Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 279/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B.,

vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie

svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. februára 2011 a č. k.

-44 z 19. januára 2011, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. júna 2011

a 6. júna 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. februára 2011

a č. k. -44 z 19. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka na základe zmluvy

o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 4. júna 2007 poskytla fyzickej osobe (ďalej len

„dlžník“) úver v sume 464,71 €. Z dôvodu, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich

splátok, bolo začaté rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s.

(ďalej len „rozhodcovský súd“), a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne

zaviazaný na zaplatenie dlhu. Následne bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a na

základe poverenia Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) exekútor

začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd uznesením č. k. -19

z 24. septembra 2010 exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu

odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil uznesenie

okresného súdu ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka na základe zmluvy

uzavretej 11. októbra 2007 poskytla dlžníkovi úver v sume 331,94 €. Z dôvodu, že dlžník

neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, bolo začaté rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na

zaplatenie dlhu. Následne bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a na základe poverenia

okresného súdu exekútor začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd

uznesením č. k. -26 z 9. septembra 2010 exekúciu zastavil. Sťažovateľka

podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým

uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,

poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe

zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade namietala, že

„okresný súd... zahájil konania na zastavenie exekúcie pričom pred zahájením tohto

konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie. ... Týmto postupom okresný súd porušil zákonom

a garantovanú rovnosť strán, keďže zahájením konania z vlastného podnetu

jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa...“.

6. V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie

svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom a realizovaný v rámci exekučného

konania.

7. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.

1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

8. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

10. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňového súdu

o zastavení exekúcie. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd

označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

11. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko

k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva

v tom, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovým rozhodnutiam, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako

prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

12. Krajský súd uznesenie č. k. -39 z 28. februára 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -18 z 24. septembra 2010, a uznesenie

č. k. -44 z 19. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -26 z 9. septembra 2010, odôvodnil takto:

«Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ods. 1 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom na

vykonanie exekúcie.

Exekučný súd je oprávnený pri postupe podľa § 45 ZRK hľadieť na rozhodcovský

rozsudok, ktorý je exekučným titulom, ako by nebol materiálne právoplatný a môže ho

preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ust. § 45 ZRK aj čo do materiálnej správnosti. Môže

skúmať, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZRK. alebo či rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Keďže exekučný súd správne posúdil právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa

4. júna 2007 ako vzťah spotrebiteľský, na predmetný právny vzťah sa vzťahuje pôsobnosť

príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Zmluvná

podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných

podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne

dojednaná, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh

dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce

spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak

by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovská konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ

by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak

by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi

štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania

dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nieje možné poskytnúť

súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok

a oprávneným je dodávateľ. No základe uvedeného možno konštatovať, že rozhodcovská

doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti

spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľné sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky totiž reálne dochádza k narušeniu

Smernicou Rady S. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými

stranami v neprospech spotrebiteľa, resp. táto spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko

neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností

z takejto doložky odporuje dobrým mravom, boli v prejednávanom prípade splnené

podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK. v spojení s § 57

ods. 2 Exekučného poriadku.

K námietke oprávneného týkajúcej sa tvrdenia exekučného súdu o tom, že uzavretá

zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej

absentuje RPMN odvolací súd uvádza, že predmetnú námietku vyhodnotil ako irelevantnú,

pretože takéto tvrdenie odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje.»

13. Krajský súd uznesenie č. k. -44 z 19. januára 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -26 z 9. septembra 2010, odôvodnil

takto:

«Krajský súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne, ak exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil. Bolo povinnosťou exekučného súdu, aby preskúmal exekučný

titul aj s ohľadom ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK. Krajský súd vzal do úvahy jednak povahu

exekučného konania, ktoré predstavuje postup súdu, súdneho exekútora a účastníkov

konania pri nútenom výkone judikovaného práva, ktorého zmysle určuje aj rozsah

materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu, ako

to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z toho pohľadu konajúci súd má

možnosť oboznámiť sa s priebehom základného konania len v obmedzenom rozsahu na

podklade exekučného titulu. Možno v tomto ohľade súhlasiť s názorom odvolateľa, že

exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na

skúmanie hmotnoprávnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť a možnosť

plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. K argumentácii však dodáva, že formálna

právoplatnosť rozhodnutia je vždy bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je

napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom., materiálna právoplatnosť však je

flexibilnejšia a z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Z tejto úvahy vychádzal krajský

súd, keď účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku na účel § 45 ZoRK je

treba vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd bol oprávnený v danom prípade

pri postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným

titulom, akoby nebol materiálne právoplatný a mohol ho preskúmať z hľadísk vyjadrených

v § 45 ZoRk aj čo do meteriálnej správnosti, aj v súčasnom štádiu exekučného konania.(...)

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo zmluvy, ktorá bola základom aj

pre vydanie rozsudku v rozhodcovskom konanie je možné podrobne preskúmať všetko, čo

súvisí s jej charakteristikou a právnym zaradením, čím sa rozhodca vôbec nezaoberal. (...)

Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka

začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy v danom prípade spôsobuje hrubý

nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). (...)

Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok vôbec neskúmal vec

z hľadiska spotrebiteľského práva. Rozhodnutie rozhodcu preberá formálne argumenty

žalujúcej strany a nevysporiadal sa s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu

spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. (...)

Odvolanie oprávneného nebolo dôvodné. Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere

bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou zmluvnou podmienkou a preto bola od počiatku

neplatná v zmysle . Z tohto dôvodu exekučný titul vydaný

v rozhodcovskom konaní nemôže v danej veci byť zákonným podkladom na vykonanie

exekúcie. Keďže ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli opodstatnené, okresný

súd správne exekúciu zastavil.»

14. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd

odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a zastavení exekučného konania s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

ich zjavnej neopodstatnenosti.

15. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani

taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne

neopodstatnená.

16. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25

ods. 2 tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011