Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 445/2010
PDF · 224.43 KB
No categories available
IV. ÚS 445/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 3 CoE/366/2009-30 z 30. júna 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE/366/2009 z 30. júna 2010 (ďalej aj „namietané
uznesenie“).
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená
doručila súdnemu exekútorovi Mgr. J. H. (ďalej len „súdny exekútor“) 13. júla 2009 návrh
na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 777,53 € s príslušenstvom od
K. Ž. a J. Ž. (ďalej len „povinní“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku
č. k. RK-293/08-EK zo 17. júna 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. júla 2008 a stal sa
vykonateľným 16. júla 2008 (ďalej len „exekučný titul“).
Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len
„okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom, ktorým boli povinní zaviazaní zaplatiť sťažovateľke sumu 777,53 €
s príslušenstvom a náhradu trov rozhodcovského konania.
Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 438/2009-13 z 10. septembra 2009 exekučné
konanie v časti istiny vo výške 541,75 € a 14,25 % ročného úroku zo sumy 541,75 € od
1. mája 2008 zastavil. Okresný súd vychádzal pritom zo zistení, že na základe zmluvy
o revolvingovom úvere č. 8300000314 zo 16. októbra 2007 bol „povinným poskytnutý úver
vo výške 16 500,- Sk, čo predstavuje celkovú sumu splátok úveru, úrokov a poplatku za
uzatvorenie zmluvy, ktorý činí 10 500,- Sk. Z uvedenej sumy poskytnutá čiastka činí
6 000, Sk. Povinný sa zmluvne zaviazal splatiť úver za obdobie 30 mesiacov v mesačných
splátkach po 550,- Sk. V Zmluve je uvedená ročná priemerná miera nákladov (ďalej RPMN)
vo výške 164,15 %.“.
Okresný súd posudzoval poskytnutý úver ako úver spotrebiteľský v zmysle zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Okresný súd dospel k záveru, že
spotrebiteľský úver obsahoval neprimerane vysokú ročnú priemernú mieru nákladov, ktorá
je v rozpore s dobrými mravmi a rovnako v rozpore s dobrými mravmi boli aj ustanovenia
o zmluvných pokutách z dôvodu, že okrem zmluvnej pokuty percentuálne určenej za každý
deň omeškania so splnením peňažného záväzku boli dojednané aj zmluvné pokuty
v percentuálnej výške závislej od počtu dní omeškania so zaplatením. Okresný súd ďalej
zistil, že povinní zaplatili oprávnenému z dlžného úveru sumu 1 650 Sk. Za primeranú
považoval okresný súd ročnú priemernú mieru nákladov vo výške 74,04 %.
Okresný súd v odôvodnení uznesenia č. k. 11 Er 438/2009-13 z 10. septembra 2009
ďalej okrem iného uviedol: „Odplata podľa Zmluvy predstavuje sumu 10 500 Sk, z toho
90,11 % (164,15-74,04) činí 9 461,55 Sk. O túto sumu súd znížil nesplatenú výšku úveru,
ktorá predstavovala sumu 777,53 eur (23 423,87 Sk) a čo do sumy 314,07 exekučné konanie
zastavil. Zmluvná pokuta z rozhodcovským rozsudkom priznanej istiny predstavuje sumu
284,60 eur (8 574 Sk). Ide o sumu prevyšujúcu výšku poskytnutého úveru povinným, a preto
ju súd považuje za neprimeranú a v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k uvedenému
a výške poskytnutého úveru, s poukazom aj na ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka
súd považuje za primeranú a v súlade s dobrými mravmi zmluvnú pokutu vo výške 20 %, t. j.
56,92 eur (1 714,77 Sk). Preto nesplatenú výšku úveru znížil i o zvyšnú časť zmluvnej pokuty
vo výške 227,68 eur a v tejto časti konanie zastavil. Konanie bolo teda zastavené v časti
istiny v celkovej výške 541,75 eur (314,07+227,68). Vzhľadom na túto skutočnosť súd
zastavil i konanie v časti 14,25 % ročného úroku z tejto sumy, počnúc od 1. 5. 2008 do
zaplatenia.“
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 CoE 366/2009-30 z 30. júna 2010 tak, že
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 438/2009-13 z 10. septembra 2009 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 3 CoE 366/2009-30 z 30. júna 2010 nadobudlo
právoplatnosť 26. augusta 2010.
Sťažovateľka svoju sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 3 CoE 366/2009-30
z 30. júna 2010 odôvodňuje s poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení
s poukazom na zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) a v tejto súvislosti tvrdí, že z citovanej právnej úpravy nevyplýva, že «exekučný
súd má skúmať právne dôvody uloženého plnenia, čo zodpovedá aj tomu, že exekučný súd
nekoná ako súd v základnom (nachádzacom konaní) – nenariaďuje pojednávania,
nevykonáva dokazovanie o výške nároku, a podobne). Pre exekučný súd tiež platí viazanosť
rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má len vykonať (rovnako neskúma to,
či rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul je po vecnej stránke správne alebo
nie; neskúma vo veci samej ani platobné výmery, výkazy nedoplatkov vo veciach daní
a poplatkov, vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného
dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia atď.). Predmetné
ustanovenie pri určení rozsahu preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu je potrebné
vykladať z hľadiska určenia toho, čo sa má vykonať – „plnenie, na ktoré zaväzuje
rozhodcovský rozsudok“ (aj v prípade rozsudku všeobecného súdu, či výkazu nedoplatkov
vo veciach daní a podobne predmetom exekučného konania je nútené splnenie uloženej
povinnosti niečo plniť, a nie to, prečo a na základe čoho má povinný plniť).
Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“
koncentruje postup exekučného súdu výlučne na samotné plnenie ako také. Exekučný súd
nie je oprávnený teda preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal
(rovnako aj pri iných exekučných tituloch podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku) t. j.
exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako rozhodol
príslušný orgán.».
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie (predtým Európsky súdny dvor) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodriguez Nogueira, podľa ktorého ak spotrebiteľ nepodá žalobu
o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho
opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní
(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom
Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira).
Sťažovateľka na základe uvedeného konštatuje, že „exekučný súd a následne aj
porušovateľ sa zaoberali otázkami, na ktoré nie sú zo zákona oprávnení, porušili ust. článku
2 ods. 2 Ústavy SR a súčasne právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR na
zákonný a právne relevantný postup súdu“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka uvádza, že «postupom Krajského súdu v Košiciach bol
ústavný článok 47 ods. 3 porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním
v otázke právomoci exekučného súdu bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie.
Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, bol postupom
Krajského súdu v Košiciach postavený do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby
vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým prvým úkonom
mohlo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok povinným by však sťažovateľ mal
aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa, či
prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko.
V prípade podaných námietok (v žalobnej odpovedi) by sa sťažovateľ mohol k nim
vyjadriť bez toho, aby bol obmedzený zákonom, v prípade odvolania (ktoré bolo vyjadrením
k „námietkam" exekučného súdu) mohol tak urobiť len na základe zákonných odvolacích
dôvodov. Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj
činnosťou Krajského súdu v Košiciach nemá oporu v zákone a nesporne a jednoznačne
vedie k záveru, že konštatovanie „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku
nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol
zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie
postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí“ bolo porušené v neprospech
sťažovateľa.».
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., B., IČO: ... na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 3 CoE/366/2009-30 zo dňa 30. 06. 2010 porušené.
II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., B., IČO: ... na rovnosť účastníkov v konaní
podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu
v Košiciach, č. k. 3 CoE/366/2009-30 zo dňa 30. 06. 2010 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 CoE/366/2009-30 zo dňa
30. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR
vrátane DPH (slovom tristotri eur tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby -
prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 %
DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho
právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V sťažnosti je petit zreteľne oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovateľka domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila
za porušiteľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského
súdu č. k. 3 CoE/366/2009-30 z 30. júna 2010.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“
v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jej
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli
zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie
je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila
s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnymi názormi, teda s ich interpretáciou
a aplikáciou príslušných ustanovení zákonov v jej právnej veci.
Za kľúčovú považoval ústavný súd námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej
„Exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný
titul vydal... t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako
rozhodol príslušný orgán (v danom prípade rozhodcovský súd, pozn.).“.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia vo vzťahu
k tejto námietke sťažovateľky svoju argumentáciu založil na interpretácii § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní a v tejto súvislosti po citácii jeho ustanovení uviedol:
„... Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, proti rozhodnutiu súdu podľa
odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok. Citované ustanovenie § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní oprávňuje exekučný súd, preskúmať materiálnu stránku
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu z hľadiska, či nárok
priznaný rozhodcovským rozsudkom nevykazuje niektoré z vád uvedených v tomto
ustanovení. Podľa názoru odvolacieho súdu exekučný súd je oprávnený z hľadísk uvedených
v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako
keby právoplatný nebol a v tejto súvislosti aj posúdiť, či nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. V prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje
povinného na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, exekučný súd
v zmysle citovaného ustanovenia § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní exekučné
konanie zastaví.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením oprávneného, že ak súd prvého stupňa
posudzoval, či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, nezaväzuje k plneniu, ktoré je
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, konal nad rozsah zákona.
V predmetnej veci exekučné konanie bolo v štádiu, keď bol podaný návrh na vykonanie
exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Exekučný poriadok
v citovanom ustanovení § 44 ods. 2 veta tretia zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistil rozpor v žiadosti
alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V ustanovení § 57 ods. 2 Exekučného poriadku je
upravená možnosť zastavenia exekúcie v prípade, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného
poriadku alebo osobitného zákona. Pre účely exekučného konania je osobitným zákonom aj
Zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý v § 45 ods. 1, 2 stanovuje prípady, kedy exekučný súd
exekučné konanie zastaví.“
V nadväznosti na citované právne názory krajský súd ďalej v odôvodnení
namietaného uznesenia uviedol:
„Odvolací súd vychádzajúc z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere dospel
k záveru, že oprávnený poskytol povinným spotrebiteľský úver vo výške 6 000 Sk, čo vyplýva
z bodu 5., 6. zmluvy o úvere. Povinní sa zaviazali splatiť úver do 30 mesiacov s tým, že
mesačná splátka vrátane úroku predstavuje 550,00 Sk. Zmluva neobsahuje údaje o úrokoch,
ale v bode 6. a 6. zmluvy je uvedená zmluvná odmena vo výške 10 500 Sk. Nebolo sporné, že
povinní zaplatili oprávnenému tri splátky úveru po 550,00 Sk, spolu 1 650 Sk. Dlžná istina
preto predstavuje 4 350 Sk a pokiaľ v rozhodcovskom rozsudku je konštatované, že
nesplatená výška istiny predstavuje 14 850 Sk, táto skutočnosť nezodpovedá zmluvne
dohodnutým podmienkam. Z obsahu zmluvy zrozumiteľne nevyplýva, čo predstavuje suma
10 500 Sk, pretože uvedená suma je na jednej strane považovaná za zmluvnú odmenu, na
strane druhej sa uvádza, že poskytnutá istina 6 000 Sk spolu so zmluvnou odmenou 10 500
Sk (16 500 Sk) predstavuje úver vrátane úrokov. V tomto prípade nie je zo zmluvy zrejmé,
aký úrok bol účastníkmi dohodnutý a v akom pomere suma 10 500 Sk zahŕňa prípadný úrok
za poskytnutie úveru a odmenu za poskytnutie úveru. Z týchto dôvodov sa javí právny úkon
v časti dohody o úrokoch a odmene za nezrozumiteľný a v tejto časti v zmysle § 37
Občianskeho zákonníka ako neplatný.
Oprávnený ako dodávateľ pre veľký počet spotrebiteľov – dlžníkov pripravil vopred
všeobecné obchodné podmienky vzťahujúce sa na predmetnú zmluvu o revolvingovom
úvere, text ktorých je napísaný veľmi drobnými písmenami s čim nahusteným textom bez
odsekov znemožňuje ich riadne prečítanie zo strany spotrebiteľa, čo má za následok
porušenie informačných povinností zo strany poskytovateľa služieb podľa § 3 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov na ďalšie ustanovenia zmluvy uvedené vo
všeobecných obchodných podmienkach upravujúce zmluvné pokuty súd neprihliadol. Proti
uzneseniu sa odvolal oprávnený a preto rešpektujúc zákaz zmeny k horšiemu (reformatio in
peius) v odvolacom konaní, nerozhodol v neprospech odvolateľa. Z uvedených dôvodov
odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd po posúdení argumentácie krajského súdu dospel k záveru, že citované
právne názory odvolacieho súdu nemožno považovať v žiadnom prípade za svojvoľné.
Naopak, právne názory krajského súdu zodpovedajú zmyslu a účelu predmetnej právnej
úpravy, a preto ich ústavný súd hodnotí z ústavného hľadiska ako akceptovateľné
a udržateľné, a teda konformné s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj právnu úpravu zákona
o spotrebiteľských úveroch, ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie
krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri
preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou
interpretácie na vec použitých ustanovení označených zákonov, a teda vylučujúci porušenie
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru
o arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti namietaného uznesenia krajského súdu
v súvislosti s ústavnými zárukami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno uvažovať
o arbitrárnosti a ústavnej neakceptovateľnosti tohto rozhodnutia ani vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť
medzi namietaným uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorá by signalizovala, že k ich
porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie namietaného uznesenia),
keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010