Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 394/2014
PDF · 561.87 KB
No categories available
I. ÚS 394/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. A., zastúpeného advokátom JUDr. Augustínom
Tomášom, Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013,
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. novembra 2013 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľ) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
dohovoru a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe podľa čl. 6
ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 uznaný vinným z obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20
k § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd v odvolacom konaní
rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 tak, že zrušil prvostupňové
rozhodnutie okresného súdu vo výrokoch o trestoch a spôsoboch ich výkonu a zároveň
rozhodol o odsúdení sťažovateľa pri nezmenenom skutkovom základe na trest odňatia
slobody v trvaní 16 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu
s maximálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 42/2013
z 24. júla 2013 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podaného dovolania. V ostatnom podal
sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu do niekoľkých
rovín.
3.1 V prvej rovine svojej argumentácie namieta „... svojvoľné nedodržanie
zákonných podmienok pri vykonávaní dôkazu“, pričom poukazuje na to, že „Sťažovateľ
i jeho obhajca v priebehu konania navrhovali vykonanie dôkazu výsluchom svedka D. D.
(podľa obhajoby hlavného svedka), ktorý svojou výpoveďou mohol potvrdiť, že sa
sťažovateľ nezúčastnil žiadnych jednaní, ktoré predchádzali realizácii predstieraného
obchodu a ani v deň realizácie sa nezúčastnil žiadnych jednaní a nebol o tomto obchode
informovaný až do doby tesne pred zatknutím. Prvostupňový súd tento dôkaz nevykonal
a návrh na vykonanie výsluchu svedka D. D. zamietol ako nedôvodný, nakoľko tento úkon
bol vykonaný podľa § 263 ods. 3 písm. a/ TP. Ďalej súd argumentuje, že podľa záznamu
OO PZ Košice-Dargovských hrdinov, jeho pobyt nie je známy a pre súd sa stal tak
nedosiahnuteľným.“. Zároveň sťažovateľ zvýraznil, že „Obtiažnosť zabezpečenia
prítomnosti svedka na hlavnom pojednávaní nemôže nahradiť uvedenú zákonnú podmienku
na prečítanie zápisnice o jeho svedeckej výpovedi.“.
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie „... namieta svojvoľnú aplikáciu právnej
normy na zistený skutkový stav“, keď dôvodí, že „... prvostupňový súd svojvoľne aplikoval
na zistený skutkový stav ustanovenie § 172 ods. 3 písm. c/ TZ a to tak, že k rozsahu
trestného činu pristúpil z pohľadu výpočtu na jednotlivé dávky nerešpektujúc zistený
skutkový stav a to, že cena predávanej drogy bola jednoznačne stanovená na sumu 13 500 €
o čom nie sú žiadne pochybnosti (na strane 6 prvostupňového rozsudku je uvedené, že
z výpovede svedkov-agentov PZ, ktoré súd vyhodnotil ako priame dôkazy vyplýva aj to, že
obžalovaným vyplatili dohodnutú sumu a to 75,- eur za gram drogy).Vychádzajúc z vyššie
uvedených skutočností, je možné konštatovať, že postupom súdu došlo k svojvoľnému
posúdeniu rozsahu spáchaného trestného činu a teda aj k svojvoľnej kvalifikácii skutku,
nakoľko dohodnutá suma 13 500 €, za ktorú bola droga predávaná nesvedčí naplneniu
skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu v zmysle § 172 ods. 3 písm. c/ TZ, ale skutok
mal byť kvalifikovaný ako trestný čin podľa § 172 ods. 2 písm. e / TZ.“.
3.3 V tretej rovine svojej argumentácie zvýrazňuje „... nepreskúmateľnosť rozsudku,
ktorým bolo rozhodnuté o jeho vine a treste“, k čomu tvrdí, že „Odvolací súd vo svojom
rozsudku na str. 16 konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom rozsudku s pomermi
obžalovaného... dostatočným spôsobom nevysporiadal, pričom len konštatoval, že uloženie
zákonom stanoveného trestu by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Táto časť
rozsudku je preto nepreskúmateľná a odporuje ustanoveniu § 168 ods. 2 TP (súd mal
zrejme na mysli § 168 ods. 1 TP). Napriek tomuto konštatovaniu o nepreskúmateľnosti tejto
časti rozsudku, ho odvolací súd nezrušil a vec nevrátil na nové prejednanie veci, ale sám
bez akýchkoľvek ďalších dôkazov dospel k záveru, že podmienky pre postup podľa § 39
ods. 1 TZ nie sú splnené. Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou odvolacieho súdu, ak
vyslovil z časti nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia vrátiť mu vec na nové
konanie a rozhodnutie.“.
3.4 Ďalej sťažovateľ konštatuje porušenie „... zákonných podmienok, za ktorých bolo
vykonané hlavné pojednávanie“, ktorého nezákonnosť mala spočívať v neakceptovaní
ustanovenia § 2 ods. 20 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) v tom, že «Spoluobžalovaný N. H. v priebehu
konania sa opakovane domáhal ustanovenia tlmočníka v jeho materinskom jazyku, ktorým
je jazyk „pastu“, nakoľko nedokázal reagovať na dokazovanie na hlavnom pojednávaní, čo
ho nakoniec viedlo k tomu, že sa odmietol aj vyjadrovať k vykonávaným dôkazom.
Prvostupňový súd jeho žiadosti o ustanovenie tlmočníka nevyhovel s odôvodnením, že zistil
dvoch tlmočníkov z tohto jazyka, ale obaja odmietli tlmočiť v tejto trestnej veci. Súd mal
potom za to, že i zabezpečením tlmočníka z jazyka perzského bolo obžalovanému dostatočne
zabezpečené právo podľa § 2 ods. 20 TP.». Zároveň s touto argumentáciou sťažovateľ
predkladá ústavnému súdu aj úvahu, podľa ktorej „Vzhľadom na výpoveď odsúdeného N. H.
z prípravného konania, kde vypovedal, že obvinený A. nevedel o pripravovanom obchode
s drogami a na jeho príprave sa nijako nepodieľal, dá sa opodstatnene predpokladať, že ak
by bolo právo na konanie v jeho materinskom jazyku zabezpečené, jeho výpoveď by mohla
preukázať nevinu sťažovateľa.“. Následne sťažovateľ namietol aj nedodržanie zásady
nestrannosti v trestnom konaní, pretože „... zo zápisnice o verejnom zasadnutí zo dňa
13. 11. 2012..., na ktorom bolo prejednané odvolanie obžalovaných i okresného
prokurátora, Krajskú prokuratúru Košice na tomto verejnom zasadnutí zastupoval
prokurátor B. B.. Ako bolo neskôr zistené, uvedený prokurátor je zaradený na Okresnej
prokuratúre Košice I, ale v danom období bol na stáži na Krajskej prokuratúre v Košiciach.
B. B. je synom predsedu senátu L. B., ktorý v tejto veci rozhodoval na súde prvého stupňa.
Je teda zrejmé, že pokiaľ prokurátorom účastným v odvolacom konaní bol preukázateľne
syn predsedu senátu, ktorý rozhodoval ako prvostupňový orgán, niet žiadnym pochybností
o dôvodnosti aplikácie § 31 ods.1 Trestného poriadku.“.
3.5 V závere sťažovateľ „... namieta svojvoľný výklad a aplikáciu ustanovenia § 34
ods. 1, ods. 4, ods. 5 písm. a/ a § 38 ods.4 Trestného zákona“, k čomu dôvodí, že je
„uloženie trestu vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov neprimerane prísne k spáchanému
skutku, hlavne k jeho následku, k miere akou sa podieľal na spáchaní trestného činu, k jeho
osobe a pomerom a taktiež k možnostiam jeho nápravy. ... odvolací súd vo svojom rozsudku
vyslovil, že súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku s pomermi sťažovateľa
dostatočným spôsobom nevysporiadal. Odvolací súd sa napriek uvedenému konštatovaniu
ani sám bližšie nevysporiadal s pomermi sťažovateľa, ktoré zohrávajú významnú úlohu
pri určovaní výmery trestu a predsa pristúpil k navýšeniu trestu o 6 rokov a 8 mesiacov.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ „... navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal toto
rozhodnutie:
1. Základné právo M. A., nar. 11. 09. 1983 na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo M. A., na spravodlivé prerokovanie jeho veci
zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na obhajobu zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, právo na obhajobu zakotvené v čl. 6 ods.
3 písm. c) Dohovoru a právo vypočúvať a dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako
v prípade svedkov proti nemu zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru bolo porušené
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn 1 Tdo 42/2013 zo dňa 24. 07. 2013
v spojení s Rozsudkom Krajského súdu Košice, sp. zn. 7 To 78/2012-806 zo dňa
13. 11. 2012 a v spojení s Rozsudkom Okresného súdu Košice I, sp. zn. 4 T 45/2012 zo dňa
12. 07. 2012 a postupom súdov, ktoré im predchádzalo.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods.3 písm. b/ zákona č.38/1993 Z. z., zrušuje
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn 1 Tdo 42/2013 zo dňa
24. 07. 2013, Rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. 7 To 78/2012-806 zo dňa
13. 11. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 4 T 45/2012 zo dňa 12. 07. 2012
a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť M. A. trovy právneho zastúpenia v sume
165,56 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Augustína Tomáša...“
II.
5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti požiadal predsedu
okresného súdu, predsedu krajského súdu a najvyššieho súdu o vyjadrenie k podanej
sťažnosti.
5.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 28. januára 2014 zaujal toto
stanovisko:
„Som toho názoru, že ako predstaviteľ správy súdu nie som oprávnený uvádzať Vám
svoje stanoviská a názory k opodstatnenosti tejto sťažnosti, nakoľko hmotnoprávnu
kvalifikáciu, ako aj procesné postupy zákonného sudcu podľa môjho názoru môže
posudzovať len odvolací, resp. dovolací súd a v prípade porušenia ústavných práv a slobôd
toto posúdenie prislúcha výlučne Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Na základe týchto
okolností preto ponechávam na Vašu úvahu, či predmetnú sťažnosť prijmete na ďalšie
konanie v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších zmien
a dodatkov.“
5.2 Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 27. januára 2014 vyplýva:
„Vzhľadom na to, že právna argumentácia prezentovaná v ústavnej sťažnosti je
v esenciálnych tvrdeniach z vecného hľadiska zhodná s dovolacími námietkami uvedenými
v jeho dovolaní, v tomto smere poukazujeme na podrobnejšiu interpretáciu rozhodnutia
senátu najvyššieho súdu z 24. júla 2013, sp. zn. 1 Tdo 42/2013. Z obsahu... citovaného
uznesenia Najvyššieho súdu... explicitne vyplýva, že porušenie zákona pri preskúmaní veci
dovolacím súdom, zistené nebolo. Právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí vo vzťahu
k dovolacím námietkam obvineného považujeme za správny. Navrhujeme preto sťažnosť
M. A. ako neopodstatnenú neprijať na ďalšie konanie.“
5.3 Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 20. januára 2014 vyplýva:
«K námietke sťažovateľa uvedenej pod písm. A)... prvostupňový súd bezvýsledne
vyčerpal všetky reálne možnosti zistenia miesta pobytu svedka D. D. a jeho predvolania na
hlavné pojednávanie, z čoho vyplýva, že svedok bol pre súd nedosiahnuteľný a preto
okresný súd mohol urobiť záver, že svedok sa zdržiava na neznámom mieste, je osobou
nedosiahnuteľnou v zmysle § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. a tým bol splnený aj zákonný
predpoklad uvedený v § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. na návrh prokurátora prečítať výpoveď
svedka D. D..
V tejto súvislosti je dôležité aj zistenie, že sťažovateľ po prečítaní výpovede svedka
D. D. uviedol, že s takto vykonaným dôkazom súhlasí (č. l. 730 trestného spisu).
Pre úplnosť je ale dôležité zdôrazniť, že svedok D. D. v uvedenej trestnej veci vlastne
ani nevypovedal, ako už bolo vyššie konštatované, keďže využil právo odoprieť výpoveď
podľa § 130 ods. 2 veta prvá Tr. por. V tejto súvislosti treba poukázať aj na tú skutočnosť,
že sťažovateľ podanou sťažnosťou sa domáha ochrany jeho práva na obhajobu a na druhej
strane nerešpektuje právo svedka D. D. odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo blízkej osobe, ktoré je dôsledkom ústavnej
ochrany pred takouto povinnosťou (čl. 47 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 37 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd). Uvedená zásada má pritom prednosť pred dosiahnutím účelu
trestného konania v zmysle § 1 Tr. por., a to aj vtedy, ak by v konkrétnej veci mohla viesť
k dôkaznej núdzi, to ale nebol právny stav v posudzovanej trestnej veci.
Obhajca sťažovateľa bol pritom prítomný pri výsluchu svedka D. D. dňa 29. 2. 2012,
keď svedok využil právo odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 2 Tr. por.
V nadväznosti na uvedené poznamenávame, že odôvodnenie práva odoprieť
vypovedať z dôvodu nebezpečenstva trestného stíhania je však výlučne na svedkovi
samotnom a nemožno ho viesť, či dokonca nútiť k svedeckej výpovedi, alebo k ohrozeniu
jeho ústavného práva neprivodiť si nebezpečenstvo trestného stíhania vlastnou výpoveďou.
K námietke sťažovateľa uvedenej pod písm. B)
Sám sťažovateľ v podanej sťažnosti na základe judikatúry Ústavného súdu SR tvrdí,
že Ústavný súd SR do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by
ich konanie a rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné, alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody a napriek tomu na druhej strane sťažovateľ
v podanej sťažnosti uvádza, že rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu bolo
porušené jeho právo na súdnu a inú ochranu, ktoré mu vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd len na základe jeho vlastného názoru na konkrétnu
právnu otázku, ktorú súdy právne posúdili nie zhodne s jeho predstavou.
... v posudzovanej trestnej veci bol uplatnený štandardný postup aplikačnej praxe
súdov v „drogových trestných činoch“, ktorý vyžaduje zistenie, či zaistená látka je
omamnou (psychotropnou) látkou, bol určený jej druh, hmotnosť, koncentrácia látky, počet
obvykle jednorázových dávok a stanovená cena omamnej látky, za ktorú sa táto droga
predáva v čase a na mieste činu „na ulici“.
Súdy svoje rozhodnutie v tomto smere jasne a zrozumiteľne odôvodnili a na vyššie
uvedenú otázku dali primeranú odpoveď a preto ich postupom nedošlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR , ako aj jeho práva uvedeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Stanovisko k námietkam sťažovateľa uvedeným pod písmenom „C a E“
Odvolací súd vo svojom rozsudku na strane 15 a 16 uviedol, aké konkrétne pomery
páchateľa sú významné a dôvodné z hľadiska použitia mimoriadneho zmierňovacieho
ustanovenia § 39 Tr. zák.
Odvolací súd na základe vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom ale nezistil také
pomery sťažovateľa - rodinné alebo osobné a taktiež ani žiadnu poľahčujúcu okolnosť,
ktoré charakterizujú páchateľa ako objekt trestu a ktorých existencia by odôvodnila
zákonné použitie ustanovenia § 39 Tr. por.
V nadväznosti na uvedené poukazujeme na tú skutočnosť, že pokiaľ odvolací súd
nevyužil moderačné oprávnenie podľa ustanovenia § 39 Tr. zák. a sťažovateľovi vymeral
trest v nezníženej trestnej sadzbe a uviedol vo svojom rozhodnutí konkrétne dôvody
pre tento postup, nemožno tvrdiť, že bol uložený nezákonný a neprimeraný trest. Krajský
súd postupoval za situácie, že zníženie trestu sťažovateľovi prvostupňovým súdom nebolo
opreté o žiadnu skutočnosť, ktorá by zákonný dôvod pre takýto postup mala zakladať.
K námietke sťažovateľa uvedenej pod písm. D)
... právo na tlmočníka patrí medzi základné práva osôb uvedených v § 2 ods. 20 Tr.
por., garantované Ústavou SR - čl. 47 ods. 4 Ústavy SR.
V tejto súvislosti je ale potrebné uviesť, že ak si takáto osoba zvolí jazyk, na ktorý nie
je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník alebo vec neznesie odklad a zapísaný
tlmočník nie je dostupný priberie orgán činný v trestnom konaní, alebo súd tlmočníka
na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie (§ 28 ods. 2 Tr. por.).
Tento procesný postup bol uplatnený aj v predmetnej trestnej veci. Vzhľadom k tomu,
že spoluobžalovaný sťažovateľa mal počas celého konania zabezpečené tlmočenie
do jazyka, ktorému rozumie, a ktorý je používaným jazykom jeho rodnej krajiny.
V konaní na okresnom súde dňa 19. 4. 2012 spoluobžalovaný sťažovateľa výslovne
trval na prítomnosti pribratého tlmočníka. V priebehu hlavného pojednávania konaného
dňa 30. 4. 2012 a 5. 6. 2012 spoluobžalovaný sťažovateľa rovnako nenamietal spôsob
tlmočenia. Až dňa 19. 6. 2012 doručil prostredníctvom obhajkyne okresnému súdu žiadosť
o pribratie tlmočníka do materinského jazyka „pašto“, ktorý je jedným z úradných jazykov
Afgánskej Islamskej republiky, ktorej národnosť má spoluobžalovaný sťažovateľa.
S prihliadnutím na uvedené máme zato, že povinnosť zabezpečiť tlmočenie bola
splnená použitím perzkého jazyka na tento účel a pri nemožnosti tlmočiť do jazyka „pašto“.
Napokon sťažovateľ namietal prítomnosť osoby prokurátora krajskej prokuratúry
účastného v odvolacom konaní, ktorým bol syn predsedu senátu, ktorý rozhodoval
v predmetnej trestnej veci na Okresnom súde Košice I a tvrdil, že uvedeným postupom došlo
k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré mu vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
S takto uplatnenou námietkou sťažovateľa nesúhlasíme. K uvedenej námietke
sťažovateľa treba uviesť, že krajský súd konajúci o odvolaniach obvinených a prokurátora
nemohol rozhodovať o otázke zaujatosti intervenujúceho prokurátora, pretože z ustanovenia
§ 32 ods. 1 piata veta vyplýva, že ak z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por. oznámi
svoju zaujatosť prokurátor o vylúčení rozhodne bezprostredne nadriadený prokurátor.
Pre úplnosť treba poznamenať, že zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu
konaného dňa 13. 11. 2012 nevyplýva, aby niektorá zo strán vzniesla námietku na osobu
prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý sa zúčastnil na tomto verejnom zasadnutí,
na ktorom sa konalo o odvolaní prokurátora a obvinených.»
Na podklade tvrdených skutočností predseda krajského súdu navrhol neprijať
sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
6. Ústavný súd zaslal už citované vyjadrenia jednotlivých súdov na vedomie
právnemu zástupcovi sťažovateľa listom zo 27. mája 2014, ktorý na tieto reagoval listom
z 26. júna 2014.
II.A
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. Sťažovateľ v podanej sťažnosti konštatuje, že „... Uznesením Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1 Tdo 42/2013 zo dňa 24. 07. 2013 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu
Košice, sp. zn. 7 To 78/2012-806 zo dňa 13. 11. 2012 a Rozsudkom Okresného súdu
Košice I, sp. zn. 4 T 45/2012 zo dňa 12. 07. 2012 došlo k porušeniu jeho práva na súdnu
a inú právnu ochranu, ktoré mu vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, taktiež že bolo porušené
jeho právo na obhajobu zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR. Taktiež je sťažovateľ názoru,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na obhajobu
zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. c) predmetného dohovoru a právo vypočúvať a dať vypočúvať
svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za
rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu zakotvené v čl.6 ods.3 písm. d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
II. B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu
bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil),
a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II. C
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského
a najvyššieho súdu
12. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má
právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol
obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: ... podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru obhajovať sa osobne alebo
s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu... podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
15. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že
medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,
a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
16. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu
garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru
ústavný súd predostiera, že zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby
v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie
trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom
k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie
svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej
podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie
trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany
práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru ústavného súdu
právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým
pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 34/99),
a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými
záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
17. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
18. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013 v podstatnom
uviedol:
„Najvyšší súd, ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.), primárne skúmal, či má podané
dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané
oprávnenou osobou a pritom dospel k nasledujúcim záverom:
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie
súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým
rozhodnutím rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ako odvolacieho súdu, ktorým bol
zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I a ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol
mu uložený trest. Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie
podal obvinený prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa
§ 369 ods. 2 písm. b/Tr. por. a § 373 Tr. por. K podaniu dovolania došlo na Okresnom súde
Košice I, t. j. v mieste podľa § 370 Tr. por.
V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napadané tak,
aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu
alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.
Obvinený vo svojom dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371
ods. 1 písm. c/, písm. e/ a písm. g/ Tr. por., teda, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho
právo na obhajobu, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca
alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ako aj, že
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Obvinený M. A. dovolacími námietkami poukazuje na nedostatky vo vykonanom
dokazovaní v štádiu súdneho konania, najmä na skutočnosť, že súdy neakceptovali jeho
návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom konkrétnych svedkov, pri zisťovaní jeho účasti
na spáchaní trestnej činnosti, ako aj pri zisťovaní a ustálení jej rozsahu, v tlmočení
prednesov spoluobvineného (vtedy spoluobžalovaného) N. H., nedostatočne vykonané
dokazovanie za účelom stanovenia predpokladaného počtu dávok omamnej látky, ako aj jej
ceny a v konečnom dôsledku spochybňuje svoju účasť na prechovávaní a predaji omamnej
látky, ktorá bola dňa 20. októbra 2011 nájdená a zadržaná.
Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. c/ Tr. por. je, že v konaní, ktoré
odsudzujúcemu rozhodnutiu predchádzalo bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky primárne poznamenáva, že ak Trestný poriadok
stanovuje podmienky vykonávania dôkazov, je treba tieto chápať v ich materiálnom pojatí.
To znamená, že súdne konanie je treba viesť takým spôsobom, aby došlo k naplneniu účelu
obhajoby a tým aj k zabezpečeniu základných práv obvineného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto časti dovolacej argumentácie obvineného
konštatuje, že postup vyšetrovateľa bol v súlade s požiadavkou zákona na rešpektovanie
práva obvineného na obhajobu. V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že zachovanie práv
obvineného sa v konkrétnej veci musí vždy posudzovať v kontexte s priebehom celého
trestného konania a nie len selektívne vo vzťahu k niektorým úkonom.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obvinený (a rovnako aj spoluobvinený
N. H.) mal dostatok času a možností, aby sa mohol opakovane vyjadriť ku všetkým vo veci
vykonaným dôkazom a rovnako aj predniesť svoje návrhy (spoluobvinený vždy aj v jazyku,
ktorému rozumel za prítomnosti tlmočníka). Preto dovolacie námietky obvineného M. A.
v tomto smere sú irelevantné.
Pokiaľ ide o nevykonanie niektorých ním, resp. obhajcom, navrhovaných dôkazov
v priebehu trestného konania, konkrétne, že nebol vykonaný výsluch svedka D. D. a
riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky treba uviesť nasledovné:
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo
obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy
získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle
od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.
Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých
dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov
dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť
konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení
rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada
vyjadrená vo vyššie citovanom ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení
orgánov činných v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára
pre súd možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil
rozsah dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými
stranami v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných
strán v porovnaní s množstvom: kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci
vykonané.
Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súd
odmietol vykonať niektorý z navrhovaných dôkazov, je preto treba považovať z hľadiska
naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. za irelevantnú.
V danej súvislosti najvyšší súd konštatuje, že v postupe orgánov činných v trestnom
konaní nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu. Obsah
trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci prípravného
konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania postupovali
v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, ako aj, že by vykonali relevantné
dôkazy nezákonným spôsobom.
Opierajúc o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. obvinený namietal
nezákonnosť vykonania dôkazov preukazujúcich rozsah trestnej činnosti, konkrétne
stanovenie ceny drogy na danom mieste.
Pokiaľ obvinený spochybňoval zákonnosť vykonania dôkazu v súvislosti s hodnotou
zaistenej omamnej látky, je potrebné uviesť, že súdny znalec L. H. je pracovníkom
Kriminalisticko - expertízneho ústavu KR PZ v Košiciach a práve preto bol poverený
poskytnúť stanovisko k počtu obvyklých jednorázových dávok zo zaisteného množstva
omamnej látky v predmetnom prípade. Z monitorovania čierneho trhu pracovníkmi
Národnej protidrogovej jednotky vyplýva približná cena za jednu dávku kokaínu pri predaji
konečnému spotrebiteľovi v Košickom kraji v štvrtom štvrťroku 2011 (stanovisko riaditeľa
Národnej protidrogovej jednotky úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia
policajného zboru zo dňa 24. novembra 2011 - č. l. 224 vyšetrovacieho spisu). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nemá pochybnosti o tom, že išlo o dôkazy získané zákonným spôsobom
a že vykonanie týchto dôkazov bolo plne v súlade so zákonom.
V súvislosti s týmito dovolacími námietkami obvineného však treba zdôrazniť, že ak
obvinený namietal obsah viacerých dôkazov vo vzťahu k spôsobu určenia ceny kokaínu
a v tomto rozsahu sa jedná o námietky v skutkových zisteniach ustálených vo veci skôr
činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov, pričom správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.).
I keď obvinený M. A. svoje dovolanie neoprel aj o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. len marginálne treba pripomenúť, že dovolacím dôvodom podľa tohto
ustanovenia je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného
dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,
ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5
Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie
všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových
zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností
prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len
v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania
musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného
prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili
súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného M. A. to znamená, že
pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok
tak, ako je uvedené v rozsudku prvostupňového a odvolacieho súdu. Tieto skutkové
okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie
všetkých zákonných znakov obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov a obchodovania s nimi
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 3 písm. c/
Tr. zák., zo spáchania ktorého trestného činu bol obvinený uznaný vinným.
Najvyšší súd v danej súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že výrok o vine
obvineného bol založený a opretý na celom rade dôkazov podrobne rozvedených
v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Košice I i dovolaním napadnutého rozsudku
Krajského súdu v Košiciach, ktoré boli vykonané v potrebnom rozsahu, správne a v súlade
so zákonom.
Pokiaľ obvinený namietal prítomnosť osoby prokurátora Krajskej prokuratúry
v Košiciach I, ktorý mal byť podľa jeho názoru pre príbuzenský pomer k sudcovi činnému
v danej veci na Okresnom súde Košice I vylúčený, Najvyšší súd konštatuje, že nedošlo
k žiadnemu porušeniu zákona a ani v tomto smere nezistil dôvodnosť dovolacej námietky
obvineného. Prítomnosť menovaného prokurátora na verejnom zasadnutí Krajského súdu
v Košiciach, ako druhostupňového súdu, nemôže zakladať prekážku vykonania odvolacieho
konania o rozsudku Okresného súdu Košice I, o ktorom rozhodoval sudca, s ktorým má
údajne príbuzenský vzťah. K tejto námietke dovolateľa treba tiež uviesť, že krajský súd
konajúci o odvolaniach obvinených a prokurátora otázku prítomnosti intervenujúceho
prokurátora na verejnom zasadnutí tohto súdu nemohol nijako ovplyvniť, resp. ani nemohol
rozhodovať o otázke jeho prípadnej zaujatosti.
V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že z obsahu zápisnice Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 13. novembra 2012 je zrejmé, že počas odvolacieho konania prítomnosť
konkrétneho prokurátora krajskej prokuratúry zo strany obvineného, resp. jeho obhajcu
žiadnym spôsobom namietaná nebola.
Pokiaľ ide o dovolaciu námietku obvineného založenú na tvrdení, že krajský súd, ako
súd odvolací, konal v rozpore so základnými zásadami trestného konania, keď prvostupňový
rozsudok na základe odvolania krajského prokurátora nezrušil, ale rozhodol vo veci sám,
túto nie je možné akceptovať.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho
časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania
odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným
skutkovým záverom.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech
obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania
prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného: vo výroku o náhrade škody tak
môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Podľa § 322 ods. 4 Tr. por. odvolací súd nemôže sám
a/ uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom
oslobodený,
b/ uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol
v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.
Krajskému súdu v Košiciach nič nebránilo, aby na základe odvolania prokurátora
podaného v neprospech obvineného M. A., zrušil rozsudok Okresného súdu
Košice I vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a nezistiac zákonné dôvody pre použitie
zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu uložil mu
prísnejší trest odňatia slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby, bez toho, aby
vec vracal súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
V danej súvislosti treba uviesť, že Trestný poriadok účinný po 1. januári 2006
obmedzil možnosti vrátenia veci prvostupňovému súdu, čo v konečnom dôsledku zrýchľuje
konanie a dáva odvolaciemu súdu väčšie možnosti zmeny prvostupňového rozsudku.
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného M. A., nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 382 písm. c/ Tr. por. jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.“
19. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 uviedol:
„Krajský súd ako súd odvolací predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu
povinnosť podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zistil, že odvolania obžalovaných a prokurátora boli
podané oprávnenými osobami a včas v lehote stanovenej v § 309 Tr. por. V zmysle
ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1
Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods.3 Tr. por., preskúma zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 3 Tr. por.
Po splnení preskúmavacej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por., odvolací súd
zistil, že odvolania obžalovaných neboli dôvodné a odvolanie prokurátora u obžalovaného
M. A. bolo dôvodné.
Krajský súd v Košiciach v konaní o odvolaniach obžalovaných a prokurátora nezistil
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosti o správnosti skutkových zistení
uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. Obžalovaní boli zo spáchania
trestnej činnosti usvedčení procesne správne zabezpečenými a vykonanými dôkazmi, medzi
ktoré patria výpovede zainteresovaných svedkov, listiny dôležité pre trestné konanie, ako
i výsledky znaleckého dokazovania. Predmetné dôkazy, ktorý podrobný opis je súčasťou
napadnutého rozhodnutia okresný súd vyhodnotil v súlade so základnou zásadou trestného
konania uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. por. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil
s postupom prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazov a tieto sám na základe vnútorného
presvedčenia vyhodnotil s totožným výsledkom.
Pokiaľ sa týka dôvodov podaných odvolaní, krajský súd zistil, že obžalovaný N. H. na
hlavnom pojednávaní konanom dňa 5. 6. 2012 sa k spáchaniu žalovaného trestného činu
čiastočne priznal, avšak nie v rozsahu, ako sa mu tento kládol za vinu. V konaní následne
využil svoje právo podľa § 34 Tr. por a vo veci ďalej odmietol vypovedať (č. l. 644).
Prvostupňový súd preto prečítal jeho výpoveď z prípravného konania z 21. 10. 2011,
podľa obsahu ktorej bol k spáchaniu stíhaného trestného činu donútený občanom Srbska
M. V. - pravým menom M. V. Obžalovaný opísal spôsob akým sa mu V. vyhrážal a fakticky
ho aj prostredníctvom ďalších osôb naviedol a prinútil zaistené drogy predať. Obžalovaný
M. A. mu robil len šoféra a o predaji drog nevedel.
Vo svojej výpovedi pred sudcom pre prípravné konanie z 24. 10. 2011 (č. l. 102)
naopak uviedol, že to bol práve obžalovaný A., ktorý agentom polície drogu predal
a zároveň aj zinkasoval dohodnutú sumu peňazí ako protihodnotu.
V pokračovaní svojho výsluchu dňa 11. 11. 2011 (č. l. 107) obžalovaný H. s rozpormi
udal, že o prítomnosti predávanej drogy nemal vedomosť a bol uzrozumený v tom zmysle, že
sa jedná o legálny mix kokaínu povolený v Holandskom kráľovstve. K prepisom
zaznamenaných hovorov a zvukových záznamov odmietol vypovedať.
Krajský súd z predloženého súvisiaceho spisového materiálu ďalej zistil, že
obžalovaný H. v predmetnom trestnom stíhaní vypovedal pred orgánmi činnými v trestnom
konaní a súdom v jedenástich prípadoch. V prípravnom konaní po zákonom poučení
v 3 prípadoch (20. 10. 2011 č. l. 21, 21. 10. 2011 č. l. 94 a 24. 10. 2011 č. l. 100) vyhlásil,
že slovenský jazyk ovláda slovom a písmom a tlmočníka do iného jazyka nepotrebuje.
Pri nasledujúcich 3 výsluchoch v prípravnom konaní (11. 11. 2011 č. l. 107,
5. 3. 2011 č. l. 112 a 2. 12. 2011) vyhlásil, že slovenskému jazyku rozumie čiastočne a trvá
pri týchto úkonoch na prítomnosti tlmočníka do jazyka perzského. Tlmočník bol do konania
pribratý opatrením vyšetrovateľky policajného zboru dňa 11. 11. 2011 a jeho osoba nebola
do konania verejného zasadnutia krajského súdu zmenená. Obžalovaný pri označených
úkonoch nenamietal spôsob ani obsah tlmočenia.
Pri vyšetrení jeho duševného stavu v prípravnom konaní znalcami z odboru
zdravotníctva 1. 3. 2012 (č. l. 260) s týmito komunikoval v slovenskom jazyku všestranne
správne orientovaný a s adekvátnymi odpoveďami.
V konaní pred okresným súdom vypovedal v zostávajúcich 4 prípadoch, pričom
na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. 4. 2012 (č. l. 633) výslovne trval na prítomnosti
pribratého tlmočníka a pre jeho neprítomnosť súd o úkone podľa § 238 Tr. por. nekonal
a verejné zasadnutie odročil.
Pri výsluchoch pred súdom 30. 4. 2012 (č. l. 644) a 5. 6. 2012 (č. l. 640) bol
prítomný pribratý tlmočník, pričom obžalovaný spôsob tlmočenia ani v týchto prípadoch
nenamietal. Na hlavnom pojednávaní dňa 5. 6. 2012 obhajkyňa obžalovaného
JUDr. Adriana Krajníková súd žiadala o preloženie zápisnice z tohto úkonu do jazyka
perzského, ktorému obžalovaný H. rozumel (č. l. 649).
Dňa 19. 6. 2012 bola okresnému súdu prostredníctvom obhajkyne doručená žiadosť
obžalovaného o pribratie tlmočníka v prebiehajúcom konaní do jeho materinského jazyka
t. j. jazyka pašto, ktorý je jedným z úradných jazykov Afgánskej islamskej republiky.
Na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. 7. 2012 (č. l. 679) obžalovaný na položenú
otázku obhajkyne prehlásil, že tlmočenému prekladu nerozumie vo všetkých jeho častiach.
Pred vynesením rozsudku na hlavnom pojednávaní dňa 12. 7. 2012 (č. l. 730)
obžalovaný prednesenej verbálnej komunikácií zo strany súdu resp. prokurátora nerozumel
v celom rozsahu a to napriek aktívnej účasti tlmočníka.
Zo spisového materiálu vyplýva, že uvedené úkony trestného stíhania obžalovaného
boli vykonané za prítomnosti jeho obhajcov, okrem úkonu z 20. 10. 2011, kedy vypovedal
bezprostredne po jeho zadržaní orgánmi polície.
Potrebu tlmočenia obžalovanému do jazyka pašto predniesla jeho obhajkyňa aj
v konaní pred Krajským súdom v Košiciach 24. 7. 2012 (č. l. 752), ktorý rozhodoval o jeho
väzbe. Podľa vyjadrenia obžalovaného komunikácií na súde rozumel zhruba. Obhajkyňa
ďalej dodala, že pokiaľ bude obžalovaný z väzby krajským súdom prepustený na slobodu
so svojim klientom nebudú namietať priebeh verejného zasadnutia, v opačnom prípade
žiadajú o pribratie tlmočníka do jeho materinského jazyka.
Z predložených spisov, ktoré sa vzťahujú na predchádzajúce právoplatne skončené
trestné stíhania obžalovaného krajský súd zistil nasledovné skutočnosti:
- obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu v Rožňave sp. zn. 1 T 97/2004
z 29. 9. 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 211/2004
z 5. 13. 2004 odsúdený pre pokračujúci trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242
ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005.
V tomto trestnom konaní v štádiu prípravného konania obžalovaný dňa 9. 3. 2004
(č. l. 93) po zákonnom poučení a prítomnosti obhajcu prehlásil, že jeho rodným jazykom je
perzština. Z uvedeného dôvodu boli do konania pribratí 9. 3. 2004 (č. 1.44) a 29. 4. 2004
(č.1. 46) dvaja tlmočníci z jazyka perzského do jazyka slovenského. Pribratý tlmočník bol
v konaní prítomný až do právoplatného odsúdenia N. H., pričom aktívne prekladal písomné
podania odsúdeného, súdu a tlmočil do perzského jazyka vykonávané úkony trestného
konania.
- v trestnom stíhaní vedenom na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn.
1 Pv 1431/2006 pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák
prokurátor okresnej prokuratúry dňa 10. 9. 2007 podľa § 220 ods. 1 Tr. por. schválil zmier
a zároveň podľa § 215 ods. 1 písm. f/ Tr. por. zastavil trestné stíhanie vedené
proti obžalovanému H.
Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 15. 6. 2007 (č. l. 6)
po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola
pretlmočená.
- rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 4 T 23/2006 z 8. 9. 2010 bol
N. H. uznaný vinným z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods. 1 Tr. zák.
Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 20. 3. 2006 (č. l. 5)
po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola
pretlmočená. Hlavné pojednávanie na okresnom súde sa za prítomnosti jeho obhajkyne
dňa 8. 9. 2010 vykonalo taktiež bez prítomnosti tlmočníka.
- rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 2 T 243/2009 zo 6. 9. 2010 bol
obžalovaný N. H. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,
ods. 2 písm. a/Tr.zák.
V prípravnom konaní dňa 4. 5. 2009 (č. l. 11) pri výsluchu žiadal prítomnosť
tlmočníka. Opatrením vyšetrovateľa policajného zboru z 5. 5. 2009 (č. l. 18) bol do konania
pribratý tlmočník z jazyka slovenského do jazyka perzského. Tlmočník bol pri výsluchu
obžalovaného prítomný toho istého dňa bez prednesených námietok. Osoba tlmočníka bola
totožná s tlmočníkom pribratým vo veci sp. zn. 1 T 97/2004. Obžalovaný na prítomnosti
tlmočníka netrval pri svojom ďalšom výsluchu v prípravnom konaní dňa 11. 6. 2009
(č. l. 23) ako i na verejnom zasadnutí 6. 9. 2009 (č. l. 218) konanom o návrhu na schválenie
dohody o vine a treste. V zastúpení svojho obhajcu prehlásil, že slovenskému jazyku
rozumie slovom aj písmom (č. l. 218).
Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný N. H.
vzhľadom na dĺžku pobytu v Slovenskej republiky, ako i miesto svojho pôvodu rozumie
pre účely trestného konania slovenskému jazyku, ako i jazyku perzskému, v ktorom bol
pribratý tlmočník. Žiadosti obžalovaného s tým, aby sa konanie v jeho trestnom stíhaní
viedlo v jazyku pašto, druhostupňový súd považoval za obštrukcie, ktoré mali za účel
spôsobiť neodôvodnené prieťahy v trestnom konaní. Obžalovaný aj v čase konania
verejného zasadnutia na krajskom súde komunikoval so svojou obhajobou a súdom
v slovenskom jazyku a týmto dal najavo, že jeho požiadavky na konanie v jazyku pašto sú
neodôvodnené. O tejto skutočnosti svedčí zápisnica o verejnom zasadnutí z 13. 11. 2012.
V tejto súvislosti krajský súd obžalovaného so svojou obhajobou odkazuje
na základnú zásadu trestného konania uvedenú v § 2 ods.20 Tr. por., podľa ktorej ak
obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že
neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa. N. H.
opakovane pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ako i súdom uviedol, že slovenskému
jazyku, ako i svojmu rodnému perzskému jazyku rozumie, a preto krajský súd nezistil žiadny
dôvod, v zmysle ktorého, by sa konanie v jeho trestnom stíhaní malo viesť v jazyku pašto.
Pre uvedené dôvody nie je v predmetnom procese nutné aplikovať ani závery nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 39/2001 zo 4. 7. 2001, tak ako sa o to
obžalovaný odvolaním domáhal. Súčasná právna úprava ust. § 2 ods. 20 Tr. por. neukladá
orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu povinnosť tlmočiť úkony trestného konania
obžalovanému do jazyka materinského, ale do jazyka o ktorom vyhlási, že mu rozumie.
V prípade obžalovaného M. A. krajský súd zistil, že ten vo svojich výpovediach
v podstate zotrval na tvrdeniach, ktoré prezentoval v obsahu podaného odvolania. Vyhlásil,
že je nevinný a N. H. robil len vodiča, nakoľko tento mal súdom uložený zákaz viesť
motorové vozidlá. O predaji drogy nevedel a všetky činnosti vykonával na jeho pokyn.
Do auta, v ktorom odovzdali agentom polície drogy, nastúpil na výslovný pokyn jedného
z nich. O zložení zaistenej látky v jednotlivých baleniach nemal vedomosť.
Obidvoch obžalovaných v trestnom stíhaní zo spáchania trestného činu usvedčovali
vypočutí agenti polície M. L. a I. S., ktorí opísali spôsob stretnutia a následného odkúpenia
drogy od obžalovaných. Vedúcu úlohu v uskutočnenom obchode zohral obžalovaný H.,
ktorý ho organizoval s tým, že M. A. v podstate vykonával jeho pokyny, pričom v určitých
fázach sám aktívne vystupoval. Jednalo sa najmä o dovoz drogy na miesto zadržania
obžalovaných, ako aj aktivity spojené s jej predajom.
Výpovede uvedených svedkov podľa zistenia krajského súdu korešpondujú s obsahom
správ o sledovaní osôb, prepismi odpočúvaných hovorov a zvukových záznamov, z ktorých
je zrejmé, že obžalovaní v inkriminovanom čase boli v kontakte s agentmi polície a týmto
spoločným konaním odovzdali zaistenú látku.
K jej zloženiu bol vypracovaný 15. 11. 2011 znalecký posudok Kriminalistického
a expertízneho ústavu Policajného zboru v Košiciach, podľa ktorého v predložených
obaloch sa v konkrétne uvedených pomeroch nachádzal čistý kokaín o hmotnosti
81,433 gramu s ďalšími prímesami na jeho riedenie. Kokaín je zaradený v zmysle zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných
látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny omamných látok.
Z výsluchu znalca Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru
v Košiciach L. H., ako i jeho podaného posudku vyplynulo, že zo zaisteného množstva drogy
by bolo možné vyrobiť od 2 713 do 8 145 obvykle jednorázových dávok. Cena obvykle
jednorázovej dávky tejto drogy v Košickom kraji bola na základe vyjadrenia národnej
protidrogovej jednotky určená na sumu 20 Eur, teda celková hodnota drogy sa nachádzala
v rozmedzí od 54.260,- Eur až po 162.900,- Eur.
V trestnom konaní boli k veci vypočutí aj ďalší svedkovia medzi ktorých patrila R. F.,
N. F., M. S., J. K., I. B., D. S., A. S., a to bez zistenia relevantných údajov z ich výpovedí
pre prejednávaný trestný čin. Svedkovia M. K. a R. K. sa vo svojich výpovediach vyjadrili
k pôvodu automobilu obžalovaného H. Svedok D. D. a po zákonom poučení odmietol
v trestnom stíhaní vypovedať s odôvodnením, že by si privodil trestné stíhanie. Požiadavku
zo strany obžalovaného A. na jeho vypočutie teda okresný súd správne vyhodnotil ako
nezrealizovateľnú.
Zo znaleckých posudkov znalcov z odboru psychiatrie bolo zrejmé, že obidvaja
obžalovaní v čase spáchania činu netrpeli žiadnou duševnou chorobou alebo inou poruchou
a vedeli rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť. Svoje konanie mohli
ovládať, pričom obaja chápali zmysel trestného konania. U obžalovaného H. bola zistená
začínajúca závislosť od užívania kokaínu a v tejto súvislosti znalci navrhli uložiť mu
ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.
Zo znaleckého posudku z odvetvia toxikológie vyplynulo, že obidvaja obžalovaní mali
v odobratých telesných vzorkách zistenú prítomnosť omamných a psychotropných látok.
U obžalovaného H. kokaín, benzodiazepín a THC a u obžalovaného A. kokaín, arnfetamín
a metamfetamín s pseudoefedrínom.
Tieto dôkazy v súhrne odôvodňujú záver, že obžalovaný M. A. taktiež aktívne
vystupoval pri predaji zaistenej drogy. Svedčí o tom jeho činnosť pri jej prevoze k agentom
polície, odovzdávaní, ako aj spôsobu uskutočnenia samotného obchodu. Z trestnej činnosti
ho čiastočne usvedčil obžalovaný N. H., ale i vykonané odposluchy, záznamy
z predstieraného prevodu, sledovania a vyhotovenia obrazových a zvukových záznamov.
Obžalovaný H. a A. bol v kontakte so zakázanými látkami, čo vyplynulo zo znaleckého
posudku, ktorý ustálil, že po zadržaní sa nachádzali pod ich vplyvom. Spáchanie trestného
činu dokumentovala taktiež zápisnica o prehliadke vozidla z miesta činu a doklady o použití
finančných prostriedkov agentmi polície.
Obsah obchodovanej drogy zo strany obžalovaných bol podrobený procesne
správnym spôsobom znaleckému dokazovaniu a z tohto bez akýchkoľvek pochybností
vyplynulo, že sa jednalo o zakázanú látku a v rozsahu, ktorý je uvedený vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku. Námietky obžalovaného ohľadom množstva predávanej drogy sú
z trestnoprávneho hľadiska irelevantné, nakoľko jej množstvo bolo určené vykonaným
znaleckým dokazovaním. Cena bola stanovená podľa vyjadrenia Národnej protidrogovej
jednotky SR. V prípade obidvoch obžalovaných sa z hľadiska ich právnej kvalifikácie brali
do úvahy obvyklé jednorázové dávky, ktoré by bolo možné pripraviť, a to po vyhodnotení
koncentrácie a množstva zaistenej drogy. Rozsah spáchaného činu bol súdom stanovený
v zmysle ustanovenia § 125 ods. 1 Tr. zák. a tento vychádzal z minimálneho počtu dávok,
ktoré bolo možné z drogy vyrobiť.
Odvolací súd tieto zabezpečené a vykonané dôkazy vyhodnotil ako svedčiace
v neprospech obžalovaných potvrdzujúce ich vinu. Krajský súd po starostlivom uvážení
všetkých získaných a vykonaných dôkazov ustálil, že obžalovaní sa trestnej činnosti
dopustili tak, ako to vo svojom rozhodnutí uviedol prvostupňový súd. Zo zabezpečených
dôkazov nevyplývajú relevantné skutočnosti spochybňujúce, že to boli práve obžalovaní,
ktorí v inkriminovanom čase predávali spoločným konaním zadováženú drogu agentom
polície. Výpovede obžalovaných sa javili rozporné, nevierohodné a druhostupňový súd ich
vyhodnotil ako účelové a vykonané so snahou zbaviť sa trestnej zodpovednosti.
Vzhľadom na tieto okolnosti krajský súd zaujal právny názor, v zmysle ktorého
obžalovaní naplnili všetky zákonné znaky trestného činu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/, ods.3 písm. c/ Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Tr. zák.
Pokiaľ sa týka uložených trestov krajský súd vo svojom rozsudku odstránil formálne
pochybenie prvostupňového súdu, ktorý obžalovaným ukladal trest podľa ustanovenia § 172
ods. 3 písm. c/ Tr. zák. Správny postup okresného súdu mal spočívať v uložení trestov
obžalovaným v zmysle ustanovenia § 172 ods.3 Tr. zák., v ktorom je uvedená zákonom
stanovená trestná sadzba.
Na základe odvolania prokurátora zrušil krajský súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o treste a obžalovanému M. A. uložil trest vo výmere 16 rokov a 8
mesiacov so zaradením pre jeho výkon podľa § 48 ods.3 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. V zmysle ustanovenia § 172
ods.3 Tr. zák. je možné podľa zákonom stanovenej trestnej sadzby páchateľovi takéhoto
trestného činu uložiť trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov až 20 rokov. Okresný súd
obžalovanému M. A. za použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. uložil pri zistenom
prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností (§ 37 písm. m/ Tr. zák.) trest odňatia slobody
vo výmere 10 rokov nepodmienečne so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa § 39 ods.1 Tr. zák., ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom
na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačí aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu
ustanoveného Trestným zákonom.
Pomery páchateľa sa podľa platnej legislatívy týkajú jeho osobnostného
ohodnotenia. Z hľadiska ustanovenia § 39 ods.1 Tr. zák. sa vyžaduje, aby sa jednalo o také
pomery, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej
sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V tejto súvislosti mal
súd hodnotiť rodinné a osobné pomery existujúce už v čase rozhodovania o treste.
Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy
charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa.
Okresný súd sa v napadnutom rozsudku s pomermi obžalovaného M. A. dostatočným
spôsobom nevyporiadal, pričom len konštatoval, že uloženie zákonom stanoveného trestu by
bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Táto časť rozsudku je preto nepreskúmateľná
a odporuje ustanoveniu § 168 ods.2 Tr. por., podľa ktorého treba odôvodniť všetky výroky
rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že z doposiaľ zabezpečených dôkazov
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by u osoby obžalovaného M. A. odôvodňovali aplikáciu
ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Takýto záver je odôvodnení absenciou pomerov páchateľa
a okolností prípadu v zmysle požadovanej a citovanej právnej úpravy. Obžalovaný bol
v minulosti 3-krát súdne trestaný, naposledy rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 2
T 158/2010 z 26. 10. 2010 pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák., za čo mu súd
uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace nepodmienečne so zaradením na jeho
výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uložený trest vykonal
1. 7. 2011.
V zmysle týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný i napriek
uloženému nepodmienečnému trestu odňatia slobody má neustále sklony k páchaniu
úmyselnej trestnej činnosti. Závažnosť páchanej trestnej činnosti má vzostupnú tendenciu
a preto nie je možné prihliadnuť na jeho pomery podľa ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák.
Druhostupňový súd nezistil ani okolnosti prípadu, ktoré by významom, alebo intenzitou boli
naplnené tak, že výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov stíhaných trestných činov.
Stíhaný trestný čin bol spáchaný zo zištných dôvodov a jednalo sa obzvlášť závažný zločin
podľa § 11 ods.3 Tr. zák.
Pre uvedené dôvody za situácie, že pri prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností
v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zák. obžalovanému bolo možné uložiť trest v rozpätí od 16 rokov
a 8 mesiacov do 20 rokov krajský súd tomuto uložil trest odňatia slobody v trvaní 16 rokov
a 8 mesiacov t.j. na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Takýto trest odňatia
slobody zohľadňuje všeobecné zásady pre ukladanie trestov uvedené v § 34 Tr. zák., podľa
ktorých pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti
a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
U obžalovaného H. pri ukladaní trestu odvolací súd zohľadnil jeho prevažujúcu
aktivitu pri páchaní trestného činu, pomer priťažujúcich okolností (§ 37 písm. m/ Tr. zák),
ako i skutočnosti týkajúce sa jeho osoby a predchádzajúcej kriminálnej minulosti. Trest
odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne zohľadňuje citované všeobecné zásady
platné pre ukladanie trestov.
Krajský súd obidvoch obžalovaných podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák na výkon
trestu odňatia slobody zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a to aj z dôvodu,
že iný postup pri uložení trestu prevyšujúceho 15 rokov je vylúčený ust. § 48 ods. 4 Tr. zák.
Na základe týchto dôvodov krajský súd zároveň podané odvolania obžalovaných
podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné.“
20. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon
nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (m. m. I. ÚS 19/02).
21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho
súdu a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3,
pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd, ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací
konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie
veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom
na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych
zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj
náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých
rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom
reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané pochybenia,
ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa
o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery.
22. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už
mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné
súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
23. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva
na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je
preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,
že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
24. Ústavný súd považoval za potrebné sa osobitne vyjadriť k nasledujúcim
sťažovateľom predostretým námietkam, ktoré potencionálne dosahovali ústavnoprávny
rozmer.
24.1 K namietanému nevypočutiu svedka D. D. v konaní pred súdom sa ústavný súd
stotožňuje s postupom predovšetkým okresného súdu, ktorý vynaložil potrebné, zákonom
predpokladané úsilie na zabezpečenie prítomnosti tohto svedka. Toho sa aj napriek snahe
okresného súdu zabezpečiť nepodarilo, a preto postup okresného súdu (hodnotený krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku bol
nielen v súlade so zákonom, ale práve „nedosiahnuteľnosť tohto svedka“ aj napriek snahe
súdu je jedným zo zákonom predpokladaným dôvodom na takýto postup. Tomuto záveru
ústavného súdu zodpovedá nielen znenie § 263 Trestného poriadku, ale aj výklad dohovoru
v jeho komentovanom znení, z ktorého v širších súvislostiach aj vo vzťahu k meritu tejto
veci vyplýva, že „[z]a normálních okolností je na vnítrostátních soudech, aby rozhodly, zda
je nezbytné nebo vhodné předvolat svědka. Pouze za vyjimečných okolností může ESLP
dospět k závěru, že odmítnutí vyslechnout určitou osobu jako svědka bylo neslučitelné s čl. 6
EÚLP (Bricmont, § 89). Pokud se soud rozhodne návrhu obviněného na provedení výslechu
svědka či svědků nevyhovět, měl by toto odmítnutí zároveň řádně odůvodnit. Nezdá se, že by
ESLP vyžadoval nějaká sofistikovaná zdůvodnění, minimálně by však mělo být zřejmé, že
príslušný soud tyto návrhy zaregistroval a odmítl je proto, že je nepovažoval za nezbytné
[(srov. Např. Sgrabi proti Itálii, rozhodnutí, 21. 10. 2008, č. 37115/06, oddíl 1, ... ). (Kmec,
J., Kosař, D., Kratochvíl, J. Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1.
Vydání. Praha :[C.H.Beck, 2012)].“. V neposlednom rade taktiež neuniklo pozornosti
ústavného súdu, že tento svedok v prípravnom konaní nevypovedal, a teda z jeho výpovede
nevyplynuli ani priťažujúce, ani poľahčujúce okolnosti pre osobu sťažovateľa, resp. jeho
výpoveď nijako neprispela k objasneniu samotných okolností skutku, kladeného
sťažovateľovi za vinu. [„Návrh na výslech svědka má být posuzován měřítkem užitečnosti
tohto důkazu k rozhodnutí a soudy nejsou povinny tomuto návrhu bez dalšího vyhovět (viz
Vidal proti Belgii, rozsudek z 22. 4. 1992, č. 12351/86, § 33) (Kmec, J., Kosař, D.,
Kratochvíl, J. Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech)].“.
24.2 K namietanému porušeniu „zákonných podmienok pre vedenie hlavného
pojednávania“ spočívajúceho v porušení § 2 ods. 20 Trestného poriadku, keď
spoluobžalovanému H. nebolo umožnené vypovedať v jeho rodnom jazyku pašto, ústavný
súd konštatuje, že z čl. 47 ods. 4 ústavy vyplýva, že kto vyhlási, že neovláda jazyk,
v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka. Ústavné právo na tlmočníka v zmysle
čl. 47 ods. 4 ústavy toho, „kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie“, treba
vykladať v prípade osoby trestne stíhanej v spojení s právom obvineného... na tlmočníka, ak
vyhlási, že „neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie“ podľa § 2 ods. 20 Trestného
poriadku. Pokiaľ trestne stíhaná osoba, ktorej materinským jazykom nie je jazyk slovenský,
vyhlási, že slovenský jazyk neovláda, už orgány činné v trestnom konaní sú povinné pribrať
tlmočníka a umožniť jej používať v konaní pred nimi svoj materinský jazyk. Inými slovami,
obsahom základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy u osoby, ktorá vyhlási, že neovláda
jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie, sú právo na tlmočníka a právo používať
pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj materinský jazyk. Vysloviť porušenie
obhajobných práv sťažovateľa, resp. porušenie čl. 47 ods. 4 ústavy by bolo v okolnostiach
veci možné, ak by spoluobžalovanému H. orgány činné v trestnom konaní alebo súd
tlmočníka vôbec nepribral. K takejto situácii v predmetnej veci však nedošlo. Navyše,
krajský súd veľmi podrobne analyzoval znalosti slovenského jazyka u obžalovaného H.
predostretím výpočtu celého radu trestných vecí vedených pred slovenskými orgánmi
verejnej moci, kde spoluobžalovaný H. nežiadal tlmočníka z dôvodu práve znalosti
slovenského jazyka, a teda jazyka, v ktorom sa konanie viedlo. Tak to bolo aj pri jeho
celkovo troch vypočutiach (ako zadržaného podozrivého 20. októbra 2011 a obvineného
21. októbra 2011 pred vyšetrovateľom, ako obvineného pred sudcom pri vzatí do väzby
24. októbra 2011, pozn.), v dôsledku čoho sa minimálne naskytá otázka, prečo v týchto
počiatočných fázach vyšetrovania obžalovaný H. nežiadal prítomnosť tlmočníka, kde
naproti tomu v konaní pred súdom už nevystačil ani s tlmočníkom v jazyku podobnom jeho
rodnému jazyku, tak ako to vyplynulo zo zistení ústavného súdu vychádzajúcich z obsahu
trestného spisu. V dôsledku uvedeného ústavný súd hodnotí sťažovateľom tvrdené
skutočnosti za skôr hypotetické, resp. nekorešpondujúce s reálne existujúcim stavom.
V neposlednom rade ústavný súd pripomína, že uvedené skutočnosti mal/má namietať práve
osoba, u ktorej malo dôjsť k porušeniu práva na tlmočníka a práva používať svoj materinský
jazyk, a nie sťažovateľ, ktorý touto osobou nie je.
24.3 K namietanému porušeniu § 31 Trestného poriadku vychádzajúceho z dôvodu
prítomnosti B. B. zastupujúceho Krajskú prokuratúru v Košiciach na verejnom zasadnutí
krajského súdu v odvolacom konaní z dôvodu jeho príbuzenského pomeru k predsedovi
senátu okresného súdu L. B., ktorý mal byť činný ako sudca v trestnej veci sťažovateľa
vedenej pod sp. zn. 4 T 45/2012, sa ústavný súd plne stotožňuje so závermi najvyššieho
súdu vyjadrenými v jeho uznesení sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013, podľa ktorých „...
Prítomnosť menovaného prokurátora na verejnom zasadnutí Krajského súdu... nemôže
zakladať prekážku vykonania odvolacieho konania o rozsudku Okresného súdu... o ktorom
rozhodoval sudca, s ktorým má údajne príbuzenský vzťah... krajský súd konajúci
o odvolaniach obvinených a prokurátora otázku prítomnosti intervenujúceho prokurátora
na verejnom zasadnutí tohto súdu nemohol nijako ovplyvniť, resp. ani nemohol rozhodovať
o otázke jeho prípadnej zaujatosti... V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že z obsahu
zápisnice Krajského súdu... zo dňa 13. novembra 2012 je zrejmé, že počas odvolacieho
konania prítomnosť konkrétneho prokurátora krajskej prokuratúry zo strany obvineného,
resp. jeho obhajcu žiadnym spôsobom namietaná nebola.“. Kritériom rozhodovania
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv a slobôd sťažovateľa (m. m.
II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07), resp. dôsledné dodržiavanie princípu
subsidiarity, ktorý v okolnostiach posudzovanej veci znamená uplatnenie namietanej
skutočnosti v priebehu súdneho konania.
24.4 K stanoveniu hodnoty zaistenej drogy, ktorá mala byť podľa sťažovateľa určená
v hodnote, ktorá zodpovedá právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 2 písm. e)
Trestného zákona a nesúhlasí so spôsobom určenia jej hodnoty podľa záverov
Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Košiciach v spojení
s vyjadrením Národnej protidrogovej jednotky stanovená na sumu v rozmedzí od 54 260 €
až 162 900 €, čo zodpovedá právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 3 písm. c)
Trestného zákona (bližšie pozri bod 3.2, pozn.), ústavný súd poukazuje na svoju už ustálenú
judikatúru týkajúcu sa určenia hodnoty drogy (II. ÚS 228/2012, II. ÚS 240/2012). Podľa už
judikovaného názoru ústavného súdu práve z potreby zachovania identického
a transparentného prístupu ku všetkým páchateľom skutku kvalifikovaného podľa § 172
Trestného zákona pre účely hodnotenia dokazovania a objektivizovania výsledkov
dokazovania je potrebné vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na základe čoho sa potom,
samozrejme vzhľadom na druh zaistenej drogy, určí obvyklé množstvo vo forme, v ktorej je
tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným spotrebiteľom na čiernom trhu, a napokon sa
určí aj cena, za ktorú sa predmetná droga v danej forme a v určitej oblasti najčastejšie
(v priemere, resp. „odhadom“, pozn.) predáva na čiernom trhu. Ústavný súd súčasne
podotýka, že keďže v danom prípade ide o tovar (drogy), ktorý je obchodovateľný iba
na čiernom trhu, je pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanej drogy a s tým
súvisiacim aj jej obvyklým množstvom a cenou súdy nepostupujú svojvoľne, ale v záujme
jednotného prístupu ku všetkým páchateľom daného skutku v neurčitom množstve prípadov
(z hľadiska charakteru skutku, miesta spáchania a pod., pozn.) vychádzajú
z objektivizovaných údajov získaných z praxe špecializovaných policajných jednotiek.
Taktiež ústavný súd poukazuje a zároveň aj v okolnostiach posudzovanej veci vychádza
zo záverov vyplývajúcich z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012
z 27. novembra 2012, podľa ktorého v prípade posudzovania trestnosti trestného činu
podľa § 172 Trestného zákona je nutné postupovať pri stanovení rozsahu trestného činu
v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona a vychádzať z „... minimálnej výšky ceny, za ktorú
bolo možné zaistenú omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor predať
na čiernom trhu v období spáchania trestného činu a v mieste, kde bol trestný čin
spáchaný, pričom je potrebné zohľadniť špecifiká čierneho trhu a prax koncových
konzumentov návykových látok, ako to ustanovuje § 126 ods. 1 veta prvá Tr. zák.“
(m. m. I. ÚS 235/2013).
25. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského a najvyššieho súdu nie je
možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil
príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
26. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu a krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, a to v rovine
obdobnej argumentačnej línie ako pri namietaní už spomenutých práv na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. od
porušenia týchto práv odvodzoval aj porušenie týchto citovaných práv. Po ústavnom
prieskume napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj
s prihliadnutím na tú skutočnosť, že sťažovateľ v systéme všeobecného súdnictva účinne
využil aj všetky jemu dostupné opravné prostriedky slúžiace na revidovanie postupu
a rozhodnutí súdov nižšej inštancie súdmi vyššej inštancie, a to za aktívnej právnej pomoci
ustanovených a zvolených obhajcov a za situácie, keď sa nielen najvyšší súd, ale v spojitosti
svojich právnych záverov aj súdy nižšej inštancie ústavne súladným spôsobom vysporiadali
s obhajobnou argumentáciou sťažovateľa, nezistil ani porušenie ním udaného práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, a preto jeho
sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,
vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014