Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 114/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou

R., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. S. R., pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -55 z 25. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

spoločnosťou R., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. S. R.,

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -55 z 25. októbra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Dňa 08. 02. 2006 sme s pani J. M., nar.: ..., trvale bytom L., L. (ďalej len

„Povinná“) uzavreli Zmluvu o úvere č. ... (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej

sme Povinnej poskytli úver v dohodnutom rozsahu. Povinná sa pri splácaní úveru dostala

do omeškania, v čoho dôsledku nastala mimoriadna splatnosť celého zostatku úveru. Dňa

26. 04. 2007 sme voči Povinnej podali na Stálom rozhodcovskom súde zriadenom pri

spoločnosti N., s. r. o., IČO: ..., so sídlom N. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), žalobu o

zaplatenie dlžnej sumy, na základe čoho dňa 30. 09. 2008 Stály rozhodcovský súd vyhlásil

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. 10. 2008 a vykonateľnosť dňa 30. 10.

2008.

Povinná sa návrhom na začatie konania podaným na Okresnom súde Nitra dňa

27. 11. 2008 domáhala zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, avšak Okresný súd

Nitra uznesením predmetné konanie zastavil...

Na základe uvedeného exekučného titulu – rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,

sme voči Povinnej podali dňa 06. 05. 2009 návrh na začatie exekučného konania. Dňa

08. 06. 2009 vydal Okresný súd Zvolen (ďalej len „Prvostupňový súd“) poverenie na

vykonanie exekúcie č. .... Dňa 30. 07. 2009 nám bolo ako oprávnenému doručené

upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 25. 08. 2009 Povinná adresovala poverenému

súdnemu exekútorovi svoje podanie označené ako „Odvolanie“, ktoré Prvostupňový súd

vyhodnotil ako námietky a zaslal nám ho na vyjadrenie. Následne Prvostupňový súd

uznesením zo dňa 26. 10. 2009, č. k.: -14, námietky Povinnej zamietol. Proti

predmetnému uzneseniu podala Povinná odvolanie v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), o ktorom rozhodol Prvostupňový súd uznesením zo dňa 23.

04. 2010, č. k.: -43 tak, že námietkam Povinnej proti exekúcii vyhovel

a exekúciu vyhlásil za neprípustnú... pričom svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým,

že „Okresný súd Zvolen zo zákona preskúmal námietky povinného ako aj podmienky

zákonnosti a prípustnosti exekúcie a zistil, že táto je vedená na základe vyššie citovaného

exekučného titulu, ktorý je nezákonný, priznáva plnenie zákonom nedovolené a je v rozpore

s dobrými mravmi ako aj so zásadami na ochranu práv spotrebiteľa.“...

Proti predmetnému uzneseniu sme podali odvolanie, pričom Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „Odvolací súd“) uznesením zo dňa 25. 10. 2010,

č. k.: -55 rozhodnutie Prvostupňového súdu potvrdil...

Prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v rámci svojej rozhodovacej právomoci

dospeli k záveru, že záväzkový vzťah medzi našou spoločnosťou ako oprávneným

a povinným má charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“), s čím sa samozrejme nestotožňujeme, pričom prameňom tohto poznatku mal byť

dôkaz získaný z dôkazného prostriedku v podobe Zmluvy o úvere, ktorý vykonal mimo

pojednávania a dokonca bez toho, aby sa k nemu ako vykonanému mali možnosť vyjadriť

účastníci konania, čím výrazným spôsobom zasiahol do našich základných práv a slobôd

a porušil tým naše právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle vyššie označených

ustanovení Dohovoru a .

Zmluva o úvere bola uzavretá v zmysle ustanovení § 497 a nasl. zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“) a teda sa spravuje výlučne ustanoveniami ...

Sme toho názoru, že námietky nie sú opravným prostriedkom, ktorým by mohlo dôjsť

k napadnutiu platnosti, resp. zákonnosti exekučného titulu. Ich predmetom však môžu byť

len skutočnosti, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by aj existovali pred

vznikom exekučného titulu, čo samozrejme nepripúšťame, nemožno ich uplatniť, pretože ich

relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom pre

exekúciu...

V súvislosti s opätovným preskúmavaním zákonnosti exekučného titulu

Prvostupňovým súdom, resp. Odvolacím súdom sme toho názoru, že tým došlo k porušeniu

princípu právnej istoty a nášho legitímneho očakávania po tom, čo bolo našej spoločnosti

priznané plnenie na základe rozhodcovského rozsudku, konanie o zrušení rozhodcovského

rozsudku bolo zastavené a súdnemu exekútorovi bolo vydané poverenie na vykonanie

exekúcie...

Rozhodnutie a argumentáciu Prvostupňového súdu, ako aj Odvolacieho súdu,

v zmysle ktorej nie je exekučný titul podľa názoru súdu vysloveného v rámci konania

o námietkach v súlade so zákonom, v dôsledku čoho súd námietkam Povinnej vyhovel

a exekúciu vyhlásil za neprípustnú, považujeme za vecne nesprávne a je podľa nášho

názoru porušením princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského

súdu č. k. -55 z 25. októbra 2010 bolo porušené jej základné právo podľa

a právo podľa dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 314,18 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -55 z 25. októbra 2010,

ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. -43 z 23. apríla 2010

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú z dôvodu, že exekúcia „je vedená na základe...

exekučného titulu, ktorý je nezákonný, priznáva plnenie zákonom nedovolené a je v rozpore

s dobrými mravmi ako aj so zásadami na ochranu práv spotrebiteľa“.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„V súlade s ust. odvolací súd si osvojil závery prvostupňového

súdu, považuje ich za správne a dodáva k dôvodom, ktoré pre svoje použil okresný súd iba

niekoľko záverov, ktoré sa týkajú námietok uvádzaných v odvolaní.

Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný titul, teda rozhodcovský

rozsudok, tak ako je odôvodnený nie je preskúmateľný, pretože neobsahuje žiadne také

skutočnosti, z ktorých by bolo možné jednoznačne usúdiť, čím sa zaoberal, z akých dôkazov

vychádzal a aké závery vyplynuli z hľadiska preskúmania tejto veci pre právny záver.

Odcitovanie niekoľkých ustanovení s konštatovaním, že návrh je

opodstatnený, takýmito dôvodmi nie sú. Konštatovať teda, že ide o exekučný titul, ktorý je

vyhovujúci a ktorý nebolo potrebné preskúmavať z hľadiska príslušných predpisov nie je

na mieste. Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez

účasti spotrebiteľa, je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcií obsiahnutých

v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru a spotrebiteľom, ak je podľa

vnútroštátnych procesných predpisov možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných

konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak vnútroštátny súd rozhodne, že sankcia

za nesplnenie záväzkov spotrebiteľa predstavuje nekalú zmluvnú podmienku v zmysle čl. 3

ods. 1 Smernice, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby nebol spotrebiteľ touto podmienkou

viazaný. Ak sa pri uzavretí zmluvy o úvere obišli príslušné ustanovenia smernice

87/102/EHS alebo smernice 93/13/EHS, je povinnosťou vnútroštátneho súdu povoliť nútený

výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku iba do takej výšky, aby bolo zabezpečené,

že spotrebiteľ nebude viazaný nekalými zmluvnými podmienkami, pokiaľ je možné vykonať

takéto preskúmanie podľa vnútroštátneho práva v obdobných konaniach založených na

ustanoveniach vnútroštátneho práva. Nie bez významu je aj konštatovanie v zmluve o úvere,

že na základe rozhodcovskej doložky a rozhodnutia rozhodcovského súdu, budú považovať

zmluvné strany toto rozhodnutie za konečné a záväzné. Podľa vnútroštátneho práva takéto

konštatovanie je v absolútnom rozpore aj s právnou úpravou, ktorá sa týka rozhodcovského

konania, pretože rozhodcovský rozsudok je možné napadnúť na všeobecnom súde a domôcť

sa iného rozhodnutia. Zásah do materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozhodnutia

možno odôvodniť tým, že súd môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu

rozhodcovského súdu a dôjde k tomu vtedy, keď povinná strana navrhne zastavenie výkonu

rozhodnutia alebo exekúcie pre podstatné nedostatky rozhodcovského konania a rozsudku.

Ďalej môže súd konanie o výkone rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu účastníka, z dvoch osobitných dôvodov uvedených v § 45 ods. 1.

Výnimka pre zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku vyplýva z osobitnej povahy tohto

rozsudku a povahy opravného prostriedku, ktorým je žaloba o zrušení rozhodcovského

rozsudku. Ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa

§ 40 písm. a), b) je to dôvod na zastavenie konania o výkone rozhodnutia alebo exekučného

konania súdom. Nie je pritom podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu

rozhodcovského rozsudku na súde, podľa § 40 písm. a), b) tohto návrhu, pretože môže ísť aj

o zastavenie výkonu rozhodnutia alebo exekúcie cudzieho rozhodcovského rozsudku, ktorý

nemožno napadnúť na súde v Slovenskej republike žalobou. Ak súd zistí, že plnenie, na

ktoré účastníka zaviazal rozhodcovský rozsudok je objektívne nemožné, právom nedovolené

alebo v rozpore s dobrými mravmi, konanie o výkone rozhodnutia alebo exekučné konanie

zastaví.“

Medzi obsahom základného práva podľa a obsahom práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto

sa uvedené právne východiská vzťahujú na obe označené práva ().

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňového

súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých

zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z námietok sťažovateľky, ktorých podstatou bol

nesúhlas s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci,

ústavný súd nedospel k záveru, že postup a napadnuté uznesenie krajského súdu boli

svojvoľné a že by zasahovali do základného práva zaručeného , resp.

práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv, sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,

že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po

stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Taktiež z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ) vyplýva,

že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať,

či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto

predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu

vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor všeobecného súdu, že ak neexistuje

relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným

titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011