľa, resp. jeho obhajcu uvedenými v odôvodnení sťažnosti vo vzťahu k tvrdeniu

prvostupňového súdu o tom, že nemožno sa upriamiť len na hmotnostné kritérium,

pretože množstvo účinnej látky obsiahnutej v droge je dôležitým kritériom, pretože toto

kritérium má význam z hľadiska ustanovenia , pričom súd tento svoj záver

oprel o uznesenie NS SR, sp.zn. zo dňa 20.03.2019.

... v sťažnosti obhajca sťažovateľa uvádzal protiargumenty k argumentom súdu

uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie,

a preto bol porušovateľ v zmysle ustálenej judikatúry súdov, Ústavného súdu SR

aj Európskeho súdu pre ľudské práva povinný dať mu odpoveď, prečo považuje tieto

argumenty za bezvýznamné.

... porušovateľ tým, že nepovolil obnovu konania napriek tomu, že pre jej povolenie

boli splnené zákonné predpoklady a navyše svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom

ani neodôvodnil, naďalej ponechal nezákonný stav, keď sťažovateľovi ostal uložený

nezákonný trest, a to nie len z dôvodu nesprávneho určenia hodnoty zadržanej drogy,

ale aj z dôvodu, že súdy v pôvodnom konaní porušili požiadavku individualizácie trestu,

t.j. primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu, čím porušovateľ nepriamo porušil

aj právo sťažovateľa na osobnú slobodu dňa 10.01.2020 a čl. 5 ods. 1 písm. a/

Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa sťažovateľa je trest, ktorý mu bol uložený v pôvodnom konaní vo výmere

16 rokov a 8 mesiacov neprimerane prísny k spáchanému skutku, hlavne k jeho následku,

k miere, akou sa podieľal na spáchaní trestného činu, k jeho osobe a pomerom a taktiež

k možnostiam jeho nápravy.

Odvolací súd v pôvodnom odvolacom konaní vo svojom rozsudku vyslovil, že súd

prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku s pomermi sťažovateľa dostatočným spôsobom

nevysporiadal. Napriek uvedenému konštatovaniu sa odvolací súd ani sám bližšie

nevysporiadal s pomermi sťažovateľa, ktoré zohrávajú významnú úlohu pri určovaní výmery

trestu a predsa pristúpil k navýšeniu trestu o 6 rokov a 8 mesiacov oproti prvostupňovému

rozsudku.

Odvolací súd však iba na základe jedinej skutočnosti a to, že sťažovateľ už bol

naposledy odsúdený na trest vo výmere 4 mesiacov nepodmienečne (pričom sa nejedná

ani o prípad špeciálnej recidívy), bez skúmania ďalších dôležitých skutočností (následok

činu, miera jeho konania, hlbší rozbor jeho osobnosti, možnosti nápravy) dospel

k závažnému záveru o tom, že podmienky na aplikáciu ustanovenia o mimoriadnom znížení

trestu nie sú splnené a navýšil trest pre sťažovateľa o 6 rokov a 8 mesiacov a teda bol

celkovo odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov

nepodmienečne za 174,6 g kokaínu, čo je absolútne neprimerané nielen vo vzťahu

k okolnostiam spáchania predmetného trestného člnu, ale je to aj v zjavnom nepomere

s obdobnými prípadmi, či už v Slovenskej republike alebo aj v zahraničí.“

6. Z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol nálezom,

ktorým vysloví porušenie označených práv uznesením krajského súdu, uznesenie krajského

súdu zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov

konania pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

13. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

15. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné uväznenie po odsúdení

príslušným súdom.

16. Podľa Z. z v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe

alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie

o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom

rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

17. Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v zamietnutí jeho sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu (ktorým okresný súd zamietol návrh na povolenie obnovy

konania), keď podľa jeho tvrdení návrh na povolenie obnovy konania obsahoval skutočnosti

opodstatňujúce toto povolenie, sťažovateľ krajskému súdu vytýka neodôvodnenosť

napadnutého uznesenia, ktoré nereagovalo na argumenty sťažovateľa prednesené

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť,

že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. a krajskom súde pod sp. zn.

(ďalej spolu len „pôvodné konanie“) sa súdy pri určovaní rozsahu trestu

náležite nezaoberali pomermi sťažovateľa.

18. Ústavný súd konštatuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach

podľa je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu

subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný

záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m.

, , , ). Z princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta

porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť

ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu (m. m. , ).

19. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že v pôvodnom konaní, o ktorého

obnovu žiada, súdy pri určovaní výmery trestu nezohľadnili pomery sťažovateľa, resp. sa

pomermi nezaoberali dostatočne, k tomuto ústavný súd uvádza, že predmetnú námietku

sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nevzniesol, hoci túto možnosť mal.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že argumenty týkajúce nenáležitého vyhodnotenia

pomerov sťažovateľa v pôvodnom konaní sťažovateľ neuvádzal ani v samotnom návrhu

na obnovu konania. Ústavná sťažnosť je preto v časti týkajúcej sa predmetnej námietky

neprípustná podľa a v tejto časti bolo nutné ústavnú

sťažnosť odmietnuť v zmysle .

20. Vo vzťahu k ostatným námietkam uvedeným v ústavnej sťažnosti ústavný súd

v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej (obdobne, ako

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

21. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

22. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho

procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa .

23. Ústavný súd konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

24. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , , ).

25. Vo vzťahu k posúdeniu kvality odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenie uznesenia okresného súdu

a uznesenia krajského súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože konanie okresného

súdu a konanie krajského súdu z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(m. m. , , , , ).

26. Argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

(ktorá tvorí prílohu ústavnej sťažnosti, pozn.) vo veľkej miere korešponduje s tvrdeniami

sťažovateľa prednesenými už v návrhu na obnovu konania, jeho doplnení a na verejnom

zasadnutí okresného súdu predchádzajúcom rozhodnutiu okresného súdu o návrhu

sťažovateľa na obnovu konania. Sťažovateľ za dôvod obnovy konania považuje zmenu

metodiky určenia hodnoty drogy, v tomto smere poukazoval aj na súdnu prax – rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. , zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 29/2019 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. . Tiež uviedol, že

„... dôkazom súdu skôr neznámym v zmysle /teraz /

môže byť okrem dôkazu doteraz nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom konaní vykonaný,

ale s novým obsahom...“, rozhodujúcim kritériom je hmotnostné určenie rozsahu,

čiže nie z rýdzej drogy vypočítané množstvo individuálnych dávok, ale rozhodujúcim

kritériom je jeden gram omamnej látky. Podľa sťažovateľa právna prax pripúšťa v rámci

mimoriadnych opravných prostriedkov konanie o skutočnostiach dôležitých pre posúdenie

trestnosti činu aj v prípadoch, ktoré nastanú po právoplatnosti rozsudku v pôvodnom

konaní. Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu tiež uvádzal, že postup,

akým bola v pôvodnom konaní určená hodnota zadržaného materiálu – drogy, keď počet

obvykle jednorazových dávok bol vyrátaný z množstva čistého kokaínu, nie z celkového

množstva zadržaného materiálu, bol a aj je v rozpore so zákonom i súdnou praxou. Znalecké

dokazovanie určujúce množstvo obvykle jednorazových dávok by v dnešnej dobe bolo

dôkazom s odlišným obsahom, v dôsledku čoho by rozsah trestného činu bolo možné

v súčasnosti posúdiť v zmysle a pri tejto novej kvalifikácii

trestného činu je aj uložený trest potrebné posudzovať ako nezákonný.

27. Vo vzťahu k záverom znaleckého dokazovania, určeniu hodnoty drogy a rozsahu

trestného činu, z ktorých vychádzali súdy v pôvodnom konaní, ústavný súd uvádza,

že, ako vyplýva zo skoršej ústavnej sťažnosti sťažovateľa sp. zn.

a jej príloh, sťažovateľ už v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 12. júla 2012 rozporoval závery súdu o hodnote zadržanej drogy, závery vykonaného

znaleckého dokazovania vo vzťahu k určeniu počtu obvykle jednorazových dávok.

Sťažovateľ bol názoru, že skutok mal byť kvalifikovaný podľa § 172 ods. 2 písm. e)

. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 13. novembra 2012

vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľa (ako aj odvolaniu spoluobžalovaného) konštatoval,

že nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosti o správnosti skutkových

zistení uvedených v rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 13. novembra 2012 napadol dovolaním, v ktorom okrem iného

namietal závery o cene drogy a určení rozsahu trestného činu. Najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa uznesením sp. zn. z 24. júla 2013 odmietol. Napokon sťažovateľ

podal ústavnú sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júla 2013, rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 13. novembra 2012 v spojení s rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. júla 2012. Ústavný súd ústavnú sťažnosť uznesením

č. k. -50 z 9. júla 2014 odmietol (vo vzťahu k rozsudku okresného súdu

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

a uzneseniu najvyššieho súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť) a v uznesení okrem iného

konštatoval:

«K stanoveniu hodnoty zaistenej drogy, ktorá mala byť podľa sťažovateľa určená

v hodnote, ktorá zodpovedá právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 2 písm. e)

a nesúhlasí so spôsobom určenia jej hodnoty podľa záverov

Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Košiciach v spojení

s vyjadrením Národnej protidrogovej jednotky stanovená na sumu v rozmedzí od 54 260 €

až 162 900 €, čo zodpovedá právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 3 písm. c)

(bližšie pozri bod 3.2, pozn.), ústavný súd poukazuje na svoju už ustálenú

judikatúru týkajúcu sa určenia hodnoty drogy (, ). Podľa už

judikovaného názoru ústavného súdu práve z potreby zachovania identického

a transparentného prístupu ku všetkým páchateľom skutku kvalifikovaného podľa § 172

pre účely hodnotenia dokazovania a objektivizovania výsledkov

dokazovania je potrebné vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na základe čoho sa potom,

samozrejme vzhľadom na druh zaistenej drogy, určí obvyklé množstvo vo forme, v ktorej je

tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným spotrebiteľom na čiernom trhu, a napokon sa

určí aj cena, za ktorú sa predmetná droga v danej forme a v určitej oblasti najčastejšie

(v priemere, resp. „odhadom“, pozn.) predáva na čiernom trhu. Ústavný súd súčasne

podotýka, že keďže v danom prípade ide o tovar (drogy), ktorý je obchodovateľný iba

na čiernom trhu, je pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanej drogy

a s tým súvisiacim aj jej obvyklým množstvom a cenou súdy nepostupujú svojvoľne,

ale v záujme jednotného prístupu ku všetkým páchateľom daného skutku v neurčitom

množstve prípadov (z hľadiska charakteru skutku, miesta spáchania a pod., pozn.)

vychádzajú z objektivizovaných údajov získaných z praxe špecializovaných policajných

jednotiek. Taktiež ústavný súd poukazuje a zároveň aj v okolnostiach posudzovanej veci

vychádza zo záverov vyplývajúcich z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2012, podľa ktorého v prípade posudzovania trestnosti trestného činu

podľa je nutné postupovať pri stanovení rozsahu trestného činu

v zmysle a vychádzať z „... minimálnej výšky ceny,

za ktorú bolo možné zaistenú omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor

predať na čiernom trhu v období spáchania trestného činu a v mieste, kde bol trestný čin

spáchaný, pričom je potrebné zohľadniť špecifiká čierneho trhu a prax

koncových konzumentov návykových látok, ako to ustanovuje § 126 ods. 1 veta prvá

Tr. zák.“ (m. m. )...

Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského a najvyššieho súdu nie je možné

považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú

súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .»

28. Z uvedeného vyplýva, že spôsob určenia hodnoty drogy a určenia rozsahu

trestného činu v pôvodnom konaní bol súladný s vtedajšou súdnou praxou, súdne

rozhodnutia vo veci sťažovateľa vychádzajúce z danej metodiky neboli všeobecnými súdmi

v rámci konania o opravných prostriedkoch ani ústavným súdom pri ústavnoprávnom

prieskume spochybnené, označené za porušujúce základné práva a slobody sťažovateľa.

29. Ústavný súd konštatuje, že z uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením

okresného súdu) vyplývajú dôvody, pre ktoré zmenu metodiky určenia hodnoty drogy,

s tým spojenú zmenu súdnej praxe, nemožno považovať za okolnosť predpokladanú v § 397

ods. 1 , a to aj s poukazom na odbornú literatúru.

30. Z uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd v zhode so záverom

okresného súdu nevyhodnotil okolnosti tvrdené sťažovateľom (zmena metodiky určenia

hodnoty drogy, zmena súdnej praxe) za také, ktoré predpokladá § 394 ods. 1 Trestného

poriadku. Zmenu metodiky určenia hodnoty drogy, zmenu súdnej praxe okresný súd

a krajský súd považujú za zmenu právneho stavu, ktorá nastala po právoplatnosti

odsudzujúceho rozsudku, pričom v tomto smere pripodobnili situáciu sťažovateľa

k zmierneniu trestnej sadzby zákonodarcom po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku,

ktoré taktiež nemožno považovať za okolnosť odôvodňujúcu obnovu konania, pretože táto

v čase rozhodnutia (rovnako ako nová metodika výpočtu hodnoty drogy, nová súdna prax)

ani neexistovala. Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že „ustanovenie § 394 ods. 1

upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových

zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych,

ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia, ale museli byť existujúce už v čase

rozhodovania, len nemohli byť vykonané z dôvodu nejakej prekážky a netýkajú sa zmeny

právneho stavu, ktorá nastane až po právoplatnosti rozhodnutia“. Ústavný súd

argumentáciu súdu považuje za zrozumiteľnú a právny záver za logický, nepopierajúci

zmysel a cieľ ustanovenia . Zmena, na ktorú sťažovateľ

poukazuje, nepramení z doteraz neznámych poznatkov, ale tak, ako ju prezentuje sťažovateľ

(keď poukazuje, že k zmene došlo „v záujme objektivizácie a zvýšenia korektnosti

určovania cien“), je len výsledkom úvahy a prehodnotenia prístupu kompetentných orgánov

k danej problematike.

31. Z uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) tiež vyplýva,

že množstvo účinnej látky obsiahnutej v droge je dôležitým kritériom, pretože má význam

z hľadiska posúdenia spôsobilosti drogy nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho

ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie (§ 130 ods. 5 Trestného

zákona). Súd poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva, čo je potrebné

rozumieť pod pojmom „obvykle jednorazová dávka“ (sp. zn. ), v zmysle

ktorých pri určovaní počtu obvykle jednorazových dávok v zadržanom materiáli kritérium

obsahu účinnej látky nie je irelevantným (R 87/2015), a že pre určenie rozsahu činu je

smerodajná cena obvykle jednorazovej dávky a počet obvykle jednorazových dávok

pripraviteľných z posudzovaného materiálu (R 22/2019). Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu poukazoval na skutočnosť, že najvyšší súd v rozhodnutí

R 22/2019 (sp. zn. ) zároveň vyslovil, že „obvykle jednorazová dávka

na použitie v zmysle , (ako nie individuálny, ale bežný

konzumný priemer*) sa, na základe poznatkov o užívateľskej praxi, určuje ako bežne

jednorazovo používané množstvo finálneho materiálu, obvyklým spôsobom aplikovateľného

konečným užívateľom - teda nie podľa množstva tzv. účinnej látky v posudzovanom

materiáli“, k tomuto ústavný súd len pre úplnosť dodáva, že v tomto smere ide práve

o zmenu právneho stavu, právno-hodnotiacej praxe (v porovnaní so stavom v čase vedenia

pôvodného konania), ktorú krajský súd nevyhodnotil ako okolnosť odôvodňujúcu obnovu

konania.

32. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením

okresného súdu) ústavný súd konštatuje, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je

spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť uznesenia krajského súdu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov (strán) konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

pôvodného konania v jeho trestnej veci krajským súdom, ktorý svojím uznesením zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy, takéto nedostatky nevykazujú.

33. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle, zjavnej neodôvodnenosti. Keďže ústavný súd nezistil existenciu možnej

príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa a uznesením krajského súdu, ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

34. Vzhľadom na ústavnoprávnu udržateľnosť záverov krajského súdu ústavný súd

nezistil ani existenciu možnej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a 2 a práva podľa

dohovoru a uznesením krajského súdu, a preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

35. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie

uznesenia krajského súdu, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie, priznanie

náhrady trov konania pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu