Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 81/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o, Astrová 2/A,

Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, Martinčekova 13,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, práva

na rovnosť všetkých účastníkov v konaní podľa ,

práva vlastniť majetok podľa , práva vyjadriť sa

k všetkým vykonávaným dôkazom podľa , to

všetko v spojení s porušením princípov vyjadrených v a a 3

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom č. k. -13 z 25. marca 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -24 z 21. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2013 mailom a následne poštou 27. novembra 2013 doručená sťažnosť

obchodnej spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o, Astrová 2/A, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na rovnosť všetkých účastníkov v konaní podľa

, práva vlastniť majetok podľa , práva vyjadriť sa

k všetkým vykonávaným dôkazom podľa , to všetko v spojení

s porušením princípov vyjadrených v a a 3 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len

„okresný súd“ alebo „exekučný súd“) č. k. -13 z 25. marca 2013 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -24

z 21. augusta 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka nadobudla pohľadávky voči tomu

istému veriteľovi zo zmlúv o úvere na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Právny

predchodca sťažovateľky vymáhal uvedené pohľadávky žalobou o zaplatenie dlžných

súm na Stálom rozhodcovskom súde, zriadenom pri Rozhodcovskej, Arbitrážnej

a Mediačnej, a. s., Trnavská cesta 7, Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Rozhodcovský súd vydal v období od 2. januára 2012 do 22. marca 2012 štyri rozhodcovské

rozsudky, na základe ktorých sťažovateľka ako oprávnená podala návrhy na vykonanie

exekúcie. V troch prípadoch vydal okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie

a na ich základe podľa sťažovateľky prebiehajú proti povinnému exekučné konania

pod sp. zn. , a sp. zn. . V prípade návrhu

na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky priznanej rozhodcovským rozsudkom

sp. zn. IBB12100332 zo 7. marca 2012 exekučný súd konajúci prostredníctvom vyššieho

súdneho úradníka uznesením č. k. -13 z 25. marca 2013 žiadosť súdnej

exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd nadobudol

presvedčenie, že rozhodcovská zmluva nebola uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

a rozhodcovský súd konal na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluvných

dojednaniach zmluvy o úvere, čo v zmysle ustanovenia

spôsobuje jej neplatnosť. Proti uvedenému uzneseniu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 21. augusta 2013 napadnuté rozhodnutie okresného

súdu potvrdil, keďže bol toho názoru, že exekučný súd posúdil neprípustnosť rozhodcovskej

doložky správne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci

jej sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava

na súdnu a inú ochranu podľa SR, podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj právo na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa

SR, právo na ochranu majetku podľa SR, právo vyjadriť sa

k vykonávaným dôkazom podľa SR, uznesením Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom č. k. -13 zo dňa 25. 3. 2013 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. -24 zo dňa 21. 8. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k -13 zo dňa

25. 3. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. -24

zo dňa 21. 8. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom

Astrová 2/A, Bratislava,... trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu advokátky

JUDr. Veroniky Kubrikovej,... v sume 331,13 EUR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia, že okresný súd aj krajský súd

postupovali arbitrárne, keď rozhodli o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, pretože nepovažovali rozhodnutie rozhodcovského súdu

za spôsobilý exekučný titul. Súdy dospeli k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve

o úvere má charakter nekalej podmienky, a teda je postihnutá sankciou absolútnej

neplatnosti. Tým podľa sťažovateľky porušili jej už uvedené práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného

súdu č. k. -13 z 25. marca 2013

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky rozsudkom

okresného súdu, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľka má právo

domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak jej túto

ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom

upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

V danom prípade namietané rozhodnutie okresného súdu bolo predmetom

opravného konania krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. V súvislosti

s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska

podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne

napr. m. m. , , ). Na základe uvedeného ústavný

súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu označených práva sťažovateľky postupom a uznesením

krajského súdu č. k. -24 z 21. augusta 2013

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že

ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako

takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú

pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s

a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

V rámci jemu zverenej právomoci preskúmal ústavný súd napadnuté uznesenie

krajského súdu. Krajský súd ako odvolací súd postupoval v odvolacom konaní podľa § 212

ods. 1 (ďalej len „OSP“), prejednal vec bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že uznesenie súdu

prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa potvrdiť.

Kľúčovou skutočnosťou, ktorá rozhodovala o osude exekučného konania a možnosti

uplatniť rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, bolo posúdenie náležitostí a platnosti

rozhodcovskej doložky.

V súvislosti so spôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom

v danej veci krajský súd konštatoval:

„Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení

s ods. 1 písm. c/ , správne súd prvého stupňa vychádzal

z ustanovení a nasledujúcich a smernice Rady 93/13/EHS

a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému,

neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná.

Správne pri skúmaní okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter

nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú

nerovnováhu, v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, v článku 3.6

zmluvy o úvere ako aj v obchodných podmienkach pre úver v čl. 11.2 - prechodné

a záverečné ustanovenia, ktoré tvoria súčasť zmluvy opodstatnene považoval okresný súd

za neprijateľnú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka platnom v rozhodnom období.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04.

1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň

komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť

interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1

písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom

konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že

podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje

silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek

zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ

vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj

prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo

spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať

pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Odvolací súd zdieľa právny názor okresného súdu, že predmetnú zmluvu o úvere

treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu ( ) a následne

sa tiež v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú

doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou

z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že

táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu

možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných

dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej

doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť

tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte

pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa

na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského

súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej

doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. obchodných podmienkach

pre úver. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom

potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to

aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,

C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1

o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom návrh

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca

oprávneného neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému

osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola

začlenená do vopred pripravených obchodných podmienok pre úver právneho predchodcu

oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými

obchodnými podmienkami pre úver príjme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako

celok odmietne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie

povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená,

že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré

zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech

spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu

so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace

spotrebiteľa.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi

už okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom

rozsahu poukazuje.

Odvolací súd uzatvára, že okresný súd v danom prípade vec správne právne posúdil.

Rozhodcovský rozsudok je potrebné označiť za nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil

svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda

nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku

a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku).“

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy svoje posúdenie exekučného titulu založili

najmä na tom, že určili rozhodcovskú doložku za nekalú podmienku spôsobujúcu značnú

nerovnováhu v zmluvnom vzťahu v neprospech povinného a na základe toho označili

rozhodcovský rozsudok za nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý svoju právomoc vyvodil

na základe neplatnej rozhodcovskej doložky.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto skúmal predovšetkým

interpretáciu a aplikáciu príslušných právnych noriem, na základe ktorých dospeli

všeobecné súdy k uvedeným záverom.

Zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je

upravená v

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v platnom znení. Podľa uvedeného ustanovenia exekučný súd žiadosť

o udelenie poverenia zamietne, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom (t. j. ak

exekučný titul vykazuje nedostatky či už po materiálnej alebo formálnej stránke).

V zmysle o rozhodcovskom konaní v platnom

znení exekučný súd exekúciu zastaví, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené

v § 45 ods. 1 písm. b alebo c) zákona.

Ústavný súd ďalej posúdil spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení § 52 a § 53

v platnom znení, ktoré zabezpečujú takú úpravu

spotrebiteľských zmlúv, ktoré vychádzajú zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej

zmluvnej strany a na základe toho vymedzujú, ktoré podmienky v spotrebiteľských

zmluvách sú neprijateľné. Na základe smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bol novelou zákonom

č. zakotvený v exemplifikatívny výpočet

neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách [od písmena a) až

po písmeno r)]. Na základe uvedenej novely sa pod písmenom r) výslovne za neprijateľné

uvádzajú také podmienky, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd (podobne aj okresný súd) interpretovali

a aplikovali príslušné ustanovenia relevantné pre rozhodnutie veci na základe posúdenia

konkrétnych faktov, logicky a spôsobom, ktorý sa neprieči ich účelu a zmyslu. Ústavný súd

preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu

za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných

ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd sa ústavne konformným spôsobom vyrovnal aj

s námietkou, pokiaľ sa týkala realizácie ustanovenia .

Ústavný súd pripomína, že takúto aplikáciu uvedených ustanovení vo vzťahu

k nevydaniu poverenia na vykonanie exekúcie alebo mutatis mutandis vo vzťahu

k zastaveniu exekúcie nepovažuje za svojvoľnú (napr. , ,

a ). V tomto svetle považuje ústavný súd uznesenie krajského súdu

odvolávajúce sa aj na uznesenie okresného súdu za ústavne konformné bez ohľadu na to, či

ide o jediný možný výklad aplikovateľných právnych noriem.

Ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 2007 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

Ústavný súd zároveň dodáva, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa . Keďže ústavný

súd nezistil porušenie , listiny a dohovoru,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20

ods. 1 .

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil

svojvoľnosť alebo arbitrárnosť namietaných uznesení krajského súdu v súvislosti

s označeným , nemohlo dôjsť k arbitrárnosti týchto rozhodnutí ani

v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa (právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom), keďže ich porušenie sa nevytýka krajskému súdu, ale

okresnému súdu.

V časti namietaného porušenia a a 3 (porušenie práva

na právnu istotu a právny štát) označeným uznesením krajského súdu ústavný súd sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v neprospech

individuálneho sťažovateľa a v jeho individuálnej veci nie je spôsobilé samo osebe

(ipso facto) narušiť ústavné princípy upravené v uvedených článkoch.

Ústavný súd podotýka, že ani nepredpokladá prieskum ústavných princípov

podľa a v konaní o ústavnej sťažnosti podľa ,

keďže jej predmetom sú základné práva a slobody fyzických a právnických osôb podľa

alebo medzinárodnej zmluvy.

Iná situácia by, prirodzene, nastala, ak by všeobecné, hrubé, dlhotrvajúce

a intenzívne porušovanie základných práv dosiahlo takú intenzitu, že ohrozuje, či dokonca

porušuje ústavné princípy uvedené v a 2 . O takú situáciu však v prípade

sťažovateľky nejde.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a sťažovateľkou namietaným porušením označených základných práv. Vzhľadom

na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 4. februára 2014