Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 279/2011
PDF · 219.79 KB
No categories available
II. ÚS 279/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B.,
vedené pod sp. zn. Rvp 1328/2011 a sp. zn. Rvp 1368/2011, ktorými namieta porušenie
svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 40/2011 z 28. februára 2011 a č. k.
15 CoE 399/2010-44 z 19. januára 2011, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1328/2011 a sp. zn.
Rvp 1368/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. júna 2011
a 6. júna 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 40/2011 z 28. februára 2011
a č. k. 15 CoE 399/2010-44 z 19. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1328/2011 sťažovateľka na základe zmluvy
o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 4. júna 2007 poskytla fyzickej osobe (ďalej len
„dlžník“) úver v sume 464,71 €. Z dôvodu, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich
splátok, bolo začaté rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s.
(ďalej len „rozhodcovský súd“), a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne
zaviazaný na zaplatenie dlhu. Následne bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a na
základe poverenia Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) exekútor
začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd uznesením č. k. 1 Er 378/2008-19
z 24. septembra 2010 exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu
odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil uznesenie
okresného súdu ako vecne a právne správne.
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1368/2011 sťažovateľka na základe zmluvy
uzavretej 11. októbra 2007 poskytla dlžníkovi úver v sume 331,94 €. Z dôvodu, že dlžník
neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, bolo začaté rozhodcovské konanie pred
rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na
zaplatenie dlhu. Následne bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a na základe poverenia
okresného súdu exekútor začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd
uznesením č. k. 1 Er 1625/2008-26 z 9. septembra 2010 exekúciu zastavil. Sťažovateľka
podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.
5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe
zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade namietala, že
„okresný súd... zahájil konania na zastavenie exekúcie pričom pred zahájením tohto
konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o zastavení exekúcie. ... Týmto postupom okresný súd porušil zákonom
a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže zahájením konania z vlastného podnetu
jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa...“.
6. V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie
svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom a realizovaný v rámci exekučného
konania.
7. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1328/2011 a sp. zn. Rvp 1368/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
10. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňového súdu
o zastavení exekúcie. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd
označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
11. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko
k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva
v tom, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovým rozhodnutiam, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako
prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).
12. Krajský súd uznesenie č. k. 2 CoE 40/2011-39 z 28. februára 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 378/2008-18 z 24. septembra 2010, a uznesenie
č. k. 15 CoE 399/2010-44 z 19. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 1 Er 1625/2008-26 z 9. septembra 2010, odôvodnil takto:
«Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ods. 1 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom na
vykonanie exekúcie.
Exekučný súd je oprávnený pri postupe podľa § 45 ZRK hľadieť na rozhodcovský
rozsudok, ktorý je exekučným titulom, ako by nebol materiálne právoplatný a môže ho
preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ust. § 45 ZRK aj čo do materiálnej správnosti. Môže
skúmať, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZRK. alebo či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Keďže exekučný súd správne posúdil právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa
4. júna 2007 ako vzťah spotrebiteľský, na predmetný právny vzťah sa vzťahuje pôsobnosť
príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak
by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovská konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak
by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi
štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania
dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nieje možné poskytnúť
súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
a oprávneným je dodávateľ. No základe uvedeného možno konštatovať, že rozhodcovská
doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti
spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľné sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky totiž reálne dochádza k narušeniu
Smernicou Rady S. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými
stranami v neprospech spotrebiteľa, resp. táto spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko
neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností
z takejto doložky odporuje dobrým mravom, boli v prejednávanom prípade splnené
podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK. v spojení s § 57
ods. 2 Exekučného poriadku.
K námietke oprávneného týkajúcej sa tvrdenia exekučného súdu o tom, že uzavretá
zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej
absentuje RPMN odvolací súd uvádza, že predmetnú námietku vyhodnotil ako irelevantnú,
pretože takéto tvrdenie odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje.»
13. Krajský súd uznesenie č. k. 15 CoE 399/2010-44 z 19. januára 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 1625/2008-26 z 9. septembra 2010, odôvodnil
takto:
«Krajský súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne, ak exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil. Bolo povinnosťou exekučného súdu, aby preskúmal exekučný
titul aj s ohľadom ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK. Krajský súd vzal do úvahy jednak povahu
exekučného konania, ktoré predstavuje postup súdu, súdneho exekútora a účastníkov
konania pri nútenom výkone judikovaného práva, ktorého zmysle určuje aj rozsah
materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu, ako
to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z toho pohľadu konajúci súd má
možnosť oboznámiť sa s priebehom základného konania len v obmedzenom rozsahu na
podklade exekučného titulu. Možno v tomto ohľade súhlasiť s názorom odvolateľa, že
exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na
skúmanie hmotnoprávnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť a možnosť
plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. K argumentácii však dodáva, že formálna
právoplatnosť rozhodnutia je vždy bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je
napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom., materiálna právoplatnosť však je
flexibilnejšia a z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Z tejto úvahy vychádzal krajský
súd, keď účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku na účel § 45 ZoRK je
treba vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd bol oprávnený v danom prípade
pri postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným
titulom, akoby nebol materiálne právoplatný a mohol ho preskúmať z hľadísk vyjadrených
v § 45 ZoRk aj čo do meteriálnej správnosti, aj v súčasnom štádiu exekučného konania.(...)
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo zmluvy, ktorá bola základom aj
pre vydanie rozsudku v rozhodcovskom konanie je možné podrobne preskúmať všetko, čo
súvisí s jej charakteristikou a právnym zaradením, čím sa rozhodca vôbec nezaoberal. (...)
Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka
začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy v danom prípade spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). (...)
Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok vôbec neskúmal vec
z hľadiska spotrebiteľského práva. Rozhodnutie rozhodcu preberá formálne argumenty
žalujúcej strany a nevysporiadal sa s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu
spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. (...)
Odvolanie oprávneného nebolo dôvodné. Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere
bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou zmluvnou podmienkou a preto bola od počiatku
neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu exekučný titul vydaný
v rozhodcovskom konaní nemôže v danej veci byť zákonným podkladom na vykonanie
exekúcie. Keďže ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli opodstatnené, okresný
súd správne exekúciu zastavil.»
14. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd
odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a zastavení exekučného konania s poukazom na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
ich zjavnej neopodstatnenosti.
15. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu
v spojení s uzneseniami súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani
taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne
neopodstatnená.
16. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011