Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 135/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2005

predbežne prerokoval sťažnosť A. P., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. P., B., pre

namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bardejov č. k. -252 z 26. januára 2001 v znení opravného uznesenia č. k.

-297 z 9. mája 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 22. januára 2003, ako aj postupom oboch súdov v konaní, ktorý vydaniu napadnutých

rozhodnutí predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2005

doručená sťažnosť (z 29. marca 2005) A. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. A. P., B., vo veci namietaného porušenia jej práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -252 z 26. januára 2001 v znení opravného uznesenia č. k.

-297 z 9. mája 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 22. januára 2003, ako aj postupom oboch súdov v konaní, ktorý

vydaniu napadnutých rozhodnutí predchádzal.

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedla, že na

okresnom súde bol pod sp. zn. prerokovávaný spor o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, v ktorom mala sťažovateľka postavenie žalovanej v druhom rade.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -252 z 26. januára 2001 v znení opravného

uznesenia č. k. -297 z 9. mája 2002 bolo určené, že žalobkyňa M. V. „(...) je

2

podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti č. KN 6213/3 o výmere 3505 m, tak, ako je táto

zakreslená v geometrickom pláne Ing. M. č. 242-12-1994 zo dňa overenia 15. 4. 1994,

vytvorenej z parcely KN 6213 evidovanej v liste vlastníctva č. 88, k. ú. B., a to v podiele ½“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. januára 2003 napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka napadla toto rozhodnutie dovolaním, ktoré však

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 24. januára 2005 odmietol.

Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že «(...) sa nemôže a nechce stotožniť

s uvedenými rozhodnutiami a má za to, že v tejto veci došlo k porušeniu jej základného

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na

základe ktorého má každý právo na to, aby bola jeho záležitosť spravodlivo prejednaná.

Navrhovateľka dospela k uvedenému záveru vychádzajúc z právneho názoru, že

v tomto prípade došlo na základe notárskej zápisnice zo dňa 28. 5. 1966 k písomnej dohode

o vysporiadaní podielového spoluvlastníctva (...) Keďže toto vysporiadanie nebolo

premietnuté do pozemkovej knihy, ako to zákon vyžadoval do 31. 12. 1950, a v podstate

súhlasíme s názorom súdu, že tu bolo spoluvlastníctvo, obrátili sa spoluvlastníci predmetnej

nehnuteľnosti na štátneho notára, aby tento stav zlegalizoval písomne. (...) Prvostupňový

ako aj odvolací súd odmietli predmetnú notársku zápisnicu právne akceptovať s tým, že

vlastníctvo nie je možné nadobudnúť „uznaním“. Súhlasíme s takýmto názorom, je však

potrebné vychádzať z obsahu právnej listiny a nie z jej názvu – pomenovania. Predmetná

notárska zápisnica vyhotovená štátnym notárom je právnym titulom nadobudnutia

vlastníckeho práva navrhovateľky a jej manžela a to na základe zmluvy o vysporiadaní

podielového spoluvlastníctva (...) Na tento úkon potom nadväzuje kúpna zmluva obsiahnutá

rovnako v predmetnej notárskej zápisnici. (...)

Navrhovateľka jednoznačne tvrdí, že rozhodnutia odporcu 1. a 2. spočívajú na

nesprávnom právnom posúdení veci a zároveň trpia takou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom

rozhodol: „Základné právo A. P. na spravodlivé súdne konanie – prejednanie veci

zaručené jej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

odporcu 1. ako aj odporcu 2. (okresného súdu, ako aj krajského súdu, pozn.) v konaní pod

spisovou značkou (správne malo byť , pozn.) a v konaní pod

spisovou značkou bolo porušené.

Odporcovi 1. a 2. sa prikazuje jej vec prejednať spravodlivo.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľky.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť.

Sťažovateľka síce za zásah do svojich základných práv formálne označuje postup

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postup krajského súdu v konaní

sp. zn. , z obsahu jej sťažnosti je však zrejmé, že podstatou jej sťažnosti je

nesúhlas so skutkovými a predovšetkým právnymi závermi, ku ktorým okresný súd

a krajský súd dospeli v meritórnych rozhodnutiach v označenej veci. K prípadnému

porušeniu základných práv sťažovateľky však mohlo dochádzať v každom prípade (či už

mal zásah spočívať v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu alebo v procesnom

postupe, ktorý ich vydaniu predchádzal) najneskôr do právoplatného skončenia predmetnej

veci. Okamih doručenia rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2003 je

najneskorším okamihom, keď sa sťažovateľka dozvedela o skutočnostiach, na základe

ktorých namieta porušenie svojich základných práv.

Z obsahu oznámenia okresného súdu (ktoré si ústavný súd vyžiadal) a z k nemu

pripojených listinných dôkazov (predovšetkým z kópií na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí

s vyznačenou doložkou právoplatnosti) vyplýva, že napadnuté rozhodnutia - rozsudok

okresného súdu č. k. -252 z 26. januára 2001 v znení opravného uznesenia č. k.

-297 z 9. mája 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. januára 2003 nadobudli právoplatnosť 5. mája 2003.

Sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila sťažnosťou z 29. marca 2005 podanou na

poštovú prepravu 31. marca 1995, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napádaných rozhodnutí, ktorými malo dôjsť

(resp. postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal) k porušeniu jej základných práv.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti v rámci predbežného prerokovania

návrhu v zmysle vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,

podľa ktorej, sťažnosť v zmysle nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, , ). Jednou zo zákonných podmienok pre jej

prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv a slobôd na

ústavnom súde podľa , už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania

pred ústavným súdom. V danej situácii nepovažoval ústavný súd za právne významný pre

okamih začatia plynutia zákonnej lehoty podľa okamih

doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. januára 2005, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky v predmetnej veci, pretože sťažovateľka nenamietala

neústavnosť postupu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu. Jej sťažnosť smeruje výlučne

proti okresnému súdu a krajskému súdu, čo nepochybne vyplýva nielen z odôvodnenia

sťažnosti, ale aj z jej petitu, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde viazaný.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2005