Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)III. ÚS 416/2010
PDF · 172.92 KB
No categories available
III. ÚS 416/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., pre
namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 CoE 25/2010-32 z 13. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 4 CoE 25/2010-32 z 13. augusta 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ je právnickou osobou, založenou podľa
slovenského práva; v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním
úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 09. 11. 2007 poskytol
sťažovateľ dlžníkovi meno, priezvisko: M. M. dátum narodenia:..., bytom K. (ďalej len
„dlžník“) úver vo výške 298,75 Eur. Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa
povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru
a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 7-ich
mesačných splátkach v sume 66,39 Eur mesačne od 12. 12. 2007.
Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania
so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver
okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil
dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom
zriadeného zriaďovateľom S. a. s., so sídlom, B. v súlade s rozhodcovskou dohodou
uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.
Dňa 10. 07. 2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný.
Tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.
Dňa 19. 11. 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh)
oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia
udeleného Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „Okresný súd“) dňa 19. 11. 2008 začal
nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.
Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende
z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy
k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania
uznesením zo dňa 17. 02. 2010, sp. zn. 3Er 746/2008-11 exekúciu zastavil.
Sťažovateľ podal dňa 10. 03. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa
13. 08. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 17. 02. 2010 ako vecne a právne
správne...
Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.
riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie...
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní...
V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je
vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu...
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj právo sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon
práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.».
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského
súdu č. k. 4 CoE 25/2010-32 z 13. augusta 2010 bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenie zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané
finančné zadosťučinenie v sume 1 025,84 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 124,58 €.
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 25/2010-32 z 13. augusta
2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k.
3 Er 746/2008-11 zo 17. februára 2010 o zastavení exekúcie (z dôvodu, že exekúciu
nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku – spočívajúcu
v právom nedovolenom plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá má za následok
jeho nevykonateľnosť).
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva:
«V predmetnej exekučnej veci sa teda vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 9. 11. 2007, č. 7290664, uzavretú medzi oprávneným a povinným (na ktorú sa
vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. – o spotrebiteľských úveroch), v ktorej
absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“). Tento údaj má
za cieľ chrániť spotrebiteľa, pretože odplata je často zložito formulovaná tak, že spotrebiteľ
skutočnú cenu úveru nevie zistiť. Preto práve RPMN mu umožňuje v jednom číselnom
vyjadrení mať všetky úroky a poplatky. Ak tento údaj dodávateľ v zmluve neuvedie vystavuje
sa preňho nepriaznivým následkom, že úver bude bezúročný a bez poplatkov...
Stály rozhodcovský súd túto skutočnosť (chýbajúcu RPMN v zmluve) v zmysle § 4
ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nezohľadnil, pretože ak
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
(RPMN) a napriek tomu boli poplatky a úroky dohodnuté, plnenie zo zmluvy týkajúce sa
týchto poplatkov a úrokov je plnením právom nedovoleným. Ak je takéto plnenie obsiahnuté
v rozhodcovskom rozsudku vymáhané v exekučnom konaní, súd je povinný exekúciu zastaviť
v časti tohto plnenia (pre úroky a poplatky – v tomto prípade exekučný titul v rozpore s § 4
z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch priznával oprávnenému okrem poskytnutého
úveru aj poplatok za poskytnutie úveru) aj bez návrhu [§ 45 ods. 1 písm. c) vyššie
citovaného zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní]. Avšak vzhľadom
na skutočnosť, že v exekučnom titule (rozhodcovskom rozhodnutí) nie je možné oddeliť
nedovolené plnenie od ostatného právom dovoleného vymáhaného plnenia (istinu = úver od
poplatku za jeho poskytnutie – oba sú vo výroku a aj v jeho odôvodnení vyjadrené iba
jednou súhrnnou sumou – 472,68 eur), nie je možné uvažovať iba o čiastočnom zastavení
exekúcie (pre právom nedovolenú časť vymáhaného plnenia – poplatok za poskytnutie
úveru) a preto súd aj bez návrhu v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol
o zastavení exekúcie v celom rozsahu, pretože v tomto prípade ide o nevykonateľné
rozhodnutie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Tým, že je rozhodnutie
rozhodcovského súdu nevykonateľné ohľadne istiny je logicky nevykonateľné aj ohľadne
úrokov z omeškania, ktoré sú príslušenstvom tejto pohľadávky (istiny).»
Krajský súd v relevantnej časti napádaného rozhodnutia uviedol:
„V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal
zmätočnosť napadnutého uznesenia. Poukázal na to, že oprávnený poskytuje úvery klientom
ako dlžníkom za základe zmlúv o úvere uzatváraných podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Ide o druh zmluvy, ktorý má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú
zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa Zákona
o spotrebiteľských úveroch... Z tohto dôvodu RPMN nemusela byť uvedená ako podstatná
náležitosť zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka...
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne ex offo posúdil
nedovolené plnenie vymáhané oprávneným... Je nesporné, že právny vzťah medzi
účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 9. 11. 2007,
predmetom ktorej bol poskytnutý úver povinnej vo výške 9.000,- Sk. Povinná sa zároveň
zaviazala zaplatiť príslušný poplatok vo výške 5.000,- Sk. Zo zmluvy o úvere ďalej vyplýva,
že celkom sa mala zaviazať zaplatiť sumu 9.000,- Sk. Pri sčítaní poskytnutého úveru a výšky
poplatku však celkom by mala zaplatiť 14.000,- Sk. Aj v tejto časti je uvedenie celovej
zaplatenej čiastky zmätočné...
Tvrdené skutočnosti oprávneným, že sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
odvolací súd nepovažovať za dôvodné. Zákon o spotrebiteľských úveroch je špeciálnym
právnym predpisom vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, ktorý má prednosť pred
akýmikoľvek inými ustanoveniami vo všeobecných právnych predpisoch. Aj túto skutočnosť
súd prvého stupňa správne posúdil. Z dôvodu neuvedenia RPMN má oprávnený nárok len
na vrátenie poskytnutie istiny, t. j. úveru vo výške 9.000,- Sk...
Tvrdenie oprávneného, že sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, je právne
irelevantné z dôvodu, že z vyjadrenia povinnej nepochybne vyplýva, že poskytnuté peniaze
použila na iný účel ako na podnikanie. Navyše účel poskytnutých finančných prostriedkov
nevyplýva ani z obsahu zmluvy. Je v záujme oprávneného pri uzatváraní zmluvy, ktorá nemá
byť považovaná za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, špecifikovať účel zmluvy priamo
v zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení
exekúcie ako správne v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského
rozsudku).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne
akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie
(rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj
okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov
spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré
toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených
sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010