Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)III. ÚS 428/2010
PDF · 184.34 KB
No categories available
III. ÚS 428/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 7009/2010, sp. zn. Rvp 7021/2010, sp. zn. Rvp 7022/2010, sp. zn. Rvp 7028/2010, sp.
zn. Rvp 7029/2010, sp. zn. Rvp 7030/2010, Rvp 7031/2010 a sp. zn. Rvp 7033/2010,
zastúpenej A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach
namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/123/2010 z 28. júna 2010,
sp. zn. 12 CoE/152/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 17 CoE/131/2010 z 29. júna 2010, sp. zn.
12 CoE/162/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/140/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 12
CoE/212/2010 z 29. júla 2010, sp. zn. 15 CoE/172/2010 z 19. augusta 2010 a sp. zn. 15
CoE/210/2010 z 31. augusta 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7009/2010, sp.
zn. Rvp 7021/2010, sp. zn. Rvp 7022/2010, sp. zn. Rvp 7028/2010, sp. zn. Rvp 7029/2010,
sp. zn. Rvp 7030/2010, sp. zn. Rvp 7031/2010 a sp. zn. Rvp 7033/2010, s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7009/2010.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7., 8.
a 11. októbra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.(ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 17 CoE/123/2010 z 28. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/152/2010 z 29. júna
2010, sp. zn. 17 CoE/131/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/162/2010 z 29. júna 2010,
sp. zn. 12 CoE/140/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/212/2010 z 29. júla 2010,
sp. zn. 15 CoE/172/2010 z 19. augusta 2010 a sp. zn. 15 CoE/210/2010 z 31. augusta 2010
(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu februára 2003 až októbra 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla
viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 € do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť rôzne, napr. v 13 dvojtýždňových splátkach (veci
vedené pod sp. zn. Rvp 7028/2010 a sp. zn. Rvp 7031/2010), v 14 dvojtýždňových
splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7022/2010), v 3 mesačných splátkach (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 7030/2010), v 9 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. 7021/2010),
v 10 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 7009/2010 a sp. zn.
Rvp 7029/2010) a v 12 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7033/2010). Na
zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že
splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je oprávnený v prípade,
ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,
ktorá má povahu exekučného titulu.
Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli 26. novembra 2009
(vo veci sp. zn. Rvp 7028/2010) a 19. júna 2008 (vo veci sp. zn. Rvp 7030/2010)
rozhodcovským nálezom (majúcim podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu)
a notárskymi zápisnicami z 9. mája 2003 vo veci sp. zn. Rvp 7020/2010, z 3. apríla 2004
vo veci sp. zn. Rvp 7031/2010, z 10. októbra 2004 vo veci sp. zn. Rvp 7022/2010,
z 11. novembra 2004 vo veci sp. zn. Rvp 7021/2010 a z 1. septembra 2005 vo veciach
sp. zn. Rvp 7009/2010 a sp. zn. Rvp 7029/2010 právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu.
Následne boli pred súdnymi exekútormi spísané zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie
a na základe poverení Okresného súdu Banská Bystrica, Okresného súdu Žiar nad Hronom
a Okresného súdu Lučenec a Okresného súdu Brezno súdni exekútori začali nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu).
Okresný súd Banská Bystrica uzneseniami sp. zn. 2 Er 1000/2004 z 11. januára 2010
(Rvp 7031/2010), sp. zn. 1 Er 1/2005 z 18. marca 2010 (Rvp 7022/2010), sp. zn.
4 Er 259/2006 z 12. januára 2010 (Rvp 7009/2010), sp. zn. 1 Er 172/2005 z 18. marca 2010
(Rvp 7021/2010), Okresný súd Žiar nad Hronom uzneseniami sp. zn. 10 Er 589/2008
z 3. feburára 2010 (Rvp 7028/2010) a sp. zn. 14 Er 342/06 z 2. februára 2010, Okresný súd
Brezno uznesením sp. zn. 4 Er 899/2008 z 27. mája 2010 (Rvp 7030/2010) a Okresný súd
Lučenec uznesením sp. zn. 6 Er 1/2010 zo 7. apríla 2010 exekúcie zastavil. Krajský súd
napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe
zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“ V tejto súvislosti vyčítala
všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo
povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania
neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o
zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a
následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom a krajským
súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania...
bez znalosti vôle účastníkov konania ... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na
vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové
dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť
je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... samotné
vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne..., ale súd týmto
konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle
povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
Vychádzajúc z uvedeného možno teda konštatovať, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
(obdobne aj napr. IV. ÚV 405/04, III. ÚS 135/05, III. ÚS 208/08).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a
skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá
osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom
súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
7009/2010, sp. zn. Rvp 7021/2010, sp. zn. Rvp 7022/2010, sp. zn. Rvp 7028/2010, sp. zn.
Rvp 7029/2010, sp. zn. Rvp 7030/2010, sp. zn. Rvp 7031/2010 a sp. zn. Rvp 7033/2010
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní a
kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala všeobecnému súdu (a tým, že krajský súd
potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného
podnetu... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
V rozsahu namietaných porušení sťažovateľkou ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zisťoval, či ochranu tomuto právu neposkytujú
všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať
za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade
sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne
prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných
súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského
súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody sú dovolacím dôvodom podľa
§ 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. Ak teda prvostupňové súdy v exekučných veciach podľa
tvrdenia sťažovateľky neposkytli účastníkom (sťažovateľke) „priestor na vyjadrenie... k
vykonaným dôkazom“ ani im/jej nedali „možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili... rozhodnutie zastaviť exekúciu a navyše súdy neoboznámili
účastníkov/sťažovateľku s vykonanými dôkazmi a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť
alebo navrhnúť nové dôkazy“, potom exekučné súdy (teda aj krajský súd napadnutými
uzneseniami) odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie
nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosti
aj pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (obdobne I. ÚS 397/2010).
Z rovnakého dôvodu (pre nedostatok svojej právomoci) by musel ústavný súd
odmietnuť sťažnosti sťažovateľky aj v prípade, ak nosné dôvody ňou použité v konaní pred
ústavným súdom netvrdila alebo nepoužila v rámci podaného odvolania proti
prvostupňovým uzneseniam o zastavení exekučných konaní. Podľa ustálenej rozhodovacej
praxe (napr. IV. ÚS 303/04) ak sťažovateľka v odvolacom konaní neuviedla tie dôvody,
ktorými odôvodnila sťažnosť podanú ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný
predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu.
Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku
z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
a následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom uvedenej vyššie.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010