Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 416/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., pre

namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -32 z 13. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2010

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -32 z 13. augusta 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ je právnickou osobou, založenou podľa

slovenského práva; v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním

úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 09. 11. 2007 poskytol

sťažovateľ dlžníkovi meno, priezvisko: M. M. dátum narodenia:..., bytom K. (ďalej len

„dlžník“) úver vo výške 298,75 Eur. Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa

povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru

a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 7-ich

mesačných splátkach v sume 66,39 Eur mesačne od 12. 12. 2007.

Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania

so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver

okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil

dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom

zriadeného zriaďovateľom S. a. s., so sídlom, B. v súlade s rozhodcovskou dohodou

uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.

Dňa 10. 07. 2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný.

Tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.

Dňa 19. 11. 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh)

oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „Okresný súd“) dňa 19. 11. 2008 začal

nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende

z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy

k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania

uznesením zo dňa 17. 02. 2010, sp. zn. -11 exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 10. 03. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa

13. 08. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 17. 02. 2010 ako vecne a právne

správne...

Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.

riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie...

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní...

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je

vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu...

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj právo sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon

práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.».

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského

súdu č. k. -32 z 13. augusta 2010 bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenie zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané

finančné zadosťučinenie v sume 1 025,84 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 124,58 €.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -32 z 13. augusta

2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-11 zo 17. februára 2010 o zastavení exekúcie (z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku – spočívajúcu

v právom nedovolenom plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá má za následok

jeho nevykonateľnosť).

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva:

«V predmetnej exekučnej veci sa teda vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere zo dňa 9. 11. 2007, č. 7290664, uzavretú medzi oprávneným a povinným (na ktorú sa

vzťahuje právny režim – o spotrebiteľských úveroch), v ktorej

absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“). Tento údaj má

za cieľ chrániť spotrebiteľa, pretože odplata je často zložito formulovaná tak, že spotrebiteľ

skutočnú cenu úveru nevie zistiť. Preto práve RPMN mu umožňuje v jednom číselnom

vyjadrení mať všetky úroky a poplatky. Ak tento údaj dodávateľ v zmluve neuvedie vystavuje

sa preňho nepriaznivým následkom, že úver bude bezúročný a bez poplatkov...

Stály rozhodcovský súd túto skutočnosť (chýbajúcu RPMN v zmluve) v zmysle § 4

ods. 2 písm. j) o spotrebiteľských úveroch nezohľadnil, pretože ak

zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov

(RPMN) a napriek tomu boli poplatky a úroky dohodnuté, plnenie zo zmluvy týkajúce sa

týchto poplatkov a úrokov je plnením právom nedovoleným. Ak je takéto plnenie obsiahnuté

v rozhodcovskom rozsudku vymáhané v exekučnom konaní, súd je povinný exekúciu zastaviť

v časti tohto plnenia (pre úroky a poplatky – v tomto prípade exekučný titul v rozpore s § 4

z. č. o spotrebiteľských úveroch priznával oprávnenému okrem poskytnutého

úveru aj poplatok za poskytnutie úveru) aj bez návrhu [§ 45 ods. 1 písm. c) vyššie

citovaného o rozhodcovskom konaní]. Avšak vzhľadom

na skutočnosť, že v exekučnom titule (rozhodcovskom rozhodnutí) nie je možné oddeliť

nedovolené plnenie od ostatného právom dovoleného vymáhaného plnenia (istinu = úver od

poplatku za jeho poskytnutie – oba sú vo výroku a aj v jeho odôvodnení vyjadrené iba

jednou súhrnnou sumou – 472,68 eur), nie je možné uvažovať iba o čiastočnom zastavení

exekúcie (pre právom nedovolenú časť vymáhaného plnenia – poplatok za poskytnutie

úveru) a preto súd aj bez návrhu v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol

o zastavení exekúcie v celom rozsahu, pretože v tomto prípade ide o nevykonateľné

rozhodnutie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Tým, že je rozhodnutie

rozhodcovského súdu nevykonateľné ohľadne istiny je logicky nevykonateľné aj ohľadne

úrokov z omeškania, ktoré sú príslušenstvom tejto pohľadávky (istiny).»

Krajský súd v relevantnej časti napádaného rozhodnutia uviedol:

„V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal

zmätočnosť napadnutého uznesenia. Poukázal na to, že oprávnený poskytuje úvery klientom

ako dlžníkom za základe zmlúv o úvere uzatváraných podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka. Ide o druh zmluvy, ktorý má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú

zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa Zákona

o spotrebiteľských úveroch... Z tohto dôvodu RPMN nemusela byť uvedená ako podstatná

náležitosť zmluvy o úvere v zmysle ust. ...

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne ex offo posúdil

nedovolené plnenie vymáhané oprávneným... Je nesporné, že právny vzťah medzi

účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 9. 11. 2007,

predmetom ktorej bol poskytnutý úver povinnej vo výške 9.000,- Sk. Povinná sa zároveň

zaviazala zaplatiť príslušný poplatok vo výške 5.000,- Sk. Zo zmluvy o úvere ďalej vyplýva,

že celkom sa mala zaviazať zaplatiť sumu 9.000,- Sk. Pri sčítaní poskytnutého úveru a výšky

poplatku však celkom by mala zaplatiť 14.000,- Sk. Aj v tejto časti je uvedenie celovej

zaplatenej čiastky zmätočné...

Tvrdené skutočnosti oprávneným, že sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere,

odvolací súd nepovažovať za dôvodné. Zákon o spotrebiteľských úveroch je špeciálnym

právnym predpisom vo vzťahu k , ktorý má prednosť pred

akýmikoľvek inými ustanoveniami vo všeobecných právnych predpisoch. Aj túto skutočnosť

súd prvého stupňa správne posúdil. Z dôvodu neuvedenia RPMN má oprávnený nárok len

na vrátenie poskytnutie istiny, t. j. úveru vo výške 9.000,- Sk...

Tvrdenie oprávneného, že sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, je právne

irelevantné z dôvodu, že z vyjadrenia povinnej nepochybne vyplýva, že poskytnuté peniaze

použila na iný účel ako na podnikanie. Navyše účel poskytnutých finančných prostriedkov

nevyplýva ani z obsahu zmluvy. Je v záujme oprávneného pri uzatváraní zmluvy, ktorá nemá

byť považovaná za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, špecifikovať účel zmluvy priamo

v zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení

exekúcie ako správne v súlade s ust. “

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského

rozsudku).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne

akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie

(rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je

neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj

okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov

spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré

toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010