Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 114/2011
PDF · 193.4 KB
No categories available
III. ÚS 114/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou
R., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. S. R., pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 12 CoE/308/2010-55 z 25. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2011 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
spoločnosťou R., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. S. R.,
pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 12 CoE/308/2010-55 z 25. októbra 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Dňa 08. 02. 2006 sme s pani J. M., nar.: ..., trvale bytom L., L. (ďalej len
„Povinná“) uzavreli Zmluvu o úvere č. ... (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej
sme Povinnej poskytli úver v dohodnutom rozsahu. Povinná sa pri splácaní úveru dostala
do omeškania, v čoho dôsledku nastala mimoriadna splatnosť celého zostatku úveru. Dňa
26. 04. 2007 sme voči Povinnej podali na Stálom rozhodcovskom súde zriadenom pri
spoločnosti N., s. r. o., IČO: ..., so sídlom N. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), žalobu o
zaplatenie dlžnej sumy, na základe čoho dňa 30. 09. 2008 Stály rozhodcovský súd vyhlásil
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. 10. 2008 a vykonateľnosť dňa 30. 10.
2008.
Povinná sa návrhom na začatie konania podaným na Okresnom súde Nitra dňa
27. 11. 2008 domáhala zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, avšak Okresný súd
Nitra uznesením predmetné konanie zastavil...
Na základe uvedeného exekučného titulu – rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,
sme voči Povinnej podali dňa 06. 05. 2009 návrh na začatie exekučného konania. Dňa
08. 06. 2009 vydal Okresný súd Zvolen (ďalej len „Prvostupňový súd“) poverenie na
vykonanie exekúcie č. .... Dňa 30. 07. 2009 nám bolo ako oprávnenému doručené
upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 25. 08. 2009 Povinná adresovala poverenému
súdnemu exekútorovi svoje podanie označené ako „Odvolanie“, ktoré Prvostupňový súd
vyhodnotil ako námietky a zaslal nám ho na vyjadrenie. Následne Prvostupňový súd
uznesením zo dňa 26. 10. 2009, č. k.: 22 Er 362/2009-14, námietky Povinnej zamietol. Proti
predmetnému uzneseniu podala Povinná odvolanie v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky súdny poriadok“), o ktorom rozhodol Prvostupňový súd uznesením zo dňa 23.
04. 2010, č. k.: 22 Er 362/2009-43 tak, že námietkam Povinnej proti exekúcii vyhovel
a exekúciu vyhlásil za neprípustnú... pričom svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým,
že „Okresný súd Zvolen zo zákona preskúmal námietky povinného ako aj podmienky
zákonnosti a prípustnosti exekúcie a zistil, že táto je vedená na základe vyššie citovaného
exekučného titulu, ktorý je nezákonný, priznáva plnenie zákonom nedovolené a je v rozpore
s dobrými mravmi ako aj so zásadami na ochranu práv spotrebiteľa.“...
Proti predmetnému uzneseniu sme podali odvolanie, pričom Krajský súd
v Banskej Bystrici (ďalej len „Odvolací súd“) uznesením zo dňa 25. 10. 2010,
č. k.: 12 CoE 308/2010-55 rozhodnutie Prvostupňového súdu potvrdil...
Prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v rámci svojej rozhodovacej právomoci
dospeli k záveru, že záväzkový vzťah medzi našou spoločnosťou ako oprávneným
a povinným má charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“), s čím sa samozrejme nestotožňujeme, pričom prameňom tohto poznatku mal byť
dôkaz získaný z dôkazného prostriedku v podobe Zmluvy o úvere, ktorý vykonal mimo
pojednávania a dokonca bez toho, aby sa k nemu ako vykonanému mali možnosť vyjadriť
účastníci konania, čím výrazným spôsobom zasiahol do našich základných práv a slobôd
a porušil tým naše právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle vyššie označených
ustanovení Dohovoru a Ústavy.
Zmluva o úvere bola uzavretá v zmysle ustanovení § 497 a nasl. zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný
zákonník“) a teda sa spravuje výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka...
Sme toho názoru, že námietky nie sú opravným prostriedkom, ktorým by mohlo dôjsť
k napadnutiu platnosti, resp. zákonnosti exekučného titulu. Ich predmetom však môžu byť
len skutočnosti, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by aj existovali pred
vznikom exekučného titulu, čo samozrejme nepripúšťame, nemožno ich uplatniť, pretože ich
relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom pre
exekúciu...
V súvislosti s opätovným preskúmavaním zákonnosti exekučného titulu
Prvostupňovým súdom, resp. Odvolacím súdom sme toho názoru, že tým došlo k porušeniu
princípu právnej istoty a nášho legitímneho očakávania po tom, čo bolo našej spoločnosti
priznané plnenie na základe rozhodcovského rozsudku, konanie o zrušení rozhodcovského
rozsudku bolo zastavené a súdnemu exekútorovi bolo vydané poverenie na vykonanie
exekúcie...
Rozhodnutie a argumentáciu Prvostupňového súdu, ako aj Odvolacieho súdu,
v zmysle ktorej nie je exekučný titul podľa názoru súdu vysloveného v rámci konania
o námietkach v súlade so zákonom, v dôsledku čoho súd námietkam Povinnej vyhovel
a exekúciu vyhlásil za neprípustnú, považujeme za vecne nesprávne a je podľa nášho
názoru porušením princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity.»
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského
súdu č. k. 12 CoE/308/2010-55 z 25. októbra 2010 bolo porušené jej základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 314,18 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE/308/2010-55 z 25. októbra 2010,
ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 22 Er 362/2009-43 z 23. apríla 2010
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú z dôvodu, že exekúcia „je vedená na základe...
exekučného titulu, ktorý je nezákonný, priznáva plnenie zákonom nedovolené a je v rozpore
s dobrými mravmi ako aj so zásadami na ochranu práv spotrebiteľa“.
Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:
„V súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd si osvojil závery prvostupňového
súdu, považuje ich za správne a dodáva k dôvodom, ktoré pre svoje použil okresný súd iba
niekoľko záverov, ktoré sa týkajú námietok uvádzaných v odvolaní.
Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný titul, teda rozhodcovský
rozsudok, tak ako je odôvodnený nie je preskúmateľný, pretože neobsahuje žiadne také
skutočnosti, z ktorých by bolo možné jednoznačne usúdiť, čím sa zaoberal, z akých dôkazov
vychádzal a aké závery vyplynuli z hľadiska preskúmania tejto veci pre právny záver.
Odcitovanie niekoľkých ustanovení Obchodného zákonníka s konštatovaním, že návrh je
opodstatnený, takýmito dôvodmi nie sú. Konštatovať teda, že ide o exekučný titul, ktorý je
vyhovujúci a ktorý nebolo potrebné preskúmavať z hľadiska príslušných predpisov nie je
na mieste. Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez
účasti spotrebiteľa, je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcií obsiahnutých
v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru a spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných predpisov možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak vnútroštátny súd rozhodne, že sankcia
za nesplnenie záväzkov spotrebiteľa predstavuje nekalú zmluvnú podmienku v zmysle čl. 3
ods. 1 Smernice, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby nebol spotrebiteľ touto podmienkou
viazaný. Ak sa pri uzavretí zmluvy o úvere obišli príslušné ustanovenia smernice
87/102/EHS alebo smernice 93/13/EHS, je povinnosťou vnútroštátneho súdu povoliť nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku iba do takej výšky, aby bolo zabezpečené,
že spotrebiteľ nebude viazaný nekalými zmluvnými podmienkami, pokiaľ je možné vykonať
takéto preskúmanie podľa vnútroštátneho práva v obdobných konaniach založených na
ustanoveniach vnútroštátneho práva. Nie bez významu je aj konštatovanie v zmluve o úvere,
že na základe rozhodcovskej doložky a rozhodnutia rozhodcovského súdu, budú považovať
zmluvné strany toto rozhodnutie za konečné a záväzné. Podľa vnútroštátneho práva takéto
konštatovanie je v absolútnom rozpore aj s právnou úpravou, ktorá sa týka rozhodcovského
konania, pretože rozhodcovský rozsudok je možné napadnúť na všeobecnom súde a domôcť
sa iného rozhodnutia. Zásah do materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozhodnutia
možno odôvodniť tým, že súd môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu a dôjde k tomu vtedy, keď povinná strana navrhne zastavenie výkonu
rozhodnutia alebo exekúcie pre podstatné nedostatky rozhodcovského konania a rozsudku.
Ďalej môže súd konanie o výkone rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu účastníka, z dvoch osobitných dôvodov uvedených v § 45 ods. 1.
Výnimka pre zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku vyplýva z osobitnej povahy tohto
rozsudku a povahy opravného prostriedku, ktorým je žaloba o zrušení rozhodcovského
rozsudku. Ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa
§ 40 písm. a), b) je to dôvod na zastavenie konania o výkone rozhodnutia alebo exekučného
konania súdom. Nie je pritom podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu
rozhodcovského rozsudku na súde, podľa § 40 písm. a), b) tohto návrhu, pretože môže ísť aj
o zastavenie výkonu rozhodnutia alebo exekúcie cudzieho rozhodcovského rozsudku, ktorý
nemožno napadnúť na súde v Slovenskej republike žalobou. Ak súd zistí, že plnenie, na
ktoré účastníka zaviazal rozhodcovský rozsudok je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo v rozpore s dobrými mravmi, konanie o výkone rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví.“
Medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto
sa uvedené právne východiská vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňového
súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých
zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým
rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z námietok sťažovateľky, ktorých podstatou bol
nesúhlas s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci,
ústavný súd nedospel k záveru, že postup a napadnuté uznesenie krajského súdu boli
svojvoľné a že by zasahovali do základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv, sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.
3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,
že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Taktiež z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 416/2010) vyplýva,
že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať,
či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto
predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu
vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor všeobecného súdu, že ak neexistuje
relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným
titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2011