Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 428/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , a sp. zn. ,

zastúpenej A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach

namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. júna 2010,

sp. zn. z 29. júna 2010, sp. zn. z 29. júna 2010, sp. zn.

z 29. júna 2010, sp. zn. z 29. júna 2010, sp. zn. 12

CoE/212/2010 z 29. júla 2010, sp. zn. z 19. augusta 2010 a sp. zn. 15

CoE/210/2010 z 31. augusta 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7., 8.

a 11. októbra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.(ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. júna 2010, sp. zn. z 29. júna

2010, sp. zn. z 29. júna 2010, sp. zn. z 29. júna 2010,

sp. zn. z 29. júna 2010, sp. zn. z 29. júla 2010,

sp. zn. z 19. augusta 2010 a sp. zn. z 31. augusta 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu februára 2003 až októbra 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla

viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 € do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť rôzne, napr. v 13 dvojtýždňových splátkach (veci

vedené pod sp. zn. a sp. zn. ), v 14 dvojtýždňových

splátkach (vec vedená pod sp. zn. ), v 3 mesačných splátkach (vec vedená

pod sp. zn. ), v 9 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ),

v 10 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. a sp. zn.

) a v 12 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ). Na

zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že

splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je oprávnený v prípade,

ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,

ktorá má povahu exekučného titulu.

Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli 26. novembra 2009

(vo veci sp. zn. ) a 19. júna 2008 (vo veci sp. zn. )

rozhodcovským nálezom (majúcim podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu)

a notárskymi zápisnicami z 9. mája 2003 vo veci sp. zn. , z 3. apríla 2004

vo veci sp. zn. , z 10. októbra 2004 vo veci sp. zn. ,

z 11. novembra 2004 vo veci sp. zn. a z 1. septembra 2005 vo veciach

sp. zn. a sp. zn. právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu.

Následne boli pred súdnymi exekútormi spísané zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie

a na základe poverení Okresného súdu Banská Bystrica, Okresného súdu Žiar nad Hronom

a Okresného súdu Lučenec a Okresného súdu Brezno súdni exekútori začali nútený výkon

rozhodnutia (exekúciu).

Okresný súd Banská Bystrica uzneseniami sp. zn. z 11. januára 2010

(), sp. zn. z 18. marca 2010 (), sp. zn.

z 12. januára 2010 (), sp. zn. z 18. marca 2010

(), Okresný súd Žiar nad Hronom uzneseniami sp. zn.

z 3. feburára 2010 () a sp. zn. z 2. februára 2010, Okresný súd

Brezno uznesením sp. zn. z 27. mája 2010 () a Okresný súd

Lučenec uznesením sp. zn. zo 7. apríla 2010 exekúcie zastavil. Krajský súd

napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,

poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe

zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“ V tejto súvislosti vyčítala

všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo

povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o

zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne

očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a

následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom a krajským

súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania...

bez znalosti vôle účastníkov konania ... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na

vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové

dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť

je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných

dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... samotné

vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne..., ale súd týmto

konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle

povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa ods.

2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv

( ).

Vychádzajúc z uvedeného možno teda konštatovať, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

(obdobne aj napr. , , ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a

skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá

osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom

súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

7009/2010, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní a

kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala všeobecnému súdu (a tým, že krajský súd

potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného

podnetu... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

V rozsahu namietaných porušení sťažovateľkou ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zisťoval, či ochranu tomuto právu neposkytujú

všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať

za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade

sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne

prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných

súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského

súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody sú dovolacím dôvodom podľa

. Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Ak teda prvostupňové súdy v exekučných veciach podľa

tvrdenia sťažovateľky neposkytli účastníkom (sťažovateľke) „priestor na vyjadrenie... k

vykonaným dôkazom“ ani im/jej nedali „možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili... rozhodnutie zastaviť exekúciu a navyše súdy neoboznámili

účastníkov/sťažovateľku s vykonanými dôkazmi a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť

alebo navrhnúť nové dôkazy“, potom exekučné súdy (teda aj krajský súd napadnutými

uzneseniami) odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [ ].

Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie

nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosti

aj pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (obdobne ).

Z rovnakého dôvodu (pre nedostatok svojej právomoci) by musel ústavný súd

odmietnuť sťažnosti sťažovateľky aj v prípade, ak nosné dôvody ňou použité v konaní pred

ústavným súdom netvrdila alebo nepoužila v rámci podaného odvolania proti

prvostupňovým uzneseniam o zastavení exekučných konaní. Podľa ustálenej rozhodovacej

praxe (napr. ) ak sťažovateľka v odvolacom konaní neuviedla tie dôvody,

ktorými odôvodnila sťažnosť podanú ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný

predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu.

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku

z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na

základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia

podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne

očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

a následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom uvedenej vyššie.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní

odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010