Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)II. ÚS 228/2012
PDF · 226.18 KB
No categories available
II. ÚS 228/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť E. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
zaručených v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/20/2011 a jeho uznesením z 20.
septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2011 doručená sťažnosť E. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv zaručených v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/20/2011 a jeho uznesením z 20.
septembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako obžalovaný v 1. rade bol
rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 T 38/2010-2841
z 9. marca 2011 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c)
a ods. 3 písm. c) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe
uvedenom vo výrokovej časti rozsudku, za ktorý mu bol okrem iného uložený aj
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov so zaradením do ústavu
s maximálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o vine a treste,
riadne a včas odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnil aj tým, že hodnota u neho zaistenej
drogy bola určená netransparentne, t. j. iba na základe domnienky, a to tak, že
Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru (ďalej len „KEÚ PZ“) na základe
hypotetickej úvahy určil, aké množstvo obvykle jednorázových dávok drogy „mienil“
sťažovateľ zo zaistenej drogy vytvoriť a predať, pričom takto určené množstvo bolo
vynásobené tiež iba odhadom určenou cenou za takúto obvykle jednorázovú dávku danej
drogy na čiernom trhu v mieste a čase spáchania skutku, ktorú určila Národná protidrogová
jednotka (ďalej len „NPJ“) v danom prípade sumou najmenej 7 € za jednu obvyklú
jednorázovú dávku danej drogy. Uvedeným výpočtom tak podľa sťažovateľa z hypoteticky,
resp. iba odhadom určených premenných dospel okresný súd k nesprávnemu a arbitrárnemu
záveru, že sťažovateľ spáchal trestný čin, ktorý sa mu kládol za vinu v „značnom rozsahu“,
v dôsledku čoho bol podľa sťažovateľa ním spáchaný skutok okresným súdom arbitrárne
nesprávne kvalifikovaný podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedenej v § 172 ods. 3
písm. c) Trestného zákona, čo v konečnom dôsledku znamená, že sťažovateľovi mohol
(a napokon aj bol) uložený trest odňatia slobody v rozmedzí pätnásť až dvadsať rokov.
V podanom odvolaní sťažovateľ tiež namietal, že v konaní pred okresným súdom nebol
vykonaný ani jeden dôkaz, ktorým by bolo hodnoverne preukázané, koľko jednorázových
dávok danej drogy a v danej akosti (výdatnosti) mohlo byť zo zaisteného množstva drogy
vyrobené, a z ktorého by bolo možné vyvodiť, že na čiernom trhu sa takáto jednorázová
dávka predmetnej drogy predávala v čase spáchania skutku za 7 €, čo do jej množstva
a akosti, tobôž ak výsluchom riaditeľa, ako aj ďalšieho pracovníka NPJ, a tiež aj znalca
KEÚ PZ bolo podľa tvrdenia sťažovateľa preukázané, že obvykle jednorázovú dávku danej
drogy určenú KEÚ PZ, čo do množstva a akosti, nemožno stotožniť s dávkou predávanou
na čiernom trhu najmenej za 7 €. Napriek tomu okresný súd podľa sťažovateľa bez ďalšieho
určil hodnotu drogy vynásobením počtu obvykle jednorázových dávok určených KEÚ PZ
s cenou za takúto dávku určenú NPJ, hoci množstevná a obsahová totožnosť dávok nebola
podľa neho žiadnym spôsobom preukázaná. Okresný súd teda bez opory v dokazovaní
predpokladal, že sťažovateľ chcel drogu predávať po dávkach v rozsahu určenom KEÚ PZ,
teda drogu riediť práve v pomere určenom okresným súdom a potom jednu dávku takto
zriedenej drogy predávať minimálne za 7 €.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa (vrátane odvolaní ostatných spoluobžalovaných,
pozn.) proti rozsudku okresného súdu rozhodol uznesením č. k. 3 To 20/2011-2996
z 20. septembra 2011 tak, že odvolania ako nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ namietané porušenie ním označených práv zaručených ústavou,
dohovorom a listinou odôvodnil v podstate rovnakými námietkami, akými odôvodnil aj
svoje odvolanie, pričom uviedol, že krajský súd sa s týmito jeho námietkami nevysporiadal
ústavne udržateľným spôsobom, a ďalej okrem iného uviedol:
„... Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa sťažovateľ dopustil
spáchania skutku v značnom rozsahu.
Súd uplatnil prezumpciu viny, svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne
akceptovateľným spôsobom, v podstate ho neodôvodnil vôbec.
Úmysel obžalovaného predávať drogu po dávkach a naviac zriedenú v pomere, ktorý
nemohol ani len poznať, a určil ho až znalecký posudok, nebol v trestnom konaní žiadnym
spôsobom dokázaný, drogy sa predávajú aj v gramoch, nielen po dávkach.
Súd vychádzal z domnienky, že by tak obžalovaný mohol urobiť, ktorá nie je
podložená žiadnym dôkazom.
Taktiež v trestnom konaní nebol produkovaný ani jeden dôkaz, z ktorého by bolo
možné vyvodiť, že sa na čiernom trhu predáva ako dávka za sumu najmenej 7 Eur práve
taká obvykle jednorazová dávka, v množstve a akosti, ako ju určil Kriminalistický
a expertízny ústav PZ.
Naopak výsluchom Mgr. B. B. (riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky PZ) a Ing.
M. Š. (pracovníka Národnej protidrogovej jednotky PZ) a Ing. M. P. (znalca
Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ) zo dňa 4. 6. 2010, je dostatočne preukázané,
že obvykle jednorazovú dávku určenú množstvom a akosťou podľa Kriminalistického a
expertízneho PZ nemožno obsahovo stotožňovať s dávkou predávanou na čiernom trhu
najmenej za 7 Eur.
Napriek tomuto súd dávky stotožnil a hodnotu drogy určil vynásobením počtu
obvykle jednorazových dávok určených Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ s cenou
za dávku určenú Národnou protidrogovou jednotkou PZ, hoci množstevná a obsahová
totožnosť dávok nebola preukázaná žiadnym dôkazom.
Záver je teda ten, že súd:
1. Predpokladá bez opory v dokazovaní, že sťažovateľ chcel drogu predávať, najmä,
že ju chcel predávať po dávkach v rozsahu stanovenom súdom, t. j. riediť drogu práve
v pomere určenom súdom a potom jednu dávku z takto zriedenej drogy predávať minimálne
za 7 Eur. Takýto záver nie je v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného zahrnutého jeho
zavinením, ide len o čisto teoretický záver, čo by mohol urobiť, čím sa hodnota drogy umelo
navýšila (nebola vzatá do úvahy najpriaznivejšia alternatíva ocenenia drogy - in dubio pro
reo sa neaplikovalo).
2. Predpokladá bez akéhokoľvek dôkazu, že dávka v rozsahu určenom
Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ sa skutočne predáva na čiernom trhu za sumu
najmenej 7 Eur.
Domnievam sa, že situácia v súdnej praxi je z pohľadu právnej istoty neúnosná, dáva
dokonca priestor pre korupčné konanie, čomu je potrebné jednoznačne zabrániť
rozhodnutím, ktoré usmerní právnu prax. ...“
Sťažovateľ tiež poukázal na nejednotnú judikatúru všeobecných súdov zaoberajúcu
sa problematikou oceňovania drog v trestnom konaní a označil konkrétne súdne rozhodnutia
s uvedením odlišných právnych záverov, ku ktorým konajúce súdy v tejto otázke dospeli.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„... Z vykonaného dokazovania nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
záver, že obžalovaní tvorili organizovanú skupinu, pretože celkom chýba preukázanie
zavinenia vo vzťahu k tomuto znaku skutkovej podstaty trestného činu.
Je pravdou, že členovia organizovanej skupiny sa nemusia navzájom poznať, ale ich
zavinením musí byť pokrytá ich vedomosť o ich účasti na organizovanej trestnej činnosti.
Súčinnosť obžalovaného E. D. s ďalšími spoluobžalovanými, okrem F. B., tu nebola,
nemožno hovoriť o plánovitosti a koordinovanosti jednotlivých úloh obžalovaných, ktorá by
zvyšovala pravdepodobnosť úspešného vykonania trestného činu.
Pri organizovanej skupine ide o realizáciu trestnej činnosti spravidla zorganizovanej
jednou alebo viacerými osobami, ktoré sú v skupine uznávané za vedúce osoby a rozdeľujú
úlohy.
Skutkový stav bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach aj
vo vzťahu k organizovanej skupine nesprávne zistený a právny záver súdov je v extrémnom
nesúlade so skutkovými zisteniami, čo má dosah na ústavnosť takéhoto postupu. ...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie takto rozhodol:
„Konaním Krajského súdu v Nitre v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom
súde v Nitre pod č. k. 3 To/20/2011 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre
č. k. 3 To/20/2011 zo dňa 20. 9. 2011, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods.
2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)
Rozsudok Krajského súdu v Nitre 3 To/20/2011 zo dňa 20. 9. 2011 sa zrušuje.
... Sťažovateľ... náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z.
za 2 úkony právnej pomoci ( á 123,50 + 7,41 x 2 = 261,82 Eura).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv zaručených ústavou
a listinou postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 20/2011, ako aj jeho
uznesením z 20. septembra 2011, a to z dôvodu (bod A), že podľa sťažovateľa sa krajský
súd nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa netransparentného určenia ceny zaistenej
drogy, a to iba jednoduchým vynásobením odhadom KEÚ PZ určeného počtu obvykle
jednorázových dávok danej drogy, ktoré by sa dali vyrobiť zo zaisteného množstva drogy,
a tiež odhadom určenou cenou za takúto dávku na čiernom trhu podľa údajov NPJ, hoci
totožnosť týchto dávok, čo do množstva a akosti, nebola nijakým spôsobom preukázaná.
Uvedené malo podľa sťažovateľa v končenom dôsledku za následok nesprávnu právnu
kvalifikáciu skutku spočívajúcu v aplikácii kvalifikovanej skutkovej podstaty na jeho prípad
uvedenej v § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, pričom podľa sťažovateľa pri inom
spôsobe určenia ceny zaistenej drogy by bolo potrebné na daný prípad aplikovať inú
skutkovú podstatu s podstatne odlišnou trestnou sadzbou. Okrem uvedeného sťažovateľ tiež
namieta (bod B), že krajský súd sa bez ďalšieho stotožnil s nesprávne zisteným skutkovým
stavom podstatným pre právnu kvalifikáciu skutku ako spáchaného organizovanou
skupinou.
A. Pokiaľ ide o prvú skupinu námietok, ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ
namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu všeobecnými súdmi, ústavný súd nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Krajský súd v napádanom uznesení sp. zn. 3 To 20/2011 z 20. septembra 2011 svoje
závery týkajúce sa zisťovania skutkového stavu (teda aj zistenia ceny zaistenej drogy)
odôvodnil takto:
„... Súd I. stupňa na základe zákonného a úplného dokazovania náležité zistil
skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to
vyžaduje stanovenie § 2 ods. 10 Tr. por.. Skutkové zistenia uvedené vo výroku o vine
napadnutého rozsudku sú v súlade s vykonanými dôkazmi, ktorými bolo jednoznačne
a nepochybne preukázané, že obžalovaní sa dopustili konania opísaného vo výroku o vine
odvolaním napadnutého rozsudku.
V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanoveniami § 168 ods. 1
Trestného poriadku, súd I. stupňa dostatočnom rozsahu uviedol svoje úvahy, akými sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s ktorými aj odvolací súd súhlasí, pretože pri
tomto hodnotení postupoval v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2 ods. 12
Trestného poriadku, preto na ne v podrobnostiach len poukazuje.
V konaním, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, orgány činné v prípravnom
konaní, ako aj súd prvého stupňa postupovali v zmysle zásad trestného konania a dôkazy
boli realizované zákonným postupom.
... Súd prvého stupňa svoje skutkové a právne závery opieral o vyhlásenie o vine
obžalovaných v 2. a 5. rade, ktorí sa k spáchaniu trestnej činnosti priznali a tým aj
napomohli k objasneniu celej veci. Vina obžalovaných bola preukázaná nielen ich
samotnými výpoveďami, ale aj svedeckými výpoveďami, listinnými dôkazmi a závermi
znaleckého dokazovania.
Obžalovaný D. uviedol, že v trestnom konaní nebol produkovaný ani jeden dôkaz,
z ktorého by bolo možné vyvodiť, že na čiernom trhu sa ako dávka predávala za sumu
najmenej 7 eur. Obvyklú jednorazovú dávku v množstve a akosti ako ju určil Kriminalistický
a expertívny ústav Policajného zboru, podľa názoru obžalovaného nemožno obsahovo
stotožniť s dávkou predávanou na čiernom trhu najmenej za 7 eur. Tu odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že pracovníci Kriminalisticko-expertízneho ústavu PZ boli
poučení podľa svojho procesného postavenia a okrem toho vychádzali zo svojich skúseností
nadobudnutých počas svojej praxe. Pokiaľ obž. D. uviedol, že súd I. stupňa bez opory
v dokazovaní chcel drogu predávať po dávkach v rozsahu stanovenom Ktriminalisticko-
expertízneho ústavu PZ, je potrené uviesť, že táto dávka bola prepočítaná z priemerne
zriedenej drogy za cenu minimálne 7 eur. ...“
Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta, že jeho odsúdenie vychádza z nesprávneho
a neúplného skutkového zistenia, ktoré nebolo odstránené ani krajským súdom v rámci
odvolacieho konania, ústavný súd považoval za nevyhnutné uviesť aspoň podstatnú časť
vlastnej úvahy okresného súdu pri ustaľovaní skutkového stavu:
„... následne boli tieto látky podrobené expertíznemu skúmaniu Kriminalistickým
a expertíznym ústavom PZ v B., k čomu sa vyjadril spracovateľ posudku Ing. P. na hlavnom
pojednávaní, kde uviedol, že v daných prípadoch sa jednalo najmä o pervitín, ktorý
jednotliví obžalovaní prechovávali bez príslušných povolení, resp. protiprávne, taktiež
prechovávali rôzne pomôcky a predmety určené na váženie, balenie, skladovanie
a distribúciu drog a u obžalovaných... boli nájdené prekurzory a látky potrebné pri výrobe
metamfetamínu. Ing. P. tiež uviedol, že počet dávok sa stanovuje ako priemerná dávka pre
človeka a pri metamfetamíne je to 20-40 mg absolútneho metamfetamínu tzv. bázy, t. j.
stanovuje sa podľa obsahu účinnej látky, ktorá sa zisťuje metódou tzv. plynovej
chromatografie, čo je štandardná metóda používaná vo svete, t.j. i na území Slovenskej
republiky a vychádzal z výťažnosti 80 %, čo je štandardná výťažnosť pri kuchynskej
domácej výrobe. ... Tiež sú obžalovaní usvedčovaní výsluchmi svedkov Mgr. B. B. a Ing. M.
Š., príslušníkov národnej protidrogovej jednotky ÚBOK PPZ SR, ktorí sa vyjadrovali k
stanoveniu hodnoty dávok metamfetamínu k dátumu spáchania skutku a k mechanizmu
výpočtu, pričom vychádzali z informácií zo žiadosti koľkým dávkam zodpovedá zaistené
množstvo a tiež z toho, že dávka na čiernom trhu zodpovedá obvykle jednorázovej dávke
drogy. Na základe toho určili jednu dávku metamfetamínu na čiernom trhu vo výške 7 -10
eur a cenu jednej dávky konope vo výške 3,3 až 5 eur, pričom v skutkovej vete sú
zohľadnené minimálne dávky a minimálna hodnota za dávku, t. j. v skutočnosti mohlo byť
množstva viac a cena vyššia. ...“
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje závery týkajúce
sa skutkového zistenia o určení hodnoty drog ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia uviedol logický postup, na
základe akých skutočností (znaleckých posudkov a stanovísk KEÚ PZ a NPJ) a akých úvah
pri ich hodnotení dospel k svojim záverom týkajúcim sa spôsobu a rozsahu zistenia
skutkového stavu, takže tieto závery nemožno kvalifikovať ako neodôvodnené, arbitrárne
alebo svojvoľné, t. j. bez opory vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd podotýka, že sťažovateľ v sťažnosti iba spochybňuje závery krajského
súdu týkajúce sa určenia množstva a ceny u neho zaistenej drogy, avšak, tak ako to vyplýva
z rozsudkov súdov, sťažovateľ nenavrhol žiadny iný transparentnejší spôsob určenia
hodnoty, resp. ocenenia u neho zaistenej drogy. Vzhľadom na skutočnosť, že vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané, že by sťažovateľ bol „veľkoobchodným“ dodávateľom
drogy, t. j. nepreukázalo sa, že by bol iba veľkozásobovateľom distribútorov drog, bolo bez
praktického významu zisťovať veľkoobchodnú cenu u sťažovateľa zaistených drog. Inými
slovami, keďže sa preukázalo, že sťažovateľ sám predával zaistenú drogu konečným
spotrebiteľom, podľa ústavného súdu bol logickým a odôvodneným spôsobom na určenie
ceny u sťažovateľa zaistenej drogy použitý všeobecne objektivizovaný spôsob určenia jej
ceny, a to jej rozdelením na obvyklé jednorázové dávky v závislosti od jej výdatnosti
s priradením jej odhadom (keďže ide o čierny trh, pričom „odhadom“ sa rozumie nie
svojvoľne pre daný prípad, ale rovnako vo všetkých obdobných prípadoch, avšak
„odhadom“ vzhľadom na praktiky čierneho trhu, pozn.) určenej minimálnej ceny na
čiernom trhu. Aj keď sťažovateľ namieta, že krajským súdom ustálené množstvo obvyklých
jednorázových dávok, ktoré by sa dali vyrobiť z u neho zaistenej drogy, nie je totožné
s množstvom jednorázových dávok, ktoré by z tohto množstva vyrobil sám sťažovateľ,
z dôvodu, že on nemá možnosť žiadnym spôsobom určiť výdatnosť drogy (uvedené potvrdil
aj znalec, pretože výdatnosť drogy sa preukazuje iba špeciálnou plynovou chromatografiou,
t. j. prístrojom ktorý stojí „... okolo 2 milióny Sk“, pozn.), ústavný súd podotýka, že práve
vzhľadom na potrebu zachovania objektívneho prístupu vo všetkých obdobných prípadoch
neurčitého množstva (v ktorých by rôzni páchatelia týchto trestných činov vzhľadom na
rôzne premenné okolnosti, napr. skúsenosť a pod., mohli z rovnakého množstva drogy
určitej im neznámej výdatnosti vyrobiť rôzne množstvá obvyklých jednorázových dávok,
pozn.) bol vytvorený jednotný objektivizovaný systém, resp. postup pri určovaní množstva
obvyklých jednorázových dávok, ktoré by sa dali vyrobiť z konkrétneho množstva drogy
určitej výdatnosti, ktoré by tak boli v rovnakých prípadoch neurčitého množstva rovnaké,
t. j. objektivizované, a teda v konečnom dôsledku porovnateľné.
Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu z dôvodu zachovania
identického a transparentného prístupu k všetkým páchateľom tohto skutku (§ 172
Trestného zákona) v neurčitom množstve obdobných prípadov, logické pre účely
dokazovania a objektivizovania jeho výsledkov vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na
základe čoho sa potom, samozrejme vzhľadom na druh zaistenej drogy, určí obvyklé
množstvo vo forme, v ktorej je tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným spotrebiteľom
na čiernom trhu (napr. skladačky, injekčná forma a pod.), a napokon sa určí aj cena, za
ktorú sa predmetná droga v danej forme a v určitej oblasti najčastejšie (v priemere, resp.
„odhadom“, pozn.) predáva na čiernom trhu. Ústavný súd súčasne podotýka, že keďže
v danom prípade ide o tovar (drogy), ktorý je obchodovateľný iba na čiernom trhu, je
pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanej drogy a s tým súvisiacim aj jej obvyklým
množstvom a cenou, súdy nepostupujú svojvoľne, ale v záujme jednotného prístupu
k všetkým páchateľom daného skutku v neurčitom množstve prípadov (z hľadiska
charakteru skutku, miesta spáchania a pod., pozn.) vychádzajú z objektivizovaných údajov
získaných z praxe špecializovaných policajných jednotiek.
Okrem toho, čo sa týka názoru sťažovateľa o nevyhnutnosti prijať rozhodnutie, ktoré
usmerní súdnu prax v otázke oceňovania drog v trestnom konaní, v súvislosti s čím
sťažovateľ označil celý rad rozhodnutí v podľa jeho názoru s jeho prípadom obdobných
veciach, ústavný súd nad rámec v prvom rade podotýka, že sťažovateľ poukazuje iba na
útržky z týchto rozhodnutí bez uvedenia konkrétnych súvislostí, napr. čo sa týka druhu
zaistenej drogy, spôsobu, miesta a rozsahu spáchania skutku a pod., pričom ústavný súd
hlavne poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám) (I. ÚS 17/01,
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že vzhľadom na vykonané dokazovanie bol jeho
skutok nesprávne právne kvalifikovaný, ústavný súd podotýka, že ochrany svojich práv sa
v tomto smere môže sťažovateľ domáhať využitím mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) podľa § 371 ods. 1 písm. i) zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Vzhľadom na uvedené poukazujúc na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („ak... nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd
poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba
vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom
inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
B. Sťažovateľ, ako už bolo uvedené, vytýka krajskému súdu neposkytnutie súdnej
ochrany, aj pokiaľ ide o „neodstránenie“ ním tvrdených neúplných a nesprávnych
skutkových zistení okresného súdu, čo sa týka preukázania skutkových okolností
podstatných pre právnu kvalifikáciu skutku ako spáchaného organizovanou skupinou.
Ústavný súd však na rozdiel od názoru sťažovateľa ani ostatnú časť skutkových
záverov vyjadrených skutkovou vetou výrokovej časti označeného rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil aj krajský súd, keď odvolanie sťažovateľa
vrátane odvolania jeho spoluobžalovaných ako nedôvodné zamietol, nijako nepovažuje za
také, ktoré by boli v rozpore s vykonaným dokazovaním. Odôvodnenie krajského súdu
v spojení s odôvodnením okresného súdu jasne objasňuje aj ostatnú časť daného skutku.
Podľa názoru ústavného súdu totiž aj skutkové závery v ostatnej časti, ku ktorým
krajský súd dospel na základe skutkových zistení okresného súdu, sú výsledkom postupu
logickej úvahy pri hodnotení dôkazov. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do jeho
skutkového zistenia.
Vychádzajúc z už uvedeného postupu krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého
uznesenia, aj pokiaľ ide o ustálenie skutkového zistenia, čo sa týka okolností rozhodujúcich
pre následnú právnu kvalifikáciu skutku ako spáchaného organizovanou skupinou, nemožno
podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by mohla byť
predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci samej.
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v
tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ako aj o priznaní náhrady trov konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012