Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 235/2013
PDF · 227.79 KB
No categories available
I. ÚS 235/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. T., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 3 To 130/2010 z 19. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 41/2012 z 11. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. decembra 2012 doručená sťažnosť I. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva podľa čl. 8
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 130/2010 z 19. apríla 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 41/2012
z 11. septembra 2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola spolu s obžalovaným G.
S. rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 178/2009
z 9. septembra 2010 uznaná vinnou zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), d)
a ods. 2 písm. a) a e) Trestného zákona. Sťažovateľke bol uložený trest odňatia slobody
v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne a pre výkon trestu odňatia slobody bola
sťažovateľka zaradená do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Sťažovateľka podala
proti rozsudku okresného súdu z 9. septembra 2010 odvolanie, ktoré bolo uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 To 130/2010 z 19. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“) zamietnuté. Proti uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2011 podala
sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 41/2012
z 11. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol.
3. Sťažovateľka namieta dva okruhy nedostatkov. V úvode sťažnosti poukazuje
na nedostatky, ktorými má byť postihnutý príkaz na domovú prehliadku rodinného
domu v jej vlastníctve vydaný sudkyňou pre prípravné konanie okresného súdu
sp. zn. OS PN-V-5-1/2008-OUS-Ntt z 28. augusta 2008 (ďalej len „príkaz na domovú
prehliadku z 28. augusta 2008“). Sťažovateľka ho považuje za nepreskúmateľný, pretože
v jeho výrokovej časti sú nedostatočne popísané veci, ktoré mali byť domovou prehliadkou
zaistené. Domová prehliadka bola realizovaná 12. septembra 2008, teda po vyše dvoch
týždňoch od jej nariadenia, preto podľa sťažovateľky nebola vykonaná bez meškania.
Takáto situácia je podľa sťažovateľky ústavne neakceptovateľná, pretože: „... v prípade
zásahu do ústavných práv je nevyhnutné ustanovenia zákona vykladať reštriktívne.“
4. Sťažovateľka vyjadrila tiež nesúhlas so spôsobom určovania hodnoty drogy, ktorá
bola nájdená pri domovej prehliadke. V danom prípade sa súdy opreli o závery znaleckého
posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru B. (ďalej len „KEÚ
PZ“). Týmto posudkom bolo určené, akému množstvu obvyklých jednorazových dávok
zodpovedá zadržaná droga. Zároveň si súdy vyžiadali správy Národnej protidrogovej
jednotky Prezídia Policajného zboru, ktorá určila, za akú cenu sa v čase spáchania skutku
predávala jednorazová dávka kokaínu a jednorazová dávka heroínu a metamfetamínu.
Na základe údajov o počte obvyklých jednorazových dávok drogy a ceny jednorazovej
dávky bolo určené finančné vyjadrenie hodnoty zadržanej drogy. Týmto spôsobom bola
určená hodnota drogy zadržanej pri domovej prehliadke u sťažovateľky na 10 625,35 €, čím
bola u sťažovateľky naplnená kvalifikovaná skutková podstata podľa § 172 ods. 2 písm. e)
Trestného zákona – „vo väčšom rozsahu“. Podľa sťažovateľky je záver o jej vine za skutok
v zmysle § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona založený na skutočnostiach, ktoré neboli
preukázané v procesnom dokazovaní. Podľa sťažovateľky v trestnom konaní nebolo vôbec
zisťované, či sa na čiernom trhu skutočne predáva ako jedna dávka práve taká obvykle
jednorazová dávka v množstve a akosti, ako ju určil v posudku KEÚ PZ. Sťažovateľka
uviedla, že jej úmysel „... predávať drogu po dávkach a naviac zriedenú v pomere, ktorý
nemohla ani len poznať, a určil ho až znalecký posudok, nebol v trestnom konaní žiadnym
spôsobom dokázaný, drogy sa predávajú aj v gramoch, nielen po dávkach“.
Sťažovateľka v doplnení sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 15. februára
2013, poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012 z 27. novembra 2012,
ktorý sa týkal obdobnej drogovej trestnej činnosti. V tomto rozsudku najvyšší súd
pomenoval nedostatky pri takomto určovaní hodnoty drogy, ktorého výsledkom je
neprimerane vysoký počet jednorazových dávok, neprimerane malý obsah účinnej látky
v jednej dávke a neprimerane vysoká cena drogy, ktorá nezodpovedá podmienkam
existujúcim na čiernom trhu.
Najvyšší súd, ktorý rozhodoval o dovolaní sťažovateľky, a ani krajský súd
pri rozhodovaní o jej odvolaní však na túto nie bezúčelovú argumentáciu sťažovateľky
nereagovali a vôbec sa s ňou nevysporiadali, čo podľa sťažovateľky nemožno akceptovať.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„Konaním Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci
sťažovateľky vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 3 To/130/2010 a na Najvyššom
súde SR pod č. k. 2 Tdo 41/2012, v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 3 To/130/2010-1755 zo dňa 19. 4. 2011 a uznesením Najvyššieho súdu SR
č. k. 2 Tdo 41/2012 zo dňa 11. 9. 2012, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky
na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a k porušeniu jej ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8
ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)
Uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 3 To/130/2010-1755 zo dňa 19. 4. 2011
a Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Tdo 41/2012 zo dňa 11. 9. 2012 sa zrušujú.“
Sťažovateľka zároveň požiadala o náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi
verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného zákona
a Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej
správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS
139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) ústavou, prípadne dohovorom nie
je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú
pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým
ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni.
Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.
9. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 8
ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata
námietok sťažovateľky, ktorými poukazovala na porušenie svojich práv, sa týkala týchto
skutočností:
(a) domová prehliadka, ktorá bola vykonaná v jej dome, nebola vykonaná
bez meškania, pričom príkaz na vykonanie domovej prehliadky z 28. augusta 2008
je nepreskúmateľný,
(b) sťažovateľka nesúhlasí so spôsobom, ako súdy v jej veci určili hodnotu drogy,
ktorá bola nájdená pri domovej prehliadke.
10. Námietky týkajúce sa realizovanej domovej prehliadky sťažovateľka uplatnila už
v odvolaní a tiež v dovolaní. Sťažovateľka predovšetkým poukazuje na skutočnosť,
že príkaz na domovú prehliadku bol vydaný 28. augusta 2008, no domová prehliadka bola
vykonaná až 12. septembra 2008, teda po 15 dňoch po jej nariadení. Domová prehliadka
tak nebola vykonaná bez meškania, čo však nemožno akceptovať, pretože ide o výrazný
zásah do ústavou garantovaných práv. Sťažovateľka tiež hodnotí príkaz na domovú
prehliadku ako nepreskúmateľný, pretože v ňom nie sú dostatočne popísané veci, ktoré mali
byť pri domovej prehliadke zaistené. Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti
rozsudku okresného súdu z 9. septembra 2010 zaoberal aj týmito námietkami sťažovateľky.
Podrobne preskúmal zákonnosť vykonanej domovej prehliadky, a to s osobitným
posúdením rýchlosti jej realizácie. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že pokiaľ mala
domová prehliadka splniť svoj účel, bolo vecou polície určiť, kedy sa vykoná. Preto
samotná skutočnosť, že domová prehliadka bola vykoná po 15 dňoch po jej nariadení,
nemôže zakladať jej nezákonnosť. Krajský súd sa tiež oboznámil so zápisnicou o vykonaní
domovej prehliadky, s fotodokumentáciou, ako aj s výpoveďami príslušníkov polície
a nezúčastnenej osoby zúčastnenej na domovej prehliadke. Na základe týchto poznatkov
dospel k záveru, že domová prehliadka bola vykonaná zákonným spôsobom.
Zákonnosťou domovej prehliadky sa zaoberal tiež najvyšší súd pri rozhodovaní
o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2011. Sťažovateľka uplatnila tieto
námietky ako dovolací dôvod podľa § 371 písm. g) Trestného poriadku; t. j. že rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd tak
opakovane preskúmal zákonnosť domovej prehliadky, ktorú vyhodnotil ako zákonnú.
Príkaz na vykonanie domovej prehliadky obsahoval všetky potrebné náležitosti a bol v ňom
definovaný aj jej účel – v daných priestoroch sa mali nachádzať drogy. Doba, ktorá
uplynula od vydania príkazu na domovú prehliadku po jej realizáciu (15 dní, pozn.), bola
vyhodnotená ako primeraná, ktorá nemôže spôsobovať jej nezákonnosť. Z uvedeného
dôvodu preto najvyšší súd dospel k záveru, že nebol ani naplnený dovolací dôvod podľa
§ 371 písm. g) Trestného poriadku.
11. Zákonnosť domovej prehliadky už bola predmetom posúdenia tak krajským
súdom, ako aj najvyšším súdom. Krajský súd v napadnutom uznesení z 19. apríla 2011
a najvyšší súd v napadnutom uznesení z 11. septembra 2012 svoj názor o zákonnosti
domovej prehliadky vysvetlili jasne, zrozumiteľne a zároveň výstižne. Domová prehliadka
bola posúdená komplexne, pretože predmetom posúdenia nebol iba samotný príkaz
na domovú prehliadku, ale aj dokumentácia o jej realizácii (zápisnica o vykonaní domovej
prehliadky, fotodokumentácia, výpovede osôb, ktoré sa na nej zúčastnili). Závery
o zákonnosti domovej prehliadky sú preto plne legitímne a ústavný súd nemá dôvod
pochybovať o správnosti tohto právneho názoru krajského súdu a najvyššieho súdu.
12. Sťažovateľka v sťažnosti zároveň vyjadruje nesúhlas so spôsobom, ako súdy
určili hodnotu drogy, ktorá bola nájdená pri domovej prehliadke. V prípade sťažovateľky
išlo o ustálený postup, ktorý vychádzal zo záverov znaleckého posudku KEÚ PZ, ktorý
určil, akému počtu obvyklých jednorazových dávok zodpovedá zadržaná drogy, a tiež
vychádzal zo správy Národnej protidrogovej jednotky Prezídia Policajného zboru o cene
jednorazovej dávky kokaínu, heroínu a metamfetamínu. Týmto spôsobom bola vyčíslená
hodnota drogy zadržanej pri domovej prehliadke u sťažovateľky na 10 625,35 €,
čím sťažovateľka naplnila kvalifikovanú skutkovú podstatu podľa § 172 ods. 2 písm. e)
Trestného zákona „vo väčšom rozsahu“. V trestnom konaní však podľa sťažovateľky nebolo
uspokojivo preukázané, či sa na čiernom trhu skutočne predáva ako jedna dávka práve také
množstvo drogy a v takej koncentrácii, ako to určil v znaleckom posudku KEÚ PZ. Na túto
nejednoznačnosť pritom poukazovala aj Národná protidrogová jednotka Prezídia
Policajného zboru vo vyčíslení hodnoty drogy, kde uvádza, „... že nevie, či dávka podľa
nich a podľa KEÚ PZ je to isté“. Na tento rozpor či nejednoznačnosť pritom poukázal
aj najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4 Tdo 32/2012 z 27. novembra 2012, ktorý sa týkal
obdobnej drogovej trestnej činnosti a ktorého predmetom posudzovania bola práve hodnota
zaistenej drogy. V tomto rozsudku najvyšší súd vyhodnotil ako nesprávne určovanie
hodnoty drogy metodikou používanou KEÚ PZ v prípade trestného činu podľa § 172
Trestného zákona (pre ktorý bola obžalovaná sťažovateľka, pozn.). Metodika používaná
KEÚ PZ má opodstatnenie v prípade posudzovania trestnosti trestného činu podľa § 171
Trestného zákona, keď sa vychádza z pojmu „obvyklá jednorazová dávka“. Avšak v prípade
posudzovania trestnosti trestného činu podľa § 172 Trestného zákona je nutné
postupovať pri stanovení rozsahu trestného činu v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona
a vychádzať z
„... minimálnej výšky ceny, za ktorú bolo možné zaistenú omamnú látku,
psychotropnú látku, jed alebo prekurzor predať na čiernom trhu v období spáchania
trestného činu a v mieste, kde bol trestný čin spáchaný, pričom je potrebné zohľadniť
špecifiká čierneho trhu a prax koncových konzumentov návykových látok, ako to ustanovuje
§ 126 ods. 1 veta prvá Tr. zák.“.
13. Námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa vyčíslenia hodnoty drogy sa zaoberal
krajský súd v napadnutom uznesení z 19. apríla 2011 a aj najvyšší súd v uznesení
z 11. septembra 2012. Krajský súd pripustil obťažnosť určenia ceny obvyklej jednorazovej
dávky, pretože množstvo drogy sa odvíja od stupňa závislosti konkrétneho konzumenta.
V takýchto trestných veciach sa preto berie do úvahy najmenšie možné množstvo obvykle
jednorazových dávok zo zadržanej drogy a tomu zodpovedajúca hodnota. Takýto postup
je preto v prospech obvinených. Sťažovateľka uplatnila námietky týkajúce sa hodnoty drogy
aj ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného zákona. Najvyšší súd
vyhodnotil hodnotu drogy ako spoľahlivo preukázanú znaleckým posudkom. V prípade
sťažovateľky preto nebol naplnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného zákona. Najvyšší súd sa zaoberal aj ďalším sťažovateľkou uplatneným dovolacím
dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného zákona o zásadnom porušení práva
na obhajobu. Tento dovolací dôvod mal byť naplnený tým, že súdy vyhodnotili vykonané
dôkazy v jej neprospech, a teda že výsledok trestného konania nezodpovedá jej predstavám.
Najvyšší súd však nezistil splnenie ani tohto dovolacieho dôvodu, a preto dovolanie
sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí ústavný súd konštatuje,
že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa podrobne zaoberali podstatou argumentácie
sťažovateľky týkajúcej sa hodnoty drogy. Závery, ku ktorým v tejto otázke (hodnota drogy,
pozn.) súdy dospeli, resp. s ktorými sa súdy stotožnili, nemožno rozhodne považovať
za svojvoľné či arbitrárne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu právne názory krajského súdu a ani najvyššieho súdu takéto nedostatky
rozhodne nevykazuje. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozpor v judikatúre najvyššieho
súdu pri posudzovaní hodnoty drogy s odkazom na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Tdo 32/2012 z 27. novembra 2012, je potrebné uviesť, že ústavný súd zastáva
v tejto súvislosti názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08). Otázka posudzovania hodnoty drogy
postráda ústavnoprávny rozmer. Vzhľadom na závažnosť trestnej činnosti, za spáchanie
ktorej bola sťažovateľka právoplatne odsúdená a ktorej spáchanie v sťažnosti
nespochybňuje, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažovateľka sama svojím
konaním vyvolala postup orgánov činných v trestnom konaní, a teda aj súdov proti nej.
15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
a najvyššieho súdu konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci,
pretože príslušné ustanovenia relevantných právnych noriem (Trestný zákon, Trestný
poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne
akceptovateľné.
16. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami
a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2013