Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 240/2012
PDF · 222.99 KB
No categories available
II. ÚS 240/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť K. M., L., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I.,
zastúpeného advokátom Mgr. M. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
zaručeného v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 1
písm. a), čl. 6 ods. 1, 3 písm. d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 2 T/236/2010-207
zo 16. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 To/145/2010-247
z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra
2011 doručená (na poštovú prepravu podaná 13. decembra 2011) sťažnosť K. M., L., t. č.
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva zaručeného v čl. 49 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 1
písm. a), čl. 6 ods. 1, 3 písm. d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T/236/2010-207 zo 16. novembra 2010 a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 To/145/2010-247 z 27. januára
2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako obžalovaný bol rozsudkom
okresného súdu č. k. 2 T/236/2010-207 zo 16. novembra 2010 uznaný za vinného
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa ustanovenia § 172
ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe
uvedenom vo výrokovej časti rozsudku, za ktorý mu bol okrem iného uložený aj
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu so stredným
stupňom stráženia.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o vine, a tým aj
proti výroku o treste riadne a včas odvolanie, ktorým okrem iného namietal najmä
nesprávne určenú hodnotu u neho zaistenej drogy, resp. spôsob zistenia jej ceny. Sťažovateľ
vytýkal okresnému súdu, že zistenie hodnoty drogy spôsobom vynásobenia počtu obvykle
jednorazových dávok, ktoré by sa podľa odhadu Kriminalistického a expertízneho ústavu
Policajného zboru (ďalej len „KEÚ“) z celkového u neho zaisteného množstva drogy dali
vyrobiť, a ceny určenej Národnou protidrogovou jednotkou (ďalej len „NPJ“) tiež odhadom
za takúto obvykle jednorazovú dávku danej drogy na čiernom trhu v mieste a čase spáchania
skutku je nesprávne. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na rozsudok Krajského súdu
v Žiline vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 22/2010 podľa jeho tvrdenia v obdobnej
právnej veci, v zmysle záverov ktorého znalecké štandardy KEÚ predstavujú len určitú
hypotetickú rovinu, ktorá je výrazne rozporná s nárokmi a objektívnymi potrebami
konzumentov psychotropných a omamných látok. Podľa názoru sťažovateľa hodnota drogy
by mala byť vyjadrením ceny celkového u neho zaisteného množstva ako celku na čiernom
trhu s ohľadom iba na jeho druh a hmotnosť (bez zisťovania počtu obvykle jednorazových
dávok, ktoré by bolo možné z celkového zaisteného množstva vyrobiť, pozn.). Sťažovateľ
zdôraznil, že on sám si nikdy nebol vedomý toho, aký počet obvykle jednorazových dávok
by sa dalo vyrobiť z celkového u neho zaisteného množstva drogy, ako ani toho, aká je cena
takejto jednej obvykle jednorazovej dávky. V nadväznosti na tieto námietky sťažovateľ tiež
napádal aj nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkov, ktorých spáchanie sa mu kládlo za vinu,
ako zločinu obzvlášť závažného podľa § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, teda
spáchaného vo väčšom rozsahu.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k.
2 T/236/2010-207 zo 16. novembra 2010 rozhodol uznesením č. k. 23 To/145/2010-247
z 27. januára 2011 tak, že odvolanie ako nedôvodné zamietol.
Následne sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 23 To/145/2010-247
z 27. januára 2011 mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, ktorým namietal dovolací
dôvod podľa ustanovenia § 371 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Trestný poriadok“), a teda že rozhodnutie
krajského súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktorého naplnenie odôvodnil
rovnakými námietkami, akými odôvodňuje aj túto sťažnosť (pozri ďalej).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol o dovolaní
sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 23 To 145/2010-247 z 27. januára 2011
uznesením sp. zn. 1 Tdo 30/2011 z 31. augusta 2011 tak, že toto dovolanie ako zrejme
nedôvodné odmietol.
Sťažovateľ namietané porušenie ním označených práv zaručených ústavou
a dohovorom odôvodňuje v podstate rovnakými námietkami, akými odôvodňoval svoje
odvolanie a následne aj dovolanie, pričom v sťažnosti okrem iného uviedol:
„... Krajský súd sa nestotožnil s dôvodmi môjho odvolania a zamietol moje odvolanie
ako nedôvodné z dôvodu, že predpokladal, že som mal v úmysle drogy distribuovať v
malých dávkach jednotlivo a preto nepokladal za správne hodnotiť množstvo látky u mňa
nájdenej ako celok za hodnotu nižšiu.
Krajský súd v Trenčíne pripustil ako dôkaz doplnený znalecký posudok RNDr. Mgr.
V. K., kde bolo množstvo 46,054 g kryštalickej látky s obsahom metamfetamínu ako celku
ohodnotené na sumu 2 302,70 až 3 684,30 EUR, avšak s týmto sa žiadnym relevantným
spôsobom nevysporiadal. Rozhodne nemôžem súhlasiť s tou skutočnosťou, že ak by toto
množstvo bolo nájdené u mňa v celku, t. j. v nejakom igelitovom vrecku bolo by možné v
zmysle teoretickej roviny uvažovať v zmysle návrhu obhajoby t. j. vychádzať z hodnoty
množstva látky, ako celku. To, že bolo u mňa nájdených celkom 15 dielčích dávok ešte
neznamená, že som ich jednoznačne predával a distribuoval ďalším osobám. Ja som síce vo
svojej výpovedi priznal, že som ich dával kamarátom, ktorí mi platili len náklady s tým
spojené, avšak prevažná väčšina tejto drogy vždy bola pre moju osobnú spotrebu.
... Okresný súd Považská Bystrica ani Krajský súd Trenčín sa vôbec nevysporiadal
s argumentami, ktoré som uviedol nielen na pojednávaní, ale aj vo svojom odvolaní proti
rozsudku prvostupňového súdu, a ktoré vyplývajú zo znaleckého posudku RNDr. V. K. a
teda, že množstvo omamných látok, ktoré sa u mňa našli, by bolo možné predať v
stredoslovenskom kraji za hodnotu pohybujúcu sa od 2 302,70 Eur, to znamená, že v zmysle
§ 125 Tr. zák. spadá táto suma do škody malej a z toho dôvodu súd porušil moje základné
práva, keď použil pre moje odsúdenie § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák., keďže je zrejmé, že som
svojim konaním naplnil skutkovú podstatu tohto trestného činu len v odseku 1. ...
Okresný ani krajský súd nedostatočne skutkovo odôvodnili svoje rozhodnutie
a nevysporiadali sa s mojimi námietkami uvedenými na pojednávaniach a v odvolaní,
nezaujali k nim žiadny právny názor odôvodňujúci ich rozhodnutie.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy SR
a podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. d) a podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd právo na slobodu a bezpečnosť, právo na spravodlivé
súdne konanie a právo na uloženie trestu výlučne na základe zákona bolo Uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To/145/2010-247 zo dňa 27. 1. 2011 a rozsudok
Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 2 T/236/2010 zo dňa 16. 11. 2011 porušené.
Ústavný súd uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To/145/2010-247 zo dňa
27. 1. 2011 a rozsudok Okresného súdu v Považskej Bytrici sp. zn. 2 T/236/2010 zo dňa
16. 11. 2011 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených základných práv a práv
zaručených ústavou a dohovorom rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T/236/2010-207
zo 16. novembra 2010 a tiež uznesením krajského súdu č. k. 23 To/145/2010-247
z 27. januára 2011, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku toho, že podľa sťažovateľa
sa označené všeobecné súdy nevysporiadali s jeho námietkou týkajúcou sa spôsobu určenia
ceny u neho zaistenej drogy. Podľa sťažovateľa by sa hodnota zaistenej drogy mala správne
určiť cenou celkového zaisteného množstva drogy ako celku na čiernom trhu v čase
a mieste spáchania skutku s prihliadnutím iba na jeho hmotnosť (váhu) a druh a nie
vynásobením odhadom KEÚ určeného počtu obvykle jednorazových dávok, ktoré by sa dali
vyrobiť zo zaisteného množstva drogy, a tiež odhadom NPJ určenou cenou za takúto dávku
na čiernom trhu. Uvedené najmä vzhľadom na záver vyjadrený v doplnení znaleckého
posudku RNDr. Mgr. V. K., znalkyne z odboru zdravotníctva a farmácie, predloženého
sťažovateľom až na verejnom zasadnutí krajského súdu o jeho odvolaní, podľa ktorého
celkové množstvo u sťažovateľa zaistenej drogy (46,054 g kryštalickej látky s obsahom
metamfetamínu) ako celku bolo minimálne ohodnotené sumou 2 302,70 €, malo podľa
sťažovateľa v končenom dôsledku za následok aj nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku
spočívajúcu v aplikácii kvalifikovanej skutkovej podstaty na jeho prípad uvedenej v § 172
ods. 2 písm. e) Trestného zákona, pretože podľa sťažovateľa pri cene zaistenej drogy v
sume 2 302,70 € by bolo potrebné na daný prípad aplikovať základnú skutkovú podstatu s
podstatne nižšou trestnou sadzbou.
1. K napadnutému rozhodnutiu okresného súdu
Pokiaľ ide o namietaný rozsudok okresného súdu č. k. 2 T/236/2010-207
zo 16. novembra 2010, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak...
nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd
poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba
vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom
inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označený rozsudok okresného súdu
bol na základe využitia riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľom
preskúmaný krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 23 To 145/2010, a to z hľadiska
námietok, ktorými je odôvodňovaná aj táto sťažnosť. Na základe sťažovateľom podaného
odvolania sa tak krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho
súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké
sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K napadnutému rozhodnutiu krajského súdu
Pokiaľ ide o sťažovateľom napádané uznesenie krajského súdu č. k.
23 To 145/2010-247 z 27. januára 2011, odvolávajúc sa na svoju judikatúru, podľa ktorej
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa ústavná sťažnosť
proti druhostupňovému rozhodnutiu považuje za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní
(ktorým však bolo dovolanie odmietnuté z procesných dôvodov, a preto nedošlo k vecnému
preskúmaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, pozn.) a lehota na podanie sťažnosti
proti dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa tak považuje za zachovanú
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09), ústavný súd aj v tomto prípade vzhľadom na to, že
najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu krajského súdu bez
preskúmania veci odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, považuje sťažnosť
sťažovateľa proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu za riadne a včas podanú.
Ústavný súd tiež konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatočné zistenie
skutkového stavu všeobecnými súdmi, ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Krajský súd v napádanom uznesení č. k. 23 To 145/2010-247 z 27. januára 2011
svoje závery odôvodnil takto:
«... Pokiaľ sa týka skutkového stavu, tento mal súd prvého stupňa správne zistený
a preukázaný, pričom k množstvu nájdenej látky s obsahom metamfetamínu, ako aj k ďalším
zaisteným komponentom sa obžalovaný v celom rozsahu doznal a v tomto smere nič
nenamietal. V trestnom spise sa nachádza dostatok dôkazov, na základe ktorých došlo
k dôslednému zadokumentovaniu postupu orgánov činných v prípravnom konaní pri
odhaľovaní trestnej činnosti obžalovaného a ani vykonaným dokazovaním na hlavnom
pojednávaní nevznikli žiadne pochybnosti o skutkovom stave tak, ako je tento uvedený vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Pokiaľ sa týka námietky obhajoby ohľadne stanovenia hodnoty nájdenej látky
s obsahom metamfetamínu, podľa ktorej došlo pri tomto výpočte k pochybeniu,
k nadhodnoteniu a tým aj k nesprávnej právnej kvalifikácii konania obžalovaného v zmysle
ustanovenia § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák., teda, že skutku sa dopustil vo väčšom rozsahu,
s týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožnil.
Na jednej strane je síce faktom, že množstvo 46,054 g kryštalickej látky s obsahom
metamfetamínu ako celku, bolo znalkyňou RNDr. Mgr. V. K. ohodnotené na sumu 2.302,70
až 3.684,30 €. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak by takéto množstvo látky bolo u
obžalovaného nájdené v celku, t.j. napríklad v nejakom igelitovom vrecku a podobne, bolo
by možné v teoretickej rovine uvažovať v zmysle návrhu obhajoby, teda, vychádzať
z hodnoty množstva látky ako celku.
Ako však vyplynulo zo spisového materiálu, u obžalovaného bolo nájdených celkom
15 dielčích dávok kryštalickej látky obsahujúcej metamfetamín a množstvo ďalších
komponentov pripravených na rozdávkovanie tejto látky na obvykle jednorazové dávky, ako
napríklad nastrihané papieriky rozmerov 6 x 6 cm, 23 kusov prázdnych skladačiek, plastové
trubičky, čierna izolačná páska na zalepenie skladačiek a podobne. S týmto nálezom
korešponduje aj jeho výpoveď, v ktorej doznal, že metamfetamín predával a distribuoval
ďalším osobám. V trestnom čine nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov, alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Tr. zák. ide
o ohrozovací delikt a podstatou pre hodnotenie jeho závažnosti z hľadiska kvalifikovanej
skutkovej podstaty je dôležité, koľko obvyklých jednorazových dávok páchateľ môže
z takýchto látok pripraviť, a teda koľko konzumentov drogy, ale aj zatiaľ ešte drogovo
nezávislých záujemcov môže uspokojiť a práve na základe množstva a hodnoty obvyklých
jednorazových dávok, v tom ktorom regióne, je potrebné ustáliť, či sa páchateľ dopustil
takéhoto konania vo väčšom rozsahu, v značnom rozsahu, alebo vo veľkom rozsahu. Keďže
v predmetnej trestnej veci, vzhľadom na horeuvedené, nemal odvolací súd žiadne
pochybnosti o tom, že obžalovaný K. M. predmetný metamfetamín distribuoval „na
drobno“, resp. mal ho pripravený na takúto distribúciu, správne potom orgány prípravného
konania, ale aj súd prvého stupňa dospeli k záveru, že skutku sa dopustil vo väčšom
rozsahu, keď hodnota 830 obvykle jednorazových dávok bola stanovená v regióne T. kraja
na minimálne 5.810 €. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd námietky obžalovaného
ohľadne hodnoty metamfetamínu nepovažoval za relevantné a odvolanie obžalovaného,
pokiaľ sa týka uznania viny, resp. právnej kvalifikácie jeho konania, nepovažoval za
dôvodné...»
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje závery týkajúce
sa skutkového zistenia o určení hodnoty drogy ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do jeho odôvodnenia uviedol logický postup, na
základe akých skutočností a akých úvah pri ich hodnotení dospel k svojim záverom
týkajúcim sa spôsobu a rozsahu zistenia skutkového stavu, takže tieto závery nemožno
kvalifikovať ako neodôvodnené, arbitrárne alebo svojvoľné, t. j. bez opory vo vykonanom
dokazovaní.
Sťažovateľ, ako to už bolo uvedené, namieta nesprávnosť spôsobu určenia hodnoty,
resp. ocenenia u neho zaistenej drogy, pokiaľ táto nebola určená ako veľkoobchodná cena
celkového u neho zaisteného množstva. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že vykonaným
dokazovaním (výpoveďou sťažovateľa a tiež na základe toho, že okrem drogy boli u neho
zaistené aj prostriedky a pomôcky slúžiace na výrobu konzumných dávok, pozn.) bolo
preukázané, že sťažovateľ nebol „veľkoobchodným“ dodávateľom drogy, ale túto
distribuoval „na drobno“ koncovým konzumentom, nemožno krajskému súdu nič vytknúť,
ak úplne logicky pri určení hodnoty drogy ako kritéria na ustálenie rozsahu činu
nevychádzal z jeho veľkoobchodnej ceny. Inými slovami, keďže sa preukázalo, že
sťažovateľ sám predával zaistenú drogu konečným spotrebiteľom, podľa ústavného súdu bol
logickým a odôvodneným spôsobom na určenie ceny u sťažovateľa zaistenej drogy použitý
všeobecne objektivizovaný spôsob určenia jej ceny, a to jej rozdelením na obvyklé
jednorazové dávky v závislosti od jej výdatnosti s priradením jej odhadom (keďže ide
o čierny trh, pričom „odhadom“ sa rozumie nie svojvoľne pre daný prípad, ale rovnako
vo všetkých obdobných prípadoch, avšak „odhadom“ vzhľadom na praktiky čierneho trhu,
pozn.) určenej minimálnej ceny na čiernom trhu. Aj keď sťažovateľ namieta, že on sám
nikdy nemal vedomosť o tom, aký počet obvykle jednorazových dávok by sa z u neho
zaisteného množstva drogy dalo vyrobiť, ako ani o tom, aká by bola cena takejto obvykle
jednorazovej dávky, ústavný súd podotýka, že práve vzhľadom na potrebu zachovania
objektívneho prístupu ku všetkým obdobným prípadom neurčitého množstva (v ktorých by
rôzni páchatelia týchto trestných činov vzhľadom na rôzne premenné okolnosti, napr.
skúsenosť a pod., mohli z rovnakého množstva drogy určitej im neznámej výdatnosti
vyrobiť rôzne množstvá obvyklých jednorazových dávok, pozn.) bol vytvorený takýto
jednotný objektivizovaný systém, resp. postup pri určovaní množstva obvyklých
jednorazových dávok, ktoré by sa dali vyrobiť z konkrétneho množstva drogy určitej
výdatnosti, ktoré by tak boli v rovnakých prípadoch neurčitého množstva rovnaké, t. j.
objektivizované, a teda v konečnom dôsledku porovnateľné.
Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu z dôvodu zachovania
identického a transparentného prístupu ku všetkým páchateľom tohto skutku (§ 172
Trestného zákona) v neurčitom množstve obdobných prípadov logické pre účely
dokazovania a objektivizovania jeho výsledkov vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na
základe čoho sa potom, samozrejme vzhľadom na druh zaistenej drogy, určí obvyklé
množstvo vo forme, v ktorej je tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným spotrebiteľom
na čiernom trhu (napr. skladačky, injekčná forma a pod.), a napokon sa určí aj cena, za
ktorú sa predmetná droga v danej forme a v určitej oblasti najčastejšie (v priemere, resp.
„odhadom“, pozn.) predáva na čiernom trhu. Ústavný súd súčasne podotýka, že keďže
v danom prípade ide o tovar (drogy), ktorý je obchodovateľný iba na čiernom trhu, je
pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanej drogy a s tým súvisiacim aj jej obvyklým
množstvom a cenou súdy nepostupujú svojvoľne, ale v záujme jednotného prístupu ku
všetkým páchateľom daného skutku v neurčitom množstve prípadov (z hľadiska charakteru
skutku, miesta spáchania a pod., pozn.) vychádzajú z objektivizovaných údajov získaných z
praxe špecializovaných policajných jednotiek.
Pokiaľ sťažovateľ aj vo svojej sťažnosti poukazuje na rozsudok Krajského súdu
v Žiline, ktorý mal vzísť z konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 3 To 22/2010, podľa
jeho tvrdenia v obdobnej právnej veci, avšak bez uvedenia konkrétnych súvislostí (napr. čo
sa týka druhu zaistenej drogy, spôsobu, miesta a rozsahu spáchania skutku a pod.), ústavný
súd uvádza, že tento rozsudok nie je, resp. nebol pre preskúmavaný prípad právne záväzný,
a zároveň poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré sa
podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]
zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám) (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na tú skutočnosť, že sťažovateľ odôvodňoval porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ústavy,
resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základnými právami a právami hmotného
charakteru, ku ktorým patria aj základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 a čl. 49 ústavy, ako
aj práva zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru, tými
istými námietkami, ústavný súd s poukazom na svoju judikatúru [podľa ktorej všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07)] z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že vzhľadom na vykonané dokazovanie bol jeho
skutok nesprávne právne kvalifikovaný, ústavný súd podotýka, že ochrany svojich práv sa
sťažovateľ v tomto smere mal možnosť domáhať využitím mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Sťažovateľ
dovolanie podľa uvedeného ustanovenia Trestného poriadku síce aj účinne využil, avšak
keďže sťažnosťou podanou ústavnému súdu nenapáda aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo 30/2011 z 31. augusta 2011, ktorým bolo jeho dovolanie proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 23 To/145/2010-247 z 27. januára 2011 odmietnuté, ústavný súd sa vzhľadom na
princíp subsidiarity preskúmaním ústavnosti rozhodnutia najvyššieho súdu nezaoberal.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy
(„ak... nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu
alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba
alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi
Slovenskej republiky.
Keďže o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd, pokiaľ ide o prípadné
nesprávne právne posúdenie zistených skutkov, bol oprávnený konať alebo rozhodovať iný
všeobecný súd (v danom prípade najvyšší súd), ústavný súd jeho sťažnosť proti
napádanému uzneseniu krajského súdu v tejto časti už po predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení
sťažnosťou napadnutých rozhodnutí je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2012