Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 433/2020
PDF · 548.23 KB
No categories available
III. ÚS 433/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Petra Straku a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, právne zastúpeného JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom,
Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4 Tos 3/2020 z 10. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom,
Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 3/2020
z 10. januára 2020.
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012
(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu
nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 172 ods. 1
písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní
10 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol rozsudkom
sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) tak,
že zrušil rozsudok okresného súdu vo výrokoch o trestoch a spôsoboch ich výkonu
a zároveň rozhodol o odsúdení sťažovateľa pri nezmenenom skutkovom základe na trest
odňatia slobody v trvaní 16 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu
s maximálnym stupňom stráženia. Ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti (konanie
vedené na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 20849/2013 na základe ústavnej sťažnosti
sťažovateľa zo 4. novembra 2013) tiež známa skutočnosť, že proti rozsudku krajského súdu
podal sťažovateľ dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) uznesením sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho
súdu“) zamietol. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou zo 4. novembra 2013 vedenou
na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 20849/2013 namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) dohovoru
uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu. Ústavná sťažnosť sťažovateľa vedená pred ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 20849/2013 bola uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 394/2014 z 9. júla 2014
odmietnutá.
3. Sťažovateľ podal 5. apríla 2019 návrh na obnovu konania, ktorý okresný súd
uznesením sp. zn. 10 Nt 16/2019 z 23. októbra 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania. V odôvodnení uznesenia okresný súd
okrem iného uviedol:
«Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. poriadku upravuje podmienky obnovy konania,
ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností
alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.
Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu
a ukladania trestu (Jaroslav Ivor a kol. Trestné právo procesné s.267 2017).
Súd po preštudovaní pripojeného spisového materiálu, obsahu podania odsúdeného,
podaného prostredníctvom jeho obhajcu, dospel k záveru, že nie sú v tomto prípade splnené
zákonné podmienky na povolenie obnovy nakoľko súd sa má za to, že zmena zákonných
podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu nie je dôvodom na povolenie
obnovy konania.
Taktiež súd má za to, že množstvo účinnej látky obsiahnutej v droge je dôležitým
kritériom pretože toto kritérium má význam z hľadiska ustanovenia § 130 ods. 5 Tr. zákona
a nemožno sa upriamiť len na hmotnostné kritérium, čo v konečnom dôsledku vyplýva
aj zo stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod sp. zn.
Tpj 58/2017-3.
Súd sa nestotožnil s názorom obhajcu, ktorý tvrdí, že nemá zmysel zaoberať sa
„obvyklou jednorázovou dávkou“ ale len hmotnosťou. Aj uznesenie NS SR zo dňa
20.03.2019, sp. zn. 3 Tdo 83/2018 (R 22/2019) hovorí „Na základe ceny obvykle
jednorazovej dávky drogy na použitie na nelegálnom trhu (pri predaji koncovému
užívateľovi v určitom čase a regióne), zohľadniac (v prospech páchateľa) zistenú dolnú
hranicu cenového rozpätia pre dotknutú drogu, sa násobkom, podľa počtu obvykle
jednorazových dávok predpripravených z posudzovaného materiálu (tzv. diely, skladačky),
alebo pripraviteľných z posudzovaného materiálu, určuje kvalifikačný moment rozsahu činu
v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona, ktorý je okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej
trestnej sadzby podľa § 172 ods. 2 pism. e) (väčší rozsah), ods. 3 písm. c) (značný rozsah)
a ods. 4 písm. c) (veľký rozsah) Trestného zákona.“ Z uvedeného podľa názoru súdu jasne
vyplýva, že má zmysel stále sa zaoberať aj počtom dávok, nie len sa sústrediť na množstvo.
Zákonodarca doposiaľ nestanovil žiadne pravidlá, ako má aplikačná prax pojem
„obvyklá jednorazová dávka“ vykladať, preto je potrebné vychádzať zo zaužívanej súdnej
praxe, v zmysle ktorej bol prijatý názor, že ide o dávku v množstve ovplyvňujúcom psychiku,
ovládacie a rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne správanie v dôsledku jej užitia.
Vzhľadom na rôznu koncentráciu účinnej látky a iný vplyv na rôznych konzumentov dospeli
k záveru, že je nutné stanoviť obvykle jednorázovú dávku pre jednotlivé prípady samostatne
Taktiež súd sa stotožnil so závermi znaleckého dokazovania, ktoré v čase
rozhodovania nebolo žiadnym spôsobom spochybňované ani prekonané, z ktorého
vyplynulo, že zo zaisteného množstva kokaínu bolo možné pripraviť najmenej 2713 až 8145
obvyklých jednorázových dávok, pričom súd pri takomto veľkom rozptyle bral v úvahu
množstvo pre páchateľa najpriaznivejšie.
Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 394 ods. I Tr. poriadku upravuje podmienky
obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa -
ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo
až po právoplatnosti rozhodnutia, ale museli byť existujúce už v čase rozhodovania,
len nemohli byť vykonané z dôvodu nejakej prekážky a netýkajú sa zmeny právneho stavu,
ktorá nastane až po právoplatnosti rozhodnutia, nemohol súd návrhu na obnovu konania
vyhovieť a tento zamietol. Pre názornosť súd dodáva, že ak by sa po právoplatnosti
odsudzujúceho rozsudku zmenila trestná sadzba pri nejakej skutkovej podstate
na miernejšiu, neznamená to dôvod na obnovu konania, nakoľko v čase rozhodovania súdu
táto okolnosť ani nebola existentná.»
4. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd
uznesením sp. zn. 4 Tos 3/2020 z 10. januára 2020 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)
zamietol, pričom poukázal na dôvody zamietnutia návrhu na obnovu konania uvedené
okresným súdom, ako aj na rozhodnutie R 87/2015, podľa ktorého „obvykle jednorazovou
dávkou na použitie v zmysle § 135 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. sa rozumie dávka omamnej
alebo psychotropnej látky, ktorá sa bežne (u väčšiny užívateľov) konzumuje pri jednom
použití, a takto vyjadruje konzumný priemer. Ak sa omamná alebo psychotropná látka
v takomto dávkovaní nepredáva, je potom potrebné posúdiť aký počet obvykle
jednorazových dávok na použitie sa v zaistenom materiáli nachádza, a to či už podľa
kritéria obsahového množstva účinnej látky, alebo podľa celkového množstevného
(hmotnostného, objemového) kritéria.“. Uznesenie okresného súdu vyhodnotil ako vecne
správne.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje:
„K tvrdeniam sťažovateľa uvádzaným v sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňového
súdu sa porušovateľ žiadnym spôsobom nevyjadril, aj keď tieto tvrdenia boli
protiargumentami k argumentom prvostupňového súdu, ktorým bol zamietnutý návrh
na povolenie obnovy konania a teda bolo povinnosťou odvolacieho súdu sa s týmito
tvrdeniami vysporiadať.
Sťažovateľ v rámci konania o povolenie obnovy konania argumentoval okrem iného
práve tým, že sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania, nakoľko skutočnosťou
predtým neznámou môže byť okrem dôkazu doteraz nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom
konaní vykonaný, ale s novým obsahom, teda v danom prípade znalecké dokazovanie
určujúce množstvo obvykle jednorázových dávok by v dnešnej dobe bolo dôkazom
s odlišným obsahom. Vo vzťahu k uvedenému by rozsah trestného činu bolo možné
v súčasnosti posúdiť v zmysle § 172 ods. 2 TZ a pri tejto novej kvalifikácii trestného činu je
aj sťažovateľovi uložený trest potrebné posudzovať ako nezákonný.
K argumentácii prvostupňového súdu, ktorú si osvojil aj porušovateľ o tom,
že ustanovenie § 394 ods. 1 TP sa netýka zmeny právneho stavu, ktorá nastane
až po právoplatnosti rozhodnutia, uvádzal obhajca sťažovateľa v jeho odôvodnení sťažnosti
proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, že takýto názor súdu nie je možné bez akýchkoľvek
výhrad akceptovať... Právna prax teda pripúšťa v rámci mimoriadnych opravných
prostriedkov aj konanie o skutočnostiach dôležitých pre posúdenie trestnosti činu
aj v prípadoch, ktoré nastanú po právoplatnosti rozsudku v pôvodnom konaní...
... podľa nášho názoru je hodnota zadržanej drogy a jej určenie okolnosťou
skutkovou a nie právnou, takže v danom prípade nejde o zmenu právneho stavu,
ale o skutkové nedostatky, ktoré predpokladá § 394 ods. 1 Trestného poriadku
ako aj ustálená judikatúra súdov SR I, preto nie je možné súhlasiť s argumentáciou súdov
v predmetnom konaní o povolenie obnovy konania, že súd nemohol návrhu na povolenie
obnovy konania vyhovieť a tento zamietol z dôvodu, že podmienky § 394 ods. 1 TP sa
netýkajú zmeny právneho stavu, ktorá nastane až po právoplatnosti rozhodnutia.
Ako vyplýva z dokazovania vykonaného v konaní o povolenie obnovy konania,
po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol sťažovateľ odsúdený a nastúpení do výkonu trestu,
došlo v trestnom konaní k zásadnej zmene, pokiaľ ide o určovanie hodnoty omamných látok
a následne určenia rozsahu trestného činu v zmysle § 172 TZ, keď Národná protidrogová
jednotka Národnej kriminálnej agentúry Prezídia PZ, ktorá je odborným útvarom
garantujúcim protidrogovú politiku v pôsobnosti MV SR v júni 2014 vypracovala novú
metodiku výpočtu cien drog na čiernom trhu pre účely trestného konania ako reakciu
na problematickú obhajobu odborných vyjadrení v štádiu konania pred súdom vo vzťahu
ku stanoveniu rozsahu škodlivého následku spôsobeného trestným činom, od ktorého je
odvodená právna kvalifikácia konania podľa TZ.
Od uvedeného obdobia v záujme objektivizácie a zvýšenia korektnosti určovania cien
drogy na čiernom trhu začala byť hodnota zaistených omamných a psychotropných látok
stanovovaná výlučne na základe všeobecne merateľných kritérií.
Za tejto situácie je kvalifikácia skutku v zmysle § 172 ods. 3 písm. c/ TZ v prípade
zjavne nesprávna a uložený trest je potrebné považovať taktiež za nezákonný.
Tvrdenie prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje aj porušovateľ ako odvolací súd,
že závery znaleckého dokazovania, s ktorými sa stotožnil, neboli v čase rozhodovania
žiadnym spôsobom spochybňované nie je pravdivé. Sťažovateľ, resp. jeho obhajca
spochybňovali vo vecí vykonané znalecké dokazovanie, okrem iného skutočnosťami
uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku v pôvodnom konaní...
Porušovateľ sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal ani s tvrdeniami
sťažovateľa, resp. jeho obhajcu uvedenými v odôvodnení sťažnosti vo vzťahu k tvrdeniu
prvostupňového súdu o tom, že nemožno sa upriamiť len na hmotnostné kritérium,
pretože množstvo účinnej látky obsiahnutej v droge je dôležitým kritériom, pretože toto
kritérium má význam z hľadiska ustanovenia § 130 ods. 5 TZ, pričom súd tento svoj záver
oprel o uznesenie NS SR, sp.zn. 3Tdo 83/2018 zo dňa 20.03.2019.
... v sťažnosti obhajca sťažovateľa uvádzal protiargumenty k argumentom súdu
uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie,
a preto bol porušovateľ v zmysle ustálenej judikatúry súdov, Ústavného súdu SR
aj Európskeho súdu pre ľudské práva povinný dať mu odpoveď, prečo považuje tieto
argumenty za bezvýznamné.
... porušovateľ tým, že nepovolil obnovu konania napriek tomu, že pre jej povolenie
boli splnené zákonné predpoklady a navyše svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom
ani neodôvodnil, naďalej ponechal nezákonný stav, keď sťažovateľovi ostal uložený
nezákonný trest, a to nie len z dôvodu nesprávneho určenia hodnoty zadržanej drogy,
ale aj z dôvodu, že súdy v pôvodnom konaní porušili požiadavku individualizácie trestu,
t.j. primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu, čím porušovateľ nepriamo porušil
aj právo sťažovateľa na osobnú slobodu 4Tos/3/2020 dňa 10.01.2020 a čl. 5 ods. 1 písm. a/
Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa sťažovateľa je trest, ktorý mu bol uložený v pôvodnom konaní vo výmere
16 rokov a 8 mesiacov neprimerane prísny k spáchanému skutku, hlavne k jeho následku,
k miere, akou sa podieľal na spáchaní trestného činu, k jeho osobe a pomerom a taktiež
k možnostiam jeho nápravy.
Odvolací súd v pôvodnom odvolacom konaní vo svojom rozsudku vyslovil, že súd
prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku s pomermi sťažovateľa dostatočným spôsobom
nevysporiadal. Napriek uvedenému konštatovaniu sa odvolací súd ani sám bližšie
nevysporiadal s pomermi sťažovateľa, ktoré zohrávajú významnú úlohu pri určovaní výmery
trestu a predsa pristúpil k navýšeniu trestu o 6 rokov a 8 mesiacov oproti prvostupňovému
rozsudku.
Odvolací súd však iba na základe jedinej skutočnosti a to, že sťažovateľ už bol
naposledy odsúdený na trest vo výmere 4 mesiacov nepodmienečne (pričom sa nejedná
ani o prípad špeciálnej recidívy), bez skúmania ďalších dôležitých skutočností (následok
činu, miera jeho konania, hlbší rozbor jeho osobnosti, možnosti nápravy) dospel
k závažnému záveru o tom, že podmienky na aplikáciu ustanovenia o mimoriadnom znížení
trestu nie sú splnené a navýšil trest pre sťažovateľa o 6 rokov a 8 mesiacov a teda bol
celkovo odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov
nepodmienečne za 174,6 g kokaínu, čo je absolútne neprimerané nielen vo vzťahu
k okolnostiam spáchania predmetného trestného člnu, ale je to aj v zjavnom nepomere
s obdobnými prípadmi, či už v Slovenskej republike alebo aj v zahraničí.“
6. Z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol nálezom,
ktorým vysloví porušenie označených práv uznesením krajského súdu, uznesenie krajského
súdu zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov
konania pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
13. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
15. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné uväznenie po odsúdení
príslušným súdom.
16. Podľa § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z Trestného poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe
alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie
o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere
k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
17. Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v zamietnutí jeho sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu (ktorým okresný súd zamietol návrh na povolenie obnovy
konania), keď podľa jeho tvrdení návrh na povolenie obnovy konania obsahoval skutočnosti
opodstatňujúce toto povolenie, sťažovateľ krajskému súdu vytýka neodôvodnenosť
napadnutého uznesenia, ktoré nereagovalo na argumenty sťažovateľa prednesené
v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť,
že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 T 45/2012 a krajskom súde pod sp. zn.
7 To 78/2012 (ďalej spolu len „pôvodné konanie“) sa súdy pri určovaní rozsahu trestu
náležite nezaoberali pomermi sťažovateľa.
18. Ústavný súd konštatuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu
subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný
záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta
porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť
ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (m. m. IV. ÚS 128/04, II. ÚS 734/2017).
19. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že v pôvodnom konaní, o ktorého
obnovu žiada, súdy pri určovaní výmery trestu nezohľadnili pomery sťažovateľa, resp. sa
pomermi nezaoberali dostatočne, k tomuto ústavný súd uvádza, že predmetnú námietku
sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nevzniesol, hoci túto možnosť mal.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že argumenty týkajúce nenáležitého vyhodnotenia
pomerov sťažovateľa v pôvodnom konaní sťažovateľ neuvádzal ani v samotnom návrhu
na obnovu konania. Ústavná sťažnosť je preto v časti týkajúcej sa predmetnej námietky
neprípustná podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde a v tejto časti bolo nutné ústavnú
sťažnosť odmietnuť v zmysle § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
20. Vo vzťahu k ostatným námietkam uvedeným v ústavnej sťažnosti ústavný súd
v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne, ako
aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
21. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.
22. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho
procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
23. Ústavný súd konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 337/2018).
24. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 79/2012).
25. Vo vzťahu k posúdeniu kvality odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenie uznesenia okresného súdu
a uznesenia krajského súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože konanie okresného
súdu a konanie krajského súdu z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 86/2011).
26. Argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
(ktorá tvorí prílohu ústavnej sťažnosti, pozn.) vo veľkej miere korešponduje s tvrdeniami
sťažovateľa prednesenými už v návrhu na obnovu konania, jeho doplnení a na verejnom
zasadnutí okresného súdu predchádzajúcom rozhodnutiu okresného súdu o návrhu
sťažovateľa na obnovu konania. Sťažovateľ za dôvod obnovy konania považuje zmenu
metodiky určenia hodnoty drogy, v tomto smere poukazoval aj na súdnu prax – rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 4/2017, zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu
sp. zn. Tpj 29/2019 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 83/2018. Tiež uviedol, že
„... dôkazom súdu skôr neznámym v zmysle § 278 ods. 1 /teraz § 394 ods. 1 Tr. poriadku/
môže byť okrem dôkazu doteraz nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom konaní vykonaný,
ale s novým obsahom...“, rozhodujúcim kritériom je hmotnostné určenie rozsahu,
čiže nie z rýdzej drogy vypočítané množstvo individuálnych dávok, ale rozhodujúcim
kritériom je jeden gram omamnej látky. Podľa sťažovateľa právna prax pripúšťa v rámci
mimoriadnych opravných prostriedkov konanie o skutočnostiach dôležitých pre posúdenie
trestnosti činu aj v prípadoch, ktoré nastanú po právoplatnosti rozsudku v pôvodnom
konaní. Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu tiež uvádzal, že postup,
akým bola v pôvodnom konaní určená hodnota zadržaného materiálu – drogy, keď počet
obvykle jednorazových dávok bol vyrátaný z množstva čistého kokaínu, nie z celkového
množstva zadržaného materiálu, bol a aj je v rozpore so zákonom i súdnou praxou. Znalecké
dokazovanie určujúce množstvo obvykle jednorazových dávok by v dnešnej dobe bolo
dôkazom s odlišným obsahom, v dôsledku čoho by rozsah trestného činu bolo možné
v súčasnosti posúdiť v zmysle § 172 ods. 2 Trestného zákona a pri tejto novej kvalifikácii
trestného činu je aj uložený trest potrebné posudzovať ako nezákonný.
27. Vo vzťahu k záverom znaleckého dokazovania, určeniu hodnoty drogy a rozsahu
trestného činu, z ktorých vychádzali súdy v pôvodnom konaní, ústavný súd uvádza,
že, ako vyplýva zo skoršej ústavnej sťažnosti sťažovateľa sp. zn. Rvp 20849/2013
a jej príloh, sťažovateľ už v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 45/2012
z 12. júla 2012 rozporoval závery súdu o hodnote zadržanej drogy, závery vykonaného
znaleckého dokazovania vo vzťahu k určeniu počtu obvykle jednorazových dávok.
Sťažovateľ bol názoru, že skutok mal byť kvalifikovaný podľa § 172 ods. 2 písm. e)
Trestného zákona. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012
vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľa (ako aj odvolaniu spoluobžalovaného) konštatoval,
že nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosti o správnosti skutkových
zistení uvedených v rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ rozsudok krajského súdu
sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 napadol dovolaním, v ktorom okrem iného
namietal závery o cene drogy a určení rozsahu trestného činu. Najvyšší súd dovolanie
sťažovateľa uznesením sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013 odmietol. Napokon sťažovateľ
podal ústavnú sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013, rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 v spojení s rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012. Ústavný súd ústavnú sťažnosť uznesením
č. k. I. ÚS 394/2014-50 z 9. júla 2014 odmietol (vo vzťahu k rozsudku okresného súdu
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
a uzneseniu najvyššieho súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť) a v uznesení okrem iného
konštatoval:
«K stanoveniu hodnoty zaistenej drogy, ktorá mala byť podľa sťažovateľa určená
v hodnote, ktorá zodpovedá právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 2 písm. e)
Trestného zákona a nesúhlasí so spôsobom určenia jej hodnoty podľa záverov
Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Košiciach v spojení
s vyjadrením Národnej protidrogovej jednotky stanovená na sumu v rozmedzí od 54 260 €
až 162 900 €, čo zodpovedá právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 3 písm. c)
Trestného zákona (bližšie pozri bod 3.2, pozn.), ústavný súd poukazuje na svoju už ustálenú
judikatúru týkajúcu sa určenia hodnoty drogy (II. ÚS 228/2012, II. ÚS 240/2012). Podľa už
judikovaného názoru ústavného súdu práve z potreby zachovania identického
a transparentného prístupu ku všetkým páchateľom skutku kvalifikovaného podľa § 172
Trestného zákona pre účely hodnotenia dokazovania a objektivizovania výsledkov
dokazovania je potrebné vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na základe čoho sa potom,
samozrejme vzhľadom na druh zaistenej drogy, určí obvyklé množstvo vo forme, v ktorej je
tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným spotrebiteľom na čiernom trhu, a napokon sa
určí aj cena, za ktorú sa predmetná droga v danej forme a v určitej oblasti najčastejšie
(v priemere, resp. „odhadom“, pozn.) predáva na čiernom trhu. Ústavný súd súčasne
podotýka, že keďže v danom prípade ide o tovar (drogy), ktorý je obchodovateľný iba
na čiernom trhu, je pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanej drogy
a s tým súvisiacim aj jej obvyklým množstvom a cenou súdy nepostupujú svojvoľne,
ale v záujme jednotného prístupu ku všetkým páchateľom daného skutku v neurčitom
množstve prípadov (z hľadiska charakteru skutku, miesta spáchania a pod., pozn.)
vychádzajú z objektivizovaných údajov získaných z praxe špecializovaných policajných
jednotiek. Taktiež ústavný súd poukazuje a zároveň aj v okolnostiach posudzovanej veci
vychádza zo záverov vyplývajúcich z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012
z 27. novembra 2012, podľa ktorého v prípade posudzovania trestnosti trestného činu
podľa § 172 Trestného zákona je nutné postupovať pri stanovení rozsahu trestného činu
v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona a vychádzať z „... minimálnej výšky ceny,
za ktorú bolo možné zaistenú omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor
predať na čiernom trhu v období spáchania trestného činu a v mieste, kde bol trestný čin
spáchaný, pričom je potrebné zohľadniť špecifiká čierneho trhu a prax
koncových konzumentov návykových látok, ako to ustanovuje § 126 ods. 1 veta prvá
Tr. zák.“ (m. m. I. ÚS 235/2013)...
Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského a najvyššieho súdu nie je možné
považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú
súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu
a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.»
28. Z uvedeného vyplýva, že spôsob určenia hodnoty drogy a určenia rozsahu
trestného činu v pôvodnom konaní bol súladný s vtedajšou súdnou praxou, súdne
rozhodnutia vo veci sťažovateľa vychádzajúce z danej metodiky neboli všeobecnými súdmi
v rámci konania o opravných prostriedkoch ani ústavným súdom pri ústavnoprávnom
prieskume spochybnené, označené za porušujúce základné práva a slobody sťažovateľa.
29. Ústavný súd konštatuje, že z uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením
okresného súdu) vyplývajú dôvody, pre ktoré zmenu metodiky určenia hodnoty drogy,
s tým spojenú zmenu súdnej praxe, nemožno považovať za okolnosť predpokladanú v § 397
ods. 1 Trestného poriadku, a to aj s poukazom na odbornú literatúru.
30. Z uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd v zhode so záverom
okresného súdu nevyhodnotil okolnosti tvrdené sťažovateľom (zmena metodiky určenia
hodnoty drogy, zmena súdnej praxe) za také, ktoré predpokladá § 394 ods. 1 Trestného
poriadku. Zmenu metodiky určenia hodnoty drogy, zmenu súdnej praxe okresný súd
a krajský súd považujú za zmenu právneho stavu, ktorá nastala po právoplatnosti
odsudzujúceho rozsudku, pričom v tomto smere pripodobnili situáciu sťažovateľa
k zmierneniu trestnej sadzby zákonodarcom po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku,
ktoré taktiež nemožno považovať za okolnosť odôvodňujúcu obnovu konania, pretože táto
v čase rozhodnutia (rovnako ako nová metodika výpočtu hodnoty drogy, nová súdna prax)
ani neexistovala. Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že „ustanovenie § 394 ods. 1
Tr. poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových
zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych,
ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia, ale museli byť existujúce už v čase
rozhodovania, len nemohli byť vykonané z dôvodu nejakej prekážky a netýkajú sa zmeny
právneho stavu, ktorá nastane až po právoplatnosti rozhodnutia“. Ústavný súd
argumentáciu súdu považuje za zrozumiteľnú a právny záver za logický, nepopierajúci
zmysel a cieľ ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Zmena, na ktorú sťažovateľ
poukazuje, nepramení z doteraz neznámych poznatkov, ale tak, ako ju prezentuje sťažovateľ
(keď poukazuje, že k zmene došlo „v záujme objektivizácie a zvýšenia korektnosti
určovania cien“), je len výsledkom úvahy a prehodnotenia prístupu kompetentných orgánov
k danej problematike.
31. Z uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) tiež vyplýva,
že množstvo účinnej látky obsiahnutej v droge je dôležitým kritériom, pretože má význam
z hľadiska posúdenia spôsobilosti drogy nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho
ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie (§ 130 ods. 5 Trestného
zákona). Súd poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva, čo je potrebné
rozumieť pod pojmom „obvykle jednorazová dávka“ (sp. zn. 5 Tdo 18/2017), v zmysle
ktorých pri určovaní počtu obvykle jednorazových dávok v zadržanom materiáli kritérium
obsahu účinnej látky nie je irelevantným (R 87/2015), a že pre určenie rozsahu činu je
smerodajná cena obvykle jednorazovej dávky a počet obvykle jednorazových dávok
pripraviteľných z posudzovaného materiálu (R 22/2019). Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu poukazoval na skutočnosť, že najvyšší súd v rozhodnutí
R 22/2019 (sp. zn. 3 Tdo 83/2018) zároveň vyslovil, že „obvykle jednorazová dávka
na použitie v zmysle § 135 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (ako nie individuálny, ale bežný
konzumný priemer*) sa, na základe poznatkov o užívateľskej praxi, určuje ako bežne
jednorazovo používané množstvo finálneho materiálu, obvyklým spôsobom aplikovateľného
konečným užívateľom - teda nie podľa množstva tzv. účinnej látky v posudzovanom
materiáli“, k tomuto ústavný súd len pre úplnosť dodáva, že v tomto smere ide práve
o zmenu právneho stavu, právno-hodnotiacej praxe (v porovnaní so stavom v čase vedenia
pôvodného konania), ktorú krajský súd nevyhodnotil ako okolnosť odôvodňujúcu obnovu
konania.
32. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením
okresného súdu) ústavný súd konštatuje, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je
spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť uznesenia krajského súdu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov (strán) konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
pôvodného konania v jeho trestnej veci krajským súdom, ktorý svojím uznesením zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie
obnovy, takéto nedostatky nevykazujú.
33. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje
znaky svojvôle, zjavnej neodôvodnenosti. Keďže ústavný súd nezistil existenciu možnej
príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a uznesením krajského súdu, ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
34. Vzhľadom na ústavnoprávnu udržateľnosť záverov krajského súdu ústavný súd
nezistil ani existenciu možnej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a)
dohovoru a uznesením krajského súdu, a preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol
pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
35. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie
uznesenia krajského súdu, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie, priznanie
náhrady trov konania pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu