Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 445/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

č. k. -30 z 30. júna 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2010 (ďalej aj „namietané

uznesenie“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená

doručila súdnemu exekútorovi Mgr. J. H. (ďalej len „súdny exekútor“) 13. júla 2009 návrh

na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 777,53 € s príslušenstvom od

K. Ž. a J. Ž. (ďalej len „povinní“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku

č. k. RK-293/08-EK zo 17. júna 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. júla 2008 a stal sa

vykonateľným 16. júla 2008 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len

„okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným

titulom, ktorým boli povinní zaviazaní zaplatiť sťažovateľke sumu 777,53 €

s príslušenstvom a náhradu trov rozhodcovského konania.

Okresný súd uznesením č. k. -13 z 10. septembra 2009 exekučné

konanie v časti istiny vo výške 541,75 € a 14,25 % ročného úroku zo sumy 541,75 € od

1. mája 2008 zastavil. Okresný súd vychádzal pritom zo zistení, že na základe zmluvy

o revolvingovom úvere č. 8300000314 zo 16. októbra 2007 bol „povinným poskytnutý úver

vo výške 16 500,- Sk, čo predstavuje celkovú sumu splátok úveru, úrokov a poplatku za

uzatvorenie zmluvy, ktorý činí 10 500,- Sk. Z uvedenej sumy poskytnutá čiastka činí

6 000, Sk. Povinný sa zmluvne zaviazal splatiť úver za obdobie 30 mesiacov v mesačných

splátkach po 550,- Sk. V Zmluve je uvedená ročná priemerná miera nákladov (ďalej RPMN)

vo výške 164,15 %.“.

Okresný súd posudzoval poskytnutý úver ako úver spotrebiteľský v zmysle zákona

č. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Okresný súd dospel k záveru, že

spotrebiteľský úver obsahoval neprimerane vysokú ročnú priemernú mieru nákladov, ktorá

je v rozpore s dobrými mravmi a rovnako v rozpore s dobrými mravmi boli aj ustanovenia

o zmluvných pokutách z dôvodu, že okrem zmluvnej pokuty percentuálne určenej za každý

deň omeškania so splnením peňažného záväzku boli dojednané aj zmluvné pokuty

v percentuálnej výške závislej od počtu dní omeškania so zaplatením. Okresný súd ďalej

zistil, že povinní zaplatili oprávnenému z dlžného úveru sumu 1 650 Sk. Za primeranú

považoval okresný súd ročnú priemernú mieru nákladov vo výške 74,04 %.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia č. k. -13 z 10. septembra 2009

ďalej okrem iného uviedol: „Odplata podľa Zmluvy predstavuje sumu 10 500 Sk, z toho

90,11 % (164,15-74,04) činí 9 461,55 Sk. O túto sumu súd znížil nesplatenú výšku úveru,

ktorá predstavovala sumu 777,53 eur (23 423,87 Sk) a čo do sumy 314,07 exekučné konanie

zastavil. Zmluvná pokuta z rozhodcovským rozsudkom priznanej istiny predstavuje sumu

284,60 eur (8 574 Sk). Ide o sumu prevyšujúcu výšku poskytnutého úveru povinným, a preto

ju súd považuje za neprimeranú a v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k uvedenému

a výške poskytnutého úveru, s poukazom aj na ustanovenie

súd považuje za primeranú a v súlade s dobrými mravmi zmluvnú pokutu vo výške 20 %, t. j.

56,92 eur (1 714,77 Sk). Preto nesplatenú výšku úveru znížil i o zvyšnú časť zmluvnej pokuty

vo výške 227,68 eur a v tejto časti konanie zastavil. Konanie bolo teda zastavené v časti

istiny v celkovej výške 541,75 eur (314,07+227,68). Vzhľadom na túto skutočnosť súd

zastavil i konanie v časti 14,25 % ročného úroku z tejto sumy, počnúc od 1. 5. 2008 do

zaplatenia.“

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -30 z 30. júna 2010 tak, že

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Uznesenie okresného súdu č. k. -13 z 10. septembra 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -30 z 30. júna 2010 nadobudlo

právoplatnosť 26. augusta 2010.

Sťažovateľka svoju sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa uznesením krajského súdu č. k. -30

z 30. júna 2010 odôvodňuje s poukazom na o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení

s poukazom na o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) a v tejto súvislosti tvrdí, že z citovanej právnej úpravy nevyplýva, že «exekučný

súd má skúmať právne dôvody uloženého plnenia, čo zodpovedá aj tomu, že exekučný súd

nekoná ako súd v základnom (nachádzacom konaní) – nenariaďuje pojednávania,

nevykonáva dokazovanie o výške nároku, a podobne). Pre exekučný súd tiež platí viazanosť

rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má len vykonať (rovnako neskúma to,

či rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul je po vecnej stránke správne alebo

nie; neskúma vo veci samej ani platobné výmery, výkazy nedoplatkov vo veciach daní

a poplatkov, vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného

dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia atď.). Predmetné

ustanovenie pri určení rozsahu preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu je potrebné

vykladať z hľadiska určenia toho, čo sa má vykonať – „plnenie, na ktoré zaväzuje

rozhodcovský rozsudok“ (aj v prípade rozsudku všeobecného súdu, či výkazu nedoplatkov

vo veciach daní a podobne predmetom exekučného konania je nútené splnenie uloženej

povinnosti niečo plniť, a nie to, prečo a na základe čoho má povinný plniť).

Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“

koncentruje postup exekučného súdu výlučne na samotné plnenie ako také. Exekučný súd

nie je oprávnený teda preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal

(rovnako aj pri iných exekučných tituloch podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku) t. j.

exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako rozhodol

príslušný orgán.».

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora

Európskej únie (predtým Európsky súdny dvor) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL

proti Cristina Rodriguez Nogueira, podľa ktorého ak spotrebiteľ nepodá žalobu

o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho

opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní

(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom

Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira).

Sťažovateľka na základe uvedeného konštatuje, že „exekučný súd a následne aj

porušovateľ sa zaoberali otázkami, na ktoré nie sú zo zákona oprávnení, porušili ust. článku

2 ods. 2 SR a súčasne právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 SR na

zákonný a právne relevantný postup súdu“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

sťažovateľka uvádza, že «postupom Krajského súdu v Košiciach bol

ústavný článok 47 ods. 3 porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním

v otázke právomoci exekučného súdu bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie.

Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, bol postupom

Krajského súdu v Košiciach postavený do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby

vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým prvým úkonom

mohlo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok povinným by však sťažovateľ mal

aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa, či

prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko.

V prípade podaných námietok (v žalobnej odpovedi) by sa sťažovateľ mohol k nim

vyjadriť bez toho, aby bol obmedzený zákonom, v prípade odvolania (ktoré bolo vyjadrením

k „námietkam" exekučného súdu) mohol tak urobiť len na základe zákonných odvolacích

dôvodov. Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj

činnosťou Krajského súdu v Košiciach nemá oporu v zákone a nesporne a jednoznačne

vedie k záveru, že konštatovanie „žiadne ustanovenie

nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol

zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie

postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí“ bolo porušené v neprospech

sťažovateľa.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., B., IČO: ... na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -30 zo dňa 30. 06. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., B., IČO: ... na rovnosť účastníkov v konaní

podľa článku 47 ods. 3 bolo uznesením Krajského súdu

v Košiciach, č. k. -30 zo dňa 30. 06. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. -30 zo dňa

30. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR

vrátane DPH (slovom tristotri eur tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby -

prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 %

DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho

právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

V sťažnosti je petit zreteľne oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovateľka domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila

za porušiteľa svojich práv ( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu č. k. -30 z 30. júna 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“

v občianskoprávnom spore (m. m. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jej

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli

zlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie

je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného

titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila

s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnymi názormi, teda s ich interpretáciou

a aplikáciou príslušných ustanovení zákonov v jej právnej veci.

Za kľúčovú považoval ústavný súd námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej

„Exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný

titul vydal... t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako

rozhodol príslušný orgán (v danom prípade rozhodcovský súd, pozn.).“.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia vo vzťahu

k tejto námietke sťažovateľky svoju argumentáciu založil na interpretácii § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní a v tejto súvislosti po citácii jeho ustanovení uviedol:

„... Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, proti rozhodnutiu súdu podľa

odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok. Citované ustanovenie § 45 Zákona

o rozhodcovskom konaní oprávňuje exekučný súd, preskúmať materiálnu stránku

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu z hľadiska, či nárok

priznaný rozhodcovským rozsudkom nevykazuje niektoré z vád uvedených v tomto

ustanovení. Podľa názoru odvolacieho súdu exekučný súd je oprávnený z hľadísk uvedených

v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako

keby právoplatný nebol a v tejto súvislosti aj posúdiť, či nezaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje

povinného na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, exekučný súd

v zmysle citovaného ustanovenia § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní exekučné

konanie zastaví.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením oprávneného, že ak súd prvého stupňa

posudzoval, či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, nezaväzuje k plneniu, ktoré je

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, konal nad rozsah zákona.

V predmetnej veci exekučné konanie bolo v štádiu, keď bol podaný návrh na vykonanie

exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Exekučný poriadok

v citovanom ustanovení § 44 ods. 2 veta tretia zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistil rozpor v žiadosti

alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V ustanovení § 57 ods. 2 Exekučného poriadku je

upravená možnosť zastavenia exekúcie v prípade, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného

poriadku alebo osobitného zákona. Pre účely exekučného konania je osobitným zákonom aj

Zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý v § 45 ods. 1, 2 stanovuje prípady, kedy exekučný súd

exekučné konanie zastaví.“

V nadväznosti na citované právne názory krajský súd ďalej v odôvodnení

namietaného uznesenia uviedol:

„Odvolací súd vychádzajúc z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere dospel

k záveru, že oprávnený poskytol povinným spotrebiteľský úver vo výške 6 000 Sk, čo vyplýva

z bodu 5., 6. zmluvy o úvere. Povinní sa zaviazali splatiť úver do 30 mesiacov s tým, že

mesačná splátka vrátane úroku predstavuje 550,00 Sk. Zmluva neobsahuje údaje o úrokoch,

ale v bode 6. a 6. zmluvy je uvedená zmluvná odmena vo výške 10 500 Sk. Nebolo sporné, že

povinní zaplatili oprávnenému tri splátky úveru po 550,00 Sk, spolu 1 650 Sk. Dlžná istina

preto predstavuje 4 350 Sk a pokiaľ v rozhodcovskom rozsudku je konštatované, že

nesplatená výška istiny predstavuje 14 850 Sk, táto skutočnosť nezodpovedá zmluvne

dohodnutým podmienkam. Z obsahu zmluvy zrozumiteľne nevyplýva, čo predstavuje suma

10 500 Sk, pretože uvedená suma je na jednej strane považovaná za zmluvnú odmenu, na

strane druhej sa uvádza, že poskytnutá istina 6 000 Sk spolu so zmluvnou odmenou 10 500

Sk (16 500 Sk) predstavuje úver vrátane úrokov. V tomto prípade nie je zo zmluvy zrejmé,

aký úrok bol účastníkmi dohodnutý a v akom pomere suma 10 500 Sk zahŕňa prípadný úrok

za poskytnutie úveru a odmenu za poskytnutie úveru. Z týchto dôvodov sa javí právny úkon

v časti dohody o úrokoch a odmene za nezrozumiteľný a v tejto časti v zmysle § 37

ako neplatný.

Oprávnený ako dodávateľ pre veľký počet spotrebiteľov – dlžníkov pripravil vopred

všeobecné obchodné podmienky vzťahujúce sa na predmetnú zmluvu o revolvingovom

úvere, text ktorých je napísaný veľmi drobnými písmenami s čim nahusteným textom bez

odsekov znemožňuje ich riadne prečítanie zo strany spotrebiteľa, čo má za následok

porušenie informačných povinností zo strany poskytovateľa služieb podľa § 3 zákona

o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov na ďalšie ustanovenia zmluvy uvedené vo

všeobecných obchodných podmienkach upravujúce zmluvné pokuty súd neprihliadol. Proti

uzneseniu sa odvolal oprávnený a preto rešpektujúc zákaz zmeny k horšiemu (reformatio in

peius) v odvolacom konaní, nerozhodol v neprospech odvolateľa. Z uvedených dôvodov

odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa potvrdil.“

Ústavný súd po posúdení argumentácie krajského súdu dospel k záveru, že citované

právne názory odvolacieho súdu nemožno považovať v žiadnom prípade za svojvoľné.

Naopak, právne názory krajského súdu zodpovedajú zmyslu a účelu predmetnej právnej

úpravy, a preto ich ústavný súd hodnotí z ústavného hľadiska ako akceptovateľné

a udržateľné, a teda konformné s obsahom základného práva podľa .

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj právnu úpravu zákona

o spotrebiteľských úveroch, ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri

preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou

interpretácie na vec použitých ustanovení označených zákonov, a teda vylučujúci porušenie

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru

o arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti namietaného uznesenia krajského súdu

v súvislosti s ústavnými zárukami vyplývajúcimi z , nemožno uvažovať

o arbitrárnosti a ústavnej neakceptovateľnosti tohto rozhodnutia ani vo vzťahu

k namietanému porušeniu .

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi namietaným uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej

základných práv podľa a , ktorá by signalizovala, že k ich

porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie namietaného uznesenia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010