Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 16/2011
PDF · 219.25 KB
No categories available
III. ÚS 16/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv
na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14 CoE/87/2010-49 zo 14. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného
porušenia základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE/87/2010-49 zo 14. júla 2010.
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka
ako oprávnená doručila súdnej exekútorke JUDr. J. K. (ďalej len „súdna exekútorka“) návrh
na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 1 278,56 € s príslušenstvom
proti M. Š. (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku
sp. zn. RK 722/07-EK z 20. septembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. novembra
2007 a stal sa vykonateľným 14. novembra 2007 (ďalej len „exekučný titul“).
Súdna exekútorka následne predložila Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný
súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,
ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 1 278,56 € spolu so 6 % ročným
úrokom z omeškania od 28. augusta 2007 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 4,25 €
a náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 49,79 €.
Okresný súd uznesením č. k. 2 Er 1502/2009-12 z 9. marca 2010 žiadosť súdnej
exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal z toho, že
z odôvodnenia exekučného titulu vyplynulo, že tento bol vydaný na základe zmluvy
o revolvingovom úvere č. 8000061186 zo 6. februára 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“).
Okresný súd poukázal najprv na to, že ako to vyplynulo z úverovej zmluvy,
povinnému bol poskytnutý skutočný úver vo výške 20 166 Sk a povinný sa zaviazal vrátiť
oprávnenej túto sumu zvýšenú o poplatok za uzatvorenie zmluvy v sume 1 500 Sk a
zmluvnú odmenu. Podľa úverovej zmluvy bol povinnému takto poskytnutý úver v sume
28 008 Sk, ktorý mal splatiť v 12 mesačných splátkach splatných podľa splátkového
kalendára, pričom ročná percentuálna miera nákladov za úver bola 117,59 %. Okresný súd
posúdil poskytnutý úver ako úver spotrebiteľský v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o spotrebiteľských úveroch“). Okresný súd zistil, že spotrebiteľský úver obsahoval
neprimerané podmienky, a to dojednanie o sankciách – zmluvných pokutách, a dojednanie
o zabezpečení úveru blankozmenkou, ktoré neboli individuálne dojednané a spôsobili
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Podľa názoru okresného súdu takéto neprimerané podmienky sú absolútne neplatné
a z tohto dôvodu exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, zaväzuje na plnenie, ktoré je
právom nedovolené a je v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa
ktorých súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatok spočívajúci okrem iného aj v tom, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keďže v tomto prípade exekučný titul –
rozhodcovský rozsudok – zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi, okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
použitím ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a § 44 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“).
O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Er 1502/2009-12
z 9. marca 2010 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 87/2010-49 zo 14. júla 2010
tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Krajský súd zistil, že
odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, pričom potvrdil, že okresný súd vo veci riadne zistil
skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V odôvodnení
svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že okresný súd správne v odôvodnení svojho
uznesenia uviedol, že dohoda o zabezpečení úveru blankozmenkou a dohoda
o vyplňovacom práve k blankozmenke poskytuje „legalizáciu“ inej zmluvnej podmienky,
ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná. V nadväznosti na to zhrnul, že pokiaľ plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere je plnením právom nedovoleným a v rozpore s dobrými
mravmi a z výroku rozhodcovského rozsudku nie je možné oddeliť plnenie právom
dovolené od plnenia, ktoré bolo priznané oprávnenému v rozpore so zákonom, správny bol
potom záver, keď okresný súd žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol
v celom rozsahu.
Sťažnosť pre porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 87/2010-49 zo 14. júla 2010 sťažovateľka
odôvodnila tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napriek tomu, že už okresný súd týmto svojím
rozhodnutím porušil čl. 2 ods. 2 ústavy (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon), pretože
preskúmaval zmluvu o úvere v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, a takto zasiahol do právoplatne (rozhodcovským rozsudkom)
ukončenej veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje
exekučnému súdu preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným
titulom ako také. Zákonná formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje
rozhodcovský rozsudok, a nie o plnení, ktoré vyplýva z právneho dôvodu, na základe
ktorého bol vydaný exekučný titul; exekučný súd má právomoc (§ 45 zákona
o rozhodcovskom konaní) pri rozhodovaní o udelení/neudelení poverenia súdnemu
exekútorovi skúmať iba to, či rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie je v rozpore
s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa
právo v rozhodcovskom konaní uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu veci je
zverené iba rozhodcovskému súdu, jeho opätovnému posudzovaniu exekučným súdom
bráni prekážka rozsúdenej veci. Preskúmať právny dôvod rozhodcovským rozsudkom
judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu takúto právomoc zveruje
zákon (ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní upravujúce možnosť
podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Ak spotrebiteľ nepodá žalobu
o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho
opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní
(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom
Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira).
Uznesenie krajského súdu tak považuje sťažovateľka za porušujúce čl. 46 ods. 1
ústavy, pretože „výklad právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Banskej Bystrici
a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušení
článku 2 ods. 2 Ústavy. Keďže právo na zákonom upravený postup štátneho orgán je
súčasťou práva na súdnu ochranu, postup porušovateľa v rozpore s článkom 2 ods. 2
Ústavy SR a Exekučným poriadkom je porušením tohto práva.“.
Porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy videla sťažovateľka
vo zvýhodnení povinného na úkor sťažovateľky a odôvodnila to touto argumentáciou:
„Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného
súdu, bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek absolútnej
pasivite v celom predchádzajúcom konaní, bol postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
postavený do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby vykonal procesný úkon.
V prípade podaných námietok by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým
v tomto prípade k argumentácii porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.“
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:
„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 46 ods. 1
v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici, č. k. 14 CoE/87/2010-49 zo dňa 14. 07. 2010 porušené.
II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.
14 CoE/87/2010-49 zo dňa 14. 07. 2010 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14 CoE/87/2010-49 zo dňa
14. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR
vrátane DPH (slovom tristotri eur tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby –
prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 %
DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho
právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského
súdu sp. zn. 14 CoE/87/2010 zo 14. júla 2010.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).
Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne
posúdili a rozhodli o exekučnom titule (rozhodcovskom rozsudku). V nadväznosti na to
sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,
teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.
V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, žeby napadnuté rozhodnutie krajského
súdu sp. zn. 14 CoE/87/2010 zo 14. júla 2010 bolo svojvoľné a zasahovalo do základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,
že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery
krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore
s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 54 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení a na túto právnu úpravu nadväzujúcich
právnych noriem ako zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj obsahu relevantných
dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd
považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny
s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení
a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones Sl proti
Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený
konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho
rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu
rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez
účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá
v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou
doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia
krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného a záveru ústavného súdu, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné a zasahujúce do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodňujúc to „nahradením vôle a činnosti protistrany
sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici“, čím podľa názoru
sťažovateľky bol účastník zvýhodnený na jej úkor a bolo mu „vytvorené priaznivejšie
postavenie“. K tomu malo dôjsť tým, že účastník „napriek absolútnej pasivite..., bol
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby námietky
podal...“.
Ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť
namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy,
nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením
Napriek uvedenému dodáva, že v posudzovanom prípade exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok a nároky v ňom priznané vychádzali zo zmluvy o úvere. Pokiaľ sa
sťažovateľka domnievala, že bola znevýhodnená oproti protistrane tým, že všeobecný súd
aplikoval ustanovenia zákona, na ktoré je povinný prihliadať ex offo, a v dôsledku toho
podľa jej názoru došlo k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, ústavný súd bez bližšieho
skúmania konštatuje, že takýmto konaním všeobecného súdu nemohlo dôjsť k namietanému
porušeniu sťažovateľkou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, preto námietku
sťažovateľky o porušení základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
považuje za zjavne neopodstatnenú.
Z týchto dôvodov ústavný súd túto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),
keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011