Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 421/2011
PDF · 175.14 KB
No categories available
III. ÚS 421/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,
ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 CoE/49/2010-58 z 30. novembra
2010 a č. k. 13 CoE/205/2011-77 zo 14. júna 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 CoE/49/2010-58 z 30. novembra 2010
a č. k. 13 CoE/205/2011-77 zo 14. júna 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 3. januára 2005 poskytla fyzickej osobe – dlžníkovi
úver v sume 165,97 €, ktorú bola povinná vrátiť spolu s ďalšími poplatkami v dohodnutých
splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po
sebe idúcich splátok, bol notárskou zápisnicou právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu.
Dňa 3. januára 2006 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len „okresný
súd“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka
podala okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd síce zmenu
súdneho exekútora pripustil, avšak uznesením č. k. 5 Er/467/2006-42 z 8. septembra 2010
exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd
uznesením č. k. 1 CoE/49/2010-58 z 30. novembra 2010 prvostupňové uznesenie potvrdil.
Okresný súd následne uznesením č. k. 5 Er/467/2006-66 zo 16. februára 2011 exekúciu
zastavil, čo krajský súd po odvolaní sťažovateľky uznesením č. k. 13 CoE/205/2011-77
zo 14. júna 2011 potvrdil.
Sťažovateľka ďalej uviedla:
„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.
riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)
a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania
o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto
konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou...
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá neposkytuje oprávnenie súdu
zahájiť konanie na vyhlásenie neprístupnosti exekúcie bez návrhu, čo spôsobuje
protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na
vyhlásenie neprípustnosti a následne konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce
z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu
a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu
a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd
nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd
týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za
neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť
zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím
sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok.“
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že napádanými uzneseniami
krajského súdu bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03,
IV. ÚS 338/08). Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. 1 CoE/49/2010-58
z 30. novembra 2010, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú, nadobudlo právoplatnosť 14. januára 2011.
Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 8. septembra 2011 (na pošte
podaná 6. septembra 2011), teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene (bod 2 výroku uznesenia).
2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/205/2011-77 zo 14. júna
2011, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie o zastavení exekúcie. K zastaveniu exekúcie
došlo po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutí všeobecných súdov (uvedených v I. časti
odôvodnenia tohto uznesenia) o vyhlásení exekúcie za neprípustnú z dôvodu, že notárska
zápisnica nie je vykonateľným exekučným titulom. So závermi provostupňového súdu sa
krajský súd v plnom rozsahu stotožnil.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 416/2010,
III. ÚS 428/2010 a iné) riešil otázku, či všeobecný súd v rámci exekučného konania má
právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne
akceptovateľný právny názor krajského súdu (aj okresného súdu), že ak notárska zápisnica
nie je spôsobilým exekučným titulom, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony
(predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka) podľa ich
obsahu a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj okresného
súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov
spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré
toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011