Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 16/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv

na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-49 zo 14. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného

porušenia základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -49 zo 14. júla 2010.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka

ako oprávnená doručila súdnej exekútorke JUDr. J. K. (ďalej len „súdna exekútorka“) návrh

na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 1 278,56 € s príslušenstvom

proti M. Š. (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku

sp. zn. RK 722/07-EK z 20. septembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. novembra

2007 a stal sa vykonateľným 14. novembra 2007 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdna exekútorka následne predložila Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný

súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,

ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 1 278,56 € spolu so 6 % ročným

úrokom z omeškania od 28. augusta 2007 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 4,25 €

a náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 49,79 €.

Okresný súd uznesením č. k. -12 z 9. marca 2010 žiadosť súdnej

exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal z toho, že

z odôvodnenia exekučného titulu vyplynulo, že tento bol vydaný na základe zmluvy

o revolvingovom úvere č. 8000061186 zo 6. februára 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“).

Okresný súd poukázal najprv na to, že ako to vyplynulo z úverovej zmluvy,

povinnému bol poskytnutý skutočný úver vo výške 20 166 Sk a povinný sa zaviazal vrátiť

oprávnenej túto sumu zvýšenú o poplatok za uzatvorenie zmluvy v sume 1 500 Sk a

zmluvnú odmenu. Podľa úverovej zmluvy bol povinnému takto poskytnutý úver v sume

28 008 Sk, ktorý mal splatiť v 12 mesačných splátkach splatných podľa splátkového

kalendára, pričom ročná percentuálna miera nákladov za úver bola 117,59 %. Okresný súd

posúdil poskytnutý úver ako úver spotrebiteľský v zmysle

o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o spotrebiteľských úveroch“). Okresný súd zistil, že spotrebiteľský úver obsahoval

neprimerané podmienky, a to dojednanie o sankciách – zmluvných pokutách, a dojednanie

o zabezpečení úveru blankozmenkou, ktoré neboli individuálne dojednané a spôsobili

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Podľa názoru okresného súdu takéto neprimerané podmienky sú absolútne neplatné

a z tohto dôvodu exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, zaväzuje na plnenie, ktoré je

právom nedovolené a je v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd právne svoje

rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa

ktorých súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatok spočívajúci okrem iného aj v tom, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keďže v tomto prípade exekučný titul –

rozhodcovský rozsudok – zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými

mravmi, okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol

použitím ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a § 44 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“).

O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. -12

z 9. marca 2010 rozhodol krajský súd uznesením č. k. -49 zo 14. júla 2010

tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Krajský súd zistil, že

odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, pričom potvrdil, že okresný súd vo veci riadne zistil

skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V odôvodnení

svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že okresný súd správne v odôvodnení svojho

uznesenia uviedol, že dohoda o zabezpečení úveru blankozmenkou a dohoda

o vyplňovacom práve k blankozmenke poskytuje „legalizáciu“ inej zmluvnej podmienky,

ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná. V nadväznosti na to zhrnul, že pokiaľ plnenie

zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere je plnením právom nedovoleným a v rozpore s dobrými

mravmi a z výroku rozhodcovského rozsudku nie je možné oddeliť plnenie právom

dovolené od plnenia, ktoré bolo priznané oprávnenému v rozpore so zákonom, správny bol

potom záver, keď okresný súd žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol

v celom rozsahu.

Sťažnosť pre porušenie základných práv podľa a

uznesením krajského súdu č. k. -49 zo 14. júla 2010 sťažovateľka

odôvodnila tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napriek tomu, že už okresný súd týmto svojím

rozhodnutím porušil (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon), pretože

preskúmaval zmluvu o úvere v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní, a takto zasiahol do právoplatne (rozhodcovským rozsudkom)

ukončenej veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje

exekučnému súdu preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným

titulom ako také. Zákonná formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje

rozhodcovský rozsudok, a nie o plnení, ktoré vyplýva z právneho dôvodu, na základe

ktorého bol vydaný exekučný titul; exekučný súd má právomoc (§ 45 zákona

o rozhodcovskom konaní) pri rozhodovaní o udelení/neudelení poverenia súdnemu

exekútorovi skúmať iba to, či rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie je v rozpore

s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa

právo v rozhodcovskom konaní uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu veci je

zverené iba rozhodcovskému súdu, jeho opätovnému posudzovaniu exekučným súdom

bráni prekážka rozsúdenej veci. Preskúmať právny dôvod rozhodcovským rozsudkom

judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu takúto právomoc zveruje

zákon (ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní upravujúce možnosť

podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Ak spotrebiteľ nepodá žalobu

o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho

opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní

(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom

Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira).

Uznesenie krajského súdu tak považuje sťažovateľka za porušujúce čl. 46 ods. 1

, pretože „výklad právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Banskej Bystrici

a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušení

článku 2 ods. 2 . Keďže právo na zákonom upravený postup štátneho orgán je

súčasťou práva na súdnu ochranu, postup porušovateľa v rozpore s článkom 2 ods. 2

SR a Exekučným poriadkom je porušením tohto práva.“.

Porušenie svojho základného práva podľa videla sťažovateľka

vo zvýhodnení povinného na úkor sťažovateľky a odôvodnila to touto argumentáciou:

„Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného

súdu, bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek absolútnej

pasivite v celom predchádzajúcom konaní, bol postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

postavený do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby vykonal procesný úkon.

V prípade podaných námietok by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým

v tomto prípade k argumentácii porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 46 ods. 1

v spojení s článkom 2 ods. 2 bolo uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici, č. k. -49 zo dňa 14. 07. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 47 ods. 3

bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.

-49 zo dňa 14. 07. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -49 zo dňa

14. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR

vrátane DPH (slovom tristotri eur tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby –

prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 %

DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho

právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 14. júla 2010.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním ().

Základného práva na inú právnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne

posúdili a rozhodli o exekučnom titule (rozhodcovskom rozsudku). V nadväznosti na to

sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,

teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, žeby napadnuté rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. zo 14. júla 2010 bolo svojvoľné a zasahovalo do základného

práva sťažovateľky podľa . Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,

že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery

krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore

s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 54 zákona

č. v platnom znení a na túto právnu úpravu nadväzujúcich

právnych noriem ako zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj obsahu relevantných

dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd

považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny

s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení

a vylučujúci porušenie základného práva podľa .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones Sl proti

Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti

so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený

konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho

rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu

rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez

účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá

v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade

prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného

vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou

doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia

krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného a záveru ústavného súdu, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné a zasahujúce do základného práva

sťažovateľky podľa , ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

aj ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa odôvodňujúc to „nahradením vôle a činnosti protistrany

sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici“, čím podľa názoru

sťažovateľky bol účastník zvýhodnený na jej úkor a bolo mu „vytvorené priaznivejšie

postavenie“. K tomu malo dôjsť tým, že účastník „napriek absolútnej pasivite..., bol

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby námietky

podal...“.

Ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť

namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným ,

nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením

.

Napriek uvedenému dodáva, že v posudzovanom prípade exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok a nároky v ňom priznané vychádzali zo zmluvy o úvere. Pokiaľ sa

sťažovateľka domnievala, že bola znevýhodnená oproti protistrane tým, že všeobecný súd

aplikoval ustanovenia zákona, na ktoré je povinný prihliadať ex offo, a v dôsledku toho

podľa jej názoru došlo k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, ústavný súd bez bližšieho

skúmania konštatuje, že takýmto konaním všeobecného súdu nemohlo dôjsť k namietanému

porušeniu sťažovateľkou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, preto námietku

sťažovateľky o porušení základného práva na rovnosť účastníkov podľa

považuje za zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov ústavný súd túto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 aj ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011