Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 394/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., zastúpeného advokátom JUDr. Augustínom

Tomášom, Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júla 2013,

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 13. novembra 2012 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. z 12. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. novembra 2013 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľ) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na obhajobu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

dohovoru a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe podľa čl. 6

ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 13. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 12. júla 2012 uznaný vinným z obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20

k , a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd v odvolacom konaní

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 13. novembra 2012 tak, že zrušil prvostupňové

rozhodnutie okresného súdu vo výrokoch o trestoch a spôsoboch ich výkonu a zároveň

rozhodol o odsúdení sťažovateľa pri nezmenenom skutkovom základe na trest odňatia

slobody v trvaní 16 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu

s maximálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. júla 2013 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podaného dovolania. V ostatnom podal

sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu do niekoľkých

rovín.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie namieta „... svojvoľné nedodržanie

zákonných podmienok pri vykonávaní dôkazu“, pričom poukazuje na to, že „Sťažovateľ

i jeho obhajca v priebehu konania navrhovali vykonanie dôkazu výsluchom svedka D. D.

(podľa obhajoby hlavného svedka), ktorý svojou výpoveďou mohol potvrdiť, že sa

sťažovateľ nezúčastnil žiadnych jednaní, ktoré predchádzali realizácii predstieraného

obchodu a ani v deň realizácie sa nezúčastnil žiadnych jednaní a nebol o tomto obchode

informovaný až do doby tesne pred zatknutím. Prvostupňový súd tento dôkaz nevykonal

a návrh na vykonanie výsluchu svedka D. D. zamietol ako nedôvodný, nakoľko tento úkon

bol vykonaný podľa . Ďalej súd argumentuje, že podľa záznamu

OO PZ Košice-Dargovských hrdinov, jeho pobyt nie je známy a pre súd sa stal tak

nedosiahnuteľným.“. Zároveň sťažovateľ zvýraznil, že „Obtiažnosť zabezpečenia

prítomnosti svedka na hlavnom pojednávaní nemôže nahradiť uvedenú zákonnú podmienku

na prečítanie zápisnice o jeho svedeckej výpovedi.“.

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie „... namieta svojvoľnú aplikáciu právnej

normy na zistený skutkový stav“, keď dôvodí, že „... prvostupňový súd svojvoľne aplikoval

na zistený skutkový stav ustanovenie a to tak, že k rozsahu

trestného činu pristúpil z pohľadu výpočtu na jednotlivé dávky nerešpektujúc zistený

skutkový stav a to, že cena predávanej drogy bola jednoznačne stanovená na sumu 13 500 €

o čom nie sú žiadne pochybnosti (na strane 6 prvostupňového rozsudku je uvedené, že

z výpovede svedkov-agentov PZ, ktoré súd vyhodnotil ako priame dôkazy vyplýva aj to, že

obžalovaným vyplatili dohodnutú sumu a to 75,- eur za gram drogy).Vychádzajúc z vyššie

uvedených skutočností, je možné konštatovať, že postupom súdu došlo k svojvoľnému

posúdeniu rozsahu spáchaného trestného činu a teda aj k svojvoľnej kvalifikácii skutku,

nakoľko dohodnutá suma 13 500 €, za ktorú bola droga predávaná nesvedčí naplneniu

skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu v zmysle , ale skutok

mal byť kvalifikovaný ako trestný čin podľa / .“.

3.3 V tretej rovine svojej argumentácie zvýrazňuje „... nepreskúmateľnosť rozsudku,

ktorým bolo rozhodnuté o jeho vine a treste“, k čomu tvrdí, že „Odvolací súd vo svojom

rozsudku na str. 16 konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom rozsudku s pomermi

obžalovaného... dostatočným spôsobom nevysporiadal, pričom len konštatoval, že uloženie

zákonom stanoveného trestu by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Táto časť

rozsudku je preto nepreskúmateľná a odporuje ustanoveniu (súd mal

zrejme na mysli ). Napriek tomuto konštatovaniu o nepreskúmateľnosti tejto

časti rozsudku, ho odvolací súd nezrušil a vec nevrátil na nové prejednanie veci, ale sám

bez akýchkoľvek ďalších dôkazov dospel k záveru, že podmienky pre postup podľa § 39

ods. 1 nie sú splnené. Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou odvolacieho súdu, ak

vyslovil z časti nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia vrátiť mu vec na nové

konanie a rozhodnutie.“.

3.4 Ďalej sťažovateľ konštatuje porušenie „... zákonných podmienok, za ktorých bolo

vykonané hlavné pojednávanie“, ktorého nezákonnosť mala spočívať v neakceptovaní

ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v tom, že «Spoluobžalovaný N. H. v priebehu

konania sa opakovane domáhal ustanovenia tlmočníka v jeho materinskom jazyku, ktorým

je jazyk „pastu“, nakoľko nedokázal reagovať na dokazovanie na hlavnom pojednávaní, čo

ho nakoniec viedlo k tomu, že sa odmietol aj vyjadrovať k vykonávaným dôkazom.

Prvostupňový súd jeho žiadosti o ustanovenie tlmočníka nevyhovel s odôvodnením, že zistil

dvoch tlmočníkov z tohto jazyka, ale obaja odmietli tlmočiť v tejto trestnej veci. Súd mal

potom za to, že i zabezpečením tlmočníka z jazyka perzského bolo obžalovanému dostatočne

zabezpečené právo podľa .». Zároveň s touto argumentáciou sťažovateľ

predkladá ústavnému súdu aj úvahu, podľa ktorej „Vzhľadom na výpoveď odsúdeného N. H.

z prípravného konania, kde vypovedal, že obvinený A. nevedel o pripravovanom obchode

s drogami a na jeho príprave sa nijako nepodieľal, dá sa opodstatnene predpokladať, že ak

by bolo právo na konanie v jeho materinskom jazyku zabezpečené, jeho výpoveď by mohla

preukázať nevinu sťažovateľa.“. Následne sťažovateľ namietol aj nedodržanie zásady

nestrannosti v trestnom konaní, pretože „... zo zápisnice o verejnom zasadnutí zo dňa

13. 11. 2012..., na ktorom bolo prejednané odvolanie obžalovaných i okresného

prokurátora, Krajskú prokuratúru Košice na tomto verejnom zasadnutí zastupoval

prokurátor B. B.. Ako bolo neskôr zistené, uvedený prokurátor je zaradený na Okresnej

prokuratúre Košice I, ale v danom období bol na stáži na Krajskej prokuratúre v Košiciach.

B. B. je synom predsedu senátu L. B., ktorý v tejto veci rozhodoval na súde prvého stupňa.

Je teda zrejmé, že pokiaľ prokurátorom účastným v odvolacom konaní bol preukázateľne

syn predsedu senátu, ktorý rozhodoval ako prvostupňový orgán, niet žiadnym pochybností

o dôvodnosti aplikácie .“.

3.5 V závere sťažovateľ „... namieta svojvoľný výklad a aplikáciu ustanovenia § 34

ods. 1, ods. 4, ods. 5 písm. a/ a “, k čomu dôvodí, že je

„uloženie trestu vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov neprimerane prísne k spáchanému

skutku, hlavne k jeho následku, k miere akou sa podieľal na spáchaní trestného činu, k jeho

osobe a pomerom a taktiež k možnostiam jeho nápravy. ... odvolací súd vo svojom rozsudku

vyslovil, že súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku s pomermi sťažovateľa

dostatočným spôsobom nevysporiadal. Odvolací súd sa napriek uvedenému konštatovaniu

ani sám bližšie nevysporiadal s pomermi sťažovateľa, ktoré zohrávajú významnú úlohu

pri určovaní výmery trestu a predsa pristúpil k navýšeniu trestu o 6 rokov a 8 mesiacov.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ „... navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal toto

rozhodnutie:

1. Základné právo M. A., nar. 11. 09. 1983 na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR, základné právo M. A., na spravodlivé prerokovanie jeho veci

zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na obhajobu zakotvené v SR, právo na obhajobu zakotvené v ods.

3 písm. c) Dohovoru a právo vypočúvať a dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako

v prípade svedkov proti nemu zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru bolo porušené

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn zo dňa 24. 07. 2013

v spojení s Rozsudkom Krajského súdu Košice, sp. zn. -806 zo dňa

13. 11. 2012 a v spojení s Rozsudkom Okresného súdu Košice I, sp. zn. zo dňa

12. 07. 2012 a postupom súdov, ktoré im predchádzalo.

2. Ústavný súd SR v zmysle , zrušuje

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn zo dňa

24. 07. 2013, Rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. -806 zo dňa

13. 11. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. zo dňa 12. 07. 2012

a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť M. A. trovy právneho zastúpenia v sume

165,56 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Augustína Tomáša...“

II.

5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti požiadal predsedu

okresného súdu, predsedu krajského súdu a najvyššieho súdu o vyjadrenie k podanej

sťažnosti.

5.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 28. januára 2014 zaujal toto

stanovisko:

„Som toho názoru, že ako predstaviteľ správy súdu nie som oprávnený uvádzať Vám

svoje stanoviská a názory k opodstatnenosti tejto sťažnosti, nakoľko hmotnoprávnu

kvalifikáciu, ako aj procesné postupy zákonného sudcu podľa môjho názoru môže

posudzovať len odvolací, resp. dovolací súd a v prípade porušenia ústavných práv a slobôd

toto posúdenie prislúcha výlučne Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Na základe týchto

okolností preto ponechávam na Vašu úvahu, či predmetnú sťažnosť prijmete na ďalšie

konanie v zmysle príslušných ustanovení v znení neskorších zmien

a dodatkov.“

5.2 Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 27. januára 2014 vyplýva:

„Vzhľadom na to, že právna argumentácia prezentovaná v ústavnej sťažnosti je

v esenciálnych tvrdeniach z vecného hľadiska zhodná s dovolacími námietkami uvedenými

v jeho dovolaní, v tomto smere poukazujeme na podrobnejšiu interpretáciu rozhodnutia

senátu najvyššieho súdu z 24. júla 2013, sp. zn. . Z obsahu... citovaného

uznesenia Najvyššieho súdu... explicitne vyplýva, že porušenie zákona pri preskúmaní veci

dovolacím súdom, zistené nebolo. Právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí vo vzťahu

k dovolacím námietkam obvineného považujeme za správny. Navrhujeme preto sťažnosť

M. A. ako neopodstatnenú neprijať na ďalšie konanie.“

5.3 Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 20. januára 2014 vyplýva:

«K námietke sťažovateľa uvedenej pod písm. A)... prvostupňový súd bezvýsledne

vyčerpal všetky reálne možnosti zistenia miesta pobytu svedka D. D. a jeho predvolania na

hlavné pojednávanie, z čoho vyplýva, že svedok bol pre súd nedosiahnuteľný a preto

okresný súd mohol urobiť záver, že svedok sa zdržiava na neznámom mieste, je osobou

nedosiahnuteľnou v zmysle a tým bol splnený aj zákonný

predpoklad uvedený v na návrh prokurátora prečítať výpoveď

svedka D. D..

V tejto súvislosti je dôležité aj zistenie, že sťažovateľ po prečítaní výpovede svedka

D. D. uviedol, že s takto vykonaným dôkazom súhlasí (č. l. 730 trestného spisu).

Pre úplnosť je ale dôležité zdôrazniť, že svedok D. D. v uvedenej trestnej veci vlastne

ani nevypovedal, ako už bolo vyššie konštatované, keďže využil právo odoprieť výpoveď

podľa veta prvá V tejto súvislosti treba poukázať aj na tú skutočnosť,

že sťažovateľ podanou sťažnosťou sa domáha ochrany jeho práva na obhajobu a na druhej

strane nerešpektuje právo svedka D. D. odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo blízkej osobe, ktoré je dôsledkom ústavnej

ochrany pred takouto povinnosťou ( SR, resp. Listiny

základných práv a slobôd). Uvedená zásada má pritom prednosť pred dosiahnutím účelu

trestného konania v zmysle , a to aj vtedy, ak by v konkrétnej veci mohla viesť

k dôkaznej núdzi, to ale nebol právny stav v posudzovanej trestnej veci.

Obhajca sťažovateľa bol pritom prítomný pri výsluchu svedka D. D. dňa 29. 2. 2012,

keď svedok využil právo odoprieť výpoveď podľa

V nadväznosti na uvedené poznamenávame, že odôvodnenie práva odoprieť

vypovedať z dôvodu nebezpečenstva trestného stíhania je však výlučne na svedkovi

samotnom a nemožno ho viesť, či dokonca nútiť k svedeckej výpovedi, alebo k ohrozeniu

jeho ústavného práva neprivodiť si nebezpečenstvo trestného stíhania vlastnou výpoveďou.

K námietke sťažovateľa uvedenej pod písm. B)

Sám sťažovateľ v podanej sťažnosti na základe judikatúry Ústavného súdu SR tvrdí,

že Ústavný súd SR do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by

ich konanie a rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné, alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody a napriek tomu na druhej strane sťažovateľ

v podanej sťažnosti uvádza, že rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu bolo

porušené jeho právo na súdnu a inú ochranu, ktoré mu vyplýva z SR

a právo na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd len na základe jeho vlastného názoru na konkrétnu

právnu otázku, ktorú súdy právne posúdili nie zhodne s jeho predstavou.

... v posudzovanej trestnej veci bol uplatnený štandardný postup aplikačnej praxe

súdov v „drogových trestných činoch“, ktorý vyžaduje zistenie, či zaistená látka je

omamnou (psychotropnou) látkou, bol určený jej druh, hmotnosť, koncentrácia látky, počet

obvykle jednorázových dávok a stanovená cena omamnej látky, za ktorú sa táto droga

predáva v čase a na mieste činu „na ulici“.

Súdy svoje rozhodnutie v tomto smere jasne a zrozumiteľne odôvodnili a na vyššie

uvedenú otázku dali primeranú odpoveď a preto ich postupom nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa SR , ako aj jeho práva uvedeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Stanovisko k námietkam sťažovateľa uvedeným pod písmenom „C a E“

Odvolací súd vo svojom rozsudku na strane 15 a 16 uviedol, aké konkrétne pomery

páchateľa sú významné a dôvodné z hľadiska použitia mimoriadneho zmierňovacieho

ustanovenia § 39 Tr. zák.

Odvolací súd na základe vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom ale nezistil také

pomery sťažovateľa - rodinné alebo osobné a taktiež ani žiadnu poľahčujúcu okolnosť,

ktoré charakterizujú páchateľa ako objekt trestu a ktorých existencia by odôvodnila

zákonné použitie ustanovenia

V nadväznosti na uvedené poukazujeme na tú skutočnosť, že pokiaľ odvolací súd

nevyužil moderačné oprávnenie podľa ustanovenia § 39 Tr. zák. a sťažovateľovi vymeral

trest v nezníženej trestnej sadzbe a uviedol vo svojom rozhodnutí konkrétne dôvody

pre tento postup, nemožno tvrdiť, že bol uložený nezákonný a neprimeraný trest. Krajský

súd postupoval za situácie, že zníženie trestu sťažovateľovi prvostupňovým súdom nebolo

opreté o žiadnu skutočnosť, ktorá by zákonný dôvod pre takýto postup mala zakladať.

K námietke sťažovateľa uvedenej pod písm. D)

... právo na tlmočníka patrí medzi základné práva osôb uvedených v § 2 ods. 20 Tr.

por., garantované SR - SR.

V tejto súvislosti je ale potrebné uviesť, že ak si takáto osoba zvolí jazyk, na ktorý nie

je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník alebo vec neznesie odklad a zapísaný

tlmočník nie je dostupný priberie orgán činný v trestnom konaní, alebo súd tlmočníka

na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie ( ).

Tento procesný postup bol uplatnený aj v predmetnej trestnej veci. Vzhľadom k tomu,

že spoluobžalovaný sťažovateľa mal počas celého konania zabezpečené tlmočenie

do jazyka, ktorému rozumie, a ktorý je používaným jazykom jeho rodnej krajiny.

V konaní na okresnom súde dňa 19. 4. 2012 spoluobžalovaný sťažovateľa výslovne

trval na prítomnosti pribratého tlmočníka. V priebehu hlavného pojednávania konaného

dňa 30. 4. 2012 a 5. 6. 2012 spoluobžalovaný sťažovateľa rovnako nenamietal spôsob

tlmočenia. Až dňa 19. 6. 2012 doručil prostredníctvom obhajkyne okresnému súdu žiadosť

o pribratie tlmočníka do materinského jazyka „pašto“, ktorý je jedným z úradných jazykov

Afgánskej Islamskej republiky, ktorej národnosť má spoluobžalovaný sťažovateľa.

S prihliadnutím na uvedené máme zato, že povinnosť zabezpečiť tlmočenie bola

splnená použitím perzkého jazyka na tento účel a pri nemožnosti tlmočiť do jazyka „pašto“.

Napokon sťažovateľ namietal prítomnosť osoby prokurátora krajskej prokuratúry

účastného v odvolacom konaní, ktorým bol syn predsedu senátu, ktorý rozhodoval

v predmetnej trestnej veci na Okresnom súde Košice I a tvrdil, že uvedeným postupom došlo

k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré mu vyplýva z

SR a práva na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

S takto uplatnenou námietkou sťažovateľa nesúhlasíme. K uvedenej námietke

sťažovateľa treba uviesť, že krajský súd konajúci o odvolaniach obvinených a prokurátora

nemohol rozhodovať o otázke zaujatosti intervenujúceho prokurátora, pretože z ustanovenia

piata veta vyplýva, že ak z dôvodov uvedených v oznámi

svoju zaujatosť prokurátor o vylúčení rozhodne bezprostredne nadriadený prokurátor.

Pre úplnosť treba poznamenať, že zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu

konaného dňa 13. 11. 2012 nevyplýva, aby niektorá zo strán vzniesla námietku na osobu

prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý sa zúčastnil na tomto verejnom zasadnutí,

na ktorom sa konalo o odvolaní prokurátora a obvinených.»

Na podklade tvrdených skutočností predseda krajského súdu navrhol neprijať

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd zaslal už citované vyjadrenia jednotlivých súdov na vedomie

právnemu zástupcovi sťažovateľa listom zo 27. mája 2014, ktorý na tieto reagoval listom

z 26. júna 2014.

II.A

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

9. Sťažovateľ v podanej sťažnosti konštatuje, že „... Uznesením Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. zo dňa 24. 07. 2013 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu

Košice, sp. zn. -806 zo dňa 13. 11. 2012 a Rozsudkom Okresného súdu

Košice I, sp. zn. zo dňa 12. 07. 2012 došlo k porušeniu jeho práva na súdnu

a inú právnu ochranu, ktoré mu vyplýva z SR, taktiež že bolo porušené

jeho právo na obhajobu zakotvené v SR. Taktiež je sťažovateľ názoru,

že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na obhajobu

zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. c) predmetného dohovoru a právo vypočúvať a dať vypočúvať

svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za

rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu zakotvené v čl.6 ods.3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

II. B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

10. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil),

a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

II. C

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského

a najvyššieho súdu

12. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa obvinený má

právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol

obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: ... podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru obhajovať sa osobne alebo

s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu... podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

15. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd napokon poznamenáva, že

medzi právom na súdnu ochranu podľa a jemu porovnateľným právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

16. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu

garantovaného a práva podľa a dohovoru

ústavný súd predostiera, že zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby

v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie

trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom

k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie

svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej

podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie

trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany

práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru ústavného súdu

právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým

pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd (m. m. ),

a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými

záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

17. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

18. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 24. júla 2013 v podstatnom

uviedol:

„Najvyšší súd, ako súd dovolací ( ), primárne skúmal, či má podané

dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané

oprávnenou osobou a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým

rozhodnutím rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ako odvolacieho súdu, ktorým bol

zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I a ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol

mu uložený trest. Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie

podal obvinený prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa

a K podaniu dovolania došlo na Okresnom súde

Košice I, t. j. v mieste podľa

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napadané tak,

aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu

alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.

Obvinený vo svojom dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371

ods. 1 písm. c/, písm. e/ a písm. g/ , teda, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho

právo na obhajobu, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca

alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ako aj, že

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Obvinený M. A. dovolacími námietkami poukazuje na nedostatky vo vykonanom

dokazovaní v štádiu súdneho konania, najmä na skutočnosť, že súdy neakceptovali jeho

návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom konkrétnych svedkov, pri zisťovaní jeho účasti

na spáchaní trestnej činnosti, ako aj pri zisťovaní a ustálení jej rozsahu, v tlmočení

prednesov spoluobvineného (vtedy spoluobžalovaného) N. H., nedostatočne vykonané

dokazovanie za účelom stanovenia predpokladaného počtu dávok omamnej látky, ako aj jej

ceny a v konečnom dôsledku spochybňuje svoju účasť na prechovávaní a predaji omamnej

látky, ktorá bola dňa 20. októbra 2011 nájdená a zadržaná.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia je, že v konaní, ktoré

odsudzujúcemu rozhodnutiu predchádzalo bolo zásadným spôsobom porušené právo

obvineného na obhajobu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky primárne poznamenáva, že ak

stanovuje podmienky vykonávania dôkazov, je treba tieto chápať v ich materiálnom pojatí.

To znamená, že súdne konanie je treba viesť takým spôsobom, aby došlo k naplneniu účelu

obhajoby a tým aj k zabezpečeniu základných práv obvineného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto časti dovolacej argumentácie obvineného

konštatuje, že postup vyšetrovateľa bol v súlade s požiadavkou zákona na rešpektovanie

práva obvineného na obhajobu. V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že zachovanie práv

obvineného sa v konkrétnej veci musí vždy posudzovať v kontexte s priebehom celého

trestného konania a nie len selektívne vo vzťahu k niektorým úkonom.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obvinený (a rovnako aj spoluobvinený

N. H.) mal dostatok času a možností, aby sa mohol opakovane vyjadriť ku všetkým vo veci

vykonaným dôkazom a rovnako aj predniesť svoje návrhy (spoluobvinený vždy aj v jazyku,

ktorému rozumel za prítomnosti tlmočníka). Preto dovolacie námietky obvineného M. A.

v tomto smere sú irelevantné.

Pokiaľ ide o nevykonanie niektorých ním, resp. obhajcom, navrhovaných dôkazov

v priebehu trestného konania, konkrétne, že nebol vykonaný výsluch svedka D. D. a

riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky treba uviesť nasledovné:

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo

obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou

starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu

spravodlivé rozhodnutie.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle

od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých

dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,

kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov

dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť

konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení

rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej

súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada

vyjadrená vo vyššie citovanom ustanovení , podľa ktorej orgány

postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na

rozhodnutie.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení

orgánov činných v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára

pre súd možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil

rozsah dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými

stranami v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných

strán v porovnaní s množstvom: kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci

vykonané.

Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súd

odmietol vykonať niektorý z navrhovaných dôkazov, je preto treba považovať z hľadiska

naplnenia dovolacieho dôvodu podľa za irelevantnú.

V danej súvislosti najvyšší súd konštatuje, že v postupe orgánov činných v trestnom

konaní nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu. Obsah

trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci prípravného

konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania postupovali

v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, ako aj, že by vykonali relevantné

dôkazy nezákonným spôsobom.

Opierajúc o dovolací dôvod podľa obvinený namietal

nezákonnosť vykonania dôkazov preukazujúcich rozsah trestnej činnosti, konkrétne

stanovenie ceny drogy na danom mieste.

Pokiaľ obvinený spochybňoval zákonnosť vykonania dôkazu v súvislosti s hodnotou

zaistenej omamnej látky, je potrebné uviesť, že súdny znalec L. H. je pracovníkom

Kriminalisticko - expertízneho ústavu KR PZ v Košiciach a práve preto bol poverený

poskytnúť stanovisko k počtu obvyklých jednorázových dávok zo zaisteného množstva

omamnej látky v predmetnom prípade. Z monitorovania čierneho trhu pracovníkmi

Národnej protidrogovej jednotky vyplýva približná cena za jednu dávku kokaínu pri predaji

konečnému spotrebiteľovi v Košickom kraji v štvrtom štvrťroku 2011 (stanovisko riaditeľa

Národnej protidrogovej jednotky úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia

policajného zboru zo dňa 24. novembra 2011 - č. l. 224 vyšetrovacieho spisu). Najvyšší súd

Slovenskej republiky nemá pochybnosti o tom, že išlo o dôkazy získané zákonným spôsobom

a že vykonanie týchto dôkazov bolo plne v súlade so zákonom.

V súvislosti s týmito dovolacími námietkami obvineného však treba zdôrazniť, že ak

obvinený namietal obsah viacerých dôkazov vo vzťahu k spôsobu určenia ceny kokaínu

a v tomto rozsahu sa jedná o námietky v skutkových zisteniach ustálených vo veci skôr

činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov, pričom správnosť a úplnosť

zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť ( ).

I keď obvinený M. A. svoje dovolanie neoprel aj o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i/ len marginálne treba pripomenúť, že dovolacím dôvodom podľa tohto

ustanovenia je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného

dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5

). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie

všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových

zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností

prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len

v obmedzenom rozsahu podľa Preto možnosti podania dovolania

musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného

prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili

súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného M. A. to znamená, že

pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok

tak, ako je uvedené v rozsudku prvostupňového a odvolacieho súdu. Tieto skutkové

okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie

všetkých zákonných znakov obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov a obchodovania s nimi

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 3 písm. c/

Tr. zák., zo spáchania ktorého trestného činu bol obvinený uznaný vinným.

Najvyšší súd v danej súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že výrok o vine

obvineného bol založený a opretý na celom rade dôkazov podrobne rozvedených

v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Košice I i dovolaním napadnutého rozsudku

Krajského súdu v Košiciach, ktoré boli vykonané v potrebnom rozsahu, správne a v súlade

so zákonom.

Pokiaľ obvinený namietal prítomnosť osoby prokurátora Krajskej prokuratúry

v Košiciach I, ktorý mal byť podľa jeho názoru pre príbuzenský pomer k sudcovi činnému

v danej veci na Okresnom súde Košice I vylúčený, Najvyšší súd konštatuje, že nedošlo

k žiadnemu porušeniu zákona a ani v tomto smere nezistil dôvodnosť dovolacej námietky

obvineného. Prítomnosť menovaného prokurátora na verejnom zasadnutí Krajského súdu

v Košiciach, ako druhostupňového súdu, nemôže zakladať prekážku vykonania odvolacieho

konania o rozsudku Okresného súdu Košice I, o ktorom rozhodoval sudca, s ktorým má

údajne príbuzenský vzťah. K tejto námietke dovolateľa treba tiež uviesť, že krajský súd

konajúci o odvolaniach obvinených a prokurátora otázku prítomnosti intervenujúceho

prokurátora na verejnom zasadnutí tohto súdu nemohol nijako ovplyvniť, resp. ani nemohol

rozhodovať o otázke jeho prípadnej zaujatosti.

V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že z obsahu zápisnice Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 13. novembra 2012 je zrejmé, že počas odvolacieho konania prítomnosť

konkrétneho prokurátora krajskej prokuratúry zo strany obvineného, resp. jeho obhajcu

žiadnym spôsobom namietaná nebola.

Pokiaľ ide o dovolaciu námietku obvineného založenú na tvrdení, že krajský súd, ako

súd odvolací, konal v rozpore so základnými zásadami trestného konania, keď prvostupňový

rozsudok na základe odvolania krajského prokurátora nezrušil, ale rozhodol vo veci sám,

túto nie je možné akceptovať.

Podľa ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho

časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby

ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania

odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným

skutkovým záverom.

Podľa odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno

nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku

správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech

obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania

prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného: vo výroku o náhrade škody tak

môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa odvolací súd nemôže sám

a/ uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom

oslobodený,

b/ uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol

v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.

Krajskému súdu v Košiciach nič nebránilo, aby na základe odvolania prokurátora

podaného v neprospech obvineného M. A., zrušil rozsudok Okresného súdu

Košice I vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a nezistiac zákonné dôvody pre použitie

zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu uložil mu

prísnejší trest odňatia slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby, bez toho, aby

vec vracal súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

V danej súvislosti treba uviesť, že účinný po 1. januári 2006

obmedzil možnosti vrátenia veci prvostupňovému súdu, čo v konečnom dôsledku zrýchľuje

konanie a dáva odvolaciemu súdu väčšie možnosti zmeny prvostupňového rozsudku.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného M. A., nie sú splnené

dôvody dovolania podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.“

19. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 13. novembra 2012 uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu

povinnosť podľa zistil, že odvolania obžalovaných a prokurátora boli

podané oprávnenými osobami a včas v lehote stanovenej v V zmysle

ustanovenia , ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania

podľa

Po splnení preskúmavacej povinnosti v rozsahu , odvolací súd

zistil, že odvolania obžalovaných neboli dôvodné a odvolanie prokurátora u obžalovaného

M. A. bolo dôvodné.

Krajský súd v Košiciach v konaní o odvolaniach obžalovaných a prokurátora nezistil

také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosti o správnosti skutkových zistení

uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. Obžalovaní boli zo spáchania

trestnej činnosti usvedčení procesne správne zabezpečenými a vykonanými dôkazmi, medzi

ktoré patria výpovede zainteresovaných svedkov, listiny dôležité pre trestné konanie, ako

i výsledky znaleckého dokazovania. Predmetné dôkazy, ktorý podrobný opis je súčasťou

napadnutého rozhodnutia okresný súd vyhodnotil v súlade so základnou zásadou trestného

konania uvedenou v Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil

s postupom prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazov a tieto sám na základe vnútorného

presvedčenia vyhodnotil s totožným výsledkom.

Pokiaľ sa týka dôvodov podaných odvolaní, krajský súd zistil, že obžalovaný N. H. na

hlavnom pojednávaní konanom dňa 5. 6. 2012 sa k spáchaniu žalovaného trestného činu

čiastočne priznal, avšak nie v rozsahu, ako sa mu tento kládol za vinu. V konaní následne

využil svoje právo podľa § 34 Tr. por a vo veci ďalej odmietol vypovedať (č. l. 644).

Prvostupňový súd preto prečítal jeho výpoveď z prípravného konania z 21. 10. 2011,

podľa obsahu ktorej bol k spáchaniu stíhaného trestného činu donútený občanom Srbska

M. V. - pravým menom M. V. Obžalovaný opísal spôsob akým sa mu V. vyhrážal a fakticky

ho aj prostredníctvom ďalších osôb naviedol a prinútil zaistené drogy predať. Obžalovaný

M. A. mu robil len šoféra a o predaji drog nevedel.

Vo svojej výpovedi pred sudcom pre prípravné konanie z 24. 10. 2011 (č. l. 102)

naopak uviedol, že to bol práve obžalovaný A., ktorý agentom polície drogu predal

a zároveň aj zinkasoval dohodnutú sumu peňazí ako protihodnotu.

V pokračovaní svojho výsluchu dňa 11. 11. 2011 (č. l. 107) obžalovaný H. s rozpormi

udal, že o prítomnosti predávanej drogy nemal vedomosť a bol uzrozumený v tom zmysle, že

sa jedná o legálny mix kokaínu povolený v Holandskom kráľovstve. K prepisom

zaznamenaných hovorov a zvukových záznamov odmietol vypovedať.

Krajský súd z predloženého súvisiaceho spisového materiálu ďalej zistil, že

obžalovaný H. v predmetnom trestnom stíhaní vypovedal pred orgánmi činnými v trestnom

konaní a súdom v jedenástich prípadoch. V prípravnom konaní po zákonom poučení

v 3 prípadoch (20. 10. 2011 č. l. 21, 21. 10. 2011 č. l. 94 a 24. 10. 2011 č. l. 100) vyhlásil,

že slovenský jazyk ovláda slovom a písmom a tlmočníka do iného jazyka nepotrebuje.

Pri nasledujúcich 3 výsluchoch v prípravnom konaní (11. 11. 2011 č. l. 107,

5. 3. 2011 č. l. 112 a 2. 12. 2011) vyhlásil, že slovenskému jazyku rozumie čiastočne a trvá

pri týchto úkonoch na prítomnosti tlmočníka do jazyka perzského. Tlmočník bol do konania

pribratý opatrením vyšetrovateľky policajného zboru dňa 11. 11. 2011 a jeho osoba nebola

do konania verejného zasadnutia krajského súdu zmenená. Obžalovaný pri označených

úkonoch nenamietal spôsob ani obsah tlmočenia.

Pri vyšetrení jeho duševného stavu v prípravnom konaní znalcami z odboru

zdravotníctva 1. 3. 2012 (č. l. 260) s týmito komunikoval v slovenskom jazyku všestranne

správne orientovaný a s adekvátnymi odpoveďami.

V konaní pred okresným súdom vypovedal v zostávajúcich 4 prípadoch, pričom

na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. 4. 2012 (č. l. 633) výslovne trval na prítomnosti

pribratého tlmočníka a pre jeho neprítomnosť súd o úkone podľa nekonal

a verejné zasadnutie odročil.

Pri výsluchoch pred súdom 30. 4. 2012 (č. l. 644) a 5. 6. 2012 (č. l. 640) bol

prítomný pribratý tlmočník, pričom obžalovaný spôsob tlmočenia ani v týchto prípadoch

nenamietal. Na hlavnom pojednávaní dňa 5. 6. 2012 obhajkyňa obžalovaného

JUDr. Adriana Krajníková súd žiadala o preloženie zápisnice z tohto úkonu do jazyka

perzského, ktorému obžalovaný H. rozumel (č. l. 649).

Dňa 19. 6. 2012 bola okresnému súdu prostredníctvom obhajkyne doručená žiadosť

obžalovaného o pribratie tlmočníka v prebiehajúcom konaní do jeho materinského jazyka

t. j. jazyka pašto, ktorý je jedným z úradných jazykov Afgánskej islamskej republiky.

Na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. 7. 2012 (č. l. 679) obžalovaný na položenú

otázku obhajkyne prehlásil, že tlmočenému prekladu nerozumie vo všetkých jeho častiach.

Pred vynesením rozsudku na hlavnom pojednávaní dňa 12. 7. 2012 (č. l. 730)

obžalovaný prednesenej verbálnej komunikácií zo strany súdu resp. prokurátora nerozumel

v celom rozsahu a to napriek aktívnej účasti tlmočníka.

Zo spisového materiálu vyplýva, že uvedené úkony trestného stíhania obžalovaného

boli vykonané za prítomnosti jeho obhajcov, okrem úkonu z 20. 10. 2011, kedy vypovedal

bezprostredne po jeho zadržaní orgánmi polície.

Potrebu tlmočenia obžalovanému do jazyka pašto predniesla jeho obhajkyňa aj

v konaní pred Krajským súdom v Košiciach 24. 7. 2012 (č. l. 752), ktorý rozhodoval o jeho

väzbe. Podľa vyjadrenia obžalovaného komunikácií na súde rozumel zhruba. Obhajkyňa

ďalej dodala, že pokiaľ bude obžalovaný z väzby krajským súdom prepustený na slobodu

so svojim klientom nebudú namietať priebeh verejného zasadnutia, v opačnom prípade

žiadajú o pribratie tlmočníka do jeho materinského jazyka.

Z predložených spisov, ktoré sa vzťahujú na predchádzajúce právoplatne skončené

trestné stíhania obžalovaného krajský súd zistil nasledovné skutočnosti:

- obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu v Rožňave sp. zn.

z 29. 9. 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 5. 13. 2004 odsúdený pre pokračujúci trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242

ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005.

V tomto trestnom konaní v štádiu prípravného konania obžalovaný dňa 9. 3. 2004

(č. l. 93) po zákonnom poučení a prítomnosti obhajcu prehlásil, že jeho rodným jazykom je

perzština. Z uvedeného dôvodu boli do konania pribratí 9. 3. 2004 (č. 1.44) a 29. 4. 2004

(č.1. 46) dvaja tlmočníci z jazyka perzského do jazyka slovenského. Pribratý tlmočník bol

v konaní prítomný až do právoplatného odsúdenia N. H., pričom aktívne prekladal písomné

podania odsúdeného, súdu a tlmočil do perzského jazyka vykonávané úkony trestného

konania.

- v trestnom stíhaní vedenom na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn.

pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák

prokurátor okresnej prokuratúry dňa 10. 9. 2007 podľa schválil zmier

a zároveň podľa zastavil trestné stíhanie vedené

proti obžalovanému H.

Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 15. 6. 2007 (č. l. 6)

po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola

pretlmočená.

- rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. z 8. 9. 2010 bol

N. H. uznaný vinným z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348

ods. 1 Tr. zák.

Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 20. 3. 2006 (č. l. 5)

po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola

pretlmočená. Hlavné pojednávanie na okresnom súde sa za prítomnosti jeho obhajkyne

dňa 8. 9. 2010 vykonalo taktiež bez prítomnosti tlmočníka.

- rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. zo 6. 9. 2010 bol

obžalovaný N. H. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,

ods. 2 písm. a/Tr.zák.

V prípravnom konaní dňa 4. 5. 2009 (č. l. 11) pri výsluchu žiadal prítomnosť

tlmočníka. Opatrením vyšetrovateľa policajného zboru z 5. 5. 2009 (č. l. 18) bol do konania

pribratý tlmočník z jazyka slovenského do jazyka perzského. Tlmočník bol pri výsluchu

obžalovaného prítomný toho istého dňa bez prednesených námietok. Osoba tlmočníka bola

totožná s tlmočníkom pribratým vo veci sp. zn. . Obžalovaný na prítomnosti

tlmočníka netrval pri svojom ďalšom výsluchu v prípravnom konaní dňa 11. 6. 2009

(č. l. 23) ako i na verejnom zasadnutí 6. 9. 2009 (č. l. 218) konanom o návrhu na schválenie

dohody o vine a treste. V zastúpení svojho obhajcu prehlásil, že slovenskému jazyku

rozumie slovom aj písmom (č. l. 218).

Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný N. H.

vzhľadom na dĺžku pobytu v Slovenskej republiky, ako i miesto svojho pôvodu rozumie

pre účely trestného konania slovenskému jazyku, ako i jazyku perzskému, v ktorom bol

pribratý tlmočník. Žiadosti obžalovaného s tým, aby sa konanie v jeho trestnom stíhaní

viedlo v jazyku pašto, druhostupňový súd považoval za obštrukcie, ktoré mali za účel

spôsobiť neodôvodnené prieťahy v trestnom konaní. Obžalovaný aj v čase konania

verejného zasadnutia na krajskom súde komunikoval so svojou obhajobou a súdom

v slovenskom jazyku a týmto dal najavo, že jeho požiadavky na konanie v jazyku pašto sú

neodôvodnené. O tejto skutočnosti svedčí zápisnica o verejnom zasadnutí z 13. 11. 2012.

V tejto súvislosti krajský súd obžalovaného so svojou obhajobou odkazuje

na základnú zásadu trestného konania uvedenú v , podľa ktorej ak

obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že

neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa. N. H.

opakovane pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ako i súdom uviedol, že slovenskému

jazyku, ako i svojmu rodnému perzskému jazyku rozumie, a preto krajský súd nezistil žiadny

dôvod, v zmysle ktorého, by sa konanie v jeho trestnom stíhaní malo viesť v jazyku pašto.

Pre uvedené dôvody nie je v predmetnom procese nutné aplikovať ani závery nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. 7. 2001, tak ako sa o to

obžalovaný odvolaním domáhal. Súčasná právna úprava ust. neukladá

orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu povinnosť tlmočiť úkony trestného konania

obžalovanému do jazyka materinského, ale do jazyka o ktorom vyhlási, že mu rozumie.

V prípade obžalovaného M. A. krajský súd zistil, že ten vo svojich výpovediach

v podstate zotrval na tvrdeniach, ktoré prezentoval v obsahu podaného odvolania. Vyhlásil,

že je nevinný a N. H. robil len vodiča, nakoľko tento mal súdom uložený zákaz viesť

motorové vozidlá. O predaji drogy nevedel a všetky činnosti vykonával na jeho pokyn.

Do auta, v ktorom odovzdali agentom polície drogy, nastúpil na výslovný pokyn jedného

z nich. O zložení zaistenej látky v jednotlivých baleniach nemal vedomosť.

Obidvoch obžalovaných v trestnom stíhaní zo spáchania trestného činu usvedčovali

vypočutí agenti polície M. L. a I. S., ktorí opísali spôsob stretnutia a následného odkúpenia

drogy od obžalovaných. Vedúcu úlohu v uskutočnenom obchode zohral obžalovaný H.,

ktorý ho organizoval s tým, že M. A. v podstate vykonával jeho pokyny, pričom v určitých

fázach sám aktívne vystupoval. Jednalo sa najmä o dovoz drogy na miesto zadržania

obžalovaných, ako aj aktivity spojené s jej predajom.

Výpovede uvedených svedkov podľa zistenia krajského súdu korešpondujú s obsahom

správ o sledovaní osôb, prepismi odpočúvaných hovorov a zvukových záznamov, z ktorých

je zrejmé, že obžalovaní v inkriminovanom čase boli v kontakte s agentmi polície a týmto

spoločným konaním odovzdali zaistenú látku.

K jej zloženiu bol vypracovaný 15. 11. 2011 znalecký posudok Kriminalistického

a expertízneho ústavu Policajného zboru v Košiciach, podľa ktorého v predložených

obaloch sa v konkrétne uvedených pomeroch nachádzal čistý kokaín o hmotnosti

81,433 gramu s ďalšími prímesami na jeho riedenie. Kokaín je zaradený v zmysle zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o omamných látkach, psychotropných

látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny omamných látok.

Z výsluchu znalca Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru

v Košiciach L. H., ako i jeho podaného posudku vyplynulo, že zo zaisteného množstva drogy

by bolo možné vyrobiť od 2 713 do 8 145 obvykle jednorázových dávok. Cena obvykle

jednorázovej dávky tejto drogy v Košickom kraji bola na základe vyjadrenia národnej

protidrogovej jednotky určená na sumu 20 Eur, teda celková hodnota drogy sa nachádzala

v rozmedzí od 54.260,- Eur až po 162.900,- Eur.

V trestnom konaní boli k veci vypočutí aj ďalší svedkovia medzi ktorých patrila R. F.,

N. F., M. S., J. K., I. B., D. S., A. S., a to bez zistenia relevantných údajov z ich výpovedí

pre prejednávaný trestný čin. Svedkovia M. K. a R. K. sa vo svojich výpovediach vyjadrili

k pôvodu automobilu obžalovaného H. Svedok D. D. a po zákonom poučení odmietol

v trestnom stíhaní vypovedať s odôvodnením, že by si privodil trestné stíhanie. Požiadavku

zo strany obžalovaného A. na jeho vypočutie teda okresný súd správne vyhodnotil ako

nezrealizovateľnú.

Zo znaleckých posudkov znalcov z odboru psychiatrie bolo zrejmé, že obidvaja

obžalovaní v čase spáchania činu netrpeli žiadnou duševnou chorobou alebo inou poruchou

a vedeli rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť. Svoje konanie mohli

ovládať, pričom obaja chápali zmysel trestného konania. U obžalovaného H. bola zistená

začínajúca závislosť od užívania kokaínu a v tejto súvislosti znalci navrhli uložiť mu

ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Zo znaleckého posudku z odvetvia toxikológie vyplynulo, že obidvaja obžalovaní mali

v odobratých telesných vzorkách zistenú prítomnosť omamných a psychotropných látok.

U obžalovaného H. kokaín, benzodiazepín a THC a u obžalovaného A. kokaín, arnfetamín

a metamfetamín s pseudoefedrínom.

Tieto dôkazy v súhrne odôvodňujú záver, že obžalovaný M. A. taktiež aktívne

vystupoval pri predaji zaistenej drogy. Svedčí o tom jeho činnosť pri jej prevoze k agentom

polície, odovzdávaní, ako aj spôsobu uskutočnenia samotného obchodu. Z trestnej činnosti

ho čiastočne usvedčil obžalovaný N. H., ale i vykonané odposluchy, záznamy

z predstieraného prevodu, sledovania a vyhotovenia obrazových a zvukových záznamov.

Obžalovaný H. a A. bol v kontakte so zakázanými látkami, čo vyplynulo zo znaleckého

posudku, ktorý ustálil, že po zadržaní sa nachádzali pod ich vplyvom. Spáchanie trestného

činu dokumentovala taktiež zápisnica o prehliadke vozidla z miesta činu a doklady o použití

finančných prostriedkov agentmi polície.

Obsah obchodovanej drogy zo strany obžalovaných bol podrobený procesne

správnym spôsobom znaleckému dokazovaniu a z tohto bez akýchkoľvek pochybností

vyplynulo, že sa jednalo o zakázanú látku a v rozsahu, ktorý je uvedený vo výrokovej časti

napadnutého rozsudku. Námietky obžalovaného ohľadom množstva predávanej drogy sú

z trestnoprávneho hľadiska irelevantné, nakoľko jej množstvo bolo určené vykonaným

znaleckým dokazovaním. Cena bola stanovená podľa vyjadrenia Národnej protidrogovej

jednotky SR. V prípade obidvoch obžalovaných sa z hľadiska ich právnej kvalifikácie brali

do úvahy obvyklé jednorázové dávky, ktoré by bolo možné pripraviť, a to po vyhodnotení

koncentrácie a množstva zaistenej drogy. Rozsah spáchaného činu bol súdom stanovený

v zmysle ustanovenia § 125 ods. 1 Tr. zák. a tento vychádzal z minimálneho počtu dávok,

ktoré bolo možné z drogy vyrobiť.

Odvolací súd tieto zabezpečené a vykonané dôkazy vyhodnotil ako svedčiace

v neprospech obžalovaných potvrdzujúce ich vinu. Krajský súd po starostlivom uvážení

všetkých získaných a vykonaných dôkazov ustálil, že obžalovaní sa trestnej činnosti

dopustili tak, ako to vo svojom rozhodnutí uviedol prvostupňový súd. Zo zabezpečených

dôkazov nevyplývajú relevantné skutočnosti spochybňujúce, že to boli práve obžalovaní,

ktorí v inkriminovanom čase predávali spoločným konaním zadováženú drogu agentom

polície. Výpovede obžalovaných sa javili rozporné, nevierohodné a druhostupňový súd ich

vyhodnotil ako účelové a vykonané so snahou zbaviť sa trestnej zodpovednosti.

Vzhľadom na tieto okolnosti krajský súd zaujal právny názor, v zmysle ktorého

obžalovaní naplnili všetky zákonné znaky trestného činu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/, ods.3 písm. c/ Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva

podľa § 20 Tr. zák.

Pokiaľ sa týka uložených trestov krajský súd vo svojom rozsudku odstránil formálne

pochybenie prvostupňového súdu, ktorý obžalovaným ukladal trest podľa ustanovenia § 172

ods. 3 písm. c/ Tr. zák. Správny postup okresného súdu mal spočívať v uložení trestov

obžalovaným v zmysle ustanovenia § 172 ods.3 Tr. zák., v ktorom je uvedená zákonom

stanovená trestná sadzba.

Na základe odvolania prokurátora zrušil krajský súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o treste a obžalovanému M. A. uložil trest vo výmere 16 rokov a 8

mesiacov so zaradením pre jeho výkon podľa § 48 ods.3 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na

výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. V zmysle ustanovenia § 172

ods.3 Tr. zák. je možné podľa zákonom stanovenej trestnej sadzby páchateľovi takéhoto

trestného činu uložiť trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov až 20 rokov. Okresný súd

obžalovanému M. A. za použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. uložil pri zistenom

prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností (§ 37 písm. m/ Tr. zák.) trest odňatia slobody

vo výmere 10 rokov nepodmienečne so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 39 ods.1 Tr. zák., ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom

na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným

zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti

postačí aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu

ustanoveného .

Pomery páchateľa sa podľa platnej legislatívy týkajú jeho osobnostného

ohodnotenia. Z hľadiska ustanovenia § 39 ods.1 Tr. zák. sa vyžaduje, aby sa jednalo o také

pomery, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej

sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V tejto súvislosti mal

súd hodnotiť rodinné a osobné pomery existujúce už v čase rozhodovania o treste.

Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy

charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa.

Okresný súd sa v napadnutom rozsudku s pomermi obžalovaného M. A. dostatočným

spôsobom nevyporiadal, pričom len konštatoval, že uloženie zákonom stanoveného trestu by

bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Táto časť rozsudku je preto nepreskúmateľná

a odporuje ustanoveniu , podľa ktorého treba odôvodniť všetky výroky

rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že z doposiaľ zabezpečených dôkazov

nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by u osoby obžalovaného M. A. odôvodňovali aplikáciu

ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Takýto záver je odôvodnení absenciou pomerov páchateľa

a okolností prípadu v zmysle požadovanej a citovanej právnej úpravy. Obžalovaný bol

v minulosti 3-krát súdne trestaný, naposledy rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 2

T 158/2010 z 26. 10. 2010 pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák., za čo mu súd

uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace nepodmienečne so zaradením na jeho

výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uložený trest vykonal

1. 7. 2011.

V zmysle týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný i napriek

uloženému nepodmienečnému trestu odňatia slobody má neustále sklony k páchaniu

úmyselnej trestnej činnosti. Závažnosť páchanej trestnej činnosti má vzostupnú tendenciu

a preto nie je možné prihliadnuť na jeho pomery podľa ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák.

Druhostupňový súd nezistil ani okolnosti prípadu, ktoré by významom, alebo intenzitou boli

naplnené tak, že výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov stíhaných trestných činov.

Stíhaný trestný čin bol spáchaný zo zištných dôvodov a jednalo sa obzvlášť závažný zločin

podľa § 11 ods.3 Tr. zák.

Pre uvedené dôvody za situácie, že pri prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností

v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zák. obžalovanému bolo možné uložiť trest v rozpätí od 16 rokov

a 8 mesiacov do 20 rokov krajský súd tomuto uložil trest odňatia slobody v trvaní 16 rokov

a 8 mesiacov t.j. na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Takýto trest odňatia

slobody zohľadňuje všeobecné zásady pre ukladanie trestov uvedené v § 34 Tr. zák., podľa

ktorých pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania

činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti

a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

U obžalovaného H. pri ukladaní trestu odvolací súd zohľadnil jeho prevažujúcu

aktivitu pri páchaní trestného činu, pomer priťažujúcich okolností (§ 37 písm. m/ Tr. zák),

ako i skutočnosti týkajúce sa jeho osoby a predchádzajúcej kriminálnej minulosti. Trest

odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne zohľadňuje citované všeobecné zásady

platné pre ukladanie trestov.

Krajský súd obidvoch obžalovaných podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák na výkon

trestu odňatia slobody zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a to aj z dôvodu,

že iný postup pri uložení trestu prevyšujúceho 15 rokov je vylúčený ust. § 48 ods. 4 Tr. zák.

Na základe týchto dôvodov krajský súd zároveň podané odvolania obžalovaných

podľa zamietol ako nedôvodné.“

20. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (m. m. ).

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho

súdu a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3,

pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd, ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací

konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom

na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych

zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj

náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých

rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané pochybenia,

ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa

o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery.

22. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už

mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné

súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

23. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Túto požiadavku

zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti

najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je

preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,

že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

24. Ústavný súd považoval za potrebné sa osobitne vyjadriť k nasledujúcim

sťažovateľom predostretým námietkam, ktoré potencionálne dosahovali ústavnoprávny

rozmer.

24.1 K namietanému nevypočutiu svedka D. D. v konaní pred súdom sa ústavný súd

stotožňuje s postupom predovšetkým okresného súdu, ktorý vynaložil potrebné, zákonom

predpokladané úsilie na zabezpečenie prítomnosti tohto svedka. Toho sa aj napriek snahe

okresného súdu zabezpečiť nepodarilo, a preto postup okresného súdu (hodnotený krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) podľa bol

nielen v súlade so zákonom, ale práve „nedosiahnuteľnosť tohto svedka“ aj napriek snahe

súdu je jedným zo zákonom predpokladaným dôvodom na takýto postup. Tomuto záveru

ústavného súdu zodpovedá nielen znenie , ale aj výklad dohovoru

v jeho komentovanom znení, z ktorého v širších súvislostiach aj vo vzťahu k meritu tejto

veci vyplýva, že „[z]a normálních okolností je na vnítrostátních soudech, aby rozhodly, zda

je nezbytné nebo vhodné předvolat svědka. Pouze za vyjimečných okolností může ESLP

dospět k závěru, že odmítnutí vyslechnout určitou osobu jako svědka bylo neslučitelné s čl. 6

EÚLP (Bricmont, § 89). Pokud se soud rozhodne návrhu obviněného na provedení výslechu

svědka či svědků nevyhovět, měl by toto odmítnutí zároveň řádně odůvodnit. Nezdá se, že by

ESLP vyžadoval nějaká sofistikovaná zdůvodnění, minimálně by však mělo být zřejmé, že

príslušný soud tyto návrhy zaregistroval a odmítl je proto, že je nepovažoval za nezbytné

[(srov. Např. Sgrabi proti Itálii, rozhodnutí, 21. 10. 2008, č. 37115/06, oddíl 1, ... ). (Kmec,

J., Kosař, D., Kratochvíl, J. Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1.

Vydání. Praha :[C.H.Beck, 2012)].“. V neposlednom rade taktiež neuniklo pozornosti

ústavného súdu, že tento svedok v prípravnom konaní nevypovedal, a teda z jeho výpovede

nevyplynuli ani priťažujúce, ani poľahčujúce okolnosti pre osobu sťažovateľa, resp. jeho

výpoveď nijako neprispela k objasneniu samotných okolností skutku, kladeného

sťažovateľovi za vinu. [„Návrh na výslech svědka má být posuzován měřítkem užitečnosti

tohto důkazu k rozhodnutí a soudy nejsou povinny tomuto návrhu bez dalšího vyhovět (viz

Vidal proti Belgii, rozsudek z 22. 4. 1992, č. 12351/86, § 33) (Kmec, J., Kosař, D.,

Kratochvíl, J. Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech)].“.

24.2 K namietanému porušeniu „zákonných podmienok pre vedenie hlavného

pojednávania“ spočívajúceho v porušení , keď

spoluobžalovanému H. nebolo umožnené vypovedať v jeho rodnom jazyku pašto, ústavný

súd konštatuje, že z vyplýva, že kto vyhlási, že neovláda jazyk,

v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka. Ústavné právo na tlmočníka v zmysle

toho, „kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie“, treba

vykladať v prípade osoby trestne stíhanej v spojení s právom obvineného... na tlmočníka, ak

vyhlási, že „neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie“ podľa § 2 ods. 20 Trestného

poriadku. Pokiaľ trestne stíhaná osoba, ktorej materinským jazykom nie je jazyk slovenský,

vyhlási, že slovenský jazyk neovláda, už orgány činné v trestnom konaní sú povinné pribrať

tlmočníka a umožniť jej používať v konaní pred nimi svoj materinský jazyk. Inými slovami,

obsahom základného práva podľa u osoby, ktorá vyhlási, že neovláda

jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie, sú právo na tlmočníka a právo používať

pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj materinský jazyk. Vysloviť porušenie

obhajobných práv sťažovateľa, resp. porušenie by bolo v okolnostiach

veci možné, ak by spoluobžalovanému H. orgány činné v trestnom konaní alebo súd

tlmočníka vôbec nepribral. K takejto situácii v predmetnej veci však nedošlo. Navyše,

krajský súd veľmi podrobne analyzoval znalosti slovenského jazyka u obžalovaného H.

predostretím výpočtu celého radu trestných vecí vedených pred slovenskými orgánmi

verejnej moci, kde spoluobžalovaný H. nežiadal tlmočníka z dôvodu práve znalosti

slovenského jazyka, a teda jazyka, v ktorom sa konanie viedlo. Tak to bolo aj pri jeho

celkovo troch vypočutiach (ako zadržaného podozrivého 20. októbra 2011 a obvineného

21. októbra 2011 pred vyšetrovateľom, ako obvineného pred sudcom pri vzatí do väzby

24. októbra 2011, pozn.), v dôsledku čoho sa minimálne naskytá otázka, prečo v týchto

počiatočných fázach vyšetrovania obžalovaný H. nežiadal prítomnosť tlmočníka, kde

naproti tomu v konaní pred súdom už nevystačil ani s tlmočníkom v jazyku podobnom jeho

rodnému jazyku, tak ako to vyplynulo zo zistení ústavného súdu vychádzajúcich z obsahu

trestného spisu. V dôsledku uvedeného ústavný súd hodnotí sťažovateľom tvrdené

skutočnosti za skôr hypotetické, resp. nekorešpondujúce s reálne existujúcim stavom.

V neposlednom rade ústavný súd pripomína, že uvedené skutočnosti mal/má namietať práve

osoba, u ktorej malo dôjsť k porušeniu práva na tlmočníka a práva používať svoj materinský

jazyk, a nie sťažovateľ, ktorý touto osobou nie je.

24.3 K namietanému porušeniu vychádzajúceho z dôvodu

prítomnosti B. B. zastupujúceho Krajskú prokuratúru v Košiciach na verejnom zasadnutí

krajského súdu v odvolacom konaní z dôvodu jeho príbuzenského pomeru k predsedovi

senátu okresného súdu L. B., ktorý mal byť činný ako sudca v trestnej veci sťažovateľa

vedenej pod sp. zn. , sa ústavný súd plne stotožňuje so závermi najvyššieho

súdu vyjadrenými v jeho uznesení sp. zn. z 24. júla 2013, podľa ktorých „...

Prítomnosť menovaného prokurátora na verejnom zasadnutí Krajského súdu... nemôže

zakladať prekážku vykonania odvolacieho konania o rozsudku Okresného súdu... o ktorom

rozhodoval sudca, s ktorým má údajne príbuzenský vzťah... krajský súd konajúci

o odvolaniach obvinených a prokurátora otázku prítomnosti intervenujúceho prokurátora

na verejnom zasadnutí tohto súdu nemohol nijako ovplyvniť, resp. ani nemohol rozhodovať

o otázke jeho prípadnej zaujatosti... V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že z obsahu

zápisnice Krajského súdu... zo dňa 13. novembra 2012 je zrejmé, že počas odvolacieho

konania prítomnosť konkrétneho prokurátora krajskej prokuratúry zo strany obvineného,

resp. jeho obhajcu žiadnym spôsobom namietaná nebola.“. Kritériom rozhodovania

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv a slobôd sťažovateľa (m. m.

, , ), resp. dôsledné dodržiavanie princípu

subsidiarity, ktorý v okolnostiach posudzovanej veci znamená uplatnenie namietanej

skutočnosti v priebehu súdneho konania.

24.4 K stanoveniu hodnoty zaistenej drogy, ktorá mala byť podľa sťažovateľa určená

v hodnote, ktorá zodpovedá právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 2 písm. e)

a nesúhlasí so spôsobom určenia jej hodnoty podľa záverov

Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Košiciach v spojení

s vyjadrením Národnej protidrogovej jednotky stanovená na sumu v rozmedzí od 54 260 €

až 162 900 €, čo zodpovedá právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 3 písm. c)

(bližšie pozri bod 3.2, pozn.), ústavný súd poukazuje na svoju už ustálenú

judikatúru týkajúcu sa určenia hodnoty drogy (, ). Podľa už

judikovaného názoru ústavného súdu práve z potreby zachovania identického

a transparentného prístupu ku všetkým páchateľom skutku kvalifikovaného podľa § 172

pre účely hodnotenia dokazovania a objektivizovania výsledkov

dokazovania je potrebné vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na základe čoho sa potom,

samozrejme vzhľadom na druh zaistenej drogy, určí obvyklé množstvo vo forme, v ktorej je

tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným spotrebiteľom na čiernom trhu, a napokon sa

určí aj cena, za ktorú sa predmetná droga v danej forme a v určitej oblasti najčastejšie

(v priemere, resp. „odhadom“, pozn.) predáva na čiernom trhu. Ústavný súd súčasne

podotýka, že keďže v danom prípade ide o tovar (drogy), ktorý je obchodovateľný iba

na čiernom trhu, je pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanej drogy a s tým

súvisiacim aj jej obvyklým množstvom a cenou súdy nepostupujú svojvoľne, ale v záujme

jednotného prístupu ku všetkým páchateľom daného skutku v neurčitom množstve prípadov

(z hľadiska charakteru skutku, miesta spáchania a pod., pozn.) vychádzajú

z objektivizovaných údajov získaných z praxe špecializovaných policajných jednotiek.

Taktiež ústavný súd poukazuje a zároveň aj v okolnostiach posudzovanej veci vychádza

zo záverov vyplývajúcich z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2012, podľa ktorého v prípade posudzovania trestnosti trestného činu

podľa je nutné postupovať pri stanovení rozsahu trestného činu

v zmysle a vychádzať z „... minimálnej výšky ceny, za ktorú

bolo možné zaistenú omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor predať

na čiernom trhu v období spáchania trestného činu a v mieste, kde bol trestný čin

spáchaný, pričom je potrebné zohľadniť špecifiká čierneho trhu a prax koncových

konzumentov návykových látok, ako to ustanovuje § 126 ods. 1 veta prvá Tr. zák.“

(m. m. ).

25. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského a najvyššieho súdu nie je

možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

26. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu a krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1

a dohovoru), rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na obhajobu

podľa a podľa a dohovoru, a to v rovine

obdobnej argumentačnej línie ako pri namietaní už spomenutých práv na súdnu ochranu

podľa a spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, resp. od

porušenia týchto práv odvodzoval aj porušenie týchto citovaných práv. Po ústavnom

prieskume napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj

s prihliadnutím na tú skutočnosť, že sťažovateľ v systéme všeobecného súdnictva účinne

využil aj všetky jemu dostupné opravné prostriedky slúžiace na revidovanie postupu

a rozhodnutí súdov nižšej inštancie súdmi vyššej inštancie, a to za aktívnej právnej pomoci

ustanovených a zvolených obhajcov a za situácie, keď sa nielen najvyšší súd, ale v spojitosti

svojich právnych záverov aj súdy nižšej inštancie ústavne súladným spôsobom vysporiadali

s obhajobnou argumentáciou sťažovateľa, nezistil ani porušenie ním udaného práva na

obhajobu podľa a podľa a dohovoru, a preto jeho

sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,

vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014