Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 81/2014
PDF · 226.65 KB
No categories available
III. ÚS 81/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o, Astrová 2/A,
Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, Martinčekova 13,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva
na rovnosť všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva vyjadriť sa
k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, to
všetko v spojení s porušením princípov vyjadrených v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom č. k. 7 Er/307/2013-13 z 25. marca 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 17 CoE/123/2013-24 z 21. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2013 mailom a následne poštou 27. novembra 2013 doručená sťažnosť
obchodnej spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o, Astrová 2/A, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na rovnosť všetkých účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva vyjadriť sa
k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to všetko v spojení
s porušením princípov vyjadrených v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len
„okresný súd“ alebo „exekučný súd“) č. k. 7 Er/307/2013-13 z 25. marca 2013 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE/123/2013-24
z 21. augusta 2013.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka nadobudla pohľadávky voči tomu
istému veriteľovi zo zmlúv o úvere na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Právny
predchodca sťažovateľky vymáhal uvedené pohľadávky žalobou o zaplatenie dlžných
súm na Stálom rozhodcovskom súde, zriadenom pri Rozhodcovskej, Arbitrážnej
a Mediačnej, a. s., Trnavská cesta 7, Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).
Rozhodcovský súd vydal v období od 2. januára 2012 do 22. marca 2012 štyri rozhodcovské
rozsudky, na základe ktorých sťažovateľka ako oprávnená podala návrhy na vykonanie
exekúcie. V troch prípadoch vydal okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie
a na ich základe podľa sťažovateľky prebiehajú proti povinnému exekučné konania
pod sp. zn. 6 Er/381/2013, 6 Er/378/2013 a sp. zn. 6 Er/380/2013. V prípade návrhu
na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky priznanej rozhodcovským rozsudkom
sp. zn. IBB12100332 zo 7. marca 2012 exekučný súd konajúci prostredníctvom vyššieho
súdneho úradníka uznesením č. k. 7 Er/307/2013-13 z 25. marca 2013 žiadosť súdnej
exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd nadobudol
presvedčenie, že rozhodcovská zmluva nebola uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
a rozhodcovský súd konal na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluvných
dojednaniach zmluvy o úvere, čo v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
spôsobuje jej neplatnosť. Proti uvedenému uzneseniu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd
uznesením sp. zn. 17 CoE/123/2013 z 21. augusta 2013 napadnuté rozhodnutie okresného
súdu potvrdil, keďže bol toho názoru, že exekučný súd posúdil neprípustnosť rozhodcovskej
doložky správne.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci
jej sťažnosti vydal tento nález:
„1. Základné právo PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj právo na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
SR, právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, uznesením Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom č. k. 7 Er/307/2013-13 zo dňa 25. 3. 2013 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 CoE/123/2013-24 zo dňa 21. 8. 2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k 7 Er/307/2013-13 zo dňa
25. 3. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 CoE/123/2013-24
zo dňa 21. 8. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom
Astrová 2/A, Bratislava,... trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu advokátky
JUDr. Veroniky Kubrikovej,... v sume 331,13 EUR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia, že okresný súd aj krajský súd
postupovali arbitrárne, keď rozhodli o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože nepovažovali rozhodnutie rozhodcovského súdu
za spôsobilý exekučný titul. Súdy dospeli k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve
o úvere má charakter nekalej podmienky, a teda je postihnutá sankciou absolútnej
neplatnosti. Tým podľa sťažovateľky porušili jej už uvedené práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného
súdu č. k. 7 Er 307/2013-13 z 25. marca 2013
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľka má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak jej túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
V danom prípade namietané rozhodnutie okresného súdu bolo predmetom
opravného konania krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. V súvislosti
s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska
podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne
napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný
súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
2. K namietanému porušeniu označených práva sťažovateľky postupom a uznesením
krajského súdu č. k. 17 CoE/123/2013-24 z 21. augusta 2013
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že
ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako
takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú
pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou
a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
V rámci jemu zverenej právomoci preskúmal ústavný súd napadnuté uznesenie
krajského súdu. Krajský súd ako odvolací súd postupoval v odvolacom konaní podľa § 212
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.
Kľúčovou skutočnosťou, ktorá rozhodovala o osude exekučného konania a možnosti
uplatniť rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, bolo posúdenie náležitostí a platnosti
rozhodcovskej doložky.
V súvislosti so spôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom
v danej veci krajský súd konštatoval:
„Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení
s ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z., správne súd prvého stupňa vychádzal
z ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS
a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému,
neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná.
Správne pri skúmaní okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú
nerovnováhu, v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, v článku 3.6
zmluvy o úvere ako aj v obchodných podmienkach pre úver v čl. 11.2 - prechodné
a záverečné ustanovenia, ktoré tvoria súčasť zmluvy opodstatnene považoval okresný súd
za neprijateľnú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka platnom v rozhodnom období.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04.
1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň
komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť
interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1
písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že
podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje
silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek
zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ
vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj
prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo
spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.
Odvolací súd zdieľa právny názor okresného súdu, že predmetnú zmluvu o úvere
treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a následne
sa tiež v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú
doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že
táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť
tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte
pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa
na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského
súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. obchodných podmienkach
pre úver. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom
potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to
aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,
C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca
oprávneného neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému
osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola
začlenená do vopred pripravených obchodných podmienok pre úver právneho predchodcu
oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými
obchodnými podmienkami pre úver príjme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako
celok odmietne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie
povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená,
že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré
zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech
spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu
so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace
spotrebiteľa.
Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi
už okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom
rozsahu poukazuje.
Odvolací súd uzatvára, že okresný súd v danom prípade vec správne právne posúdil.
Rozhodcovský rozsudok je potrebné označiť za nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil
svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda
nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku).“
Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy svoje posúdenie exekučného titulu založili
najmä na tom, že určili rozhodcovskú doložku za nekalú podmienku spôsobujúcu značnú
nerovnováhu v zmluvnom vzťahu v neprospech povinného a na základe toho označili
rozhodcovský rozsudok za nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý svoju právomoc vyvodil
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto skúmal predovšetkým
interpretáciu a aplikáciu príslušných právnych noriem, na základe ktorých dospeli
všeobecné súdy k uvedeným záverom.
Zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je
upravená v § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v platnom znení. Podľa uvedeného ustanovenia exekučný súd žiadosť
o udelenie poverenia zamietne, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom (t. j. ak
exekučný titul vykazuje nedostatky či už po materiálnej alebo formálnej stránke).
V zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom
znení exekučný súd exekúciu zastaví, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené
v § 45 ods. 1 písm. b alebo c) zákona.
Ústavný súd ďalej posúdil spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení § 52 a § 53
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, ktoré zabezpečujú takú úpravu
spotrebiteľských zmlúv, ktoré vychádzajú zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany a na základe toho vymedzujú, ktoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú neprijateľné. Na základe smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bol novelou zákonom
č. 568/2007 Z. z. zakotvený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka exemplifikatívny výpočet
neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách [od písmena a) až
po písmeno r)]. Na základe uvedenej novely sa pod písmenom r) výslovne za neprijateľné
uvádzajú také podmienky, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd (podobne aj okresný súd) interpretovali
a aplikovali príslušné ustanovenia relevantné pre rozhodnutie veci na základe posúdenia
konkrétnych faktov, logicky a spôsobom, ktorý sa neprieči ich účelu a zmyslu. Ústavný súd
preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu
za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných
ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd sa ústavne konformným spôsobom vyrovnal aj
s námietkou, pokiaľ sa týkala realizácie ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka.
Ústavný súd pripomína, že takúto aplikáciu uvedených ustanovení vo vzťahu
k nevydaniu poverenia na vykonanie exekúcie alebo mutatis mutandis vo vzťahu
k zastaveniu exekúcie nepovažuje za svojvoľnú (napr. III. ÚS 114/2011, III. ÚS 16/2011,
a IV. ÚS 86/2011). V tomto svetle považuje ústavný súd uznesenie krajského súdu
odvolávajúce sa aj na uznesenie okresného súdu za ústavne konformné bez ohľadu na to, či
ide o jediný možný výklad aplikovateľných právnych noriem.
Ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“.
Ústavný súd zároveň dodáva, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. IV. ÚS 301/07,
I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný
súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil
svojvoľnosť alebo arbitrárnosť namietaných uznesení krajského súdu v súvislosti
s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti týchto rozhodnutí ani
v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom), keďže ich porušenie sa nevytýka krajskému súdu, ale
okresnému súdu.
V časti namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy (porušenie práva
na právnu istotu a právny štát) označeným uznesením krajského súdu ústavný súd sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v neprospech
individuálneho sťažovateľa a v jeho individuálnej veci nie je spôsobilé samo osebe
(ipso facto) narušiť ústavné princípy upravené v uvedených článkoch.
Ústavný súd podotýka, že ani ústava nepredpokladá prieskum ústavných princípov
podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
keďže jej predmetom sú základné práva a slobody fyzických a právnických osôb podľa
ústavy alebo medzinárodnej zmluvy.
Iná situácia by, prirodzene, nastala, ak by všeobecné, hrubé, dlhotrvajúce
a intenzívne porušovanie základných práv dosiahlo takú intenzitu, že ohrozuje, či dokonca
porušuje ústavné princípy uvedené v čl. 1 a 2 ústavy. O takú situáciu však v prípade
sťažovateľky nejde.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a sťažovateľkou namietaným porušením označených základných práv. Vzhľadom
na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 4. februára 2014